Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. marec 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/117/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116207658
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1116207658.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: L. A., G.. XX.XX.XXXX, K. Q. O. A..
X,V.-XXXXXK.C.,G.,zastúpenéhoJUDr.LubomíromMüllerom,euroadvokátom,sosídlomSymfonická
1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o zaplatenie 415,85 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. októbra 2019, č.k. 20C
43/2016-75, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu zamieta.

Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
415,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 06.04.2016 do zaplatenia a
priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Uviedol, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 415,85 eur s príslušenstvom na
základe zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktorá suma predstavuje náhradu cestovného z
bydliska žalobcu na verejné zasadnutie na Okresnom súde Bratislava I dňa 07.11.2011. Vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že žalobca dňa 10.06.2011 podal na Okresný súd Bratislava I návrh

na povolenie obnovy konania vo veciach vedených bývalým Vojenským obvodovým súdom Bratislava
pod sp. zn. 1T 215/73 a sp.zn. 1Rtv 243/90 a zrušenie dosiaľ právoplatného výroku o vine rozsudku
bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 06.11.1973 sp.zn. 1T 215/73, uznesenia toho
istého súdu z 05.03.1991 sp.zn. 1Rtv 243/1990 a rozsudku toho istého súdu z 12.09.1991 sp.zn. 1Rtv
243/90, rovnako ako všetkých ďalších obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí, pokiaľ vzhľadom k zmene,
ku ktorej došlo, stratili svoj podklad. V návrhu okrem opísania skutkovej situácie zhodne so žalobou
uviedol, že v roku 1991 bol rehabilitovaný len čiastočne, keď výrok o treste bol zrušený, ale výrok o

vine zostal nedotknutý, preto s odkazom na judikatúru v obdobných veciach podal predmetný návrh
v snahe dosiahnuť úplnú rehabilitáciu. Dňa 07.11.2011 sa uskutočnilo na Okresnom súde Bratislava I
verejné zasadutie o návrhu žalobcu na obnovu konania, na ktorom sa zúčastnil aj predvolaný žalobca a
na ktorom súd rozhodol uznesením 1Nt/7/2011, ktorým vyhovel návrhu žalobcu. Na základe sťažnosti
prokurátora voči uvedenému uzneseniu Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 2Tos/74/2014-34 zo
dňa 26.06.2014 zrušil toto uznesenie a uložil okresnému súdu znovu konať a rozhodnúť s uvedením,
že bez preskúmavania merita veci zistil porušenie zákona, keď vo veci mal rozhodovať senát, a nie

samosudca. Žalobca po vrátení veci Krajským súdom v Trenčíne podaním zo dňa 14.11.2014, s
odvolaním sa na aplikáciu ním uvedených rozsudkov ESĽP v obdobných veciach na pomery Slovenskej
republiky Ústavným súdom SR, a to konkrétne jeho uznesením z 13.3.2014, IV. ÚS 161/2014 - 11, vzal
formálne návrh na povolenie obnovy konania späť a navrhol, aby súd rozhodol o tom, že je účastnýsúdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Okresný súd následne na verejnom
zasadnutí dňa 02.02.2015 rozhodol uznesením 1Nt/1/2011 v zmysle podaného návrhu a vyslovil, že
žalobca je účastný súdnej rehabilitácie podľa § 33 ods. 2 per analogiam zák.č. 119/90 Zb. Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť 02.02.2015. Dňa 05.10.2015 podal žalobca na Ministerstvo spravodlivosti SR
žiadosť o odškodnenie a zadosťučinenie, v rámci ktorej si uplatnil aj náhradu cestovného na verejné
zasadnutie dňa 07.11.2011 v sume 415,85 eur, ku ktorej doložil aj technický preukaz vozidla použitého
na cestu. Ministerstvo spravodlivosti SR v Oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku
na odškodnenie zo 14.10.2016 tento nárok nepriznalo, keďže predmetné prostriedky nepovažovalo za

účelne vynaložené, pretože žiadateľ na verejnom zasadnutí dňa 02.02.2015 vzal návrh na povolenie
obnovy konania späť, pričom tento bol prejednaný na verejnom zasadnutí 07.11.2011, za účasť,
na ktorom si žiadateľ uplatnil nárok na náhradu cestovného. Ministerstvo spravodlivosti SR priznalo
žiadateľovi odškodnenie vo výške 6,70 eur za náhradu trov pôvodného trestného konania, v ktorom
bol odsúdený pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného
zákona, a to v zmysle § 23 ods. 1 písm. c/ zák. č. 119/1990 Zb. Zistený skutkový stav posúdil podľa

§ 1, § 23 ods. 1, § 24 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, § 9, § 10 zák. č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, § 470 ods. 1, 2, § 232 ods. 2, 3 C.s.p., § 517 ods. 2 Obč. zákonníka a § 3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. a uviedol, že uplatnený nárok na náhradu cestovného posúdil analogicky podľa § 23 ods.
1 písm. c/ zák.č. 119/1990 Zb., keď okrem iných, aj predmetný vyčíslený nárok na náhradu cestovného

si žalobca uplatnil voči žalovanému v rámci žiadosti o odškodnenie z 05.10.2015, pričom žalovaný
zo sumy uplatnených nárokov uznal v zmysle § 23 ods. 1 písm. c/ len sumu 6,70 eur za pôvodné
trestné konanie, v ktorom bol žalobca odsúdený. Medzi stranami nebolo sporné, že nárok na náhradu
cestovného uplatnený žalobcom je nárokom v zmysle zák. č. 119/1990 Zb.; ani skutočnosť, že žalobca
sa zúčastnil verejného zasadnutia dňa 07.11.2011; a nebola sporná ani výška uplatneného cestovného.

Spornou medzi stranami bola účelnosť vynaloženého cestovného. Ako nedôvodnú vyhodnotil obranu
žalovaného, že návrh na obnovu konania žalobcu prejednaný na verejnom zasadnutí dňa 07.11.2011,
v súvislosti s účasťou, na ktorom si uplatnil náhradu cestovného, neviedol k jeho rehabilitácii, keďže
tento bol žalobcom vzatý späť a zmenený na návrh na vyslovenie účasti na rehabilitácii, ktorému na
verejnom zasadnutí dňa 02.02.2015 súd vyhovel a až tento viedol k úplnej rehabilitácii žalobcu, pričom

však už na tomto verejnom zasadnutí (02.02.2015) sa žalobca nezúčastnil, a teda cestovné na verejné
zasadnutie 07.11.2011 nemožno považovať za účelne vynaložené náklady z dôvodu, že návrhom na
obnovu konania, ktorý sa prejednával na tomto verejnom zasadnutí, žalobca ním sledovaný cieľ úplnej
rehabilitácie nedosiahol. Stotožnil sa s argumentáciou žalobcu, že cieľom tak návrhu na obnovu konania,
ako aj následne návrhu na vyslovenie, že je účastný súdnej rehabilitácie, bola jeho úplná rehabilitácia,

t.j. nielen rehabilitácia vo výroku o treste, ale aj vo výroku o vine. Žalobca pri uplatnení si návrhu na
obnovu konania z 10.06.2011 postupoval v súlade s vtedajšou právnou praxou s cieľom domôcť sa
súdnej rehabilitácie a dostavil sa po predvolaní súdom na verejné zasadnutie dňa 07.11.2011, kde
bolo jeho návrhu aj vyhovené, avšak uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, keď na základe sťažnosti
prokurátora bolo zrušené Krajským súdom v Trenčíne, a to len z dôvodu nesprávneho procesného

postupu. Žalobca vzal návrh na povolenie obnovy konania späť a žiadal vysloviť účasť na rehabilitácii
z toho dôvodu, že skôr ako Okresný súd Bratislava I opätovne rozhodol, Ústavný súd SR uznesením z
13.03.2014 č.k. IV.ÚS 161/2014-11 judikoval, že v takomto type prípadov, na odstránenie dôsledkov
kriminalizácie odmietnutí výkonu vojenskej služby z dôvodu výhrady svedomia alebo náboženského
presvedčenia, je potrebné aplikovať zákon č. 119/1990 Zb., čo viedlo k zmene právnej praxe a žalobca

to aj uviedol vo svojom podaní zo 14.11.2014, ktorým upravil svoj pôvodný návrh na obnovu konania
na návrh na vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácii. Uplatnené náklady posúdil v súvislosti s tým,
že boli vynaložené na konanie vedené s cieľom úplnej rehabilitácie žalobcu, keď žalobca dôvodne
poukázal aj na to, že Okresný súd Bratislava I rozhodoval tak o návrhu na obnovu konania ako aj o
upravenom návrhu na vyslovenie účasti na rehabilitácii v jednom konaní, vedenom pod jednou spisovou

značkou 1 Nt 7/2011. Nepriznanie žalobcom uplatneného nároku na cestovné len z dôvodu zmeny
návrhu žalobcom, reagujúcou na zmenu právnej praxe v obdobných prípadoch, by bolo podľa názoru
súdu prepjatým formalizmom a v hrubom rozpore s účelom zák.č. 119/1990 Zb. deklarovaným v § 1 tohto
zákona, ktorým je zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané
hmotné odškodnenie. Z týchto dôvodov žalobe vyhovel a zároveň vyhovel žiadosti žalovaného o dlhšiu

lehotu na plnenie v prípade úspechu žalobcu z dôvodu administratívnej náročnosti vykonania úhrady a
v zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. určil 30-dňovú lehotu na plnenie. Uložil žalovanému aj povinnosť uhradiť
žalobcovi úrok z omeškania zo žalovanej sumy vo výške 5,05 % od 06.04.2016 do zaplatenia. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Závery súdu prvej inštancie považoval za nesprávne a dôvody na ich podporu

za nedostatočné. Uviedol, že vo všeobecnosti účelnosť uskutočnených úkonov je nevyhnutné hodnotiť
z pohľadu výsledku, teda účelné sú tie úkony, ktoré viedli k sledovanému cieľu a neúčelné sú tie úkony,
ktorými sa sledovaný cieľ nedosiahol. Je teda potrebné skúmať len to, na základe akých úkonov sa
sledovaný cieľ dosiahol. Keďže Krajský súd v Trenčíne uznesenie prvoinštančného súdu o povolení
obnovy konania zrušil, pretože v danej veci nevzhliadol žiadne zákonné podmienky na takýto jeho

postup, uplatnené cestovné v sume 415,85 eur za účasť na verejnom zasadnutí Okresného súdu
Bratislava I dňa 07.11.2011 nebolo možné považovať za účelne vynaložené náklady. Týmto postupom
žalobcu sa ním sledovaný cieľ nedosiahol. Bolo by absurdné priznať mu uplatnené cestovné, keď tento
vzal návrh na povolenie obnovy konania späť, čím uznal, že ním zvolený postup, sledujúci určitý cieľ
a s ním súvisiace náklady, bol neúspešný. Na tom nič nemení skutočnosť, že uznesenie Okresného
súdu Bratislava I sp.zn. 1 Nt/7/2011 zo 07.11.2011 bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne

z procesných dôvodov. Nie je známa existencia akejkoľvek právnej prekážky, ktorá by žalobcovi bránila
v možnosti využiť v roku 2011 postup podľa § 33 ods. 2 zák.č. 119/1990 Zb., pokiaľ sledoval cieľ
vyslovenia účasti na súdnej rehabilitácii v plnom rozsahu, navyše za situácie, keď zákon č. 119/1990
Zb. nadobudol účinnosť dňa 01.07.1990. Ďalej namietal, že trovy spojené s návrhom na povolenie
obnovy konania a so samotným konaním o povolenie obnovy konania nesmerovali k úplnej rehabilitácii

žalobcu. Poukázal na znenie § 12 ods. 1 a § 9 ods. 3 zák. č. 119/1990 Zb. a namietal, že nie je
jedno, či žalobca inicioval konanie o povolenie obnovy konania alebo rehabilitačné konanie, keďže
v rehabilitačnom konaní by mu žiadne náklady nevznikli, trovy obhajoby by znášal štát a verejného
zasadnutia by sa v zmysle uvedeného ustanovenia nemusel zúčastniť. Tieto náklady mu vznikli preto,
že inicioval konanie, v ktorom nedosiahol želaný výsledok, pričom tento výsledok dosiahol v konaní,

v ktorom by mu žiadne náklady spojené s účasťou na verejnom zasadnutí nevznikli. Návrh žalobcu
na povolenie obnovy konania bol zjavne nedôvodný, keď ho žalobca podal napriek ust. § 30 ods. 1
cit. zákona, ktorý jednoznačne deklaruje snahu pretransformovať všetky prípadne bežiace konania o
povolenie obnovy konania na rehabilitačné konania. Závery súdu vyjadrené v odseku 10 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, spočívajúce v poukázaní na uznesenie Ústavného súdu SR z 13.03.2014 č.k.

IV. ÚS 161/2014 - 11, ktoré má zakladať údajnú zmenu právnej praxe z dôvodu, že malo judikovať, že
v obdobnom type prípadov na odstránenie dôsledkov kriminalizácie odmietnutí výkonu vojenskej služby
z dôvodu výhrady svedomia alebo náboženského presvedčenia, je potrebné aplikovať zák.č. 119/1990
Zb., za bezpredmetnú. V tomto uznesení ústavný súd iba rekapituloval názor tlmočený rezolúciou
Komisie pre ľudské práva č. 2004/35 z 19.04.2004, ktorou komisia povzbudzuje štáty, aby prehodnotili

udelenie a efektívnu implementáciu amnestií a reštitúciu práv, v právnom poriadku a v praxi pre tých,
ktorí odmietli vykonať vojenskú službu z dôvodov výhrady vo svedomí. Ústavný súd uviedol, že nemožno
zrejme rozumne očakávať, že nápravu zabezpečia konvenčné právne nástroje - riadne a mimoriadne
opravné prostriedky upravené v trestných kódexoch, ak v našom právnom poriadku máme už zakotvený
osobitný právny nástroj, akým je zák. č. 119/1990 Zb. K žiadnej zmene právnej praxe teda nemohlo

dôjsť, keďže táto sa nemenila od nadobudnutia účinnosti zák. č. 119/1190 Zb., teda od 01.07.1990. Z
týchto dôvodov namietal, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p., keď
súd prvej inštancie síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, resp. nepoužil
alebo nezohľadnil správne ustanovenia právneho predpisu a napokon zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že

medzi stranami bolo sporné, či nárok uplatnený žalobcom je nárokom podľa zák.č. 119/1990 Zb., pričom
následne prijal kladný záver, a to bez toho, aby svoje rozhodnutie odôvodnil. Okrem § 1 nepoukázal
na žiadne ustanovenie zák. č. 119/1990 Zb., z ktorého by vyplývalo, že náklady žalobcu spojené s
jeho účasťou na verejnom zasadnutí v konaní o povolenie obnovy konania, ktoré sám inicioval a v
ktorom neskôr vzal návrh späť, mal znášať štát. Súd prvej inštancie sa nezaoberal právnym posúdením

veci v zmysle identifikácie právnej normy, z ktorej by vyplývalo právo žalobcu na náhradu týchto
nákladovapovinnosťštátutietonákladyžalobcovinahradiť.Postupsúdu,ktorýmpriznalžalobcoviprávo
bez toho, aby uviedol aspoň zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie, predstavuje
naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., a to s odkazom na stanovisko č.
2 občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR publikované v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

SR a rozhodnutí súdov SR č. 1/2016.
3. Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že skutočnosť, že Krajský súd Trenčín
uznesením z 26.06.2014 č.j. 2Tos/74/2014 - 34 z formálnych dôvodov vrátil vec Okresnému súduBratislava I, nie je dôvodom pre odopretie náhrady cestovného žalobcovi. Podstatné je, že konanie
naďalej prebiehalo pod rovnakou spisovou značkou a žalobca nakoniec dosiahol úplnej rehabilitácie,
keď v priebehu konania reagoval na vývoj judikatúry. Podstatné je podľa jeho názoru, že bol za minulého

režimu nezákonne perzekvovaný a po roku 1989 bol len čiastočne rehabilitovaný. Nebolo jeho vinou,
že justičné orgány vyjadrovali rôzne protichodné názory na to, akým spôsobom a či vôbec možno
dosiahnuť úplnej rehabilitácie. Uviedol, že niektoré osoby dosiahli úplnej rehabilitácie cestou sťažnosti
pre prerušenie zákona, iné cestou obnovy konania a ďalšie rovnakým vývojom ako žalobca. Pokiaľ
žalovaný odmieta, že jeho náklady by mal znášať štát, uviedol, že bol to štát, kto ho protiprávne odsúdil,

kto ho len neúplne rehabilitoval a až po mnohoročnom jeho úsilí uznal nárok na jeho úplnú rehabilitáciu.
Štát by mal jeho náklady znášať preto, že ich zavinil.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojom odvolaní a námietkach v ňom
uvedených. Uviedol, že ak žalobcovi vznikli náklady v konaní o povolení obnovy konania, ktoré sám
inicioval a v ktorom nedosiahol želaný výsledok, k povoleniu obnovy konania nedošlo, takéto náklady
žalobcu nemožno považovať za škodu, za ktorú by mal zodpovedať štát. Za vznik týchto nákladov nesie

zodpovednosť sám žalobca.
5. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázal na rozhodnutia, ktorými v obdobných
kauzách bola obnova konania povolená. Poukázal aj na rozhodnutia vydané Najvyšším súdom ČR a
krajskými a okresnými súdmi v ČR a namietal, že za tejto judikatórnej situácie mu nemožno vyčítať, že
aj on podal návrh na povolenie obnovy konania. Ak neskôr slovenská justícia dospela k záveru, že má

svoj návrh upraviť, a on tak urobil, nemožno mu to pričítať na ťarchu, zvlášť keď konečný výsledok -
úplná rehabilitácia - bol cieľom pôvodného návrhu. Názor žalovaného, podľa ktorého má hradiť svoje
cestovné výdavky sám, je podľa jeho názoru v rozpore s tým, ako má štát postupovať v rehabilitačných
veciach, ktorými má byť vykonaná dôsledná náprava krívd spôsobených za minulého režimu a v tejto
súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu ČR.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach
uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné.

7. Žalobca sa v konaní domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 415,85 eur s príslušenstvom titulom
náhrady cestovných nákladov, ktoré mu vznikli jeho účasťou na verejnom zasadnutí Okresného súdu
Bratislava I dňa 07.11.2011. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil,
že žalobca dňa 10.06.2011 podal na Okresný súd v Bratislava I návrh na povolenie obnovy konania vo
veciach vedených bývalým Vojenským obvodovým súdom Bratislava pod sp. zn. 1T 215/73 a sp. zn.

1Rtv 243/90 a zrušenie dosiaľ právoplatného výroku o vine rozsudku bývalého Vojenského obvodového
súdu Bratislava zo dňa 06.11.1973 sp. zn. 1T 215/73, uznesenia toho istého súdu z 05.03.1991 sp. zn.
1RTV 243/1990 a rozsudku toho istého súdu z 12.09.1991 sp. zn. 1 Rtv 243/90, rovnako ako všetkých
ďalších obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí pokiaľ vzhľadom k zmene, ku ktorej došlo, stratili svoj
podklad. Návrh na obnovu konania podal z dôvodu, že v roku 1991 bol rehabilitovaný len čiastočne,

keď výrok o treste bol zrušený, ale výrok o vine zostal nedotknutý a týmto návrhom chcel dosiahnuť
úplnú rehabilitáciu. Žalobca sa dňa 07.11.2011 zúčastnil na Okresnom súde Bratislava I verejného
zasadnutia v konaní o jeho návrhu na obnovu konania, na ktorom verejnom zasadnutí súd uznesením
1Nt/7/2011 jeho návrhu vyhovel, avšak toto uznesenie bolo zrušené Krajským súdom v Trenčíne a vec
bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, a to z procesných dôvodov. Žalobca v

ďalšom konaní s odvolaním sa na aplikáciu ním uvedených rozsudkov ESĽP v obdobných veciach na
pomery Slovenskej republiky Ústavným súdom SR, a to konkrétne jeho uznesením z 13.03.2014, IV. ÚS
161/2014 -11, vzal formálne návrh na povolenie obnovy konania späť a navrhol, aby súd rozhodol o tom,
že žalobca je účastný súdnej rehabilitácie podľa § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. Následne Okresný
súd Bratislava I na verejnom zasadnutí dňa 02.02.2015 uznesením 1Nt /1/2011 vyslovil, že žalobca je

účastný súdnej rehabilitácie podľa § 33 ods. 2 per analogiam zák. č. 119/90 Zb., rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 02.02.2015. Súd prvej inštancie na základe takto zisteného skutkového stavu posúdil
žalobcom uplatnený nárok analogicky podľa § 23 ods. 1 písm. c/ zák. č. 119/1990 Zb., podľa ktorého
nárok na odškodnenie zahŕňa najmä náhradu trov trestného konania vo výške 200 Kčs, výkonu väzby
vo výške 600 Kčs za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 150 Kčs za každý

mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá
náhrada skutočne zaplatených trov. Vychádzal z toho, že predmetný nárok na náhradu cestovného si
žalobca uplatnil okrem iných nárokov v rámci žiadosti o odškodnenie z 05.10.2015, na základe ktorej mu
bol žalovaným priznaný nárok na zaplatenie sumy 6,70 eur za pôvodne trestné konanie a konštatoval,že medzi stranami nebolo sporné, že nárok na náhradu cestovného uplatneným žalobcom je nárokom
zmysle zákona č. 119/1990 Zb., ako aj skutočnosť, že žalobca sa zúčastnil verejného zasadnutia dňa
07.11.2011anebolaspornáanivýškauplatnenéhocestovného,alespornoubolaúčelnosťvynaloženého

cestovného
8. Odvolací súd sa nestotožnil s posúdením účelnosti žalobcom vynaložených cestovných nákladov na
verejné zasadnutie dňa 07.11.2011 v konaní o obnovu konania, pri ktorom súd prvej inštancie vychádzal
z toho, že cieľom návrhu na obnovu konania, ako aj následne návrhu na vyslovenie účasti žalobcu
na súdnej rehabilitácií, bola jeho úplná rehabilitácia a uplatnené náklady posúdil ako vynaložené na

konanie vedené s cieľom úplnej rehabilitácie žalobcu s poukazom na to, že Okresný súd Bratislava I
rozhodoval o návrhu na obnovu konania, ako aj o upravenom návrhu na vyslovenie účasti na rehabilitácií
v jednom konaní, vedenom pod jednou sp. zn. 1Nt/7/2011. Nesporné je, že žalobca dosiahol úplnú
rehabilitáciu v konaní o jeho návrhu, ktorým zmenil pôvodne podaný návrh na povolenie obnovy konania
a ktorým sa domáhal vyslovenia účasti na rehabilitácií, keď Okresný súd Bratislava I dňa 02.02.2015
uznesením 1 Nt/1/2011 vyslovil, že žalobca je účastný súdnej rehabilitácie podľa § 33 ods. 2 per

analogiam zák.č. 119/1990 Zb. Pre takéto rozhodnutie, ktorým žalobca dosiahol svoj cieľ, ktorým bola
úplná rehabilitácia, nebolo potrebné konanie vedené o jeho pôvodnom návrhu na obnovu konania a
toto konanie v danom prípade bolo nadbytočné, keď žalobca už v čase podania návrhu na obnovu
konania mal možnosť domáhať sa úplnej rehabilitácie postupom podľa § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990
Zb., a teda úplnú rehabilitáciu svojej osoby by dosiahol aj bez iniciovania konania o obnove konania. V

prejednávanej veci nemožno prihliadať na rozhodnutia v iných obdobných veciach, na ktoré poukazoval
žalobca, keď rozhodujúci je skutkový stav v tomto konaní, na základe ktorého je zrejmé, že žalobca by
ním tvrdený cieľ, ktorým bola úplná rehabilitácia, dosiahol návrhom na vyslovenie účasti na rehabilitácií
aj v prípade, ak by takémuto návrhu nepredchádzal jeho pôvodný návrh na povolenie obnovy konania,
keďže cieľ, ku ktorému smeroval nedosiahol rozhodnutím v konaní o jeho pôvodnom návrhu, ale až v

následne vedenom konaní o zmenenom návrhu. Nie je pri tom významné, že o oboch návrhoch žalobcu
bolo vedené konanie pod tou istou sp. zn. Pre posúdenie účelnosti vynaložených cestovných nákladov
žalobcu je rozhodujúce , či tieto náklady vznikli v konaní o návrhu, ktorému bolo vyhovené. Účelnosť
týchto nákladov nemožno vyvodiť podľa názoru odvolacieho súdu len zo samotných tvrdení žalobcu, že
dôvodom zmeny jeho pôvodného návrhu bola zmena právnej praxe a judikatúry na základe rozhodnutia

ÚstavnéhosúduSRz13.03.2014č.k.IV.ÚS161/2014-11,keďajzozneniazák.č.119/1990Zb.osúdnej
rehabilitácií, účinného v čase podania návrhu žalobcu na obnovu konania, je zrejme, že právna úprava
v ňom obsiahnutá mu umožňovala domáhať sa spoločenskej rehabilitácie a primeraného hmotného
odškodnenia postupom podľa tohto zákona, čo vyplýva nielen z jeho ust. § 33 ods. 2, ale aj z ustanovenia
§ 30 ods. 1, na ktoré poukázal žalovaný vo svojom odvolaní.

9. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil s námietkami žalovaného uvedenými v jeho odvolaní,
že účelnosť uskutočnených úkonov je potrebné posudzovať z hľadiska výsledku a nemožno teda
považovať za účelné tie úkony, ktorými sa sledovaný cieľ nedosiahol, keď v danom prípade zo zistených
okolností nevyplýva, že úkony, ktorými žalobca sledovaný cieľ následne dosiahol, by v období pred
zmenou pôvodného návrhu k dosiahnutiu tohto cieľa neviedli. Vzhľadom na to, že cestovné náklady,

ktorých náhrady sa žalobca domáha, mu nevznikli účasťou na verejnom zasadnutí v konaní o návrhu
na vyslovenie účasti na rehabilitácií, vyhovením ktorému žalobca dosiahol sledovaný cieľ, ale účasťou
na verejnom zasadnutí v konaní o obnove konania, ktoré nebolo nevyhnutné pre dosiahnutie daného
cieľa, nemožno tieto náklady považovať za účelne vynaložené a nie sú preto splnené ani podmienky
pre priznanie náhrady týchto nákladov žalobcovi s použitím analógie podľa § 23 ods. 1 písm. c/ zák.

č. 119/1990 Zb.
10. Žalobca vo svojich vyjadreniach poukázal na to, že za minulého režimu bol nezákonne perzekvovaný
aporoku1989bollenčiastočnerehabilitovaný,avšaktietosamotnéskutočnostineodôvodňujúpriznanie
žalobcovi náhrady cestovných nákladov, ktoré mu vznikli účasťou na verejnom zasadnutí o inom
jeho návrhu než o tom, vyhoveným ktorému dosiahol úplnú rehabilitáciu. Nepriznanie týchto nákladov

podľa názoru odvolacieho súdu nie je v rozpore s účelom zák. č. 119/1990 Zb., ktorým je okrem
iného zabezpečenie neprávom odsúdeným osobám spoločenskej rehabilitácie a primeraného hmotného
odškodnenia. Za primerané odškodnenie nemožno považovať akékoľvek nároky poškodeného, ale
potrebné je vychádzať z § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. a z uvedeného ustanovenia nevyplýva nárok na
náhradu nákladov, ktorých vynaloženie nebolo účinné, keď k úplnej rehabilitácií žalobcu nebol potrebný

úkon, na ktorý boli vynaložené
11. Vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
uplatneného nároku na náhradu nákladov vynaložený žalobcom v konaní o jeho návrhu na obnovu
konania, ako aj z nesprávneho posúdenia účelnosti vynaloženia týchto nákladov z hľadiska sledovanéhocieľa, ktorým bola úplná rehabilitácia žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol.
12. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že

žalovanému, ktorý mal úspech v konaní, náhradu trov konania nepriznal, pretože mu trovy nevznikli.
13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).