Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. november 2020

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 18Csp/91/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320202490
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2020:2320202490.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, sudkyňou JUDr. Erikou Tischlerovou, v spore žalobcu: M.Q. F., Q.. XX.XX.XXXX,

bytom W. XXX, XXX XX W., právne zastúpeného: Sidor a partneri, s. r. o., so sídlom Železničná 4/A,
920 01 Hlohovec, IČO: 52 635 970, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická
7434/147,92122Piešťany,IČO:36234176,právnezastúpenému:AdvokátskakanceláriaGOLIAŠOVÁ
GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 700 eur a trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700 eur, a to do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd priznáva žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 01.07.2020 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť
mu primerané finančné zadosť učinenie vo výške 700 eur a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že
žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 22.09.2012 spotrebiteľskú zmluvu č. Y. XX/XXXXXX, na základe
ktorej žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver. Zmluva sa na podnet žalobcu stala predmetom
súdneho prieskumu v konaní pred Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 35Csp/316/2017, konkrétne
v otázke prítomnosti podstatných náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v Zmluve.

V označenom konaní bolo súdom zistené, že v zmluve absentujú obligatórne náležitosti predpísané
ZSÚ a v dôsledku uvedeného súd prejudiciálne určil úver z nej vyplývajúci ako bezúročný a bez
poplatkov so súčasným uložením povinnosti žalovanému, vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie
takto vzniknuté. V danom prípade teda nemôže byť sporné, že žalovaný porušil práva žalobcu ani
to, že žalobca bol úspešný v uplatnení svojich práv. Dôvodnosť žaloby vo veci samej je teda daná
tým, že žalobca splnil jediný kvalifikačný znak pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia -
úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti v zmysle hypotézy právnej normy § 3 ods. 5 zák.

č. 250/2007 Z. z.. Ďalej uviedol, že zmyslom primeraného finančného zadosťučinenia je satisfakčná
funkcia, ktorá sa vzťahuje na konkrétneho spotrebiteľa, preventívna funkcia, ktorej úlohou je odradiť
nečestných dodávateľov od porušovania právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa a sankčná funkcia,
ktorá má viesť k tomu, aby dodávatelia boli postihnutí aj v majetkovej sfére, aby boli dostatočne
odradení od nekalého konania, ktorého sa dopustili voči úspešnému spotrebiteľovi, keďže ako ukazuje
už niekoľkoročná súdna prax, konštatovanie absencie požadovaných zákonných náležitostí v zmluvách
so spotrebiteľmi, resp. vyhlásenie zmluvných podmienok za neprijateľné, javí sa byť nedostatočný.

Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencií ujmy, pretože stačí ak táto ujma tu je. Je bez právneho
významu, či ujma spotrebiteľovi aj reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.
Výška nemajetkovej ujmy v prípadoch podľa § 3 ods. 5 ZoOS môže zodpovedať výške finančnej ujmy,ktorá spotrebiteľovi hrozila (rozsudky Krajského súdu Prešov z dňa 02.05.2017 sp. zn. 11Co/56/2016, z
dňa 27.03.2014 sp. zn. 20Co/107/2013, z dňa 11.04.2017 sp. zn. 19Co/169/2016). Žalobcovi reálne, ak
by ostal pasívny v bránení svojich majetkových práv by vznikla ujma v celkovej výške (celková čiastka

splatná spotrebiteľom 19.900,40 eura - reálne poskytnutá suma žalovaným 8.170 eur) 11.730,04 eura.
Žalobcovi reálne vznikla ujma v celkovej výške 6.605,30 eura (súdom priznaná výška bezdôvodného
obohatenia). Potom s prihliadnutím na závažné porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorých
ochrany sa žalobca úspešne domohol na súde bol žalobca toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu
porušenia práv žalobcu je suma 700 eur. V spojení s uvedeným, mal žalobca za to, že pokiaľ ide

o ustálenie výšky súdom priznaného primeraného zadosťučinenia je potrebné prihliadnuť na to, že
žalobca musel vyhľadať právne poradenstvo, iniciovať spor (aby chránil svoje majetkové práva) proti
žalovanému, ktorý ako podnikateľ v oblasti poskytovania úverov postupoval v rozpore so zákonom;
žalobca sa ako spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom
a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať,
že dodávateľ - žalovaný sa konania, ktorého sa dopustil voči žalobcovi, už voči ďalším spotrebiteľom

nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite; zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu
spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť (a i privodilo) ujmu spotrebiteľovi
spočívajúcu v nezákonnom preplatení spotrebiteľského úveru, a teda k strate finančných prostriedkov
žalobcu; žalovaný sa dopustil konania v rozpore so zákonom a vopred naformuloval zmluvné podmienky
tak, že nespĺňali zákonné náležitosti; pritom ide o produkt žalovaného predkladaný spotrebiteľom len

na podpis v stovkách prípadov; žalobca mal snahu zabrániť vzniku sporu a kontaktoval žalovaného
zaslaním predsporovej výzvy o vydanie bezdôvodného obohatenia/ o mimosúdne riešenie nesporného
nároku na primerané zadosťučinenie s cieľom vec mimosúdne vyriešiť avšak žalovaný ostal pasívny; je
pritom známe, čo vyplýva z bohatej a dlhodobej rozhodovacej činnosti slovenských súdov, že sa nejedná
o ojedinelé porušenie spotrebiteľských práv zo strany žalovaného a musí byť nastolená určitá prevencia

vo vzťahu k porušovateľovi spotrebiteľských práv. Nekalé konanie žalovanej obchodnej spoločnosti
pri poskytovaní pôžičiek a snaha pri pôžičkách nenavodzovať korektné vzťahy, ale presadzovať
ekonomickú silu veriteľa a zneužiť postavenie odkázaného dlžníka, nemôže byť akceptované z dôvodu,
že takým konaním dochádza k poškodeniu práv spotrebiteľa, čo v konečnom dôsledku musí byť
reparované a ZoOS to aj umožňuje. NS SR v rámci svojej rozhodovacej praxe opakovane potvrdil, že

ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne
a kvality života občanov (napríklad rozhodnutia NS SR z dňa 18.02.2015, sp. zn. 6ECdo 147/2014,
NS SR z dňa 19.09.2013, sp. zn. 1MCdo/9/2012, NS SR z dňa 16.01.2013 sp.zn.6MCdo/9/2012).
Vzhľadom na vyššie uvedené kritéria mal žalobca za to, že suma vo výške 700 eur splní všetky
funkcie primeraného finančného zadosťučinenia a teda, že bude mať dostatočný satisfakčný charakter

pre žalobcu, dostatočný sankčný charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej ale aj generálnej
prevencie a bude zároveň odmenou pre žalobcu, že sa nekalému konaniu žalovaného nepodrobil, ale
napriek nepochybne svojej slabšej ekonomickej a právnej situácii, ako si mohol zabezpečiť žalovaný,
sa pustil do sporu s ním.

2. Ako dôkazy žalobca predložil rozsudok Okresného súdu Galanta č.k. 35Csp/316/2017-175 zo dňa
27.01.2020 s doložkou právoplatnosti a predsporovú výzvu.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Argumentoval tým, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej

zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, ani že mu v súvislosti s porušením práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi vznikla určitá ujma a ani, že táto ujma mu
vznikla vo výške 700 eur, ktoré požaduje v zmysle finančného zadosťučinenia. Považoval za nesporné,
že Okresný súd Galanta rozsudkom č. k. 35Csp/316/2017 zaviazal žalovaného vydať bezdôvodné
obohatenie vo výške 700 eur s prísl., avšak ani uvedené rozhodnutie nemožno považovať za úspešné

uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa. Mal za to,
že nie každé rozhodnutie súdu, ktorým súd rozhodol v prospech spotrebiteľa v súdnom konaní, možno
považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane
spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 35Csp/316/2017 nebolo
uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ale išlo výlučne o vydanie bezdôvodného obohatenia.

Žalovaný sumu požadovanú žalobcom na základe vydaného rozsudku uhradil, nedošlo však k žiadnemu
prezentovaniu porušenia práv alebo povinností tak žalobcom ako ani samotným konajúcim súdom.
Rozsudok Okresného súdu Galanta v konaní sp.zn. 35Csp/316/2017, o ktorý žalobca opiera svoj
nárok na primerané finančné zadosťučinenie, nedeklaroval porušenie práv alebo povinností, ale výlučnevo svojom petite zaviazal žalovaného vyplatiť žalobcovi sumu 6.605,30 eura s prísl.. Do pozornosti
žalovaný dal aj dôvodovú správu k zákonu č. 250/2007 konkrétne k § 3, pričom z výkladu tejto
právnej normy vyplýva nárok spotrebiteľa na poskytnutie finančného zadosťučinenia len v prípade, že

poskytnuté plnenie (či už tovaru alebo služby) malo vady. Plnenie z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi
žalobcom a žalovaným žiadne vady nevykazovalo, nakoľko predmet úveru - finančné prostriedky boli
poskytnuté riadne a včas. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má slúžiť ako nástroj na
odstránenie spôsobenej ujmy spotrebiteľa. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby hrozba
ujmy vznikla, inak nie je čo reparovať. Žalobcovi nielen, že žiadna ani potenciálna ujma nevznikla,

ale naopak získal najvýhodnejší úver, aký by mu neposkytla žiadna banka. Žalobca uzatvoril úverovú
zmluvu v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v roku 2013, kedy bola aj
judikatúra súdov pri vyhodnocovaní náležitostí úverových zmlúv značne odlišná a žalovaný od daného
obdobiaskorigovalvšetkysúdminapádanénáležitostiúverovýchzmlúvdosúladusozákonnouúpravou.
Žalovaný na základe rozsudku Okresného súdu Galanta sp.zn. 35Csp/316/2017 uhradil žalobcovi
sumu prevyšujúcu istinu poskytnutého úveru. Pokiaľ by však mal žalovaný uhradiť žalobcovi ešte

„umelo vykonštruované“ finančné zadosťučinenie vo výške 6.605,30 eura, dostal by sa sám do pozície
dlžníka, ktorý by uhradil žalobcovi - ako spotrebiteľovi viac ako mu vrátil. Tento stav určite nemôže byť
žiaduci ani na základe európskych smerníc na ochranu spotrebiteľa, nakoľko namiesto zabezpečenia
rovnosti účastníkov konania by duplicitné sankcionovanie spôsobilo vznik nerovnováhy v neprospech
žalovaného - dodávateľa. Súčasne by sa takýmto rozhodovaním súdov podporila špekulatívnosť

spotrebiteľov, ktorým by súd v prípade podania žaloby nielen vyhlásil úver za bezúročný a bez poplatkov,
ale pri priznaní ešte aj ďalšieho umelo navýšeného primeraného finančného zadosťučinenia by sa z
poskytovania úverov stala príjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým by sa ešte aj platilo za poskytnutie
úveru. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia v sebe zahŕňa funkciu represívnu a preventívnu.
Tieto funkcie považoval žalovaný za dodržané už samotným rozsudkom v konaní 35Csp/316/2017,

keďže žalovaný už raz sankcionovaný bol a to tým, že žalobcovi bol poskytnutý úver bez úrokov a
poplatkov a sumu prevyšujúcu istinu mu na základe rozsudku vyplatil.
Dodal, že to bol práve žalobca, ktorý o poskytnutie úveru žiadal, s výškou poskytnutého úveru bol
oboznámený, taktiež si bol vedomý, že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky
a poplatky a rovnako bol oboznámený s výslednou sumou, ktorú má na základe úverovej zmluvy z

poskytnutého úveru uhradiť. S celým týmto procesom žalobca ako klient vedome a dobrovoľne súhlasil.
Žalovanému preto nebolo zrejmé, k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch,
kedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, následkom čoho je, že žalobca ako
spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky, ale len samotnú istinu poskytnutého úveru. Predstavuje to pre neho
výlučne výhodu a nie škodu. Jediným poškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí súdu zostane samotný

veriteľ.
Ďalej uviedol, že žalovaný v rámci predmetu podnikania poskytol žalobcovi úver, za ktorý požadoval
na základe úverovej zmluvy od žalobcu zaplatiť úroky. Je preto neopodstatnené vyhodnotiť konanie
žalovaného ako úmyselné a smerujúce k získaniu bezdôvodného obohatenia. V danom prípade
jednoznačne absentuje preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť. Žalobcu do

zmluvného vzťahu nikto netlačil, sám sa rozhodol, že bude využívať motorové vozidlo, na ktoré nemal
vlastné finančné prostriedky, za účelom čoho si žiadal o poskytnutie úveru od žalovaného. Pokiaľ mal
žalobca voči uzatvorenej úverovej zmluve výhrady mal právo v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z od
nej odstúpiť. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie
sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni

a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany, ktorú žalovaný považuje za splnenú už
ukrátením veriteľa o úroky a poplatky, v prípade vyhlásenia úverovej zmluvy za bezúročnú a bez
poplatkov. Z hľadiska primeranosti uplatneného nároku mal žalovaný za to, že žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal, v čom pociťoval porušenie svojich práv, aké to malo pre neho dôsledky, v čom
vidí odôvodnenosť požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia až v hodnote 700 eur

a pod., ktoré sú nevyhnutné na priznanie žalovanej sumy. Účelom priznania primeraného finančného
zadosťučinenia pri porušení práv nemá byť na jednej strane len odradenie dodávateľa od nekalých
praktík, ale na druhej strane nemá byť ani nástrojom obohatenia sa pre druhú stranu sporu. Preto
vyplatenie žalovanej sumy vo výške 700 eur považoval za nedôvodné, nepreukázané a v rozpore s
cieľom normy, ktorú zákonodarca primeraným finančným zadosťučinením sledoval. Žalovaný počas

celého trvania úverového zmluvného vzťahu od žalobcu požadoval len plnenie zmluvných povinností,
ku ktorým sa slobodne a vážne zaviazal pri podpise zmluve. Takéto konanie jednoznačne nemožno
vyhodnotiť ako porušenie práv a povinností žalobcu zo strany žalovaného, ktoré by zakladalo nárok na
vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Poukázal tiež na uznesenie zo dňa 28.09.2020 ajKrajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3Co/185/2019, v ktorom súd uviedol, že len
samotné konštatovanie, že predmetná úverová zmluva bola uzavretá v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm.
k/, j/, n/ a y/ zákona č. 129/2010 Z.z., dôsledkom čoho je poskytnutý úver bezúročný a bezpoplatkový v

zmysle § 11 tohto zákona, s odkazom na právoplatný a vykonateľný rozsudok, nepostačuje na primerané
priznanie finančného zadosťučinenia.

4. Žalobca v replike v súvislosti s popretím splnenia zákonných podmienok vyplývajúcich z § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. zo strany žalovaného, poukázal na výklad vyplývajúci z rozsudku

Najvyššieho sudu SR zo dna 30.01.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017 a mal za to, že bolo povinnosťou
žalobcu, aby preukázal, že si ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi (v danej veci zákon č. 129/2010 Z.z., na čo
bolo i v žalobe poukázané). Žalobca dôkazom (právoplatným rozhodnutím) preukázal, že súd v jeho
prospech už judikoval nárok z porušenia práva spočívajúci v povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné
obohatenie, ktorú výšku označil v žalobe o primerané zadosťučinenie ako reálne vzniknutú ujmu na

jeho strane. Žalobca rovnako v žalobe označil, ktoré jej právo ako spotrebiteľa bolo porušené konaním
žalovaného - konkrétne uviedol, že žalovaný pripravil formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere
tak, že v nej absentovali obligatórne náležitosti v zmysle platnej právnej úpravy v čase, keď došlo k
uzatvoreniu Zmluvy (čo vyplýva z obsahu pripojeného rozhodnutia). Okresný súd Galanta rozsudkom v
predchádzajúcom konaní vyhovel v celom rozsahu žalobcovi, ktorý úspešne proti porušiteľovi jeho práv

(žalovanému) podal žalobu z dôvodu, že zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje
nároky, neobsahovala náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z., a preto bol úver považovaný
za bezúročný a bez poplatkov.
Bol to žalovaný, kto nepostupoval s odbornou starostlivosťou a predostrel žalobcovi formulárovú zmluvu,
ktorú vopred sám pripravil. Žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti poskytovania úverov má poznať

zákonnú úpravu poskytovania úverov, vrátane všetkých náležitosti, ktoré zákon vyžaduje. Napriek tomu
ním vopred pripravená formulárová zmluva neobsahovala všetky zákonom vyžadované náležitosti,
čo žalobca ako spotrebiteľ ovplyvniť nemohol. Preto konajúci súd rozhodol, že sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch (v zmluve
došlo k nesprávnemu uvedeniu údaja o celkovej výške úveru (§ 9 ods. 2 písm. g), keď žalovaný do

neho zahrnul aj cenu doplnkových služieb, o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovej čiastke,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. j), keď žalovaný sumu doplnkových služieb ako
parameter výpočtu nepoužil) a konanie veriteľa, ktorý v súvislosti s poskytnutím úveru požadoval od
spotrebiteľa úroky trojnásobne prevyšujúce priemernú výšku úrokových mier z úverov v príslušnom
období, považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi a dojednanie o úrokoch za absolútne

neplatné. Tým bolo vo vzťahu k spotrebiteľovi porušených súčasne niekoľko predpisov. Jednak ide
o ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, tiež Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o
ochrane spotrebiteľa, ktorý jednak v ustanovení § 3 definuje, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách a s poukazom ustanovenie § 7 nekalé
obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie.

Žalovaným vznesenú námietku, že podaná žaloba neobsahuje žiadny dôvod alebo spôsob, ktorým
by žaloba požadovanú sumu zdôvodnil, žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho sudu SR zo
dna 30.01.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017, z ktorého jasne vyplýva, že zákonodarca pri uplatňovaní
tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody
(bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá

problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu
druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o
rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky
zadosťučinenia zohľadniť. Preto túto námietku žalovaného považoval za irelevantnú.
Pre úplnosť žalobca dodal, že je dôvodné určiť hranice medzi maximálnou a minimálnou výškou

finančného zadosťučinenia, ktorá by prestavovala bazálne východiská. Za východiskový bod považoval
hroziacu ujmu žalobcovi v predmetnej veci (ako strop finančnej satisfakcie) ako súčet sumy, na ktorú
bol spotrebiteľ zaviazaný v rámci úhrady celkovej odplaty vrátane odplaty za doplnkovú službu t.j.
suma 11.730,40 eura a sumy 6.605,30 eura (suma priznaná súdom ako reálne vzniknutá majetková
ujma). Za hraničný bod možno považovať reálne vzniknutú majetkovú ujmu žalobcovi (spodná hranica

požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia prípadne súdom priznaná), v riešenej
veci ide o sumu 6.605,30 eura. Východiskový bod potom predstavuje merateľný rozsah hroziacich
nepriaznivých následkov zásahu v časovom trvaní až do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo
spotrebiteľovi priznane bezdôvodné obohatenie a hraničný bod merateľný rozsah reálne spôsobenýchnepriaznivých následkov. Spôsob zásahu je obsiahnutý priamo v právoplatnom rozhodnutí, kde súd
jasne vyslovil porušenia zákona č. 129/2010 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch, neprijateľnosť
zmluvnej podmienky (absencia podstatných náležitostí t.j. dezinformovanie resp. klamlivé informácie

poskytnuté spotrebiteľovi vo vzťahu k vlastnému spotrebiteľskému úveru, pritom práve informovanosť
spotrebiteľa je ústrednou myšlienkou úniovej i vnútroštátnej právnej úpravy a zjavná snaha veriteľa -
podnikateľa obchádzať kogentnú právnu úpravu v oblasti ochrany spotrebiteľa s cieľom maximálneho
zisku). Žalobca považoval za plne primerané (a dokonca podľa ním navrhovaných kritérií a okolností
prípadu i podhodnotené) požadovať od žalovaného sumu 700 eur ako satisfakciu a súčasne odradiť

žalovaného, aby naďalej uplatňoval plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok a vadných produktov
judikovaných slovenskými súdmi už takmer pred 10 rokmi.
V súvislosti s popieraním žalovaného o tom, že voči žalobcovi sa nedopustil žiadneho protiprávneho
konania, poukázal na odsek 10. rozsudku sp. zn. 35Csp/316/2017, kde žalobca opísal akým spôsobom
došlo k uzatvoreniu zmluvy a ďalších okolností, ktoré okolnosti sa stali podkladom pre rozhodnutie.
Uviedol tiež, že žalovaný aj napriek tomu, že existuje právoplatné rozhodnutie o tom, že sa žalovaný

bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, vydal žalobcovi len časť preplatku 6.605,30 eura (žalobca v
priebehu konania zmluvu riadne dosplácal) a po právoplatnosti rozhodnutia v základnom konaní žalobca
vyzval žalovaného, aby vydal i zvyšok bezdôvodného obohatenia vo výške 4.925,10 eura, čo žalovaný
odmietol a žalobca je nútený opätovne domáhať sa svojho majetkového práva na príslušnom súde v
konaní pod sp. zn. 28Csp/70/2020. Na doplnenie uvedeného žalobca uviedol, že takto ustálená ujma je

daná preto, že spotrebiteľ by bol v zásade postihnutý dvakrát z dôvodu, že nie len že by zaplatil odplatu
z vadnej Zmluvy, ale pokiaľ by bol pasívny, žalovaný by nikdy z vlastnej iniciatívy nevydal žalobcovi
bezdôvodné obohatenie). V riešenej veci ide teda (zatiaľ) o sumu 18.335,70 eura. Spotrebiteľ bol však
aktívny, vyhľadal si právneho zástupcu a bránil svoje práva.
Dodal, že žalovaný sa síce pokúša prostredníctvom svojej argumentácie presvedčiť súd o tom, že

by zadosťučinenie nemal platiť a že takáto platba je nespravodlivá. Na druhej strane však rovnaký
subjekt (žalovaný) nemal v tisícoch prípadov pri poskytovaní úverov problém postupovať v rozpore
so zákonom a tak, aby získal majetkový prospech aj na úkor fyzických osôb - spotrebiteľov. Ak sa
potom v rámci súdneho konania takýto subjekt chce odvolávať na spravodlivosť alebo slušnosť a
na to, aby súd na tieto princípy prihliadal, máme za to, že tieto princípy by mali a mohli byť len v

neprospech žalovaného, ktorý svojim konaním porušuje právnu úpravu. Navyše je potrebné uviesť, že
len minimálna časť spotrebiteľov, ktorým žalovaný poskytol nezákonné úvery, sa skutočne aj svojich
práv na súde domáha a teda v konečnom dôsledku žalovaný zo svojej praxe porušovania právnej úpravy
ťaží nemalé finančné prostriedky. Nepriznanie finančného zadosťučinenia ani v takej minimálnej výške,
ako sa domáha žalobca v tejto veci, by znamenalo nielen postup v rozpore so zákonom (ktorý výslovne

takýto nárok spotrebiteľovi priznáva), ale aj priame podporovanie podnikateľských subjektov v tom, aby
aj naďalej porušovali právnu úpravu, keďže “to najhoršie čo by sa mohlo žalovanému stať“ by bola
povinnosť vrátiť nezákonne získané finančné prostriedky (žiadna sankcia alebo iné plnenie - t.j. žiadne
finančné zadosťučinenie - by totiž podľa žalovaného nemalo byť namieste).

5. Na pojednávanie sa nedostavil žalovaný ani jeho právny zástupca, ktorý ich neúčasť vopred písomne
ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Dostavil sa žalobca a jeho právny
zástupca. Keďže neboli splnené podmienky pre odročenie pojednávania v zmysle § 183 CSP, súd vec
prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu.

6. Žalobca vo svojom prednese na pojednávaní uviedol, že pri uzatváraní zmluvy so žalovaným musel
čakať 8 hodín, až do večera. Nakoľko súrne potreboval auto, nemal na výber a úver si od žalovaného
zobral. Dali mu na výber len úverovú zmluvu a nič iné. Predložili mu len kopu papierov a nikto mu
neposkytolžiadnevysvetlenie.Keďžesamučasomzdalibyťsplátkyprivysoké,muselvyhľadaťadvokáta
a začať túto vec riešiť. Žalovaný mu podľa rozsudku vo veci 35Csp/316/2017 vydal len súdom priznané

bezdôvodné obohatenie, avšak on predmetný úver v priebehu konania dosplácal a ani napriek jeho
výzve mu žalovaný zvyšok dobrovoľne nevydal. Preto ešte v súčasnosti stále prebieha na tunajšom
súde konanie sp. zn. 28Csp/70/2020, ktoré inicioval z dôvodu, aby mu žalovaný vydal aj zvyšnú časť
bezdôvodného obohatenia.

7. Súd vykonal dokazovanie vyššie uvedenými listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a zistil tento
skutkový stav:8. Z rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 35Csp/316/2017-175 zo dňa 27.01.2020 vyplýva, že súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.605,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 6.605,30 eura od 29.10.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti

tohto rozhodnutia (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (II.) a priznal žalobcovi voči žalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 100% (III.).
Zo skutkového stavu zisteného v tomto konaní vyplýva, že medzi žalovaným ako veriteľom a
žalobcom ako dlžníkom bola uzavretá úverová zmluva č. Y., na základe ktorej sa žalovaný zaviazal
poskytnúť žalovanému celkovú výšku úveru 9.053 eur na účel kúpy motorového vozidla, vrátane

prípadných doplnkových služieb, poskytovaných dodávateľom k tomuto vozidlu. Uzavretiu úverovej
zmluvypredchádzalouzavretiepísomnejkúpnejzmluvymedzitreťouosobouakopredajcomažalobcom
ako kupujúcim, predmetom ktorej bol predaj automobilu špecifikovaného v kúpnej zmluve za kúpnu cenu
9.970eur,pričomčasťkúpnejcenyvovýške1.800eurbolažalobcomzaplatenávhotovostiazostatokvo
výške 8.170 eur mal byť zaplatený prostredníctvom úveru na základe vyššie uvedenej úverovej zmluvy.
V zmysle úverovej zmluvy bola konečná cena (vrátane všetkých ďalších účtovaných služieb) predmetu

financovania 10.853 eur vrátane DPH, celková výška úveru 9.053 eur, ročná úroková sadzba 36,396489
%, RPMN 44,90 %, Priemerná hodnota RPMN 11,87 %, Celkové náklady spotrebiteľa 10.847,40 eura,
Celková čiastka splatná spotrebiteľom 19.900,40 eura, konečná splatnosť úveru: 23.11.2018, výška
celkových nákladov nezahrnutých do výpočtu RPMN 1.885 eur, mesačná splátka 359,76 eura, dátum
prvej mesačnej splátky 23.12.2013, počet splátok 60.

Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že z predložených listín ako aj z dodatočného výsluchu žalobcu bolo
zistené, že hoci zmluvy žalobca uzatváral s dvomi rôznymi subjektmi, pri kontraktačnom procese
komunikoval len s jednou osobou, zamestnankyňou AAA AUTO, a.s., ktorá predmetné dokumenty
podpisovala a žalobcovi predkladala na podpis. Z výsluchu žalobcu zároveň vyplynuli závažné
pochybnosti o tom, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy postupoval v súlade s požiadavkami odbornej

starostlivosti veriteľa. Žalobca uviedol, že po celodennom čakaní, v priebehu ktorého mu zo strany
predajcu bolo oznamované, že nemá schválené úvery, bol v neskorých poobedných hodinách postavený
do situácie, kedy si mohol zvoliť len produkt od žalovaného, inak motorové vozidlo nezíska. Následne
mu boli všetky listiny predložené naraz, jedinou osobou, ktorá podpisovala aj za predávajúceho aj
za veriteľa. Podľa názoru súdu popísaný postup žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľského úveru,

kedy žalobcu po niekoľko hodinovom čakaní postavil pred „ultimátum“ - buď si zvolí ponúkaný úver
ako jediný možný alebo auto, ktoré žalobca nutne potreboval, nezíska, bol spôsobili negatívne narušiť
ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe. Spotrebiteľ síce mal k dispozícii
všetky informácie v písomnej podobe, ako na to poukazoval žalovaný, zo strany dodávateľa však
neboli vytvorené podmienky na to, aby sa s týmito informáciami v potrebnom rozsahu a zrozumiteľným

spôsobnom oboznámil - únava, časová tieseň, keďže záverečné úkony v súvislosti so zmluvným
procesom boli realizované až po 19.00 hod, ako to vyplýva z predložených platobných dokladov.
Súd dospel k záveru, že hlavným predmetom plnenia dojednaným medzi stranami zmluvy o
spotrebiteľskom úvere mala byť výška peňažného doplatku za kúpu motorového vozidla v sume 8.170
eur, pričom v nadväzujúcej úverovej zmluve došlo zo strany žalovaného k navýšeniu celkovej výšky

spotrebiteľského úveru z dojednaných 8.170 eur na 10.853 eur. Uzavrel, že pokiaľ žalovaný do celkovej
výšky spotrebiteľského úveru zahrnul aj sumu nevyžiadaných plnení za doplnkové služby (883 eur),
postupoval v rozpore s platnou právnou úpravou ustanovenou v § 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských
úveroch, preto v zmluve o spotrebiteľskom úvere došlo k nesprávnemu uvedeniu údaja o celkovej
výške úveru (§ 9 ods. 2 písm. g), o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovej čiastke, ktorú musí

spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. j), keď žalovaný sumu doplnkových služieb ako parameter výpočtu
nepoužil. V dôsledku uvedených nedostatkov úver považoval za bezúročný a bez poplatkov v zmysle §
11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd zároveň konanie veriteľa, ktorý v súvislosti s
poskytnutímúverupožadovalodspotrebiteľaúrokytrojnásobneprevyšujúcepriemernúvýškuúrokových
mier z úverov v príslušnom období, považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi a dojednanie o

úrokoch v zmysle § 39 OZ za absolútne neplatné. Nakoľko v konaní nebolo sporné, že žalobca doposiaľ
v prospech žalovaného uhradil sumu 14.775,30 eura, súd uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie vo výške 6.605,30 eura (14.775,30 - 8.170). Predmetný rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 13.03.2020.

9. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby saporušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované

voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

10. Predmetom sporu je nárok žalobcu opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie Zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa
žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho
práva a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je
dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.
Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia

práva alebo povinnosti stanovenej zák. č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť
takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Zákon teda nevyžaduje pre
vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu
práva alebo povinností dôjde. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti, ako
predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si

spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. ak tak urobí v
rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. K uplatneniu práva na primerané finančné
zadosťučinenie však nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušeniu práva alebo
povinnosti na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde vyplynie

z právoplatného rozhodnutia súdu vydaného vo veci samej.

11. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ako aj z obsahu spisu, je nesporné, že žalobca sa svojho
nároku domáha v zmysle zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa dôvodiac, že si úspešne
uplatnil v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta sp. zn. 35Csp/316/2017 svoj nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
uzatvorenej so žalovaným ako veriteľom je bezúročný a bez poplatkov. Je nesporné, že žalovaný pri
vstupedoúverovéhovzťahusožalobcomvystupovalzpozíciedodávateľa,ktorýkonalvpredmetesvojej
obchodnej a inej podnikateľskej činnosti a žalobca vystupoval v pozícii spotrebiteľa a nekonal v rámci
predmetu svoje obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

12. Podľa zisteného skutkového stavu, vo vzťahu medzi stranami sporu bolo na tunajšom súde vedené
konaniepodsp.zn.35Csp/316/2017,vktorombolovyhovenéžalobcoviozaplateniesumy6.605,30eura
s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. Súd mal v tomto konaní za preukázané,
že žalobcovi ako dlžníkovi bol na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere reálne poskytnutý úver zo

strany žalovaného ako veriteľa v celkovej výške 8.170 eur, za ktorý ku dňu rozhodnutia súdu zaplatil
14.775,30 eura, pričom celková čiastka, ktorú mal žalobca v zmysle zmluvy zaplatiť predstavovala
19.900,40 eura. Keďže úverová zmluva obsahovala nesprávne uvedené náležitosti v zmysle zákona č.
129/2010 Z.z., to celkovú výšku úveru, RPMN či celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, s čím
priamo zákon (§ 11 ods. 1 písm. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch) spája následok

bezúročnosti a bezpoplatkovosti takéto úveru, žalobca mal zaplatiť žalovanému len istinu úveru, v
dôsledku čoho uplatňovaná suma 6.605,30 eura tvorila bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor
žalobcu.Súdžalobevvyhovel,pričomrozsudokč.k.35Csp/316/2017-175zodňa27.01.2020nadobudol
právoplatnosť dňa 13.03.2020.

13. Niet preto pochýb, že žalobcovi ako spotrebiteľovi vznikol nárok v zmysle § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keď sa úspešne domohol uplatnenia svojho práva vo vyššie
označenom konaní, predmetom ktorého bolo vydanie bezdôvodného obohatenia z predmetnej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Rovnako je nepochybné, že postupom žalovaného mu bola spôsobená ujma,
pričom postačuje, že konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu. Obrana žalovaného

založená na neexistencii predpokladov pre vznik nároku žalobcu na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia (z dôvodu, že predmetom konania vedeného pod sp. zn. 35Csp/316/2017 nebolo
uplatnenie porušenia práv alebo povinností, resp. súd v uvedenom konaní nedeklaroval porušenie práv
alebo povinností zo strany žalovaného) vyznela preto pre súd nepochopiteľne a jednoznačne dôvodnánebola. Vyššie uvedeným rozhodnutím bolo predsa priznané žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia, keďže súd v danom konaní prejudiciálne vyhodnotil poskytnutý úver ako bezúročný a
bez poplatkov z dôvodu absencie, resp. nesprávneho uvedenia náležitostí vyžadovaných zákonom č.

129/2010 Z.z., teda bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný ako dodávateľ porušil ustanovenia tohto
zákona, keď sám vopred naformuloval nesprávne náležitosti úverovej zmluvy.

14. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho

významu je, že ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.
Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku
účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút
náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného
práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu.
Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať

žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi
a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradil odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania
takéhoto konania v budúcnosti.

15. Ako už bolo uvádzané, v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 35Csp/316/2017

sa žalobca od žalovaného domohol vydania bezdôvodného obohatenia v súvislosti s tým, že úver
poskytnutý žalovaným bol vyhodnotený ako bezúročný a bez poplatkov. Úverový vzťah medzi žalobcom
ažalovanýmbolzaloženýspotrebiteľskouzmluvou,ktorásariadi§52anasl.Občianskehozákonníkapri
posudzovaní spotrebiteľských zmlúv, vrátane zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý
reguloval poskytovanie spotrebiteľských úverov v dobe uzavretia úverového vzťahu. Žalovaný dlhodobo

pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov, nepochybne pri
uzatváraní kontraktu so žalobcom nedodržal zákonom požadované náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere (v zmluve bola nesprávne uvedená celková výška úveru, RPMN a celková čiastka, ktorú
má spotrebiteľ zaplatiť), neplatne dojednal zmluvné úroky trojnásobne prevyšujúce priemernú výšku
úrokových mier z úverov v príslušnom období a súčasne pri uzatváraní zmluvy so žalobcom nekonal

s náležitou odbornou starostlivosťou (ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku č.k. 35Csp/316/2017-175
zo dňa 27.01.2020 i z prednesu žalobcu na pojednávaní). Žalobca sa z tohto titulu voči žalovanému
úspešne domohol vydania bezdôvodného obohatenia, preto je potrebné konštatovať, že takéto konanie
žalovaného bolo spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia,
táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritériá, a to intenzita, časové trvanie

závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod.. Za primerané v prejednávanej veci súd
považovalfinančnézadosťučinenievovýške700eur,ktoréjevyrovnanímujmyžalobcu,ktorámuvznikla
konanímžalovanéhoajeurčitousatisfakciouzastav,ktorýmuselvdôsledkukonaniažalovanéhotrpieťa
je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý pri dojednávaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere nekonal v
súlade so zákonom. Súd zohľadnil okolnosti daného prípadu, keď žalobca sa musel ochrany svojich práv

domáhať na súde, aby neznižoval svoj majetok na úkor žalovaného, ktorý postupoval v rámci zmluvného
vzťahu so žalobcom v rozpore so zákonom, pričom odplata za poskytnutie úveru (ako rozdiel celkovej
čiastky, ktorú mal žalobca v zmysle zmluvy zaplatiť a sumou reálne poskytnutého úveru) v danom
prípade predstavovala 11.730,40 eura (19.900,40 eura - 8.170 eur), pri sume skutočne poskytnutého
úveru 8.170 eur s tým, že žalobca nad sumu istiny úveru zaplatil čiastku 6.605,30 eura, v ktorej výške

boli porušené majetkové práva žalobcu. Súd prihliadol i na nesporné skutkové tvrdenia žalobcu, že
žalovaný aj napriek existencii právoplatného rozhodnutia 35Csp/316/2017-175 zo dňa 27.01.2020, vydal
žalobcovi len časť preplatku 6.605,30 eura, pričom žalobca v priebehu konania úver riadne dosplácal
a po právoplatnosti rozhodnutia vyzval žalovaného, aby vydal i zvyšok bezdôvodného obohatenia vo
výške 4.925,10 eura, čo žalovaný odmietol a žalobca sa opätovne musí domáhať svojho majetkového

práva na príslušnom súde v konaní pod sp. zn. 28Csp/70/2020. Zároveň súd pri ustálení výšky
primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil aj okolnosť, aby výška finančného zadosťučinenia
plnila aj odradzovaciu funkciu uvedeného satisfakčného prostriedku, keďže nárok na primerané finančné
zadosťučinenie spotrebiteľa neplní len relutárnu funkciu, ale aj funkciu sankčnú a odradzujúcu, aby
sa žalovaný ako dodávateľ nedopúšťal recidívy konania porušujúceho práva spotrebiteľov. Spotrebiteľ

nie je povinný preukázať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože Zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva
právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa
vzniknúť mohla a spotrebiteľ sa úspešne domohol ochrany svojich práv. Žalobca sa v tomto prípadeúspešne domohol svojho práva, a teda boli splnené zákonné predpoklady pre priznanie finančného
zadosťučinenia.

16. Súd vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, keď výška tohto finančného zadosťučinenia je
na úvahe súdu, považoval za primerané finančné zadosťučinenie v žalobcom uplatnenej výške 700 eur,
na zaplatenie ktorej sumy zaviazal žalovaného v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

17. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

18. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a procesne úspešnému
žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov konania

rozhodnesúdpoprávoplatnostitohtorozsudkusamostatnýmuznesením,ktorévydávyššísúdnyúradník
(§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný, a to do
15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Galanta. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom po nadobudnutí jeho vykonateľnosti dobrovoľne
splnená, je možné podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný
poriadok).