Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. apríl 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/12/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117218759
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8117218759.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej v sporovej veci žalobkýň: 1/ O. Č., E.. XX.X.XXXX, I.
R. XXXX/XX, XXX XX Z., 2/ Ľ. I., E.. X.X.XXXX, I. W. A. XXXX/X, XXX XX Z., zastúpených JUDr. Petrom
Gabrikom, advokátom, so sídlom Jilemnického 14, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO:
52701352, proti žalovaným: 1/ Z. I., E.. XX.X.XXXX, I. Z.D. XXX, XXX XX Z., 2/ A.. P. I., E.. XX.X.XXXX,
I. Z. XXX, XXX XX Z., zastúpeným JUDr. Danielou Strakovou, advokátkou, so sídlom Konštantínova
6, 080 01 Prešov, IČO: 31944779, o určenie vecného bremena, o odvolaní žalobkýň proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 10C/23/2017-313 zo dňa 21.4.2021, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Obaja žalovaní majú spoločný a nerozdielny nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti obom
žalobkyniam v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkýň, ktorou sa domáhali určenia,
že v prospech vlastníkov parcely CKN č. XX o výmere 2246 m2 - trvalé trávne porasty zapísanej na LV č.
XXX, k.ú. Z., viazne vecné bremeno - právo prechodu pešo a motorovými vozidlami, včítane nákladných,
po parcele CKN č. XXX o výmere 299 m2 - zastavané plochy a nádvoria zapísanej na LV č. XXX, k.ú.

Z.. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným priznal spoločný a nerozdielny nárok na náhradu trov
konania voči žalobkyniam v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že podanou žalobou sa žalobkyne domáhali určenia, že v prospech vlastníkov
parcely CKN č. XX o výmere 2246 m2 - trvalé trávne porasty zapísanej na LV č. XXX, k.ú. Z., viazne
vecné bremeno - právo prechodu pešo a motorovými vozidlami, včítane nákladných, po parcele CKN č.
XXX o výmere 299 m2 - zastavané plochy a nádvoria zapísanej na LV č. XXX, k.ú. Z..

3. Vzhľadom na predmet konania súd skúmal, či sú v danom prípade splnené podmienky vydržania
práva vecného bremena spočívajúceho v práve prístupu k parcele žalobkýň. K základným podmienkam
vydržaniavovšeobecnostipatria:spôsobilýpredmetvydržania,podmienkažedržbamusíbyťoprávnená
a držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby. Oprávnená držba musí taktiež
spĺňať určité náležitosti, a to: faktické ovládanie veci, vôľu nakladať s vecou, ako so svojou a musí sa
jednať o dobromyseľnú držbu veci. V súčasnosti výkonom práva možno vydržať aj právo zodpovedajúce

vecnému bremenu, preto súd skúmal splnenie ďalších podmienok a dospel k záveru, že žalobkyne,
resp. ich právni predchodcovia nemôžu byť dobromyseľní vzhľadom na to, že aj keď už dlhodobo
realizovali prístup k svojej parcele cez parcelu, ktorá je v súčasnosti vo vlastníctve žalovaných, sama
táto skutočnosť nemôže zakladať vydržanie práva vecného bremena, keďže v danom prípade absentujeadekvátny a konkrétny vstup do predmetnej držby, od ktorého sa odvíja samotná dobromyseľnosť.
Žalobkyňami označenú listinu - zápisnicu spísanú na MNV Z. dňa 7.2.1981 nemožno považovať za
takú listinu od ktorej je možné odvíjať vznik vecného bremena (v uvedenom čase mohli vecné bremená

vznikať len zo zákona). Z tejto úradnej zápisnice, ktorá ale nemá žiadne relevantné právne účinky pre
potreby vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vyplýva iba to, že právni predchodcovia
strán sporu, teda A.X. P., ako právna predchodkyňa žalobkýň a manželia G.Í., ako právni predchodcovia
žalovaných, riešili výmenu časti parciel. V tejto zápisnici je uvedené, že výmena parciel je „predmetom
ich jednania“ s tým, že by mala vzniknúť nejaká nová parcela, ktorá má slúžiť ako príjazdová cesta

pre tieto strany dohody. Medzi stranami tohto sporu nebolo sporné, že žiadna takáto výmena nebola
realizovaná, čo je zrejmé aj z údajov katastra. Z tejto zápisnice vyplýva to, že v prípade tejto výmeny
bude novovytvorená parcela, podľa ich dohody, slúžiť ako prístup, avšak túto zápisnicu možno aj pri
extenzívnom výklade jej obsahu považovať iba za akúsi prípravu, resp. predjednanie riešenia prístupu
k ich parcelám, a teda táto samotná zápisnica nie je dokladom, od ktorého by žalobkyne mohli odvíjať
prípadne právo zodpovedajúce konkrétnemu vecnému bremenu. Túto skutočnosť súd považoval za

zásadnú a nezaoberal sa už ďalšou argumentáciou strán sporu, keďže nebola splnená základná
podmienka dobromyseľnosti právnej predchodkyne žalobkýň pri vstupe do držby.

4. Prvoinštančný súd poukázal na to, že predmetná zápisnica nerieši samotný prístup, teda prechod,
resp. prejazd, ale výmenu pozemkov, z ktorých má vzniknúť cesta, ktorá by bola prístupom pre obe

strany, ktoré túto zápisnicu podpísali. Predmetom konania nebolo riešenie, akým spôsobom došlo k
zápisu výmery 210 m2 v prospech právnych predchodcov žalovaných, ale či žalobkyne, resp. ich právni
predchodcovia vykonávaním práva prechodu nadobudli vecné bremeno. Pokiaľ by uvedená zápisnica
mala byť považovaná za zmluvu o zriadení vecného bremena, tak takto mala byť aj táto zápisnica
označená a minimálne mal byť určený obsah vecného bremena, práva a povinnosti zmluvných strán,

teda kto je oprávnenou stranou a kto je povinnou stranou. Vecné bremeno malo byť presne vytýčené,
teda trasované, čo nevyplýva ani zo samotného petitu tejto žaloby. Pokiaľ by obe strany tejto zápisnice
mali za to, že prevažná časť parcely, ktorá má predstavovať pre nich prístup patrí obci (žalobkyňa 1/
vypovedala, že jej mama stále, žila v tom, že cesta je obecná), tak sa nemohli tieto zmluvné strany, bez
súhlasu obce, dohodnúť na tom, že si na obecnom pozemku zriaďujú vecné bremeno.

5. Žalobkyne v rámci svojej argumentácie považovali za významnú skutočnosť, že žalovaní nemôžu byť
vlastníkmi parcely CKN XXX v celom rozsahu, keďže v rozsahu o výmere 210 m2 je vlastníkom tejto
parcely obec Z.. Z LV č. XXX, k.ú. Z. nepochybne vyplýva, že práve žalovaní sú vlastníkmi predmetnej
parcely, ktorú kúpou dobromyseľne nadobudli. Údaje katastra sú hodnoverné, pokiaľ sa nepreukáže

opak a navyše predmetom konania nebolo určenie vlastníckeho práva, ktoré by malo prináležať, podľa
žalobkýň, obci Z., pričom obec ani nie je stranou v spore. Preto súd nepovažoval za právne relevantné
riešiť tieto námietky žalobkýň, pričom z vyjadrenia Okresného úradu Prešov, katastrálneho odboru je
zrejmé, že pri mapovaní v roku 1985 bola časť neknihovanej parcely č. XXX zameraná vo výmere, ako
je evidovaná teraz a novovytvorená parcela CKN XXX bola stotožnená s parcelou EN XXX/X z operátu

pred mapovaním a zapísaná na LV vtedajšieho vlastníka parcely EN XXX/X, teda v tom čase manželov
G..

6. Nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, prvoinštančný súd žalobu zamietol.

7. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 a 2 CSP.

8. Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobkyne a navrhli, aby odvolací súd rozsudok
zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby rozsudok zmenil tak, že žalobe

vyhovie v celom rozsahu.

9. Odvolanie podali z dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ CSP), súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.
1 písm. e/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovýmzisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

10. Namietali, že súd sa v prejednávanej veci odklonil od ustálenej judikatúry v oblasti vydržania
(vlastníckeho práva resp. práva zodpovedajúceho vecnému bremenu). Je zrejmé, že v danom prípade
je pre vec rozhodujúce správne vyhodnotiť najmä okolnosti vstupu do dobromyseľnej držby práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu, t. j. najmä okolnosti z roku 1981, premietnuté hlavne v úradnej
zápisnici zo dňa 7.2.1981 spísanej na MNV v Z.. Pri preštudovaní zápisnice je zrejmé, čo bolo zámerom/

cieľom zúčastnených strán. Iniciatíva na spísanie zápisnice prišla zo strany susedov, manželov G.J.,
ktorí nemali zabezpečený právny prístup na ich pozemok pred plánovanou výstavbou. Teda manželia
G. oslovili predchodkyňu žalobkýň s tým, aby im táto pomohla v prístupe, resp. aby nanovo usporiadali
užívacie pomery na pozemkoch. A. P. bola teda nespornou vlastníčkou pozemku, ktorý je dnes
predmetom konania (s nižšie uvedeným poukazom na vl. obce). Z dobrej vôle sa A. P. ako vlastníčka
dohodla so susedmi, v tom čase manželmi G., že si istým spôsobom zamenia uvedenú výmeru na

pozemkoch, s tým, že manželom G. mala A. P. prenechať na (dnešnej) parcele XXX (pred tým č.
XXX) ideálnu časť 20m2. Táto časť mala byť zrejme dostatočným právnym podkladom pre stavebný
úrad na deklarovanie prístupu na pozemok susedov G. a na vydanie stavebného povolenia. Vo zvyšku
parcely č. XXX (pred tým XXX) mala zostať A. P. naďalej vlastníčkou, nakoľko tej sa nedotkla žiadna
právna zmena. V zápisnici sa tiež dodáva, že novovytvorená parcela o výmere 20 m2 (č. XXX/X, ktorá

nebola zapísaná do katastra napriek tomu, že bola zakreslená v zmysle GP - oddelená z parcely č.
XXX vlastnenej A. P.) bude slúžiť ako príjazdová cesta jak pre P. na jej parcelu č. XXX tak aj na
parcelu susedov G.. Uvedený prejav vôle sa nedá vykladať inak ako tak, že zámerom bolo vytvoriť
tzv. iné právo v zmysle stavebného zákona pre susedov G., avšak bez obmedzenia vlastníckych práv,
resp. prístupu pre A. P.. Iný kontext tohto úkonu nie je možné nájsť a súd nesprávne a izolovane

vyhodnocoval zápisnicu podľa jej slovného znenia. Keďže z parcely č. XXX malo byť na cestu daných
len 20 m2, nemožno hovoriť o riadnej zámennej zmluve, keďže parcela p. P. mala spolu 2246 m2, a
z nej mala prenechať len 20 m2, teda len časť parcely, potrebnej na prechod. Uvedený úkon možno
teoreticky vykladať aj ako darovanie podielu na parcele č. XXX v rozsahu 20 m2 (ktorý nesprávne nebol
vyjadrený zlomkom), aby takto p. G. ako podielový spoluvlastník mal právo prechodu po pozemku na

svoj pozemok a aby mohol získať stavebné povolenie (prečo v končenom dôsledku p. G. vôbec inicioval
v roku 1981 potrebu zriadiť cestu pre neho). Keďže však p. P. podala v roku 1999 určovaciu žalobu
práve na uvedenú cestu, skôr teda prejav vôle z roku 1981 svedčí v prospech výkladu, že zámena
nemala mať vecnoprávne účinky s prevodom vlastníckeho práva na G., ale malo byť vyčlenených 20
m2 na prechod po parcele č. XXX, t. j. akoby vytýčenie časti pozemku pre výkon práva prechodu v

prospech p. G. (s tým, že aj p. P. mala mať zriadené právo prechodu). Naviac aj v rozsudku sp. zn.
15C/159/1999 sa uvádza, že nedošlo k realizácii uvedenej zámeny/deľby. Záver zápisu zo dňa 7.2.1981
v poslednom ods. však úplne jasne hovorí, že „novovytvorená cesta bude slúžiť ako príjazdová cesta
jak pre P. na prac. č. XXX tak aj na novovytvorenú parcelu XXX/X pre G. O..“ A. P. ako vlastníčka
zriaďovala právo prístupu na pozemok jej susedov manželov G.. Potom žila v presvedčení, že je

naďalej vlastníčkou predmetnej parcely č. XXX (mimo vlastníctva obce). O tom, že objektívne mohla
byť presvedčená o svojom vlastníckom práve a že toto nespočívalo len v jej subjektívnom presvedčení
svedčí súdne konanie sp. zn. 15C/159/1999. Podaním žaloby A. P. deklarovala jej presvedčenie o
vlastníctve parcely prístupovej cesty. Jej presvedčenie v zásade Okresný súd Prešov v rozsudku z roku
2011 potvrdil - uviedol, že G. neplatným úkonom nadobudli vlastnícke právo k danej parcele. Ak by bola

žaloba podaná skôr (pred uplynutím 10 ročnej lehoty plynúcej G.), bola by A. P. v konaní o určenie
vlastníckeho práva úspešná a bola by vlastníčkou parcely XXX. Nakoľko však žalobu podala neskôr
(pretože skôr nemala vedomosť o tom, že nie je vlastníčkou), súd podporne poskytol ochranu G. a
vzhliadol ich vydržanie parcely č. XXX, ktorú však nadobudli na základe neplatného právneho úkonu
od nevlastníka. Je zjavne nespravodlivé, že žalovaní a ich predchodcovia získali vlastníctvo predmetnej

parcely-prístupovejcestylennazákladevydržania,nazákladepôvodnýchneplatnýchprávnychúkonov,
a naopak, A. P. a žalobkyne túto možnosť nemajú, resp. im súd nepotvrdil vydržanie, hoci ich dôkazná
situácia je priaznivejšia. Žalovaní vznášajú námietky k titulu vstupu do držby práva zodpovedajúceho
vecnému bremeno napriek tomu, že ich právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo na základe
omnoho viac sporných skutočností a následného vydržania. Podiel na nedostatkoch právneho úkonu

mal tiež samotný vlastník susednej parcely p. G.. Predchodkyňa žalobkýň vykonávala právo poctivým
spôsobom a v súlade s dobrými mravmi. Vlastníci susedného pozemku ako aj pozemku č. XXX jej mohli
kedykoľvek namietať užívanie parcely na prístup na jej pozemky, nakoľko mali byť od konca roka 1981 v
presvedčení, že pozemok (síce neplatnou zmluvou) kúpili. Mohli tak urobiť v čase, kedy by boli pretrhli 10ročnú vydržaciu dobu. Od roku 1981 však nik nebránil A. P. vykonávať právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, na čo mali vlastníci dosť času. Na pozemok žalobkýň a predtým ich predchodcov neexistuje
iný prístup. Preto z tohto faktického dôvodu nebolo možné chodiť na ich pozemok iným spôsobom. Súd

nesprávne posúdil otázku dobromyseľného vstupu do držby, ktorá bola objektívne daná. Toto potvrdzuje
aj rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 15C/159/1999, ktorý ak by žaloba bola podaná skôr, bol
potvrdil vlastnícke právo A. P.. Preto ak v zásade A. P. mala byť riadnou vlastníčkou parcely, potom
nemožno usudzovať, že vzhľadom na všetky okolnosti nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej patrí
minimálne právo prechodu cez predmetnú parcelu.

11.Súdnevykonalnavrhovanýdôkaz,ohliadkunamiestesamom,pričomtentodôkazbyvyvrátiltvrdenia
žalovanej strany o tom, že na pozemky žalobkýň je možný iný prístup. Iný prístup, najmä vzhľadom na
postavenie chaty na pozemku žalobkýň nie je možný a prístup po parcele č. XXX je jediný možný. Práve
nemožnosť iného prístupu, ktorá by bola objektivizovaná vykonaním miestnej ohliadky by mohla pomôcť
vidieť prípad v inom svetle, a teda tak, že nie je možná iná rozumná interpretácia zápisnice z roku 1981,

nakoľko v žiadnom prípade nemohla byť vôľa strán taká, že by A.X. P. bola chcela pozemky zameniť
tak, že by stratila jediný svoj prístup.

12. Rozsudok je nedostatočne odôvodnený, vzhľadom na rozsiahlosť a množstvo vykonaných dôkazov.
Súd v odôvodnení rozsudku jednak nijako neuviedol väčšinu dôkazov, ktoré boli vykonané a z ktorých

zjavne vychádzal, a najmä úplne odignoroval dôkazy zabezpečené žalujúcou stranou. Súd sa nijako
nezmieňuje o svedeckých výpovediach svedkov navrhnutých žalujúcou stranou, ale tendenčne spomína
len písomné vyjadrenie E. A. zabezpečené žalovanou stranou - ktoré ani nie je svedeckou výpoveďou.
Naviacplatí,žepísomnévyjadrenieE.A.jeasinajmenejpodstatnýmdôkazomprecelékonanie,nakoľko
sa venuje najmä osobným vzťahom subjektov a osobným animozitám. Súd sa nijako nevysporiadava

so svedeckou výpoveďou pani G. X., O. P., U.. O. D. Z.. Najmä výpoveď G. X. je podstatná, ktorá
priamo spomína okolnosti zriadenia prístupu pre G., dohody A. P. a jej presvedčenie o užívacích a
vlastníckych pomeroch. Pani X. je vyššieho veku a teda priamo vnímala dohody v roku 1981. Ak sa súd
nijako ani len nezmieňuje o takomto zabezpečenom dôkaze, ide o vadu konania, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie veci. G. X. okrem iného uvádzala, ako A. P. postavila plot na svojom

pozemku vyššie, aby ním nezablokovala prístup susedov G.. Všetky tieto okolnosti sú podstatné pri
skúmaní, či mohla byť A. P. dobromyseľná vzhľadom na všetky skutočnosti. Súd sa tiež nijako nezaoberá
ani necituje ďalšie dôkazy, ani tie od katastrálneho odboru Okresného úradu Prešov. Odôvodnenie je
pomerne stručné, čo nenapĺňa garantovanie práva na súdnu ochranu, v ktorom je tiež právo na riadne
odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Žalobkyne tak vôbec nepoznajú názor súdu na ostatné vykonané

dôkazy, či boli vierohodné, čo sa nimi zistilo a pod. Súd sa zaoberá v zásade len zápisnicou z roku 1981 a
celé odôvodnenie je venované tejto listine. Ak však súd v odôvodnení rozsudku pojednáva o žiadostiach
žalobkýň smerom k predbežnej otázke, či sú žalovaní vlastníkmi celej parcely XXX, resp. ako nadobudli
výmeru 210 m2, tu súd prezentuje svoj názor, avšak nijako ho nezdôvodňuje odvolaním sa na dôkazy.
Ak súd hovorí, že v prípade spornosti vlastníckeho práva Obce Z. má platiť zásada, že údaje katastra sú

hodnoverné, pokiaľ sa nepreukáže opak, potom je vadou konania a odôvodnenia, ak súd v odôvodnení
rozsudku nijako nespomína ani výpis z listu vlastníctva, z ktorého mal súd zistiť, že Obec Z. je alebo nie
je vlastníkom parcely, resp. že jej vlastníkom sú žalovaní. V tomto smere (ako vyplynie nižšie) je zrejmá
tendencia súdu zjednodušiť si vec a nezaoberať sa vlastníckym právom obce Z.. Pritom je potrebné
dodať, že práve v konaní bol preukázaný opak a teda údaje z listu vlastníctva nie sú viac záväzné.

Súd tak však znegoval tiež zákonnú povinnosť prihliadať ex offo na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu. Z dokazovania v konaní jednoznačne vyplynulo, že žalovaní nenadobudli platne vlastnícke právo
k väčšej časti parcely č. XXX (k 210 m2), ktoré zistenie nemôže súd odignorovať. Je zarážajúce, že
súd svoju povinnosť ex offo prihliadať na absolútnu neplatnosť právnych úkonov ospravedlní tak, že
„toto súd nepovažoval za právne relevantné riešiť.“ Ak z konania vyplynulo, že žalovaní nenadobudli

platne vlastnícke právo k väčšine parcely č. XXX, potom mal súd ako prejudiciálnu otázku posúdiť práve
platnosť vlastníckeho práva žalovaných k parcele č. XXX. Ak súd vzhľadom na dôkazy prejudiciálne
posúdi, že žalovaní nie sú vlastníkmi celej parcely č. XXX, potom nemôžu vznášať námietky k vydržaniu
vlastníckeho práva k časti 210 m2. Ako avizovali žalobkyne na ostatnom pojednávaní, po posúdení
prejudiciálnejotázky,čisúžalovanívlastníkmicelejparcelyXXX,byzdôvodupasívnejvecnejlegitimácie

navrhli pripustiť do konania na stranu žalovaných Obec Z., ako vlastníka časti dnešnej parcely č. XXX.
Rovnako tak by ako dôkaz žalobkyne zabezpečili znalecký posudok a geometrický plán, ktorý by rozdelil
parcelu č. XXX na časť o výmere 75 m2 (resp. výmeru, ktorú mal vydržaním priznať súd v konaní
15Cú159/1999 G.) a o výmere 210 m2 (resp. inú správne zistenú výmeru), ktorá nikdy neprešla z ObceZ. na iného vlastníka. Následne by sa žalovaní I. mohli v konaní ako vecne legitimovaní brániť len vo
vzťahu k nimi platne nadobudnutej výmere a Obec Z. by sa ako skutočný vlastník mohla vyjadriť k
žalobe pokiaľ ide o väčšiu časť parcely dnes č. XXX. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, nakoľko súd neprihliadnutím ex offo na absolútnu neplatnosť právnych úkonov
(resp. na neexistenciu úkonov) a nerozhodnutím dôležitej prejudiciálnej otázky o vlastníckom práve k
parcele č. XXX znemožnil žalobkyniam do konania navrhnúť pripustiť skutočného vlastníka časti parcely
XXX, ku ktorej im (resp. predchodkyni) malo v minulosti vzniknúť zo zákona právo zodpovedajúce

vecnémubremenu.Skutočnývlastníkpozemku,ObecZ.moholvkontradiktórnomsporeuznaťvydržanie
vecného bremena a teda v tej časti nemusela byť žaloba sporná. Prípadne mohli žalobkyne zmeniť
predmet žaloby a domáhať sa určenia vecného bremena len k časti parcely o výmere 75 m2 vlastnenej
žalovanými. Pokiaľ Obec Z. (napriek viacerým podaniam žalobkýň na obec), ako jediný aktívne vecne
legitimovaný subjekt, nerieši určenie vlastníckeho práva v prospech obce k časti parcely č. XXX (ktoré
dnes v časti 210 m2 svedčí žalovaným), žalobkyne nemajú žiadne právo tieto vlastnícke pomery zmeniť.

Nie sú oprávnené a legitimované riešiť vlastnícke právo Obce Z. k danej parcele. Ak však žalobkyne
potrebujú vyriešiť svoju otázku vydržania práva vecného bremena k parcele XXX, z ktorej väčšiu časť
má vlastniť Obec Z., potom je jediný správny postup, že by súd pre toto konanie prejudiciálne vyhodnotil
platnosť vlastníckeho práva k parcele č. XXX a následne umožnil do konania vstup Obce Z., ktorá by
bola legitimovaná sa vyjadrovať k vecnému bremenu k výmere 210 m2 vlastnených Obcou Z..

13. Podľa žalobkýň neboli splnené procesné podmienky pre rozhodnutie vo veci. Súd na ostatnom
pojednávaní dňa 21.4.2021 uviedol, že vykonal žalobkyňami navrhnutý dôkaz v ich vyjadrení zo dňa
14.1.2021 a teda dotazoval Okresný úrad Prešov, katastrálny odbor s otázkou „či v katastri existuje
akákoľvek listina, na základe ktorej prešla výmera 210 m2 z parcely Obce Z., mpč. č. XXX na p.

G., resp. iného neskoršieho vlastníka parcely č. XXX (pôvodne XXX/X).“ Súd na pojednávaní dňa
21.4.2021 uviedol, že na uvedenú žiadosť dostal z Okresného úradu Prešov, katastrálny odbor odpoveď,
ktorú mal údajne zaslať stranám konania. Žalujúcej strane však táto odpoveď nebola doručená. Súd
krátko oboznámil uvedenú odpoveď. Súd napriek tomu, že mal k dispozícii navrhnutý dôkaz z katastra,
tento neposlal v dostatočnom predstihu žalujúcej strane na oboznámenie sa s ním (hoci na to bolo

dostatok času), napriek tomu, že súd tak sám mal v pláne z dôvodu dodržania procesných podmienok
urobiť. Žalujúca strana pri svojej príprave na pojednávanie mala za to, že uvedený dôkaz nie je v
konaní zabezpečený, a mala záujem navrhnúť jeho opätovné vyžiadanie, resp. zvážiť zabezpečenie
iných dôkazov. Takto žalujúca strana nemala dostatočný priestor posúdiť doručenú odpoveď a zvážiť
navrhnutie ďalších dôkazov.

14. Nespravodlivo vyznieva aj výrok o náhrade trov konania. Preto navrhli, aby súd aplikoval zásadu
v zmysle § 257 CSP, podľa ktorej výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Vzhľadom na počínanie žalovaných pri čiernej výstavbe cestného telesa,
resp. neplatným prevodom vlastníckeho práva v minulosti, by náhrada trov konania vyznela extrémne

nespravodlivo. Nimi podaná žaloba v zásade vychádzala z minima morálky - ak A. P. stratila vlastnícke
právo k pozemku, je minimálne v tejto veci možné vzhliadnuť vydržanie vecného bremena práva
prechodu.

15. Žalovaní navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

16. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň uviedli, že súd prvej inštancie výstižne a správne
vyhodnotil vykonané dokazovanie, správne uviedol, čo bolo pre rozhodnutie v spore právne relevantné,
a že nepovažoval za právne relevantné riešiť námietky žalobkýň ohľadne vlastníctva žalovaných k
pozemku C-KN XXX v celom rozsahu. Napriek tomu, že na časť pozemku C-KN XXX o výmere 210

m2 sa podľa vyjadrenia odboru katastra nepodarilo zistiť listinu o prevode vlastníckeho práva z Obce Z.
na p. G. - k pozemku ktorého bola pri mapovaní v obci v roku 1985 pričlenená aj časť obecnej parcely,
súd správne vyhodnotil, že vzhľadom na vymedzený predmet konania súd skúmal len či sú v danom
prípade splnené podmienky vydržania práva z vecného bremena na strane žalovaných. Odvolatelia
uvádzajú, že súd nerozhodol „o dôležitej prejudiciálnej otázke - o vlastníckom práve k parcele č. XXX,

čím znemožnil žalobkyniam do konania navrhnúť pripustiť skutočného vlastníka časti parcely č. XXX,
ktorým je podľa názoru žalobkýň Obec Z.“, a ďalej majú za to, že Obec Z. „mohla v spore uznať vydržanie
práva z vecného bremena, a teda v tej časti nemusela byť žaloba sporná, resp. mohli žalobkyne „zmeniť
predmet žaloby len k časti parcely o výmere 75 m2 vlastnenej žalovanými“. Bolo len na strane žalobkýň,koho označia za účastníka konania a aké nároky voči nemu vymedzia. Nič nebránilo žalobkyniam, aby
od začiatku konania označili Obec Z. za účastníka na strane žalovaných, keď namietané skutočnosti z
mapovania v r. 1985 sú im známe už zo záverov znaleckého posudku U.. B. č. X/XXXX v spore vedenom

na OS v Prešove sp. zn. 15C/159/1999, tiež mohli a mali potom vymedziť trasovanie vecného bremena
tak, aby to korešpondovalo s ich námietkami ohľadne vlastníctva parcely C-KN XXX, po ktorej malo
ich právnej predchodkyni vzniknúť právo prechodu. Súd prvej inštancie správne zvýraznil, že v danom
spore je vymedzením predmetu konania zo strany žalobkýň viazaný, a teda že predmetom konania
nie je určenie vlastníckeho práva, ktoré by malo podľa mienky žalobkýň prináležať Obci Z., ktorá ani

nie je stranou v spore. Súd jasne odôvodnil, že predmetom konania vymedzeného žalobkyňami nebolo
riešenie, akým spôsobom došlo k zápisu výmery 210 m v prospech predchádzajúceho vlastníka p. G.
v roku 1985. Žalovaní 1/ a 2/ nadobudli vlastnícke právo k parcele č. XXX v evidovanej výmere 299 m
spolu s ďalšími pozemkami ako v poradí 3. vlastníci po pôvodných vlastníkoch O. G. a manž. X. G..
Súd sa vysporiadal s právne relevantnou skutočnosťou - či je splnená na strane právnej predchodkyne
žalobkýň základná podmienka vydržania dobromyseľnosť vstupu do držby práva z vecného bremena na

prechod a prejazd po parcele č. XXX, tak ako to žalobkyne požadovali určiť, poukazom na nimi uvádzaný
domnelý právny titul vstupu do držby - zápisnicu spísanú na MNV v Z. dňa 7.2.1981, a vyhodnotil
vykonané dokazovanie právnym zdôvodnením, prečo nepovažuje predmetný dokument za relevantný
nadobúdací titul pre vstup do držby práva na prechod a prejazd charakteru vecného bremena, u právnej
predchodkyne žalovaných. Súd tak splnil svoju povinnosť na riadne odôvodnenie svojho zamietavého

rozhodnutia. Súd prvej inštancie vecným a právne výstižným spôsobom odôvodnil právny záver o tom,
že žalobkyňami prezentovaný titul vstupu do držby - Zápisnica z r. 1981, nie je právne spôsobilým titulom
pre vznik dobromyseľnej držby práva charakteru vecného bremena in rem, obsahom ktorého by malo
byť právo prechodu a prejazdu po pozemku, ktorý v súčasnosti zodpovedá vyobrazeniu parcely C-KN
XXX. k.ú. Z..

17. V následných vyjadreniach sporové strany zotrvali na svojich predchádzajúcich stanoviskách.

18. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. §
34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470 ods.

1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkýň nie je dôvodné.

19. Podľa § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci
v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva
zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria
určitej osobe.

20. Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na
základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím
príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť
tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva

zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

21. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

22. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

23. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.24. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobkýň v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú
správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý má vychádzať z nesprávneho právneho
posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení), s ktorými sa treba v odôvodnení rozhodnutia o

odvolaní vysporiadať (§ 387 ods. 3 CSP) odvolací súd uvádza, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu k čomu poukazuje na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich
k zamietnutiu žaloby o určenie vecného bremena. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal
náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie žaloby,
ako aj k tvrdeniam žalovaných z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu. Zhodnotením

výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 CSP súd prvej inštancie dospel k správnym
skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti uplatňovaného
nároku voči žalovaným na určenie vecného bremena.

25. Súd prvej inštancie spoľahlivým spôsobom zistil, že neboli naplnené základné predpoklady pre
vydržanie vecného práva k nehnuteľnosti v zmysle § 134 ods. 1 v spojení s § 151o Občianskeho

zákonníka. Svoje dôvody vedúce k nevyhoveniu žaloby, keď prihliadol na neexistenciu právneho titulu
na základe, ktorého by žalobkyne boli oprávnené právo spočívajúce v predmetnom vecnom bremene
vydržať, aj riadne odôvodnil.

26. V danom spore sa žalobkyne domáhali určenia, že v prospech vlastníkov parcely CKN č. XX o

výmere 2246 m2 - trvalé trávne porasty zapísanej na LV č. XXX, k.ú. Z., viazne vecné bremeno - právo
prechodu pešo a motorovými vozidlami, včítane nákladných, po parcele CKN č. XXX o výmere 299 m2
- zastavané plochy a nádvoria zapísanej na LV č. XXX, k.ú. Z., keď tvrdili, že právnym titulom vydržania
nadobudli právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

27. Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi
nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva. Vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
patrí k originálnym spôsobom nadobudnutia tohto vecného práva a pojmovo predstavuje jeho
nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom.
Podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je oprávnená držba trvajúca po

zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba (vo všeobecnosti)
predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom
na všetky okolnosti; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera v prípade práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu spočíva v presvedčení držiteľa, že na základe určitého titulu bolo
zriadené vecné právo (vecné bremeno) a že v takto založenom právnom vzťahu je oprávnený vykonávať

právo, ktoré tvorí obsah tohto vzťahu. Dobrá viera predstavuje aj v prípade práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna
dobráviera;oprávnenýdržiteľmusíbyťvdobrejviere„sozreteľomnavšetkyokolnosti“.Dobromyseľnosť
oprávneného držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a potom po celý priebeh vydržacej doby. Vecné
bremenápatriamedzivecnéprávakcudzejveci(iurainrealiena).Obmedzujúvlastníkanehnuteľnejveci

vprospechniekohoinéhotak,žejepovinnýniečotrpieťaleborobiťalebosaniečohozdržať.Samotakéto
obmedzenie vlastníka nehnuteľnej veci nie je ale určujúcim znakom inštitútu vecného bremena, lebo
predmetné obmedzenie (niečo trpieť, niečoho sa zdržať, niečo konať) môže vyplývať aj z iného dôvodu,
napríklad obligačného. Vo všeobecnosti môže byť obsahom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
aj právo prechádzať cez určitý pozemok, avšak sama skutočnosť, že sa niekto správa spôsobom,

ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napríklad prechádza cez cudzí
pozemok), ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Faktické prechádzanie cez pozemok sa v
praxi môže uskutočňovať na základe rôznych právnych titulov (napríklad zmluvy o prenájme) ale aj bez
právneho titulu (uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 37/2018 zo dňa 16.10.2018).

28. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že
predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť medziiným zistenie, že počas vydržacej doby
držiteľskutočne„bol“(tedanieiba„moholbyť“)sozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,žemuvec
alebo právo patrí (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 271/2007, sp. zn. 5 Cdo 49/2010 a sp.
zn. 3 Cdo 12/2010). Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu

vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa
musí byť posudzovaná aj z hľadiska toho, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol
mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ku ktorým právo vo forme vecného bremena nenadobudol.Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý
právny dôvod (titulus putativus); ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej

predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide
o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno
vyvodiť, že sa dôvodne považuje za oprávneného z vecného bremena. Medzi základné okolnosti,
ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol, teda
či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe

podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi
oprávnenosti držby práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 260/2008). Inými slovami
z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vecného bremena k veci vydržaním
je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu (prípadne aj len domnelého)
nadobudnutia práva z vecného bremena.

29. Žalobkyne odvodzujú dobromyseľnosť držby práva prechodu a prejazdu po prístupovej ceste
situovanej na parcele C-KN XXX od Zápisnice spísanej na MNV v Z. dňa 7.2.1981. Predmetom zápisnice
bolo dojednanie o vzájomnej „výmene časti parcely č. XXX, k.ú. Z., ktorá je majetkom P. na príjazdnú
cestu pre G. O. na novovytvorenú parcelu č. XXX/X“ a to tak, že cit.: „P. A. vymení časť parcely č.
XXX na príjazdovú cestu pre O. G. výmenou za časť parcely č. XXX/X, a to vo výmere 20 m2 z

parcely č. XXX. G. O. jej výmenou za príjazdovú cestu poskytuje z parcely č. XXX/X časť 80 m2“.
V závere zápisnice sa uvádza: „Táto novoutvorená cesta bude slúžiť ako príjazdová cesta jak pre
P. na parcele č. XXX, tak aj na novoutvorenú parcelu XXX/X pre G. O.“. Obsah tejto zápisnice bez
akéhokoľvek grafického znázornenia ku zamýšľanej „zámene“ pozemkov označeným pod č. XXX/X a
č. je nezrozumiteľný, neurčitý, a naviac k žiadnej písomnej zámennej zmluve následne nedošlo, pričom

ústna neformálna zámena nehnuteľností (ak by k nej aj bolo došlo) nezakladala žiadne právne následky.
Navyše, text „dojednania“ účastníkov uvedeného v tejto zápisnici evokuje, že až po vykonanej zámene
časti parciel XXX a XXX/X (pričom manželia G. ani neboli vlastníkmi parcely č. XXX/X), mala byť
vytvorená „príjazdová cesta“, ktorá „bude slúžiť“ aj pre A. P.. Úradná zápisnica napísaná dňa 7.2.1981 na
MiestnomnárodnomvýborevZ.okr.Z.,niejeobjektívnetakýmprávnymtitulom,zktoréhobybolomožné

vyvodiť záver o dobromyseľnosti žalobkýň, prípadne ich právnej predchodkyne; predmetný právny titul
objektívne nemohol viesť k nadobudnutiu práva vecného bremena. Preto pokiaľ žalobkyne odvodzovali
svoju dobromyseľnosť, resp. dobromyseľnosť ich právnej predchodkyne od Zápisnice spísanej dňa
7.2.1981 na Miestnom národnom výbore v Z., nemohli byť objektívne presvedčené, že im patrí právo
vecného bremena, a preto nebol splnený základný predpoklad pre vydržanie vecného bremena, t. j.

nebola splnená podmienka oprávnenosti držby.

30.PokiaľžalobkynepoukazujúnakonanievedenénaOSvPrešovepodsp.zn.15C/159/1999,vktorom
sa ich právna predchodkyňa A. P. domáhala určenia rozsahu dedičstva po nebohej W. B., X.. O. vo
vzťahu k parcele C-KN XXX proti vtedajšej vlastníčke E.Š. A., X.. G., zo samotného žalovaného nároku,

v ktorom sa A. P.Á. domáhala určenia vlastníckeho práva k parcele C-KN XXX, k.ú. Z., v prospech svojej
právnej predchodkyne - matky, a teda aj vo svoj prospech, ako jej právnej nástupkyni - dedičke, vyplýva,
že v tomto konaní tvrdila, že jej patrí spoluvlastnícke právo k parcele C-KN XXX, čo vylučuje oprávnenosť
tvrdenia žalobkýň, že A. P. vykonávala dobromyseľnú držbu práva prechodu a prejazdu po cudzom
pozemku. Pokiaľ žalobkyne poukazujú na výsledky znaleckého dokazovania - ZP č. X/XXXX vyhotovený

v spore č. k. 15C/159/1999, z ktorého vyplýva, že časť súčasnej parcely C-KN XXX patrí do pôvodnej
mpč. XXX zapísanej v PKV XX ako majetok Obce Z.. Z výpisu PKV č. XX (príloha č. 5 ZP č. X/XXXX)
vyplýva, že parcela mpč. XXX bola evidovaná ako „cesta a priekopa“. Pokiaľ časť parcely XXX bola
minimálne pred rokom 1986 (THM) evidovaná ako mpč. XXX - cesta, ku ktorej patrilo vlastnícke právo
Obci Z., táto skutočnosť vylučuje možnosť vstupu A. P. do dobromyseľnej držby práva na prechod a

prejazd po predmetnom pozemku, ktorý je znázornený ako diel 2 v Prílohe č. XX ZP č. X/XXXX o výmere
210m2-viďstr.15,užvroku1981,keďžepodľazákonač.135/1961Zb.súcesty,verejnépriestranstváa
miestne komunikácie prístupné všetkým, čo vylučuje splnenie podmienky vydržania, že držiteľ vykonáva
„právo pre seba“, a toto subjektívne presvedčenie držiteľa musí byť dané po celú vydržaciu dobu.

31. Pokiaľ žalobkyne opierajú dobromyseľnosť držby práva na prechod a prejazd titulom vecného
bremena od roku 1981 poukazom na to, že ich právnej predchodkyni nebolo bránené v prechode
a prejazde, a ani samotným žalobkyniam, po nadobudnutí ich vlastníckeho práva k parcele C-KN
XX, darovacou zmluvou vkladovanou pod K.-XXXX/XXXX, tak pre určenie práva zodpovedajúcehovecnému bremenu musí byť preukázaná existencia právneho dôvodu - titulu držby, z ktorého je
objektívne možné vyvodzovať na jednej strane oprávnenie prechádzať cez cudzí pozemok a na druhej
strane povinnosť vlastníka pozemku trpieť toto prechádzanie. Na preukázanie dobrej viery nestačí

len preukázanie skutočnosti, že po celý čas nikto nebránil prechádzať cez pozemok, a že sa toto
prechádzanie tolerovalo ešte v čase, keď tadiaľ prechádzali právni predchodcovia žalobkýň, pokiaľ by
nebola súčasne preukázaná aj existencia právnej povinnosti vlastníka pozemku, a to povinnosť trpieť
výkonnimitvrdenéhopráva.Nestačípreukázať,ženiektochodípoustanovenúvydržaciudobucezcudzí
pozemok; cez cudzí pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov - napr. môže ísť

o záväzkový vzťah, alebo užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie, čo ešte neznamená,
že je držiteľom vecného práva - práva prechodu cez cudzí pozemok, keď toto právo nevykonáva na
základe žiadneho právneho titulu.

32. Nevykonanie navrhovaných dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd nehodnotí ako odňatie
možnosti konať pred súdom. Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť

taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho
súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a
právomchránenýchzáujmov.Onaplnenietohtoodvolaciehodôvodupôjdevždyajvtedy,akhrubévadyv
postupe prvoinštančného súdu spôsobili, že strane sporu bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať
pred súdom. Prvoradou povinnosťou súdu je totiž zabezpečiť svojou činnosťou výkon spravodlivosti.

Navrhované dôkazy odvolací súd nepovažoval za potrebné vykonať, nakoľko podstatné pre vyriešenie
veci bolo právne posúdenie veci, čo súd prvej inštancie dostatočne a správne hodnotil aj bez výsluchu
navrhovaných svedkov a obhliadky predmetných pozemkov. Otázky, ktoré žalobkyne návrhmi chceli
vyriešiť, neboli pre posúdenie veci potrebné.

33. Odvolací súd pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c.

Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

34. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkýň neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a
právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto
odvolanie žalobkýň z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

35. Čo sa týka výroku o náhrade trov konania, odvolací súd nezistil dôvody osobitného zreteľa v zmysle §
257 CSP pre nepriznanie náhrady trov v konaní plne úspešným žalovaným. V tejto súvislosti je potrebné
uviesť, že citované ustanovenie má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, a to pokiaľ
ide o vedenie súdneho konania, ako aj jeho výsledok. Pokiaľ ide o dôvody hodné osobitného zreteľa,

odvolací súd takéto dôvody nezistil, keďže ust. § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami, pričom pri ich hodnotení je potrebné zohľadniť aj podiel strán na
vznikuapriebehusporu.Vdanomprípademalirozhodujúcipodielnavznikuapriebehusporužalobkyne.
Preto so zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

36. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého žalovaní ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, majú spoločný a
nerozdielny nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti obom žalobkyniam, ktoré v odvolacom
konaní úspech nemali. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po

právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).