Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. apríl 2022

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 13C/181/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206204153
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Korčeková
ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2022:1206204153.9

Uznesenie

Okresný súd Bratislava II v právnej veci žalobcu: RUMMI s.r.o., so sídlom Znievská 18, Bratislava, IČO:
35768142,zastúpenéhospoločnosťouAdvokátskakanceláriaVALAŠIK&PARTNERS,s.r.o.,sosídlom
Krížna 26, Bratislava, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s, so sídlom Mlynské nivy 1,
Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpenému spoločnosťou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., so sídlom
Kýčerského 7, Bratislava, o zaplatenie 133.622,29 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie z a s t a v u j e.

II. Súd sporovým stranám náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodní žalobcovia v 1. a 2. rade (J.. G. J., súdna exekútorka a JUDr. J. J.) sa žalobou doručenou
súdu dňa 27.02.2006, zmenenou uznesením č. k. 13C/181/2006 - 236 zo dňa 13.07.2009, domáhali,

aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 133.622,29 eur s príslušenstvom titulom zmluvnej odmeny.
Žalobca v 2. rade (JUDr. J. J.) zobral pred začatím konania vo veci samej svoju žalobu voči žalovanému
späť, preto súd uznesením č. k. 13C/181/2006 - 234 zo dňa 13.07.2009, právoplatným dňa 08.08.2009,
konanie čo do nároku žalobcu v 2. rade zastavil s tým, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
konania.

2. Súd uznesením č. k. 13C/181/2006 - 446 zo dňa 13.03.2014 pripustil, aby z konania vystúpila
doterajšia žalobkyňa Mgr. G. J. a na jej miesto vstúpila spoločnosť RUMMI s.r.o. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 07.05.2021 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co/146/2017
- 536 zo dňa 31.03.2021.

3. Súd rozsudkom zo dňa 06.04.2010, č. k. 13C/181/2006 - 297 žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi

133.622,29 eur s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne od 02.12.2005 do zaplatenia a vo zvyšku
žalobu zamietol. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a to vo vyhovujúcej časti.

4.KrajskýsúdvBratislaverozsudkomzodňa10.02.2011,č.k.9Co/308/2010-342rozsudoksúduprvého
stupňa v napadnutej časti potvrdil. Proti rozsudku bolo podané mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky.

5. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30.09.2013, sp. zn. 6MCdo/6/2012 rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 10.02.2011, č. k. 9Co/308/2010 -342 ako aj rozsudok tunajšieho súdu zo dňa
06.04.2010, č. k. 13C/181/2006 - 297 zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.

6. Podaním doručeným súdu dňa 11.02.2022 žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť, pričom

uviedol, že súd rozsudkom zo dňa 06.04.2010, sp. zn. 13C/181/2006, potvrdeným rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.02.2011, sp. zn. 9Co/308/2010, zaviazal žalovaného k úhrade133.622,29 eur s príslušenstvom a k náhrade trov konania. Dňa 06.05.2011 žalovaný uhradil žalovanú
pohľadávku, pričom uviedol, že je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že pohľadávku žalovaný uhradil
pod hrozbou exekúcie, keďže žalobca nepodal návrh na vykonanie exekúcie a žalovaný uhradil

žalovanúpohľadávkudobrovoľne.Následnenazákladepodnetužalovanéhopodalgenerálnyprokurátor
mimoriadne dovolanie, pričom Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6MCdo/6/2012 zo dňa 30.09.2013
zrušilrozsudoksúduprvejinštancieajsúduodvolacieho.Žalovanýuhradilžalovanúpohľadávkuažpojej
postúpení terajšiemu žalobcovi, žalobcovi tak nezostal iný možný procesný postup, než podať návrh na
zmenu strany konania s tým, že po rozhodnutí o zmene vezme žalobu späť z dôvodu úhrady žalovanej

sumy. Žalobca uviedol, že žalovaný úhradou žalovanej sumy procesne zavinil zastavenie konania a
preto má nárok na náhradu trov konania.

7. Podaním doručeným súdu dňa 07.03.2022 žalovaný doručil súhlas so späťvzatím žaloby a navrhol,
aby súd konanie zastavil a žalobcu zaviazal na úhradu trov konania žalovaného v rozsahu 100 %.
Uviedol, že k úhrade žalovanej sumy došlo dňa 06.05.2011 pod hrozbou iniciovania exekučného konania

žalobcom, a to na základe v tom čase právoplatného a vykonateľného rozsudku sp. zn. 13C/181/2006
zo dňa 06.04.2010 a rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co 308/2010 zo dňa 10.02.2011.
Následne prišlo v dôsledku dovolania podaného žalovaným k zrušeniu týchto rozhodnutí uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 6/2012 zo dňa 30.09.2013 a k vráteniu veci tunajšiemu súdu na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný uviedol, že je zrejmé, že k späťvzatiu žaloby žalobcom neprišlo

v dôsledku dobrovoľného správania (plnenia) žalovaného pred vydaním meritórneho rozhodnutia vo
veci, ale až po jeho právoplatnom skončení. Žalovaný nepristúpil k úhrade žalovanej sumy z dôvodu
uznaniaexistencienárokužalobcu.Právenaopak,žalobnýnárokžalobcupovažuježalovanýodpočiatku
tohto konania až do dnešného dňa za neopodstatnený a svoju judikovanú povinnosť plnil výlučne z
dôvodusvojejochranyprednásledkamivykonávaciehokonania(keďžebolžalovanýkplneniuzaviazaný

právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, pričom v spore pokračoval žalovaný i naďalej a nateraz
úspešne). Z tohto dôvodu nie je naplnený už prvý z predpokladov priznania náhrady trov konania
žalobcovi, a to existencia takého správania sa žalovaného, ktorým by tento (zohľadňujúc procesný vývoj
sporu) „procesne zavinil zastavenie konania“. Druhým zo zákonných predpokladov k tomu, aby náhrada
trov konania po zastavení konania mohla byť priznaná žalobcovi, je dôvodnosť jeho žaloby. Na to, aby

mohla byť žalobcovi v prípade späťvzatia jeho žaloby priznaná náhrada trov konania musia byť oba
uvedené predpoklady naplnené dokonca kumulatívne. V rámci rozhodovania súdu o trovách konania,
kedy je tento povinný skúmať úspech i procesnú zodpovednosť na oboch procesných stranách, teda
nemožno dospieť k záveru o nároku žalobcu na náhradu trov konania a je to naopak práve žalovaný,
komu by mala byť v súlade s ustanovením § 256 ods. 1 CSP súdom prvej inštancie táto náhrada

priznaná. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca úkon späťvzatia žaloby uskutočnil až po takmer jedenástich
rokoch od úhrady žalovanej sumy a vyše ôsmich rokoch od dátumu vydania Uznesenia Najvyššieho
súdu SR. Žalobca tak svojím konaním, resp. svojou nečinnosťou neprimerane predlžoval súdne konanie
a predmetným nehospodárnym a neúčelným postupom žalobcu vznikla žalovanému jednak povinnosť
sa v súdnom konaní brániť dokonca voči už splatenému nároku žalobcu, no obom stranám vznikali

i s tým spojené trovy konania, ktorých zavinenie možno v súlade s ustanovením § 256 ods. 2 CSP
pričítať jedine žalobcovi. Nemožno totiž za daných okolností hovoriť o včasnom späťvzatí žaloby, čo
zakladá pochybenie žalobcu aj voči zásade vigilantibus, iura scripta sunt. Ak by bolo pravdou to, čo
žalobca vo svojom späťvzatí žaloby tvrdí, že jediným motívom jeho späťvzatia žaloby (uskutočneného
vo februári 2022) je údajne zaplatenie žalovanej sumy (ku ktorému došlo v roku 2011), tak potom

tento úkon späťvzatia mohol a mal žalobca uskutočniť ihneď resp. čo najskôr potom, ako Najvyšší
súd SR zrušil predchádzajúce súdne rozhodnutia a vec vrátil súdom nižšej inštancie na ďalšie konanie
(t.j. čo najskôr po 30.09.2013). Keďže s uskutočnením tohto úkonu späťvzatia žaloby otáľal žalobca
neodôvodnene ďalších minimálne 8 rokov, spôsobil úplne zbytočne vznik trov konania, súvisiacich so
všetkými procesnými úkonmi tohto 8 ročného obdobia. A už len z tohto dôvodu, by mal byť zaviazaný

podľa § 256 ods. 2 CSP na náhradu týchto trov konania za úkony právnej služby žalovaného v tomto
spore v období 2013 až 2022.

8. Podľa § 144 Civilného sporového poriadku (ďalej len ako „CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.

9. Podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.10. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

11. Súd konštatuje, že k späťvzatiu žaloby žalobcom došlo v neskoršom štádiu konania, keď súd vo
veci už pojednával. Súd v súlade s dispozičným prejavom žalobcu konanie zastavil, pričom žalovaný
so späťvzatím žaloby súhlasil.

12. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

13. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

14. Podľa článku 4 ods. 1 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

15. Podľa článku 4 ods. 1 CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec

podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej
spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie
procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít.

16. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou
súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch
procesných stranách (na strane žalobcu i žalovaného) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy
obsiahnutej v ustanovení § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Pre vyriešenie otázky náhrady
trov konania je preto kľúčové zistenie, ktorá zo strán z procesného hľadiska nesie zodpovednosť za

zastavenie konania, teda ktorá zo strán zastavenie konania zavinila. Kritérium procesného zavinenia
je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalobca v konaní
požadoval, resp. akého výsledku sa domáhal, a skutočnosťou, pre ktorú žalobca neskôr vzal žalobu
späť s tým, aby konanie bolo zastavené.

17. V danom prípade sa pôvodní žalobcovia v 1. a 2. rade (Mgr. G. J., súdna exekútorka a JUDr. J.
J.) žalobou doručenou súdu dňa 27.02.2006, zmenenou uznesením č. k. 13C/181/2006 - 236 zo dňa
13.07.2009, domáhali, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 133.622,29 eur s príslušenstvom
titulom zmluvnej odmeny. Súd rozsudkom zo dňa 06.04.2010, č. k. 13C/181/2006 - 297 žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcovi 133.622,29 eur s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne od 02.12.2005

do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. O uplatnenom odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v
Bratislave rozsudkom zo dňa 10.02.2011, č. k. 9Co/308/2010 -342, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti potvrdil. Následne prišlo v dôsledku dovolania podaného generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky k zrušeniu týchto rozhodnutí uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo
6/2012 zo dňa 30.09.2013 a k vráteniu veci tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Následne

v znovu otvorenom konaní, vedenom pred tunajším súdom, podaním doručeným súdu dňa 11.02.2022
žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť, pričom uviedol, že žalovaný dňa 06.05.2011 uhradil žalovanú
pohľadávku.

18. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal z § 256 ods. 1 CSP ako aj

skutkových okolností daného konania. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP modifikuje v otázke náhrady trov
konania všeobecnú zásadu úspechu vo veci zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie zastavenia
konania. Trovy konania je teda povinná nahradiť tá zo strán, ktorá procesne zavinila zastavenie konania.
Pojem procesné zavinenie, použitý ustanovením § 256 CSP, sa tak posudzuje výlučne z procesného
hľadiska. Ide o inštitút procesného práva a rozhodujúcimi skutočnosťami pre posúdenie uvedenej

zodpovednosti za zavinenie sú skutočnosti, ktoré vznikli po začatí konania. Štandardným prípadom
zastavenia konania je zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby, tak ako tomu bolo aj v danom
konaní. V zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov interpretujúcej aplikáciu dotknutej zásady
zodpovednosti za zavinenie v situáciách, aká nastala aj v posudzovanom prípade, zásadne platí,že pokiaľ žalobca zoberie svoju žalobu späť, zastavenie konania zavinil a je preto povinný uhradiť
žalovanému trovy konania (napr. NS SR, sp. zn. 5MCdo/12/2008), iba žeby bolo preukázané, že
späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom

rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn.
7MCdo/4/2010). Predpokladom pre právny záver súdu o zavinení zastavenia konania pri späťvzatí
žaloby druhou stranou (teda žalovaným) je skutkový stav predstavujúci situáciu, keď po začatí sporu
žalovaný splní (žalobou tvrdenú) povinnosť, uzná tým dôvodnosť podanej žaloby (z procesného
hľadiska), a vyvolá tým na strane žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia podanej žaloby ešte pred vydaním

samotného meritórneho rozhodnutia (keď je nesporné, že by ďalšie konanie viedlo k zamietnutiu jeho
žaloby z dôvodu zániku záväzku žalovaného jeho splnením). Inými slovami, ide o situáciu, v ktorej po
začatí konania ešte pred meritórnym rozhodnutím súdu o dôvodnosti podanej žaloby žalovaný koná
v súlade s názorom žalobcu (vyjadreným v žalobe) a svojím konaním potvrdí existenciu žalovanej
povinnosti jej dobrovoľným splnením.

19. V danom prípade je však nesporné, že žalobca bol dňa 06.05.2011 zo strany žalovaného uspokojený
v nároku, ktorý v konaní uplatnil, na základe najvyšším súdom neskôr zrušeného exekučného titulu
(rozsudok sp. zn. 13C/181/2006 zo dňa 06.04.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava
sp. zn. 9Co/308/2010 zo dňa 10.02.2011). Z uvedeného má súd za preukázané, že žalovaný neplnil
relutárnu náhradu dobrovoľne a po začatí konania pred vydaním meritórneho rozhodnutia, ale až po jeho

právoplatnom skončení, keď bol k plneniu zaviazaný právoplatným a vykonateľným rozhodnutím. Ďalej
je nesporné, že k späťvzatiu žaloby došlo až v „novom“ konaní, po zrušení právoplatného exekučného
titulu Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Ide teda o procesnú situáciu, s ktorou Civilný sporový
poriadok výslovne nepočíta. Za tohto stavu vyhodnotenie zavinenia na zastavení konania na strane
žalovaného by bolo v rozpore s princípmi spravodlivosti (viac pozri Nález Ústavného súdu, sp. zn. II.

ÚS 157/2019). Podľa názoru súdu za tohto stavu nemožno ani žalobcovi pričítať procesné zavinenie na
zastavení konania. Bolo by v rozpore s princípmi logiky i princípom hospodárnosti konania, aby žalobca
po odpadnutí predmetu sporu v dôsledku poskytnutia relutárnej náhrady zotrval na podanej žalobe. Súd
sa domnieva, že vzhľadom na špecifickú situáciu, ktorá mala za následok nutnosť zastaviť konanie,
pričom nebolo možné konštatovať zavinenie ani jednej zo strán, súd rozhodol tak, že nárok na náhradu

trov konania nepriznal ani jednej zo strán konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, proti
ktorého uzneseniu smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.