Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. marec 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/49/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213201890
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1213201890.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Ivana Jahnová, v spore žalobkyne: O. X., Z.. XX.X.XXXX, B. B. X,
B., právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r.o., so sídlom Niťová 3, Bratislava,
proti žalovanému: F. X., Z.. XX.X.XXXX, B. B. X, B., právne zast. JUDr. Miroslav Pavelka, Pri Starej
Prachárni 13, Bratislava, o zrušenie darovacej zmluvy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II č.k. 14C/17/2013-325 zo dňa 27.09.2019, takto

r o z h o d o l :

KrajskýsúdvBratislaverozsudokOkresnéhosúduBratislavaIIč.k.14C/17/2013-325zodňa27.09.2019
p o t v r d z u j e.

Odvolací súd žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 14C/17/2013-325 zo dňa 27.09.2019 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného vrátenia daru - podielu 1/2 na nehnuteľnosti, byt č. X,
nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu súp. číslo XXXX, na Budovateľskej 5 v Bratislave,
postavený na parcele číslo XXXX/X, XXXX/X, zapísaný na LV č. XXXX, vedenom katastrálnym odborom
Okresného úradu B., pre okres B. D., obec: B. - F. Č. J., katastrálny úrad Z., k tomu prislúchajúci
podielpriestorunaspoločnýchčastiachaspoločnýchzariadeniachdomuXXXX/XXXXXXakoajnáhrady

trov konania a trov právneho zastúpenia. Súd prvej inštancie vo veci sp. zn. 14C/17/2013 rozhodol
rozsudkom č.k. 14C/17/2013-94 zo dňa 01.04.2015, proti ktorému podala odvolanie žalobkyňa. Krajský
súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 14C/17/2013-94 zo dňa 01.04.2015
uznesením sp. zn. 14Co/279/2016-152 zo dňa 03.04.2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a rozhodnutie.

2. Z vykonaného dokazovania výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov, listinnými dôkazmi, mal súd

prvej inštancie preukázaný nasledovný skutkový stav. Zmluvou o prevode vlastníctva bytu (darovacia
zmluva) zo dňa 21.12.1998 previedla žalobkyňa vlastnícke práva k vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti
na žalovaného a svojho syna D. X. v podiele každému 1/2. V čl. IX bod 1. a 2. zriadili obdarovaní vecné
bremeno v prospech prevádzateľa, spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania prevádzaného
bytu, ako aj v doživotnej opatere a starostlivosti, ktorú sú povinní nadobúdatelia prevádzateľovi do konca
života riadne poskytovať. Zároveň sa nadobúdatelia zaviazali že prevádzateľovi umožnia v byte bývať, v
plnom rozsahu celý byt užívať a že prevádzateľa nebudú v užívaní bytu nijakým spôsobom obmedzovať.

3. Listom zo dňa 21.1.2013 prostredníctvom Advokátskej kancelárie JUDr. Almáši Gabriel, spol. s
r.o. vyzvala žalobkyňa žalovaného na vrátenie daru. V liste bolo okrem iného uvedené: „Nakoľko
ako obdarovaný, nedodržujete zmluvné podmienky darovacej zmluvy tým, že sa nestaráte o darcunehnuteľnosti, správate sa k tejto osobe a ostatným členom rodiny tak, že hrubo porušujete dobré mravy,
neprispievate ako spoluvlastník na potrebné náklady na nehnuteľnosť, ktoré sú nevyhnutné vynaložiť
na doopatrovanie darcu, ani neuhrádzate bežné výdavky spojené s vaším spoluvlastníckym podielom

a neplníte si ani svoje ostatné záväzky, nakoľko prebiehalo na váš spoluvlastnícky podiel exekučné
konanie vedené pod sp. zn. EX 96/2003 - Exekútorský úrad Mgr. Miroslav Šupa - súdny exekútor,
Kmeťova 30 Nitra, ktoré bolo ukončené a tohto času prebieha exekučné konanie vedené pod sp. zn.
EX 2211/2012 - Exekútorský úrad JUDr. Soňa Majkutová - súdny exekútor, Štúrova 257, Senica. Takéto
správanie prejavujete od začiatku, ako ste sa stali spoluvlastníkom nehnuteľnosti a toto vaše správanie

pretrváva až doteraz.“

4. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 630 Občianskeho zákonníka a z vykonaného
dokazovania mal preukázané, že žalovaný sa nikdy k žalobkyni hrubo nesprával, práve naopak vzťah
žalobkyne a žalovaného bol vždy korektný, čo potvrdili aj výpovede svedkov (D.. X. Q.., T.. E., P.. A., J..
X. T. F.. X.), ktorí uviedli, že zo strany žalovaného nikdy nedošlo k hrubému správaniu sa voči žalobkyni.

Samotná žalobkyňa žalovaného vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 23.02.2015 oslovovala „F.“:
„ ...som ti to F. aj povedala, netreba, ja mám všetko vybavené, lebo mi to môj syn všetko, chodí so mnou
po lekároch, ostatné čo potrebujem, všetko. Aj to chcem F. povedať,...“ Rovnako vo svojej výpovedi dňa
09.09.2019 hovorila o žalovanom: „ ...F. sa nezdržiava, nedrží sa tej zmluvy...“ Ani jeden zo svedkov
vo svojej výpovedi a ani samotná žalobkyňa neosvedčili, že by sa žalovaný niekedy hrubo správal

k žalobkyni, práve naopak z vyššie citovaných svedeckých výpovedí vyplýva, že vzťah žalobkyne a
žalovaného je normálny, korektný a nevybočuje z bežného rámca slušnej a korektnej komunikácie medzi
príbuznými. V žalobe žalobkyňa tvrdila, že sa žalovaný o ňu nestará a vo svojej výpovedi potvrdila, že
odmieta pomoc žalovaného, túto skutočnosť potvrdil vo svojej výpovedi žalovaný, ale aj svedkyňa pani
X.. Čo sa týka neplnenia si povinnosti žalovaného ako podielového spoluvlastníka spojených s hradením

nákladov na nehnuteľnosť, žalovaný k tomuto vo svojej výpovedi uviedol: „...Na byte B. platím polovičku
bytovej dane, druhú polovičku platí D. X.. Nič iné tam neplatím, všetko iné si platí sama babka, tak ako
mi to povedala babka pred svedkom mojím otcom, ktorý nakoľko tam s ňou stále je, tak pri každej debate
s babkou sa vždy nachádza.“ Žalobkyňa v konaní nevyvrátila túto obranu žalovaného. Vzhľadom k
vykonanému dokazovaniu mal súd prvej inštancie za preukázané, že správanie obdarovaného nenapĺňa

zákonné predpoklady pre vrátenie daru a preto žalobu žalobkyne zamietol.

5. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá namietala odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. b), d), f) a h ) CSP a navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná jej náhradu trov konania.

6. V podanom odvolaní žalobkyňa namietala nedostatočné, arbitrárne a jednostranné odôvodnenie
napadnutého rozsudku, ktoré má za následok jeho nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť, čo má za
následok porušenie práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces a zároveň aj spôsobuje inú vadu
konania. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie sa v odôvodení napadnutého rozsudku vôbec

nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne. Napriek tomu, že napadnutý rozsudok má 18 strán, samotné
odôvodnenie v materiálnom zmysle slova je obsiahnuté len v ods. 22., zvyšnú časť odôvodnenia
tvorí v zásade opis doterajšieho priebehu konania. Žalobkyňa tvrdí, že súd prvej inštancie arbitrárne
vytrháva z kontextu časti výpovedí, ktoré prispievajú k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie tak
nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu v predmetnej veci, uvedený v zrušujúcom uznesení sp.

zn. 14Co/279/2016-152 zo dňa 03.04.2018, ktorý akcentoval požiadavku na odôvodenie v zákonnej
kvalite. Súd prvej inštancie konštatoval, že vzťah žalobkyne a žalovaného bol vždy korektný, pričom
v tejto súvislosti vychádzal z výpovedí viacerých svedkov a samotnej žalobkyne. Súd však opomenul
splniť si svoju povinnosť v podobe posúdenia hodnovernosti jednotlivých svedeckých výpovedí, na
ktoré poukazuje a opomenul sa zároveň zaoberať odporujúcimi dôkazmi. V odvolaní žalobkyňa uviedla

aj svoj názor, prečo treba brať výpovede jednotlivých svedkov za nesúhlasné s rozhodnutím súdu
prvej inštancie. Preto podľa jej názoru konštatovanie súdu prvej inštancie, podľa ktorého „ani jeden zo
svedkov vo svojej výpovedi a ani samotná žalobkyňa neosvedčili, že by sa žalovaný niekedy hrubo
správal k žalobkyni, práve naopak zo svedeckých výpovedí vyplýva, že vzťah žalobkyne a žalobcu je
normálny, korektný a nevybočuje z bežného rámca slušnej a korektnej komunikácie medzi príbuznými“,

sa nezakladá na pravde, pričom súd k danému konštatovaniu dospel na základe rezignácie vo vzťahu
k hodnoteniu hodnovernosti jednotlivých svedeckých výpovedí a k hodnoteniu výpovedí žalobkyne
a svedka D.. X. Q.. ako celku. Taktiež žalobkyňa nesúhlasila s vyhodnotením dôkazov súdom prvej
inštancie, že žalovaný sa o žalobkyňu riadne stará. Žalobkyňa by s vďakou prijala ponuku starostlivostizostranyžalovaného,avšakžalovanýúčelovoponúkapomocažvtedykeďvie,žeužpomoczabezpečila
iná osoba. Za takých okolností nemá žalobkyňa inú možnosť, ako pomoc odmietnuť, keďže žalovaný
ponúka pomoc v čase, kedy ju už žalobkyňa nepotrebuje. Záverom žalobkyňa namietala, že súd prvej

inštancie sa stotožnil v celom rozsahu s výpoveďou žalovaného a konštatoval, že žalobkyňa obranu
žalovaného nevyvrátila. Treba zdôrazniť, že strana sporu musí uniesť nielen bremeno tvrdenia, ale aj
dôkazné bremeno, preto ak obrana zo strany žalovaného, ktorú súd citoval v odôvodnení, bola zo strany
žalobkyne spochybnená, bol žalovaný povinný podporiť svoje tvrdenia o dôkazy. Samotné tvrdenia
žalovaného v podobe jeho výpovede celkom zjavne nemožno kvalifikovať ako unesenie dôkazného

bremena. Navyše žalobkyňa obranu žalovaného v tomto smere nielen spochybnila, ale aj vyvrátila.
Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní všetkých relevantných okolností prípadu dopúšťa tých istých
pochybení,pretoajvtejtosúvislostitrebapoukázaťnaignoranciuzrušovaciehorozhodnutiaodvolacieho
súdu. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že sa oboznámil s rozsudkami
Okresného súdu Bratislava II č. k. 52C/335/2015-223 a 16C/7/2017-52, avšak neuvádza, aké závery z
nich odvodil vo vzťahu k skutkovému stavu predmetného prípadu. Ak by súd prvej inštancie postupoval

správne a na základe vykonaných dôkazov úplne a správne zistil skutkový stav, dospel by k záveru, že
došlo k naplneniu všetkých zákonných podmienok na vrátenie daru v zmysle § 630 OZ.

7. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že s dôvodmi odvolania žalobkyne
nesúhlasí. Napadnutý rozsudok považuje za vecne a právne správny, úplný, komplexný, odôvodnenie

dostatočné a zrozumiteľné, a preto žiadal, aby bolo odvolanie žalobkyne zamietnuté ako nedôvodné
a napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdený. Napadnutý rozsudok vo svojom odôvodení jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, pričom všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam.

8. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje
to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno

priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu,
ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, §
385 ods. 1 CSP). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení
a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim
pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli

skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne
existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania.

9. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a právne
správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2

CSP). Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide
o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania.

10. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, nakoľko
súd prvej inštancie nesprávne vyvodil skutkový stav z vykonaného dokazovania, a na základe takto
zisteného skutkového stavu rozhodol a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu tieto námietky žalobkyne nie sú opodstatnené. Odvolací súd

zastáva názor, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý náležite opísal a
napadnutý rozsudok je odôvodnený v dostatočnom rozsahu.

12. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vrátenia daru od žalovaného, čo odôvodnila tým, že
žalovaný sa o ňu nestará, nenavštevuje ju, správa sa k nej a k ostatným členom rodiny tak, že hrubo

porušuje dobré mravy, neprispieva ako spoluvlastník na potrebné náklady na nehnuteľnosť, ktoré sú
nevyhnutné vynaložiť na doopatrovanie darcu, ani bežné výdavky spojené s jeho spoluvlastníckym
podielom, neplní si svoje ostatné záväzky a že na jeho spoluvlastnícky podiel prebehlo exekučné
konanie.13. Súd prvej inštancie z výpovedí svedkov a z listinných dôkazov vyvodil, že zo strany žalovaného
nedošlo k takému hrubému porušeniu dobrých mravov, aby mohlo dôjsť k aplikácii § 630 Občianskeho

zákonníka a s týmto názorom sa stotožňuje aj odvolací súd.

14. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka upravuje osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu,
ku ktorému dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý
hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo k členom jeho rodiny. Ustanovenie § 630

Občianskeho zákonníka umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania
- súhrn určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky
a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho
správanie, hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 100/2016).
Uvedené právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného
voči darcovi. Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré

vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie
dobrých mravov. V súlade s ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka možno za právne relevantné
považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci
subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať
do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je

príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu
vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky
hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme zreteľ tiež na správanie darcu za účelom posúdenia, či
on sám sa nespráva, alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, a či práve jeho
správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 2018/2010).

15. V prejednávanom prípade bolo preukázané, že o žalobkyňu sa starajú ostatní rodinní príslušníci
a pomoc od žalovaného odmieta, nakoľko tvrdí, že žalovaný poskytne pomoc vždy, keď vie, že
ju žalobkyňa nepotrebuje. Odvolací súd je toho názoru, že tieto tvrdenia žalobkyne (že žalovaný

jej chce pomôcť len vtedy, keď vie, že má už pomoc zabezpečenú) v spore neboli z jej strany
preukázané. Odvolací súd zastáva názor, že ak by žalobkyňa pomoc žalovaného potrebovala, sama
mohla túto skutočnosť žalovanému oznámiť. Preto len z dôvodu, že žalobkyňa sa subjektívne domnieva,
že žalovaný jej potrebnú pomoc nechce poskytnúť, resp. že sa jej ozve vždy keď už má pomoc
zabezpečenú, bez preukázania dôvodnosti daného tvrdenia, nemohlo dôjsť zo strany žalovaného k

hrubému porušeniu dobrých mravov.

16. Judikatúra vyvodila, „že právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti
obdarovanéhovočidarcovianiprimenejvýznamnomporušenídobrýchmravovzostranyobdarovaného.
Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napríklad predaj darovanej veci

cudzej osobe alebo nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí“ (R 31/1999)
- hoci sú osoby, ktoré takéto správanie subjektívne veľmi zle znášajú. Objektívne posúdenie však
vždy musí rešpektovať konkrétnu osobnosť dotknutej osoby (napr. vyhrážky a násilné správanie treba
hodnotiť rozdielne, ak smerujú voči osamelej staršej chorej osobe ako rovnaké správanie adresované
silnému zdravému mladému subjektu žijúcemu v podpore komunity, aj vzhľadom na vzájomné vzťahy,

osobnosť, prostredie, životné osudy a pod.).

17. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 108/2007 zo dňa
27.05.2007, v zmysle ktorého podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať
vrátenia daru ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje

dobré mravy. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia
práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len samotná
jehonevďačnosť,aletakésprávaniesa,ktorésohľadomnavšetkyokolnostikonkrétnehoprípadumožno
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa
obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu

vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť či tento sám sa
nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou
nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by
sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného i keby bola taktiežnevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade
o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo
možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by

bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného
darcu.

18. Taktiež Ústavný súd SR v náleze III. ÚS 100/2016 zo dňa 24.02.2016 uviedol, že ustanovenie § 630
Občianskeho zákonníka upravuje osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ku ktorému dochádza

na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy
svojím správaním k darcovi alebo k členom jeho rodiny. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka
umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania - súhrn určitých historicky
nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie
daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie, hrubo
porušujúce tieto morálne pravidlá. Uvedené právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne

správanie sa obdarovaného voči darcovi. Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie
sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť
ako hrubé porušenie dobrých mravov. V súlade s ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka možno
za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo.
Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri posudzovaní správania

obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve
jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti).
Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska,
či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme zreteľ tiež na správanie darcu za
účelom posúdenia, či on sám sa nespráva, alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými

mravmi, a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo
členom jeho rodiny. ( 3 Cdo 2018/2010 ).

19. Odvolací súd zastáva názor, že v predmetnom prípade nedošlo k takému zásadnému porušeniu
dobrých mravov zo strany žalovaného, ktoré by zakladalo právo žalobkyne na vrátenie daru.

20. Ak žalobkyňa v odvolaní tvrdí, že žalovaný hrubo porušuje dobré mravy tým, že neplatí ako
spoluvlastník potrebné náklady za svoj spoluvlastnícky podiel a že neplatí ani za starostlivosť o
doopatrovanie žalobkyne, tak takéto jeho správanie taktiež nemožno považovať za hrubé porušenie
dobrých mravov, ktoré by odôvodňovalo vrátenie daru. Odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle

darovacej zmluvy zo dňa 21.12.1998 nedošlo k takej dohode medzi účastníkmi danej dohody, z ktorej
by priamo žalovanému vyplývala povinnosť finančnej pomoci žalobkyni na jej „doopatrovanie“ ako sa
domáhala, že jej žalovaný neposkytuje. Ak aj žalovaný zanedbal svoju povinnosť platenia náhrad za svoj
spoluvlastnícky podiel, o čom bolo rozhodnuté Okresným súdom Bratislava II, sp. zn. 52C/335/2015 tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť I. Prokopovi náhradu za to, že iba on ako druhý spoluvlastník uhrádzal

náhrady za predmetný byt. Avšak ani toto rozhodnutie (spolu s rozhodnutím sp. zn. 16C/7/2017, na ktoré
žalobkyňa taktiež poukazovala) nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za preukazujúce
dôvodnosť predmetnej žaloby. Tým, že žalovaný neplatil za svoj spoluvlastnícky podiel náhrady, došlo
k sporu s druhým spoluvlastníkom, a nie so žalobkyňou v predmetnom spore, preto takýto argument
žalobkyne je v predmetnom prípade bez právnej relevancie. Žalovaný - obdarovaný sa preto teda

nedopustil proti darkyni protiprávneho konania v rozpore s dobrými mravmi, ani konania takej intenzity,
ktoré by bolo relevantným základom pre vydanie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka.

21. Napokon, čo sa týka námietky žalobkyne, že na spoluvlastnícky podiel žalovaného bolo vedené
exekučné konanie pod sp. zn. EX 96/2003, ktoré bolo ukončené a následne je vedené exekučné

konanie sp. zn. EX 2211/2012, tak odvolací súd uvádza, že z listu vlastníctva č. 2712 nevyplýva,
že by na spoluvlastnícky podiel žalovaného bolo vedeného dané exekučné konanie. Z predmetného
listu vlastníctva naopak vyplýva, že exekučné konanie sp. zn. 368EX 164/18 je vedené na druhého
spoluvlastníka - D.. X.. Preto ak by aj žalobkyňa tvrdila, že vedením exekučného konania proti
žalovanému prišlo z jeho strany k hrubému porušeniu drobných mravov, na základe čoho sa domáhala

vrátenia daru, rovnako by aj zo strany D.. X. došlo k takémuto hrubému porušeniu dobrých mravov, čo
by malo viesť k vráteniu daru aj zo strany tohto subjektu.22. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a
dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust.

§ 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto
zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil.

23. Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukazovala na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
Tento odvolací dôvod (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je
naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej práv
dosiahne určitú intenzitu. Konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť

v nevykonaní navrhovaných dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, alebo v
nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm.
f) CSP).

24. K tomu odvolací súd uvádza, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do

právanaspravodlivýprocesalenepatríprávostranysporu,abysavšeobecnýsúdstotožnilsjejprávnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu
pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do
obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(I.ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003); porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 175/2013.

25. Žalobkyňa taktiež namietala odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie
sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej
mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne
získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo

posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu. Odvolací súd je
toho názoru, že v predmetnom prípade neprišlo k naplneniu ani tohto odvolacieho dôvodu.

26. Odvolací súd k žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (t.
j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)

konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,

ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo

ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru,
že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, aniinak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení

druhého dielu Civilného sporového poriadku alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne
zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

27. Napokon, čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), tento
odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený

skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak
tento nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací
dôvod tiež nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo
správnychskutkovýchzáverovvyvodilsprávneprávnezáveryaaplikovalsprávnyprávnypredpis,pričom
právne závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo
veci vecne správne

28. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny
potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom
boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za
dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP

sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

29. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu odvolací súd priznal v rozsahu 100 %.

Podľa 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).