Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. máj 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/53/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120427904
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:6120427904.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: LEGES Recovery k.s., so sídlom Pod
Urpínom 5, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 982 586, správca konkurznej podstaty úpadcu F.. O. P.,
Y.H. XX, XXX XX G., F.: XX XXX XXX, a úpadcu F.. S. P., Y. XX, XXX XX G., IČO: XX XXX XXX, správca
konkurznej podstaty zastúpený Advokátska kancelária Prachová & Partners, s.r.o., so sídlom Pribinova
20, 811 09 Bratislava, IČO: 50 491 300, proti žalovanému: V.. Z. H., J.. XX.XX.XXXX, Y. XXXX/XXA, G.,
zastúpený Mgr. Martinom Černákom, advokátom so sídlom Zochova 5, 811 03 Bratislava, o zaplatenie
41.880 eur, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 10.

februára 2022, č. k. 40C/2/2021-123, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e.
Vo výroku II. rozsudok mení tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v celom rozsahu.
Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
sumy 41.880 eur a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Skutkový stav ustálený dokazovaním
po právnej stránke posúdil podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba

nie je dôvodná. Konštatoval, že žalobca sa v posudzovanej veci ako správca konkurznej podstaty
úpadcov F.. O. P. M. F.. S. P. domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 41.880 eur, nakoľko mal za to,
že žalovaný sa na úkor úpadcov bezdôvodne obohatil tým, že sporné nehnuteľnosti užíval po vyhlásení
konkurzu na majetok úpadcov aj so svojou manželkou bez právneho dôvodu. Vykonaným dokazovaním
však bolo v konaní preukázané, že žalovaný aj so svojou manželkou neužíval sporné nehnuteľnosti bez
právneho dôvodu, ale na základe súhlasu úpadcov, z ktorých F.. O. P. bola dcérou žalovaného a jeho
manželky a F.. S. P. G. S. F.. O. P.. Výsluchom F.. O. P. bolo preukázané, že žalovaný aj so svojou

manželkou užíval sporné nehnuteľnosti od roku 2006, kedy im ona ako dcéra aj s jej manželom umožnili
ako osobám vyššieho veku s nízkymi dôchodkami a zhoršeným zdravotným stavom užívať predmetné
nehnuteľnosti po smrti babky, keďže nemali kde bývať. Považovala to za normálne a prejav vďaky za
to, že im celý život pomáhali. Ako dcéra mala s nimi blízky vzťah a takto sa o nich postarala. Mal za
to, že právnym dôvodom užívania sporných nehnuteľností zo strany žalovaného a jeho manželky bola
vzájomná dohoda všetkých zúčastnených (žalovaného a jeho manželky a F.. O. P. M. Z. S.D. F.. S. P.)
s bezplatným užívaním predmetných nehnuteľností zo strany žalovaného a jeho manželky. To potom

vylučuje, aby došlo na strane žalovaného a jeho manželky k bezdôvodnému obohateniu na úkor F.. O.
P. ako svojej dcéry a jej manžela F.. S. P. ako bezpodielových spoluvlastníkov sporných nehnuteľností.
Keďže sporné nehnuteľnosti patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov F.. O. P. M. F.. S. P.,
ktorý s ich užívaním žalovaným a jeho manželkou súhlasil, nejednalo sa ani o neplatný právny úkon spoukazomna§145O.z.Právnydôvodužívaniaspornýchnehnuteľnostížalovanýmajehomanželkousa
pritom nezmenil ani po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcov a zaradení predmetných nehnuteľností
do súpisu majetku. Vyhlásením konkurzu nezanikli všetky právne úkony (zmluvy resp. dohody) týkajúce

sa majetku podliehajúcemu konkurzu, ktoré úpadca uzatvoril pred vyhlásením konkurzu, naopak, tieto
zostávajú v platnosti, s tým rozdielom, že správca konkurznej podstaty vyhlásením konkurzu získava
oprávnenie nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach
týkajúcich sa tohto majetku. Ak sa žalovaný so svojou manželkou dohodli so svojou dcérou a jej
manželom na tom, že budú bezplatne užívať sporné nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve

dcéry a jej manžela, táto dohoda zostala platná a nedotknutá aj po vyhlásení konkurzu na majetok
F.. O. P. M. Z. S. F.. S. P. s tým rozdielom, že oprávnenie nakladať s týmto majetkom a konať za
úpadcov vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prešlo na správcu konkurznej
podstaty. Správca konkurznej podstaty teda vyhlásením konkurzu získal oprávnenie vykonať v mene
úpadcov príslušné právne úkony v tomto smere (napr. aj úkony smerujúce k ukončeniu užívania
sporných nehnuteľností zo strany žalovaného a jeho manželky, na čo ho výslovne oprávňovalo napr. aj

ustanovenie§45ods.4zákonač.7/2005Z.z.).Taktovšakpovyhláseníkonkurzusprávcanepostupoval,
nerealizoval žiadne úkony, ktoré by akýmkoľvek spôsobom ovplyvnili platnosť alebo trvanie tohto
existujúceho právneho vzťahu. K ukončeniu užívania sporných nehnuteľností zo strany žalovaného a
jehomanželkypristúpilažkudňu04.07.2019.Pripustil,žeakbyžalovanýajehomanželkaužívalisporné
nehnuteľnosti aj po tomto dátume, mohlo by sa jednať o bezdôvodné obohatenie na ich strane. Tak tomu

však nebolo, keď v konaní bolo preukázané (nebolo to ani sporné), že žalovaný a jeho manželka sporné
nehnuteľnosti po dátume 04.07.2019 už neužívali (žalobca si pritom uplatnil bezdôvodné obohatenie za
obdobie od 07.08.2015 do 04.07.2019). Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu ústnej dohody o bezplatnom
užívaní sporných nehnuteľností uzatvorenú medzi žalovaným a jeho manželkou na jednej strane a ich
dcérou F.. O. P. M. Z. S. F.. S. P. na druhej strane, nepovažoval vzhľadom na charakter tejto dohody, úzke

rodinné väzby, dlhodobý charakter užívania nehnuteľnosti, ako aj prevládajúce morálno-etické princípy
panujúce v spoločnosti, jej exaktné právne vymedzenie za podstatné, keďže rozhodujúce bolo to, že
žalovaný a jeho manželka užívali sporné nehnuteľnosti na základe dohody a súhlasu F.. O. P. M. Z. S.
F.. S. P. ako bezpodielových spoluvlastníkov tejto nehnuteľnosti, napriek tomu uviedol, že by sa mohlo
jednať o nepomenovanú zmluvu podľa § 51 O.z. v spojení s § 491 O.z. s prvkami zmluvy o výpožičke

podľa § 659 a nasl. O.z. V tejto súvislosti poukázal na to, že išlo o vzťah medzi najbližšími rodinnými
príslušníkmi založený na silných citových a morálno-etických väzbách, fungujúci bezproblémovo viac
ako desaťročie, preto je pochopiteľné, že tento vzťah nebol nijako bližšie právne formalizovaný. Aj
vzhľadom na všeobecné elementárne morálno-etické princípy a dobré mravy tvoriace fundamentálny
hodnotový poriadok spoločnosti založený na všeobecne uznávaných pravidlách slušnosti, považoval

za celkom prirodzené, že F.. O. P. ako dcéra svojich rodičov - osôb vyššieho veku na dôchodku so
zhoršeným zdravotným stavom a nízkymi dôchodkami, im ponúkla možnosť bezplatného bývania vo
svojej nehnuteľností (v bezpodielovom spoluvlastníctve so svojím manželom), keďže nemali kde bývať,
a takto sa im odvďačila za celoživotnú pomoc a podporu z ich strany. Zároveň ich chcela mať takto
na blízku, aby sa mohla o nich aj vzhľadom na ich nepriaznivý zdravotný stav postarať. Vzhľadom

na vyššie uvedené považoval za irelevantné, či boli v predmetnom prípade splnené všetky zákonné
podmienky v zmysle § 66 a nasl. zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine o vyživovacej povinnosti detí k
rodičom, a teda či umožnením užívania sporných nehnuteľností žalovanému a jeho manželke plnila ich
dcéra - úpadkyňa F.. O. P. svoju vyživovaciu povinnosť voči nim, keďže právnym dôvodom užívania
sporných nehnuteľností zo strany žalovaného a jeho manželky bola vzájomná dohoda a súhlas všetkých

zúčastnených. Preto ani nevyhovel návrhu žalobcu na výsluch žalovaného k tejto otázke (k jeho
odkázanosti na vyživovaciu povinnosť), keď navyše z vyjadrenia ošetrujúcej lekárky žalovaného zo
dňa 19.01.2022 vyplynulo, že zo zdravotného hľadiska považuje jeho výsluch v konaní za nežiaduci
a neodporúča ho. Rovnako nevyhovel návrhu žalovaného na znalecké dokazovanie ohľadne výšky
žalovaného nároku (nájomného), keďže v posudzovanej veci nebol daný ani len základ žalovaného

nároku. A keďže v danom prípade nedošlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného, nezaoberal sa ani
námietkou premlčania uplatnenou zo strany žalovaného. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v
zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 257 C.s.p. tak, že žalovanému ako úspešnej strane sporu (ktorý by
inak mal nárok na náhradu trov konania) nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, keďže
na strane žalobcu vystupoval správca konkurznej podstaty, ktorému povinnosť nahradiť trovy konania

(súvisiaceho s konkurzným konaním, ako tomu bolo aj v posudzovanej veci) nemôže byť uložená. Podľa
§ 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. totiž platí, že z uspokojenia v konkurze sú vylúčené
trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich
s týmto konaním, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak by teda žalobcovi ako správcovi konkurznejpodstaty bola uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v posudzovanej veci, nemohol by
ju splniť, nakoľko by mu v tom bránila uvedená zákonná prekážka. V zmysle § 40 ods. 2 zákona č.
7/2005 Z. z. je pritom správca konkurznej podstaty úpadcu počas konkurzu oprávnený zo speňaženia

majetku tvoriaceho konkurznú podstatu uspokojovať veriteľov len v súlade s ustanoveniami Zákona o
konkurze a reštrukturalizácii. V uvedenej skutočnosti teda videl dôvody hodné osobitného zreteľa pre
nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému (uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.
k. 14Co/209/2014-75 zo dňa 07.02.2014).
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho

zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie, alternatívne jeho zmeny tak, aby bolo žalobe vyhovené,
z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Vytýkal konajúcemu súdu, že nevenoval zákonným osobitostiam predmetnej veci s poukazom na zákon
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, dôkazom predložených zo strany žalobcu, objektívnym
skutočnostiam a okolnostiam predmetnej veci, čo viedlo k nesprávnym skutkovým zisteniam a

nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Uvedené malo za následok, že súd prvej inštancie konštatoval,
že k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného nedošlo, avšak bez faktického preskúmania
náležitostí bezdôvodného obohatenia. Mal za to, že súd prvej inštancie opomenul v predmetnom
spore konkurzný prvok, ktorý je jeho imanentnou náležitosťou. Pri posudzovaní veci nezohľadnil ust.
§ 44 ZKR, v zmysle ktorého oprávnenie nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu prechádza po

vyhlásení konkurzu na správcu a tak isto ani ust. § 52 ZKR, v zmysle ktorého vyhlásením konkurzu
zanikajú úpadcove jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu. Ust.
§ 52 ZKR má praktický význam, keďže správca v čase vyhlásenia konkurzu nemôže objektívne
vedieť o všetkých takýchto úkonoch, aby ich posúdil a prípadne odvolal. Zánik nastupuje zo Zákona
a momentom vyhlásenia konkurzu. Zánik sa týka všetkých jednostranných právnych úkonov, ktoré

sa týkajú konkurznej podstaty bez rozdielu a z uvedeného potom vyplýva, že aj súhlas úpadcu s
nakladaním s nehnuteľnosťou, ktorá je súčasťou konkurznej podstaty, dňom vyhlásenia konkurzu
zanikol. Mal za to, že súd prvej inštancie opomenul skutočnosť, že daný súhlas ex lege v zmysle ust.
§ 52 od. 1 ZKR zanikol, a to dňa 27.08.2015 - vyhlásením konkurzu na majetok F.. O. P., ktorému
predchádzalo vyhlásenie konkurzu na majetok F.. S. P. dňa 20.08.2015. Dňa 27.08.2015 odpadol

právny dôvod žalovaného, na základe ktorého užíval predmetné nehnuteľnosti, čím sa až do dňa
04.07.2019 bezdôvodne obohacoval na úkor konkurznej podstaty a tým pádom aj na úkor konkurzných
veriteľov. Plnenia, ktoré by za bežných okolností mal žalovaný poskytnúť za užívanie predmetných
nehnuteľností, by boli použité na uspokojenie pohľadávok veriteľov prihlásených do konkurzu. Súd
prvej inštancie nedostatočne venoval pozornosť dôkazom predložených z jeho strany, ktoré preukazujú

zánik právneho titulu užívania nehnuteľnosti zo strany žalovaného, vyvracajú tvrdenia produkované
stranou žalovaného, a tak isto vyvracajú skutočnosti obsiahnuté vo výpovedi F.. O. P., ktoré zobral pri
rozhodovaní v úvahu. Ním predložené dôkazy preukazujú skutočnosť, že F.. O. P. M. F.. S. P., ako
vlastníci predmetných nehnuteľností, mali vedomosť o tom, že rodinný dom a pozemky užíva žalovaný
so svojou manželkou nebohou p. H. bez právneho dôvodu. Pokiaľ by boli presvedčení, že žalovanému

a jeho zosnulej manželke legitímnym a legálnym spôsobom udelili súhlas na užívanie nehnuteľností aj
po vyhlásení konkurzu, logicky by o tom informovali správcu a túto skutočnosť by netajili, a ani by sa ju
následne nesnažili zhojiť. Tieto dôkazy preukazujú pravý opak, a to, že F.. P. uviedol dňa 21.06.2019,
že predmetné nehnuteľnosti užíva on a správcovi vedome zamlčal skutočnosť, že tieto užíva žalovaný
(jeho svokor) a tak isto, že užívanie nehnuteľností žalobcom bez právneho dôvodu sa snažila zhojiť F..

P. a právny zástupca žalovaného, tým že "na poslednú chvíľu" pred vyprataním nehnuteľností žiadali o
uzatvorenie nájomnej zmluvy s vysokým nájom až 2.000,- eur za mesiac. Pri posudzovaní jednotlivých
náležitostí bezdôvodného obohatenia sa súd nevenoval objektívnym skutočnostiam a okolnostiam, ktoré
zakladajú úmysel žalovaného na bezdôvodnom obohatení. Dal do pozornosti, že vyhlásenie konkurzu
na majetok F.. O. P. M. F.. S. P., ako aj zapísanie predmetných nehnuteľností do súpisu majetku

v oboch konkurzoch boli riadne zverejnené v Obchodnom vestníku. Ich zverejnením boli objektívne
oznámené všetkým osobám, ktorých práva a povinnosti môžu byť konkurzom dotknuté. Už žalovaný
alebo úpadcovia nasledujúcim dňom po zverejnení súpisu majetku boli oboznámení so skutočnosťou, že
nehnuteľnostisúsúčasťoukonkurznejpodstaty,apretobolipovinnímuakosprávcovioznámiťpodstatné
skutočnosti (či už plnenie vyživovacej povinnosti, udelenie súhlasu na užívanie nehnuteľností alebo

iné). S ohľadom na uvedené platí nevyvrátiteľná domnienka, že žalovaný o konkurzoch ako aj zapísaní
nehnuteľností do súpisov majetku vedel, čím sa preukazuje jeho úmysel na bezdôvodnom obohatení.
Uviedol, že žalovaný spolu s úpadcami mali preukázateľný ekonomický záujem na tom, aby správca
nenadobudol vedomosť o užívaní nehnuteľností žalovaným. Vo vzťahu k žalovanému sa to prejaviloskutočnosťou, že nemusel riešiť svoju bytovú otázku a nemusel nikomu uhrádzať žiadnu odplatu za
užívanie nehnuteľností. Vo vzťahu k úpadcom sa to prejavilo skutočnosťou, že nemuseli pomáhať
žalovanému a jeho zosnulej manželke s riešením bytovej otázky, vynakladať na to úsilie a finančné

prostriedkyazároveňaniposkytovaťplnenie(výťažokz nájmunehnuteľností)naúhradupohľadávokich
veriteľov. Žalovaný nemal nikdy v úmysle za užívanie nehnuteľností platiť akékoľvek plnenie, ba dokonca
neplatil ani za náklady spojené s užívaním nehnuteľností - voda, elektrika, daň z nehnuteľností, odvoz
odpadu a pod. Tieto skutočnosti mali priamy dopad na úpadcov, nakoľko nemali z užívania nehnuteľností
žiadny príjem a ešte vynakladali finančné prostriedky na náklady spojené s ich užívaním. Žalovanému

muselo byť ako vysokoškolsky vzdelanej osobe logicky zrejmé, že užívanie nehnuteľností nemôže byť
"zadarmo" a niekto musí náklady na jeho užívanie fakticky znášať. Súd prvej inštancie nezohľadnil,
že pokiaľ si dlžník od veriteľa požičia peniaze, je elementárnou slušnosťou dlžníka tieto peniaze
vrátiť alebo aspoň vynaložiť maximálne úsilie na ich vrátenie. Skutočnostiam, ktoré preukazujú, že
úpadcovia sa snažili vyhnúť splateniu svojich dlhov, a to aj prostredníctvom udelenia súhlasu na užívanie
nehnuteľnosti žalovanému, nevenuje pozornosť. Priorizovanie niektorého z nepísaných elementárnych

morálno-etických princípov nad iný, ktorý je takisto podstatou sporu zakladá porušenie zásady civilného
procesu v rovnosti strán sporu. V celom súdnom konaní nebolo preukázané, že medzi žalovaným a F.. O.
P. M. F.. S. P. došlo k uzavretiu napríklad zmluvy o výpožičke, resp. inej nepomenovanej zmluvy, ktorá by
musela mať charakter bezodplatnej zmluvy. Taktiež žalovaný počas súdneho konania netvrdil, že došlo
k uzavretiu nepomenovanej zmluvy, ale jediná obrana spočívala v tvrdení, že išlo o plnenie vyživovacej

povinnosti. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že nehnuteľnosti boli žalovaným do užívania poskytnuté
vo forme plnenia zákonnej vyživovacej povinnosti. Žalovaní nepreukázali, že by ako rodičia žalobcu
boli odkázaní na vyživovaciu povinnosť od svojich detí. Vytýkali súdu, že citoval výšku starobných
dôchodkov, avšak za odlišné obdobie ako je predmetom sporu, a taktiež mal zato, že v tejto časti
nebol dostatočne zistený skutkový stav veci. Pokiaľ by aj boli dôchodky žalovaných nízke, ako vyplýva

z odborného odhadu ceny nehnuteľností, ktorý je stanovený na sumu 1.006 eur mesačne, je potom
na uvážení či pri sume dôchodku akú deklarovali žalovaní je primerané užívať nehnuteľnosť vo výške
mesačného nájomného 1.006 eur. Považoval za absurdné, aby žalovaní užívali nehnuteľnosti v sume
mesačného nájomného vo výške viac ako 1.000 eur, keď boli preukázateľne súčasťou konkurznej
podstaty. Žalovaní majú okrem dcéry F.. O. P. M. N. F.. Ľ. H.. Pokiaľ žalovaní uvádzajú, že ich dcéra

F.. O. P. si voči nim ako rodičom plnila vyživovaciu povinnosť, potom si takú istú vyživovaciu povinnosť
mal plniť voči nim aj ich syn. Na túto skutočnosť však strana žalovaných a súd cielene neprihliadal,
pričom z výsluchu svedka F.. O. P. nesporne vyplynulo, že v uvedenom období mala minimálny príjem.
Dcéra žalovaných F.. O. P. spolu s jej manželom F.. S. P. mali už v roku 2012 finančné ťažkosti, ktoré
im v žiadnom prípade nedovoľovali plniť vyživovaciu povinnosť voči žalovaným v takom rozsahu, ako

ju žalovaní pred súdom prezentovali. Zo súdneho spisu zreteľne vyplýva, že úpadcovia mali už v roku
2012 splatné záväzky voči ďalším 8 veriteľom, a to v celkovej výške istiny 241.549,22 eur. Namietali
tiež nedostatočné odôvodnenie rozsudku.
3. Proti druhému výroku rozsudku, ktorým súd rozhodol o tom, že žalovanému sa náhrada trov
konania nepriznáva, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol,
že samotná skutočnosť, že v konaní na strane žalobcu vystupoval správca konkurznej podstaty,
automaticky neznamená, že sa jedná o spor vyvolaný, či súvisiaci s konkurzom. V zmysle zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii sa za konania vyvolané konkurzom považuje konanie
o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom

alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky, konanie o vylúčenie veci zo súpisu
konkurznej podstaty, konanie o vylúčenie majetku zo súpisu, konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov a konanie o žalobe o určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu.
Za konania súvisiace s konkurzom možno považovať sporové konania, v ktorých sa rozhoduje o
hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, príp.

tiež z iných právnych predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti účastníkov
týchto právnych vzťahov pre prípad konkurzu, príp. úpadku. Za také sa napríklad považuje konanie
o náhradu škody vzniknutej porušením povinností správcu (ust. § 8 ods. 2 Zákona o konkurze a
reštrukturalizácii, § 12 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch), prípadne iné konanie o náhradu škody v
zmysle Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (napr. § 11 ods. 4, § 11 ods. 5, § 66, § 87 ods. 3, 4, 6).

Ak však návrh na začatie konania predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom
práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania, samotná skutočnosť, že správca konkurznej
podstaty je účastníkom konania, nepostačuje na to, aby toto konanie mohlo byť kvalifikované ako
konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo ako konanie s ním súvisiace (napr. Rozsudok Najvyššiehosúdu SR č. k. 4Ndc/19/2015 zo dňa 26.1.2016). Predmetom sporu bolo uplatnenie pohľadávky, ktorú
žalobca odôvodňoval titulom vyplývajúcim z nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo znamená,
že išlo o sporové konanie, ktoré nevychádza z ustanovení Zákona a o konkurze a reštrukturalizácii,

prípadneustanoveníinýchpredpisov,ktoréosobitnýmspôsobomupravujúprávaapovinnostiúčastníkov
právnych vzťahov pre prípad konkurzu, a preto nemožno takéto konanie kvalifikovať za konanie
súvisiace s konkurzom, ako ho nesprávne označil prvostupňový súd. Je preto rovnako nesprávnym
konštatovanie súdu, podľa ktorého by žalobcovi v splnení povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej
strane bránila zákonná prekážka. Pokiaľ okresný súd nepriznal žalovanému náhradu trov konania z

dôvodu hodného osobitného zreteľa, za ktorý považoval ustanovenie § 100 ods. 2 písm. a) Zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, takéto jeho odôvodnenie je nepresvedčivé, a keďže nemá oporu v
právnych predpisoch, na ktoré sa odvoláva, a ani v konštantnej judikatúre, možno ho považovať za
svojvoľné. Dodal, že citované ustanovenie nepredstavuje špeciálnu úpravu vo vzťahu k ustanoveniam
CSP upravujúcich trovy konania. Vzhľadom na to, že súdom pomenovaný dôvod hodný osobitného
zreteľa absentuje a iný takýto dôvod súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvádza, je nepochybné,

že okresný súd vec náhrady trov konania nesprávne právne posúdil, keď na prípad bez relevantného
dôvodu aplikoval ust. § 257 CSP, hoci mal správne postupovať výlučne v zmysle zásady úspešnosti
strany v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalovaný navrhol, aby o
jeho odvolaní rozhodol tak, že napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie zmení tak, že mu prizná
náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že z vykonaného dokazovania
nepochybne vyplynul záver, že právnym dôvodom, na základe ktorého žalovaný a jeho manželka
užívali predmetné nehnuteľnosti, nebol jednostranný súhlas úpadcov (ako to účelovo podáva žalobca
vo svojom odvolaní), ale vzájomná dohoda ako viacstranný právny úkon uzavretý medzi úpadcami,
žalovaným a jeho manželkou, na základe ktorej si F.. O. P. ako dcéra plnila svoju vyživovaciu povinnosť

voči svojim rodičom. Na rozdiel od jednostranných právnych úkonov však zmluvy, či ústne dohody,
ktoré dlžník uzavrel pred vyhlásením konkurzu, vyhlásením konkurzu nezanikajú a ani sa nestávajú
neplatnými, práva účastníkov zmluvy po tomto okamihu zostávajú zachované a účastníci sú svojimi
záväzkami naďalej viazaní. Tým nie je dotknuté právo správcu konkurznej podstaty vstupovať do týchto
právnych vzťahov a rovnako aj realizovať úkony smerujúce k ich ukončeniu. Je preto absolútne mylným

právny názor žalobcu, podľa ktorého mal k okamihu vyhlásenia konkurzu odpadnúť právny dôvod, ktorý
oprávňoval žalovaného a jeho manželku bezodplatne užívať predmetné nehnuteľnosti. Plne sa stotožnil
s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého v čase užívania nehnuteľností žalovaným zostala
vzájomná dohoda o bezodplatnom užívaní nehnuteľností naďalej v platnosti z dôvodu, že zo strany
konkurzného správcu nedošlo k jej ukončeniu. Zo všetkých aj súdom konštatovaných skutočností je

evidentné, že pokiaľ došlo k zmareniu možnosti získať príjem z prípadného prenájmu nehnuteľností
po vyhlásení konkurzu, takéto zmarenie treba jednoznačne pripísať na ťarchu právnych predchodcov
žalobcu (správcov konkurznej podstaty), a to vzhľadom na ich nečinnosť a zjavne aj neodborný
prístup, pričom za takto spôsobenú škodu spôsobenú veriteľom zodpovedajú v plnom rozsahu (ust. §
3 ods. 2 zákona č. 8/2005 Z.z.). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie na riadne zistený

skutkový stav aplikoval správne zákonné ustanovenia a tieto aj správnym spôsobom vyložil. Listinné
dôkazy, na ktoré sa žalobca snaží upriamiť pozornosť, nepreukazujú neexistenciu právneho dôvodu
k užívaniu nehnuteľností zo strany žalovaného, ale len tú skutočnosť, že žalovaný, resp. úpadcovia
prejavili záujem uzavrieť so správcom konkurznej podstaty nájomnú zmluvu, na základe ktorej by
boli žalovaný a jeho manželka oprávnení nehnuteľnosti naďalej nerušene užívať, a to za odplatu v

prospech konkurznej podstaty, čo správca konkurznej podstaty odmietol. Akékoľvek úvahy žalobcu o
existencii jeho prípadného úmyslu získať bezdôvodné obohatenie, sú nielen že neodôvodnené, ale
zároveň aj bezpredmetné, keďže rozhodnutím prvoinštančného súdu bolo bez akýchkoľvek pochybností
konštatované, že k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu v prospech žalovaného nedošlo. Vykonané
dokazovanie preukázalo nielen tú skutočnosť, že poskytnutím nehnuteľností do užívania žalovanému

a jeho manželke si F.. O. P. plnila svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči svojim rodičom, ale
zároveň aj to, že táto vyživovacia povinnosť bola realizovaná na základe vzájomnej dohody ako výsledok
súhlasných prejavov vôle všetkých jej účastníkov. To, že vyživovacie vzťahy vznikajú priamo zo zákona,
nevylučuje, aby bol rozsah a spôsob plnenia vyživovacej povinnosti určený zmluvou subjektov tohto
vzťahu, ústnu dohodu pritom nevynímajúc (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. Najvyššieho súdu

SR z 26. januára 2012, sp. zn. 5 Cdo 217/2010). Je evidentné, že súhlasnými prejavmi vôle úpadcov,
žalovaného a jeho manželky bol v tomto prípade plne zachovaný princíp oferty a akceptácie smerujúci
k vzniku vzájomnej dohody a vzhľadom na výsledky dokazovania sa stotožnil s právnym záverom
súdu prvej inštancie o naplnení základných obsahových náležitostí zmluvy o výpôžičke v zmysleust. § 659 Občianskeho zákonníka. Na uvedenom závere nemení nič ani nález ústavného súdu, na
ktorý sa žalobca odvoláva vo svojom odvolaní, keďže toto rozhodnutie nemá z hľadiska predmetného
sporu žiadny relevantný význam. Podľa neho napadnutý rozsudok spĺňa všetky obsahové náležitosti

odôvodnenia rozhodnutia upravené v ust. § 220 ods. 2 C.s.p. Navrhol preto rozhodnutie súdu prvej
inštancie v žalobcom napadnutej časti potvrdiť.
5. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že v danej veci ide o spor súvisiaci
s konkurzným konaním, nakoľko správca vymáha do konkurznej podstaty peňažné nároky s cieľom
uspokojenia veriteľov.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné a odvolaniu žalovaného je možné vyhovieť.
7. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu, ktorým sa domáhal

vydania bezdôvodného obohatenia, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku,
ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými
sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy,
ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú
dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Ustálený skutkový stav tak umožňoval

prijať spoľahlivý záver, že právnym dôvodom užívania sporných nehnuteľností žalovaným bola dohoda o
ich bezplatnom užívaní. Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú
zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a nie sú ani v rozpore s judikatúrou, či súdno-
aplikačnou praxou.
8. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade k bezdôvodnému

obohateniu na strane žalovaného nedošlo, a to aj s právnymi dôsledkami, ktoré z neho vyvodil, plne
stotožňuje. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok
zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania
pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva.
9. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnený.

Súd prvej inštancie dôkladne uviedol, na akých skutkových a právnych záveroch je jeho rozhodnutie
založené, dôsledne vysvetlil k akým právnym záverom dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, dôvody vedúce
k zamietnutiu žaloby si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu

vodvolacomkonanízhľadiskasprávnostizaujatýchskutkovýchaprávnychzáverov,protitýmtozáverom
súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti
bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces, nebola mu odňatá možnosť konať pred
súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jeho predstavám a očakávaniam, a
preto žalobcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť.
10. Žalobca nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že nezohľadnil pri svojich záveroch § 44 zákona
č. 7/2005 Z. z. S týmto ustanovením sa súd prvej inštancie s náležitou starostlivosťou vysporiadal,
keď dospel k záveru, že úpadcove právne úkony, teda aj zmluvy, resp. dohody, týkajúce sa majetku
podliehajúcemu konkurzu, zostávajú po vyhlásení konkurzu v platnosti a nemá na to vplyv ani

skutočnosť, že správca vyhlásením konkurzu nadobúda právo s majetkom podliehajúcim konkurzu
nakladať. V zmysle § 52 zákona č. 7/2055 Z. z. vyhlásením konkurzu zanikajú všetky jednostranné
právne úkony úpadcu týkajúce sa konkurznej podstaty, a preto uvedené ustanovenie nemôže mať za
následok zánik dohody o bezplatnom užívaní nehnuteľnosti. Vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu
nezanikajú a ani sa nestávajú neplatnými ním uzatvorené dohody pred vyhlásením konkurzu, tie naďalej

zostávajú zachované a sú pre strany záväzné.
11. Správne vzal súd prvej inštancie za základ pre svoje skutkové závery výpoveď svedkyne F.. O.
P., pravdivosť ktorej nebola vyvrátená ani dôkazmi predloženými žalobcom (e-mail zo dňa 3.7.2019,
notárske zápisnice). Vôľa svedkyne F.. P. a jej manžela nepochybne smerovali k prenechaniu sporných
nehnuteľností na bezplatné užívanie rodičom svedkyne. Správne súd prvej inštancie vyvodil neformálne

uzavretie dohody z existencie úzkych rodinných vzťahov a vzájomných citových väzieb v kontexte
spoločnosti prevládajúcich morálno-etických princípov.
12. Nič nenasvedčuje tvrdeniu žalobcu, že by sa úpadcovia snažili vyhnúť splateniu svojich dlhov
prostredníctvom dohody o bezodplatnom užívaní sporných nehnuteľností, a preto nebol dôvoduprednostniť morálno-etickú zásadu, podľa ktorej je elementárnou slušnosťou dlžníka požičané peniaze
veriteľovi vrátiť. Žalobca preto nedôvodne namieta, že v tejto súvislosti bola porušená zásada rovnosti
strán.Správnesúdprvejinštanciepostupoval,keďsanezoberalanivznesenounámietkoupremlčaniaza

stavu, keď právny základ žaloby nebol daný. Bezpredmetná je preto odvolacia námietka žalobcu, že v
danom prípade išlo zo strany žalovaného o úmyselné bezdôvodné obohatenie. S ohľadom na existenciu
dohody o bezplatnom užívaní sporných nehnuteľností správne súd prvej inštancie už nepovažoval
za potrebné zaoberať sa tým, či si F.. P. zároveň plnila voči svojim rodičom vyživovaciu povinnosť.
Žalobca nedôvodne v podanom odvolaní argumentuje nesplnením zákonných podmienok pre plnenie

si vyživovacej povinnosti, keď na tomto závere nespočíva konajúcim súdom vydaný rozsudok. V tejto
súvislosti však možno dodať, že hoci vyživovacie vzťahy vznikajú priamo zo zákona a vyživovacia
povinnosť a jej zodpovedajúce právo na poskytovanie výživného sú právami a povinnosťami zákonnými,
nemajú teda svoj právny podklad v zmluve alebo v rozhodnutí súdu, neznamená to, že rozsah a spôsob
plnenia vyživovacej povinnosti nemôže byť určený dohodou subjektov tohto vzťahu, alebo súdnym
rozhodnutím (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/217/2010).

13. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním
odvolacích námietok žalobcu už len opakoval správnosť meritórnych záverov súdu prvej inštancie,
ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobca len
zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval a ktoré odprezentoval aj pred súdom prvej inštancie, pričom
na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným

súdom vydaný rozsudok. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd neakceptoval
argumenty, na ktoré poukazoval žalobca vo svojom odvolaní, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1,2
C.s.p.
14. Pokiaľ ide o žalovaným napadnutý výrok o náhrade trov konania, nestotožnil sa odvolací súd s

argumentáciou žalovaného založenou na tvrdení, že v danom prípade sa nejedná o konanie súvisiace
s konkurzom s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Ndc/19/2015, príp. uznesenie
sp. zn. 6Ndc/33/2011. V nich prezentovaný výklad bol totiž daný výlučne pre účely posudzovania vecnej
príslušnosti a závery v nich obsiahnuté tak nie je možné automaticky vziať za základ pre výklad ust. §
100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. Navyše je potrebné konštatovať, že existujú aj rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR s opačným názorom (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Ndob
36/2010 z 4.8.2010).
15. Odvolací súd v tomto smere dospel k záveru, že prípade výkladu ust. § 100 ods. 2 písm. a)
zákona č. 7/2005 Z. z. je potrebné uprednostniť širší výklad pojmu "konanie súvisiace s konkurzom",
a preto pokiaľ ide o spor, v ktorom správca vymáha do konkurznej podstaty peňažné nároky s cieľom

uspokojenia veriteľov, jedná sa v zmysle § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o spor súvisiaci
s konkurzom, v dôsledku čoho sú trovy účastníkov vzniknuté účasťou v takomto spore vylúčené z
uspokojenia v konkurze. Uvedená prekážka však podľa názoru odvolacieho súdu nepredstavuje dôvod
hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p. vzhľadom na to, že pohľadávky vylúčené z uspokojenia
v konkurznom konaní nezanikajú a po zrušení konkurzu je ich možné uspokojiť ak bude mať dlžník

majetok. V tejto časti preto odvolací súd výrok o trovách prvoinštančného konania zmenil podľa § 388
C.s.p. a žalovanému priznal nárok na ich náhradu.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, abyuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).