Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. apríl 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/124/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209218449
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2209218449.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Holiča a členiek senátu
JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.
r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňami: 1/ Advocate s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141 a 2/ Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnému: L. O., nar. X. L. XXXX, bytom F. XXX, o 464,71 Eur s príslušenstvom, za

účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo 7. novembra 2013 č. k. 8Er/1208/2009-53, EX
12746/2009, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým, PhD. (ďalej len „exekútor“) s tým, že o trovách exekúcie rozhodne osobitným
uznesením. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „E. p.“), § 31 ods. 2 a 3, § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „ZoRK“), § 52 ods. 1 až
3, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej len „O. z.“), §
1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1 a 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o

zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
ako i poukazom na smernicu rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
či niektoré rozhodnutia v tzv. spotrebiteľských veciach. Súd prvej inštancie konštatoval neprijateľnosť
a neplatnosť zmluvnej podmienky predstavujúcej rozhodcovskú doložku, nachádzajúcou sa v bode 17
všeobecných podmienok poskytnutia úveru, tvoriacich súčasť zmluvy o úvere č. 2540185 uzavretej
povinným a oprávnenou dňa 31. októbra 2008. Dojednanie spôsobovalo podľa súdu prvej inštancie

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, ak smerovalo k
vylúčeniumožnostiprejednaniavecivšeobecnýmsúdomikpovinnostispotrebiteľa(povinného)podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu v prípade iniciovania sporu veriteľom, pričom takto nebola daná ani
právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie ním sporu účastníkov a ani rozhodcovský
rozsudok nebolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul.

2. Proti tomuto uzneseniu podala včas oprávnená odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia. Súdu
prvej inštancie vytýkala predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci, majúc za to, že exekučnýsúd nedisponoval oprávnením preskúmavať exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom
inak než z pohľadu existencie atribútov jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, ak tu nebolo
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zmluva účastníkov v prejednávanej veci potom nie

je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou
sa riadiť úpravou v Ob. z. (Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení). Ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky podľa oprávnenej neobstojí, keď šlo o tzv.
nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber), ktorú platné právo nezakazuje,
prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania a aj zo

Smernice možno vyvodiť iba neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi
(čo však nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom).

3. Oprávnená navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb. v znení platnom a účinnom do 30. júna 2016) prerušenie konania a predostretie problému
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá

E. p. s ústavou, pre rozpor s princípom právnej istoty a ochrany dôvery subjektov v právny poriadok,
resp. s poukazom na ust. písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej
len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení:

4. (I.) Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

5. (II.) V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy

Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,

ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu ?

6. (III.) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na Smernicu zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

7. (IV.) Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti
aplikovateľnostimožnejneprijateľnejpodmienkypotom,čospotrebiteľnedalnajavo,žezamýšľauplatniť
jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne
odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil
súdu,žezamýšľauplatniťjejneprijateľnosťpotom,čomusúdoznámil,žeposúdilpodmienkuakomožne

neprijateľnú ? (pre úplnosť sa tu žiada uviesť, že tejto otázke poradové č. 4 odvolateľkou, na rozdiel od
prvých troch ňou položených otázok, pridelené nebolo a táto našla svoje miesto len uprostred pomerne
obsiahleho odvolania oprávnenej).

8. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.), po zistení, že

odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 E.
p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní,
že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávnenej na

prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD EÚ nie je dôvod vyhovieť a
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne.9. Podľa § 243h ods. 1 vety prvej E. p. (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017)
ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

10. Podľa § 9a ods. 1 E. p. (v znení účinnom od 1. júla 2016), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní
podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.

11. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016).

12. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 169 ods. 1 O. s. p.. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa i s tvrdeniami oprávnenej v odvolaní,

odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

13. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh

ústavnémusúdunazaujatiestanoviska;podľapísm.c/rovnakéhoparagrafuiodsekutohoistéhozákona
potom rovnako postupuje, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, pričom ustanoveniam § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ v
CSP s formulačnými korektúrami zodpovedá ustanovenie § 162 ods. 1 CSP.

14. Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky
na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie
konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie

prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

15. Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný
nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom

a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa
obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní
pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

16. Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj

opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné

so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

17. Podľa čl. 1 ods. 1 vety prvej ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

18. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné

právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskejúnie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke
pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,
keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských
štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto
spoločenstva štátov.

19. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o

vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny
orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho
ustanovenia právneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie
a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej
únie a predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej
veci aplikuje ustanovenie vnútroštátneho zákona, do ktorého boli implementované úniové právne normy,

alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym
súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy práva
Únie, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to
bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už
nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť

takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné
nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé),
alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Aj súd,
proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny), môže sám rozhodnúť o
správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra

SD EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd
vždy musí položiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke).

20. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho

práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.

21. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD (za účelom
výkladu smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) malo význam len
to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci pri posudzovaní neprijateľnosti zmluvnej podmienky
predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval (priamo) Smernicu (a ani Chartu) a v tejto

konkrétnej veci Smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení
vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

22. V tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti
zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné

rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali
predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd, ako súd nachádzajúci sa
v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie, práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným
súdom prvej inštancie opretým výlučne o komunitárne právo, takéto rozhodnutie aj mienil prijať. Ani

jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci nebol naplnený.

23. Dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v chronologickom poradí zhora tou
prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvej inštancie a ani odvolací súd v minulosti nezaujala v poradí druhou oprávnená sledovala výlučne na základe výkladu Smernice (bez zreteľa na normy
vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie legitimity pre ňou v minulosti používanou
rozhodcovskou doložkou.

24. Krajský súd v Trnave už v minulosti vo viacerých rozhodnutiach, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa,
poukázal (s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej
republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú len také pravidlá vnútroštátneho právneho
poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa

(sp. zn. 10CoE/329/2011, sp. zn. 10NcC/19/2011). Vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami
na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný nie je. Súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku už v
čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy bolo ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., obsahujúce definíciu
neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa),
i odsek 4 rovnakého vymedzujúci demonštratívny výpočet zmluvných podmienok považovaných za

neprijateľné (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný). Právna úprava preto
pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa.

25. K argumentácii oprávnenej zjavne sa snažiacej spochybniť oprávnenie súdu na posudzovanie
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ex offo (z tzv. úradnej povinnosti), teda aj v prípade nezáujmu

spotrebiteľa sa k charakteru rozhodcovskej doložky vôbec vyjadriť (t. j. k otázke označenej odvolacím
súdom vyššie poradovým číslom štyri), potom odvolací súd poznamenáva, že už zo záverov
ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v spotrebiteľských veciach (na ktorých ani v tejto veci
nevznikol dôvod nič meniť) vyplýva, že obstáť nemôže ani námietka údajným prekročením kompetencií
exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, ako ani ďalšia,

podľa ktorej by ani dosiaľ známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských veciach nešlo obhájiť
nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej
exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom.

26. Systematickým výkladom rozhodnej právnej úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už v tejto

veci do úvahy neprichádzajúce ustanovenia § 44 ods. 2 E. p. zakotvuje nielen možnosť, ale tiež
povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom
prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava
je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia

uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním
dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie bol(o) možným len
zacenuporušeniapráva.Vuvedenejsúvislostisamozrejmestáleplatíito,že„odobrenie“exekúcie-teda
udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom
rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre

vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul);
pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje
zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred
exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul). Ak teda samotný E. p.
nepripúšťa možnosť odobrenia exekúcie na podklade titulu, žiadosti či návrhu odporujúcich zákonu,

aj akákoľvek prípadná aktivita povinného majúca byť podľa odvolateľky podkladom pre prípustnosť
skúmania exekučným súdom zákonnosti listín predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie by sa javila
ako zbytočná.

27.Rovnakozanedôvodnýpovažovalodvolacísúdnávrhoprávnenejnaprerušeniekonaniasvyvolaním

konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 ústavy.

28.OprávnenouspochybňovanéustanoveniaE.p.upravujúingerenciuexekučnéhosúduvprvotnejfáze
exekučného konania (pred započatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným
titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí

byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i
exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom ochrany práv
na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. Vo zverení takejto právomoci
súdu nie je žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie prípustnostiďalšieho priebehu exekúcie umožňuje nielen § 44 ods. 2 E. p., ale i § 57 ods. 1 a 2 v spojení s § 58
ods. 1 E. p..

29. Odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej veci,
je v rozpore s ústavou (k takémuto záveru musí dospieť súd), dôvodným nebol žiaden z návrhov na
prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p., ako ani podľa § 162 ods. 1 CSP) a rovnako
požiadavkanapredloženiepredbežnýchotázokSDEÚaodvolacísúdpretovšetkytietonávrhyzamietol.

30. K námietke aplikácie noriem obchodného práva (nie aj noriem spotrebiteľského práva) je vhodné
poukázať na závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry). Každú zmluvu spadajúcu do definičného
vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy je treba
vyhodnocovať i z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom
je poskytnutie zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi právneho vzťahu).
Uvedené sa vzťahuje aj na spotrebiteľské úvery. Normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy

úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov, najmä v Občianskom
zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože úprava normami spotrebiteľského práva
pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských úverov či iných zmluvných typov
upravených mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (por.
uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/85/2010-44).

31. S argumentom, podľa ktorého už okolnosť poskytovania oprávnenou len peňažných prostriedkov (a
nie aj tovarov alebo služieb) by mala spôsobovať nepodraditeľnosť právneho vzťahu účastníkov konania
v prejednávanej veci, pod úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch sa odvolací súd už v minulosti
vyporiadal (por. 10CoE/5/2010), čo bol dôvod, pre ktorý námietku tzv. nespotrebiteľským charakterom

poskytnutého úveru bolo treba rovnako odmietnuť.

32. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, kde podstatným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia

poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa situoval do pozície opravného súdu a formálne
zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom. Prijatie opačného názoru by malo
za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali
oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často
závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k

legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom prípade) a až následne byť oprávnené
uvažovať o zastavení exekúcie. Zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré sú dané
(alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle
nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie
reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným

nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese
udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

33. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako
spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa

(osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti).

34. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych

vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré
osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia
spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo
prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by
sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr.

zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore
Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial
International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial aleboC-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych
noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale
tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v

čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).
Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc
(predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k
nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52
O. z. a ustanoveniach zákona o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy) vychádzať z definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že
sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať

obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky
spotrebiteľskej zmluvy.

35. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd
nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej

povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v rozhodcovskej zmluve. Spotrebiteľ sa
v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie
C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro).

36. Na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi
na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia
rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Možnosť výberu
medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom bola žalovanému ako spotrebiteľovi daná len v

prípade, že to bude spotrebiteľ, kto bude konanie iniciovať (k čomu reálne ani nedochádza), no v prípade
iniciovania konania dodávateľom bola možnosť podania žaloby na všeobecný súd v zmysle doložky
vylúčená.

37. Vysoká ochrana spotrebiteľa z pohľadu rešpektovania vnútroštátnych a európskych štandardov

má byť garantovaná vo vzťahu k spotrebiteľovi v oblasti hmotného aj procesného práva. To práve
znamená zohľadnenie procesného postavenia slabšej strany v konaní vedenom proti spotrebiteľovi.
Princíp ochrany práv slabšieho sa prejavuje v obsahovej stránke nielen hmotnoprávnych predpisov,
ale aj procesnoprávnych noriem. Povinný, ktorý je pri vymáhaní pohľadávok v právnom postavení
spotrebiteľa, je nesporne slabšou stranou nielen v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ale aj v oblasti

procesnoprávnych vzťahov. Z tohto dôvodu súd prihliada na to, aby mu výkon práva dodávateľa nebol
neodôvodnene na ujmu. Podľa § 1 a § 2 O. s. p., výkon práva má byť spravodlivý a nesmie byť
zneužívajúci (na uvedené procesné postavenie spotrebiteľa poukázal napr. už Krajský súd v Banskej
Bystrici v uznesení sp. zn. 25CoKR/3/2015 z 2. marca 2015).

38. Súd prvej inštancie v súlade s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie aj bez
návrhu posúdil v rámci exekučného konania nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej
medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom (porov. C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones). Uvedená
judikatúra predstavuje prameň komunitárneho práva a súdy prvej inštancie, ako aj odvolacie súdy sú
povinné postupovať v konaní v súlade s ním.

39. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Úprava § 53 ods. 4 O. z., okrem
tam uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné, síce vyznačuje tiež tým,
že tam uvedený výpočet je len demonštratívny, teda príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na

úplný. S poukazom na povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, bol daný dôvod na
vyhodnotenie predmetnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.40. Nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie nebolo možné vyvodiť ani z už
zrušeného ustanovenia § 45 ZoRK (k jeho vypusteniu zo zákona došlo s účinnosťou od 1. januára 2015,
tu por. i čl. I bod 75 a čl. III zákona č. 336/2014 Z. z.), keďže na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských

veciach na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského
rozhodcovského konania pamätá prechodné ustanovenie § 243d E. p. (prijaté zákonom č. 335/2014 Z.
z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej tiež len
„ZoSRK“) a to jeho odsek 2.

41. Podľa § 243d ods. 1 E. p. exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného
v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu
(ktorým je podľa pozn. č. 4ead/ k E. p. práve ZoSRK), vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať
len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva
účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

42.Podľa§243dods.2E.p.sanaexekučnékonaniazačatévsúladesods.1alebovedenénapodklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.

43. Súd prvej inštancie rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací
súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej podľa § 387 CSP potvrdil.

44. O trovách odvolacieho konania potom odvolací súd nerozhodoval, keď absencia rozhodnutia o

trovách v rozhodnutí súdu prvej inštancie (bez ohľadu na dôvody, ktoré súd prvej inštancie k tomuto
viedli) je dôvodom, pre ktorý je súd prvej inštancie povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania
skončeného týmto uznesením (§ 9a E. p., § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP).

45. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.