Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. apríl 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/39/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119210705
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6119210705.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice

Kočičkovej a členov senátu JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v právnej veci žalobcu:
Slovenská asociácia producentov v audiovízii, so sídlom Grösslingova 32, 811 09 Bratislava - Staré
Mesto, IČO: 36 061 182, konaní zastúpeného AK MS s. r. o., so sídlom Galandova 3, 811 06 Bratislava
- Staré Mesto, IČO: 47 237 767, proti žalovanému: Obvodné stavebné bytové družstvo Žilina, so sídlom
Tulská 33, 010 08 Žilina, IČO: 00 176 265, v konaní zastúpenému JUDr. Ivanom Husárom, so sídlom
Vojenská 14, 040 01 Košice, o zaplatenie 16 335,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13Ca/52/2019-347 zo dňa 03. 10. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
okresný súd podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej v
texte len „CSP“) tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým vyšší súdny úradník rozhodne o ich výške.

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou
voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia z titulu používania audiovizuálnych diel
káblovou retransmisiou bez zaplatenia odmeny a primeranej odmeny za časť roka 2016 a roka 2017.

1.2 Nárok uplatnený v žalobe odôvodnil žalobca tým, že je nezávislou neziskovou organizáciou s
právnou subjektivitou, ktorá bola založená ako občianske združenie, zaregistrované na Ministerstve

vnútra SR. Združuje a zastupuje zahraničných a slovenských výrobcov audiovizuálnych diel
(producentov) alebo správcov práv výrobcov audiovizuálnych diel a pri výkone kolektívnej správy
spolupracuje so zahraničnými organizáciami a inštitúciami združujúcimi a zastupujúcimi producentov z
Európskej Únie ako aj z ďalších kontinentov s rovnakými alebo príbuznými cieľmi. Žalobcovi bolo ako
organizácii kolektívnej správy po splnení podmienok v rámci správneho konania udelené oprávnenie
rozhodnutím Ministerstva kultúry Slovenskej republiky pod č. MK-1778/2016-232/8318 zo dňa 07. 07.
2016 a oprávnenie na výkon kolektívnej správy pod č. k. MK-1778/2016-232/10418 zo dňa 18. 08.

2016. Uvedené tvrdenia preukázal žalobca rozhodnutím Ministerstva kultúry SR zo dňa 07. 07. 2016
a oprávnením kolektívnej správy zo dňa 18. 08. 2016, vydaným Ministerstvom kultúry SR. Žalobca v
žalobe tvrdil, že vykonáva povinnú kolektívnu správu práv a oprávnení na výber odmien okrem iných v
odbore podľa § 146 ods. 2 písm. d) zákona č. 185/2015 Z. z., Autorského zákona, teda výber primeranejodmeny za káblovú retransmisiu umeleckého výkonu, zvukového záznamu a audiovizuálneho záznamu,
ktorý je originálom audiovizuálneho diela v odbore podľa § 146 ods. 2 písm. f) Autorského zákona.
Použitieaudiovizuálnehodielajejehouvedenie naverejnostikáblovouretransmisiou.Žalobcazastupuje

a vyberá odmeny nielen pre nositeľov práv, s ktorými má uzatvorené zmluvy o zastupovaní, ale aj pre
všetkých nezastupovaných nositeľov práv, ktorých práva k audiovizuálnym dielam sú prostredníctvom
prevádzkovania káblovej retransmisie na území Slovenskej republiky používané. Žalobca vykonáva
výber odmien pre slovenských a zahraničných nositeľov práv a producentov, jednak na základe zmlúv
o zastupovaní, jednak na základe zákona a tiež na základe dohôd o spolupráci so zahraničnými

organizáciami kolektívnej správy.

1.3 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že
žalobca v žalobe ďalej tvrdil, že žalovaný je držiteľom oprávnenia na káblovú retransmisiu na základe
registrácie retransmisie č. TKR/88, vydaného Radou pre vysielanie a retransmisiu. Na základe tohto
oprávnenia žalovaný prevádzkuje káblovú retransmisiu na územnom rozsahu konkrétnych miest so

zverejneným počtom prípojok v roku 2016 5923 a v roku 2017 5923. Žalobca v žalobe tvrdil, že
žalovaný na dennej báze šíri audiovizuálne diela a záznamy v rozpore s § 19 ods. 3 a 4, § 86 a §
119 Autorského zákona, porušuje práva výrobcov audiovizuálnych diel a záznamov, pretože vykonáva
káblovú retransmisiu audiovizuálnych diel a záznamov prostredníctvom ponúkaných programových
služieb - televíznych kanálov pre svojich zákazníkov bez udelenia súhlasu, bez zaplatenia licenčnej

odmeny za udelenie súhlasu, bez zaplatenia primeranej odmeny nositeľom práv (producentom), ktorých
žalobca zo zákona ako orgán kolektívnej správy zastupuje, a pre ktorých vykonáva výber odmien, čím
sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje. Z uvedeného dôvodu na základe platného a
zverejneného Sadzobníka odmien, kde primeraná odmena za používanie audiovizuálnych záznamov
káblovou retransmisiou je spolu vo výške 0,197 Eur bez DPH za každú prípojku v káblovej retransmisii

za jeden kalendárny mesiac, žalovaná suma potom podľa žalobcu predstavuje súhrn licenčnej odmeny
za časť roka 2016 a za časť roka 2017 (11. mesiacov) pri sadzbe 0,197 Eur mesačne za prípojku.
Za časť roka 2016 je suma licenčnej odmeny vypočítaná ako 0,197 x 5 923 počet prípojok a krát tri
mesiace, spolu 3 500,49 Eur. Za rok 2017 je suma licenčnej odmeny vypočítaná ako 0,197 Eur x 5
923 počet prípojok a krát 11 mesiacoch, spolu 12 835,14 Eur. Spolu teda žalovaná suma predstavuje

sumu 16 335,63 Eur. Okrem žalovanej istiny si žalobca uplatnil podanou žalobou aj nárok na úrok z
omeškania poukazujúc na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na preukázanie svojich tvrdení
predložil žalobca súdu prvej inštancie ako listinný dôkaz zoznam držiteľov registrácie retransmisie v roku
2016, kde pod bodom 10 je registrovaný žalovaný a zoznam držiteľov registrácie retransmisie v roku
2017, kde pod bodom 10 je tak isto registrovaný žalovaný; registrácia žalovaného bola zrušená 22. 11.

2017. Zároveň žalobca predložil súdu prvej inštancie ako listinný dôkaz Sadzobník odmien za použitie
záznamov audiovizuálnych diel retransmisiou a káblovou retransmisiou, ktorý je účinný od 01. 01. 2016,
pričom v zmysle článku I. odsek 1 je odmena za súhlas s používaním audiovizuálnych diel káblovou
retransmisiou a primeraná odmena za používanie audiovizuálnych záznamov káblovou retransmisiou
vo výške 0,197 Eur bez DPH za každú prípojku v káblovej retransmisii za jeden kalendárny mesiac.

1.4 Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že celý svoj televízny káblový rozvod odpredal obchodnej
spoločnosti Tesatel, s. r. o., na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 12. 2011. Ďalej uviedol, že keďže
celý televízny káblový rozvod odpredal a v žalovanom období už nevlastnil žiadne technické zariadenie,
na základe ktorého by bol schopný uskutočňovať káblovú retransmisiu, káblovú retransmisiu od 01.

12. 2012 už nevykonával. Uviedol, že aj keď je pravdou, že k formálnemu ukončeniu registrácie na
vykonávanie káblovej retransmisie došlo až v novembri roku 2017, existencia formálneho oprávnenia
do tohto dátumu neznamená, že by v žalovanom období káblovú retransmisiu v skutočnosti vykonával.
Uvedené tvrdenie preukazoval najmä kúpnou zmluvou uzatvorenou s obchodnou spoločnosťou Tesatel,
s. r. o., dňa 12. 12. 2011, ktorú predložil súdu prvej inštancie vo forme listinného dôkazu. Z článku

II. uvedenej zmluvy vyplýva, že predmetom zmluvy bol predaj a kúpa všetkých častí televízneho
káblového rozvodu a všetkých aktívnych a pasívnych prvkov systému. Žalovaný vo vyjadrení k
žalobe ďalej uviedol, že pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na peňažné plnenie právne kvalifikované
ako bezdôvodné obohatenie, je nevyhnutným predpokladom úspechu žaloby to, že žalobca unesie
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o všetkých skutočnostiach rozhodujúcich pre vznik a existenciu

takto uplatneného nároku. Bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu musí žalobca uniesť čo do právneho
základu ako aj čo do výšky uplatneného nároku. Žalobca musí potom preukázať skutočný rozsah
zastupovaných, kolektívne spravovaných práv, teda musí preukázať, ktorých konkrétnych nositeľov práv
zastupuje, ktoré konkrétne predmety ochrany skutočne zastupuje, pričom právnym titulom takéhotozastúpeniamôžebyťlenpísomnádohodaozatupovanínositeľaprávalebozákon.Žalovanývovyjadrení
k žalobe ďalej uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie žiadnej z tvrdených
rozhodujúcichskutočnostíprevznikuplatnenéhonárokuavniektorýchprípadochneuniesolanibremeno

tvrdenia. Poukázal na to, že žalobca sa už v minulosti v desiatkach súdnych konaní domáhal
nárokov v súvislosti s káblovou retransmisiou audiovizuálnych záznamov a vo všetkých konaniach
bol neúspešný, pričom nevedel preukázať rozsah zastupovaných predmetov ochrany, ani ich použitie
žalovanými. K takémuto záveru dospela aj rozhodovacia prax odvolacích súdov, kedy odvolacie súdy
na základe podaných odvolaní voči prvoinštančným rozhodnutiam o neodkladných opatreniach, ktoré

boli iniciované zo strany žalobcu rozhodli tak, že žalobca neosvedčil dôvodnosť nároku vo veci samej,
pretože neosvedčil, ktorých konkrétnych nositeľov práv zastupuje a nesvedčil ani, že predmety ochrany
zastupované žalobcom žalovaní skutočne použili. V uvedenej súvislosti poukázal žalovaný najmä na
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/275/2017, sp. zn. 12Co/248/2017, sp. zn.
15Co/172/2017, sp. zn. 14Co/373/2017, na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/395/2017
a na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/99/2018. Žalovaný ďalej tvrdil, že pokiaľ žalobca

mieni uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno čo do právneho základu uplatneného nároku,
musí v prvom rade preukázať a tvrdiť skutočný rozsah ním zastupovaných kolektívne spravovaných
práv spojených s káblovou retransmisiou predmetov ochrany, teda ktorých konkrétnych nositeľov
týchto práv a ktoré konkrétne predmety ochrany audiovizuálnych diel a audiovizuálnych záznamov
zastupuje. Na preukázanie takejto aktívnej vecnej legitimácie pritom nestačí, že žalobca predložil

oprávnenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ktoré je síce formálnym oprávnením pre výkon
kolektívnej správy, avšak nie je jediným predpokladom. Zároveň je žalobca povinný preukázať, či je
oprávnený spravovať práva, ktoré sú predmetom žaloby na základe dohôd uzatvorených s nositeľmi
práv alebo na základe zákona. Povinnosťou žalobcu je preukázať skutočný rozsah zastupovaných
práv tak, ako to konštatovali aj súdy v rozhodnutiach, ktoré žalovaný citoval. Uvedená skutočnosť

je dôležitá najmä z toho dôvodu, že žalobca nespravuje všetky práva k existujúcim audiovizuálnym
dielam a k audiovizuálnym záznamom, pričom túto skutočnosť ani netvrdí a môže mu preto vzniknúť
peňažný nárok výlučne vtedy, ak žalovaný v rozhodnom období použil káblovou retransmisiou práve
tie audiovizuálne diela a audiovizuálne záznamy, ktoré na základe dohody alebo na základe zákona
zastupuje žalobca. Len potom, čo takéto predmety ochrany budú identifikované a bude zistené či

ich zastupuje žalobca, možno z uvedených zistení vyvodiť, že žalovaný v rozhodnom období použil
takéto diela a teda, že žalobcovi patrí nejaký nárok. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe ďalej uviedol,
že rovnakým oprávnením ako žalobca disponujú aj iné organizácie kolektívnej správy pokiaľ sa jedná
o káblovú retransmisiu ako napríklad LITA alebo SLOVGRAM. Tieto tvrdenia žalovaný preukazoval
oprávneniami udelenými týmto organizáciám kolektívnej správy, ktoré predložil vo forme listinných

dôkazov. V uvedenej súvislosti žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal, že by bol na základe dohôd,
uzatvorených s nositeľmi práv alebo na základe zákona skutočným oprávneným kolektívne spravovať
práva, ktoré sú predmetom konania. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno čo do právneho základu
uplatneného nároku. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal použitie
predmetov ochrany žalovaným, pričom v konaní musí byť preukázané, že žalovaný v rozhodnom období

tieto predmety ochrany aj skutočne použil, teda káblovo retransmitoval. Zákon totižto spája vznik práva
udeľovať odplatný súhlas na káblovú retransmisiu audiovizuálneho diela a s tým súvisiace bezdôvodné
obohatenie len ak dôjde k použitiu diela bez súhlasu. Bez použitia diela nemohol nositeľom práv, a teda
ani žalobcovi ako ich nepriamemu zástupcovi vzniknúť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, na
zaplatenieprimeranejodmeny,aninainépeňažnéplnenie. Vuvedenejsúvislostižalovanývovyjadreník

žalobe uviedol, že žalobca nepreukázal žalobou uplatnený nárok čo do výšky, pričom túto odvodil len od
svojhoSadzobníka,čožalovanýnepovažujezadostatočné napreukázanienároku.Žalobcanezohľadnil
skutočnosti relevantné pre určenie výšky odmeny, resp. pre určenie výšky primeranej odmeny. Súd prvej
inštancie vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s oprávnením na výkon kolektívnej správy práv,
vydaným Slovenským ochranným zväzom autorským pre práva k hudobným dielam zo dňa 18. augusta

2016, s oprávnením na výkon kolektívnej správy práv vydaným pre SLOVGRAM, nezávislú spoločnosť
výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov zo dňa 18. augusta 2016
a s oprávnením na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 21. novembra 2013 vydaným pre SAPA. Súd
prvej inštancie ďalej vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, a to vyhlásením
organizácie kolektívnej správy zo dňa 12. 12. 2016, dohodou o spolupráci medzi žalobcom a AGICOA zo

dňa 24. 02. 2016 v anglickom jazyku a v slovenskom preklade, zmluvami o zastupovaní práv výrobcov
zvukovo-obrazových záznamov, uzatvorenými medzi žalobcom a tretími osobami dňa 16. 01. 2002, 08.
07. 2010, 24. 02. 2002, 12. 12. 2005, 07. 07. 2014, zmluvami o zastupovaní nositeľov práv uzatvorenými
v zmysle § 164 zákona č. 185/2015 Z. z., Autorského zákona medzi žalobcom a treťou osobou dňa15. 04. 2017, zmluvou o zastupovaní práv výrobcu zvukovo-obrazových záznamov uzatvorenou medzi
žalobcom a treťou osobou bez dátumu, zmluvou o zastupovaní práv výrobcu zvukovo-obrazových
záznamov uzatvorenou medzi žalobcom a treťou osobou dňa 24. 01. 2002, 06. 12. 2017, 23. 01. 2017,

31. 03. 2015, 08. 07. 2014, 08. 03. 2002, 20. 01. 2016, 08. 03. 2007, 20. 06. 2014, 24. 01. 2002, 15.
07. 2014, 20. 03. 2009, 17. 12. 2015, 13. 12. 2017, 02. 03. 2017, 17. 10. 2003, 01. 01. 2015, 31. 03.
2010, 01. 09. 2015, 16. 07. 2014, 07. 07. 2014, 19. 01. 2006, 10. 08. 2003, 01. 09. 2015, 30. 07. 2014,
01. 07. 2014.

1.5 Pokiaľ ide o návrh žalobcu na vykonanie dôkazu vypočutím štatutárneho zástupcu žalovaného,
ktorý mal predložiť ako dôkazy štvrťročné výkazy prípojok, nakoľko spochybnil správnosť počtu prípojok,
okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že návrh na vykonanie takéhoto
dôkazu zamietol a takýto dôkaz nevykonal, pretože žalobca opomenul, resp. nedôsledne sa oboznámil
s argumentáciou žalovaného, ktorý tvrdil, že káblovú retransmisiu nevykonáva od 01. 12. 2012.

1.6 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na ust. § 84, na ust. § 86
ods.1a2,naust.§29ods.2zákonač.185/2015Z.z,Autorskéhozákona,naust.§451ods.1anaust.§
458a zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka a uviedol, že na základe vykonaného dokazovania
a vyššie citovaných právnych predpisov mal za preukázané, že žalobca je občianskym združením, ktoré
je na základe rozhodnutia Ministerstva kultúry SR zo dňa 07. 07. 2016 oprávnené na výkon kolektívnej

správy. Žalovaný bol držiteľom oprávnenia na káblovú retransmisiu na základe registrácie retransmisie
č. TKR/88 vydanej Radou pre retransmisiu. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd
za preukázané, že žalovaný dňa 12. 12. 2011 uzatvoril kúpnu zmluvu s treťou osobou, predmetom
ktorej bol prevod vlastníckeho práva k televíznemu káblovému rozvodu, ktorý žalovaný vlastnil.
Uvedenú skutočnosť mal okresný súd za preukázanú predloženou kúpnou zmluvou, uzatvorenou medzi

žalovaným a obchodnou spoločnosťou Tesatel, s. r. o. Z uvedeného je podľa okresného súdu zrejmé,
že od uvedeného dátumu, resp. od 01. 12. 2012 už žalovaný káblovú retransmisiu nevykonával.
Konštatoval, že v konaní nebol žiadnym spôsobom preukázaný opak, teda nebolo preukázané, že by
žalovaný takúto káblovú retransmisiu v žalovanom období vykonával. O skutočnosti, že by žalovaný
káblovú retransmisiu v žalovanom období vykonával nesvedčí podľa súdu prvej inštancie ani to, že

registrácia žalovaného ako držiteľa retransmisie bola zrušená až dňa 22. 11. 2017 a ani tá skutočnosť, že
žalovaný v predmete podnikania má aj ku dňu rozhodnutia zapísanú činnosť káblovej retransmisie. Tieto
skutočnosti žiadnym spôsobom podľa súdu prvej inštancie neosvedčujú a nevyvracajú tie preukázané
tvrdenia, že žalovaný nie je vlastníkom televíznych káblových rozvodov a nie je preukázaná ani tá
skutočnosť, že by po 01. 12. 2012 vykonával žalovaný káblovú retransmisiu. Okrem uvedeného mal

okresný súd za to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia rozhodných skutočností a následne neuniesol
ani dôkazné bremeno, pretože v konaní buď netvrdil, resp. tvrdil len čiastočne a v takom prípade
dostatočným spôsobom nepreukázal tvrdenia rozhodujúce pre prípadné úspešné rozhodnutie. Okresný
súd podľa odôvodnenia rozhodnutia vychádzal z toho, že žalobca musí jednoznačným spôsobom
preukázať rozsah, na základe ktorého zastupuje, teda kolektívne spravuje práva nositeľov takýchto práv

a ktoré konkrétne predmety ochrany, teda ktoré jednotlivé audiovizuálne diela, resp. audiovizuálne
záznamy v skutočnosti zastupuje. Uvedenú skutočnosť môže žalobca preukázať na základe písomnej
dohody o zastupovaní, resp. vyplýva zo zákona. Zároveň žalobca musí preukázať použitie, teda
retransmisiu konkrétnych zastúpených audiovizuálnych diel a audiovizuálnych záznamov žalovaných
prostredníctvom káblovej retransmisie v období, ktoré je predmetom žaloby. Pri výške bezdôvodného

obohatenia potom musí preukázať, že pri výpočte zohľadnil relevantné skutočnosti pre jeho výšku.
Okresnýsúdnazákladevykonanéhodokazovaniamalzapreukázané,žežalobcanepreukázalskutočný
rozsah zastupovaných práv, a to ani predložením zmlúv o zastupovaní práv výrobcov zvukovo-
obrazových záznamov, resp. zmlúv o zastupovaní práv k audiovizuálnym dielam a k zvukovo-obrazovým
záznamom. Uvedené zmluvy totižto jednoznačným spôsobom túto skutočnosť nepreukazujú. Žalobca

musí preukázať, ktorých konkrétnych nositeľov práv zastupuje, pričom z uvedených predložených zmlúv
síce táto skutočnosť vyplýva, avšak nevyplýva z nej rozsah konkrétnych predmetov ochrany, ktoré na
základe týchto zmlúv žalobca zastupuje. Z uvedeného dôvodu je potom podľa okresného súdu možné
konštatovať, že takéto zmluvy sú v určitej časti neurčité, preto môžu byť postihnuté vadou neplatnosti.
Zároveň niektoré zmluvy boli uzavreté v čase, keď žalobca ešte nedisponoval s oprávnením, ktoré by

mu umožňovalo vykonávať kolektívnu správu v časti týkajúcej sa káblovej retransmisie. Skutočnosť
preukázania konkrétnych predmetov ochrany je nevyhnutná najmä z toho dôvodu, že aj iné organizácie
kolektívnej správy disponujú s oprávneniami kolektívnej správy v rozsahu tak, ako je to u žalobcu.
Žalobca teda jednoznačným spôsobom nepreukázal spravovanie práv na základe takto uzavretýchzmlúv. Zároveň žalobca nepreukázal spravovanie práv ani na základe zákona, pretože zákon pozná len
jednu situáciu, kedy je oprávnená organizácia kolektívnej správy spravovať práva bez toho, aby došlo
k uzatvoreniu zmluvného vzťahu. V prípadoch káblovej retransmisie k audiovizuálnym záznamom ide

o dobrovoľnú kolektívnu správu, na ktorú sa zákonné zastúpenie v zmysle § 147 nevzťahuje. Pokiaľ
ide o audiovizuálne diela, tak každý nezastupovaný nositeľ takéhoto oprávnenia sa môže na základe
výberu sám rozhodnúť, či bude zastupovaný zo zákona žalobcom, resp. inou organizáciou kolektívnej
správy. Žalobca teda nepreukázal, že by bol na základe dohôd s nositeľmi práv alebo na základe zákona
tou osobou, ktorá je oprávnená vykonávať kolektívnu správu práv, ktoré sú predmetom tohto zákona.

Zároveň žalobca nepreukázal použitie predmetov ochrany žalovaným. Pokiaľ by aj žalobca preukázal,
že je nositeľom konkrétnych práv, ktoré zastupuje k jednotlivým audiovizuálnym dielam a záznamom,
a teda spravuje majetkové práva na základe uzavretých dohôd alebo na základe zákona, musel by
preukázať, že žalovaný v období, ktoré je postihnuté žalobou, takéto predmety ochrany skutočne použil
teda káblovo retransmitoval. V tejto súvislosti žalobca len poskytol tvrdenie o tom, že žalovaný takéto
predmety ochrany používa. Zároveň žalobca nepreukázal ani uplatnený nárok čo sa týka jeho výšky a

to jednak v súvislosti so Sadzobníkom, ktorý je súkromnoprávnym dokumentom zhotoveným subjektom
súkromného práva, teda občianskym združením, pričom nejde v žiadnom prípade o všeobecne záväzný
právny predpis alebo o individuálny správny akt. Z uvedeného dôvodu považoval súd prvej inštancie
žalobný návrh žalobcu za nedôvodný a ako taký ho zamietol.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobca odvolal a v odvolaní uviedol, že
odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podáva z toho dôvodu, že súd prvej inštancie mu
nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 psím. b) CSP), z dôvodu, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d)

CSP), z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

2.1 Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa základných princípov
civilného sporového konania uvedených v čl. 3 ods. 2 CSP, v čl. 6 ods. 1 CSP a v čl. 15 ods. 1 a 2
CSP, preto konanie ako celok trpí závažnými procesnoprávnymi ako aj hmotnoprávnymi nedostatkami.
Postup súdu prvej inštancie vo vzťahu k možnosti vyriešenia sporu zmierom je podľa žalobcu popretím
účelu a zmyslu § 169 ods. 2 CSP. Právnemu zástupcovi žalobcu bol doručený odpor žalovaného proti

platobnému rozkazu zo dňa 12. 02. 2019, v ktorom žalovaný tvrdil, že nevykonáva retransmisiu, pričom
poukázal nauzavretúkúpnuzmluvuzodňa12.12.2011aakoďalšídôkaznavrholvykonaťvýsluchstrán
sporu. Predložená kúpna zmluva žalovaného zo dňa 12. 12. 2011 je však podľa žalobcu v rozpore so
skutočnosťami vyplývajúcimi z verejných listín, ktoré v zmysle § 205 CSP potvrdzujú pravdivosť toho, čo
sa v nich uvádza, pokiaľ v konaní nie je preukázaný opak, a ktoré vyvrátili procesnú obranu žalovaného.

V rámci zmierovacieho konania začatého pred pristúpením k otvoreniu pojednávania dňa 03. 10. 2019
žalobca s poukazom na vyššie uvedené rozpory a nejasnosti prehlásil, že má záujem uzavrieť súdny
zmier alebo vziať žalobu späť, ak sa tieto rozpory odstránia. Žalovaný ako strana sporu, sám navrhoval
výsluch strán sporu, avšak jeho právny zástupca nezabezpečil účasť štatutárneho zástupcu žalovaného
na pojednávaní, preto žalobca požiadal súd prvej inštancie o odročenie pojednávania a o poskytnutie

lehoty na zmierne ukončenie veci. Súd prvej inštancie v rozpore s účelom a zmyslom § 169 ods. 2
CSP pojednávanie neodročil a otvoril ho s argumentom, že žalovaný nesúhlasí s vypočutím štatutárneho
zástupcu (čo je podľa žalobcu v rozpore s obsahom odporu proti platobnému rozkazu zo dňa 12. 02.
2019). Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že okresný súd v rozpore s účelom a zmyslom ust. § 169
ods. 2 CSP porušil základný princíp právnej istoty v civilnom sporovom konaní podľa čl. 2 ods. 2 CSP,

ale aj zákaz výkladu zákona, ktorý sa prieči tomu, čo je v jeho slovách a vetách výslovne zakotvené.
Z vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že zmierne ukončenie sporu na pojednávaní konanom na súde
prvej inštancie dňa 03. 10. 2019 bolo možné aj účelné, čím bola splnená dispozícia právnej normy
predpokladanej zákonom (§ 169 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie svojim postupom porušil podľa
žalobcu žalobcove práva podľa čl. 46 Ústavy SR v spojení s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

slobôd, keďže žalobca ako organizácia kolektívnej správy má povinnosť dôsledne obhajovať a chrániť
práva a záujmy nositeľov autorskoprávnej ochrany.2.2 Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
popretím zmyslu a účelu autorskoprávnej ochrany, ktorá je vyjadrená už v úvodnom ustanovení
zákona č. 185/2015 Z. z., Autorského zákona - v § 1 ods. 1, podľa ktorého tento zákon upravuje

vzťahy, ktoré vznikajú v súvislosti s vytvorením a použitím autorského diela alebo umeleckého výkonu,
v súvislosti s výrobou a použitím zvukového záznamu, audiovizuálneho záznamu alebo vysielania
a v súvislosti s vytvorením alebo zhotovením a použitím počítačového programu alebo databázy
tak, aby boli chránené práva a oprávnené záujmy autora, výkonného umelca, výrobcu zvukového
záznamu, výrobcu audiovizuálneho záznamu, rozhlasového vysielateľa a televízneho vysielateľa,

autora počítačového programu, autora databázy a zhotoviteľa databázy. Súd prvej inštancie odvolaním
napadnutým rozhodnutím neposkytol podľa žalobcu ochranu právam a právom chráneným záujmom
výrobcov audiovizuálnych záznamov, tak ako mu to výslovne ukladá Autorský zákon a ktorých práva sú
komplexne upravené v 3. časti v 3. hlave Autorského zákona. Súd prvej inštancie rovnako neposkytol
právnu ochranu žalobcovi ako organizácií kolektívnej správy práv, ktorej právne postavenie a činnosť je
komplexne upravená v 5. časti Autorského zákona (Správa práv).

2.3 Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie nespĺňa kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúce z ustálenej
rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. IV ÚS 14/07, sp. zn. III ÚS 311/07, sp. zn. I ÚS
33/2012) a je v rozpore s § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého má súd v odôvodnení rozhodnutia povinnosť

uviesť okrem iného jasne a výstižné vysvetlenie ako posúdil podstatné skutkové a právne argumenty
strán, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, ako vec právne posúdil, pričom dbá na to, aby
odôvodnenie súdneho rozhodnutia bolo presvedčivé. Právnym základom sporu a žalobného návrhu je
uplatnenie nároku na bezdôvodné obohatenie podľa § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona, ktorý súd
prvej inštancie síce v odôvodnení uvádza, ale v rozpore s § 220 ods. 2 CSP ho riadne skutkovo a právne

neposúdil v súlade s § 458a Občianskeho zákonníka, § 442a Občianskeho zákonníka a § 165 ods. 9 a
10 Autorského zákona, pričom v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku chýba podľa žalobcu
akákoľvek úvaha súdu prvej inštancie týkajúca sa uplatneného bezdôvodného obohatenia, preukázania
jeho dôvodov a výšky.

2.4 V nadväznosti na uvedené žalobca v odvolaní uviedol, že Autorský zákon ako základný
hmotnoprávny predpis týkajúci sa tohto sporu, súd prvej inštancie neaplikoval v zmysle zásady
prednosti a čl. 7 ods. 2 Ústavy SR tzv. eurokonformným výkladom, v súlade so zmyslom a účelom
Autorského zákona, najmä v súlade so zmyslom a účelom ustanovení 5. časti Autorského zákona,
ktoré boli transponované do nášho právneho poriadku práve za účelom zlepšenia vymožiteľnosti práva

duševnéhovlastníctvavprospechnositeľovprávazaúčelomzlepšeniaprávnehopostaveniaorganizácií
kolektívnej správy, ktorých hlavným a jediným účelom je ochrana a dôsledné uplatňovanie práv v
prospech nositeľov práv, ktorí by svoje práva a nároky nevedeli sami kontrolovať a uplatňovať. Zásada
iura novit curia, teda súd pozná právo, neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň
vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu

alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 59/00 z 20. 12. 2001). Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu
postupoval svojvoľne a arbitrárne, v rozpore s § 181 ods. 2 , § 182, § 187 a § 195 ods. 1 a ods. 3 CSP.

2.5 Pokiaľ ide o odvolací dôvod uplatnený žalobcom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, žalobca

v odvolaní uviedol, že v predmetnej veci sa konalo na súde prvej inštancie jediné súdne pojednávanie
(dňa 03. 10. 2019), na ktorom súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s princípom legality zakotveným
v čl. 16 ods. 1 CSP v spojení s čl. 2 CSP - právna istota a čl. 3 ods. 2 CSP - zákaz výkladu zákona v
rozpore s tým, čo je v jeho slovách a vetách výslovne uvedené a v súlade a procesnými ustanoveniami o
dokazovaní v civilnom sporovom konaní. V prejednávanej veci nebola vyhotovená písomná zápisnica o

pojednávaní, iba zvukový záznam z pojednávania, ktorý obsahuje zachytenie nesprávneho procesného
postupu súdu. V nadväznosti na uvedené odcitoval žalobca v odvolaní ust. § 181 ods. 2 a 3 CSP, § 182
CSP, § 185 ods. 1 CSP, § 187 ods. 1 a 2 CSP, § 188 ods. 1 CSP, § 195 ods. 1 a 3 CSP, § 215 ods. 1
a 2 CSP a § 217 ods. 1 veta prvá CSP.

2.6 Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že na jedinom pojednávaní konanom na súde prvej inštancie
dňa 03. 10. 2019 došlo bez náznaku záujmu o objasnenie podstaty konania (preukázanie nároku na
zaplatenie bezdôvodného obohatenia podľa § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona v spojení s § 442a
ods. 2 Občianskeho zákonníka) k vyhláseniu rozhodnutia, ktorému nepredchádzal zákonný procesnýpostup podľa § 181 ods. 2 CSP a vyššie uvádzaných procesných ustanovení o dokazovaní, keď strany
sporu súd prvej inštancie neoboznámil s vykonaným dokazovaním a s jeho výsledkami a na uvedenom
pojednávaní k žiadnemu vykonaniu dokazovania zo strany súdu nedošlo.

2.7 Pokiaľ ide o odvolací dôvod uplatnený žalobcom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, žalobca
v odvolaní uviedol, že tzv. inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a ktorá zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP je v danom prípade to, že
súd prvej inštancie význam oprávnenia na výkon kolektívnej správy č. k. MK-17782016-232/1041 zo

dňa 18. 08. 2016, vydaného na základe právoplatného rozhodnutia č. k. MK-1778/2016-232/8318 zo
dňa 07. 07. 2016 posúdil podľa § 194 ods. 2 CSP v rozpore s § 152 ods. 1 Autorského zákona a
najmä v rozpore s § 163 Autorského zákona, podľa ktorého organizácia kolektívnej správy vykonáva
kolektívnu správu s náležitou odbornou starostlivosťou a ak jej bolo udelené oprávnenie podľa § 151
Autorského zákona, v rozsahu udeleného oprávnenia. Z predloženého oprávnenia na výkon kolektívnej
správy žalobcu vyplývajú odbory kolektívnej správy, ktoré je žalobca oprávnený vykonávať. V medziach

oprávnenia a § 163 Autorského zákona žalobca plnil zákonnú povinnosť uloženú mu ako oprávnenej
organizácii kolektívnej správy (§ 144 Autorského zákona) v § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona -
domáhať sa vo svojom mene v prospech nositeľov práv nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia.
V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní uviedol, že v konaní preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu
na uplatnenie žalobného nároku (nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia) a oprávnenie na výkon

kolektívnej správy č. k. MK-17782016-232/1041 zo dňa 18. 08. 2016, ktoré mu bolo udelené príslušným
orgánom verejnej moci na základe právoplatného rozhodnutia č. k. MK-1778/2016-232/8318 zo dňa
07. 07. 2016 podľa zákonom určeného postupu. Súd prvej inštancie toto oprávnenie neposúdil podľa
žalobcu v medziach splnenia podmienok pre jeho vydanie (§ 151 ods. 5 Autorského zákona a § 148
ods. 2 a 3 Autorského zákona). Súd prvej inštancie nesprávne a v rozpore so splnením podmienok

podľa § 148 ods. 2 a 3 Autorského zákona, v rozpore s vydaným právoplatným rozhodnutím o udelení
oprávnenia na výkon kolektívnej správy a v rozpore s dokladmi, ktoré v správnom konaní musel
žalobca predložiť, uviedol v bode 35 odôvodnenia rozsudku záver, že žalobca nepreukázal skutočný
rozsah zastupovaných práv, a to ani predloženými zmluvami na zastupovanie výrobcov, ktoré sú podľa
názoru súdu prvej inštancie nejasné a nezrozumiteľné z dôvodu neidentifikovania individuálnych diel a

záznamov, čo je podľa žalobcu v rozpore s ustanoveniami 5. časti Autorského zákona.

2.8 V nadväznosti na uvedené žalobca v odvolaní zdôraznil, že pred udelením oprávnenia preukázal v
súlade s § 148 ods. 1 písm. d) a e) Autorského zákona v osobitnom správnom konaní, akých nositeľov
bude pri výkone kolektívnej správy zastupovať a akých predmetov ochrany sa bude jeho zastupovanie

týkať. Zo žiadneho ustanovenia Autorského zákona podľa žalobcu nevyplýva, že organizácia kolektívnej
správy má v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia voči neoprávnenému používateľovi duplicitne
preukazovať tie isté skutočnosti, ktoré už boli preukázané v správnom konaní a na ktorých základe
bolo vydané právoplatné oprávnenie na výkon kolektívnej správy, ktorým je súd v zmysle § 205 CSP
viazaný. O to viac, ak sa v konaní nepreukázal opak skutočností uvedených v platnom oprávnení na

výkon kolektívnej správy, ktoré je potrebné vykladať cez § 148 a nasl. Autorského zákona.

2.9 Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že súd prvej inštancie v rozpore s § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku neuviedol skutkovú a právnu argumentáciu žalobcu, preukazujúcu
oprávnenosť uplatňovaného nároku. Žalobca v konaní tvrdil, že nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia si uplatňuje podľa § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona, pričom podstatným pre jeho
preukázanie podľa § 458a Občianskeho zákonníka a § 442a Občianskeho zákonníka v zmysle tejto
všeobecnej úpravy je:
- aktívna vecná legitimácia žalobcu odbormi kolektívnej správy v oprávnení na výkon kolektívnej správy
(v tomto smere bolo potrebné podľa žalobcu aplikovať aj ustanovenia § 152 Autorského zákona a ust.

§ 163 a nasl. Autorského zákona),
- pasívna vecná legitimácia žalovaného (v dôsledku neuzavretia hromadnej licenčnej zmluvy so
žalobcom, ktorý má oprávnenie na výkon kolektívnej správy v oblasti retransmisie a nesplnenia
podmienok žalovaným podľa § 165 ods. 9 a 10 Autorského zákona -ukladanie peňažných prostriedkov
- odmien na osobitný účet v banke za použitie predmetov ochrany),

- neuzavretie hromadnej licenčnej zmluvy (§ 165 Autorského zákona),
- výška bezdôvodného obohatenia určená platným a účinným Sadzobníkom odmien žalobcu, vydaným
v rámci jeho zákonnej povinnosti podľa § 169 ods. 1 Autorského zákona,- počet prípojok žalovaného podľa zverejnených údajov na webstránke Rady pre vysielanie a
retransmisiu (kompetentný správny orgán vo vzťahu ku žalovanému),
- výkon retransmisie žalovaného podľa zoznamu vedenom na stránke Rady pre vysielanie a

retransmisiu).
Postup a rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa žalobcu v rozpore s § 153 ods. 1 a 2 Autorského
zákona, keď jedine oprávnený správny orgán, ktorým je Ministerstvo kultúry SR môže podľa zákona
v osobitnom správnom konaní podľa § 151 ods. 1 Autorského zákona odňať oprávnenie organizácii
kolektívnej správy, ak dodatočne zistí, že oprávnenie bolo vydané na základe nepravdivých údajov

(§ 153 ods. 2 písm. a) Autorského zákona) alebo, že organizácia kolektívnej správy prestala spĺňať
podmienky na udelenie oprávnenia (§ 153 ods. 2 písm. b) Autorského zákona). V súdnom konaní nebolo
zo strany žalovaného ani len tvrdené, že by takéto konanie bolo vedené alebo že by boli splnené
podmienky na začatie takéhoto konania. S poukazom na zmiešaný charakter 5. časti Autorského
zákona (súkromnoprávny plus verejnoprávny charakter) sú tak úvahy súdu prvej inštancie o neplatnosti
dokladov predložených žalobcom v súdnom konaní ústavne neudržateľné.

2.10 Pokiaľ ide o odvolací dôvod uplatnený žalobcom v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, žalobca
v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie odmietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania uvedený
v písomnom podaní zo dňa 15. 07. 2019 (výsluch strany sporu), ktorý postup odôvodnil v bode 22.
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia tým, že otázky, ku ktorým navrhoval žalobca vypočuť

žalovaného neboli dôvodné, lebo žalobca opomenul, že žalovaný nevykonáva retransmisiu od 01. 12.
2012. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca v odvolaní na ust. § 195 ods. 1 CSP, podľa ktorého na
návrh môže súd nariadiť výsluch strany o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich
nemožno preukázať inak; ustanovenie § 150 ods. 2 CSP tým nie je dotknuté. Žalovaný v konaní v rámci
procesnejobrany,okreminéhotvrdil,žeod01.12.2012nevykonávaretransmisiu,leboodpredalkáblové

televízne prípojky spoločnosti TESATEL, s. r. o., na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 12. 2011. Uvedený
listinný dôkaz bol však v rozpore s dôkazmi, ktoré doložil do konania žalobca (výpis z Obchodného
registra SR preukazujúci predmet podnikania žalovaného, zoznam z Rady pre vysielanie a retransmisiu
preukazujúci ukončenie činnosti káblovej retransmisie žalovaného). V zmysle zásady kontradiktórnosti
konania, uvedené skutočnosti vyžadovali dôsledné posúdenie a vyhodnotenie zo strany súdu. Súd

prvej inštancie tým, že nepripustil dokazovanie výsluchom žalovaného porušil princíp kontradiktórnosti
súdneho konania. Kontradiktórnosť súdneho konania je nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní,
je univerzálnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v občianskom súdnom konaní a
súd každého druhu a stupňa ho musí rešpektovať.

2.11 Pokiaľ ide o odvolací dôvod uplatnený žalobcom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h)
CSP, žalobca v odvolaní uviedol, že v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06) za arbitrárne a zjavne neodôvodnené sa považuje súdne rozhodnutie, ktoré je úplne odchýlené
od veci samej a je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti.
Podstatou sporu je v danom prípade uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa

§ 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona na základe povinnosti vyplývajúcej pre žalobcu z tohto
ustanovenia. Podstatnými skutkovými a právnymi okolnosťami pre posúdenie právnej stránky veci je
vydanéoprávnenieaznehovyplývajúcaaktívnavecnálegitimáciažalobcunauplatneniebezdôvodného
obohatenia v rozsahu udeleného oprávnenia.

2.12 Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že súd prvej inštancie sa v rozpore s názorom ustálenej
rozhodovacej praxe v zmysle § 191 ods. 1 CSP nezaoberal podstatnými skutkovými a právnymi
argumentmi žalobcu, podopretými konkrétnymi listinnými dôkazmi v ich vzájomnej súvislosti, ktoré boli
pre toto konanie relevantné a vyžadovali si v súlade s ustálenou judikatúrou zo strany súdu prvej
inštancie špecifickú odpoveď v prípade, ak sa súd prvej inštancie s nimi nestotožnil, pričom ide najmä

o účel a zmysel Autorského zákona, ktorý vyplýva z § 1 ods. 1 Autorského zákona a z osobitnej úpravy
správy práv uvedenej v piatej časti Autorského zákona. Súd prvej inštancie vydal v predmetnej veci
absolútne nepreskúmateľné a nezrozumiteľné rozhodnutie, pričom závery súdu prvej inštancie nie sú
podložené žiadnymi konkrétnymi ustanoveniami zákona, nie je jasné, ako súd skutkovo a právne posúdil
právny základ sporu - bezdôvodné obohatenie pri porušení alebo ohrození práv duševného vlastníctva

(§ 442a Občianskeho zákonníka).

2.13 V odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie odignoroval a vo veci vôbec
neaplikoval z hľadiska správneho právneho posúdenia veci podstatné ustanovenia Autorského zákona,napr. akým postupom sa vydáva oprávnenie na výkon kolektívnej správy a čo všetko musí žiadateľ
preukázať, aby mu bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy (§ 148 a nasl. Autorského
zákona), aké je postavenie žalobcu a aké sú jeho práva na základe vydaného oprávnenia podľa § 151

ods. 6 a 7, § 152 Autorského zákona, aké je postavenie žalovaného ako neoprávneného používateľa
podľa § 165 ods. 9 a 10 Autorského zákona, rozsah informačnej povinnosti žalobcu voči používateľovi
podľa § 165 ods. 2 až 6 Autorského zákona, relevantné ustanovenia vo vzťahu k predmetu sporu (§
119 a nasl. Autorského zákona), relevantné ustanovenia vo vzťahu k hodnotenému Sadzobníku odmien
(§ 169 Autorského zákona), ust. § 29 Autorského zákona vo vzťahu k právnemu postaveniu a činnosti

žalovaného a mnoho ďalších na vec sa vzťahujúcich ustanovení Autorského zákona. Aj vzhľadom k
tomu dospel súd prvej inštancie podľa žalobcu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čo zakladá
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

2.14 V nadväznosti na uvedené poukázal žalobca v odvolaní na ust. § 29 Autorského zákona,
podľa ktorého je káblová retransmisia špecifickým typom retransmisie, ktorá je obmedzená na príjem

verejnosťou prostredníctvom káblového, satelitného alebo mikrovlnného systému, je odborom povinnej
kolektívnej správy, čiže súhlas na použitie predmetov ochrany sa udeľuje výlučne prostredníctvom
organizácie kolektívnej správy, a to aj za tzv. nositeľov nezastupovaných. V § 119 Autorského zákona
upravuje Autorský zákon majetkové právo výrobcu na primeranú odmenu za káblovú retransmisiu.
Nejde o dohodnutú odmenu za šírenie konkrétneho audiovizuálneho záznamu. Sám žalovaný v konaní

preukázal doloženými zmluvami uzatvorenými s inými organizáciami kolektívnej správy a hromadnými
licenčnými zmluvami s týmito organizáciami kolektívnej správy, že sadzba primeranej odmeny je
pri retransmisii stanovená len ako sadzba za počet prípojok žalovaného, čo vyplýva z charakteru
retransmisieazodborupovinnejkolektívnejsprávypráv.Žalovanýmpredloženélistinnédôkazy-dohoda
o urovnaní a hromadná licenčná zmluva s inými organizáciami kolektívnej správy vyššie uvedené jasne

potvrdzujú, keď neobsahujú žiadnu špecifikáciu konkrétnych nositeľov práv alebo konkrétne predmety
ochrany. Hromadné licenčné zmluvy žalovaného uzatvorené s inými organizáciami kolektívnej správy
neobsahujú žiadnu špecifikáciu konkrétnych diel, ani žiadne časové údaje o dobe a spôsobe ich použitia,
predmety ochrany sú vymedzené len nasledovne: všetky hudobné diela, všetky literárno- dramatické
diela, všetky audiovizuálne diela... a pod., ktoré spravuje tá - ktorá organizácia kolektívnej správy

práv. Autorský zákon je potrebné vykladať vo vzťahu ku všetkým organizáciám kolektívnej správy
rovnako a nediskriminačne, čo žalovaný účelovo nerobí. Žalobca nemal žiadne dôkazné bremeno z
pohľadu preukazovania použitia konkrétnych predmetov autorskoprávnej ochrany, ako to nedôvodne
ustálil súd prvej inštancie. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní uviedol, že v konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia nemalpovinnosťpreukazovaťkonkrétnešíreniepredmetovautorskoprávnej

ochrany, nakoľko a) žalovaný nie je vysielateľom, b) žalobca preukázal všetky podstatné skutočnosti
správnemuorgánuvsprávnomkonanípodľa§148Autorskéhozákona.Súdomprvejinštancieuvádzaný
§ 86 ods. 1 Autorského zákona v bode 26. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, je podľa
žalobcu z pohľadu predmetu sporu irelevantný. Z uvedeného ustanovenia podľa žalobcu len vyplýva,
že majetkové právo autorov k audiovizuálnemu dielu vykonáva výrobca. Nevyplýva z neho, že ide o

majetkové právo výrobcu, ktoré spravuje žalobca. Žalobca si v súlade s vydaným oprávnením uplatnil
v konaní odmenu za udelenie súhlasu na použitie audiovizuálneho diela a na primeranú odmenu za
použitie audiovizuálneho záznamu. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní opomenul právny dôvod dvoch
rôznychuplatňovaných,žalobcomspravovanýchmajetkovýchpráv.Predmetomkonanianebolaodmena
zavyhotovenieaudiovizuálnehodiela, aniodmenaalebospôsobjejurčeniaosobitnezakaždéjednotlivé

použitie audiovizuálneho diela, na ktoré sa primerane vzťahuje ustanovenie § 69 ods. 1 až 3 Autorského
zákona, ktoré by bolo prípadne predmetom sporu medzi autorom a výrobcom. Predmetné súdne
konanie nie je spor o tom, či autorovi alebo výrobcovi patrí nejaké majetkové právo k audiovizuálnemu
dielu alebo nie. Vo vzťahu k nároku na primeranú odmenu žalobca v odvolaní poukázal na § 123
Autorského zákona, podľa ktorého na výrobcu audiovizuálneho záznamu a na jeho audiovizuálny

záznam sa primerane vzťahujú ustanovenia § 4, § 6, § 7, § 9, § 13, § 16, § 20 ods. 1 a 3, § 21, § 22,
§ 24, § 26 až 30, § 33 ods. 1 až 6, § 58 až 64, § 85 a § 91 až 93. Autorský zákon vo vyššie uvedenom
ustanovení neodkazuje na žiadny § 86 Autorského zákona, ktorým žalovaný zavádzal súd v záujme
odkloniť právne posúdenie veci od toho, čo je skutočne predmetom konania. Žalobca teda nemal žiadnu
dôkaznú povinnosť vo vzťahu k nároku na odmenu a ani vo vzťahu k nároku na primeranú odmenu

preukazovať, že nositelia práv (výrobcovia) uzavreli dohody s autormi a takéto dohody predkladať do
súdnehokonaniaakotonedôvodne,vrozporesozákonomustálilsúdprvejinštancie.Žalobouuplatnené
nárokyspadajúpodtzv.povinnúkolektívnusprávupodľa§146ods.2písm.f)Autorskéhozákonaa§146
ods. 2 písm. d) Autorského zákona. Nedôslednou aplikáciou zákona v rozpore s uplatneným žalobnýmnárokom dospel podľa žalobcu súd prvej inštancie v odseku 35. odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozsudku k tvrdeniu, že v prípade tzv. nezastupovaných nositeľov si takýto nositeľ sám vyberie, ktorá z
organizáciekolektívnejsprávybudespravovaťjehopráva.Vtomtosmeresúdprvejinštancienedôsledne

podľa žalobcu aplikoval ust. § 147 ods. 2 Autorského zákona. Predmetom konania bolo zaplatenie
žalovanej sumy z titulu vydania bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, keď žalovanú sumu
tvoria dva zákonné nároky (odmena za udelenie súhlasu na použitie audiovizuálneho diela podľa §
19 ods. 3 Autorského zákona plus primeraná odmena za použitie audiovizuálneho záznamu podľa §
119 Autorského zákona), ktoré patria výrobcom diel a ktoré je zo zákona povinný vyberať žalobca ako

príslušná organizácia kolektívnej správy v danom odbore.

2.15 V nadväznosti na uvedené žalobca v odvolaní uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda
odvolaním z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci aj pokiaľ ide o právny názor súdu
prvej inštancie, vyjadrený v odseku 35. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, že žalobca
nepreukázal skutočný rozsah zastupovaných práv ani predložením kolektívnych zmlúv s nositeľmi práv,

pretože žalobcom predložené zmluvy neobsahujú uvedenie predmetov ochrany, sú v tejto časti neurčité
a môžu byť postihnuté vadou neplatnosti. V nadväznosti na uvedené žalobca v odvolaní zdôraznil, že v
čase uzatvorenia doložených listinných dôkazov - zmlúv o zastupovaní nositeľov práv, platný Autorský
zákon nevyžadoval v ustanoveniach upravujúcich vzťah organizácie kolektívnej správy a nositeľa práv
ako obsahovú požiadavku zmluvy, vymedzenie konkrétnych predmetov ochrany. Uvedené nevyžaduje

ani aktuálne platný Autorský zákon. Nositelia práv môžu v zmluve predmety ochrany vymedziť druhovo
a uzavrieť zmluvu na časovo neurčité obdobie, kolektívna správa sa tak vzťahuje na všetky predmety
ochrany neobmedzene a nie je potrebná žiadna ich konkrétna špecifikácia. Žalobca v odvolaní ďalej
namietal záver súdu prvej inštancie, že súd nemá v konaní o zaplatenie žalovanej sumy titulom vydania
bezdôvodného obohatenia z pohľadu výšky bezdôvodného obohatenia prioritne vychádzať z platného

a účinného Sadzobníka odmien, keď žalobca uviedol, že vedenie Sadzobníka odmien je zákonnou
povinnosťou každej jednej organizácie kolektívnej správy, a teda je súčasťou výkonu kolektívnej správy
ako služby poskytovanej podľa Autorského zákona, preto nejde o žiadnu súkromnú iniciatívu žalobcu.
Zákon výšku bezdôvodného obohatenia výslovne určuje v § 422a ods. 2 Občianskeho zákonníka tak,
že pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej

zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, sa určí najmenej vo výške odmeny, ktorá by
za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. To sa primerane
vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu. V tomto prípade
teda platný a účinný Sadzobník odmien, ktorý je publikovaný spĺňa všetky požiadavky stanovené
zákonom. Priamo v § 165 ods. 10 Autorského zákona dáva Autorský zákon tomuto dokumentu právne

významný rozsah, keď v prípade neuzavretia zmluvy je povinnosť žiadať odmeny výslovne podľa
platného a účinného Sadzobníka odmien. V tomto zmysle sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom
nevysporiadal podľa žalobcu ani s ustálenou rozhodovacou praxou, na ktorú žalobca poukázal v
podaní zo dňa 11. 06. 2019 - rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/2011 zo dňa 24.
03. 2011, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa (neoprávneného používateľa predmetov

ochrany), ktorý namietal porušenie svojich práv pred všeobecnými súdmi, ktoré právne posudzovali
žalobu o nahradenie prejavu vôle a o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy. Všeobecné súdy
tu zaujali názor, že súd nemôže nahrádzať a určiť sadzbu licenčnej odmeny v zmluve, ktorú používateľ
odmietol uzavrieť podľa jeho predstavy a môžu nahradiť prejav vôle uzavrieť zmluvu len v podobe, v
akej mu bola poskytnutá aj vzhľadom na zákonom stanovené požiadavky rovnakých a primeraných

podmienok. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca v odvolaní na § 169 ods. 1 Autorského zákona,
podľa ktorého organizácia kolektívnej správy je povinná viesť Sadzobník odmien, ktorý vychádza
zo zásady výberu, prerozdelenia a vyplatenia príjmov z výkonu kolektívnej správy práv. Sadzobník
odmien obsahuje odmeny za obvyklé použitie predmetu ochrany alebo za spôsob výpočtu výšky tejto
odmeny, vrátane kritérií použitých pri výpočte odmeny, zaručujúcich primerané a nediskriminačné

podmienky. Žalobca v odvolaní ďalej poukázal na ust. § 169 ods. 2 Autorského zákona, podľa ktorého
pri určení výšky odmien, určených v Sadzobníku odmien a v zmluvách podľa § 165 ods. 1 Autorského
zákona, organizácia kolektívnej správy zohľadní rozsah, spôsob, účel a čas použitia predmetu ochrany.
Organizácia kolektívnej správy ďalej zohľadní aj ekonomickú hodnotu použitia predmetov ochrany a
ekonomickú hodnotu služby kolektívnej správy práv poskytnutej organizáciou kolektívnej správy. V

nadväznosti na uvedené poukázal žalobca v odvolaní na dôvodovú správu k § 169 Autorského zákona,
kde sa uvádza, že toto ustanovenie je transpozíciou smernice o kolektívnej správe. Cieľom predmetného
ustanovenia je určovanie a výber odmien organizáciou kolektívnej správy a s tým súvisiace povinnosti.
Základným dokumentom, v ktorom sú uvedené odmeny, ktoré je organizácia kolektívnej správy právoprávnená vyberaťjeSadzobníkodmienvytvorenýnazákladezásadvýberu,prerozdeleniaavyplatenia
príjmov z výkonu kolektívnej správy práv, ktoré schvaľuje valné zhromaždenie. Sadzobník musí byť
podrobný vo vzťahu k spôsobu použitia predmetu ochrany a berie do úvahy, aby sa používateľom

garantovali primerané a nediskriminačné podmienky za súčasného zohľadnenia kritérií uvedených v
odseku 2, ktorý vymedzuje kritériá, ktoré organizácia kolektívnej správy použila na určenie odmien, kde
postačuje, ak organizácia kolektívnej správy kritériá na určenie sadzieb licenčných odmien zverejní na
svojej internetovej stránke. Sadzobník odmien žalobcu doložený ako listinný dôkaz k žalobe obsahuje
všetky požadované náležitosti, vrátane kritérií na určenie výšky odmien a je zverejnený na webstránke

žalobcu v súlade so zákonom a štandardne tak, ako ho má zverejnený každá organizácia kolektívnej
správy pôsobiaca v SR. Prvoinštančný súd z pohľadu správneho právneho posúdenia veci má podľa
čl. 2 CSP rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Ustálenou
rozhodovacou praxou, ktorú má na mysli zákon v čl. 2 CSP sú podľa žalobcu napríklad rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 111/2011 a sp. zn. II. ÚS 101/2011, rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3 Ndc 10/2017, sp. zn. 4Cdo 164/2009, sp. zn. 5Cdo 114/2012, ako aj rozhodnutia Súdneho

dvora EÚ C-314/12 alebo C-479/04, v ktorých boli riešené právne otázky relevantné aj z pohľadu tohto
súdneho konania, pričom závery, ku ktorým došla ustálená rozhodovacia prax sa ani zďaleka nezlučujú s
tým, k čomu v tomto konaní dospel pri právnom posúdení nároku prvoinštančný súd. V závere odvolania
žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP
zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu v celom rozsahu, zaviaže žalovaného na zaplatenie žalovanej

sumy s príslušenstvom a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, alebo aby odvolací súd podľa ust. § 389 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že v prvom rade je potrebné uviesť, že primárnym

dôvodom zamietnutia žaloby bola tá skutočnosť, že žalovaný v žalovanom období nevykonával káblovú
retransmisiu, nakoľko celý káblový rozvod predal (viď odsek 33. odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie). Nakoľko žalovaný v žalovanom období nevykonával káblovú retransmisiu, nemohla na jeho
strane vzniknúť ani povinnosť na úhradu akýchkoľvek platieb za používanie audiovizuálnych diel a
záznamov v žalovanom období. V uvedenej súvislosti žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol,

že už v podanom odpore proti platobnému rozkazu jasne uviedol, že v žalovanom období nevykonával
káblovú retransmisiu, nakoľko z jeho strany došlo k odpredaju káblového rozvodu, o čom súdu ako
dôkaz doložil kúpnu zmluvu. Uvedené tvrdenie opakovane uviedol aj vo svojich písomných podaniach
zo dňa 21. 06. 2019, zo dňa 18. 07. 2019 a zo dňa 14. 08. 2019. Žalobca v žiadnom zo svojich
písomných vyjadrení nijako nerozporoval tvrdenie žalovaného o tom, že v žalovanom období káblovú

retransmisiu nevykonával. S prihliadnutím na ust. § 151 CSP bola teda uvedená skutočnosť medzi
stranami sporu nesporná, nakoľko uvedené tvrdenie žalovaného žalobca nijako nepoprel. Bez ohľadu
na čokoľvek iné je žaloba nedôvodná, nakoľko ak žalovaný káblovú retransmisiu v žalovanom období
nevykonával, nemôže byť žaloba žalobcu dôvodná. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej
zaujal stanovisko k jednotlivým odvolacím dôvodom uplatneným žalobcom. Pokiaľ ide o nesprávny

procesný postup, ktorý podľa tvrdenia žalobcu znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm.
b) CSP), žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že tvrdenie žalobcu o tom, že súd prvej
inštancie neuviedol čo považuje za sporné a čo za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a aké je predbežné
právne posúdenie veci, je nepravdivé a zavádzajúce. Súd prvej inštancie o uvedených skutočnostiach

účastníkov konania oboznámil. Súčasne je podľa žalovaného potrebné uviesť, že aj keby bolo tvrdenie
žalobcu o tom, že súd prvej inštancie vyššie uvedený postup, vyplývajúci z ust. § 181 ods. 2 CSP
nedodržal (čo nie je pravda), tak aj tak by to nezakladalo žalobcom uplatnený dôvod odvolania, pretože
takáto prípadná vada v postupe súdu je napravená vydaním rozhodnutia, kde súd uvedie a ozrejmí
dôvody, pre ktoré rozhodol, tak ako rozhodol, a to vrátane právnej argumentácie strán sporu. Aj aktuálna

rozhodovacia prax súdov prípadné porušenie pravidiel uvedených v § 181 ods. 2 CSP nepovažuje za
relevantný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Príkladmo ide o rozhodnutie NS SR
sp. zn. 6Cdo/17/2017, o rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 366/2018, o rozhodnutie KS Prešov sp.
zn. 17Co/7/2017, o rozhodnutie KS Prešov sp. zn. 7Cob/22/2018 a o rozhodnutie KS Bratislava sp.
zn. 15Co/229/2017 a iné. V súdnom spore boli zo strany súdu vykonané dôkazy, pričom nie každé

porušenie procesného postupu zo strany súdu dosahuje takú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom,
že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Žalobca sa mal možnosť vyjadrovať v priebehu konania,
navrhovať vykonanie akýchkoľvek dôkazov, na každé pojednávanie bol predvolaný, pričom nedošlo ani
k inému závažnému porušeniu postupu súdu prvej inštancie v konaní. K ďalšiemu odvolaciemu dôvoduuplatnenému žalobcom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu
žalobcu uviedol, že iná vada konania v princípe zahŕňa akékoľvek procesné pochybenia súdu, ktoré nie
sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak len v prípade ak mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že sa jedná napr. o situáciu nesprávne
realizovanej manudukčnej povinnosti, vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie viazanosti
súdu inými rozhodnutiami, vypočutie svedka bez poučenia o práve odmietnuť vypovedať. Žalobca v
rámci tohto odvolacieho dôvodu tvrdil, že tento odvolací dôvod je daný z toho dôvodu, že súd prvej
inštancie mal prihliadať na oprávnenie udelené Ministerstvom kultúry SR žalobcovi na výkon kolektívnej

správy, pričom tak súd prvej inštancie neurobil, čím podľa názoru žalobcu porušil ust. § 194 ods. 2
CSP. Uvedený právny názor žalobcu je podľa žalovaného plne nesprávny a vychádza z nepochopenia
procesných súvislostí a skutkových okolností prejedávaného prípadu vzhľadom na to, že súd prvej
inštancie vôbec nespochybňoval to, že žalobca má udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy
zo strany MK SR. Uvedenú okolnosť nespochybňuje ani žalovaný. Zo strany súdu bolo konštatované,
že žalobca nepreukázal skutočný rozsah práv, ktoré žalobca zastupuje, teda to ktorých konkrétnych

nositeľov práv, autorov audiovizuálnych diel alebo výrobcov audiovizuálnych záznamov žalobca reálne
zastupuje. Žalovaný spochybnil skutočný rozsah jeho oprávnenia, pretože žalobca nikdy za celú dobu
svojej existencie, nepreukázal rozsah ním zastupovaných práv - že je skutočne poverený na výkon práva
aspoň k jednému audiovizuálnemu dielu a aspoň k jednému audiovizuálnemu záznamu. Nielen to, že
má formálne oprávnenie MK SR, aby takú činnosť uskutočňoval. Formálne oprávnenie udelené MK

SR plní rovnakú funkciu ako živnostenské oprávnenie pri podnikaní. Oprávňuje jeho držiteľa vykonávať
činnosť vo vymedzenom rozsahu, avšak nepreukazuje, že túto činnosť držiteľ oprávnenia aj skutočne
vykonáva. Rozhodnutie MK SR o udelení oprávnenia na výkon kolektívnej správy nie je rozhodnutím,
ktorým by bol súd viazaný v zmysle ust. § 193 CSP. Pokiaľ však samotný žalobca navrhoval, aby súd
prvej inštancie obsah oprávnenia v konaní aplikoval, potom nevyhnutným predpokladom jeho aplikácie

zo strany súdu prvej inštancie bol jeho predchádzajúci výklad, pričom nie je zrejmé, ako by súd mohol
vo veci aplikovať oprávnenie bez jeho výkladu. Súd prvej inštancie nie je uvedeným rozhodnutím MK
SR viazaný a v konaní ani prejudiciálne vôbec nerozhodoval o udelení oprávnenia na výkon kolektívnej
správy žalobcovi. V súdnom konaní súd prvej inštancie skúmal iba to, za ktoré konkrétne audiovizuálne
diela a audiovizuálne záznamy žalobca požaduje odmenu od žalovaného, čo je absolútne zákonné a

logické. Oprávnenie žalobcu na výkon kolektívnej správy, predložil žalobca aj vo všetkých konaniach
o návrhoch na nariadenie neodkladných opatreniach. Vo všetkých konaniach bol neúspešný aj preto,
lebo predloženie týchto dôkazov nestačilo ani pre osvedčenie dôvodnosti nároku vo veci samej. V
zmysle odbornej právnickej literatúry (napr. komentár k Civilnému sporovému poriadku, C.H.BECK,
2016, Števček a kol., str. 736) zásadne platí, že prihliadnutie na existujúce rozhodnutie iného orgánu nie

je pre súd záväzné (§ 193 a contrario), a teda neexistuje povinnosť súdu pridŕžať sa tohto rozhodnutia.
Tento postulát vyplýva z ústavnoprávnej konotácie, podľa ktorej je súd priorizovaný a v istom zmysle
„nadradený“ orgán ochrany práva - žiaden iný orgán nemá generálnou klauzulou denegatio iustitiae
stanovenú kompetenciu poskytovať ochranu tam, kde nie je zverená žiadnemu inému orgánu. Skutočný
rozsah zastupovaných práv (predmetov ochrany) musel žalobca preukázať aj z ďalšieho dôvodu.

Žalobca nespravuje práva ku všetkým existujúcim audiovizuálnym dielam a audiovizuálnym záznamom.
Ani to netvrdí. Žalobcovi preto mohol vzniknúť uplatnený peňažný nárok výlučne vtedy, ak žalovaný
v rozhodnom období použil káblovou retransmisiou práve tie audiovizuálne diela a audiovizuálne
záznamy, ktoré na základe dohody alebo zákona zastupuje žalobca. Len pri identifikovaní predmetov
ochrany, ktoré zastupuje žalobca, je možné vyhodnotiť, či niektorý z nich žalovaný v rozhodnom období

použil, teda či mu skutočne patrí uplatnený nárok aspoň „v nejakom rozsahu“. Preukázanie, ktorých
konkrétnych nositeľov práv a ktoré konkrétne predmety ochrany žalobca zastupuje, bolo nevyhnutné aj
preto, lebo rovnakým oprávnením MK SR ako žalobca disponujú aj iné organizácie kolektívnej správny.
Vo vzťahu k audiovizuálnym záznamom má rovnaké oprávnenie udelené organizácia kolektívnej správy
LITA a organizácia kolektívnej správy SLOVGRAM. Tvrdenie žalobcu o opaku je nepravdivé. K

údajnému nevykonaniu navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§
365 ods. 1 písm. e) CSP), žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že to, že žalobca
napriek odpredaju káblového rozvodu nepožiadal o zrušenie predmetu podnikania v oblasti káblovej
retransmisie, je síce pravdou, avšak bez významu pre toto konanie. To, že má niekto formálne zapísaný
istý predmet podnikania v obchodnom registri, neznamená, že uvedenú činnosť aj reálne vykonáva.

Existujú tisíce obchodných spoločností, ktoré viaceré predmety podnikania, ktoré majú zapísané v
obchodnom registri, nevykonávajú. Žalobca vzhľadom na odpredaj káblového rozvodu objektívne
káblovú retransmisiu vykonávať nemohol a uvedenú skutočnosť žalobca ani procesne aprobovaným
spôsobom nenamietal. Uvedenú skutočnosť bolo preto potrebné s prihliadnutím na ust. § 151 CSPpovažovať za nespornú. Návrh na vypočutie štatutárneho zástupcu žalovaného zo strany žalobcu bol
naviac urobený až na pojednávaní a jeho realizácia by si vyžadovala odročenie pojednávania, preto súd
prvej inštancie správne, aplikujúc zásadu sudcovskej koncentrácie konania takýto návrh na vykonanie

dokazovania zamietol. K povinnosti preukázať použitie konkrétnych predmetov ochrany žalovaný vo
vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že v článku V. odvolania žalobca tvrdí, že nemal povinnosť
preukazovať použitie konkrétnych predmetov ochrany (audiovizuálnych diel/audiovizuálnych záznamov)
pretože: ad a) žalovaný nie je vysielateľom, ad b) žalobca si v konaní ani neuplatňuje odmenu za použitie
konkrétnych predmetov ochrany, ale len druhovo určených, ad c) žalobca preukázal všetky podstatné

skutočnosti Ministerstvu kultúry SR v správnom konaní o udelenie oprávnenia. Argumentáciu žalobcu je
podľa žalovaného potrebné odmietnuť ako nesprávnu, nakoľko je v zjavnom rozpore s ustanoveniami
Autorského zákona a to z nasledovných dôvodov:
- ada)žalovanýskutočneniejevysielateľom,anitonikdynetvrdil.Žalovanývminulosti(nievžalovanom
období) vykonával káblovú retransmisiu, to znamená príjem a súčasný nezmenený a úplný prenos
pôvodného vysielania. Z povahy veci je zrejmé, že pri retransmisii vysielania dochádza súčasne k

retransmisii všetkých ostatných jednotlivých predmetov ochrany obsiahnutých v prenášanom vysielaní,
vrátane audiovizuálnych diel a audiovizuálnych záznamov. Uvedené výslovne potvrdzuje definícia
káblovej retransmisie uvedená v § 29 v spojení s § 123 a § 129 Autorského zákona („retransmisia
je súčasné, nezmenené a úplné šírenie vysielaného diela“ a rovnako „vysielaného audiovizuálneho
záznamu“ či „vysielaného vysielania“). Žalobca sa domáha plnenia spojeného s káblovou retransmisiou

audiovizuálnych diel a audiovizuálnych záznamov, ku ktorým práva údajne spravuje. Nedomáha
sa práva spojeného s káblovou retransmisiou vysielania. Takéto práva vysielateľov sú upravené
samostatne(§124anasl.Autorskéhozákona),pričomžalobcaaninedisponujeoprávnenímMinisterstva
kultúry SR na správu práv spojených s káblovou retransmisiou vysielania. Žiadne ustanovenie
Autorského zákona nepriznáva nositeľom práv k audiovizuálnym dielam alebo k audiovizuálnym

záznamom akékoľvek práva v súvislosti s káblovou retransmisiou vysielania. Takéto práva majú iba
vysielatelia.
- ad b) tvrdenie žalobcu je absurdné. Žalovaný ani v minulosti pred odpredajom káblového
rozvodu neuskutočňoval káblovú retransmisiu neurčitých predmetov ochrany, ale vždy len konkrétnych
predmetov ochrany. Žalobca ako nepriamy zástupca si môže úspešne uplatniť výlučne taký nárok, ktorý

skutočne a preukázateľne vznikol zastúpenému nositeľovi. Nositeľovi práv vzniká nárok na odmenu
alebo primeranú odmenu výlučne vtedy, ak používateľ použil práve taký predmet ochrany, ku ktorému
má tento nositeľ zákonom stanovený vzťah.
- ad c) „žalovaný v tejto časti poukazuje na svoje doterajšie vyjadrenia k tejto problematike“. Žalobca
okrem iného v konaní pred MK SR nepreukázal žiadnu zo skutočností rozhodujúcich pre vyhovenie

žalobe. MK SR nemalo zákonnú právomoc preskúmavať a ani nepreskúmalo rozsah predmetov
ochrany skutočne zastupovaných žalobcom v žalovanom období alebo v čase uplatňovania nároku
voči žalovanému, ani splnenie podmienok zákonnej fikcie podľa § 86 ods. 1 Autorského zákona, ani
existenciu výberu žalobcu nezastupovanými nositeľmi podľa § 147 ods. 2 Autorského zákona, ani
dôvodnosť výšky odmeny žalobcu. Ministerstvo kultúry SR vôbec nepreskúmavalo použitie predmetov

ochrany žalovaným v žalovanom období, t. j. po udelení oprávnenia. Žalovaný sa vo vyjadrení k
odvolaniu žalobcu ďalej vyjadril k povinnosti preukázať podmienky podľa § 86 ods. 1 Autorského zákona,
k rozsahu uplatnených nárokov, tzv. nezastupovaných nositeľov a tiež k rozhodnutiam súdov, na ktoré
poukázal v odvolaní žalobca, pričom uviedol, že žalobca nesprávne nazýva rozhodnutia, na ktoré
poukázal v odvolaní ustálenou rozhodovacou praxou. Rozhodnutia predložené žalobcom súdu prvej

inštanciesanetýkajúidentickejskutkovejaprávnejstránkyvecianeriešilisavnichotázkyrelevantnépre
toto konanie. Ide v princípe o procesné rozhodnutia, kde súdy nedali žiadnu odpoveď na otázky, ktoré sú
predmetom tohto konania, pričom nejde o judikáty ako ich mylne nazýva žalobca. Žalobcom predložené
rozhodnutia, „aj keby riešili identické veci, čo neriešia“, nemožno podľa žalovaného považovať za
ustálenú rozhodovaciu prax. Čo je potrebné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax vyplýva z

rozsudku NS SR R 71/2018 ( žalobcom uvádzané rozhodnutia to nie sú ). Rozhodnutie ÚS SR sp.
zn. I. ÚS 111 /2011 je rozhodnutím o neprípustnosti ústavnej sťažnosti z dôvodu vedenia dovolacieho
konania na NS SR. Uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR nerieši žiadnu relevantnú otázku, ani
neaplikuje platný Autorský zákon. Rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 101/2011 takisto riešilo inú
skutkovú otázku ako je predmetom tohto konania a na základe inej právnej úpravy. Rozhodnutie NS

SR 3 Ndc/10/2017 riešilo iba kompetenčný spor súdov o tom, kto má spor prejednať; týka sa spornosti
charakteru softvéru a vôbec nesúvisí s predmetom konania. Rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 114/2012
a sp. zn. 4Cdo/164/2009 riešili procesne iba to, že v režime OSP nebolo možné podať dovolanie
voči zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu. Obe konania boli ukončené tak, že žalobca vzal žalobuv celom rozsahu späť a súd konanie zastavil. Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C - 497/ 04 sa týka
vyčerpania práv k duševnému vlastníctvu k zvukovým záznamom a nemá s podstatou prejednávanej
vecižiadny súvis,navyšenejdeorozhodnutieSDEÚ,alelenonávrhgenerálnejadvokátky.Rozhodnutie

Súdneho dvora EÚ sp. zn. C 314/12 sa týka sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti (internetu)
a takisto nemá s prejednávanou vecou žiadny súvis (rieši zodpovednosť internetových providerov
za obsah šírený na internete tretími osobami). V nadväznosti na uvedené žalovaný vo vyjadrení k
odvolaniu žalobcu uviedol, že pre úplnosť dodáva, že na to, aby bol žalobca v konaní úspešný, musel
uplatnený nárok tvrdiť a preukázať čo do právneho dôvodu a čo do jeho výšky. Žalobca ako nepriamy

zástupca nositeľov práv musel tvrdiť a preukázať: 1) rozsah práv kolektívne spravovaných na základe
uzavretých dohôd (§ 164 ods. 1 Autorského zákona), teda najmä: a) existenciu a obsah takýchto dohôd,
b) identifikáciu konkrétnych predmetov ochrany, ktorých sa uzavreté dohody týkajú, c) pri dohodách
týkajúcich sa audiovizuálnych diel aj existenciu písomných súhlasov autorov a dohôd o odmene autorov
podľa § 86 ods. 1 Autorského zákona, resp. § 55 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z., d) že nejde o diela
vyrobené pred 01. 03. 2007, teda pred účinnosťou § 55 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z., 2. rozsah

práv kolektívne spravovaných na základe zákona (§ 147 Autorského zákona), teda najmä: a) v prípade
audiovizuálnych diel, že si ho nositelia práv vybrali za zástupcu podľa § 147 ods. 2 Autorského zákona,
ktorí to boli a ktorých konkrétnych audiovizuálnych diel sa tento výber týka, b) v prípade audiovizuálnych
záznamov je zákonné zastúpenie vylúčené ( viď čl. 4.2. odporu proti platobnému rozkazu), 3. použitie
predmetov ochrany zastupovaných žalobcom, teda nie akýchkoľvek predmetov ochrany, a to káblovou

retransmisiou žalovaného v žalovanom období (pokiaľ ide o audiovizuálne záznamy, musí preukázať,
že išlo o použitie originálu - (prvého) záznamu, 4. dôvodnosť uplatnenej výšky nároku. Žalobca v konaní
nepreukázal ani jednu z vyššie uvedených skutočností, a preto súd prvej inštancie žalobu správne
zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Naviac, žalovaný v rozhodnom období káblovú
retransmisiu nevykonával a uvedená skutočnosť je a bola z pohľadu ust. § 151 CSP medzi stranami

sporu nespornou skutočnosťou. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil a zaviazal
žalobcu na úhradu trov odvolacieho konania.

4. Vo vyjadrení žalobcu k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že trvá na uplatnených zákonných

dôvodoch odvolania uvedených v podanom odvolaní a na v ňom uvedenej právnej ako aj skutkovej
argumentácii. Odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nezákonné tak
z pohľadu procesného postupu súdu, z pohľadu odôvodnenia rozhodnutia ako aj z pohľadu
nevysporiadania sa s rozhodnými a s podstatnými skutočnosťami týkajúcimi sa sporu. V uvedenej
súvislosti žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v zmysle tvrdení a v zmysle

procesnej obrany žalovaného, ako aj z pohľadu nesprávneho právneho posúdenia veci, podstatnou
právnou skutočnosťou a právnou otázkou, s ktorou sa súd prvej inštancie v rozpore s viazanosťou
žalobným návrhom podľa žalobcu nevysporiadal a neriešil ju je, že žalobný návrh vyplýva z plnenia
zákonnej povinnosti uloženej žalobcovi podľa § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona, uplatňovať
v konaní v prospech nositeľov práv nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému

prostredníctvom žalobcu ako organizácie kolektívnej správy práv. Vo vzťahu k uplatňovanému
bezdôvodnému obohateniu v súlade s ustálenou judikatúrou (čl. 2 ods. 2 CSP) a právnou doktrínou
mohli byť predmetom dokazovania skutočnosti viažuce sa na uplatňované bezdôvodné obohatenie
vyplývajúce z platnej zákonnej úpravy (§ 169 ods. 4 písm. b/ Autorského zákona, § 458a Občianskeho
zákonníka, § 442a Občianskeho zákonníka, § 165 ods. 9 Autorského zákona).

4.1 Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného ďalej uviedol, že súd prvej inštancie v rozpore s §
220 ods. 2 CSP v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku takmer vôbec neuviedol podstatnú
skutkovú a právnu argumentáciu žalobcu preukazujúcu oprávnenosť uplatňovaného nároku. Žalobca v
konaní tvrdil, že bezdôvodné obohatenie si uplatňuje podľa § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona,

pričom podstatným pre jeho preukázanie podľa § 458a Občianskeho zákonníka a § 442a Občianskeho
zákonníka v zmysle tejto všeobecnej úpravy bolo preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
podporenej odbormikolektívnejsprávyuvedenýmivoprávnenínavýkonkolektívnejsprávy,neuzavretie,
resp. odmietnutie hromadnej licenčnej zmluvy žalovaným, výška bezdôvodného obohatenia určená v
súlade s § 442a Občianskeho zákonníka ako obvyklá výška odmeny platným a účinným Sadzobníkom

odmien žalobcu, vydaným v rámci jeho zákonnej povinnosti podľa § 169 ods. 1 Autorského zákona,
počet prípojok žalovaného podľa zverejnených údajov na webstránke Rady pre vysielanie a retransmisiu
(príslušný správny orgán vo vzťahu ku žalovanému).4.2 V závere vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Ca/52/2019 zo dňa
03.10.2019 podľa § 388 CSP zmenil tak, že návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovie, zaviaže

žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, alebo aby odvolací súd podľa ust. § 389 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zopakoval svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k
odvolaniu žalobcu a navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch
dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných

ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a contrario) a
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne
správny potvrdil.

7. Podľa ust. § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

8.Podľaust.§458ods.1Občianskehozákonníka,musísavydaťvšetko,čosanadobudlobezdôvodným

obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä opreto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

9. Podľa ust. § 29 ods. 2 zákona č. 185/2001 Z. z., káblová retransmisia diela je retransmisia, ktorá
môže byť prijímaná verejnosťou prostredníctvom káblového, satelitného alebo mikrovlnného systému.

10. Po prejednaní odvolania žalobcu z hľadiska odvolacích námietok uvedených žalobcom v odvolaní,
odvolací súd uvádza, že z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
(odsek 33. odôvodnenia) jasne a zreteľne vyplýva, že v danom prípade je jedným z dôvodov zamietnutia
žaloby nedostatok vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného. Vo vzťahu k uvedenej skutočnosti

(nedostatok vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného) vo všeobecnosti platí, že v prípade
ak je tvrdenie o tejto skutočnosti právne relevantné a preukázané, tak existencia tejto skutočnosti
v tom-ktorom konkrétnom spore sama sebe znamená, že je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie
žaloby. V danom prípade žalovaný svoje tvrdenie o tom, že v žalovanom období (časť roku 2016 a roku
2017) nevykonával káblovú retransmisiu, a teda v súvislosti s ňou nemohlo na jeho strane vzniknúť v

žalovanom období bezdôvodné obohatenie, oprel o skutočnosť, že na základe Kúpnej zmluvy zo dňa
12. 12. 2011 previedol ako predávajúci na spoločnosť Tesatel, s. r. o., (kupujúceho) vlastnícke právo
ku všetkým častiam svojho televízneho káblového rozvodu vrátane všetkých aktívnych a pasívnych
prvkov systémov (ďalej len „TKR“) s tým, že podľa článku II. 2 zmluvy „predmetom prevodu je celý
TKR predávajúceho, definovaný v zmysle Európskej normy č. EN 50083 a STN č. 367211 ako systém

určený primárne na rozvod televízneho a rádiového signálu pre veľký počet účastníkov, pričom rozvod
sa zabezpečuje rozsiahlou rozvodnou sieťou postupne sa vetviacou, a to vrátane aktívnych a pasívnych
prvkov systémov“. V zmysle článku II.3 predmetnej zmluvy, súčasťou prevodu podľa zmluvy boli aj
anténne zostavy, hlavné stanice, rozvodná sieť a účastnícke rozvody.

11. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že pod pasívnou vecnou legitimáciou sa vo
všeobecnosti rozumie povinnosť strany sporu vyplývajúca z hmotného práva. Nositeľom pasívnej
vecnej legitimácie v konkrétnom spore je ten subjekt práva, ktorý je nositeľom subjektívnej povinnosti
vyplývajúcej z hmotného práva. V danom prípade si žalobca podanou žalobou uplatnil nárok na
zaplatenie žalovanej sumy 16 335,63 € s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré

malo podľa obsahu žaloby vzniknúť na strane žalovaného tak, že „v žalovanom období (časť roka
2016 a roka 2017) vykonával káblovú retransmisiu audiovizuálnych diel a záznamov prostredníctvom
ponúkaných programových služieb - televíznych kanálov pre svojich zákazníkov bez udelenia súhlasu,
bez zaplatenia licenčnej odmeny za udelenie súhlasu, bez zaplatenia primeranej odmeny nositeľompráv, ktorých žalobca zo zákona ako organizácia kolektívnej správy zastupuje a pre ktorých vykonáva
výber odmien, čím sa žalovaný na ich úkor bezdôvodne obohatil“. Súd prvej inštancie v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku v súvislosti s nedostatkom vecnej pasívnej legitimácie na strane

žalovaného výslovne uviedol, že „v konaní nebol nijakým spôsobom preukázaný opak“, teda že v
konaní nebolo preukázané, že žalovaný káblovú retransmisiu v žalovaním období vykonával, pričom
vysvetlil, prečo nepovažuje argumentáciu žalobcu o tom, že vo výpise z OR má žalovaný uvedený ako
predmet činnosti aj káblovú retransmisiu a že k zrušeniu oprávnenia pre žalovaného na vykonávanie
káblovej retransmisie došlo až dňa 22. 11. 2017 za spôsobilú preukázať opak. Žalobca v odvolaní tento

záver súdu prvej inštancie vychádzajúci z predloženej kúpnej zmluvy, uzatvorenej medzi žalovaným
a s spoločnosťou Tesatel, s. r. o. dňa 12. 12. 2011 právne relevantným spôsobom nespochybnil. V
odvolaní poukázal v súvislosti so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie
na strane žalovaného, (ktorý záver súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne a v súlade s ust. § 220 ods.
2 CSP v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku vysvetlil) len na to, že podľa Zoznamu držiteľov
registrácie retransmisie - stav v roku 2017 bola registrácia žalovaného zrušená dňa 22. 11. 2017 a tiež

na to, že podľa výpisu z Obchodného registra oddiel Dr., vložka číslo 75/L má žalovaný v predmete
činnosti uvedenú aj káblovú retransmisiu. Uvedené argumenty a na ne nadväzujúce dôkazy (Zoznam
držiteľov registrácie retransmisie - stav v roku 2017 a výpis z Obchodného registra žalovaného),
nepreukazujú, že by žalovaný napriek uzatvoreniu vyššie uvedenej kúpnej zmluvy káblovú retransmisiu
v žalovanom období vykonával, a teda nepreukazujú, že by sa žalovaný na úkor žalobcu v žalovanom

období bezdôvodne obohatil, pretože a) pokiaľ ide o výpis z Obchodného registra žalovaného založený
v spise na č. l. 8-9, kde je okrem iných činností spadajúcich pod „predmet činnosti“ uvedená aj
káblová retransmisia, uvedené neznamená, že v žalovanom období žalovaný káblovú retransmisiu
aj skutočne vykonával, b) to, že registrácia žalovaného bola podľa Zoznamu držiteľov registrácie
retransmisie - stav v roku 2017 zrušená dňa 22. 11. 2017 tiež automaticky a bez ďalšieho neznamená, že

žalovaný káblovú retransmisiu v žalovanom období vykonával, keďže všetky zariadenia na to potrebné
na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 12. 2011 predal a to, že by žalovaný napriek uvedenej skutočnosti
káblovú retransmisiu v žalovanom období vykonával, nebolo v konaní právne relevantným spôsobom
preukázané.

12.Nazákladeuvedenýchskutočnostíodvolacísúdodvolanímnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
akovovýrokuvecnesprávnypodľaust.§387ods.1CSPpotvrdilkonštatujúc,že sostatnýmiodvolacími
námietkami žalobcu sa nezaoberal, pretože už len nedostatok vecnej pasívnej legitimácie na strane
žalovaného bol dôvodom na zamietnutie žaloby, preto je rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vecne
správny.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255ods.1CSPtak,žežalovanýmávočižalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu
100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP samostatným
uznesením.

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahusa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).