Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. marec 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/133/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111209791
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111209791.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov

senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľa: V. Č., bytom A., A.
XX, zastúpený advokátom JUDr. Petrom Vačokom, so sídlom Vazovova 9/A, Bratislava proti odporcovi:
Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava,
v konaní o náhradu škody vo výške 62.868,- Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500.000,- Eur
na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa
18.10.2013, č.k. 5C/48/2011-320 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 18.10.2013, č.k.

5C/48/2011-320 v zamietajúcej časti, týkajúcej sa ušlého zárobku vo výške 54.506,- Eur a v časti, v
ktorej bol odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000.- Eur
p o t v r d z u j e .

V časti, v ktorej bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 6.029,62 Eur a v ostatnej zamietajúcej
časti, týkajúcej sa náhrady škody z titulu trov obhajoby, rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a
vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody vo

výške 6.029,62 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- Eur a návrh navrhovateľa vo zvyšku
zamietol; zároveň vo výroku vyslovil, že o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa v lehote 30 dní
po právoplatnosti tohto rozsudku.

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal voči odporcovi zaplatenia náhrady škody pozostávajúce z trov
obhajoby vo výške 10.308,77 Eur, náhrady škody v podobe straty na zárobku a náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 1.500.000,- Eur na tom skutkovom základe, že že dňa 19.02.2001 bolo uznesením

Krajského úradu vyšetrovania PZ Nitra, Č.: K.-XXOVVK-B. (ďalej len "uznesenie o vznesení obvinenia
pre trestný čin vraždy") vznesené proti nemu obvinenie pre trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva.
Voči uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť, ktorú Krajská prokuratúra v Nitre uznesením zo
dňa 22.02.2001 zamietla ako nedôvodnú. Dňa 20.02.2001 bol v súvislosti s týmto obvinením vzatý do
väzby, ktorá v jeho prípade trvala 25 mesiacov, teda 765 dní. Na slobodu bol prepustený až na základe
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.04.2003, sp. zn. 2To 25/03. K veci samej
ďalej uviedol, že hoci bola u neho bezprostredne po obmedzení osobnej slobody vykonaná osobná

prehliadka a neboli zistené ani zaistené žiadne nepovolené látky, následne s odstupom takmer piatich
mesiacov od vykonania prehliadky bolo voči nemu vznesené na základe uznesenia Krajského úradu
vyšetrovania PZ Nitra zo dňa 12.07.2001, Č.:K.-XX/OVVK-XXXX-B. ďalšie obvinenie a to pre trestný čin
nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania snimi (ďalej len uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin držania omamnej látky). Voči uvedenému
obvineniu podal navrhovateľ sťažnosť, zamietnutú ako nedôvodnú uznesením Krajskej prokuratúry v
Nitre zo dňa 01.08.2001. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.05.2010, sp.

zn. 2To 2/2008 bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že navrhovateľ
žalovaný skutok spáchal. V súvislosti s trestným konaním vznikla navrhovateľovi škoda vo výške ušlej
mzdy, špecifikovaná v návrhu ako náhrada straty na zárobku za obdobie obmedzenia navrhovateľa na
slobode, t.j za obdobie od 19.02.2001 do 01.04.2003, ktorej výšku navrhol určiť, na základe potvrdenia
V. M. B. T. o výške služobného platu v roku 2000, resp. 2001 pred jeho zadržaním (č.l. 9), vyžiadaného

zo strany súdu, ďalej vznikla navrhovateľovi škoda v podobe vynaložených trov právneho zastúpenia
pôvodne uplatnených vo výške 10.308,77 Eur.

Ďalej mala navrhovateľovi vzniknúť v súvislosti s trestným stíhaním nemajetková ujma na osobnostných
právach, vyčíslená navrhovateľom spolu v sume 150.000.000,- Eur, spôsobená tak nezákonným
trestným stíhaním, ako aj nesprávnym úradným postupom, za ktorý navrhovateľ považoval zamietnutie

jehosťažnostívočiuzneseniamovzneseníobvinenia,opakovanépodanienávrhovnapredĺženietrvania
väzby, podanie obžaloby a odvolania zo strany Krajskej prokuratúry v Nitre, rozsudok Krajského súdu v
Nitre zo dňa 13.11.2003 a zo dňa 01.10.2007, prieťahy spôsobené Krajským súdom v Nitre, keď hlavné
pojednávanie po vrátení veci Najvyšším súdom vytýčil až s odstupom jedného roka a predovšetkým
prieťahy spôsobené Najvyšším súdom Slovenskej republiky, keď prvé zrušujúce uznesenie vydal dňa

06.12.2005 až s odstupom dvoch rokov od vyhlásenia rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa
13.11.2003 a následne vydal Najvyšší súd dňa 11.05.2010 rozsudok, ktorým zmenil rozsudok Krajského
súdu v Nitre zo dňa 01.10.2007 s odstupom dva a pol roka. Výšku nemajetkovej ujmy odôvodnil
navrhovateľ následkami spôsobenými mu v dôsledku väzby a trestného stíhania, jeho medializáciou,
ktorou došlo k výraznému zásahu do jeho osobnosti, poškodením jeho dobrého mena a povesti v

mieste bydliska, tento zásah spôsobil navrhovateľovi ujmu v pracovnom, rodinnom živote, v postavení
v spoločnosti. Poukázal tiež na to, že následkom obvinenia zo závažného zločinu, pobytu vo väzbe
roky trvajúceho trestného stíhania sa u navrhovateľa prejavila posttraumatická stresová porucha s
panikofominým obrazom, v súvislosti s čím je navrhovateľ dlhodobo v starostlivosti psychiatra.
Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu školy ako podmienku pre uplatnenie nároku na

súde doručil navrhovateľ odporcovi dňa 31.01.2011, avšak bezúspešne.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 17.05.2011 žiadal návrh navrhovateľa
ako nedôvodný zamietnuť. Namietal, že v čase podania žaloby navrhovateľom neuplynula ešte šesť
mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku. Odporca ďalej namietal, že úkony štátnych orgánov

označené žalobcom za nesprávny úradný postup ako zamietnutie sťažnosti voči uzneseniu o vznesení
obvinenia, podanie návrhov na predĺženie trvania väzby, podanie obžaloby a prieťahy spôsobené
Krajským súdom v Nitre a Najvyšším súdom Slovenskej republiky nemožno považovať za nesprávny
úradný postup.
Odporcaďalejnamietal,žerozhodnutieoväzbe,ktorézanezákonnéoznačilnavrhovateľnebolozrušené

ani zmenené pre nezákonnosť, nezákonnosť väzby nekonštatoval ani Najvyšší súd SR v uznesení, v
ktorom rozhodol o prepustení navrhovateľa na slobodu, na základe čoho dospel odporca k záveru, že
väzba žalobcu bola dôvodná a bolo o nej rozhodnuté v súlade so zákonom a rozhodnutie o väzbe teda
nemožno považovať za nezákonné.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa uplatnený ako škoda vzniknutá v podobe ušlého zárobku odporca
namietal, že v danom prípade je vylúčená príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním (väzbou) a
prepustením zo služobného pomeru, nakoľko navrhovateľ bol prepustený zo služobného pomeru
personálnym rozkazom V. M. B. č. 128 zo dňa 06.04.2001 podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998
Z.z. a nie z dôvodu začatia trestného stíhania.

Odporca poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ, ako je zrejmé z odôvodnení jednotlivých rozhodnutí
súdov v trestnom konaní sa mal pohybovať v spoločnosti osôb - páchateľov trestnej činnosti.
Odporca vzniesol tiež námietku premlčania, ktorú odôvodnil uplynutím objektívnej premlčacej doby
stanovenej v § 22 zákona č. 58/1969, nakoľko od vydania uznesenia o vznesení obvinenia a uznesenia
o vzatí navrhovateľa do väzby (vydané 20.02.2001) do podania návrhu na súd prešlo viac ako 10 rokov.

Súd prvého stupňa, pokiaľ sa týka právneho posúdenia nároku navrhovateľa na náhradu škody, tento
posúdil podľa zák. č. 58/1969 Zb., s poukazom na ust. § 27 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v zmysle
ktorého zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami,ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími
predpismi, t.j. zákonom č. 58/1969 Zb.. Súd prvého stupňa zdôraznil ust. § 22 ods. 1 citovaného zákona,
v zmysle ktorého právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie
rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Podľa

ods. 2 citovaného ustanovenia, najneskôr sa toto právo premlčí za 10 rokov odo dňa, keď poškodenému
bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí ak ide o
škodu na zdraví.

Pokiaľ sa týka pasívnej legitimácie súd prvého stupňa uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia,
od ktorého sa odvíja nárok na náhradu škody (ako aj vedenie samotného trestného konania voči

navrhovateľovi) bolo vydané v trestnom konaní (po vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania), čím
bolo začaté trestné konanie, pasívne vecne legitimovaným subjektom je štát (Slovenská republika) v
zastúpení ústredným orgánom, a to Ministerstvom spravodlivosti SR.

Navrhovateľ opieral uplatnený nárok aj o znenie § 18 zákona č. 58/1969 Zb., teda o nesprávny

úradný postup, za ktorý navrhovateľ považoval zamietnutie jeho sťažností voči uzneseniam o vznesení
obvinenia, opakované podanie návrhov na predĺženie trvania väzby, podanie obžaloby a odvolania
zo strany Krajskej prokuratúry v Nitre, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 13.11.2003 a zo dňa
01.10.2007, prieťahy spôsobené Krajským súdom v Nitre, keď hlavné pojednávanie po vrátení veci
Najvyšším súdom vytýčil až s odstupom jedného roka a predovšetkým prieťahy spôsobené Najvyšším

súdom Slovenskej republiky, keď prvé zrušujúce uznesenie vydal dňa 06.12.2005 až s odstupom dvoch
rokov od vyhlásenia rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 13.11.2003 a následne vydal Najvyšší súd
dňa11.05.2010rozsudok,ktorýmzmenilrozsudokKrajskéhosúduvNitrezodňa01.10.2007sodstupom
dva a pol roka. Nesprávny úradný postup videl teda navrhovateľ jednak v rozhodovacej činnosti orgánov
činných v trestnom konaní a tiež v ich nečinnosti.

V prejednávanej veci navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody odvodzoval z uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 19.02.2001, vrátane zásahu do osobnej slobody v podobe dva roky trvajúcej väzby,
pričom výsledkom trestného konania bolo jeho oslobodenie spod obžaloby. Skutky, ktorých sa mal
dopustiť, mu preukázané neboli. Keďže však toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4

ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., súd prvého stupňa sa zaoberal otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže
mať z hľadiska ust. § 4 cit. zákona rovnaký význam, ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Súd prvého
stupňa uzavrel, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ust. § 1 až 4 zák. č. 58/1969 Zb.
zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá

ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné
stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená
milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že uznesením
o vznesení obvinenia, následným trestným stíhaním (vrátane väzby) bola navrhovateľovi spôsobená
škoda, za ktorú nesie zodpovednosť odporca. Táto škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s

vydaním predmetného uznesenia, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a vznesené
obvinenie pre trestný čin vraždy, a to bez ohľadu na to, že neskôr bolo voči nemu vznesené obvinenie
aj pre drogovú trestnú činnosť, ktoré rovnako neskončilo právoplatným odsúdením navrhovateľa. Súd
konštatoval, že navrhovateľ včas požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez
úspechu,pričomsasosvojimnárokomnapríslušnýsúdobrátileštepreduplynutímšesťmesačnejlehoty,

vzhľadom na uplynutie šesťmesačnej lehoty už bola námietka odporcu právne irelevantná, pretože súd
mal za preukázané, že odporca nárok navrhovateľa v rámci predbežného prerokovania neuspokojil a
zákonnú podmienku navrhovateľa na predbežné prerokovanie návrhu posúdil za splnenú.

K nemajetkovej ujme súd prvého stupňa uviedol, že v prejednávanej veci bol aplikovaný zákon č.

58/1969 Zb., ktorý výslovne náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia neumožňuje. Z ustanovenia § 20 tohto zákona v
spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa uhrádza skutočná škoda a to,
čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi považuje za škodu ujma,ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená
zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a je objektívne
vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nezväčšení

majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne očakávať s ohľadom
na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu škody sa
nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia pri škode na zdraví. Napriek tomu, však na danú vec treba aplikovať aj príslušné
články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku

Slovenskej republiky.

Súd prvého stupňa poukázal na čl. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, pričom v súvislosti s
výkladom zákona č. 58/1969 Zb., v súlade s jednotným výkladom a s Ústavou SR prijal záver, že pod
pojmom náhrada škody je treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy, keď poukázal na zák.
č. 514/2003 Z.z., ktorý už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté, ako u zákona

č. 58/1969 Zb. a to odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím, prípadne
nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci. Mal za to, že v právnom štáte nemôže nastať
situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie takmer 8 rokov trestné stíhanie, ktoré sa skončí oslobodzujúcim
rozsudkom z dôvodu, že osoba skutok nespáchala, prípadne že skutok nebol trestným činom, pričom
takejto osobe napriek tomu, že bola po dobu takmer 10 rokov vystavená stresu, úzkosti a frustrácii a 2

roky podrobená väzbe, nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy len z dôvodu, že túto zákon
č. 58/1969 Zb. neupravoval. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvého stupňa mal za to, že je daný
právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ sa týka výšky nemajetkovej ujmy, súd prvého stupňa poukázal na výpoveď samotného

navrhovateľa, ako aj svedkov manželov Č.Á., rodičov navrhovateľa, výsluch svedkyne V.. Z. V., W.
navrhovateľa a uviedol, že pri určení miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť
osoby navrhovateľa v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,
pracovnom či inom prostredí navrhovateľa. Túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe
poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Súd mal za to, že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o

znížení dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere, preto navrhovateľovi priznal
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 50.000,- Eur, tak ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.

Podstatou priznania nemajetkovej ujmy je teda preukázanie zníženia spoločenského postavenia

navrhovateľa, ktoré sa v posudzovanom prípade navonok prejavilo v pochybnostiach okolia o
bezúhonnosti navrhovateľa, o jeho cti a charaktere, v obave zo spolupráce. V danom prípade bolo
výsluchom svedkyne, Y. R. navrhovateľa preukázané tiež zníženie ďalšieho uplatnenia navrhovateľa,
nakoľko sa rozvinutím post traumatickej stresovej poruchy značne znížil jeho pracovný potenciál.
Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere nie je jediným

prípadom, keď postihnutej fyzickej osobe možno priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch.
V danom prípade z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľovi, napriek tomu, že bol spod
obžaloby oslobodený sa doposiaľ nikto za zásah do jeho osobnostných práv neoprávneným trestným
stíhaním neospravedlnil, ani inak neodstránil následky tohto zásahu v takej miere, že by bolo možné

zvažovať, že sa mu dostalo aspoň v minimálnom rozsahu primeraného zadosťučinenia. Za danej
situácie jedinou možnosťou ako zmierniť následky neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej
sféry navrhovateľa súd považoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto štádiu je už
nepostačujúcim zadosťučinením len forma napr. písomného ospravedlnenia sa navrhovateľovi prípadne
samotná konštatácia porušenia práva, keď zásah v čase jeho uskutočnenia bol takej intenzity a rozsahu,

že výrazne negatívne ovplyvňoval česť a dôstojnosť navrhovateľa. Preto mal súd za to, že v danom
prípade sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch aj z dôvodu, že vzhľadom
na doterajšiu absenciu akejkoľvek formy reparácie zo strany odporcu, sa vzhľadom na odstup času už
nejaví za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia.

Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy sa súd prvého stupňa riadil ustanovením § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003Z.z.,podľaktoréhosavýškanemajetkovejujmyvpeniazochpodľaods.2určujesprihliadnutím
najmä na :
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov. ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

K námietke odporcu na súde prvého stupňa, že pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy je
potrebné zohľadniť aj osobu poškodeného, súd prvého stupňa dospel k záveru, že pri hodnotení osoby
navrhovateľa nie je možné vychádzať z rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, nakoľko trestné konanie
sa skončilo oslobodením navrhovateľa spod obžaloby a je neprípustné použiť jednotlivé skutočnosti

uvádzané v rozhodnutiach bez ďalších súvislostí a na základe nich prijať záver o osobe poškodeného,
keď podľa názoru odporcu sa mal navrhovateľ pohybovať medzi osobami páchajúcimi trestnú činnosť,
resp. sa poznal s osobou, ktorá bola v predmetnej trestnej veci napokon aj jednou z odsúdených.

Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol, keď mal za to, že výška nemajetkovej ujmy uvedená v návrhu je neprimeraná následkom, ktoré

mu boli nezákonným rozhodnutím spôsobené.

K ušlému zárobku vo výške 54.506,- Eur mal za to, že v danom prípade nebola preukázaná príčinná
súvislosť ako jeden z nevyhnutných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody, nakoľko
z personálneho rozkazu V. M. B. zo dňa 06.04.2001 vyplynulo, že navrhovateľ bol prepustený zo

služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z. z dôvodu, že porušil služobnú
prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Tiež v konaní nebolo preukázané, že
k prepusteniu navrhovateľa z W. D. B. došlo v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním
navrhovateľa. Mal za to, že súd je týmto rozhodnutím viazaný a preto skončenie služobného pomeru
navrhovateľa, resp. jeho príčinu nemôže posúdiť sám, nakoľko na takéto posúdenie nemá právomoc.

K námietke premlčania súd prvého stupňa uviedol, že podľa § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. najneskôr
sa právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)
nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda. To neplatí, ak ide o škodu na zdraví. V danom
prípade, ak za nezákonné rozhodnutie sa považuje uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 19.02.2001,

súd prvého stupňa prihliadol na ust. § 22 ods. 3, v zmysle ktorého, ak je potrebné nárok predbežne
prerokovaťnaústrednomorgáne,premlčaciadobaododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,
najdlhšie však po dobu 6 mesiacov, neplynie. Mal za to, že žaloba bola podaná na súd pred uplynutím
objektívnej premlčacej lehoty, t.j. dňa 25.03.2011, pretože zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
vyplynulo, že navrhovateľ si nárok u odporcu uplatnil 31.01.2011, ktorým dňom prestala plynúť na dobu

6 mesiacov premlčacia doba.

Súd prvého stupňa ako nedôvodný zamietol i návrh navrhovateľa na náhradu trov obhajoby v časti
prevyšujúcej sumu 6.029,62 Eur, pretože len túto časť uplatneného nároku na náhradu trov obhajoby
posúdil za preukázanú. Trovy obhajoby zaplatené rodičmi navrhovateľa, navrhovateľovi nepriznal,

nakoľko v tomto konaní nie je navrhovateľ aktívne legitimovaný, navyše trovy hradili rodičia z vlastných
finančných prostriedkov a nie z prostriedkov navrhovateľa.

O trovách prvostupňového konania súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p.,
v zmysle ktorého môže súd o trovách konania rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo

veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a to v časti výroku rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol a navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd výrok
rozsudku súdu prvého stupňa zmenil tak, že podanému návrhu v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže

odporcu aj na náhradu škody v nepriznanej časti vo výške 70.000,- Sk v podobe uhradených trov
obhajoby a náhradu škody v podobe straty na zárobku vo výške 54.506,- Eur a že zároveň zaviaže
odporcu aj na náhradu nemajetkovej ujmy v zamietajúcej časti vo výške 1.450.000,- Eur a náhradu trov
konania navrhovateľa.

Navrhovateľ uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne postupoval pri hodnotení výsledkov dokazovania
a nezohľadnil všetky významné skutočnosti, ktoré z dôkazov vyplynuli. Navyše zo strany súdu došlo
i k pochybeniam na zistený skutkový stav. Navrhovateľ nesúhlasil s tvrdením súdu, že nárok v časti
prevyšujúcej sumu 6.029,62 Eur nebolo možné navrhovateľovi priznať z dôvodu, že na ich uplatneniev tomto konaní nie je navrhovateľ aktívne legitimovaný. Navrhovateľ v tom čase platného trestného
poriadku musel mať obhajcu, keď podľa § 37 v tom čase platného trestného poriadku, ak nepoužije
obvinený právo zvoliť si obhajcu a ak mu ho nezvolí ani jeho zákonný zástupca, môže mu ho zvoliť jeho

príbuzný v pokolení priamom, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel, druh alebo aj zúčastnená
osoba.Navrhovateľprizadržanínemalprostriedkynatrovyobhajoby.Vpraxijebežné,žetrovyobhajoby
pri zadržaní a obmedzení osobnej slobody advokátovi poskytne rodinný príbuzný. To neznamená, že
pri uplatnení týchto trov nie je obvinený aktívne legitimovaný. Rodičia navrhovateľa po jeho zadržaní
splnomocnili obhajcu JUDr. Petra Vačoka, ktorý v tom čase poskytovanie právnej služby vykonával v

združení, ktoré tvorilo sedem advokátov. V súčasnej dobe sú už štyria z týchto advokátov mŕtvi, čo bolo
dôvodom zániku ich združenia. Podľa platných predpisov sa už po tak dlhej dobe nearchivujú doklady
o poskytnutí tejto zálohy a preto navrhovateľ túto skutočnosť osvedčoval výsluchom osôb, ktoré za
navrhovateľa zálohu poskytli. Je absurdné tvrdiť, že advokát JUDr. Peter Vačok obhajoval navrhovateľa
po dobu viac ako 9 rokov úplne zadarmo.

K výške priznanej kompenzácie navrhovateľ uviedol, že predmetnú kompenzáciu je potrebné posúdiť
najmä ku skutočnosti, že navrhovateľ stratil zamestnanie, dĺžkou obmedzenia osobnej slobody, dĺžkou
trestného stíhania, zdravotným postihnutím a možnosťami uplatnenia v súčasnej dobe. Trestné stíhanie
navrhovateľa trvalo viac ako 9 rokov, pričom navrhovateľ, ani nikto zo spoluobžalovaných nezmaril ani
jeden z úkonov tak prípravného ako aj konania pred súdom. Trestné veci musia byť prejednávané čo

najrýchlejšie.

Výšku kompenzácie je potrebné posúdiť aj vo väzbe, že bol spájaný a do určitej miery je stále spájaný s
najzávažnejšími trestnými činmi, pretože v tlači sa objavilo meno navrhovateľa a ešte v súčasnej dobe
na internete je zverejnené ako osoba, ktorá bola za tieto trestné činy obvinená, obmedzená a odsúdená.

Je potrebné prihliadnuť na intenzitu zásahu, ktorý pretrvával dlhý čas, tiež s ohľadom na široký okruh
osôb, ktorým sa dostali a dostávajú predmetné informácie. Porušenie zákona v neprimeranej dĺžke
trestného konania Krajským súdom v Nitre prinútil navrhovateľa svoje práva uplatniť aj za pomoci médií
- C. V., kde bola o jeho stíhaní oboznámená široká verejnosť. To, že boli porušené práva navrhovateľa
vyplýva i z uznesenia NS SR, ktorý navrhovateľa dňa 01.04.2003 prepustil z väzby a je súčasťou spisu.

Z odôvodnenia rozhodnutia NS SR vyplýva, že Krajský súd v Nitre pri rozhodovaní o väzbe navrhovateľa
nepostupoval správne a mal navrhovateľa ihneď prepustiť na slobodu.

Súd neprihliadol na výpoveď ošetrujúceho lekára navrhovateľa - svedkyne V.. V., z ktorej vyplynulo, že
policajti pred prijatím prechádzali prísnymi psychologickými testami, čiže táto svedkyňa mala vedomosť,

že postraumatická stresová porucha sa u navrhovateľa musela vyvinúť len v príčinnej súvislosti s
obmedzením navrhovateľa počas dvoch rokov vo väzbe a s týmto obmedzením. K perspektíve vývoja
sa svedkyňa vyjadrila, že liečba navrhovateľa bola veľmi náročná, doposiaľ i neúspešná, keďže riešenie
trvalo skoro 9 rokov. Zároveň z výpovede svedkyne vyplynulo, že porucha sa nerozvinie pri bežnom
strese, musí ísť o mimoriadne závažnú stresovú situáciu. Zároveň podľa svedkyne v súčasnej dobe by

navrhovateľ nemohol byť znovu prijatý do W. D., nakoľko vplyvom jeho rozvinutej poruchy by neprešiel
testami. Súd prvého stupňa, pokiaľ sa týka výšky nemajetkovej ujmy, v dostatočnej miere neprihliadol na
to,ževznikujmynespočívallenzobavymožnéhotrestnéhostíhania,aleztrestnéhostíhania,ktorétrvalo
viac ako 9 rokov, obmedzenia osobnej slobody v trvaní 25 mesiacov, straty zamestnania, zdravotného
postihnutia a zníženia možnosti spoločenského uplatnenia. Poukázal na aplikačnú prax právoplatných

rozhodnutí v súvislosti s nemajetkovou ujmou, kde podkladom pre záver bola iba obava z možného
trestného stíhania, pričom súd prvého stupňa navrhovateľovi priznal 150.000,- Eur a odvolací súd to v
konaní 11Co/2/2013 potvrdil.

Navrhovateľ nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa v časti, kde súd navrhovateľovi nepriznal nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, keď súd prvého stupňa
mal za to, že návrh navrhovateľa v tejto časti je právne nedôvodný, nakoľko občianskoprávny súd nie
je oprávnený ustáliť, či v predmetnom prípravnom konaní došlo k prípadným nedôvodným prieťahom.
Záver súdu prvého stupňa, že nie je oprávnený ustáliť, posúdiť, či v predmetnom prípravnom konaní
došlo k prieťahom v konaní, je preto nesprávny. Súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, pokiaľ sa týka nepriznania nároku na náhradu škody titulom ušlého zárobku, keď neprihliadol
na skutočnosť, že navrhovateľ bol prepustený zo služobného pomeru personálnym rozkazom V. M.
B. v dôsledku vznesenia obvinenia. Porušenie služobnej prísahy a služobnej disciplíny zvlášť hrubým
spôsobom zo strany navrhovateľa malo spočívať v tom istom konaní, ktoré bolo predmetom trestnéhostíhania. Strata na zárobku (ušlý zisk) nastal u navrhovateľa preto v priamej príčinnej súvislosti s
predmetným trestným stíhaním, pretože vznesenie obvinenia malo za následok popri iných negatívnych
skutočnostiach aj prepustenie navrhovateľa zo služobného pomeru.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním zároveň aj odporca a žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v časti napadnutej odporcom, t.j. prvý výrok rozsudku súdu prvého
stupňa tak, že návrh zamietne, resp. žiadal, aby odvolací súd v tejto časti zrušil rozsudok súdu prvého
stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že aj keď zákon

č. 58/1969 Zb. neupravuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, túto je možné priznať a na základe
intenzity, rozsahu, ohlasu a dĺžky zásahu nemajetkovú ujmu priznal vo výške 50.000,- Eur, keď došlo k
zásahu do osobnostných práv navrhovateľa v dôsledku zníženia vážnosti a dôstojnosti s ohľadom na
skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Odporca napadol odvolaním aj tú časť výroku rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorou súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody vo výške
6.029,62 Eur. Vytýkal súdu prvého stupňa, že neposúdil správne otázku premlčania z dôvodu uplynutia

objektívnej premlčacej doby, keď s poukazom na ust. § 22 ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb. vyplýva,
že počas doby predbežného prerokovania nároku neplynie trojročná premlčacia doba. Vo vzťahu k 10
ročnej objektívnej premlčacej dobe odporca zdôraznil, že právo sa premlčí najneskôr za 10 rokov odo
dňa doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia. Ak by zákonodarca mienil túto lehotu predĺžiť o
časpredbežnéhoprerokovaniaakovprípadetrojročnejpremlčacejdoby,nepoužilbyvdikciiustanovenia

výraz „najneskôr“. Odporca žiadal, aby odvolací súd v prípade, ak potvrdí napadnutý rozsudok hoci len
v časti, vyslovil vo výroku rozsudku prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, a to práve v otázke spočívania v 10 ročnej objektívnej premlčacej doby podľa §
22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb..

Zároveň odporca namietal, že z napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, ktoré uznesenie o
vznesení obvinenia považoval súd za nezákonné rozhodnutie, a z ktorého odvodil nárok navrhovateľa,
keď navrhovateľ odvíjal svoj nárok od dvoch uznesení a to jednak od uznesenia Krajského úradu
vyšetrovania zo dňa 19.02.2001 pre trestný čin vraždy pod sp. zn. Č.: K.-XX/OVVK-XXXX-B. a od
uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra zo dňa 12.07.2001 pre trestný čin

nepovolenej výroby a držby omamnej látky pod sp. zn. Č.: K.-XX/OVVK-XXXX-B., keď vo vzťahu k
obvineniu zo dňa 12.07.2001 odporca vzniesol na pojednávaní dňa 29.10.2012 námietku premlčania aj
z dôvodu uplynutia trojročnej premlčacej doby, pretože navrhovateľ bol vo vzťahu k tomuto trestnému
činu oslobodený už rozsudkom Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1T/12/2002 zo dňa 01.10.2007.

Odporca poukázal na trovy obhajoby vyčíslené navrhovateľom vo výške 10.308,77 Eur, keď spôsob
špecifikácie a výpočet uvedených trov zodpovedá podaniu vyhotovenému kanceláriou obhajcu JUDr.
Petra Vačoka, pričom navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať úhradu týchto trov. Navrhovateľ doložil
v konaní príjmový doklad - pokladničný doklad obhajcu JUDr. Ladislava Kuruca na sumu 6.029,62 Eur
spolu so špecifikáciou úkonov, ktoré súd prvého stupňa navrhovateľovi priznal. Navrhovateľ mal za to,

že v danom prípade išlo o zmenu žaloby, keď zmenou žaloby je procesný úkon, ktorým navrhovateľ
hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností, než tých,
ktoré uviedol v návrhu. Odporca uviedol, že špecifikácia úkonov JUDr. Petra Vačoka priložená k návrhu
nezodpovedá špecifikácii úkonov JUDr. Ladislava Kuruca. Tieto špecifikácie označujú celkom odlišné
úkony právnej služby iného obhajcu a prirodzene uvádzajú odlišnú výslednú sumu trov obhajoby.

Navrhovateľ tak odo dňa 12.06.2013 preukazoval úhradu takej odmeny a náhrad obhajcu, ktoré
neboli podľa návrhu predmetom konania a neboli ani súčasťou predbežného prerokovania. Tým, že
navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu iných trov ako boli uplatnené v pôvodnom návrhu, dochádza
k zmene žaloby, lebo navrhovateľ v priebehu konania začal uplatňovať skutkovo iný nárok, t.j. nárok
na náhradu iných trov iného obhajcu za iné úkony právnej služby a teda došlo k zmene návrhu, ktorú

mal súd pripustiť alebo nepripustiť podľa § 95 O.s.p.. Nárok na náhradu trov obhajoby JUDr. Kuruca
bol uplatnený najskôr na pojednávaní dňa 12.06.2013, teda po viac ako 3 rokoch od oslobodenia
navrhovateľa a súčasne aj viac ako po 10 rokoch od vznesenia obvinenia. Navyše trovy obhajcu Kuruca
neboli predmetom predbežného prerokovania, keď navrhovateľ prerokoval len trovy vo výške 10.308,77
Eur s rovnakou špecifikáciou ako priložil k žalobe a teda, či už 3- ročná alebo 10- ročná premlčacia

doba nemohli v tejto časti spočívať. Ak by teda aj súd mienil rozhodovať o trovách obhajoby JUDr.
Kuruca, mal žalobu v tejto časti zamietnuť už z dôvodu premlčania. Námietku premlčania v tomto
smere vzniesol odporca na pojednávaniach dňa 12.06.2013 a 25.09.2013. Takto súd prvého stupňa
priznal náhradu škody spočívajúcej v takých trovách obhajoby, ktoré neboli predmetom predbežnéhoprerokovaniaapretorozhodovaloveci,ktoránepatriladoukončeniaprocesupredbežnéhoprerokovania
do právomoci súdov a priznal nárok navrhovateľa, ktorý bol uplatnený po uplynutí premlčacej doby.
Odporca zároveň vytýkal záver súdu prvého stupňa, týkajúci sa výkladu definície škody v zákone č.

58/1969 Zb. ako škody majetkovej aj nemajetkovej, s tým, že je založený na svojvoľnom výklade, keď
súd prvého stupňa namiesto aplikácie platných zákonných ustanovení, tieto ustanovenia a podmienky
modifikoval, čím zasiahol do výkonu moci zákonodarnej, ktorá mu ako súdnemu orgánu neprináleží.
Zmena právnej úpravy (zákon č. 514/2003 Z.z.), znamenajúca rozšírenie práv, nemôže zakladať účinky
rozšírenia spätne i na právne skutočnosti a vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tejto zmeny,

pričom odporca poukázal na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle
ktorých domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 36 - 42 a čl. 44 - 46 tejto ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Domáhať sa práva v čl. 46 Ústavy SR je
možné len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, t.j. výlučne v medziach zákona č.
58/1969 Zb.. Závery súdu prvého stupňa nekorešpondujú s právnou úpravou a nie sú ani dôsledkami
komplexného ústavnoprávneho výkladu.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je nevyhnutné preukázať ujmu a v
prípade preukázania jej existencie, je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy formou peňažného
plnenia za tých podmienok, ak zásah nie je napraviteľný inak. Základom pre posúdenie výšky
nemajetkovej ujmy by malo byť zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu
na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí daného prípadu. V predmetnej veci súd

len reprodukuje obsah vykonaného dokazovania, avšak v konkrétnostiach je napadnutý rozsudok
ohľadom nemajetkovej ujmy nepreskúmateľný. Súd neuviedol, ktoré svedecké výpovede považuje za
dôveryhodné, presvedčivé a aké konkrétne skutočnosti boli nimi preukázané. Ak súd prvého stupňa v
napadnutom rozsudku reprodukuje obsah výpovede svedkyne V.. V., odporca namieta, že z hľadiska
výkladu nárok na náhradu škody na zdraví nie je možné stotožniť s nárokom na náhradu nemajetkovej

ujmy. Z petitu žaloby je nepochybné, že navrhovateľ nárok na náhradu škody na zdraví vôbec neuplatnil,
keď uplatnil iba odlišný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Pri škode na zdraví je preto potrebné
vychádzať z vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Takto
uplatnená ujma na zdraví nemôže byť priznaná v inej výške, ako to umožňuje zákon č. 32/1965 Zb. a
o jej výške súd nemôže dospieť inak, len ako na základe bodového hodnotenia lekárom. Z rozhodnutia

súdu prvého stupňa nie je zrejmé, či nejaká náhrada na ujmu na zdraví priznaná bola a ako prípadne
súd dospel k jej výške.
Odporca namietal, že z výpovede rodičov navrhovateľa nevyplynulo, že by došlo k narušeniu vzťahov v
rodine a preto ak by bolo vôbec možné náhradu nemajetkovej ujmy priznať, museli by existovať okolnosti
odôvodňujúce priznanie omnoho nižšej náhrady. Súd prvého stupňa sa nesprávne odmietol zaoberať

tvrdením odporcu, ktorý poukázal na obsah príslušných trestných rozhodnutí, pričom pokiaľ mal súd
pochybnosti o ich obsahu, mohol si obsah týchto rozhodnutí verifikovať priamo z výpovedí svedkov z
trestného konania. Súd mal akceptovať záver, že už samotné oslobodenie spod obžaloby predstavuje
výraznú mieru satisfakcie. Zároveň mal za to, že priznaná suma 50.000,- Eur je neprimeraná, zároveň
poukázal na zákon č. 514/2013 Z.z., ktorý stanovil maximálnu výšku náhrady v peniazoch, ktorá

odkazom na § 6 zák. č. 215/2006 Z.z. nesmie presiahnuť 50- násobok minimálnej mzdy, t.j. vychádzajúc
zminimálnejmzdyzarok2013sumu16.885,-Eur.Zákonodarcatýmzaviedolhranicu,ktorúpredpokladá
pri náhrade najzávažnejších zásahov do osobnej sféry poškodených osôb. Mal za to, že súd prvého
stupňa preto pochybil v otázke nemajetkovej ujmy, keď nesprávne právne posúdil otázku možnosti
priznanianáhradynemajetkovejujmyzanezákonnérozhodnutiepodľazák.č.58/1969Zb.,akoajotázku

premlčania nároku; tiež z dôvodu, keď z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akým spôsobom dospel
súd prvého stupňa k výške náhrady nemajetkovej ujmy odmietol námietky odporcu, ktorými odporca
poukázal na skutočnosti vyplývajúce z trestného spisu, čím neúplne zistil skutkový stav veci; a priznal
neprimeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa v časti napadnutej navrhovateľom potvrdil. Pokiaľ sa týka nepriznania zvyšných nákladov
na obhajobu, súd tento nárok nepriznal z dvoch dôvodov a to pre nepreukázanie aktívnej vecnej
legitimácie a pre nepreukázanie samotného vzniku škody. Navrhovateľ však dôkazné bremeno v
tomto smere neuniesol, keď v konaní nebolo preukázané, že by škoda, spočívajúca v odmene a

nákladoch obhajcu JUDr. Vačoka, vznikla a že takáto škoda bola aj skutočne uhradená a ani to,
že by vznikla práve navrhovateľovi. Pokiaľ navrhovateľ uvádza, že vznesenie obvinenia malo za
následok prepustenie navrhovateľa zo služobného pomeru, odporca má za to, že nie je možné vnímať
prepustenie navrhovateľa zo služobného pomeru ako následok trestného stíhania, keď trestné konaniea konanie o ukončení služobného pomeru sú samostatné konania s odlišným predmetom konania a s
odlišným procesným charakterom, keď o nich rozhodujú iné orgány a podľa iných procesných predpisov.
Rozhodnutie o skončení služobného pomeru nemôže byť dôsledkom obvinenia v trestnom konaní, lebo

služobný úrad môže príslušníka iba dočasne zbaviť výkonu služby. Podľa personálneho rozkazu bol
navrhovateľprepustenýzoslužobnéhopomeru,pretožeusebadržalpoužitéskladačkyodkokaínu,ktorý
bol zistený aj v jeho moči, čo svedčí o tom, že túto psychotropnú látku užil. V čase vydania personálneho
rozkazu bol navrhovateľ obvinený iba uznesením Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra
zo dňa 19.02.2001 pre trestný čin vraždy, teda kým navrhovateľ bol obvinený z trestného činu vraždy,

zo služobného pomeru bol prepustený v súvislosti s tým, že boli u neho nájdené použité skladačky od
kokaínuatentokokaínmalužiť,čovylučujepríčinnúsúvislosťsobvinenímzodňa19.02.2001.Ažneskôr
dňa 12.07.2001 bol navrhovateľ obvinený pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky,
psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi, preto prepustenie zo služobného pomeru
zodňa16.04.2001nemohlobyťaniteoretickynásledkomobvineniavznesenéhodňa12.07.2001.Skutok
nebol totožný s tým skutkom, pre ktorý bol navrhovateľ v neskoršom období trestne stíhaný. Navyše

navrhovateľ nebol trestne stíhaný za užitie kokaínu, ale za jeho prechovávanie. Navyše odporca vo
vzťahu k obvineniu zo dňa 12.07.2011 vzniesol námietku premlčania, s ktorou sa súd prvého stupňa
nevysporiadal. Odporca opätovne vo vzťahu k ušlému zárobku uviedol, že vzniesol osobitnú námietku
premlčania na pojednávaní dňa 12.06.2013 v tom smere, že navrhovateľ prvý krát kvalifikovane
uplatnil nárok na náhradu ušlého zárobku až na danom pojednávaní a teda po uplynutí premlčacej

doby. Vzhľadom k tomu, že účastníci konania vyvodzujú odlišné závery, navrhovateľ odvodzuje z
vykonaného dokazovania potrebu priznania vyššej sumy náhrady nemajetkovej ujmy, odporca naopak
nižšiu náhradu, pričom odporca v podrobnostiach poukazuje na obsah svojho odvolania. Zároveň
odporca poukázal na súvislosti s posudzovanými prieťahmi v konaní na ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., v zmysle ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení

povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, možno vychádzať len
z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Navrhovateľ teda nevyužil inštitút sťažnosti na prieťahy alebo ústavnej sťažnosti.
Otázku, či bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, bol kompetentný
preskúmať Ústavný súd SR. Súdne konanie nie je kompetentným preskúmavať súd v konaní o náhrade

škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. alebo zák. č. 514/2003 Z.z.. Opačný výklad by znamenal, že by
existovali dva orgány, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase posudzovať zbytočné prieťahy súdu.
Pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne príslušné okresné súdy, avšak
súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov môžu byť aj súdy aj vyššieho stupňa, napr. krajské súdy, NS SR, ako tomu má byť podľa

navrhovateľa aj v tomto prípade. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné. Z rozsahu trestného spisu vyplýva, že išlo o mimoriadne
zložitú vec, vec si objektívne vyžadovala dlhší čas na rozhodnutie, muselo prebehnúť prípravné konanie
a dlhší náročný proces súdneho konania, pričom v danom prípade bolo vydaných niekoľko meritórnych
rozhodnutíznačnéhorozsahu.Bolobypotrebnétiežpresnešpecifikovaťobdobieprieťahov,nepostačuje

ich existenciu odvodiť len z celkovej dĺžky konania, pričom počas účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. by bola
náhrada nemajetkovej ujmy vylúčená už z toho dôvodu, že takýto inštitút zákon nepozná.

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie navrhovateľa,
ako aj odvolanie odporcu v súlade s ust. § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
s poukazom na ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť a odvolaniu odporcu je možné vyhovieť len čiastočne,
z nasledovných dôvodov.

Navrhovateľ sa svojim návrhom zo dňa 25.03.2011 domáhal zaplatenia náhrady škody z titulu trov
obhajoby vo výške 10.308,77 Eur, ako aj náhrady škody v podobe straty na zárobku a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 1.500.000,- Eur a to z dôvodu, že mu dňa 19.02.2001 uznesením Krajskéhoúradu vyšetrovania PZ Nitra Č.: K.-XX/OVVK-XXXX-B. bolo vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy
podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. h/ trestného zákona platného do 31.12.2005, formou spolupáchateľstva
podľa § 9 ods. 2 trestného zákona, voči ktorému uzneseniu podal sťažnosť, ktorá však bola zamietnutá

uznesením z 22.02.2001, sp. zn. 2Kv 91/2000-68. Dňa 20.02.2001 v súvislosti s predmetným obvinením
bol navrhovateľ vzatý do väzby. I napriek opakovaným žiadostiam o prepustenie z väzby, bol navrhovateľ
z väzby prepustený až na základe uznesenia NS SR zo dňa 01.04.2003, sp. zn. 2To 25/2003, pričom
vo väzbe bol obmedzený na základných ľudských právach viac než dva roky. Zároveň navrhovateľ v
návrhuuvádzal,žebezprostrednepoobmedzeníjehoosobnejslobodybolanaňomvykonanázákonným

spôsobom osobná prehliadka, pri ktorej neboli zistené ani zaistené žiadne nepovolené látky, ktorých
držby by sa mal dopustiť. S odstupom piatich mesiacov po zadržaní navrhovateľa a teda aj po vykonaní
prehliadky bolo vznesené voči navrhovateľovi na základe uznesenia krajského úradu vyšetrovania PZ
Nitra, ČVS: K.-XX/OVVK-XXXX-B. obvinenie za trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky,
psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 186 trestného zákona, voči
ktorému uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá bola Krajskou prokuratúrou v Nitre ako nedôvodná

zamietnutá. Zo strany Krajskej prokuratúry v Nitre bola voči navrhovateľovi podaná obžaloba zo dňa
06.06.2002, pod sp. zn. 2Kv 91/2000-545. Následne Krajským súdom v Nitre bol navrhovateľ rozsudkom
pod sp. zn. 1T/12/2002, zo dňa 13.11.2003 spod obžaloby oslobodený, keď nebolo dokázané, že
navrhovateľ spáchal skutok kladený mu za vinu v prvom bode obžaloby, resp. že nebolo dokázané, že
sa stal skutok kladený mu za vinu v treťom bode obžaloby. Po sťažnosti prokurátora Krajskej prokuratúry

v Nitre, NS SR pod sp. zn. 2To 33/2004 uznesením zo dňa 06.12.2005 napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Po opätovnom prejednaní veci bol navrhovateľ rozsudkom
Krajského súdu v Nitre zo dňa 13.10.2007 uznaný vinným zo spáchania trestného činu vraždy a bol
odsúdenýnatrestodňatiaslobodyvtrvaní12rokova6mesiacov.Vočitomutorozsudkupodalodvolanie,
na základe ktorého NS SR rozsudkom zo dňa 11.05.2010, pod sp. zn. 2To 2/2008 zrušil napadnutý

rozsudok v odsudzujúcej časti v celom rozsahu, pričom ďalších obžalovaných A., Č. P. C. uznal za
vinných z trestného činu vraždy V. A. a navrhovateľa oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo dokázané,
že predmetný žalovaný skutok spáchal. Návrhom zo dňa 25.03.2011 si navrhovateľ uplatnil nárok na
náhradu škody v podobe trov právneho zastúpenia vo výške 10.308,77 Eur, ktorých vyčíslenie predložil
v prílohe (č.l. 216 - 220), ďalej si uplatňoval nárok na náhradu škody v podobe ušlej mzdy, nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím, resp. rozhodnutiami o väzbe a nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Správne súd prvého stupňa vec právne posúdil s poukazom na ust. § 27 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003
Z.z., keď škoda uplatnená v konaní navrhovateľom vznikla v dôsledku rozhodnutí, ktoré boli vydané

pred účinnosťou zák. č. 514/2003 Z.z. a preto súd prvého stupňa posúdil nárok navrhovateľa z titulu
nezákonných rozhodnutí podľa zák. č. 58/1969 Zb.. Správne súd prvého stupňa konštatoval, že v danom
prípade pasívne vecne legitimovaným subjektom je štát Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom
spravodlivosti SR. V danej veci neobstojí námietka odporcu, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého
stupňa nie je možné zistiť, ktoré uznesenie o vznesení obvinenia považoval súd prvého stupňa za

nezákonné rozhodnutie, a z ktorého bol nárok navrhovateľa odvodený. Súd prvého stupňa vychádzal
jednak z návrhu navrhovateľa, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľ svoj nárok na náhradu
škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 19.02.2001, ktoré neúspešne napadol
sťažnosťou a následne bol zadržaný a na základe návrhu Krajskej prokuratúry v Nitre bol vzatý do
väzby uznesením zo dňa 20.02.2001 a tým došlo k zásahu do jeho osobnej slobody v podobe dvoch

rokov trvajúcej väzby. Práve vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy uznesením Krajského úradu
vyšetrovania PZ Nitra, ČVS: K.M.-XX/OVVK-XXXX-B. zo dňa 19.02.2001, ktoré bolo vydané pred
01.07.2004, od ktorého navrhovateľ mohol odvíjať nárok na náhradu škody. Správne súd prvého stupňa
postupoval,keďnároknavrhovateľaposudzovalpodľazák.č.58/1969Zb..Odvolacísúdvtejtosúvislosti
poukazuje na ustálenú súdnu prax, z ktorej vyplýva, že podľa zák. č. 58/1969 Zb., ten, proti ktorému

bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má popri splnení ďalších
zákonných predpokladov, konkrétne podľa ust. § 1 - 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo na náhradu škody spôsobenej
uznesenímovzneseníobvineniavšaknemáten,ktosiobvineniezavinilsámaten,ktobolspodobžaloby
oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin

zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. O takéto prípady
však v danej veci nešlo.Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia
nezákonného rozhodnutia, t.j. rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia
škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným

rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, pričom
vznik tejto zodpovednosti predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti
(§ 3 a § 4 zák. č. 58/1969 Zb.).

Súd prvého stupňa konštatoval, že v prejednávanej veci bol aplikovaný zákon č. 58/1969 Zb., ktorý

však výslovne náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím o vznesení obvinenia neumožňuje. Preto súd prvého stupňa poukázal na ust. § 20 cit.
zákona, v spojení s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa uhrádza
jednak skutočná škoda a jednak to, čo poškodenému ušlo, t.j. ušlý zisk. Súd prvého stupňa nepochybil,
keď aplikoval príslušné články Ústavy SR a to čl. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, keď pri
výklade zák. č. 58/1969 Zb. tak, aby bol tento výklad jednotný a v súlade s Ústavou SR. Je potrebné

prijať záver, že pod pojmom náhrada škody je treba rozumieť i škodu vo forme nemajetkovej ujmy,
ktorý pojem už zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne upravuje a jeho cieľom je odškodniť osoby za škodu,
ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím, prípadne nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej
moci. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a
preto námietky odporcu uvedené v odvolaní, týkajúce sa nemajetkovej ujmy, nepovažuje za dôvodné.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na rozsudok NS SR pod sp. zn. 4Cdo 177/2005, v ktorom NS
SR konštatoval, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1
a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby
vznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.. I keď čl. 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie
za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných prípadom zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, dovolací súd vo svojom
rozhodnutí konštatoval, že možno použiť tento článok aj v prípadoch, v ktorých sú splnené podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa zák. č. 58/1969 Zb. Vzhľadom
na vnútroštátnu úpravu, ktorá sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu spôsobenú rozhodnutím o
väzbe, treba aj tieto prípady považovať za prípady vadného pozbavenia osobnej slobody. Pretože

Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia, pokiaľ
ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ak teda odporca v odvolaní uvádza, že
navrhovateľovi nemožno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 58/1969 Zb., jeho
záver pokiaľ sa týka náhrady škody, je v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§
442 ods. 1 OZ). Neobstojí však vo svetle chápania náhrady škody, ktoré vyplýva z čl. 5 ods. 5 Dohovoru,

ktorý Dohovor sú všeobecné súdy povinné aplikovať prednostne pred zákonom.

K výške nemajetkovej ujmy rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne aj pokiaľ sa týka ustálenia výšky
nemajetkovej ujmy, keď z vykonaného dokazovania súdu prvého stupňa vyplynulo, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením pre navrhovateľa, vzhľadom na ujmu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. U navrhovateľa išlo o
neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a
rozsahu, ako aj vzhľadom na dĺžku jeho trvania. Správne súd prvého stupňa uviedol, že pri určovaní
konečnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné prihliadnuť k osobe poškodeného, k závažnosti
vzniknutej ujmy, závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote i v spoločenskom

uplatnení.Odvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujenapodrobnéadostatočnézdôvodnenieodôvodnenia
súdu prvého stupňa, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K námietke odporcu
v súvislosti s výpoveďou svedkyne V.. V. a s nárokom navrhovateľa, ktorý podľa odporcu nie je možné
považovať ako náhradu škody na zdraví, ktorú si navrhovateľ v konaní vôbec neuplatnil, odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení rozhodnutia poukázal na výpoveď okrem iného

i svedkyne V.. Z. V. v súvislosti s ustálením výšky nemajetkovej ujmy navrhovateľa, keď okrem iných
svedeckých výpovedí (svedok J.. J. Č. a J.. P.. C. Č.) poukázal i na výpoveď svedkyne V.. Z. V., z ktorých
súd prvého stupňa vychádzal pri určení miery, akou bola zásahom znížená jeho dôstojnosť a vážnosť
jeho osoby v spoločnosti, aké boli reakcie, ktoré zásah vyvolal, či už v rodinnom, pracovnom alebo inom
prostredí navrhovateľa. Práve i na základe výpovede svedkyne V.. V. - psychiatričky súd prvého stupňa

priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia
súdu prvého stupňa.K námietke premlčania odporcu opätovne odvolací súd poukazuje na svoje predchádzajúce
odôvodnenie s tým, že za nezákonné rozhodnutie bolo považované uznesenie o vznesení obvinenia zo
dňa 19.02.2001 a s poukazom na ust. § 22 ods. 3 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ktorého ak je potrebné nárok

predbežne prerokovať na ústrednom orgáne, premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia
prerokovania, najdlhšie však po dobu 6 mesiacov neplynie. Navrhovateľ si nárok u odporcu uplatnil dňa
31.01.2011, týmto dňom prestala plynúť na dobu 6 mesiacov premlčacia doba. Tieto dôvody správne súd
prvého stupňa aplikoval v súvislosti s tými nárokmi, ktoré si navrhovateľ uplatňoval písomným podaním
zo dňa 31.01.2011 na Ministerstve spravodlivosti SR, t.j. uplatňovaný nárok - úhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch vo výške 1.500.000,- Eur, ako aj trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 10.308,77 Eur,
ktorých vyčíslenie priložil ako prílohu, zároveň i úhradu straty na zárobku počas pobytu vo väzbe.

K ďalším dôvodom odvolania navrhovateľa a to k uplatnenému nároku na náhradu ušlého zárobku,
odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými súdom prvého stupňa, keď správne
súd prvého stupňa poukázal na tú skutočnosť, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť

ako nevyhnutný predpoklad pre priznanie nároku na náhradu škody. V konaní nebolo preukázané,
že k prepusteniu navrhovateľa z W. D. B. došlo v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním
navrhovateľa, strata na zárobku (ušlý zisk) nenastala u navrhovateľa preto v priamej príčinnej súvislosti
s predmetným trestným stíhaním. Možno súhlasiť s dôvodmi odporcu uvedenými v priebehu konania -
písomné vyjadrenie odporcu zo dňa 13.05.2011, prípadne vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa,

na ktoré odvolací súd v podrobnostiach poukazuje. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd uvádza,
že rozhodnutie o skončení služobného pomeru nemôže byť dôsledkom obvinenia v trestnom konaní,
pričom navrhovateľ bol zo služobného pomeru prepustený z dôvodu, že „u seba držal použité skladačky
od kokaínu, ktorý bol zistený aj v jeho moči, čo svedčí o tom, že túto psychotropnú látku užil“. Uznesením
Krajského úradu vyšetrovania PZ Nitra zo dňa 19.02.2001, ČVS: K.-XX/OVVK-XXXX-B. bol navrhovateľ

obvinený pre trestný čin vraždy, avšak prepustenie zo služobného pomeru sa týkalo iných dôvodov a
teda nie je preukázaná príčinná súvislosť s obvinením zo dňa 19.02.2001. Správne odporca poukázal na
tú skutočnosť, že podstatným dôvodom pre prepustenie navrhovateľa zo služobného pomeru bolo užitie
kokaínu, čím navrhovateľ porušil služobnú prísahu a stratil podmienku spoľahlivosti. Navyše z obsahu
spisu vyplýva, že skutočne navrhovateľ prvý krát kvalifikovane uplatnil nárok na náhradu ušlého zárobku

až na pojednávaní dňa 12.06.2013, keď dovtedy neuplatnil ušlý zárobok v konkrétnej výške. Navrhovateľ
konkrétnuvýškunešpecifikovalanivsamotnomnávrhuzodňa25.03.2011aanivžiadostioprerokovanie
nároku na MS SR (č.l. 234). Správne preto súd prvého stupňa, pokiaľ sa týka nároku navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody vo výške 54.506,- Eur z titulu ušlého zárobku, nárok navrhovateľa zamietol. K
ďalšej námietke navrhovateľa - k priznanej výške nemajetkovej ujmy odvolací súd upriamuje pozornosť

na svoje predchádzajúce odôvodnenie.

K ďalšej námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa navrhovateľovi nepriznal ani nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, odvolací súd dodáva nasledovné:

Striktne formálny výklad zák. č. 58/1969 Zb. pripúšťa odškodnenie dotknutej osoby len v prípadoch, kedy
bolo právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť zrušené. Výnimku tvoria len prípady podľa § 5 a § 6
cit. zákona a to v súvislosti s výkonom väzby alebo trestu odňatia slobody. Navrhovateľ však i v tomto
prípade nárok na náhradu škody má, pretože takýto výklad zákona bol prekonaný súdnou praxou, keď
sa ustálil právny názor, že v zmysle § 1 a § 4 cit. zákona má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby,

nárok na náhradu škody, spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto oslobodenie má preto
rovnaké účinky ako zastavenie trestného stíhania pre jeho nezákonnosť, čo bolo správne konštatované i
súdom prvého stupňa. Navrhovateľ mal teda nárok na odškodnenie v súvislosti s uznesením o vznesení
obvinenia. Odvolací súd v súvislosti s prieťahmi v konaní poukazuje na konštantnú judikatúru podľa
ktorej v prípadoch, ak postup orgánu verejnej moci, vrátane súdu, smerujúci k vydaniu rozhodnutia

bol nesprávny, avšak zároveň bol zavŕšený vydaním samotného rozhodnutia (v danom prípade za
nezákonné rozhodnutie treba vzhľadom na vyššie odôvodnenie považovať uznesenie o vznesení
obvinenia zo dňa 19.02.2001) platí, že sa možno domáhať náhrady škody len z titulu nezákonného
rozhodnutia, pretože takéto nezákonné rozhodnutie v sebe subsumuje aj nesprávny úradný postup.
Vyššie uvedená námietka navrhovateľa preto v danej veci neobstojí.

K vyjadreniu odporcu v súvislosti s námietkou navrhovateľa, týkajúcich sa prieťahov v konaní, v zmysle
ktorého stanoviska pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu v porušení povinnosti urobiť
úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote s tým, že v konaní možno vychádzaťlen z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, prípadne z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, je potrebné uviesť, že až novela zavedená zákonom č. 412/2012 Z.z. s
účinnosťou od 01.01.2013 stanovila podmienku, že súd pri konštatovaní zbytočných prieťahov musí

vychádzať z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, alebo rozhodnutiu Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Na
daný prípad (nárok navrhovateľa, ktorý sa posudzuje podľa zák. č. 58/1969 Zb.) sa táto zákonná
podmienka ešte nevzťahovala. Podľa § 18 ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu
spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie ustanovených v

§ 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa
nemožno zbaviť. Zákon ani tu nedefinuje presný pojem „nesprávny úradný postup“, pričom však možno
ustáliť, že úradným postupom je postup orgánov štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý
sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Na druhej strane za nesprávny
úradný postup podľa právnej teórie a praxe je možné považovať porušenie pravidiel predpísaných
právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú

vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou
činnosťou je napr. i oneskorené vydanie rozhodnutia, ak malo byť vydané v ustanovenej lehote, prípadne
iná činnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania a podobne. Neobstojí preto
stanovisko odporcu, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody
podľa zák. č. 58/1969 Zb. alebo zák. č. 514/2003 Z.z. a to tak, že by súdy nižšieho stupňa mali

preskúmavať postup súdu vyššieho stupňa.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti,
týkajúcej sa ušlého zárobku vo výške 54.506,- Eur a v časti, v ktorej bol odporca povinný zaplatiť
navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- Eur potvrdil.

Dôvodné bolo však odvolanie odporcu v časti náhrady škody z titulu trov obhajoby. V tejto časti je
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa nedostatočné a s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
nepreskúmateľné.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 25.03.2011 voči odporcovi domáhal okrem
iného aj nároku na náhradu škody v podobe vynaložených trov právneho zastúpenia vo výške 10.308,77
Eur, ktoré vyčíslenie predložil súdu prvého stupňa v prílohe. Predmetná príloha sa nachádza na č. l. 216
- 220 s výslednou sumou 10.308,77 Eur. Nie je však z tejto prílohy zrejmé, či ide o špecifikáciu a výpočet
trovobhajcuJUDr.PetraVačoka,resp.špecifikáciuavýpočettrovobhajobyJUDr.LadislavaKuruca.Súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie neodôvodnil, či sa jedná o totožnú špecifikáciu
úkonov JUDr. Petra Vačoka s predloženou špecifikáciou úkonov JUDr. Ladislava Kuruca, keď ide o iné
úkony právnej služby, navyše iného obhajcu, a tiež s odlišnou výslednou sumou trov obhajoby. Odvolací
súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa zápisnicu o pojednávaní zo dňa 12.06.2013 (č.l. 298 a
nasl.), na ktorom pojednávaní právny zástupca navrhovateľa uviedol, že v časti trov obhajoby pôvodne

uplatnených vo výške 10.308,77 Eur, na svojom návrhu netrvá, pričom uviedol, že zotrváva na trovách vo
výške 8.362,- Eur a to titulom trov vyplatených advokátovi Kurucovi. Ak došlo k zmene výšky v časti trov
obhajoby zo sumy 10.308,77 Eur na výšku 8.362,- Eur, titulom trov vyplatených advokátovi Kurucovi,
nie je odvolaciemu súdu zrejmé, čo je predmetom nároku navrhovateľa v časti trov obhajoby. Ak došlo k
zmene návrhu, je povinnosťou súdu o takejto zmene návrhu rozhodnúť s poukazom na ust. § 95 a nasl.

O.s.p..Budepretovecousúduprvéhostupňa,abydoplnildokazovanievsúvislostiuplatnenejmajetkovej
škody týkajúcej sa trov obhajoby a v tomto smere doplnil dokazovanie, aké trovy obhajoby boli uplatnené
pôvodným návrhom, vrátane žiadosti o prerokovanie nároku na Ministerstve spravodlivosti SR, či išlo o
náhradu trov obhajoby JUDr. Vačoka, resp. náhradu trov obhajoby JUDr. Kuruca, a ak išlo o nové trovy
obhajoby JUDr. Kuruca, bude vecou súdu prvého stupňa zaoberať sa vznesenou námietkou premlčania

odporcu, ktorá bola odporcom vznesená na pojednávaniach dňa 12.06.2013 a 25.09.2013.

Odvolací súd k nároku navrhovateľa v súvislosti s trovami obhajoby uvádza, že navrhovateľ má podľa
ust. § 1 - 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia, samozrejme, i pokiaľ sa týka náhrady trov právneho zastúpenia, pretože išlo o náklady

v súvislosti s odstránením nežiaducich právnych dôsledkov navrhovateľa a štát zodpovedá za takto
vzniknutú škodu, avšak bude vecou súdu prvého stupňa skúmať výšku týchto trov, a či boli správne
uplatnené v pôvodnej žalobe. Avšak bude vecou súdu prvého stupňa, aby pokiaľ sa týka trov obhajoby,
tieto verifikoval pripojeným trestným spisom, t.j. či odmena a náhrada za jednotlivé úkony boli správnevyúčtované, či úkony právnej služby boli aj skutočne vykonané. Odvolací súd pritom nespochybňuje
listinný dôkaz na č.l. 300b o tom, že suma 6.029,62 Eur bola JUDr. Ladislavovi Kurucovi navrhovateľom
uhradená, avšak bude vecou súdu prvého stupňa odstrániť rozpory pôvodného vyčíslenia náhrady

trov, pripojené k samotnému návrhu a špecifikáciu trov, ktorú navrhovateľ pripojil na pojednávaní
dňa 12.06.2013, č.l. 298 a nasl. spisu. Zároveň sa súd prvého stupňa bude musieť vysporiadať
s námietkami odporcu, týkajúcej sa absencie rozhodnutia súdu prvého stupňa o zmene návrhu,
absencie predbežného prerokovania zmenenej časti návrhu, ak sa doplnením dokazovania preukáže,
že išlo o zmenu návrhu, vznesenej námietky premlčania odporcu a následného verifikovania úkonov

právnej služby vyúčtovaných s porovnaním úkonov právnej služby skutočne vykonaných, z pripojeného
trestného spisu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že škodou nie je hodnota úkonov v trestnom konaní, ale škodou je to, čo
navrhovateľ skutočne zaplatil obhajcovi na trovy obhajoby. K odvolaniu navrhovateľa v súvislosti s
nepriznaním návrhu navrhovateľa na náhradu trov obhajoby v časti prevyšujúcej sumu 6.029,62 eur

(konkrétne v sume 75.000,- Sk), ktorú mali zaplatiť rodičia navrhovateľa, zatiaľ nie je možno prijať
záver, že by skutočne došlo k realizácii a zaplateniu trov, nakoľko okrem výpovede rodičov navrhovateľ
nepredložil žiaden iný dôkaz. Pochybnosti sú najmä v tom, že navrhovateľ ako dôkaz predložil príjmový
doklad z 21.05.2010 pre JUDr. Kuruca, ale navrhovateľ ani rodičia nedisponujú obdobným dôkazom na
doplatenie 75.000,- Sk, navyše ide o blízkych príbuzných navrhovateľa a preto túto škodu je vzhľadom

na vyššie uvedené potrebné navrhovateľom preukázať i ďalšími dôkazmi a následne i vzhľadom na príp.
doplnené dokazovanie opätovne vyhodnotiť.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol
odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 6.029,62 Eur a v ostatnej zamietajúcej časti, týkajúcej

sa náhrady škody z titulu trov obhajoby, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a v tejto časti vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania bude rozhodovať súd prvého stupňa v súlade s ust.
§ 224 ods. 4 O.s.p..

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.