Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. november 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/100/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111209791
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111209791.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek
senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory v právnej veci žalobcu: V. H., bytom A. XX, A.,
zastúpený JUDr. Petrom Vačokom, so sídlom Vazovova 9/A, Bratislava proti žalovanému: Slovenská
republika, Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, v konaní o náhradu 10
308,77 eur s príslušenstvom na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v

Bratislave, zo dňa 09.11.2016, č. k. 5C/48/2011 - 403, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, zo dňa 09.11.2016, č. k.
5C/48/2011 - 403 v napadnutej časti z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou z 25.03.2011
voči žalovanému domáhal náhrady škody vo výške 10 308,77 eur z titulu trov obhajoby, náhrady škody z

titulu straty na zárobku a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1 500 000 eur na tom skutkovom základe,
že dňa 19.02.2001 bolo uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ Nitra, ČVS: KÚV-76OVVK-SY
(ďalej len "uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin vraždy") vznesené proti nemu obvinenie
pre trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva. Voči uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ
sťažnosť, ktorú Krajská prokuratúra v Nitre uznesením zo dňa 22.02.2001 zamietla ako nedôvodnú. Dňa
20.02.2001 bol v súvislosti s týmto obvinením vzatý do väzby, ktorá v jeho prípade trvala 25 mesiacov,

teda 765 dní. Na slobodu bol prepustený až na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 01.04.2003, sp. zn. 2To 25/03. K veci samej ďalej uviedol, že hoci bola u neho
bezprostrednepoobmedzeníosobnejslobodyvykonanáosobnáprehliadkaanebolizistenéanizaistené
žiadne nepovolené látky, následne s odstupom takmer piatich mesiacov od vykonania prehliadky bolo
voči nemu vznesené na základe uznesenia Krajského úradu vyšetrovania PZ Nitra zo dňa 12.07.2001,
ČVS:KÚV-76/OVVK-2000-SY ďalšie obvinenie, a to pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej

látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi (ďalej len "uznesenie o vznesení
obvinenia pre trestný čin držania omamnej látky"). Voči uvedenému obvineniu podal žalobca sťažnosť,
zamietnutú ako nedôvodnú uznesením Krajskej prokuratúry v Nitre zo dňa 01.08.2001. Rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.05.2010, sp. zn. 2To 2/2008, bol žalobca oslobodený
spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že žalobca žalovaný skutok spáchal. V súvislosti s trestným
konaním vznikla žalobcovi škoda vo výške ušlej mzdy, špecifikovaná v návrhu ako náhrada straty na

zárobkuzaobdobieobmedzeniažalobcunaslobode,t.j.zaobdobieod19.02.2001do01.04.2003,ktorej
výšku navrhol určiť, na základe potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o výške služobného
platu v roku 2000, resp. v roku 2001, pred jeho zadržaním (č.l. 9), vyžiadaného zo strany súdu, ďalej
vznikla žalobcovi škoda v podobe vynaložených trov právneho zastúpenia pôvodne uplatnených vo
výške 10 308,77 Eur. Zároveň sa žalobca domáhal nemajetkovej ujmy na osobnostných právach vo
výške 150 000 000 eur.2.Žalovanýžiadalžalobuakonedôvodnúzamietnuť.Namietal,žeúkonyštátnychorgánov,ktoréžalobca
označil ako nesprávny úradný postup, ako zamietnutie sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia,
podanie návrhov na predĺženie trvania väzby, podanie obžaloby a prieťahy, spôsobené Krajským súdom

v Nitre a Najvyšším súdom Slovenskej republiky, nemožno považovať za nesprávny úradný postup.
Žalovaný ďalej namietal, že rozhodnutie o väzbe, ktoré za nezákonné označil žalobca, nebolo zrušené
ani zmenené pre nezákonnosť, nezákonnosť väzby nekonštatoval ani Najvyšší súd SR v uznesení,
v ktorom rozhodol o prepustení žalobcu na slobodu, na základe čoho dospel žalovaný k záveru, že
väzba žalobcu bola dôvodná a bolo o nej rozhodnuté v súlade so zákonom a rozhodnutie o väzbe

teda nemožno považovať za nezákonné. Pokiaľ ide o nárok žalobcu uplatnený ako škoda vzniknutá v
podobe ušlého zárobku žalovaný namietal, že v danom prípade je vylúčená príčinná súvislosť medzi
trestným stíhaním (väzbou) a prepustením zo služobného pomeru, nakoľko žalobca bol prepustený zo
služobného pomeru personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 128 zo dňa 06.04.2001 podľa § 192
ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. a nie z dôvodu začatia trestného stíhania. Žalovaný vzniesol tiež
námietkupremlčania,ktorúodôvodniluplynutímobjektívnejpremlčacejdobystanovenejv§22zákonač.

58/1969,nakoľkoodvydaniauzneseniaovzneseníobvineniaauzneseniaovzatínavrhovateľadoväzby
(vydané20.02.2001)dopodanianávrhunasúdprešloviacako10rokov.Prvostupňovýsúdvecprejednal
a rozhodol na pojednávaní, konanom dňa 18.10.2013, a to rozsudkom č. k. 5C/48/2011-320, ktorým
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 6029,62 Eur a náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 50 000,- Eur, vo zvyšku žalobu zamietol, zároveň vo výroku vyslovil, že o trovách konania

rozhodne súd prvého stupňa v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

3. Proti rozsudku č.k. 5C/48/2011-320, zo dňa 18.10.2013 podal odvolanie žalobca v časti výroku
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol. Zároveň rozsudok súdu
prvejinštancienapadolodvolanímajžalovanýatotak,abyžalobuzamietol,resp.abyodvolacísúdvtejto

časti zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Žalovaný
napadol odvolaním aj tú časť výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 6 029,62 eur, keď namietal, že súd neposúdil
správne otázku premlčania z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej doby, keď s poukazom na
ustanovenia § 22 ods. 1,2 zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva, že počas doby predbežného prerokovania

nároku neplynie trojročná premlčacia doba. Vo vzťahu k 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe žalovaný
zdôraznil, že právo sa premlčí najneskôr za 10 rokov odo dňa doručenia (oznámenia) nezákonného
rozhodnutia. Ak by zákonodarca mienil túto lehotu predĺžiť o čas predbežného prerokovania ako v
prípade trojročnej premlčacej doby, nepoužil by v dikcii ustanovenia výraz "najneskôr". Žalovaný žiadal,
aby odvolací súd v prípade, ak potvrdí napadnutý rozsudok hoci len v časti, vyslovil vo výroku rozsudku

prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a to práve
v otázke spočívania v 10-ročnej objektívnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb.
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti, týkajúcej sa ušlého zárobku vo výške
54.506,- Eur, a v časti, v ktorej bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 50.000,- Eur, potvrdil. Dôvodné však bolo podľa názoru odvolacieho súdu odvolanie žalovaného v

časti náhrady škody z titulu trov obhajoby. V tejto časti bolo podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie
súdu prvého stupňa nedostatočné a nepreskúmateľné.

4. Po vrátení veci odvolacím súdom, súd prvej inštancie v rozsudku 5C/48/2011 - 403, zo dňa 09.11.2016
ustálil, že predmetom zostalo konanie o náhrade škody z titulu trov obhajoby, pričom v zmysle záverov

odvolacieho súdu bolo potrebné doplniť dokazovanie v súvislosti s uplatnením majetkovej škody,
týkajúcej sa trov obhajoby, a to, aké trovy boli uplatnené pôvodným návrhom, vrátane žiadosti o
prerokovanie nároku na Ministerstve spravodlivosti SR, či išlo o náhradu trov obhajoby JUDr. Vačoka,
resp. o náhradu trov obhajoby JUDr. Kuruca, a ak išlo o nové trovy obhajoby JUDr. Kuruca, zaoberať sa
vznesenou námietkou premlčania žaloby žalovaného, ktorá bola žalovaným vznesená na pojednávaní

dňa 12.06.2013 a 25.09.2013.
5. Súd prvej inštancie konštatoval, že z predloženého príjmového dokladu advokáta JUDr. Ladislava
Kuruca zo dňa 21.05.2010 mal preukázané, že žalobca advokátovi uhradil sumu 6 029,62 eur. Zo
svedeckej výpovede na pojednávaní z 09.11.2016 JUDr. Kuruca mal súd preukázané, že svedok
zastupoval žalobcu v čase, keď bol obvinený v trestnej veci, trovy zastúpenia uhradil žalobca JUDr.

Kurucovi po prepustení z väzby, presnú výšku si nepamätá. Z advokátskeho spisu svedok JUDr. Kuruc
uviedol, že v roku 2010 má v účtovníctve zavedený doklad, spisy si archivuje a je na nej vyznačené,
kedy bola vec skončená a zaplatená. Počas pojednávania vstúpil do konania advokát JUDr. Vačok.
Zároveň zo žaloby mal súd preukázané, že nárok na náhradu trov bol uplatnený dňom podania žaloby,t. j. 25.03.2011 a zo znenia petitu jednoznačne vyplynulo, že žalobca si uplatnil trovy obhajoby vo výške
10 308,77 eur.
6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 442 Občianskeho zákonníka, podľa

zákona č. 58/1969 Zb. ako nárok na náhradu škody uplatnený titulom nezákonných rozhodnutí, a to
podľa § 1 ods. 1 veta prvá, § 5 ods. , § 18 ods. 1 a 2 a § 20, v spojení s ustanovením § 22 ods. 1 až
3 zákona č. 58/1969 Zb.
7. Súd prvej inštancie konštatoval, že z výpovede JUDr. Ladislava Kuruca, ako aj z príjmového dokladu
zo dňa 21.05.2010 bolo jednoznačne preukázané, že túto sumu zaplatil žalobca svojmu právnemu

zástupcovi JUDr. Ladislavovi Kurucovi za poskytnuté právne služby. Mal za to, že v konaní bola
preukázaná výška, z čoho trovy pozostávali. K námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že trovy
obhajoby boli uplatnené včas, pretože na súde boli uplatnené dňa 25.03.2011 (deň doručenia žaloby na
súd) a boli aj riadne prerokované. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že žalobca
v konaní pôvodne uplatňoval trovy obhajoby zaplatené JUDr. Vačokovi, v súvislosti s čím žalovaná
tvrdila, že trovy obhajoby, zaplatené JUDr. Kurucovi, boli pred súdom zo strany žalobcu uplatnené až

12.06.2013, z dôvodu ktorého vzniesla námietku premlčania. Mal za to, že na námietku žalovanej nie
je možné prihliadať z dôvodu, že žalobca nárok na náhradu škody, vrátane nároku na náhradu trov
obhajoby uplatnil žalobou z 25.03.2011, t. j. pred uplynutím premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb., v zmysle ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode (žalobca bol oslobodený spod obžaloby rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa

11.05.2010, sp. zn. 2To/2/2008). Keďže sa žalobca okrem iného domáhal voči žalovanej náhrady trov
obhajoby, ktoré mu vznikli v dôsledku nezákonného trestného stíhania, a to vo výške 10 308,77 eur, súd
prevej inštancie, viazaný žalobným petitom dospel k záveru, že nárok žalobcu čo do výšky, ako aj čo
do dôvodu bol riadne uplatnený.
8. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 442 OZ, zo znenia ktorého a jeho výkladu prijatého ustálenou

aplikačnou praxou vyplýva, že skutočnou škodou je potrebné rozumieť majetkovú ujmu, spočívajúcu v
zmenšenímajetkupoškodenéhovsúvislostisnákladmivynaloženýmivspojitostisobhajobouvtrestnom
konaní. Súd prvej inštancie sa oboznámil ešte v pôvodnom konaní s pripojeným trestným spisom v
súvislosti s nezákonne vedeným trestným stíhaním, (závery súdu prvej inštancie, týkajúce sa existencie
nezákonného rozhodnutia neboli odvolacím súdom spochybnené, keďže bol potvrdený výrok súdu o

nemajetkovej ujme), udelil žalobca splnomocnenie na zastupovanie v predmetnej trestnej veci aj JUDr.
Ladislavovi Kurucovi, ktorý, ako potvrdil vo svojej výpovedi, v trestnom konaní žalobcu zastupoval. Z
príjmového dokladu vystaveného advokátom JUDr. Ladislavom Kurucom zo dňa 21.05.2010 vyplynulo,
že žalobca advokátovi uhradil za zastupovanie v trestnom konaní trovy obhajoby vo výške 6.029,62
Eur. V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu, povinnosťou prvostupňového súdu je,

pokiaľ ide o posúdenie nároku na náhradu trov obhajoby, iba posúdiť, o čo sa majetok poškodeného
zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného
postupu, a nie posudzovať účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom
konaní,vnadväznostinačosasúdnestotožnilsnámietkamižalovanejohľadomvyčísleniatrovobhajoby
poskytnutej žalobcovi JUDr. Ladislavom Kurucom.

9. Súd prvej inštancie preto vyhovel žalobe žalobcu v zostávajúcej časti a priznal mu právo na náhradu
škody voči žalovanej vo výške 6 029,62 eur, keď zároveň rozhodol i o zastavení konania v časti o
zaplatenie 4 279,15 eur titulom náhrady trov obhajoby z dôvodu, že v tejto časti zobral žalobca žalobu
späť. O trovách prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 30 dní po právoplatnosti

rozsudku.
10. Proti tomuto rozsudku v zákonnom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná, žiadala, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v napadnutom rozsahu zamietol, prípadne,
aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Žalovaná poukázala na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v časti

náhrady škody, spočívajúcej v trovách obhajoby s tým, aby súd prvej inštancie doplnil dokazovanie,
aké trovy boli uplatnené pôvodnou žalobou, vrátane žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, či išlo o náhradu trov obhajoby JUDr. Vačoka, resp. o náhradu trov JUDr. Kuruca a v
prípade, ak išlo o nové trovy, mal sa súd prvej inštancie zaoberať vznesenou námietkou premlčania
žalovanej. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie, aby sa zaoberal výškou trov obhajoby a či boli

správne uplatnené v pôvodnej žalobe. Po vrátení veci z odvolacieho súdu zostala predmetom konania v
prejednávanej veci náhrada škody v podobe vynaložených trov právneho zastúpenia vo výške 10 308,77
eur, ktorých vyčíslenie predložil žalobca v prílohe spolu so žalobou. Zo špecifikácie a výpočtu týchto
trov nebolo možné zistiť, či si žalobca uplatnil trovy obhajcu JUDr. Petra Vačoka alebo JUDr. LadislavaKuruca. Následne z prílohy na č. listu 216 až 220 však jednoznačne vyplynulo, že žalobca si podanou
žalobou uplatnil náhradu škody, ktorá spočíva v náhrade trov obhajoby za jednotlivé úkony právnych
služieb presne špecifikovaných a vykonaných v roku 2001, v roku 2002, v roku 2003, v roku 2006, v roku

2007, v roku 2010. Takto špecifikované a vyčíslené trovy obhajoby boli uplatnené žalobcom aj v rámci
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody na Ministerstve spravodlivosti SR. Na pojednávaní
zo dňa 12.06.2013 podľa žalovanej došlo k zmene skutkových okolností, keď žalobca netrval na nároku
na náhradu trov obhajoby pôvodne uplatnených vo výške 10 308,77 eur, pričom zotrval na trovách
uplatnených vo výške 8 362 eur, ktoré mal uhradiť JUDr. Kurucovi. Za účelom preukázania nároku vo

výške 6 029 eur žalobca predložil súdu špecifikáciu trov opatrených otlačkom pečiatky a podpisom JUDr.
Ladislava Kuruca, (č. listu 298), z ktorej vyplynulo, že si žalobca na tomto pojednávaní uplatnil náhradu
trov obhajoby iného obhajcu, a to JUDr. Ladislava Kuruca, a nie JUDr. Petra Vačoka, za odlišné úkony
právnych služieb vykonaných v iných dňoch, ako boli žalobcom uplatnené v pôvodnej žalobe, t. j. v
roku 2001 v dňoch 30.08., 08.10., 16.10., 26.10., 30.10., 07.11., 27.11., 28.11., 30.11., v roku 2002 v
dňoch 05.02., 26.03., 17.06., 25.06., 20.09., ďalej v roku 2003 v dňoch 21.01., 22.01., 28.01., 29.01.,

13.02., 06.03., 26.05., 28.05., 11.11. a v roku 2010 dňa 11.05. Podľa žalovanej súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu, keď mal
za to, že žalobca si už dňa 25.03.2011, t. j. podaním žaloby na súd uplatnil trovy obhajoby uhradené
JUDr. Kurucovi, čo mal okrem iného za preukázané aj zo znenia žalobného petitu, ktorým žalobca
žiadal zaviazať žalovanú na úhradu trov obhajoby vo výške 10 308,77 eur. Zo skutkovej situácie je

však nepochybné, že v označenej trestnej veci obhajovali žalobcu obhajcovia JUDr. Peter Vačok, ako aj
JUDr. Ladislav Kuruc, ktorí sa v rámci výkonu obhajoby žalobcu ako obvineného, neskôr obžalovaného,
striedali v účasti na právnych úkonoch, za vykonanie ktorých si uplatnili rozdielnu výšku odmeny a
náhradu trov obhajoby, prirodzene za odlišné úkony právnych služieb. Ak by súd prvej inštancie správne
ustálil skutkový stav, dospel by k záveru, že žalobca si podanou žalobou uplatnil trovy obhajoby JUDr.

Vačoka vo výške 10 308,77 eur za úkony právnych služieb bližšie špecifikovaných v prílohe žaloby,
pričom na pojednávaní konanom dňa 12.06.2013 došlo uplatnením nových trov obhajcu JUDr. Kuruca
vo výške 6 029 eur k zmene žaloby.
11. Žalovaná poukázala na ustanovenie § 139 a § 140 ods. 1, 2 CSP a mala za to, že žalobca odo dňa
12.06.2013 preukazoval úhradu takej odmeny a náhrad obhajcu, ktoré neboli podľa žaloby predmetom

konania. Žalovaná má za to, že uplatnením nároku na náhradu iných trov, ako boli uplatnené v pôvodnej
žalobe, došlo k zmene žaloby, tzv. zmenou rozhodujúcich okolností - t. j. skutkového stavu, pretože
žalobca v priebehu konania si začal uplatňovať skutkovo iný nárok, t. j. nárok na náhradu iných trov,
iného obhajcu, za iné úkony právnej služby a úkonom žalobcu došlo k zmene žaloby, o ktorej mal súd
prvej inštancie rozhodnúť, a teda ju pripustiť alebo nepripustiť podľa § 142 ods. 1 CSP, alebo podľa

§ 143 ods. 1 CSP. Neodstránením rozporov pôvodného vyčíslenia náhrady trov obhajoby, pripojeným
k samotnej žalobe a špecifikáciou trov, ktoré žalobca predložil na pojednávaní dňa 12.06.2013, súd
v rámci dokazovania nerešpektoval usmernenia odvolacieho súdu a zároveň nerozhodol o zmene
žaloby. V konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu § 142 ods. 1 CSP, keď súd svojím
postupom znemožnil žalovanej realizáciu procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva,

čím bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, a tým aj naplnený dôvod v odvolaní podľa §
365 ods. 1 písmeno b) CSP. Súd prvej inštancie pochybil v otázke majetkovej škody, keď neposúdil
správne procesný úkon žalobcu a nerozhodol o zmene žaloby a priznal náhradu škody, spočívajúcej
v takých trovách obhajoby, ktoré neboli predmetom predbežného prerokovania. Priznal žalobcovi nárok
na náhradu škody, ktorá bola uplatnená po uplynutí premlčacej doby, keď priznal náhradu škody,

spočívajúcej v trovách obhajoby bez toho, aby v intenciách usmernenia odvolacieho súdu trestným
spisom verifikoval, či odmena a náhrada za jednotlivé úkony boli správne vyúčtované a či príslušné
úkony právnej služby boli skutočne vykonané a uplatnené už pri podaní žaloby a nesprávne posúdil
trovy obhajoby JUDr. Kuruca ako trovy uplatnené už v rámci predbežného prerokovania nároku a pri
podaní žaloby.

12. Zároveň žalovaná poukázala na ustanovenie § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 58/1969 Zb. a podľa
žalovanej súd prvej inštancie vyhodnotil vznesenú námietku premlčania nesprávne iba z pohľadu
uplynutia subjektívnej premlčacej doby bez toho, aby posúdil aj uplynutie objektívnej premlčacej
doby. Napadnutý rozsudok preto možno v časti odôvodnenia premlčania nároku považovať aj za
nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný, pretože neposkytol žalovanej jednoznačnú odpoveď

na rozhodujúcu námietku, či k premlčaniu nároku titulom nezákonného rozhodnutia došlo plynutím
objektívnej premlčacej doby. Dôvody (závery) súdu prvej inštancie ohľadom premlčania nároku
nepôsobia jednoznačne, ale skôr protichodne. I keď najprv súd prvej inštancie vychádza z toho, že
v prejednávanom prípade jediným aplikovateľným právnym dôvodom je nezákonné rozhodnutie, priotázke premlčania práva na náhradu škody, ohľadom začatia plynutia premlčacej doby už svoj názor
súd prvej inštancie modifikuje poukazujúc na ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a na
okamih, kedy sa žalobca ako poškodený dozvedel o vzniku škody, čo však nie je rozhodný moment

pre začiatok plynutia premlčacej doby pri nároku uplatnenom z titulu nezákonného rozhodnutia. Podľa
§ 22 ods. 1 veta druhá zákona č. 58/1969 Zb., ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia. Uvedené zákonné ustanovenie súd prvej inštancie na danú vec vôbec neaplikoval.
a teda aj z tohto pohľadu otázku premlčania nesprávne právne posúdil. Žalovaná upozorňuje na

ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého sa právo premlčí najneskôr za 10 rokov
odo dňa doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia, pričom táto lehota sa nepredlžuje o čas
predbežného prerokovania, ako v prípade trojročnej premlčacej doby, inak by zákonodarca nepoužil
dikciuustanoveniavýraz„najneskôr“.Zákonodarcajednoznačnemienilsuplynutímdobydesiatich rokov
od vydania nezákonného rozhodnutia spojiť premlčanie nároku. Ak by súd prvej inštancie dospel k
správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom, rozhodol by o zmene žaloby v časti uplatnených

trov JUDr. Kuruca a následne aj o dôvodnosti vznesenej námietky premlčania. K zmene žaloby došlo
po uplynutí premlčacej doby, keďže žalobca bol oslobodený výrokom rozsudku, právoplatným ku dňu
11.05.2010, pričom nárok na náhradu trov obhajoby JUDr. Kuruca bol uplatnený najskôr na pojednávaní
dňa 12.06.2013,a teda po viac ako troch rokoch od oslobodenia žalobcu a súčasne aj viac ako po
10 rokoch od vznesenia obvinenia. V súvislosti s premlčaním nároku žalobcu žalovaná zdôrazňuje,

že trovy obhajcu JUDr. Kuruca neboli predmetom predbežného prerokovania (žalobca prerokoval len
trovy vo výške 10 308,77 eur s rovnakou špecifikáciou, akú priložil k žalobe), a teda či už trojročná
alebo desaťročná premlčacia doba nemohli v tejto časti spočívať. Ak teda súd mienil rozhodovať o
trovách obhajoby JUDr. Kuruca, mal žalobu zamietnuť už z dôvodu premlčania. Námietka zo strany
žalovanejbolavznesenánapojednávaniachdňa12.06.2013a25.09.2013azotrvalananejajpozrušení

rozhodnutia súdu prvej inštancie.
13. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal, aby
Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok v zmysle § 387 CSP ako vecne správny potvrdil. Mal za to,
že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a predchádzajúcom rozhodnutí, potvrdenom Krajským
súdom v Bratislave, rozhodol o nároku žalobcu na náhradu škody v podobe uhradených trov obhajoby v

rámci trestného konania, súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a zistil, že z predloženého príjmového
dokladu advokáta JUDr. Ladislava Kuruca z 21.05.2010 žalobca uhradil advokátovi sumu 6 029,62 eur.
Zo svedeckej výpovede na pojednávaní dňa 09.11.2016 JUDr. Kuruca mal za preukázané, že zastupoval
žalobcu v čase, keď bol obvinený v trestnej veci, trovy zastúpenia uhradil žalobca JUDr. Kurucovi po
prepustení z väzby. Z pôvodnej žaloby mal súd prvej inštancie za preukázané, že nárok na náhradu

trov obhajoby bol uplatnený dňom podania žaloby 25.03.2011 vo výške 10 308,77 eur. Z odvolania
žalovanej vyplýva, že žalobca si pôvodne mal uplatniť trovy obhajoby JUDr. Vačoka, až následne trovy
JUDr. Kuruca. S citovaným tvrdením žalovanej sa žalobca nestotožňuje, keď si uplatnil náhradu trov
obhajoby vo výške 10 308,77 eur a petit znie na sumu a právny titul, na základe ktorého si žalobca
žalovanú sumu uplatnil. Nie je možné dospieť k záveru, že v priebehu konania došlo k zmene žaloby.

Ak bol žalobca v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.
14. Podaním zo dňa 28.02.2017 súd prvej inštancie zaslal žalovanej vyjadrenie žalobcu k odvolaniu
žalovanej s výzvou, že žalovaná môže podať v zmysle § 374 ods. 1 CSP vyjadrenie, a to najneskôr v
lehote 10 dní od doručenia vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného. Žalovaná prevzala vyjadrenie

žalobcu k odvolaniu plus prípis súdu prvej inštancie dňa 02.03.2017. K vyjadreniu žalobcu sa písomne
nevyjadrila.
15. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel
k záveru, že odvolanie je dôvodné.

16. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že súd prvej inštancie, v poradí prvým rozsudkom
zo dňa 18.10.2013, uložil žalovanému povinnosť žalobcovi náhradu škody vo výške 6 029,62 eur a
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 eur, vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Zároveň uviedol,
že o trovách konania rozhodne v lehote 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.
17. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v časti výroku rozsudku súdu

prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol a zároveň podal odvolanie i žalovaný, a to
voči prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie, t. j. voči časti výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný
zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 6 029,62 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000
eur.18. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 16.03.2015, č. konania 6Co/133/2014 - 366, v spojení s dopĺňacím
rozsudkom zo dňa 18.05.2015, č. k. 6Co/133/2014 - 382, rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa
18.10.2013 pod č. k. 5C/48/2011 - 320 v zamietajúcej časti, týkajúceho sa ušlého zárobku vo výške

54 506 eur a v časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 50 000 eur, potvrdil. V časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi 6 029,62 eur a v
ostatnej zamietajúcej časti, týkajúcej sa náhrady z titulu trov obhajoby, rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dopĺňacím rozsudkom, rozsudok
súdu prvej inštancie zo dňa 18.10.2013, č. k. 5C/48/2011 - 320 zároveň v zamietajúcej časti, týkajúcej

sa nemajetkovej ujmy vo výške 1 450 000 eur potvrdil.
20. Súd prvej inštancie konštatoval, že po vrátení veci odvolacím súdom ustálil, že predmetom
zostalo konanie o náhrade škody z titulu obhajoby. Odvolací súd dodáva, že predmetom konania v
prejednávanej veci bola náhrada škody v podobe vynaložených trov právneho zastúpenia v celkovej
výške 10 308,77 eur. Súd prvej inštancie postupom podľa § 145 ods. 2 CSP v rozhodnutí vo veci
samej rozhodol o zastavení konania v časti o zaplatenie 4 279,15 eur titulom náhrady trov obhajoby z

dôvodu, že v tejto časti zobral žalobca žalobu späť. Rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 6 029,62 eur s odôvodnením, že po doplnení dokazovania
smerom naznačeným v rozhodnutí odvolacieho súdu, súd prvej inštancie uviedol, že skutočnou škodou
je potrebné rozumieť majetkovú ujmu, spočívajúcu v zmenšení majetku poškodeného v súvislosti s
nákladmi vynaloženými v spojitosti s obhajobou v trestnom konaní. Vychádzal z príjmového dokladu

vystaveného advokátom JUDr. Ladislavom Kurucom z 21.05.2010, z ktorého vyplynulo, že žalobca
advokátovi uhradil za zastupovanie v trestnom konaní trovy obhajoby vo výške 6 029,62 eur. Zároveň
poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacieho súdu, v zmysle ktorej povinnosťou súdu prvej
inštancie je, pokiaľ ide o posúdenie nároku na náhradu obhajoby, iba posúdiť, o čo sa majetok
poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, a nie posudzovať

účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní, a preto sa súd prvej
inštancie nestotožnil s námietkami žalovanej, ohľadom vyčíslenia trov obhajoby, poskytnutej žalobcovi
JUDr. Ladislavom Kurucom.
21. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konania a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

22.Podľavyššiecitovanéhoustanoveniavyslovenýmprávnymnázoromodvolaciehosúdu,atopokiaľsa
týka vo vzťahu k chybám, či už hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru je prvoinštančný
súd viazaný. Len výnimočne súd prvej inštancie nebude viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
vysloveným v zrušovacom uznesení, ak v ďalšom konaní pred súdom prvej inštancie dôjde na základe
vykonaného dokazovania k takej zmene skutkového stavu oproti stavu veci, z ktorého vychádzal

odvolací súd pri vyslovení svojho právneho názoru, že právny názor odvolacieho súdu už popri novom
skutkovom stave nemôže obstáť. Súd prvej inštancie sa týmto zákonným ustanovením neriadil, keď
nerešpektoval usmernenie jeho ďalšej činnosti a neskúmal výšku trov, ktoré žalobca predložil súdu prvej
inštancie v prílohe nachádzajúcej sa na č. listu 216 až 220 (výsledná suma 10 308,77 eur), nestotožnil
ju so špecifikáciou úkonov na č. listu 300a, 300b, a tým neodstránil rozpory pôvodného vyčíslenia

náhrady trov pripojené k samotnej žalobe a špecifikáciu trov, ktoré žalobca pripojil na pojednávaní dňa
12.06.2013 (č. listu 298, konkrétne vyčíslenie trov na č. listu 300a spisu). Dôvodná je preto odvolacia
námietka žalovanej, že si súd prvej inštancie v ďalšom konaní neozrejmil predmet konania v časti
náhrady škody, spočívajúcej v trovách obhajoby, nedoplnil dokazovanie oboznámením sa s trestným
spisom tak, aby bolo zrejmé, aké trovy boli uplatnené pôvodnou žalobou zo strany žalobcu, vrátane

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Dôvodná je preto odvolacia námietka
žalovanej, že zo špecifikácie a výpočtu trov, ktoré žalobca predložil v prílohe na č. listu 216 až 220, v
porovnaní s prílohou, ktorú následne predložil v priebehu prvoinštančného konania dňa 12.06.2013, nie
je možné zistiť, či žalobca si uplatnil trovy obhajcu JUDr. Petra Vačoka alebo JUDr. Ladislava Kuruca.
Porovnanímtýchtošpecifikáciínač.listu216anasl.ana č.listu300a ideoodlišnéúkonyprávnych

služieb, ktoré sú vykonané aj v iných dňoch, ako boli žalobcom uplatnené v pôvodnej žalobe, a to tak,
ako správne na túto skutočnosť poukazuje i žalovaná v odvolaní. Tým súd prvej inštancie nesprávne
ustálil v prvom rade skutkový stav, pričom vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie, keďže žalobcu
v trestnom konaní zastupovali viacerí advokáti, a to JUDr. Ladislav Kuruc, JUDr. Peter Vačok, ale aj
JUDr. Pavlikovská tak, ako to vyplýva z výpovede právneho zástupcu žalobcu z pojednávania zo dňa

04.09.2013 (č. listu 311), keď konštatoval, že zotrváva na výške trov právneho zastúpenia vo výške 8 362
eur, pričom zvyšok predstavujú trovy obhajoby uhradené JUDr. Pavlikovskej. Len po riadnom ustálení
skutkového stavu bude možné správne vyhodnotiť i vznesenú námietku premlčania, ak by sa po riadnom
doplnení dokazovania preukázalo, že došlo k zmene žaloby ( k zmene skutkového stavu), ak žalobcav priebehu konania si uplatnil skutkovo iný nárok, nárok na náhradu iných trov iného obhajcu za iné
úkony právnej služby, a teda aj iných úkonov, ktoré by neboli prejednané v súvislosti s predbežným
prerokovaním nároku.

23. Preto v ďalšom konaní súd prvej inštancie je povinný jednoznačne sa riadiť právnym názorom
odvolacieho súdu v súlade s ustanovením § 391 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom
súdu prvej inštancie, že mal ,, iba posúdiť ??, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti
s vydaním nezákonného rozhodnutia a nebolo potrebné posudzovať účelnosť trov vynaložených v
súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní. Žalobcovi totiž možno náhradu v súvislosti s trovami

právneho zastúpenia v trestnom konaní priznať len do výšky tarifnej odmeny za jeho zastupovanie v
trestnomkonaní.Odvolacísúdnepopiera právožalobcudohodnúťsasprávnymzástupcomnaodmene,
ktorá prevyšuje základnú tarifnú odmenu, avšak žalobca pri takejto dohode musí počítať s tým, že v
prípade súdneho konania o náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím, výšku škody možno
priznať len v rozsahu zodpovedajúcom hodnote úkonov právnej pomoci, vypočítanej podľa základnej
tarifnej odmeny. Trovy právneho zastúpenia presahujúce tarifnú odmenu bude musieť hradiť žalobca

z vlastných prostriedkov. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k zneužitiu situácie, keby sa poškodený
dohodol na neúmerne vysokej zmluvnej odmene, prípadne na kombinácii zmluvných odmien, (časová,
podielová, tarifná). Ak si teda poškodený dohodne vyššiu ako tarifnú odmenu, musí si byť vedomý, že
sa sám pričinil o navýšenie jeho nákladov a úhradu zvýšených nákladov nemusí znášať štát. Ak škoda
uplatnená v konaní mala vzniknúť v dôsledku rozhodnutí, ktoré boli vydané pred účinnosťou zákona č.

514/2003 Z.z., súd prvej inštancie nárok na náhradu škody uplatnený titulom nezákonných rozhodnutí,
posúdil podľa zákona č. 58/1969 Zb. a s poukazom na ustanovenia § 20 citovaného zákona náhradu
škody ustálil podľa ustanovenia § 442 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná
škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou je teda škoda, ktorá žalobcovi vznikla, pokiaľ sa týka náhrady trov
v trestnom konaní len za účelne vynaložené trovy, ktorých podľa odvolacieho súdu, výška predstavuje

tarifnú odmenu advokáta. Odvolací súd v predchádzajúcom svojom rozhodnutí v súvislosti s trovami
obhajoby uviedol, že žalobca má zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia, vrátane náhrady trov právneho zastúpenia, avšak je potrebné skúmať výšku týchto trov,
nestačí, že žalobca predložil príjmový doklad o tom, že uhradil advokátovi za zastupovania v trestnom
konaní trovy obhajoby vo výške 6 029,62 eur. Trovy konania, ktoré prevýšia tarifu, žalobca teda nemusel,

ale chcel, ak sa na to dohodol, prípadne zaviazal zmluvne s advokátom, vynaložiť na svoju obranu v
trestnomkonaní.Lennákladydovýškytarifysúvpriamejpríčinnejsúvislostisnezákonnýmrozhodnutím.
24. Bude preto vecou súdu prvej inštancie už okrem vyššie uvedeného t.j. odstrániť rozpory pôvodného
vyčíslenia náhrady trov pripojené k samotnej žalobe a špecifikáciu trov, ktoré žalobca pripojil na
pojednávanídňa12.06.2013(viďč.l.298ažč.l.300aspisu),opätovneprejednaťpredmetkonania,ustáliť

nárok žalobcu uplatnený titulom trov obhajoby priamo porovnaním s úkonmi v trestnom spise tak, ako to
odvolací súd uložil už v predchádzajúcom rozsudku zo dňa 16.03.2015, č. k. 6Co/133/2014 - 366 str. 17
a 18 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, keďže súd prvej inštancie v tomto smere nepostupoval,
napriek tomu, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( v tom čase ustanovenie § 226
Občianskeho súdneho poriadku - procesný právny predpis platný do 30.06.2016). Ako už odvolací

súd uviedol, v novom konaní súd prvej inštancie po ustálení čo, koho trovy trestného konania si
žalobca uplatnil, doplní dokazovanie oboznámením sa s trestným spisom a porovná a verifikuje úkony
právnej služby, ktoré si žalobca uplatnil spolu so žalobou a ktoré úkony boli prejednané i v súvislosti s
predbežným prerokovaním nároku u žalovaného, tieto úkony porovná s úkonmi, ktoré žalobca predložil
v priebehu prvoinštančného konania (viď č. listu 300a) a následne porovná, čo predstavuje suma

uvedená na príjmovom pokladničnom doklade uvedená na č. listu 300b a ktoré úkony zo špecifikácie,
ktoré predložil žalobca spolu so žalobou, predstavujú sumu v príjmovom pokladničnom doklade na č.
listu 300b, a to z dôvodu, že v konaní žalobca jednoznačne nepreukázal, za ktoré úkony v trestnom
konaní si uplatňuje náhradu trov obhajoby. Navyše z výpovede svedka JUDr. Ladislava Kuruca na
pojednávaní pred súdom prvej inštancie zo dňa 09.11.2016 vyplýva, že si ako advokát účtuje väčšinou

len tarifu a paušál, neúčtuje stratu času a cestovné, keďže pri takýchto veľkých kauzách je tarifa veľká
a nechce nadmerne zaťažiť klientov. Napriek tomu v oboch predložených dokladoch tak, ako ako na č.
listu 216 a nasl. ako i na č. listu 300a sú vyčíslené okrem úkonov právnej služby i náhrada za cestovné
a u vyúčtovania na č. listu 300a cestovné, vrátane straty času. Tieto úkony taktiež súd prvej inštancie
neverifikoval v trestnom spise a tento rozpor neodstránil.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti a vec opätovne vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, nakoľko súd
prvej inštancie napriek tomu, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, nedoplnil dokazovanie
v zmysle usmernenia odvolacieho súdu, nedoplnil dokazovanie pripojením trestného spisu a nezisťoval,či odmeny a náhrady za jednotlivé úkony boli správne vyúčtované a teda, či nárok žalobcu je v
tomto smere dôvodný. V prípade, že sa doplnením dokazovania preukáže, že išlo o zmenu žaloby,
bude opätovne rozhodovať i o vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného. Keďže súd prvej

inštancie doposiaľ nerozhodol o trovách prvoinštančného konania a odvolací súd zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie v jeho napadnutej časti a vec vrátil v tejto časti na ďalšie konanie, súd prvej inštancie
rozhodne o náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania v novom rozhodnutí o veci v súlade
s ustanovením § 396 ods. 3 CSP.
26.Totorozhodnutieboloprijatéodvolacímsenátompomeromhlasov3:0(§3ods.9Zákonač.757/2004

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP ).