Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. marec 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/7/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920202028
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5920202028.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Ing. A. G., nar. XX.X.XXXX,
bytom N. XX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Garom, so sídlom N., S. XX, proti
žalovanému Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, právne
zastúpenému SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, o určenie práva
na mimoriadny výkonnostný bonus a zaplatenie 7.020 eur s príslušenstvom, na základe odvolania
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 9Cpr/30/2020-318 zo dňa 8. júla 2021
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť titulom druhej časti mimoriadneho
výkonnostného bonusu (ďalej aj len „MVB“) pre kľúčových zamestnancov zaplatiť žalobcovi sumu
7.020 eur brutto spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 1.1.2020 až do zaplatenia.
Vychádzalztohožemimoriadnyvýkonnostnýbonusjevariabilnouanenárokovouzložkoumzdy,naktorý
vzniká zamestnancovi nárok až na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jeho priznaní.

Zamestnávateľ nemá obligatórnu povinnosť takéto rozhodnutie vydať, ak však rozhodnutie o priznaní
fakultatívnej zložky mzdy prijme, je ním viazaný. V prípade sporného MVB pre kľúčových zamestnancov
Z. Z., a.s., (ďalej len „Z.“) sa jednalo o jednorazový program pre vybraných zamestnancov spojený s
indikátormi výkonnosti.
2. Okresný súd mal preukázané, že zo strany zamestnávateľa (konkrétne predstavenstva právneho
predchodcu žalovaného - Z.) došlo k rozhodnutiu o priznaní a vyplatení mimoriadneho výkonnostného
bonusu žalobcovi v celkovej výške 17.550 eur, z čoho 40 % (t.j. suma 7.020 eur - istina v súdenej

veci) malo byť podľa rozhodnutia predstavenstva č. 110/2016 v spojení s listom zo dňa 28.7.2016
vyplatené v roku 2019. Oznámenie o priznaní MVB z 28.7. 2016 bolo podpísané predsedom a členkou
predstavenstva; osobami oprávnenými konať v mene zamestnávateľa a zodpovedá aj § 9 ods. 1 veta
prvá Zákonníka práce (ďalej len ZP). Dotknutý právny úkon bol vážny, určitý a zrozumiteľný, a preto ho
okresný súd považoval za platný podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. Súčasne z neho jednoznačne vyplývalo,
že zamestnávateľ priznal žalobcovi MVB za individuálne úsilie v procese predaja akcií.
3. Okresný súd vyslovil, že dojednanie pohyblivej/variabilnej zložky mzdy medzi zamestnancom a

zamestnávateľom je akceptovateľné (podobne ako uzavretie samotnej pracovnej zmluvy ako celku) i v
konkludentnej forme. Pokiaľ bola dohodnutá v (písomnej) pracovnej zmluve iba základná zložka mzdy,
uvedené neodporuje tomu, aby zamestnávateľ na základe svojho individuálneho rozhodnutia priznal
zamestnancovi aj pohyblivú zložku mzdy. Nebol zistený ani rozpor rozhodnutia o priznaní MVB internýmpredpisom zamestnávateľa (označeným ako Politika odmeňovania), keďže interná smernica obsahuje
úpravu pohyblivej zložky mzdy. Zároveň už z východiskového pomenovania „odmena za mimoriadne
výkony...“ je zrejmé, že išlo jednak o výrazne motivačnú zložku odmeny a jednak o odmenu reagujúcu

na mimoriadnu (nadštandardnú) pracovnú výkonnosť. Okresný súd konštatoval, že právny predchodca
žalovaného pracovné výkony žalobcu pri splnení podmienok na priznanie MVB vyhodnotil, čím došlo i
k splneniu podmienky požadovanej zákonom o bankách.
4. Námietku žalovaného, že v prípade posudzovaného bonusu sa jedná o tzv. „zlaté padáky“ okresný
súd považoval za účelovú. Rozhodnutie predstavenstva č. 110/2016 predstavuje totiž iba/až zavŕšenie

procesu smerujúceho k udržaniu kľúčových zamestnancov Z. po dobu procesu predaja akcií predmetnej
spoločnosti, pričom tento proces začal minimálne rok predtým. Rovnako okresný súd neakceptoval
námietku žalovaného o nedostatku dobromyseľnosti žalobcu. Žalobca nemal z titulu náplne práce
na jeho pracovnej pozícii (vedúci oddelenia riadenie aktív a pasív) žiadne kompetencie v rámci
riadenia spoločnosti, nebol členom predstavenstva ani dozornej rady právneho predchodcu žalovaného.
Nebolo teda jeho povinnosťou poznať predpisy upravujúce riadenie spoločnosti, vzťahy medzi orgánmi

spoločnosti a prípadné obmedzenia. Naopak, žalobca bol „štandardným“ zamestnancom a jeho
povinnosťou bolo osobne vykonávať práce podľa pokynov zamestnávateľa a dodržiavať pracovnú
disciplínu.
5. Okresný súd uviedol, že v konaní neboli ani len tvrdené žiadne skutočnosti, ktoré by mohli zakladať
predpoklad, že žalobca mohol mať vedomosť o tom, že predstavenstvo pristúpilo k rozhodnutiu o

priznaní a vyplatení bonusu bez splnenia podmienky schválenia vyplatenia dozornou radou. Navyše
žalobca nebol povinný skúmať perfektnosť procesu schvaľovania MVB a z dôvodu jeho pracovného
postavenia reálne ani takúto možnosť nemal. Otázka dobromyseľnosti žalobcu bola preskúmavaná (i
odvolacím súdom) už v spore týkajúcom sa prvej časti MVB a nebol zistený jej nedostatok. V tejto
súvislosti okresný súd doplnil, že vedomosť žalobcu o prípadnom porušení interných predpisov by mala

právnu relevanciu len v čase, kedy predstavenstvo rozhodlo o priznaní bonusu ako celku. Samotné
tvrdenie, že aktuálne (v rámci neskorších súdnych sporov) žalobca disponuje týmito informáciami a preto
nie je dobromyseľný, neobstojí.
6. Podľa názoru okresného súdu nie je rozhodné, v akej výške bol MVB prisľúbený, ale je rozhodné,
v akej výške bol konkrétny bonus priznaný. Nemôže byť na ťarchu zamestnanca rozdiel medzi

prisľúbeným a priznaným výkonnostným bonusom; osobitne, ak výška priznaného výkonnostného
bonusu nebola (až do „prvého“ súdneho sporu) ani zo strany zamestnávateľa nijakým spôsobom
spochybňovaná. Obdobne nie je podstatné (tvrdené) neschválenie vyplatenia bonusu dozornou radou
Z.. Podľa § 10 ods. 1 ZP právne úkony štatutárnych orgánov zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základe
týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti, pričom podľa § 191 ods. 1 Obch. zák. je predstavenstvo

štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý koná v jej mene. V zmysle § 191 ods. 2 Obch. zák. eventuálne
obmedzenia práva predstavenstva konať v mene spoločnosti nie sú účinné voči tretím osobám.
Nadväzne, pokiaľ by si aj obchodná spoločnosť interne upravila požiadavku schválenia rozhodnutia
predstavenstva o priznaní MVB dozornou radou, uvedené nie je účinné vo vzťahu k zamestnancom.
Taktiež skutočnosť, že niektorý člen predstavenstva, či dozornej rady sa zúčastnil hlasovania vo veci

vlastnej odmeny, je v súdenom spore irelevantná, nakoľko táto vada sa žalobcu nedotýka.
7.Keďžeanijednuzvádvytýkanýchžalovanýmnemalspôsobiťžalobca,okresnýsúdupriamilpozornosť
na elementárny princíp ochrany zamestnanca pred následkami možnej neplatnosti právnych úkonov
v pracovnoprávnych vzťahoch, vyplývajúci z § 17 ods. 3 ZP. Argumentácia žalovaného je založená
práve na spochybňovaní vlastných rozhodovacích procesov, za ktoré je ako právny nástupca Z.

zodpovedný. Preto ani námietka o zrušení rozhodnutia právneho predchodcu z 28.7.2016 neskorším
rozhodnutím predstavenstva žalovaného z 19.12.2016 nie je dôvodná. Pokiaľ zamestnávateľ svojím
rozhodnutím priznal žalobcovi nárok na bonus, nemôže (navyše až po splnení požadovaných úloh zo
strany zamestnanca) tento prejav vôle vziať jednostranne späť, resp. ho jednostranne meniť.
8. Okresný súd v danej spojitosti zdôraznil, že na eventualitu odňatia odloženej (druhej) časti bonusu

sa vzťahuje ustanovenie o maluse & odňatí bonusu v súlade s Politikou odmeňovania. Žalovaný
však ani len netvrdil, že by rozhodol na základe predmetných ustanovení. Uvedené je zrejmé i zo
samotného rozhodnutia predstavenstva z 19.12.2016 o zrušení rozhodnutia o priznaní nároku na bonus,
ktorého podkladom nebolo skúmanie kritérií prezumovaných čl. X, bode 10 Politiky odmeňovania.
Nakoľko žalovaný bol povinný vyplatiť žalobcovi predmetnú druhú časť mimoriadneho výkonnostného

bonusu najneskôr do 31.12.2019, od 1.1.2020 ho zaťažuje i povinnosť zaplatiť úroky z omeškania. O
trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore v plnej miere úspešnému žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáha
jeho zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá. Vo viacerých rovinách namietal nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia. V nadväznosti na argumentáciu prezentovanú v priebehu konania zotrval

na tom, že pri prijatí rozhodnutia o priznaní MVB neboli dodržané predpísané pravidlá (nikdy nebolo
schválené dozornou radou, viaceré zainteresované osoby rozhodovali sami o sebe, selektovaná bola
iba určitá skupina zamestnancov, ktorej mali byť udelené mimoriadne odmeny...). Navyše, sporné
rozhodnutia predstavenstva o MVB boli neskôr v celom rozsahu zrušené rozhodnutím „nového“
predstavenstva z 19.12.2016. Žalovaný potvrdil, že ustanovenia Politiky odmeňovania o maluse a odňatí

odmeny neuplatnil individuálne voči žalobcovi, ale ich uplatnil en bloc voči všetkým zamestnancom
zaradeným do programu MVB. Uviedol, že vo vzťahu k (spornej) odloženej časti MVB bolo pritom
nevyhnutné schválenie jej výplaty podľa časti III čl. 10 bod 12.3 Politiky odmeňovania.
10. Naďalej mal za to, že ak odmeňovanie zamestnancov nie je v súlade so zákonom o bankách,
resp. štatutárny orgán poruší jeho ustanovenia, zamestnanec nemôže byť v zmysle § 10 ods. 2 ZP
dobromyseľný. Žalovaný zdôrazňoval, že žalobcovi priznaný nárok je v rozpore so zákonom o bankách,

pričom ide o kogentnú verejnoprávnu úpravu, ktorá nepripúšťa odklon na zmluvnom základe. Okresný
súd nerozlišoval ani medzi fázou priznania nároku na MVB a fázou schválenia jeho výplaty, ktorá sa
uskutočnila v jeden deň - 28.7.2016. Mimoriadny výkonnostný bonus nemožno považovať za súčasť
základnej zložky mzdy (nebol tak definovaný v pracovnej zmluve), súčasne však nemal ani atribúty
negarantovanej pohyblivej zložky odmeny v zmysle § 23b ods. 1 zákona o bankách (okresný súd

neuviedol, o aký druh pohyblivej zložky odmeny podľa označenej právnej normy ide). Žalovaný mal za
to, že mzda žalobcu podľa dotknutej zákonnej úpravy mohla byť dohodnutá iba dvojzložkovou formou,
a to formou pevnej zložky odmeny a negarantovanej pohyblivej zložky odmeny, ktorá ale v pracovnej
zmluve žalobcu nebola výslovne upravená. Rozhodne nemohlo - podľa odvolateľa - ísť o konkludentnú
zmenu pracovnej zmluvy.

11. Rovnako nesúhlasil so záverom, že žalobcovi mohol byť priznaný bonus aj vo vyššej výške ako
vyplývala z listu zo dňa 14.12.2015. Odvolateľ poukazoval na to, že MVB bol žalobcovi priznaný pod
podmienkou odkladu splatnosti, pričom interný predpis obsahoval možnosť vylúčenia výplaty bonusu;
to znamená, že odložená časť MVB bola spätne odňateľná. Okresný súd sa nedostatočne vysporiadal
s otázkou dobromyseľnosti žalobcu, ktorý „nepochybne vedel, že predstavenstvo žalovaného sleduje

záujmy len majoritného akcionára, nie však záujmy samotného žalovaného ako zamestnávateľa“.
Za relevantných okolností bola „viac ako zrejmá existencia úmyslu zabezpečiť pre vyvolený okruh
vysokopostavených manažérov extraordinárny jednorazový príjem“. Žalobca tak preukázateľne musel
vedieť, že štatutárny orgán pri priznaní MVB prekročil svoje právomoci, z ktorého titulu žalovaný nie je
dotknutým pracovnoprávnym úkonom viazaný.

12. Odvolateľ dával do pozornosti, že pokiaľ aj žalobca vykonával nadprácu, činil tak výlučne v prospech
pôvodného akcionára a žalovaný nemôže znášať náklady s tým spojené. Okresný súd mal skúmať
mimoriadny výkonnostný bonus aj z pohľadu imperatívu dobrých mravov (čl. 2 ZP). Zamestnanci
zaradení do skupiny riadiacich zamestnancov (vrátane žalobcu) si pritom museli byť plne vedomí toho,
že práve ich pozície budú po predaji akcií novému akcionárovi obsadené novými osobami (zároveň

však konštatoval, že žalobca zostal u žalovaného pracovať aj po predaji akcií). MVB nemožno vnímať
len ako individuálny nárok žalobcu, „ale ako cielené konanie bývalých vedúcich zamestnancov“. Aj z
daného pohľadu predmetný bonus má znaky tzv. „zlatých padákov“; osobitne, ak Z. vykazovala stratu
v miliónoch eur.

13. Žalobca zostal v odvolacom konaní nečinný.

14. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez vykonania pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods.
3 CSP) napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

15. Rozhodne nezodpovedá obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku námietka odvolateľa, že
okresný súd len zjednodušene odkázal na predošlé (už právoplatné) rozhodnutie o prvej časti MVB.
Dotknutýprístupbypritombolvnemalejmieredostačujúci,keďžeoviacerých(ažnosných)argumentoch
sporových strán už bolo právoplatne rozhodnuté. Hoci sa nejedná o „úplne bezprostrednú“ viazanosť

právoplatným rozhodnutím, aká je vlastná napríklad následnému rozhodovaniu o výške nároku po
právoplatnosti rozhodnutia o existencii jeho základu, nepochybne otázky iniciovania programu MVB,
prijatia rozhodnutí predstavenstvom, výkon práce žalobcu v procese predaja akcií, konania v mene
právnickej osoby v pozícii zamestnávateľa prostredníctvom štatutárneho orgánu, dobromyseľnostižalobcu v otázkach MVB, charakteru MVB ako variabilnej zložky mzdy atď. boli právoplatne t.j. z
pohľadu právnej istoty ako elementárnej súčasti pojmu právny štát definovaného v článku I. Ústavy SR
s prezumovaným atribútom vecnej správnosti uzavreté v rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k.

3Cpr/7/2018-304 z 22.1.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoPr/6/2019 z
27.9.2019, ktoré sa týkali prvej časti MVB žalobcu.

16. V aktuálnom spore sú tak určujúce otázky týkajúce sa priamo len uplatňovanej druhej časti MVB.
Žalovanývýslovnepotvrdil,žeindividuálnevovzťahukžalobcovinerozhodolovyužitíustanoveníPolitiky

odmeňovania o maluse (o znížení alebo nevyplatení) pohyblivej zložky celkovej odmeny. Rozhodol tak
iba en bloc voči všetkým zamestnancom zaradeným do programu mimoriadneho výkonostného bonusu.
17. Dotknuté ustanovenie čl. 10 Politiky odmeňovania o maluse sú však koncipované a smerované ku
konkrétnej osobe, keď termín „osoba“ rôznych gramatických tvarov sa opakovane uvádza v jednotlivých
bodoch daného ustanovenia, resp. v záhlaví jednotlivých podmienok, pri splnení ktorých je namieste
využiť ustanovenia o maluse.

18. Zároveň vo vzťahu k samotnému vyplateniu odloženej pohyblivej zložky sa používa
termín „sa vyplatí“, či „budú vyplatené“, t.j. bez definovania nutnosti ďalšieho osobitného
rozhodovania zamestnávateľa, resp. jeho predstavenstva ako štatutárneho orgánu konajúceho v
mene zamestnávateľa. Ani z bodu 12.3, na ktorý žalovaný odkazuje, nevyplýva nutnosť rozhodnutia

predstavenstva o vyplatení odloženej časti MVB. Hoci je v texte použitý termín „ako sa prizná“, nie je
uvedené, kto je tým neurčitým subjektom „sa“; predstavenstvo je pritom výslovne činné len v zmysle
úpravy pohyblivej odmeny smerom nadol za splnenia individuálnych predpokladov u toho-ktorého
zamestnanca; čo jednoznačne v súdenej veci vo vzťahu k žalobcovi vykonané nebolo.
19. Výrazná miera neurčitosti a nejasnosti termínov použitých v texte Politiky odmeňovania „sa

prizná“, „bude priznaná“, „bude skutočne udelená“ atď. nemôže byť vykladaná v neprospech slabšej
strany pracovnoprávneho vzťahu t.j. v neprospech zamestnanca. Nadväzne za jednoznačne stanovenú
podmienku vyplatenia odloženej časti pohyblivej odmeny je nutné považovať uplynutie lehoty odkladu.
Krajský súd opakovane zdôrazňuje, že na zníženie predmetnej sumy, resp. na jej úplné odňatie by bolo
nevyhnutné prijatie individualizovaného rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi; k čomu aj podľa vyjadrenia

samotného žalovaného nedošlo.

20. V súdenej veci je nevyhnutné vnímať jej „vnútornú podstatu“, ktorou je odmietanie plnenia nároku
tým, kto nárok - po (vlastnom) konštatovaní splnenia ním určených kritérií - už priznal. Zamestnávateľ
požaduje od zamestnanca vykonanie činností, ktoré sú nad rámec pracovných povinností daných

existujúcou pracovnou zmluvou (a z nej vyplývajúcou pracovnou náplňou), po ich vykonaní aj prizná
zamestnancovi finančný nárok, ale následne, keď má tento nárok vyplatiť, odmieta plniť. Z principiálneho
hľadiska v prejednávanej veci ide o presne takýto prípad, čo je nutné východiskovo vnímať pri
posudzovaní argumentácie sporových strán.
21. Krajský súd si je plne vedomý, že zároveň je nutné konštatovať, že zamestnávateľom činným v

prvej fáze daného procesu (od požadovania výkonu prác od zamestnanca až po priznanie nároku) bol
právny predchodca žalovaného. Na druhej strane práve inštitút právneho nástupníctva (ako absolútne
štandardná reflexia potrieb a dôsledkov činnosti a fungovania subjektov práva v praktickom živote),
ktorý svoj status vo vzťahu k Z. akceptuje i sám žalovaný, garantuje istotu v právnych vzťahoch.
Osobitne v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorým je i základný vzťah strán v súdenej veci, je takáto

garancia nevyhnutná; čo je v značnej miere prítomné i v rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ týkajúcich sa
doktrinálneho výkladu smernice Rady 2001/23/ES z 12.3.2001 o aproximácii zákonov členských štátov
týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov
alebo závodov (napr. rozsudok zo 7. augusta 2018, Colino Sigüenza, C-472/16). Nie je prijateľné, aby na
zbavenie sa povinností zamestnávateľa plniť pracovnoprávne nároky postačovalo, aby došlo k prevodu

(prípadne prechodu) práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na iný (zamestnávateľský) subjekt.

22. Žalovaný mal v procese „prevzatia“ Z. nepochybne možnosť náležite sa oboznámiť (aj) s
komplexnou pracovnoprávnou agendou, vrátane napr. okolností viažucich sa k MVB. Prípadnú
nedôslednosť žalovaného (eventuálne ním zaangažovaných externých subjektov) v danom procese nie

je akceptovateľné prenášať na žalobcu. Napokon sám žalovaný prioritne spochybňuje činnosť svojho
právneho predchodcu, t.j. činnosť zamestnávateľa.
23. Inak povedané, aj prípadné nedostatky v činnosti príslušných orgánov právneho predchodcu
žalovaného (predovšetkým predstavenstva, ktoré koná/konalo v pracovnoprávnych vzťahoch - § 9ods. 1 ZP) nemôžu byť na ťarchu zamestnanca. Okrem iného v takom zmysle, že zamestnanec ako
druhá strana pracovnoprávneho vzťahu bude povinná preukazovať oprávnenosť a legitímnosť konania
zamestnávateľa. Argumentačný prístup žalovaného však v nemalej miere smeruje práve k uvedenému.

V danom ohľade sa tak rozhodne nejedná o tendenčné favorizovanie zamestnanca - žalobcu, ako sa
snaží tvrdiť odvolateľ.

24. Odvolateľ - presne v naznačenom duchu - opakovane a vo viacerých variáciách (prostredníctvom
rôznych právnych inštitútov a konštrukcií) poukazuje na údajnú vedomosť žalobcu o vadnosti

postupu zamestnávateľa v procese týkajúcom sa MVB. Je však nesporné, že žalobca nebol členom
predstavenstva a ani v žiadnej inej pozícii sa nezúčastňoval jeho rokovaní v otázkach spojených s
mimoriadnym výkonnostným bonusom. Žalovaný okrem všeobecných formulácií neoznačil (nie to ešte
preukázal) žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé potvrdiť akúkoľvek osobnú
zainteresovanosť(čiaspoňzaangažovanosť,čobysnáďmohlobyťrelevantnévsúvislostisimperatívom
dobrých mravov) žalobcu na žalovaným spochybňovanom procese rozhodovania o MVB.

25. Žalovaný konkrétne nevymedzuje (už vôbec nie časom a miestom), že by žalobca bol účastný
nejakého rokovania, na ktorom boli prejednávané okolností viažuce sa ku schéme zamestnancov
zaradených do programu MVB; neoznačuje ani písomnosť, či iný dôkaz, ktoré by osvedčovali
angažovanosť žalobcu v danom procese. Náležite konštatoval už okresný súd, že je reálne vylúčené,

aby žalobca z pozície zamestnanca mohol kontrolovať, či preverovať legitímnosť a zákonnosť činnosti
štatutárneho orgánu svojho zamestnávateľa. S určitým zjednodušením, ale presne vystihujúcim
podstatu súvisiacej námietky žalovaného, táto by vo svojich dôsledkoch znamenala, že každý
zamestnanec ako zmluvná strana pracovnoprávneho vzťahu bude sám hodnotiť, ktoré úkony (vrátane
bezprostredných pracovných pokynov) zamestnávateľa mieni rešpektovať a ktoré nie. Neudržateľnosť

takéhoto prístupu je viac ako zrejmá.
26. Navyše, banka (či už Z. alebo žalovaný) je svojou povahou kolos s množstvom špecifických a vysoko
profesionalizovaných činností a nezodpovedá ani obvyklej miere starostlivosti/bdelosti, aby pracovník
finančnej oblasti (ktorým bol i žalobca) dokázal posúdiť súladnosť úkonov predstavenstva so všeobecne
záväznými, či internými predpismi. O to viac, že v danej spojitosti aj žalovaný (a to prostredníctvom

kvalifikovanéhoprávnehozástupcu)potrebujenemalý„argumentačnýpriestor“naprezentáciuvlastného
nazerania na právnu problematiku, ktoré nazeranie - súčasne - ani nevykazuje znaky jednoznačnosti
nepripúšťajúcej eventualitu odlišného (právneho) názoru

27. Možno teda uzavrieť, že žalovaný v jedinečných okolnostiach (vlastných iba a len) súdenej

veci nepreukázal nedostatok dobromyseľnosti žalobcu ako zamestnanca v zmysle § 10 ods. 2 ZP.
Rozhodne nepreukázal, že by žalobca rozhodoval sám o vlastnej odmene. Predmetným rozhodnutím
predstavenstva právneho predchodcu žalovaného vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie mimoriadneho
výkonnostného bonusu v priznanom rozsahu aj pokiaľ ide o jeho druhú - odloženú - časť.

28. Z pohľadu žalobcu je dostatočným preukázaním splnenia určujúcich ukazovateľov pre vyplatenie
MVB práve rozhodnutie zamestnávateľa (jeho štatutárneho orgánu) o priznaní/vyplatení tohto bonusu.
V nadväznosti na vyššie spomínané určujúce východisko krajský súd konštatuje, že žalovaný ako
zamestnávateľ v podstate od žalobcu požaduje, aby preukázal splnenie predpokladov na vyplatenie
bonusu, ktorý mu už on sám (prostredníctvom vlastného právneho predchodcu) priznal. Neprimeranosť

takéhoto prístupu je pomerne zrejmá. O to viac, že dotknutým až excesívnym dôkazným bremenom by
mala byť zaťažená (priamo zákonom definovaná) slabšia strana sporu - zamestnanec.

29. Námietka žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia je vo svojich
dôsledkoch predovšetkým nesúhlasom so závermi okresného súdu. Odvolateľovi neprekáža stručnosť

odôvodnenia (čo ani nezodpovedá samotnému obsahu a rozsahu preskúmavaného rozhodnutia), ale
práve jednotlivé dielčie rezultáty okresného súdu. Navyše, ako už bolo konštatované v značnej miere sú
súdy konajúce v prejednávanej veci viazané právoplatnými rozhodnutiami o prvej časti MVB. Určujúcim
z pohľadu zamestnanca je viazanosť zamestnávateľa (čo sa v plnej miere vzťahuje i na jeho právneho
nástupcu) právnymi úkonmi štatutárnych orgánov (§ 10 ods. 1, 2 ZP), čo platí aj pre súvislosti právnej

úpravy zákona o bankách.
30. Odvolateľ bližšie neuviedol, prečo práve dojednanie o pohyblivej zložke mzdy nemôže mať
konkludentnú povahu, keď takúto povahu môže mať i samotný pracovný pomer; čo konštatoval už
okresný súd. Nie je pritom úlohou zamestnanca právne kvalifikovať nárok, ktorý mu zamestnávateľprostredníctvom (svojho vlastného) štatutárneho orgánu prizná. Taktiež v zhode so závermi okresného
súdukrajskýsúddopĺňa/opakuje,žeakajbezprostrednýmimpulzomvytvoreniakonceptumimoriadneho
výkonnostného bonusu bolo zabránenie fluktuácii a demotivácii (vedúcich) zamestnancov je zrejmé,

že popri motivačnej zložke odmeny tento program v sebe obsahoval aj zložku odmeny reagujúcu na
nadštandardnú pracovnú výkonnosť; čo korešponduje i s princípmi úpravy pohyblivej zložky odmeny
podľa § 23b ods. 1 zákona o bankách.

31.Nakoľkoodvolacienámietkyvymedzenéžalovaným,ktorýmijeodvolacísúdviazaný,nebolidôvodné

a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

32. Žalovaný síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k výroku
o trovách prvoinštančného konania nevymedzil žiadnu konkrétnu námietku. Nadväzne, potvrdenie
posudzovaného rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý,

zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov.
Len na okraj krajský súd dodáva, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore.

33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalovaný nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalobca voči

nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.

34. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.