Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. máj 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/72/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5720202645
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5720202645.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v spore žalobcu: Ing. W.
P., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. C. X, C., právne zastúpený: JUDr. Milan Štúrik, advokát so sídlom Y. XX,
C., proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Štúrova 2,
Bratislava, IČO: 00 166 481, o zaplatenie sumy 8.819,24 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 18C/15/2020-102 z 19. novembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch II., IV. a V. potvrdzuje.

Výroky I. a III. rozsudku okresného súdu ostávajú n e d o t k n u t é.

Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie o zaplatenie sumy 1.281,58 eur s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 1.281,58 eur od 18.05.2020 do zaplatenia zastavil (výrok I.), žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.333,35 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 7.333,35 eur
od 18.05.2020 do zaplatenia (výrok II.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.), žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 66 % (výrok IV.), s tým, že o výške náhrady trov konania

rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok V.).

2. Rozhodnutie, ktorým konanie v časti o zaplatenie sumy 1.281,58 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne
z tejto sumy od 18.05.2020 do zaplatenia zastavil, odôvodnil okresný súd tým, že v tejto časti žaloby
došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby, a preto podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku
(ďalej „CSP“) konanie v tejto časti zastavil.

3. V odôvodnení rozhodnutia vo veci samej okresný súd poukázal na zákonné ustanovenia § 3
ods. 1, 2, § 9 ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1 písm. f/ zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zák. č.
514/2003 Z.z.“). Rozsudkom Okresného súdu Martin z 12.04.2019, č. k. 23T/52/2015-1123 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 3To/59/2019-1174 z 15.10.2019 bol žalobca oslobodený spod
obžaloby prokurátora. S odkazom na právne názory vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR
a Ústavného súdu SR (konkretizované v bode 70. odôvodnenia napadnutého rozsudku) okresný súd

konštatoval, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorších výsledok trestného
konania, ktorým bol oslobodzujúci trestný rozsudok okresného súdu. V súvislosti s argumentácioužalovanej dodal, že pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom
konaní nie je rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to,
či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Z dôvodu nezákonného rozhodnutia žalobcovi vznikol

nárok na náhradu škody, ktorá mu v spojení s týmto rozhodnutím bola spôsobená, pričom nárok na
náhradu škody posudzoval podľa § 17 ods. 1 a § 18 zák. č. 514/2003 Z.z. a dospel k záveru, že
žalobca má nárok na zaplatenie sumy 7.333,35 eur voči žalovanej. Predmetná suma prestavuje výšku
účelne vynaložených hotových výdavkov a odmeny, ktoré uhradil žalobca právnemu zástupcovi za
zastupovanie jeho osoby v uvedenom trestnom konaní. Okresný súd sa v konkrétnostiach zaoberal

posúdením opodstatnenosti vykonania jednotlivých úkonov právneho zástupcu a dospel k záveru, že
nárok na zaplatenie sumy 204,31 eur vrátane príslušenstva (úroku z omeškania) žalobca nepreukázal
a v tejto časti žalobu zamietol. Vo zvyšku nárok žalobcu posúdil ako skutočnú škodu, ktorej existenciu
žalobca preukázal účtovnými dokladmi o zaplatení tejto sumy svojmu právnemu zástupcovi. K námietke
žalovanej, že žalobca nepreukázal zaplatenie tejto sumy svojmu právnemu zástupcovi, okresný súd
uviedol, že okrem žalobcom predložených účtovných dokladov vychádzal aj z jeho výpovede. V nej

žalobca uviedol, že právny zástupca ho okrem zastupovania v uvedenej trestnej veci v inej právnej
veci nezastupoval, potom okresný súd dospel k záveru, že úhrady, ktoré právny zástupca žalobcu prijal
na svoj účet od žalobcu, sa týkali zastupovania žalobcu v trestnej veci vedenej na Okresnom súde
Martin pod sp. zn. 23T/52/2015. Žalovaný nepreukázal opak v tom smere, že nenavrhol vykonať žiadne
dokazovania na preukázanie skutočnosti, že vykonané úhrady s touto trestnou vecou nesúviseli.

4. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Náhradu trov
konania priznal žalobcovi podľa zásady úspechu, ten predstavoval 83 %, neúspech žalobcu ustálil na
17 % a jeho čistý úspech na 66 % a v tomto rozsahu priznal žalobcovi voči žalovanej aj nárok na náhradu
trov konania s tým, že o výške tohto nároku bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším

súdnym úradníkom.

5. Proti rozsudku okresného súdu do výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené (výrok II.) a do závislého
výroku o trovách konania (výrok IV.) podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná a žiadala,
aby odvolací súd v napadnutých výrokoch rozsudok okresného súdu zmenil a nárok žalobcu na náhradu

škody v celom rozsahu zamietol. Namietala, že rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalobca nárok na náhradu škody odvodzoval z trestného stíhania, vznesenia
obvinenia vyšetrovateľom OR PZ Martin sp. zn. ČVS:ORP-35/OEK-MT-2013 z 10.01.2013. Týmto
uznesením bolo len začaté trestné stíhanie, ktorého sa mal dopustiť doposiaľ nezistený páchateľ.
Tvrdenie žalobcu, že uvedené uznesenie je nezákonné a zakladá nárok na náhradu škody nemá

oporu v zákone, pretože žiadnym spôsobom nezasiahlo do základných práv konkrétneho jednotlivca,
teda ani do sféry žalobcu. Žalobcovi bolo vznesené obvinenie až uznesením Krajského riaditeľstva
Policajného zboru Žilina, Odbor kriminálnej polície II., Oddelenie vyšetrovania pod ČVS:KRP-21/2-
VYS-ZA-2014 z 09.05.2014. Pokiaľ by si žalovaný aj uplatňoval svoj nárok na náhradu škody pre
nezákonnosť tohto uznesenia, neskoršie rozhodnutie o jeho oslobodení spod obžaloby nezakladá záver

o tom, že podanie obžaloby bolo nesprávnym úradným postupom, resp. že uznesenie o vznesení
obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím. Pre úspešné uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody
tak absentoval právny titul. Okrem toho žalobcovi nebolo možné priznať nárok na náhradu škody aj
z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil účtovné doklady, ktorými by preukázal, že
finančné prostriedky, ktoré prišli na účet advokáta z jeho strany boli platené za obhajobu v predmetnej

trestnej veci. Žalobca tvrdil, že finančné prostriedky právnemu zástupcovi platil priebežne, čo je však v
zrejmom rozpore s výpisom z účtu, ktorý súdu predložil. Žalobca predložil len jeden na vec sa vzťahujúci
príjmový doklad z 18.08.2014, ktorý preukazuje uhradenie sumy 300,- eur za trovy obhajoby v trestnom
konaní. Do tohto obdobia však už podľa vyčíslenia trov, ktoré mali byť podľa žalobcu uhradené jeho
právnemu zástupcovi, mal tento vykonať úkony za 3.235,96 eur bez DPH. Pokiaľ ide o výpis z účtu

právneho zástupcu žalobcu, z tohto nevyplýva, za aké služby, či tovar, bola platba od žalobcu jeho
právnym zástupcom prijatá a nie je teda zrejmý súvis s obhajobou v trestnej veci. Žalovaná poukázala na
fakt, že od januára 2017 do júla 2017 žalobca uhradil na účet svojho právneho zástupcu bez označenia
účelu platby či čísla faktúry sumu 6.428,36 eur, v tomto období však podľa pôvodného vyúčtovania trov
boli právnym zástupcom žalobcu vykonané len tri úkony právnej služby v celkovej sumy 517,85 eur bez

DPH. Následne bola žalobcom poukázaná suma 1.444,12 eur, a to dňa 09.12.2019, pričom opäť nie je
zrejmý súvis s trestnou vecou žalobcu. Okresný súd poukázal v tejto súvislosti aj na výpoveď samotného
žalobcu, avšak podľa názoru žalovanej dostatočne nezistil prostredníctvom dokazovania, či tvrdenia
žalobcu zodpovedajú skutočnosti. Z pravidla, že každá zo strán sporu preukazuje iba svoje vlastnéskutkové tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo
požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo
sa nestalo, čo neexistuje). Keďže tvrdila, že účtovné doklady neexistujú, žalobca mal ich existenciu

preukázať, čo však neurobil, preto nepreukázal ani existenciu škody, ktorú si v konaní uplatnil.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej z 26.01.2021 navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť
ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že
vzneseným obvinením nebolo zasiahnuté do jeho základných práv a nárok bol uplatnený nesprávne. V

prípade, ak by si dozorujúci prokurátor dôsledne plnil svoje zákonné povinnosti a paušálne nepreberal
tvrdenia vyšetrovateľa, musel by dôjsť k záveru, že vznesené obvinenie je potrebné zrušiť a konanie voči
nemu zastaviť. Nesúhlasil s tvrdením , že nepredložil súdu účtovné doklady, ktorými by preukázal, že
finančnéprostriedky,ktoréprišlinaúčetjehoprávnehozástupcuboliplatenézaobhajobuvdanejtrestnej
veci. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že JUDr. Milanovi Štúrikovi udelil plnú moc ako svojmu
obhajcovi len na zastupovanie v trestnom konaní a bola medzi nimi uzatvorená dohoda o poskytovaní

právnych služieb. Právny zástupca ho informoval o výške nákladov za každý úkon jeho obhajoby ako
aj o nutnosti uhrádzať mu ostatné náklady súvisiace s poskytovaním právnych služieb. Bolo medzi nimi
dohodnuté,žepodľajehofinančnýchmožnostíbudetietonákladyuhrádzať.Ztýchtodôvodovvhotovosti
pri prevzatí obhajoby uhradil sumu 300,-eur a následné zálohové platby za obhajobu a náklady s tým
súvisiace poukazoval na bankový účet právneho zástupcu, kde ako variabilný symbol uvádzal svoje

meno a priezvisko, čo považoval za dostatočný identifikačný údaj pre účely zaslanej platby.

7. Žalovaná v odvolacej replike k vyjadreniu žalobcu z 10.03.2021 v stručnosti uviedla, že sa s jeho
argumentami vo vyjadrení nestotožňuje, nárok neuznáva a trvá na dôvodoch podaného odvolania.

8. Ďalšie písomné podania sporových strán neboli odvolaciemu súdu predložené.

9. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku II. a v
závislých výrokoch IV. a V. (§ 379 a § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu v týchto výrokoch ako vecne správny potvrdil podľa §

387 ods. 1 CSP. Výroky rozsudku okresného súdu I. a III., ktoré neboli odvolaním žalovanej napadnuté
ostali nedotknuté.

10. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného
alebo ohrozeného práva.

11. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh.

12. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ods. 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností
môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

13. Žalovaná v podanom odvolaní vzniesla výhrady voči skutkovému vymedzeniu uplatneného nároku

žalobcom, keď tento mal v žalobe tvrdiť, že nezákonným rozhodnutím, v súvislosti s ktorým mu
vznikol nárok na náhradu škody je uznesenie o vznesení obvinenia z 10.01.2013, ktorým však bolo
„len“ začaté trestné stíhanie voči doposiaľ nezistenému páchateľovi. Povinnosťou žalobcu (všeobecne
každého žalobcu) je v prípade podania žaloby v tejto uviesť rozhodujúce skutočnosti (§ 132 ods. 1
CSP), na základe ktorých si uplatňuje žalovaný nárok. Okrem toho má povinnosť pravdivo a úplne

uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 CSP). Z obsahu
spisu vyplýva, že žalobca v žalobe uviedol, že bolo voči nemu vyšetrovateľom vznesené obvinenie
z 10.01.2013, voči ktorému podal sťažnosť, prokurátor uznesením sp. zn. 1Pv/19/13/5506-39 z
09.06.2014 túto zamietol. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe z 10.09.2020 (č.l. 39 spisu), rovnako
ako v podanom odvolaní, poukazovala na skutočnosť, že uznesenie z 10.01.2013 smerovalo voči

nezistenému páchateľovi. Žalobca v reakcii na predmetné vyjadrenie reagoval podaním z 24.09.2020
(č. l. 56 spisu). Uviedol, že po vydaní uznesenia z 10.01.2013 následne vydalo KR PZ, odbor
krim. polície, II. odd. vyšetrovania Žilina dňa 09.05.2014 uznesenie ČVS:KRP-21/2/VYS-ZA-2014,
voči ktorému podal sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry v Martine uznesením sp. zn.1Pv/19/13/5506-39 zo dňa 09.06.2014 zamietol. Nestotožnil sa s tvrdeniami žalovanej, že nepreukázal
existenciu nezákonného rozhodnutia. Zdôraznil, že voči nemu bolo začaté trestné stíhanie, bolo
vykonávané rozsiahle dokazovanie a boli zamietnuté všetky ním podané sťažnosti. Žalovaná na

vyjadrenie žalobcu reagovala písomným podaním z 05.10.2020 (č. l. 65 spisu), v ktorom sa naďalej
pridržiavala skutočností uvedených vo vyjadrení z 10.09.2020 a pre úplnosť dodala, že trestné stíhanie
proti žalobcovi bolo jednoznačne legitímne.

14. Z uvedeného obsahu spisu, podľa názoru odvolacieho súdu, jednoznačne vyplýva, že žalobca

si dostatočne splnil svoju povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností a na základe skutkovo
vymedzeného nároku v rámci podanej žaloby v spojení s vyjadrením žalobcu z 24.09.2020 a jeho
tvrdeniami v rámci konania pred okresným súdom je nepochybné, že nárok na náhradu škody z dôvodu
nezákonného rozhodnutia spájal s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia priamo voči jeho
osobe z 09.05.2014, ktorého (ne)zákonnosť aj okresný súd posudzoval.

15. Žalovaná v odvolaní namietala nesprávny právny záver okresného súdu o nezákonnosti uznesenia
o vznesení obvinenia z dôvodu, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Odvolací súd sa
s odôvodnením okresného súdu týkajúcim sa tejto skutočnosti v celom rozsahu stotožňuje a v
podrobnostiach naň poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku
žalovanej, že okresný súd sa nezaoberal posúdením nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia.

Okresný súd sa s touto skutočnosťou vyporiadal, dostatočne podrobne a v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol, kedy možno uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné rozhodnutie,
na podporu svojich záverov označil aj v tejto veci už ustálenú rozhodovaciu prax nielen Najvyššieho
súdu SR, ale aj Ústavného súdu SR. Nemožno preto prisvedčiť žalovanej, že nebol v konaní preukázaný
právny titul, na základe ktorého sa môže žalobca domáhať nároku na náhradu škody v zmysle zák. č.

514/2003Z.z.Vtomtoprípadedôsledneokresnýsúdvychádzalajzčl.II.ZákladnýchprincípovCivilného
sporového poriadku, v zmysle ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.
Uvedená problematika bola už viackrát riešená v rámci rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR
ako aj Ústavného súdu SR a závery, z ktorých vychádzal okresný súd korešpondujú s rozhodnutiami

týchto súdov. Žalovaná neuviedla v rámci odvolania, ani v rámci konania pred okresným súdom žiadnu
relevantnú argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá túto ustálenú rozhodovaciu prax zvrátiť a uvedený
právny problém riešiť iným spôsobom než je doterajší trend .

16. Ďalšie odvolacie námietky žalovanej sa týkali nepreukázania škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť

zaplatením trov obhajoby právnemu zástupcovi JUDr. Štúrikovi, ktorý ho v trestnom konaní zastupoval.
Odvolací súd nepovažoval tieto námietky žalovanej za opodstatnené. Okresný súd vykonal v
dostatočnom rozsahu dokazovanie týkajúce sa týchto skutočností a na základe vykonaných dôkazov
dospel aj k správnym skutkovým zisteniam, že suma, ktorú žalobcovi voči žalovanej priznal, bola
žalobcom vyplatená jeho právnemu zástupcovi ako náhrada trov obhajoby, v rámci trestného konania,

ktoré voči jeho osobe bolo vedené na základe nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia.

17. Okresný súd pri hodnotení dôkazov dôsledne aplikoval ust. § 191 CSP, ktorý vychádza zo
zásady voľného hodnotenia dôkazov, teda súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a prihliada pritom ku
všetkému, čo sa stalo za konania. Úvaha súdu musí byť opretá o zistené skutočnosti a v odôvodnení

rozsudku musia byť uvedené hľadiska, ktorými sa súd pri hodnotení dôkazov riadil. Okresný súd
vychádzal zo zistenia, že žalobca bol v trestnom konaní právne zastúpený JUDr. Štúrikom, ktorý v rámci
tohtokonaniavykonal konkrétneúkonyprávnejslužby,ktoréžalobcavrámcižalobyavyúčtovaniatýchto
trov špecifikoval. JUDr. Štúrik v iných veciach žalobcu nezastupoval. Ďalej mal okresný súd preukázané,
že žalobca právnemu zástupcovi uhradil konkrétne finančné prostriedky, a to ich prevodom zo svojho

účtu na účet právneho zástupcu. Na základe týchto zistení konštatoval, že vyplatená suma predstavuje
škodu, na náhradu ktorej má žalobca voči žalovanej nárok.

18. Žalovaná v odvolaní tieto zistenia nespochybňovala. Namietala, že pokiaľ boli zo strany
žalobcu poskytované finančné prostriedky jeho právnemu zástupcovi, tak predložené výpisy z účtu

nepreukazujú, že išlo o finančné prostriedky týkajúce sa právneho zastúpenia žalobcu JUDr. Štúrikom
v prejednávanej trestnej veci. Túto námietku vzniesla žalovaná aj v rámci konania pred okresným
súdom. Okresný súd postupoval správne, keď v tejto súvislosti doplnil dokazovanie výsluchom žalobcu,
ktorý uviedol, že okrem konania v predmetnej trestnej veci ho právny zástupca v iných veciachnezastupoval, preto nemal dôvod, aby mu poskytoval finančné prostriedky v súvislosti s právnymi
službami v nejakých ďalších konaniach. Okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu na základe takto
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam o tom, že žalobca preukázal tvrdenia

o úhrade žalovanej sumy svojmu právnemu zástupcovi v súvislosti so zastupovaním jeho osoby v
trestnom konaní. Je správne konštatovanie okresného súdu, že žalovaná neuniesla bremeno tvrdenia a
ani dôkazné bremeno o tom, že by mali byť tieto úhrady vykonané v súvislosti s právnym zastupovaním
žalobcu v iných konaniach. Žalovaná v rámci odvolacích námietok zdôrazňovala skutočnosť, že
neexistujú žiadne účtovné doklady, ktorými by boli podložené prevody peňažných prostriedkov z účtu

žalobcu na účet jeho právneho zástupcu. Keďže tvrdí, že predmetné účtovné doklady neexistujú,
túto negatívnu skutočnosť nie je povinná preukazovať. Odvolací súd nerozporuje správnosť názoru
žalovanej, že z teórie práva vyplýva, že v prípade vykonávania dôkazov nemožno žiadať preukazovanie
tzv. negatívnej skutočnosti, t. j. preukázanie niečoho, čo neexistuje, avšak či existujú alebo neexistujú
v prejednávanej veci účtovné doklady z hľadiska posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku nie je
významné. V prípade nároku na náhradu škody je potrebné, aby subjekt, ktorý si takýto nárok

uplatňuje, preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia a existenciu škody. Za skutočnú škodu sa
považuje škoda, ktorá sa prejaví v majetkovej sfére poškodeného tak, že došlo k zmenšeniu majetku
poškodeného. Skutočná škoda predstavuje náklady vyjadrené v peňažnej forme, ktoré sú potrebné
na uvedenie do pôvodného stavu alebo aj náklady, ktoré boli navyše vynaložené v porovnaní so
stavom, ktorý tu bol bez škodnej udalosti. Bolo preukázané, že žalobcu v konaní vedenom na základe

nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia zastupoval JUDr. Štúrik, bolo preukázané, že vykonal
konkrétne úkony právnej služby, tieto skutkové zistenia žalovaná nerozporovala. Ďalej bolo preukázané,
že žalobca zaplatil zo svojho peňažného bankového účtu finančné prostriedky na účet právneho
zástupcu JUDr. Štúrika. Žalobca tvrdil, že v iných konaniach ho JUDr. Štúrik nezastupoval. V tomto
prípade je namieste záver, ktorý uviedla aj žalovaná v podanom odvolaní ohľadom ňou tvrdených

negatívnych skutočností, že tieto nemožno preukazovať. V prípade žalobcu išlo o tvrdenie negatívnej
skutočnosti, ktorú nebol povinný preukazovať. Pokiaľ žalovaná namietala, že finančné prostriedky neboli
uhrádzané za právne služby zástupcu žalobcu v trestnom konaní, mala tvrdiť a preukázať, že išlo
o finančné prostriedky uhradené na základe iného právneho titulu. Jej tvrdenia o tom, že neexistujú
účtovné doklady nepostačujú. Čo možno považovať za účtovné doklady upravuje zák. č. 431/2002 Z.z.

o účtovníctve. V zmysle tohto zákona účtovný doklad má význam pre účtovníctvo a plní dve funkcie,
1./ dokladuje účtovný prípad, t. j. dokumentuje skutočnosť, ktorá je predmetom účtovníctva, preukazuje
jej vznik, obsah, podstatnú súvislosť a 2./ dokladuje účtovný zápis v účtovných knihách; žiadny účtovný
zápis nemôže byť vykonaný v účtovných knihách bez doloženia účtovného dokladu. Účtovná jednotka
je povinná vyhotoviť účtovný doklad bez zbytočného odkladu po zistení skutočnosti, ktorá sa ním

preukazuje. Účtovné doklady sú potrebné pre splnenie si povinnosti v súvislosti s vedením účtovníctva
a jednotlivé príslušné finančné správy kontrolujú, či skutočne si účtovná jednotka tieto povinnosti plní.
Avšak v prípade, že táto jednotka predmetné povinnosti porušuje a doklady v zmysle tohto zákona
nevyhotovuje, neznamená to, že žiadne finančné prostriedky neprijala. Porušenie týchto povinnosti
súvisí s deliktuálnou zodpovednosťou, ktorú riešia príslušné orgány štátu do ktorých kompetencie

táto oblasť patrí. Teda len to, že neboli predložené účtovné doklady a prípadne, právny zástupca
žalobcu porušil ako účtovná jednotka povinnosť tieto vyhotoviť, nespochybňujú skutkové zistenia, že
žalobca bol v trestnom konaní právne zastúpený, jeho právny zástupca vykonal úkony právnej služby
a žalobca zaplatil na jeho účet v banke konkrétnu sumu, ktorú možno považovať za odplatu za právne
zastúpenie v trestnom konaní, pretože nebolo tvrdené žalovanou a ani preukázané, že by mal existovať

iný právny dôvod, pre ktorý by žalobca platil finančné prostriedky JUDr. Štúrikovi. Na základe týchto
záverov, odvolací súd odvolanie žalovanej považoval za nedôvodné, rozsudok okresného súdu ako
vecne správny vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, potvrdil.

19. Za vecne správne považoval aj od rozhodnutia vo veci samej závislé výroky o trovách konania.

Okresný súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania dôsledne vychádzal z princípu úspechu
strany sporu vo veci, tento správne vyčíslil, vzhľadom na to, v akom rozsahu bolo žalobe vyhovené.
Odvolací súd preto aj vo výrokoch o trovách konania rozsudok okresného súdu potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP. Žalovaná nebola v odvolacom konaní úspešná, žalobcovi ako strane v odvolacom konaní
úspešnej preto voči žalovanej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania, a to v rozsahu 100 %.

21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania. (§ 76 CMP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)