Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/4/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115213146
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Miničová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:5115213146.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a
členieksenátuJUDr.IvanyIzakovičovejaMgr.SonePekarčíkovejvsporežalobcu:ŽelezniceSlovenskej
republiky, so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, proti žalovanému: SECURE
INVESTMENT, s. r. o., so sídlom Gerlachovská 3105/11, 010 08 Žilina, IČO: 46 300 007, zastúpenému
JUDr. Annou Ščepkovou, advokátkou, so sídlom Saratovská 2/A, 844 52 Bratislava, v konaní o

vypratanie nehnuteľnosti odstránením reklamnej stavby/plochy a o vzájomnej žalobe žalovaného,
vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10Cb/230/2015, o dovolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. júna 2020, č. k. 13Cob/214/2019-390, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. júna 2020, č. k. 13Cob/214/2019-390 a rozsudok
Okresného súdu Žilina zo dňa 21. júna 2019, č. k. 10Cb/230/2015-289 spolu s uznesením Okresného
súdu Žilina zo dňa 11. augusta 2020, č. k. 10Cb/230/2015-410 z r u š u j e a vec vracia Okresnému

súdu Žilina na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina, ako súd prvej inštancie, rozsudkom zo dňa 21. júna 2019, č. k.
10Cb/230/2015-289,uložilžalovanémupovinnosťodstrániťreklamnústavbuzvonkajšíchstienzostrany
V. stavby s. č. XXX, postavenej na pozemku CKN parcela. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 249 m2, zapísanej na LV č. XXX, k.ú. Z. a uviesť steny do pôvodného stavu, a to všetko v lehote

do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Samostatným výrokom okresný súd vzájomnú žalobu zamietol. O
nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne okresný súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žalobca je správcom majetku Slovenskej

republiky, a to stavby súpisné č. XXX v katastrálnom území Z. na pozemku CKN parcela č. XXXX,
zapísanej ako ústredné stavadlo na LV č. XXX. Dňa 26. februára 2013 uzavrel žalobca s pôvodným
žalovaným Zmluvu č. 874604541-4-2013 o nájme majetku v správe ŽSR (ďalej aj len „Zmluva“). Zmluva
bola zverejnená v Centrálnom registri zmlúv dňa 28. februára 2013. Na základe Článku III Zmluvy
žalobca prenechal pôvodnému žalovanému dve vonkajšie steny smerom do V. stavby súpisné č. XXX
na parcele CKN č. XXXX v katastrálnom území Z., za účelom umiestnenia dvoch reklamných plôch. K

Zmluve bol dňa 10. februára 2014 uzavretý Dodatok č. 1, zverejnený v Centrálnom registri zmlúv dňa
11. februára 2014, ktorým sa upravila účinnosť Zmluvy na 15. februára 2014. Na základe nájomného
vzťahu založeného zmluvou pôvodný žalovaný umiestnil reklamnú plachtovinu na steny stavby. Ďalej
žalobca v žalobe uviedol, že pôvodný žalovaný nepožiadal stavebný úrad o stavebné povolenie vopred
a tak ho vybavoval dodatočne, čo sa mu nepodarilo a stavebný úrad nariadil reklamné plochy odstrániť.
Pôvodnému žalovanému žalobca dňa 5. decembra 2014 doručil výpoveď Zmluvy z dôvodu porušenia

jej Čl. VII bod 8., t. j. z dôvodu nepredloženia kópie stavebného povolenia na umiestnenie reklamného
zariadenia v lehote šiestich mesiacov od nadobudnutia účinnosti Zmluvy, čo bolo považované zazávažné porušenie Zmluvy. Na základe uvedeného podľa Čl. IX bod 1.7 bola daná výpoveď Zmluvy
s trojmesačnou výpovednou lehotou. Prevzatím výpovede dňa 5. decembra 2014 začala výpovedná
lehota plynúť dňa 1. januára 2015 a uplynula dňa 31. marca 2015. Od 1. apríla 2015 pôvodný žalovaný

užíval steny budovy bez právneho dôvodu. Žalobca uviedol, že mu zanikla povinnosť prenechať steny
budovy na umiestnenie reklamných nosičov a strpieť tam tieto nosiče, preto sa domáhal odstránenia
reklamných nosičov z nehnuteľnosti v súlade s ust. § 682 a § 126 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
a uvedenia nehnuteľnosti do pôvodného stavu.

3.Okresnýsúdzpredloženýchlistínžalobcumalzato,žebolopreukázanéskončenienájmuvýpoveďou.
Ďalej okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v odseku 8. poukázal na list žalobcu zo dňa 5.
októbra2016,ktorýmupozornilpôvodnéhožalovanéhonaporušeniepovinnostiznájomnejzmluvy,ktorý
list pôvodný žalovaný prevzal dňa 10. októbra 2016 a následne dňa 31. októbra 2016 žalobca doručil
pôvodnému žalovanému výpoveď nájomnej zmluvy zo dňa 17. októbra 2016, pre závažné porušenie
povinností v zmysle Čl. IX bod 1.7 v spojení s Čl. VII bod 8. Zmluvy, a to nepredloženia stavebného

povolenia. Trojmesačná výpovedná lehota začala plynúť dňa 1. novembra 2016, uplynula dňa 31.
januára 2017, preto pôvodný žalovaný užíval predmet nájmu bez právneho dôvodu, z ktorého titulu sa
žalobca domáhal ochrany v zmysle ust. § 682 a § 126 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Okresný
súd ďalej uviedol, že žalobca predložil listinu označenú ako upozornenie na porušenie zmluvných
podmienok, datovanú 5. októbra 2016, adresovanú pôvodnému žalovanému spolu s dokladom o

doručení pôvodnému žalovanému dňa 10. októbra 2016 a výpoveď nájomnej zmluvy zo dňa 17. októbra
2016, doručenú pôvodnému žalovanému dňa 31. októbra 2016 (č. l. 83 spisu).

4. Uznesením zo dňa 13. septembra 2017, č. k. 10Cb/230/2015-112, konajúci súd pripustil zmenu strany
sporu na strane žalovaného, vstupom do konania žalovaného SECURE INVESTMENT, s.r.o., so sídlom

Gerlachovská 3105/11, 010 08 Žilina, IČO: 46 300 007 namiesto doterajšieho žalovaného EUNICA
MEDIA, s. r. o., so sídlom Mariánske námestie 30/5, 010 01 Žilina, IČO: 44 081 481, a to za aplikácie ust.
§80ods.1,2a3C.s.p.SúdprvejinštanciemalnazákladenávrhužalovanéhoanímpredloženejKúpnej
zmluvy zo dňa 1. septembra 2017 (č. l. 103 - 106 spisu) za preukázané, že po začatí konania nastala
právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod práv, o ktorých sa koná, a to prevod vlastníckeho práva

pôvodného žalovaného k veci, k reklamnému zariadeniu s reklamnými plochami, ktorá bola predmetom
konania. Okresný súd uviedol, že predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. decembra
2018, na základe čoho bola daná vecná legitimácia žalovaného.

5. Okresný súd Žilina v súvislosti s určitosťou a zrozumiteľnosťou návrhu zdôraznil, že výrok rozsudku

v nadväznosti na žalobný návrh a obsah žaloby formuluje sám súd, ktorý nemôže priznať iné práva
žalobcovi, resp. uložiť žalovanému iné povinnosti, než sú navrhnuté, ale súd svojím rozhodnutím
musí žalobný petit vyčerpať a nesmie ho prekročiť. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobcom
formulovaný návrh je určitý, pretože z neho vyplýva, že žalobca sa domáha odstránenia reklamných
plôch z vonkajších stien nehnuteľnosti identifikovanej ako stavba súpisné č. XXX na parcele CKN č.

XXXX v k.ú. Z., zapísanej ako ústredné stavadlo na LV č. XXX, čo zodpovedá zápisu predmetnej stavby
na výpise z LV č. XXX pre k.ú. Z., t. j. z vonkajších stien nehnuteľnosti zo strany V. a uvedenia stien do
pôvodného stavu. Žalobca uviedol vypratanie formou odstránenia, t. j. požadoval odstránenie reklamnej
stavby/plochy z presne špecifikovaného miesta, preto súd prvej inštancie nárok žalobcu posúdil ako
vykonateľný a vymáhateľný.

6. Prvoinštančný súd poukázal na ust. § 43 ods. 2, 43a ods. 3 písm. r/ zákona č. 50/1976 Zb., § 126,
§ 682 Občianskeho zákonníka. Podľa výsledkov dokazovania bolo preukázané, že reklamné plochy na
vonkajších stenách predmetnej nehnuteľnosti zo strany V. umiestnil pôvodný žalovaný, a to obchodná
spoločnosť EUNICA MEDIA, s. r. o., na základe existujúceho záväzkovo-právneho vzťahu so žalobcom,

založeného Zmluvou č. 874604541-4-2013 o nájme majetku v správe ŽSR v znení Dodatku č. 1 zo
dňa 10. februára 2014. Ďalej vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že k
zánikuzáväzkovo-právnehovzťahumedzižalobcomapôvodnýmžalovanýmdošlonazákladevýpovede
nájomnej zmluvy danej žalobcom pôvodnému žalovanému písomnou výpoveďou zo dňa 17. októbra
2016, s odkazom na Čl. VII bod 8. a Čl. IX bod 1.7 Zmluvy, ktorá bola doručená pôvodnému žalovanému

dňa 31. októbra 2016 po upozornení na porušenie zmluvných podmienok zo strany žalobcu pôvodnému
žalovanému listom zo dňa 5. októbra 2016. Nájomný vzťah medzi žalobcom a pôvodným žalovaným
tak zanikol uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty dňom 31. januára 2017. Nebolo podľa okresného
súdu sporné, že reklamné plochy/stavby neboli odstránené ani po skončení nájmu výpoveďou, a to ajnapriek ust. § 682 Občianskeho zákonníka a Čl. V bod 3. Zmluvy, preto žalovaný nesplnil svoju zákonnú,
ani zmluvnú povinnosť.

7. Podľa súdu prvej inštancie nebolo preukázané, že by ku dňu jeho rozhodnutia existoval na strane
žalovaného právny dôvod, na základe ktorého by bol žalovaný oprávnený umiestniť reklamné plochy
na vonkajších stenách zo strany V. na stavbe súpisné č. XXX, postavenej na pozemku CKN parcele
č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 249 m2, zapísanej na LV č. XXX pre k.ú. Z., z
ktorého dôvodu okresný súd za aplikácie ust. § 126 Občianskeho zákonníka žalobe žalobcu vyhovel

a žalovanému uložil povinnosť reklamné plochy - stavby odstrániť a pri zohľadnení tej skutočnosti,
že súčasťou predmetu prevodu na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi pôvodným žalovaným a
žalovaným dňa 1. septembra 2017 bola aj reklamná konštrukcia a osvetlenie reklamného zariadenia,
vrátane všetkého príslušenstva, uložil podľa žaloby žalovanému aj povinnosť uviesť steny do pôvodného
stavu. Vzhľadom na charakter uloženého plnenia žalovanému, okresný súd určil žalovanému lehotu na
splnenie uloženej povinnosti 15 dní od právoplatnosti rozsudku a túto považoval za dostatočnú.

8. Okresný súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na vzájomnú žalobu
žalovaného, ktorú doručil okresnému súdu dňa 21. júna 2019, ktorou požadoval, aby okresný súd zriadil
na stavbe súpisné č. XXX zapísanej na LV č. XXX a postavenej na parcele KNC č. XXXX, k.ú. Z.,
za náhradu vecné bremeno v prospech žalovaného, spočívajúce v povinnosti vlastníka stavby súpisné

č. XXX, zapísanej na LV č. XXX a postavenej na parcele KNC č. XXXX, k.ú. Z., strpieť na vonkajších
stenách stavby súpisné č. XXX, zapísanej na LV č. XXX a postavenej na parcele KNC č. XXXX, k.ú. Z.,
zo strany V., umiestnenie reklamnej stavby s jednou alebo viacerými reklamnými plochami, jej užívanie,
prevádzku, údržbu a opravy, ako aj v povinnosti strpieť prístup žalovaným oprávnených osôb k reklamnej
stavbe za účelom jej prevádzky, údržby a opráv.

9. Prvoinštančný súd poukázal na ust. § 147 C. s. p. a uviedol, že hoci žalovaný odôvodnil vzájomnú
žalobu na zriadenie vecného bremena najmä z dôvodu dlhotrvajúcej existencie a užívania reklamnej
stavby a že žalovaný má záujem poskytovať odplatu za užívanie, takéto odôvodnenie bolo podľa
okresnéhosúdunepostačujúceaneopodstatnené,pretožedlhodobáexistenciaaužívaniebolozdôvodu

Zmluvy o nájme, ktorá bola vypovedaná, nájomný vzťah bol riadne ukončený a právny titul na zotrvanie
reklamnej stavby na stavbe žalobcu zanikol.

10. Podľa záverov okresného súdu skutkový stav prejednávaného sporu sa prieči ust. § 135c
Občianskeho zákonníka, ktorý nie je možné aplikovať na daný stav a nebolo možné zriadiť vecné

bremeno, pričom nejde o stavbu podľa občianskeho práva, ako ani o neoprávnenú stavbu a zároveň
zriadenie vecného bremena by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Ak nebola splnená žiadna zákonná
podmienka pre zriadenie vecného bremena, tak potom okresný súd vzájomnú žalobu žalovaného
zamietol. Okresný súd dodal, že v danom prípade nejde o situáciu, kedy by bolo potrebné žalobcu
obmedziť v prospech žalovaného. Konajúci súd preto žalobe žalobcu vyhovel a vzájomnú žalobu

žalovaného zamietol.

11. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol v zmysle ust. § 255, §
262 C. s. p.

12. Na odvolanie žalovaného, Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, napadnutým rozsudkom zo dňa 17.
júna 2020, č. k. 13Cob/214/2019-390 prvým výrokom návrh žalobcu zo dňa 26. augusta 2019 v spojení
s podaním zo dňa 21. októbra 2019 na zmenu žalovaného pre konanie o žalobe žalobcu zamietol.
Druhým výrokom návrh žalobcu zo dňa 21. októbra 2019 na vylúčenie vzájomnej žaloby žalovaného na
samostatné konanie zamietol. Tretím výrokom rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 21. júna 2019,

č. k. 10Cb/230/2015-289 potvrdil s tým, že žalobca má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov
odvolacieho konania (štvrtý výrok).

13. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd s poukazom na § 387 ods. 1, 2 C. s. p. prioritne
uviedol, že Kúpna zmluva zo dňa 1. augusta 2019, ktorú žalovaný označil až v ním podanom odvolaní,

nespĺňazákonnúpožiadavkuprostriedkuprocesnejobrany,ktorýprostriedokžalovanýakoodvolateľbez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie v zmysle § 366 písm. d/ C. s. p. Krajský
súd dodal, že dispozíciu s predmetom vlastníctva, a to s reklamným zariadením nepopiera, ale pokiaľ
k nej došlo, a to v danom konaní už opätovne, t. j. pred okresným súdom na základe Kúpnej zmluvyzo dňa 1. septembra 2017 (č. l. 103-105 spisu) medzi pôvodným žalovaným ako predávajúcim EUNICA
MEDIA, s. r. o., IČO: 44 081 481 a kupujúcim SECURE INVESTMENT, s. r. o. a v rámci odvolacieho
konania podľa Kúpnej zmluvy zo dňa 1. augusta 2019 (č. l. 319-321 spisu), uzavretej medzi žalovaným

ako predávajúcim a kupujúcim EUNICA Design, s.r.o., IČO: 47 085 959, tak podľa odvolacieho súdu
nemôže ísť o dôkaz, ktorý nemohol žalovaný uplatniť bez svojej viny, čo je vyžadované ust. § 366 písm.
d/ C. s. p., keďže tu ide o vedomú, dobrovoľnú vôľu žalovaného sa týmto spôsobom správať, a to predať
reklamné zariadenie, ktoré tvorí predmet žaloby žalobcu a súdneho konania.

14. Krajský súd zároveň zdôraznil, že návrh žalobcu na zmenu žalovaného a s tým súvisiaci návrh
žalobcu na vylúčenie vzájomnej žaloby žalovaného na samostatné konanie posudzoval v kontexte celej
danej sporovej právnej veci vo väzbe na Čl. 5 C. s. p. a časových momentov v spore uvedených
skutočností. Odvolací súd postup žalovaného v odvolacom konaní s prihliadnutím na celý kontext danej
sporovej veci vnímal ako postup, ktorý je s úmyslom vyhnúť sa uloženej povinnosti, odďaľovať konečné
rozhodnutie vo veci, dispozíciou so svojím vlastníctvom zneužiť úpravu procesného nástupníctva pri

singulárnej sukcesii a tým vyvolať v súdnom konaní prieťahy, čo viedlo k zamietnutiu návrhu žalobcu
na zmenu žalovaného. Súčasne odvolací súd zamietol aj návrh žalobcu na vylúčenie vzájomnej žaloby
žalovaného na samostatné konanie, keďže tento návrh bol viazaný na návrh žalobcu na zmenu
žalovaného, ku ktorej zmene nedošlo.

15. Odvolací súd k odvolacím dôvodom žalovaného obsiahnutých v ním podanom odvolaní zo dňa
9. augusta 2019, ktoré sa viazali k výrokovej časti rozsudku okresného súdu o povinnosti žalovaného
odstrániťreklamnústavbuuviedol,žeanijedenznichnebolrelevantný.Krajskýsúdmalpodľaspisového
materiálu za preukázané, že okresný súd v zmysle obsahu Zápisnice o pojednávaní konanom dňa
21. júna 2019 (č. l. 283 - 288 spisu) zaznamenal postup podľa ust. § 181 C. s. p., keď vyjadril, že

vykonáva úkony a poučil o právach a povinnostiach v zmysle Civilného sporového poriadku. Krajský súd
zvýraznil aj spôsob doterajšieho dokazovania, ktorý nepochybne viedol k vedomosti strán sporu čo je
sporné, čo nie je sporné, ak vo veci bolo pôvodne rozhodnuté rozsudkom zo dňa 5. decembra 2017, č.
k. 10Cb/230/2015-158. K zápisnici z tohto pojednávania odvolací súd dodal, že z nej vyplýva vykonané
dokazovanie, ako aj vyjadrenie sudkyne v nadväznosti na námietku žalovaného s tým, že považuje petit

žaloby za určitý. Krajský súd mal za to, že na pojednávaní konanom pred okresným súdom, a to dňa
21. júna 2019 bol vytvorený priestor k tomu, ak žalovaný nesúhlasil s dostatočnosťou vykonania úkonov
v zmysle ust. § 181 C. s. p., aby uvedené mohol namietať na samotnom pojednávaní pred okresným
súdom. Tento odvolací dôvod žalovaného nemohol byť preto podľa odvolacieho súdu hodnotený ako
relevantný s primeraným poukazom aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.

júna 2012, sp. zn. IV. ÚS 326/2012.

16. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je ďalej zrejmé, že po oboznámení sa s obsahom žaloby,
ďalších podaní žalobcu krajský súd konštatoval, že v danej sporovej veci nedošlo k zmene žaloby zo
strany žalobcu, ktorá situácia by mala viesť k rozhodovaniu o prípustnosti zmeny žaloby s poukazom

na ust. § 140 ods. 2 C. s. p., ktoré uviedol žalovaný v odvolaní v spojení aj s ust. § 142 ods. 1 C. s.
p., na ktoré ustanovenie poukázal krajský súd. V danej veci podľa odvolacieho súdu nedošlo k zmene
žaloby v zmysle ust. § 140 ods. 2 C. s. p., keďže od momentu vyvolania súdneho sporu, a to doručením
žaloby na okresný súd dňa 28. apríla 2015, nedošlo k podstatnej zmene alebo k doplneniu rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe. Žalobca od samotného začiatku vyvolania súdneho sporu odôvodňoval

svoj žalobný nárok od tvrdenia zániku nájomnej zmluvy výpoveďou, t. j. táto skutočnosť, resp. tento
spôsob zániku nájomného vzťahu s právnym predchodcom žalovaného počas celej doby súdneho sporu
bol žalobcom uvádzaný. Žalobca od samého začiatku vyvolania súdneho sporu neuplatňoval iné právo,
ako právo na ochranu svojho postavenia - vlastníctva vo väzbe na tvrdenie o zániku nájomného vzťahu,
z ktorého zániku uplatňoval voči právnemu predchodcovi žalovaného žalobu o odstránenie reklamnej

stavby/plochy zo steny jeho stavby. Pokiaľ aj žalobca na pojednávaní konanom pred okresným súdom
dňa 21. júna 2019 uviedol, že navrhuje zmenu žaloby, tak posúdenie či o zmenu žaloby ide, je výlučne
vecou súdu, pričom okresný súd podľa krajského súdu správne postupoval ak vyjadril, že nešlo o zmenu
žaloby. Krajský súd dodal, že žalobca sa nedomáha niečoho iného než v pôvodnej žalobe zo dňa 21.
apríla 2015, keď od samotného začatia konania sa domáha toho istého, a to odstránenia reklamnej

stavby/plochy z určitého miesta, ktoré je identifikované určito a zrozumiteľne a uvedenia do pôvodného
stavu.17. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacím dôvodom žalovaného v tom, že by petit, resp. žalobcom
formulovaný návrh na rozhodnutie súdom bol neurčitý, nevykonateľný. Dodal, že žalobca vo svojom
žalobnom petite presne špecifikoval nehnuteľnosť, uvedením čísla listu vlastníctva, katastrálneho

územia, parcelného čísla, súpisného čísla, z ktorej žiadal odstrániť reklamnú stavbu/plochu, ktorá
vyplývala zo zaniknutej Zmluvy o nájme č. 874604541-4-2013 zo dňa 26. februára 2013, uzavretej
medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného (ďalej len „Zmluva o nájme“). Krajský súd zároveň
považoval za potrebné dodať, že žalobný petit, ktorý uplatnil žalobca a ktorý vyjadril okresný súd vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku je vykonateľný, keďže je z neho zrejmé, akú povinnosť má

žalovaný splniť, t. j. odstrániť reklamnú stavbu, u ktorej je presne identifikované miesto, súčasne s
povinnosťou žalovaného uviesť toto miesto, a to stenu, ktorá je identifikovaná určito a presne údajmi
nehnuteľnosti do pôvodného stavu.

18. K odvolacím dôvodom žalovaného, ktoré sa vzťahovali k napadnutému rozsudku okresného súdu
vo výrokovej časti a k tomu viažucemu sa odôvodneniu, keď vzájomná žaloba žalovaného na zriadenie

vecného bremena v prospech žalovaného bola zamietnutá, sa odvolací súd stotožnil so závermi
okresného súdu vyjadrenými nielen v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré sa vzťahujú k žalobe
žalobcu, ale aj so závermi, ktoré sa vyjadrili súdom prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu vzájomnej
žaloby žalovaného a v podrobnostiach na tieto závery okresného súdu odkázal za aplikácie ust. § 387
ods. 2 C. s. p.

19. Záverom napadnutého rozhodnutia odvolací súd s poukazom na § 80 ods. 3 C. s. p. uviedol, že ten,
kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu, pričom pokiaľ došlo v rámci konania
predokresnýmsúdomkzmenežalovaného,takdispozíciunazmenužalovanéhomážalobca.Vzhľadom
k uvedeným zhodnoteniam krajský súd dodal, že pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na právnu

skutočnosť uzavretia Kúpnej zmluvy datovanej 1. augusta 2019, v ktorej vystupoval ako predávajúci
a kupujúcim bol EUNICA Design, s.r.o., IČO: 47 085 959, predmetom ktorej kúpnej zmluvy mal byť
prevod vlastníckeho práva k reklamnému zariadeniu - reklamnej stavby, tak je nepochybné, že žalovaný
podľa ním poskytnutých tvrdení dobrovoľne predal reklamné zariadenie - stavbu a tým zodpovedá za
plnenie povinnosti, ktorá mu bola uložená napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorú mal uloženú

ako vlastník reklamného zariadenia - stavby. Odvolací súd zdôraznil, že výrok rozsudku okresného súdu
v spojení s rozsudkom krajského súdu je záväzný pre žalovaného, ktorý ako vlastník reklamnej stavby,
ktorú podľa jeho tvrdení dobrovoľne predal, zodpovedá za súdnym rozhodnutím uloženú povinnosť, t. j.
ajzato,žetátopovinnosťktorásavzťahujeajkprávnymnástupcombudesplnenáprávnyminástupcami.

20. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1
C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C. s. p.

21. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný (č. l. 414
spisu), prípustnosť ktorého odôvodnil § 420 písm. f/ C. s. p., teda, že súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa žalobcu ďalej napadnuté rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.); resp. ktorú doposiaľ neriešil vôbec (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.).

22. Žalovaný (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C. s. p. vzhliadol
v tom, že súd prvej inštancie v danej veci nesplnil svoju procesnú povinnosť podľa § 181 ods. 2 C.
s. p. a po úkonoch po § 181 ods. 1 C. s. p., ale ani vôbec v žiadnom štádiu pojednávania neuviedol
stranám, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami

za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná; súd prvej inštancie taktiež neuviedol svoje
predbežné právne posúdenie veci. Uvedenú vadu procesného postupu súdu prvej inštancie žalovaný
namietol vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd však vadný procesný
postup súdu prvej inštancie aproboval (bod 46 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu) a žiadnym
spôsobom nenapravil, čím vada zmätočnosti v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/, § 420 písm. f/ C. s. p.

prítomná v konaní pred súdom prvej inštancie zaťažuje i napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

23. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp.
zn. 3MCdo/18/2010 a viaceré uznesenia odvolacích súdov, podľa ktorých v zmysle § 181 ods. 2 C.s. p. predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty;
princípy legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosť rozhodnutia sú totiž súčasťou právnej
istoty - pojmového znaku právneho štátu. Pritom je žiaduce strany sporu oboznamovať (prirodzene

bez náznaku zjavnej prejudikácie) o úvahách, ktorými sa súd pri posudzovaní veci zaoberá, tak, aby
mali možnosť sa k nim vyjadriť, navrhnúť prípadné dôkazy a uvedomiť si svoju procesnú pozíciu, čo
je v záujme predvídateľnosti postupu súdu a tým aj posilnenia práva na spravodlivý proces. Žalovaný
preto nesúhlasí s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého „ustanovenie § 181 ods. 2
C. s. p. nemá zákonné postavenie poučovacej povinnosti súdom a tým nemôže niesť so sebou

dôsledoknesprávnehopostupu,prípadnevadnostikonaniapredokresnýmsúdom“(bod46odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu).

24. V okolnostiach prejedávanej veci zároveň možno podľa dovolateľa konštatovať, že v zápisnici o
pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie 21. júna 2019 je na strane 2 síce uvedená veta v znení
„Súd vykonáva úkony podľa § 181 C. s. p. a poučuje o právach a povinnostiach v zmysle C. s. p.“, avšak

z obsahu zápisnice o pojednávaní nemožno ustáliť, že by súd prvej inštancie konkrétnym spôsobom
realizoval svoju povinnosť podľa § 181 ods. 2 C. s. p. V tejto súvislosti žalovaný navrhol aj dovolaciemu
súdu (tak ako navrhoval odvolaciemu súdu), aby si vypočul zvukový záznam z pojednávania pred súdom
prvej inštancie konaného 21. júna 2019, vyhotovený podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 98 ods. 1 C. s.
p., z ktorého je jednoznačné, že súd prvej inštancie svoju povinnosť ustanovenú v § 181 ods. 2 C. s.

p., nesplnil.

25. Nesprávne právne posúdenie veci v otázke, ktorá nemala byť v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu doposiaľ riešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), vzhliadol dovolateľ v nesprávnej aplikácii §
366 písm. d/ C. s. p. Odvolací súd podľa dovolateľa de facto obmedzil množinu skutočností, ktoré

sú prípustnými novotami v odvolacom konaní podľa § 366 písm. d/ C. s. p. výlučne na objektívne
právne skutočnosti, teda na právne skutočnosti nezávislé od ľudského správania (čomu nasvedčuje aj
formulácia odvolacieho súdu, že konanie pri predaji reklamného zariadenia nemôže byť situáciou, že
by žalovaný ako odvolateľ bez svojej viny nemohol prevod svojho vlastníckeho práva ovplyvniť). Takéto
ponímanie však podľa dovolateľa nemá oporu v zákone a je svojimi j protizmyselné.

26. Prvá právna otázka, ktorú tu odvolací súd riešil, sa dá podľa dovolateľa formulovať tak, či uzavretie
zmluvy medzi žalovaným a treťou osobou, ku ktorému došlo po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie,
atokúpnejzmluvy,nazákladektorejžalovanýpreviedolvlastníckeprávokveci(reklamnejstavbe),ktorej
odstránenia zo stavby žalobcu sa žalobca žalobou domáha, predstavuje prípustnú novotu v odvolacom

konaní podľa § 366 písm. d/ C. s. p.

27. Pojem „bez svojej viny“ použitý zákonodarcom v § 366 písm. d/ C. s. p. je podľa dovolateľa
potrebné chápať výlučne v procesnom význame, t. i. ako absenciu procesného zavinenia. Akákoľvek
skutočnosť, ktorá nastala až po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie, je skutočnosťou, ktorú strana

sporu nemohla „bez svojej viny“ (bez svojho procesného zavinenia) uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie, nakoľko v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie taká skutočnosť ešte neexistovala.
Skutočnosť, ktorá nastala po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie je preto podľa dovolateľa vždy
prípustnou novotou v odvolacom konaní. Je pritom bez právneho významu, či ide o právnu skutočnosť
subjektívnu (napr. právny úkon), alebo o právnu skutočnosť objektívnu (napr. smrť). Povaha právnej

skutočnosti ako subjektívnej nijako totiž nevylučuje, že takú skutočnosť strana nemohla bez svojho
procesného zavinenia uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, ak v tom čase taká skutočnosť ešte
nenastala (neexistovala).

28. Ak by mal byť správny náhľad odvolacieho súdu, že ,,dobrovoľné, slobodné a vážne konanie“ strany

sporu vylučuje, aby išlo o skutočnosť, ktorá je prípustným novým prostriedkom procesného útoku alebo
prostriedkom procesnej obrany v odvolacom konaní, znamenalo by to podľa dovolateľa, že v odvolacom
konaní nie je možné prihliadnuť na žiaden právny úkon, ktorý urobí niektorá strana sporu po vyhlásení
rozsudku súdu prvej inštancie (a teda v zásade, napr. ani na zánik žalovanej pohľadávky splnením,
keďže aj splnenie dlhu predstavuje ,,dobrovoľné, slobodné a vážne“ konanie), čo žalovaný považuje za

absurdné a rozporné s pravidlom, že aj pre odvolací súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku
odvolacieho súdu (§ 217 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 2 C. s. p.), a nie stav v čase vyhlásenia rozsudku
súdu prvej inštancie, a teda odvolací súd musí pri svojom rozhodovaní zohľadniť - ako procesneprípustné novoty - aj také skutočnosti, ktoré nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie a ktoré
mu boli stranami sporu oznámené a preukázané.

29. Dovolateľ dodal, že aj v odbornej literatúre týkajúcej sa občianskeho súdneho konania sa konštatuje,
žeaksaodvyhláseniarozsudkusúduprvéhostupňadovyhláseniarozsudkuodvolaciehosúduskutkový
stav zmenil, odvolací súd na túto zmenu musí prihliadnuť; odvolací súd musí prihliadať aj na všetky
zmeny v skutkovom stave veci, ku ktorým došlo po vyhlásení prvostupňového rozhodnutia. V odbornej
literatúre v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku odznelo tiež stanovisko, že v odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa možno uplatniť ako odvolací dôvod takú skutočnosť, ktorá nastala po tom,
ako bol vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa, nakoľko tu pôjde o skutočnosť v zmysle § 205a ods.
1 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30. júna 2016, ktorú účastník nemohol
bez svojho procesného zavinenia označiť v prvostupňovom konaní, keďže vtedy ešte neexistovala.

30. Žalovaný vyjadril presvedčenie, že súdne rozhodnutie má vo všeobecnosti zodpovedať skutočným

hmotnoprávnym pomerom, resp. súd sa má pri svojom najlepšom vedomí k nim aspoň čo najviac
priblížiť,ajevylúčené,abyodvolacísúdvedomeignorovalzmenuvlastníctvakpredmetusporu,kuktorej
došlo po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie a ktorá mu bola stranou sporu v odvolaní oznámená
a preukázaná. Ani prípadné ,,reťazenie“ prevodov vlastníctva reklamnej stavby nie je a nemôže byť
dôvodom,ktorýbyodvolacísúdoprávňovalignorovaťpreukázanúzmenuvlastníckehoprávakpredmetu

sporu, ku ktorej došlo v súlade s právnym poriadkom, a uložiť povinnosť na odstránenie reklamnej stavby
osobe, o ktorej v čase rozhodovania preukázateľne vie, že už vlastníkom reklamnej stavby nie je.

31. Dovolateľ preto uzavrel, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu
je záväzný iba pre žalobcu a žalovaného, a nie aj pre spoločnosť EUNICA Design, s.r.o., ktorá je od 1.

augusta2019vlastníkomreklamnejstavby.Týmtožalovanývsúvislostisprvouprávnouotázkouuzavrel,
že akékoľvek skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie,
vrátane právnych úkonov strán sporu, sú procesne prípustnými novotami v odvolacom konaní v zmysle
§ 366 písm. d/ C. s. p., ktoré strana sporu bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

32. Podľa žalovaného preto treba zodpovedať nastolenú prvú právnu otázku tak, že uzavretie zmluvy
medzi žalovaným a treťou osobou, ku ktorému došlo po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie, a to
kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalovaný previedol vlastnícke právo k veci (reklamnej stavbe), ktorej
odstránenia zo stavby žalobcu sa žalobca žalobou domáha, predstavuje prípustnú novotu v odvolacom
konaní podľa § 366 písm. d/ C. s. p., na ktorú odvolací súd musí pri svojom rozhodovaní prihliadnuť.

33. Druhá právna otázka, ktorá nemala byť v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ riešená
(§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.) a ktorú tu odvolací súd v napadnutom rozhodnutí riešil, sa dá podľa
dovolateľa formulovať tak, či je dostatočne určitý a materiálne vykonateľný výrok rozsudku, ktorým
sa žalovanému ukladá povinnosť odstrániť „reklamnú stavbu z vonkajších stien bližšie špecifikovanej

budovy a uviesť steny do pôvodného stavu, ak samotná reklamná stavba“ nie je vo výroku rozsudku
konkretizovaná ďalšími údajmi (napr. jej rozmermi, tvarom a pod.).

34. Podľa žalovaného je nevyhnutné vo výroku rozsudku, ktorým sa ukladá odstránenie
určitej ,,reklamnej stavby“ z vonkajších stien budovy, okrem bližšej identifikácie budovy, na vonkajších

stenách ktorej je reklamná stavba umiestnená, za účelom jeho určitosti a materiálnej vykonateľnosti
konkretizovať primeraným popisom aj túto samotnú reklamnú stavbu (napr. jej rozmermi, tvarom a pod.)
tak, aby predmetná reklamná stavba nemohla byť zamenená s akoukoľvek inou reklamnou stavbou,
ktorá môže byť (aj následne) na predmetnej budove tiež umiestnená. To platí osobitne v prípade, ak
reklamnástavba-takakovprejednávanejveci-neprekrývacelúfasádubudovy,zktorejsamáodstrániť,

ale len jej časť.

35. Podľa žalovaného preto treba zodpovedať nastolenú druhú právnu otázku tak, že výrok rozsudku,
ktorým sa žalovanému ukladá povinnosť odstrániť ,,reklamnú stavbu“ z vonkajších stien bližšie
špecifikovanej budovy a uviesť steny do pôvodného stavu, ak samotná ,,reklamná stavba“ nie je vo

výroku rozsudku konkretizovaná ďalšími údajmi (napr. jej rozmermi, tvarom a pod.), nie je dostatočne
určitý a materiálne vykonateľný. Vo výroku takéhoto rozsudku je preto potrebné samotnú reklamnú
stavbu konkretizovať aj jej primeraným popisom.36. Tretia právna otázka, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu sp. zn. 1MObdoV/19/2007, 1MObdoV/21/2013 a 3Obdo/31/2009 (§ 421 ods. 1 písm.
a/ C. s. p.) sa dá podľa dovolateľa formulovať tak, či ide o zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 2 C.

s. p. (podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe), ak žalobca v
podanej vlastníckej žalobe voči žalovanému ako (predošlému) nájomcovi nehnuteľnosti tvrdil, že došlo
k zániku nájomnej zmluvy medzi stranami 31. marca 2015 výpoveďou žalobcu doručenou žalovanému
5. decembra 2014, avšak neskôr v priebehu konania uplatnil skutkové tvrdenie, že k zániku nájomnej
zmluvy medzi stranami došlo 31. januára 2017 - neskoršou výpoveďou žalobcu doručenou žalovanému

31. októbra 2016.

37. Dovolateľ v prvom rade zdôraznil, že od 13. februára 2017 sa žalobca nedomáhal na súde svojho
nároku na tom skutkovom základe, že žalovanému skončil nájomný vzťah k vonkajším obvodovým
stenám budovy výpoveďou k 31. marca 2015, ako to bola v pôvodne podanej žalobe, ale na tom -
podstatneodlišnom-skutkovomzáklade,žežalovanémuskončilnájomnývzťahkvonkajšímobvodovým

stenám budovy až neskoršou výpoveďou (iným právnym úkonom) k 31. januára 2017 (čiže až takmer
dva roky po pôvodne žalobcom datovanom okamihu údajného skončenia nájmu a podania žaloby).

38. Žalovaný je názoru, že ak žalobca v priebehu sporu prednesie skutkové tvrdenie, že k zániku
nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorého sa žalobca domáha vypratania,

resp. odstránenia veci žalovaného umiestnenej na predmete nájmu, došlo k neskoršiemu dátumu,
než uvádzal pôvodne v žalobe, a to na základe iného právneho úkonu žalobcu (neskoršej výpovede),
nesporne dochádza zo strany žalobcu v tomto smere k zmene žaloby po stránke skutkovej v zmysle §
140 ods. 2 C. s. p. Skutkové vymedzenie spôsobu a okamihu ukončenia nájomného vzťahu predstavuje
podľa žalovaného podstatnú náležitosť vlastníckej žaloby proti bývalému nájomcovi a zmena takéhoto

skutkového tvrdenia je podstatnou zmenou rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. V tejto
súvislosti z hľadiska substancovania žalobných tvrdení nepostačuje len číre tvrdenie žalobcu, že došlo
k zániku nájomnej zmluvy výpoveďou (ako uvádza odvolací súd), ale je rozhodné i to, o akú výpoveď
(aký právny úkon) a kedy na jej základe nájomná zmluva zanikla.

39. Podľa žalovaného preto treba zodpovedať nastolenú tretiu právnu otázku tak, že ide o zmenu žaloby
v zmysle § 140 ods. 2 C. s. p. (podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených
v žalobe), ak žalobca v podanej vlastníckej žalobe voči žalovanému ako (predošlému) nájomcovi
nehnuteľnosti tvrdil, že došlo k zániku nájomnej zmluvy medzi stranami 31. marca 2015 výpoveďou
žalobcu doručenou žalovanému 5. decembra 2014, avšak neskôr v priebehu konania uplatnil skutkové

tvrdenie, že k zániku nájomnej zmluvy medzi stranami došlo 31. januára 2017 neskoršou výpoveďou
žalobcu doručenou žalovanému 31. októbra 2016.

40. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalovaný dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žalovaný navrhol

dovolaciemu súdu zrušiť ako závislé rozhodnutie aj uznesenie okresného súdu o výške náhrady trov
konania.

41. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaného, dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolanie
žalovaného zamietol ako nedôvodné, keďže považuje postup konajúcich súdov za zákonný a správny.

42. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný,
v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpený podľa § 429 ods.
1 C. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je

dôvodné a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie je
potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

43. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.

44. Podľa ustanovenia § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. Otázka posúdenia, či

sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu. V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o
naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 C. s. p. (rovnako aj I. ÚS
438/2017).

45. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p., keďže má za to,
že postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je ďalej
odôvodnené § 421 ods. 1 C. s. p., teda tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola doposiaľ vyriešená (§421 ods.
1 písm. b/ C. s. p.).

46. Podľa § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

47. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p., rozhoduje dovolací súd výlučne

na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje
prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi
(§440C.s.p.)kľúčovývýznamvtomzmysle,žeposúdenieprípustnostidovolaniavtomtoprípadezávisí
od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje

toto ustanovenie.

48. Podľa § 428 C. s. p., dovolateľ musí v dovolaní popri všeobecných náležitostiach podania uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

49. Podľa § 431 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (ods. 2).

50. Podľa § 432 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutiespočívavnesprávnomprávnomposúdeníveci.Dovolacídôvodsavymedzítak,žedovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (ods. 2).

51. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
f/ C. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

52. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. sú
- zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces
predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v

konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované
ustanovenie § 420 písm. f/ C. s. p. zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera
porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudlaznačnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením
práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný
postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú

zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie
procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.

53. Vady v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., rešpektujúc ust. § 387 ods. 2 C. s. p. videl dovolateľ
v tom, že súd prvej inštancie v danej veci nesplnil svoju procesnú povinnosť podľa § 181 ods. 2 C. s.

p. a po úkonoch podľa § 181 ods. 1 C. s. p., ale ani vôbec v žiadnom štádiu pojednávania neuviedol
stranám, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami
za nesporné; ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná; súd prvej inštancie taktiež neuviedol svoje
predbežné právne posúdenie veci.

54. Dovolací súd uvádza, že postup súdu v zmysle § 181 ods. 2 C. s. p. spočíva v určení, ktoré skutkové

tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná
a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak
už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.

55. Cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 C. s. p. je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré

sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať
rozhodnutie súdu. Okrem toho cieľom je zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali
zbytočnédôkazy,ktorésúdnepovažujezadôležitéanevenovalasapozornosťbezdôvodnýmskutkovým
tvrdeniam,ktorésúpodľanázorusúdubuďnespornéaleboprávnebezvýznamné.Porušenieuvedeného
ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Striktné nedodržanie postupu

podľa ust. § 181 ods. 2 C. s. p. (predtým § 118 ods. 2 O. s. p.) zo strany súdu (spočívajúce v
neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov možno považovať za zhodné a ktoré
zostali sporné, ktoré dôkazy súd vykoná a ktoré nevykoná, ako aj neuvedenie predbežného právneho
posúdenia veci súdom) má za následok len tzv. inú vadu konania, avšak nezakladá to vadu zmätočnosti
vzmysleustanovenia§420písm.f/C.s.p.Aktotižpredsedasenátutotozákonnéustanovenienedodrží,

nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný
sporový poriadok priznáva.

56. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods.
1 C. s. p.), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 C. s. p.) a

pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť
o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 C. s. p.). Pri výkone spravodlivosti preto súd nesmie byť obmedzovaný
tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným
právnym posúdením.

57. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľ neodôvodnene namietal, že nedodržaním procesného
postupu podľa ust. § 181 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces.
Dovolací súd v tejto súvislosti zhodne s odvolacím súdom uvádza, že súd musí byť pri svojich právnych
záveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom objektívneho práva,
ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje. Priamo obmedzený teda nemôže byť ani vlastným

predbežným právnym posúdením veci. V prejednávanom spore konajúci súd v Zápisnici o pojednávaní
konanom dňa 21. júna 2019 (č. l. 283 - 288 spisu) vyjadril, že vykonáva úkony a poučenie o právach a
povinnostiach v zmysle Civilného sporového poriadku s tým, že spôsob dokazovania nepochybne viedol
k vedomosti strán sporu čo je sporné, čo nie je sporné (tak ako konštatoval aj odvolací súd).

58. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že ani prípadné porušenie ustanovenia § 181 ods. 2 C. s. p. (čo
nie je prejednávaný prípad) žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka, napr. v práve zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver
pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
(sp. zn. IV. ÚS 16/2012) sú právny názor a hodnotiace úsudky súdu vlastné až samotnému rozhodnutiu

vo veci, nie však postupu v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. (§ 181 ods. 2 C. s. p.; uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22. marca 2017, sp. zn. 5Cdo/211/2013 z 13. mája
2014).59. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že postupom odvolacieho súdu,
ani súdu prvej inštancie nedošlo k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., ktorá by
zakladala porušenie práva na spravodlivý súdny proces tak, ako to má na mysli citované ustanovenie

a v preskúmavanej veci tak nie je splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm.
f/ C. s. p.

60. Odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vzhliadol dovolateľ
vzhliadol pri posúdení ust. § 140 ods. 2 C. s. p. ohľadom zmeny žaloby, ak došlo k podstatnej zmene

alebo doplneniu rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.

61. Dovolateľ v tejto súvislosti uviedol, že žalobca v podanej vlastníckej žalobe voči žalovanému ako
(predošlému) nájomcovi nehnuteľnosti tvrdil, že došlo k zániku nájomnej zmluvy medzi stranami 31.
marca 2015 výpoveďou žalobcu doručenou žalovanému 5. decembra 2014, avšak neskôr v priebehu
konania uplatnil skutkové tvrdenie, že k zániku nájomnej zmluvy medzi stranami došlo 31. januára 2017

- neskoršou výpoveďou žalobcu doručenou žalovanému 31. októbra 2016.

62. V tejto súvislosti z hľadiska substancovania žalobných tvrdení podľa názoru dovolateľa nepostačuje
len číre tvrdenie žalobcu, že došlo k zániku nájomnej zmluvy výpoveďou (ako uvádza odvolací súd), ale
je rozhodné i to, o akú výpoveď (aký právny úkon) ide a kedy na jej základe nájomná zmluva zanikla.

Týmto ide podľa dovolateľa o takú zmenu rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, ktorú možno
vyhodnotiť ako zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 2 C. s. p.

63. Podľa § 139 C. s. p., žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.

64. Podľa § 140 ods. 1 C. s. p., zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa
uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe (ods. 2). Za zmenu žaloby sa nepovažuje úkon žalobcu, ktorým mení uplatnený
nárok, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu (ods. 3).

65. Dovolací súd uvádza, že zmena žaloby ako dispozičný procesný úkon patriaci výlučne žalobcovi
je v zmysle ust. § 132 ods. 2 C. s. p. podaním vo veci samej, ktorým žalobca môže meniť žalobu
a určovať predmet konania. Zmena žaloby môže nastať v kvalitatívnej, kvantitatívnej rovine, ako aj v
podstatnej zmene alebo doplnení rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Zmena žaloby však
podlieha súhlasu súdu, ktorý o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu rozhoduje uznesením bez

možnosti podať voči nemu odvolanie (§ 357 C. s. p.). Pokým súd nerozhodne o uplatnenej zmene žaloby,
nemôže pokračovať v konaní a ak súd zmenu žaloby nepripustí, pokračuje v konaní o nezmenenej
žalobe.

66. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Civilný sporový poriadok za zmenu žaloby považuje aj „podstatnú

zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe“, ktorej explicitná úprava v
predošlom procesnom kódexe Občianskeho súdneho poriadku absentovala. Tento legislatívny posun
sa odvíja od súdnej praxe, ktorá ustálila, že za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým
žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností než
tých, ktoré uviedol v žalobe (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MObdoV/19/2007).

67. Zákonodarca zároveň v dôvodovej správe k Civilnému sporovému poriadku precizoval, že za
zmenu žaloby je treba považovať akékoľvek zásahy, doplnenie, upresnenie uplatneného nároku alebo
skutočností, o ktoré žalobca uplatnený nárok opiera.

68. Dovolací súd zdôrazňuje, že na rozdiel od kvalitatívnej alebo kvantitatívnej zmeny návrhu,
podstatnouzmenoualebodoplnenímrozhodujúcichskutočností,nedochádzakzmenežalobnéhopetitu.
Preto vyhodnotenie zásahu, doplnenia, upresnenia žalovaného nároku alebo skutočností uplatnených
žalobcom v podanej žalobe podlieha hodnotiacemu úsudku konajúceho súdu, ktorý sa odvíja od
žalobcom predloženého skutkového základu. Je však možné konštatovať, že za podstatnú zmenu

skutkových okolností tvrdených v žalobe je potrebné považovať také doplnenia či upresnenia, ktoré
môžu mať dopad na právny inštitút premlčania žalovaného nároku. Totiž bez konkretizácie začiatku
a konca premlčacej lehoty uplatneného nároku, je akékoľvek následné právne posúdenie konajúcimsúdom možné vyhodnotiť ako predčasné, nereflektujúce prejednávaný spor a v ňom uplatnený žalobný
nárok.

69. Najvyšší súd Slovenskej republiky týmto uzatvára, že ak žalobca v podanej žalobe poukazuje na
zánik zmluvného vzťahu, v prejednávanom spore nájomného vzťahu výpoveďou zo skorším dátumom a
v priebehu sporu žalobca toto skutkové tvrdenie zmení tak, že zánik zmluvného vzťahu odvodzuje novou
výpoveďou inak datovanou, bez akýchkoľvek pochybností takáto zmena skutkových okolností môže
vplývať na premlčanie žalovaného nároku, čím dochádza zo strany žalobcu v tomto smere k zmene

žaloby po stránke skutkovej v zmysle § 140 ods. 2 C. s. p. O takejto zmene musí konajúci súd rozhodnúť
a až následne pristúpiť k právnemu posúdeniu veci.

70. Vzhľadom na uvedené závery, konajúce súdy nesprávne právne posúdili návrh žalobcu, ak dospeli k
takému právnemu záveru, že od momentu vyvolania súdneho sporu (doručením žaloby na okresný súd
dňa28.apríla2015),nedošlokpodstatnejzmenealebokdoplneniurozhodujúcichskutočnostítvrdených

v žalobe, pretože žalobca od samotného začiatku vyvolania súdneho sporu odôvodňoval svoj žalobný
nárokodtvrdeniazánikunájomnejzmluvyvýpoveďou.Dovolacísúddodáva,žezániknájomnéhovzťahu
výpoveďou medzi stranami sporný nebol, avšak okamih jeho zániku, resp. ukončenia zmluvného vzťahu
bol v priebehu sporu žalobcom upresnený, čím svoj pôvodný žalobný návrh zmenil v takej časti, ktorá
podstatným spôsobom môže vplývať na plynutie premlčania.

71. K ostatným právnym otázkam, ktorými dovolateľ dôvodil nesprávne právne posúdenie ohľadom
takej otázky, ktorá nebola doposiaľ dovolacím súdom riešená v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.
(body 26 až 32; 33 až 35) dovolací súd uvádza, že tieto sa majú týkať prípustnosti novoty v zmysle
§ 366 písm. d/ C. s. p. a určitosti a vykonateľnosti žalovaného petitu ohľadom presnej identifikácie

„reklamnej stavby“. Tieto otázky je možné už z ich formulácie považovať za také, ktoré vychádzajú
zo skutkových zistení (a nie právneho posúdenia). Tieto však nemôžu založiť prípustnosť dovolania
v tejto časti, nakoľko takéto otázky nemôžu byť predmetom skoršej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Totiž vyhodnotenie „nového dôkazu“, a to uzavretie zmluvy medzi žalovaným a treťou osobou, ku
ktorémudošlopovyhlásenírozsudkusúduprvejinštancie,atokúpnejzmluvy,nazákladektorejžalovaný

previedol vlastnícke právo k veci (reklamnej stavbe), môže byť predmetom len konkrétneho jedného
sporového konania. Uvedené platí aj v prípade určitosti výroku rozsudku, ktorým sa žalovanému ukladá
povinnosť odstrániť ,,reklamnú stavbu“ z vonkajších stien bližšie špecifikovanej budovy a uviesť steny
do pôvodného stavuk samotná ,,reklamná stavba“ nie je vo výroku rozsudku konkretizovaná ďalšími
údajmi (napr. jej rozmermi, tvarom a pod.). Z tohto dôvodu, nemohol dovolací súd uskutočniť meritórny

dovolací prieskum takto formulovanej dovolacej otázky.

72. Dovolací súd taktiež konštatuje, že záver o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p.
pri riešení tzv. skutkových otázok zaujal už vo svojich skorších rozhodnutiach (v podrobnostiach viď aj
1Obdo/47/2017, 4Obdo/45/2017 a 5Obdo/22/2017), zotrváva na ňom a nevidí dôvod, aby sa od neho

v rozhodovanej veci odklonil.

73. Osobitne dáva dovolací súd do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5.
septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 416/2018, ktorým bolo úspešne podrobené testu ústavnosti uznesenie
najvyššieho súdu z 25. apríla 2018, sp. zn. 5Obdo/22/2017, a v ktorom ústavný súd skonštatoval, že

„mu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ závery najvyššieho súdu v otázke
prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného
dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke
ustálenia prípustnosti dovolania na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu
zasahovať“.

74. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ
dôvodne namietal nesprávne právne posúdenie zmeny žalobného návrhu v priebehu konania, a to
uvedením rozhodných skutočností, z ktorého dôvodu najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu zrušil (§ 449 ods. 1 C. s. p.).

75. Keďže dôvody, pre ktoré bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, sa vzťahujú aj na rozsudok súdu
prvej inštancie a nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, najvyšší súdzrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 C. s. p.) a vec vrátil Okresnému súdu Žilina, ako
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.).

76. Dovolací súd zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o výške trov konania
žalovaného (uznesenie zo dňa 11. augusta 2020, č. k. 10Cb/230/2015-410), keďže v danom prípade
nebol viazaný rozsahom podaného mimoriadneho opravného prostriedku s poukazom na ustanovenie §
439 písm. a/ C. s. p. V prípade závislosti výrokov môže dovolací súd prejednať aj závislý výrok bez toho,
aby bol dovolateľom napadnutý. Judikatúra najvyššieho súdu (R 73/2004) sa ustálila na tom, že závislým

výrokom môže byť nielen dovolaním nedotknutý výrok tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj
výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci.

77. Vydanie uznesenia o výške trov konania bolo jednostranne závislé od existencie rozhodnutia vo
veci samej. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku okresného súdu, uznesenie o výške
trov konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce

(zrušené) rozhodnutie vo veci samej by zostalo uznesenie o výške trov konania osamotené, strácalo by
rozumný zmysel a odporovalo by to princípu právnej istoty (obdobne aj I. ÚS 549/2015, 1Cdo/36/2011,
6Cdo/201/2012 a 2MObdoV/4/2012).

78. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách pôvodného konania a o trovách

dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

79. V ďalšom konaní sú súdy nižšej inštancie (súd prvej inštancie a aj odvolací súd) právnym názorom
dovolacieho súdu viazané (§ 455 C. s. p.).

80. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.