Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. máj 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/304/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7514211909
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:7514211909.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Q.. B. Q., bývajúcej v W. Ľ., R. XX, právne
zastúpenej JUDr. Mikulášom Buzgóom, advokátska kancelária so sídlom Štúrova 20, Košice, proti
žalovanej Obec Údol, IČO: 00 330 221, Údol 2, Plavnica, právne zastúpenej JUDr. Vladimírom
Dlugolinským, advokátom, so sídlom Levočská 1, Stará Ľubovňa, o náhradu mzdy s príslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 5 Cpr 2/2015, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 Copr 5/2020, sp. zn. 17 Copr 6/2020 zo dňa 15. apríla
2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „okresný súd") rozsudkom č.k. 5
Cpr 2/2015-267 z 5. júna 2019 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 5 Cpr 2/2015-346 zo dňa 1. júna
2020 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne, zo sumy
35,12 eura od 1.8.2013 do 25.9.2014, zo sumy 627,71 eur od 1.9.2013 do 25.9.2014, zo sumy 337,17
eur od 1.10.2013 do 25.9.2014, zo sumy 290,54 eur od 1.10.2013 do 22.10.2014, zo sumy 209,46 eur
od 1.11.2013 do 22.10.2014, zo sumy 418,24 eur od 1.11.2013 do 24.2.2015, úroky z omeškania vo

výške 8,25 % ročne, zo sumy 81,76 eur od 1.12.2013 do 24.2.2015, zo sumy 534,74 eur od 1.12.2013 do
27.4.2015,zosumy11,21eurod1.12.2013do24.6.2015,zosumy627,71eurod1.1.2014do24.6.2015,
zo sumy 361,08 eur od 1.2.2014 do 24.6.2015, zo sumy 266,63 eur od 1.2.2014 do 19.8.2015, zo sumy
233,37 eur od 1.3.2014 do 19.8.2015, zo sumy 424,16 eur od 1.3.2014 do 27.10.2015 (výrok I.). V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.). Stranám sporu náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
Žalovanej náhradu uplatnených zavinených trov konania nepriznal (výrok IV.). Dopĺňacím rozsudkom

prvoinštančný súd pôvodný výrok vyhláseného napadnutého rozsudku doplnil o ďalšie dva výroky, a to
o výrok, ktorým konanie v rozsahu sumy nad 7.609,98 eur do sumy 7.773,50 eur vo vzťahu k nároku
na náhradu mzdy zastavil (výrok V.) a pripustil rozšírenie uplatneného práva t.j. náhrady mzdy do
19.3.2014 (výrok VI.) V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v danej veci sa žalobkyňa domáhala
nárokov vyplývajúcich z neplatného skončenia pracovného pomeru. Konkrétne náhrady nevyplatenej
mzdy a k tomu prislúchajúce úroku z omeškania ako aj náhrady za dovolenku. Súd prvej inštancie

nárok žalobkyne posúdil podľa ustanovení § 4 ods. 7, ďalej podľa § 26 ods. 1 a § 29 ods. 1, 2, 3
a 4 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 553/2003"), ďalej podľa § 79
ods. 1 Zákonníka práce a podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády č. 87/95
Z.z., a to konkrétne § 10c a § 3. Uviedol, že žalobkyňa si uplatnila náhradu za nevyplatenú mzdu
za obdobie od 28.6.2003 do 19.3.2014 a to mesačne vo výške 1.110,50,- eur. Okresný súd jej po

vykonanom dokazovaní priznal len príslušenstvo k uplatnenej nevyplatenej mzde, pretože mal za to, za
obdobie od 28.6.2013 do 1.2.2014 bol funkčný plat žalobkyne riadne vyplatený postupne vo viacerýchsplátkach, pričom žalovaná uhradila i odvody do Sociálnej poisťovne a Zdravotnej poisťovne a tiež
aj Daňovému úradu. Spolu mala žalovaná žalobkyni vyplatiť sumu 5.835,23 eur, ktorú aj vyplatila a
to za obdobie od 28.6.2013 do 1.2.2014, ktoré bolo sporné. Od uvedeného momentu až do času,

kedy bola žalobkyňa opätovne poverená funkciou riaditeľky Základnej škody a materskej školy Údol,
jej bola mzda riadne vyplácaná. Pokiaľ ide o sumu, ktorú súd prvej inštancie použil ako podklad pre
výpočet náhrady mzdy, išlo o oznámenie výšky funkčného platu, ktoré bolo vyhotovené dňa 15.3.2014 a
doručené žalobkyni dňa 26.3.2014. Skutočnosť, že predmetné oznámenie určuje výšku funkčného platu
od 1.1.2013 okresný súd nepovažoval za prekážku neplatnosti tohto oznámenia. Žalobkyňa nepodala

žalobu na súd o určenia neplatnosti určenej výšky a zloženia funkčného platu. Pri rozhodovaní o výške
priemerného zárobku súd prvej inštancie nevychádzal z ustanovenia § 134 ods. 2 Zákonníka práce tak,
ako to žiadala žalobkyňa. Dospel k záveru, že § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z. jednoznačne vylučuje
aplikáciu ustanovenia § 134 Zákonníka práce pri poskytovaní platu zamestnancom vykonávajúci prácu
vo verejnom záujme. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobkyni priznal zákonné úroky z omeškania
z príslušnej sumy nevyplatenej čistej náhrady mzdy podľa jednotlivých výplatných termínov. Čo sa týka

ďalšieho uplatneného nároku na náhradu za dovolenku za roky 2011, 2012 a 2013 okresný súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal so záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
26. februára 2009 pod sp. zn. 3 Cdo 6/2008 z ktorého vyplýva, že „náhrada mzdy za dovolenku nemôže
zamestnancovi patriť aj preto, že neodpracoval potrebný počet dní a neprideľovanie práce počas trvania
sporu o určenie neplatnosti rozväzovania pracovného pomeru nepredstavuje prekážku v práci, ktorá

by sa inak pre účely dovolenky posudzovala ako výkon práca" a aj zo znaleckého posudku č. X/XXXX
H.. P. J. z 5.6.2018 predloženého žalovanou z ktorého vyplynulo, že za obdobie, ktoré je predmetom
konania a to 28.6.2013 do 1.2.2014 nárok na dovolenku žalobkyni neprináleží. V roku 2013 žalobkyňa
nepracovala, teda jej nevznikol nárok na dovolenku. V roku 2014 pracovala 9 mesiacov, čo predstavuje
výmer dovolenky 33,75 dňa, ktoré boli prenesené do roku 2015. Toto obdobie však už nie je predmetom

konania. Žalobkyňa vyčerpala 33 dní dovolenky v roku 2015 a zostatok z roku 2014 už nie je možné
preniesť do nasledujúceho obdobia preplatiť. Preplatiť je možno len tú časť, ktorá presahuje 4 týždne
základnej výmery dovolenky. U pedagogických zamestnancov, ktorí majú nárok na dovolenku v trvaní 45
dní sa môže preplatiť maximálne 25 dní dovolenky za kalendárny rok a to aj v prípade, ak zamestnancovi
zostal väčší zostatok. Teda zostatok dovolenky, ktorý je 20 dní a menej ako 20 dní a ktorý zamestnanec

nevyčerpá ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka nie je možné preplatiť a táto dovolenka
prepadá. Nárok na preplatenie dovolenky za rok 2015 bolo žalobkyni vyplatený v sume 305,70 eur.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP"), § 256 ods. 2 CSP a § 257 CSP. Dospel k záveru, že je potrebné
prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa na oboch stranách sporu. Žalobkyňa podala žalobu

dôvodne, do vytýčenia prvého pojednávania žalovaná uhradila všetky nároky z neplatného skončenia
pracovného pomeru. Strany sporu opakovane žiadali odročovanie pojednávaní a prejavili záujem o
mimosúdne riešenie veci. Preto okresný súd nepriznal náhradu trov konania žiadnej sporovej strane.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobkyne rozsudkom sp. zn. 17 CoPr

5/2020,sp.zn.17CoPr6/2020z15.apríla2021rozsudoksúduprvejinštancievzamietavomvýrokuavo
výroku o trovách konania potvrdil. Odmietol odvolanie žalobkyne proti vyhovujúcemu výroku. Žalovanej
priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP). V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu a na
zdôraznenie jeho správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne uviedol, že pokiaľ ide o

výšku funkčného platu, ktorý podľa žalobkyne mal predstavovať sumu 1.110,50 eur, prvoinštančný súd
na námietku žalobkyne poskytol dostatočnú odpoveď, pričom vychádzal z tarifného platu platného od
1.1.2013 vo výške 810,50 eur. Odvolací súd zdôraznil, že podľa § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce v
spojení s § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z. a § 79 ods. 1 Zákonníka práce vzniká zamestnancovi
nárok na funkčný plat zamestnanca priznaný v čase keď vznikol dôvod na jeho použitie, t.j. v čase

roku 2013. Inštitút priemerného zárobku a rozhodujúceho obdobia pre jeho výpočet je pri odmeňovaní
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme neaplikovateľný, nahradený osobitným spôsobom
určenia podľa § 29 ods. 4 zák. č. 553/2003 Z.z. Zamestnávateľ žalobkyni v danom prípade oznámil k
1.1.2013 a 1.1.2014 zmenu výšky tarifného platu a zvýšenie platovej tarify a odňatie príplatku za činnosti,
ktoré v danom období žalobkyňa nevykonávala (príplatok za riadenie a príplatok za triedneho učiteľa).

Bol jej odňatý aj osobný príplatok, pre priznanie ktorého žalobkyňa nesplnila podmienky. Oznámenie
o výške a zloženie funkčného platu, ktoré bolo dňa 15.4.2014 doručené žalobkyni na obdobie od
1.1.2013 považoval odvolací súd za platný právny úkon, keďže nezistil dôvody jeho neplatnosti pre
rozpor so zákonom. Pokiaľ ide o nárok na dovolenku v danej veci tento nie je upravený v špeciálnychprávnych predpisoch, a to ani v zákone č. 552/2003 ani č. 553/2003 Z.z. Zákon č. 552/2003 Z.z. v
ustanovení § 1 ods. 4 priamo odkazuje na všeobecné ustanovenia Zákonníka práce, je preto potrebné
vychádzať zo všeobecného ustanovenia § 79 Zákonníka práce, kde sú uvedené nároky zamestnanca

v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Z uvedených
zákonných ustanovení nevyplýva, že okrem mzdových (či platových) nárokov a nárokov na ďalšie
zamestnanie, prípadne ukončenie pracovného pomeru dohodou, má možnosť žalobkyňa žiadať aj o
náhradu za nevyčerpanú dovolenku. Náhrada mzdy za dovolenku žalobkyni za obdobie, ktoré žiadala, a
to za rok 2012, 2013 a prípadne aj za rok 2011, ktorej rok namietala vo vyjadrení k znaleckému posudku,

žalobkyni nepatrí, pretože jej patrí náhrada mzdy (tarifného platu) za uvedené obdobie, resp. dávky
nemocenského poistenia, nie mzda. Žalovaná v priebehu konania preukázala, že v rozhodnom období,
kedy žiadala uhradiť náhrady za dovolenku a to za rok 2012 vo výške 45 dní, z ktorých už 22,5 dňa mala
vyplatenú a žiada náhradu za 15 dní, bolo zistené, že za rok 2011, kedy nastúpila do zamestnaneckého
vzťahu vo verejnom záujme, vznikol jej nárok na dovolenku 41,25 dní. Z tejto dovolenky čerpala 27
dní a zvyšok dovolenky 14,25 dňa jej bol prenesený do roku 2012 z predchádzajúceho roka. V roku

2012 žalobkyni vznikol nárok na dovolenku vo výške 22,5 dňa, pretože žalobkyňa v tomto roku bola
práceneschopná od 27.6.2012, pričom podľa § 101, § 102 a § 103 Zákonníka práce jej patrí pomerná
časť dovolenky vo výške 22,5 dňa. Teda spolu v roku 2012 jej patrila dovolenka v rozsahu 36,75 dňa.
Z tejto dovolenky čerpala 4 dni, preplatená jej bola dovolenka, okrem vyčerpanej dovolenky, v rozsahu
36 dní. Z uvedeného vyplýva, že bolo jej naviac uhradených 3,75 dňa. V roku 2013 žalobkyňa bola

práceneschopná do júna 2013, preto jej nárok na dovolenku nevznikol. Vzhľadom na uvedené okolnosti
nebolo možné žalobkyni priznať za uplatnené obdobie náhradu za dovolenku, pretože tento nárok jej
nevznikol. Preto prvoinštančný súd postupoval správne, keď v tejto časti nárok žalobkyne zamietol. Za
vecne správny označil odvolací súd aj výrok, ktorým súd prvej inštancie stranám sporu náhradu trov
konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Odvolanie žalobkyne voči

vyhovujúcemu výroku odvolací súd odmietol s poukazom na ustanovenie § 386 písm. b/ CSP majúc za
to,ževyhovujúcimvýrokomnebolorozhodnutévneprospechžalobkyne,pretoniejeosobouoprávnenou
na podanie odvolania v predmetnej časti.

3. Proti uvedenému rozsudku žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka") podala dovolanie prípustnosť ktorého

odvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP ako aj § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Vyslovila presvedčenie,
že súd (odvolací) jej nesprávnym procesným postupom znemožnil ako strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Bližšie vadu
zmätočnosti špecifikovala nesprávne zisteným skutkovým stavom a nesprávnym právnym posúdením
veci vo vzťahu k zamietavému výroku. V danom spore bol „...nesprávne vytvorený skutkový základ,

spôsobený nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov a nepripustením dotvorenia dôkazného
stavu doplnením dokazovania znalcom...". Odvolací súd mal správne napadnutý rozsudok okresného
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie za účelom vykonania doplnenie znaleckého dokazovania
tak, aby súd prvej inštancie a tiež odvolací súd mohol rozhodnúť o správnej výške tarifného platu za ten
ktorý rok a jeho zvýšení zohľadnením zákonných zmien vyplývajúcich zo Zákona o štátnom rozpočte.

Existujúci dôkazný stav bol súdmi nesprávne posúdený, táto nesprávnosť spočíva v nesprávnej aplikácii
právnej normy. V nadväznosti na uvedené dovolateľka uviedla tiež, že prípustnosť dovolania vyvodzuje
aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, ktoré zároveň citovala a síce, že „dovolanie je prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešenie sa odvolací

súd odklonil od ustanovenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu". Z uvedených dôvodov žiadala, aby
najvyšší súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaná v podanom vyjadrení dovolací súd žiadala, aby dovolanie žalobkyne v celom rozsahu ako
nedôvodné zamietol, resp. odmietol, keďže podľa jej názoru dovolacie dôvody neboli riadne zákonným

spôsobom vymedzené. Pokiaľ ide o vytýkané vady zmätočnosti podľa žalovanej v predmetnom konaní
súdy nižších inštancií úplne a presne zistili skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov vec aj
správne právne posúdili. Z podaného dovolania nijako nevyplýva ako sa odvolací súd odklonil od
rozhodovacej praxe, resp. ako je táto právna otázka posudzovaná rozdielne. Žalobkyňa má všetky
nároky súvisiace s neplatným skončením pracovného pomeru riadne vyplatené. Správne jej bola určená

aj výška náhrady mzdy v súlade so zákonom. V tejto súvislosti žalovaná zopakovala, že na danú vec sa
uplatňuje zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme a nie § 134 ods. 2 Zákonníka práce ako si to žalovaná uplatňovala v žalobe. Ak žalobkyňa
spochybňuje vypracovaný znalecký posudok č. X/XXXX H.. P. J. z 5.6.2018 mala možnosť svoje výhradyuvádzať v konaní pred súdmi nižších inštancií v rámci dokazovania vyvrátiť závery znaleckého posudku,
resp. doložiť vlastný znalecký posudok, ktorým by podporila svoje tvrdenia. To však žalobkyňa v rámci
dokazovania neurobila. Sústreďuje sa len na spochybňovanie a uplatňovanie nároku za iné obdobia

než obdobie, ktoré bolo predmetom konania. Argumentácia žalobkyne nie je v súlade s príslušnými
ustanoveniami Zákonníka práce a ďalších vykonávajúcich predpisoch, ktoré presne definujú a upravujú
nároky a čerpanie dovolenky všetkých zamestnancov a v tom aj pedagogických zamestnancov.

5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej zopakovala, že je podľa jej názoru

neakceptovateľné, aby jej zamestnávateľ vystavil oznámenie o výške a zloženie funkčného platu za
rok 2013 a 2014 so spiatočnou platnosťou. Je tiež neprijateľné, aby súdna znalkyňa pre účely plnenia
znaleckého posudku uznala len oznámenie o zložení funkčného platu so spiatočnou platnosťou zo dňa
26.3.2014 za rok 2013 a 2014 o čom nebola informovaná. Trvala na zrušení rozsudku odvolacieho súdu.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací

(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie
je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné.

7. Dovolateľka prípustnosť svojho dovolania v prvom rade vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f/
CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch,
vktorýchmieraporušeniaprocesnýchprávstranynadobudlaintenzituporušeniajejprávanaspravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

9. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je

výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.

10. Dovolateľka podané dovolanie v zmysle § 420 písm. f/ CSP proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu
odvolacieho súdu odôvodňovala nesprávne zisteným skutkovým stavom a nesprávnym právnym

posúdením čo malo za následok, že súdy nižších inštancií nerozhodli „o správnej výške tarifného platu",
ktorý patril žalobkyni za ten ktorý rok a jeho zvýšení pri zohľadnení zákonných zmien vyplývajúcich zo
Zákona o štátnom rozpočte. „Existujúci dôkazný stav bol súdmi nesprávne posúdený, táto nesprávnosť
spočíva v nesprávnej aplikácii právnej normy".

11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie (I. ÚS 26/94). Porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieťnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

13. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. Ak
nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

14. K uvedenému/uplatnenému dôvodu prípustnosti dovolania (§ 420 písm. f/ CSP) treba uviesť, že

ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

15. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP.
Súdy oboch nižších inštancií v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah podstatných
skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich skutkové tvrdenia a

právne argumenty posúdili, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, a zároveň
citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu (ktorý v spätosti s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich
organickú, kompletizujúcu jednotu) sa vysporiadava so všetkými podstatnými odvolacími námietkami
žalobkyne a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch nižších

inštancií je zrejmé, ako dospeli k záveru, že pre účely výpočtu priemerného zárobku žalobkyne za
rozhodujúce obdobie je potrebné vychádzať z tarifného platu určeného oznámením o výške a zložení
funkčného platu na sumu 810,50, ktoré bolo žalobkyni doručené dňa 15.4.2014 a prečo tento úkon
považovalizaplatný.Vuvedenomsmerenanámietkyžalobkynesúdyobochinštanciíuviedlivdôvodoch
svojich rozhodnutí zrozumiteľnú argumenty prečo im nebolo možné vyhovieť (bližšie viď bod 12.

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Aj v prípade ďalšieho žalobkyňou uplatneného nároku - za
nevyplatenú dovolenku súd prvej inštancie ako aj odvolací súd poskytli žalobkyni dostatočnú odpoveď
prečo jej tento nárok nevznikol, z ktorého dôvodu bola žaloba v časti zamietnutá (bližšie viď bod 13.
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Z uvedeného je zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd
rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba

v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle
§ 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to,
že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,

nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

16.Dovolacísúdpovažujezapotrebnétieždodať,žedovolanienepredstavujeopravnýprostriedok,ktorý
by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v

dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá
možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd jeviazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je

postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/
CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.

17. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Dovolanie
žalobkyne, ktorá namietala vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP preto odmietol podľa § 447 písm.
c/ CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

18. Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľkou namietanou vadou
vyplývajúcou z § 420 písm. f/ CSP dovolací súd pristúpil k posúdeniu jej dovolania aj z hľadiska ďalšieho
ňou uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. V
danej súvislosti citovala ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, a síce, že „dovolanie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešenie sa odvolací súd
odklonil od ustanovenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu".

19. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa

vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

20. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho
súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho

posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce
niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia, ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne
odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach
§ 431 až § 435 CSP. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka

právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto
ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

21. Právnou úpravou dovolania v Civilnom sporovom poriadku sa sleduje náprava nesprávností
v individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového
rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa
takto sleduje zámer minimalizovať nežiadúce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu.

21.1. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421
ods. 1 písm. a/ CSP je charakteristický odklon jej riešenia, zvoleného odvolacím súdom, od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku
vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však
svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd k tomu

v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 6/2017 (podobne napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo
235/2016, 4 Cdo 95/2017 a 7 Cdo 140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje
z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom
a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu aleborozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená".

22. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd (so zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalobkyne)
uvádza,žezaustálenúrozhodovaciupraxdovolaciehosúdutrebapovažovaťpredovšetkýmrozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky,vydávanejNajvyššímsúdomSlovenskejrepublikyod1.1.1993podpôvodnýmnázvomZbierka
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne

prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny
názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu
názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 06. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017). Do ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi
zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v

Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, v Bulletine
Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj
rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších
súdov č. I, II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 [uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017, publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") ako judikát R 71/2018].
S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť
aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora
Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a
Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017

sp. zn. 6 Cdo 129/2017).

23. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je relevantná len taká otázka,
ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom,
ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob jej vyriešenia odvolacím

súdomzakladá"odklon"odustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,c/odvolacísúdnajejriešení
založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, e/ ide
o otázku zásadného právneho významu, t. j. takú, ktorá je významná nielen pre prerokovávanú právnu
vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov
SR a f/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba, dovolanie nie

je podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP prípustné.

24. Dovolateľka argumentovala proti právnemu posúdeniu ňou uplatnených nárokov z neplatného
skončenia pracovného pomeru odvolacím súdom s poukazom na znenie ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP „dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešenie sa odvolací súd odklonil od ustanovenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu".

25. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka pri vymedzení dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci odvolacím súdom spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1
písm. a/ CSP nepostupovala, pretože jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom neuviedol konkrétnu
právnu otázku riešenú odvolacím súdom, neuviedol ako ju riešil odvolací súd a v čom sa jeho riešenie
odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe ani to, ako mala byť táto právna otázka riešená správne.
Podľa názoru dovolacieho súdu v súvislosti s vymedzením dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1

písm. a/ CSP dovolateľka iba polemizoval s vyhodnotením dokazovania súdmi nižších inštancií. Takéto
vymedzenie dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia však nespĺňa zákonom stanovenú
požiadavku kladenú na spôsob jeho vymedzenia v zmysle § 432 ods. 2 CSP. Samotné polemizovanie
dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia
alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedá

kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP. Nedostatok tejto náležitosti Civilný sporový poriadok považuje
za dôvod pre odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f/ CSP.26. V preskúmavanej veci dovolateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) ani
ďalší dovolací dôvod (podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP) nevymedzila spôsobom uvedeným v § 432
ods. 2 CSP v spojení s § 421 tohto právneho predpisu. Žiadnym spôsobom nenastolila, nevymedzila,

neformulovala,nepomenovalaprávnuotázkuzásadnéhovýznamu,aniprípadneneoznačilarozhodnutia
dovolacieho súdu, ktoré danú otázku riešia rozdielne. Preto dovolací súd nemohol svoje rozhodnutie
založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú otázku a ktoré rozhodnutia eventuálne mala
dovolateľka na mysli. Za týchto okolností dovolací súd nemohol pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých
procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný, či odvolací súd.

27. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že na podklade dovolania žalobkyne
nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

28. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou
osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa

§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435.

29. Najvyšší súd odmietol dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm. c/ CSP (v časti, v ktorej namietala
existenciu procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP) a vo zvyšku podľa § 447 písm. f/ CSP.

30. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453
ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP). O výške
náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.