Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/476/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5810204413
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5810204413.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: S. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.
č. XXX, právne zastúpený JUDr. Dušan Serek, advokát, so sídlom R., R. A. č. XXX/XX, proti odporcom:
1/ K. J., nar. XX.XX.XXXX, 2/ K. J., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom U. č. XXXX, obaja právne
zastúpení Mgr. Igor Palider, advokát, U., J. II č. XXX, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia,
vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie stavby, o odvolaní navrhovateľa aj odporcov proti rozsudku

Okresného súdu Námestovo č. k. 8C/97/2010-240 zo dňa 23. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 8C/97/2010-240 zo dňa 23. marca 2015 z r u š u j
e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo uložil odporcom v rade 1/ a 2/ povinnosť spoločne a
nerozdielne vypratať pozemok vedený na LV č. XXXX k. ú. U. ako KNC parcela č. 1827/10 - zastavané

plochy a nádvoria o výmere 94 m2 okrem časti tohto pozemku priľahlého k hospodárskej budove na KNC
parcele č. 1827/2, ktorá časť má od steny hospodárskej budovy smerom k udiarni dĺžku 4,5 metra a to do
trochdníodprávoplatnostitohtorozsudku(výrokI).SúčasnezriadilkpozemkuvedenémunaLVč.XXXX
k. ú. U. ako KNC parcela č. 1827/10 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 94 m2 vecné bremeno
spočívajúce v práve stavby udiarne odporcov v rade 1/ a 2/ na tomto pozemku (výrok II). Odporcom
v rade 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi za zriadenie vecného

bremena čiastku 19,08 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III). Napokon odporcom v
rade 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 354,71 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 303,74 Eur od 17.04.2014 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 8,96 Eur od 20.06.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 5,15% ročne zo sumy 3,14 Eur od 08.07.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
5,15% ročne zo sumy 8,67 Eur od 03.09.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05%

ročne zo sumy 24,81 Eur od 17.02.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo
sumy 5,23 Eur od 11.03.2015 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku
(výrok IV). Vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol (výrok V). Navrhovateľovi uložil povinnosť doplatiť
na účet okresného súdu súdny poplatok vo výške 52,00 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok VI). Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok VII).
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané,

že právni predchodcovia odporcov v rade 1/ a 2/ v dávnej minulosti, konkrétne na prelome 50-60tych
rokov minulého storočia postavili na pozemku v súčasnosti evidovanom ako parcela KNC č. 1827/2 v
k. ú. U. spornú hospodársku budovu, odstránenia ktorej sa domáhal navrhovateľ. Právni predchodcovia
odporcov postavili hospodársku budovu v subjektívnom presvedčení, že stavajú na vlastnom pozemku,
ktorý predtým odkúpil otec odporcu v rade 1/ od K. V.. Ohľadne hospodárskej budovy neboli v minulosti
žiadnenezhody,čidokoncasúdnespory.Užívacístavsadlhodoboanerušenerešpektoval.Vychádzajúc

z takto zisteného skutkového stavu a záverov vyplývajúcich zo súdnej praxe (viď napr. rozhodnutie NS
ČR zo dňa 17.04.2001 sp. zn. 22Cdo 2392/99, rozhodnutie NS SR zo dňa 26.02.2008 sp. zn. 2Cdo595/2006, resp. rozhodnutie NS ČR zo dňa 17.09.2008 sp. zn. 22Cdo 5103/2007) dospel prvostupňový
súd k záveru, že aj keď podľa kúpnej zmluvy otec odporcu v rade 1/ vlastnícke právo k pozemku pod
hospodárskou budovou a k priľahlému priestoru na základe zmluvy riadne nenadobudol, pretože zmluva

nebola registrovaná štátnym notárstvom podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.
v znení účinnom do 31.03.1983, v dôsledku zástavby pozemku so súhlasom vlastníkom nadobudol
vlastnícke právo spracovaním podľa § 126 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka. Vlastnícke právo
právny predchodca odporcu v rade 1/ nadobudol v zmysle pravidla vytvoreného judikatúrou, podľa
ktorého kto stavia na cudzom pozemku so súhlasom vlastníka nadobúda nielen vlastníctvo stavby ale aj

vlastnícke právo k pozemku v rozsahu jeho zastavania. S poukazom na uvedené, preto kúpnou zmluvu
z roku 1997 S. D. nemohla platne previesť navrhovateľovi vlastnícke právo k PK parcele č. 710/2 v
rozsahu súčasnej KNC parcely č. 1827/2 a časti KNC č. 1827/10 ako obslužnému priestoru, keď tieto
nadobudol predtým spracovaním právny predchodca odporcov. Na ohliadke bolo zistené, že hneď pri
hospodárskej budove smerom k udiarni sa nachádza hnojisko, ktoré bolo podľa odporcu 1/ zriadené
ešte spolu s hospodárskou budovou a tiež suché WC ako aj koterec pre psa o šírke 2,4 metra totožnej

so šírkou hnojiska. Za manipulačný priestor potrebný pre užívanie stavby pritom súd považoval ešte
vzdialenosťcca2metreodhnojiskasmeromkudiarni.Pretoaniobslužnúplochuorozmeroch7,12metra
(šírka C-KN parc. č. 1827/2 podľa geometrického plánu) krát 4,5 metra (čo je po zaokrúhlení cca 32 m2)
predstavujúcu časť parcely č. 1827/10 priľahlú k parcele č. 1827/2 navrhovateľ nenadobudol kúpnou
zmluvou od S. D., ale jej vlastníkom sa stal právny predchodca odporcov na základe spracovania.

Súd preto zamietol návrh navrhovateľa na odstránenie hospodárskej budovy z pozemku C-KN parc.
1827/2, lebo navrhovateľ nie je jeho vlastníkom. Tiež zamietol návrh na vypratanie celého pozemku C-
KN parc. č. 1827/10, lebo ani plocha nachádzajúca sa do vzdialenosti 4,5 metra od steny hospodárskej
budovy smerom k udiarni (na ktorej je situované hnojisko, suché WC a koterec) nie je vlastníctvom
navrhovateľa. V časti, v ktorej súd návrhu na vypratanie časti tohto pozemku vyhovel, vychádzal z ust.

§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zo skutočnosti, že navrhovateľ túto časť C-KN parc. č. 1827/10
platne odkúpil v roku 1997 od S. D. kúpnou zmluvou a odporcovia majú na nej neoprávnene umiestnenú
vlečku a pletivové oplotenie bez pevného základu v zemi. Menovaná síce uviedla, že pozemok pod
hospodárskou budovou navrhovateľovi nepredávala, no jej vôľa evidentne podľa obsahu kúpnej zmluvy
z roku 1997 k odpredaju PK parc. č 710/2 navrhovateľovi smerovala. Ohliadkou okresný súd ďalej zistil,

že udiareň sa nachádza na pozemku parc. č. 1827/10 vo vzdialenosti väčšej než 4,5 metra od steny
hospodárskej budovy, je teda na pozemku navrhovateľa. Má pôdorysné rozmery približne 1,5 metra x
1,5 metra a je so zemou spojená betónovým základom. Odporca 1/ sa vyjadril, že ju postavil v roku
1990, pričom iný dôkaz o čase jej dostavby predložený nebol. Na základe vykonaného dokazovania
súd nemal preukázaný žiaden občianskoprávny titul, ktorý by oprávňoval odporcu 1/ zriadiť na pozemku

parc. č. 1827/10 predmetnú udiareň. Preto ide o stavbu neoprávnenú. Vzhľadom na nerušenú existenciu
tejto stavby od jej dostavby vyše dvadsať rokov, fakt, že bola postavená bez akýchkoľvek námietok
navrhovateľa či jeho právnych predchodcov a skutočnosť, že prioritným záujmom navrhovateľa v konaní
bolo odstránenie hospodárskej budovy za účelom zriadenia prístupu po pozemku pod ňou (ohľadne
čoho však nebol úspešný), okresný súd považoval za neúčelné jej odstránenie. Udiareň nijako svojou

existenciou výrazne neobmedzuje využitie zvyšnej časti pozemku navrhovateľom, ktorý počas konania
neprejavil vôľu získať túto stavbu do svojho vlastníctva. Preto súd zvolil možnosť uvedenú v ust. § 135c
ods. 3 Občianskeho zákonníka a usporiadal pomery medzi navrhovateľom ako vlastníkom pozemku
a odporcami ako vlastníkmi stavby inak a to zriadením vecného bremena spočívajúceho v oprávnení
odporcov mať na pozemku navrhovateľa zriadenú stavbu udiarne (právo stavby). Náhradu okresný

súd určil vychádzajúc z odporcami predloženého znaleckého posudku č. 91/2014 vypracovaného
znalcom Ing. Kaderom, ktorý stanovil výšku jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena na
sumu 8,48 Eur/m2, čo pri výmere 2,25 m2 (rozmery udiarne 1,5 x 1,5 metra) predstavuje 19,08 Eur.
Pokiaľ sa navrhovateľ v konaní domáhal aj zaplatenia bezdôvodného obohatenia v sume 1.257,46
Eur s príslušenstvom za neoprávnené užívanie pozemkov KNC parc.č. 1827/2 o výmere 127 m2 a č.

1827/10 o výmere 94 m2 odporcami za obdobie od 21.09.2008 do 22.03.2015 okresný súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených záverov, a síce, že navrhovateľ nie je, ani nebol v uvedenom
období vlastníkom parcely KNC č. 1827/2 a č. 1827/10 v celom rozsahu. Odporcovia preto užívali iba
časť pozemku navrhovateľa KNC č. 1827/10 o veľkosti 62 m2 (94 m2 - 32 m2). Keďže odporcom
absentoval pri užívaní časti pozemku navrhovateľa právny titul na takéto užívanie, jedná sa získaný o

bezdôvodné obohatenie (viď rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 298/2006 publikovaný v Periodiku zo súdnej
praxe č. 62/2007). Výšku bezdôvodného obohatenia prvostupňový súd ustálil v nadväznosti na závery
vyplývajúce z odborného vyjadrenia č. 111/2010 znalca Ing. Pilka, ktorý určil hodnotu nájmu pozemkov
KNC parcela č. 1827/2 a č. 1827/10 na sumu 0,88 Eur/m2/rok, ktorú odporcovia nenamietali. Okresnýsúd preto priznal navrhovateľovi náhradu za žalované obdobie za výmeru 62 m2 od 21.09.2008 do
22.03.2015 v celkovej výške 354,71 Eur (0,88 Eur/m2/rok x 62 m2 x 6 rokov, čo je 327,36 Eur + 27,35
Eur = 54,56 Eur : 365 x 183 dní) a v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol. Predmetnú sumu

uložil súd odporcom v rade 1/ a 2/ zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne z dôvodu analogickej
aplikácie ust. § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého z právnych úkonov týkajúcich sa
spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne. Súčasne s uložením
povinnosti na zaplatenie žalovanej istiny súd zaviazal odporcov aj na zaplatenie príslušenstva podľa
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v

znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013. Podľa § 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 písm. a), § 7
ods. 1 a § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení prvostupňový súd
uložil navrhovateľovi doplatiť súdny poplatok v sume 52,00 Eur za rozšírený návrh, keď z pôvodne
požadovanej sumy bezdôvodného obohatenia zaplatil súdny poplatok 23,00 Eur avšak po rozšírení bola
predmetom konania suma 1.257,46 Eur, z ktorej súdny poplatok 6 % predstavuje sumu 75,00 Eur. O
trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len

O.s.p.) v spojení s § 146 ods. 2 prvej vety O.s.p. (v časti kde bolo konanie zastavené uznesením zo
dňa 16.04.2014). Nakoľko predmetom konania boli viaceré nároky navrhovateľa, ktorý bol rovnako ako
odporcovia 1/ a 2/ čiastočne úspešný a numericky nemožno pomer úspechu navrhovateľa na jednej
strane a odporcov na strane druhej vyjadriť, súd vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podali odvolanie tak navrhovateľ ako aj odporcovia v rade 1/ a 2/.

Navrhovateľ v podanom odvolaní odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu v napadnutých
výrokoch (II., III., V. a VII.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkal

nesprávne skutkové zistenia, právne posúdenie veci a tiež to, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V bližších podrobnostiach odvolateľ uviedol,
že na základe skutkového stavu je vylúčené, že by právny predchodca odporcov v čase budovania
hospodárskej budovy tak, ako to ustálil prvostupňový súd na prelome 50-60tych rokov bol čo i len v
subjektívnom presvedčení, že stavia na svojom pozemku, nakoľko v tomto čase neexistoval žiadny titul,

ktorý by takéto hoc len subjektívne presvedčenie zakladal. Pokiaľ v naznačenom smere prvostupňový
súd vychádzal z toho, že právny predchodca odporcov staval spornú hospodársku budovu na vlastnom
pozemku a to titulom dohody, táto bola uzatvorená až dňa 01.02.1965. Prvostupňový súd tiež nesprávne
posúdil otázku dobromyseľnosti u právneho predchodcu odporcov, či už podľa Občianskeho zákonníka
platného a účinného do 31.03.1964 resp. po tomto období. Judikatúra už stabilne judikovala a naďalej

judikuje, že pokiaľ sa držiteľ opiera o titul - právny úkon, ktorý nespĺňa náležitostí právnej úpravy platnej
v čase uskutočnenia tohto úkonu, ktorá právna úprava je jasná a zrozumiteľná a nepripúšťajúca jej
odlišný výklad, nemôže byť od počiatku držiteľom dobromyseľným, nakoľko koná v neospravedlniteľnom
právnom omyle. V tomto smere odvolateľ poukázal na dohodu datovanú zo dňa 01.02.1965, na
ktorej absentuje registrácia príslušným štátnym notárstvom, ktorú povinnosť ukladal zákon platný

v čase uzavretia tejto dohody. V konečnom dôsledku otázka dobromyseľnosti odporcov, ale aj ich
právnych predchodcov už bola predmetom súdneho konania pod sp. zn. 5C 20/2010, v ktorom
bolo právoplatne uzatvorené, že nedošlo k dobromyseľnej držbe veci zo strany odporcov, alebo ich
právnychpredchodcov.Napriekuvedenémuokresnýsúdakopredbežnúotázkuposúdildobromyseľnosť
právneho predchodcov odporcov inak. Uvedený postup je v rozpore s právnym názorom Najvyššieho

súdu SR publikovanom v Zbierke rozhodnutí pod R 40/2003, na ktorý navrhovateľ poukazoval už
vo vyjadrení zo dňa 09.03.2015. Odhliadnuc od vyššie uvedených skutočností nasvedčujúcich o
nedobromyseľnosti stavebníka prvostupňový súd sa taktiež pri aplikácií § 125 a nasl. Zákona
č. 141/1950 Zb. nedôsledne riadil dikciou zákona a tento na prejednávaný prípad nesprávne právne
vyložil a aplikoval. V tomto smere navrhovateľ uviedol, že tzv. Stredný občiansky zákonník v ust.

§ 125 a nasl. stanovoval kritéria na vyporiadanie vzťahov medzi dobromyseľným spracovateľom a
vlastníkom veci, ktorými sa prvostupňový súd neriadil. Neskúmal ani veľkosť podielu stavebníka -
spracovateľa na strane jednej a vlastníka pozemku na strane druhej na spracovanie veci. Odhliadnuc
od uvedeného, navrhovateľ je presvedčený, že právny predchodca odporcov dobromyseľný nebol, a
preto mal okresný súd pri rozhodovaní o žalobnom návrhu na odstránenie hospodárskej budovy v

prvom rade skúmať kritérium - uvedenia do predošlého stavu podľa § 125 Zákona č. 141/1950 Zb..
Čo do uplatneného nároku na odstránenie udiarne prvostupňový súd rozhodol tak, že nepovažoval
nariadenie jej odstránenia za účelné, a preto rozhodol o zriadení vecného bremena spočívajúceho práve
v stavby udiarne. Pri stanovení náhrady za zriadenie vecného bremena vychádzal z rozmerov udiarne1,5 m x 1,5 m, t. j. celková plocha 1,25 m2. Z obsahu spisu však predmetná skutočnosť (rozmery
udiarne) nevyplýva a nebola predmetom dokazovania ani na ohliadke na mieste samom. Napokon ani
zriadenie vecného bremena okresným súdom tak, ako je popísané vo výrokovej časti II. rozsudku, nie

je v súlade s ustanoveniami Zákona č. 160/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností, nakoľko z výrokovej
časti nie je zrejmé, ktorá presná časť pozemku KNC parcela č. 1827/10 mala byť zaťažená vecným
bremenom, nakoľko predmetná stavba udiarne nebola presne zameraná geometrickým plánom. V
dôsledku takto súdom formulovaného výroku je daná nielen jeho nevykonateľnosť, t. j. nezapísateľnosť
do katastra nehnuteľností ale aj možnosť vyložiť ho tak, že právom stavby udiarne je zaťažený celý

pozemok KNC parcela č. 1827/10 o výmere 94 m2, čo ad absurdum môže viesť k oprávneniu odporcov
zriadiť na každom m2 tohto pozemku stavbu udiarne. Odhliadnuc od uvedených skutočností, nie
je z odôvodnenia rozsudku okresného súdu zrejme podľa akej právnej úpravy súd pri vyporiadaní
vzťahov medzi účastníkmi konania pri stavbe udiarne postupoval. Vzhľadom na súdom použité výrazy
možno usudzovať, že pri vyporiadaní tejto stavby vychádzal z právnej úpravy § 135c Zákona č.
40/1964 v znení po novele č. 509/1991 Zb.. Okresný súd nemal za preukázanú účelnosť nariadenia

odstránenia stavby udiarne s odôvodnením, že udiareň nijako výrazne neobmedzuje využitie zvyšnej
časti pozemku navrhovateľa. Udiareň bola postavená odporcami bez akýkoľvek námietok navrhovateľa,
či jeho právnych predchodcov a napokon aj z dôvodu, že prioritným záujmom navrhovateľa malo
byť odstránenie hospodárskej budovy. S uvedeným názorom sa nemožno stotožniť, ide opäť iba o
protiprávne zvýhodnenie odporcov ako neoprávnených stavebníkov voči navrhovateľovi, ako riadnemu

vlastníkovi pozemku. Odvolateľ poukázal na právne závery vyjadrené v rozsudku Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 22Cdo 1977/2004, ďalej rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 1627/1999 publikovaného
v Zbierke pod R 42/2001, v zmysle ktorých zdedenie vecného bremena v prospech neoprávnenej stavby
je mimoriadnym opatrením, ktoré pripadá do úvahy len vo výnimočných prípadoch. Pri riešení situácie,
ktorá nastala v dôsledku zriadenia neoprávnenej stavby je teda potrebné brať do úvahy predovšetkým

ochranu práv vlastníka pozemku, do ktorého práv bolo neoprávnene zasiahnuté. Ak vznikne v dôsledku
neoprávneného zásahu do práv ujma, mal by ju niesť predovšetkým ten, kto do práva neoprávnene
zasiahol, ak zákon neustanovuje inak. Napriek uvedeným skutočnostiam a bez riadneho presvedčivého
zdôvodnenia v čom okresný súd videl neúčelnosť odstránenia udiarne, rozhodol o trvalom obmedzení
vlastníckeho práva navrhovateľa zriadením vecného bremena napriek skutočnosti, že na pozemku

navrhovateľa bola neoprávnene vybudovaná stavba udiarne s tým, že skutočnosť, že sa navrhovateľ
nedomáhal svojho práva skôr bola súdom aplikovaná v neprospech navrhovateľa, a to bez akéhokoľvek
zákonného podkladu. Otázku neúčelnosti odstránenia stavby je potrebné vykladať vždy v spojitosti
so skutočnosť, že zriadením neoprávnenej stavby došlo k protiprávnemu zásahu do práv vlastníka
pozemku, ktorého práva je potrebné chrániť na rozdiel od práva neoprávneného stavebníka.

Odporcovia v rade 1/ a 2/ v podanom odvolaní odvolací súd žiadali, aby rozsudok okresného súdu v
napadnutej časti vo vzťahu k výrokom I., II., III., IV. a V. zmenil a návrh navrhovateľa v celom rozsahu
zamietol. Prvostupňovému súdu takisto vytýkali nesprávne skutkové zistenia a právne závery. V bližších
podrobnostiach odvolatelia zopakovali, že ich právny predchodca T. J. odkúpil v roku 1959 za sumu

500,00 Kčs sporný pozemok od K. V. a ešte v uvedenom roku na tomto pozemku postavil hospodársku
budovu. Túto skutočnosť preukázali odporcovia dobovou fotografiou z roku 1959, ktorá je pripojená
v súdnom spise. Následne listinou označenou ako dohoda zo dňa 01.02.1965 sa vykonalo medzi
účastníkmi formálne potvrdenie uskutočnenej kúpy z roku 1959, čo potvrdili aj prítomní svedkovia
podpísaní na uvedenej listine. Právny predchodca odporcov tak, ako správne konštatoval okresný súd

staval hospodársku budovu v subjektívnom presvedčení, že ju stavia na svojom pozemku kúpenom
od K. V.. Okresný súd tiež správne konštatoval, že oprávnenosť stavby sa posudzuje podľa právnej
úpravy platnej v čase jej vzniku a posudzoval túto skutočnosť v kontexte úpravy § 125 a nasl. Zákona
č. 141/1950 Zb. ako spracovanie cudzej veci, a teda pozemok zahrňujúci nielen zastavanú plochu
ale aj nevyhnutný manipulačný priestor potrebný k užívaniu stavby prirástol k stavbe. Odporcovia sa

však nestotožňujú so záverom súdu, ktorým im bolo uložené vypratať časť parcely KNC č. 1827/10
nachádzajúcu sa 4,5 metra za stenou hospodárskej budovy smerom k udiarni. Má ísť o výmeru cca 62
m2, ktorá by sa mala vypratať a vlastnícky patriť navrhovateľovi. Uvedená plocha vzhľadom na charakter
stavby hospodárskej budovy tvorí obslužný priestor tejto stavby a betónového hnojika a súd mal aj v
tejto časti žalobu zamietnuť. Teda po výstavbe hospodárskej budovy s betónovým hnojiskom o šírke

4,5 m2 treba za obslužný priestor stavby považovať rozhodne väčšiu plochu ako stanovil súd, t. j. aj
plochu za hnojiskom presahujúcu uvádzaných 4,5 metra od hospodárskej stavby, nakoľko práve na nej
musí parkovať počas nákladky hnoja traktor s vlečkou. Predmetný priestor navrhovateľ navyše nikdy
neužíval, a preto mal súd aj vo vzťahu k tejto časti jeho návrh na vypratanie zamietnuť. Odporcoviavyslovili presvedčenie, že navrhovateľ nemohol okrem parcely KNC parcely č. 1827/2 pre spracovanie
veci nadobudnúť vlastnícke právo k žiadnej časti pozemku KNC parcela č. 1827/10 k. ú. U., keďže tento
pozemok je obslužným pozemkom hospodárskej budovy s hnojiskom a stavby udiarne. Z uvedeného

dôvodu preto nepovažujú za správne a zákonné, aby boli výrokom III. zaviazaní zaplatiť navrhovateľovi
náhradu za zriadenie vecného bremena k stavbe udiarne, ako aj viď výrokom IX. zaplatiť navrhovateľovi
sumu 354,71 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia. Napokon v závere svojho odvolania odporcovia
nesúhlasili s poukazom na výsledok sporu, ani s rozhodnutím o náhrade trov konania. Okresný súd mal v
danom prípade určiť mieru úspechu strán vo veci a mal rozhodnúť tak, že odporcom ako zjavne úspešnej

strane aspoň v rozsahu 70% uplatnených trov patrí právo na náhradu trov konania voči navrhovateľovi
s poukazom na § 142 ods. 2 O.s.p. resp. § 142 ods. 3 O.s.p., mal okresný súd priznať odporcom celú
náhradu trov konania.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 201 O.s.p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O.s.p., preskúmal
rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a rozsudok
okresného súdu podľa § 221 ods. 1, písm. f) a § 221 ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie a to z nasledovných dôvodov:

Jedným z princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6
ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (I.ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (III.ÚS 36/2010).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania
sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení
príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.

Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR (IV.ÚS 77/02, II.ÚS 63/06, III.ÚS 127/2010), každý
má právo na to, aby sa v jeho veci pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku SR alebo takých medzinárodných zmluvách,

ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktoré predpisuje zákon. Všeobecný súd musí vykladať
a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné
práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný
súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (napr. III.ÚS
271/05, III.ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými
a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej), v rámci koncepcie materiálneho
právneho štátu.

Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.).
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a
jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté závery.
V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných

protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným
podkladom pre uskutočnenie prieskumu v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok súdu
neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľný. Pokiaľ súd náležite
neodôvodní svoje rozhodnutie, osobitne také, ktorým ukladá nejakú povinnosť, odníme účastníkovi

konania právo konať pred súdom, čo je jeden z dôvodov pre zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní
(§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).Odvolací súd po preskúmaní dôvodov napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahu prislúchajúceho
spisového materiálu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu, požiadavky kladené na
zákonné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 O.s.p. nespĺňa.

Z dôvodov napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že prvostupňový súd svoj právny názor o
dobromyseľnosti právneho predchodcu odporcov pri stavbe hospodárskej budovy na prelome 50-60tych
rokov minulého storočia na parcelách aktuálne patriacich navrhovateľovi založil na dohode zo dňa
01.02.1965. Táto bola uzatvorená medzi otcom odporcu v rade 1/ T. J. ako kupujúcim a K. V. ako

predávajúcim pozemnoknižnej parcely č. 710/2 o výmere 342 m2 za sumu 500,00 Kčs, z ktorej
boli vytvorené parcely, na ktorých stoja sporná hospodárska budova, ako aj ďalšie veci odstránenia
ktorých sa navrhovateľ domáha. Už len z uvedeného je zrejmé, že takto prezentovaný právny názor
prvostupňového súdu nemôže byť správny, pretože stavba hospodárskej budovy časovo predchádza
moment,kedymalprávnypredchodcaodporcuvrade1/nadobudnúťneformálnymspôsobomvlastnícke
právo k parcele č. 710/2. Okresný súd pri hodnotení jednotlivých vykonaných dôkazov úplne prehliadol,

že odporcovia v rade 1/ a 2/ v konaní tvrdili, že už v čase započatia stavby hospodárskej budovy
právny predchodca navrhovateľa nebol vlastníkom pozemku, na ktorom sa realizovala výstavba. Svoje
tvrdenia zopakovali aj v odvolaní, keď uviedli, že k údajnému odpredaju pozemku došlo ešte v roku 1959.
Týmito skutočnosťami sa však prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal.
Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu je tak nepresvedčivé, založené aj na neúplne zistenom

skutkovom stave. Odhliadnuc od uvedeného považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že otázkou
vydržaniaparciel,naktorýchsúspornéobjektypostavenésazaoberalužokresnýsúdvkonanívedenom
pod sp. zn. 5C/ 20/2010. Vadou nepreskúmateľnosti t. j. nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia je
zaťažené rozhodnutie okresného súdu aj pokiaľ ide o otázku odstránenia udiarne nachádzajúcej sa na
pozemku č. 1827/10. V uvedenom smere odvolateľ správne poznamenal, že okresný súd nedostatočne

odôvodnil v čom videl neúčelnosť odstránenia samotnej udiarne. To, že bola postavená pred vyše
20 rokmi a že prioritným záujmom navrhovateľa v konaní bolo odstránenie hospodárskej budovy,
neúčelnosť odstránenia rozhodne neodôvodňuje. V naznačenom smere odvolateľ správne poukázal
na tú skutočnosť, že zriadenie vecného bremena v prospech neoprávnenej stavby je mimoriadnym
opatrením, ktoré pripadá do úvahy len vo výnimočných prípadoch. Túto skutočnosť preto musí súd aj v

dôvodoch svojho rozhodnutia riadne odôvodniť.

Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1,
2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí o veci prvostupňový súd taktiež
nanovo rozhodne o náhrade trov tak prvostupňového ako aj odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 za : 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.