Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/86/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309218514
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2309218514.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľov: 1/ Ing. M. M., nar. XX.XX.XXXX, A., Z. XXX/X, 2/ V.
M., nar. XX.XX.XXXX, G., J. K. XX, 3/ F. I., nar. XX.XX.XXXX, L., S. U. XXX, 4/ S. S., nar. XX.XX.XXXX,
A. XX, 5/ Z. M., nar. XX.XX.XXXX, L., K. XXXX/X, 6/ M. M., nar. XX.XX.XXXX, G., Ľ. P. X, 7/ I. M.,
XX.XX.XXXX, T., L. XX/XX, 8/ S. M., nar. XX.XX.XXXX, A., S. XXXX/XX, všetci zastúpení advokátom:
JUDr. Peter Wolf, Galanta, Mierové nám. 2, proti odporcom: 1/ N. Q., A., I. XX, O. O. K., 2/ I. Q., Y., K. N.

XXXX/XX, 3/ H. G., A. XX, 4/ E. S., A. XXX, odporcovia v 2/, 3/ a 4/ zastúpení advokátom: JUDr. Peter
Mihalda, Bratislava, Gogoľova 18, 5/ M. G., nar. XX.XX.XXXX, K., I. XXXX/XX, 6/ Z. M., XX. M.. X/X,
A., 7/ E. P., A. XX, 8/ Q. M., A. XXX, 9/ K. M., A., U. N. XXX, 10/ A. M., T., S. XX/X/XXXX, 11/ S. M.,
A. XXX, 12/ S. K., A. XXX, 13/ S. G., nar. XX.XX.XXXX, A., E. XX, 14/ M. G., nar. XX.XX.XXXX, A. , E.
XX, odporcovia 13/ a 14/ zastúpení advokátkou: JUDr. Alexandra Machanová, Senec, Lichnerova 22,
15/ M. Q., K. XXX, o vydržanie nehnuteľnosti, na odvolanie odporcov 2/, 3/, 4/ a 13/ a 14/ proti rozsudku

Okresného súdu Galanta č. k. 15C 145/2009-212 zo dňa 08. decembra 2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa určil, že navrhovatelia 1/ až 8/ rade sú
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré sú vedené Správou katastra Galanta pre register „E“
pre katastrálne územie G. ako parcela č. 168 - orná pôda o výmere 1424 m2 vedená na LV č. XXX

a parcely č. 167 - orná pôda o výmere 1424 m2, ktorá je vedená na LV č. XXX ako aj nehnuteľnosti
vzniknutej na základe Geometrického plánu č. 7/11/2010 zo dňa 15.11.2010, ktorý bol vyhotovený
Geodetickou kanceláriou - O. E., Galanta, Mierové námestie č. 2, ktorý bol autorizačne overený dňa
16.11.2010 Ing. F. H. - autorizovaným geodetom a kartografom a úradne overený Správou katastra
Galanta dňa 23.12.2010 pod č. 1736/2010 ako parc. č. 162/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
239 m2 a parc. č. 162/6 - záhrada o výmere 341 m2, každý v pomere 1/8 k celku na všetkých

týchto nehnuteľnostiach. O trovách konania súd prvého stupňa vyslovil, že rozhodne samostatným
uznesením.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil po citácii § 134 ods. 1, ods. 3 a 130 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vecne tým, že mal preukázané, že právni predchodcovia navrhovateľov, P. M. a E. M. rod.
Q. nadobudli spoluvlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a to jednak na základe dedenia a

dedičskej postupnosti a jednak na základe vydržania. Z vykonaného dokazovania vyplynul záver,
že nebohý otec navrhovateľov P. M. bol oprávneným držiteľom parcely č. 168, nakoľko na základe
dohody so spoluvlastníkom tejto parcely Z. M., ku ktorej došlo v roku 1944 a ktorej faktickým
následkom bolo vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. S touto parcelou nakladal a užíval ju
ako vlastník a je nesporné, že od takéhoto vstupu do oprávnenej držby v roku 1944 išlo po dobu
vyžadovanú zákonom a to 10 rokov o držbu oprávnenú, nakoľko právny predchodca navrhovateľov pri

užívaní a spravovaní nehnuteľností vychádzal z dohody, ktorú uzavrel so spoluvlastníkom. Z okolností
prípadu vyplývalo, že právny predchodca navrhovateľov mohol nadobudnúť subjektívnu domnienku,že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti. Čo sa týka parcely č. 167 tam súd rovnako konštatoval
nadobudnutie vlastníckeho práva právnymi predchodcami navrhovateľov a to na základe toho, že
uvedená parcela bola starými rodičmi navrhovateľov darovaná ich rodičom ako svadobný dar v roku

1934, pričom uvedená skutočnosť tiež svedčí o tom, že právni predchodcovia navrhovateľov sa dôvodne
mohli domnievať, že sú spoluvlastníkmi uvedenej parcely. Rovnako súd prvého stupňa poukázal na
skutočnosť, že podľa obyčajového práva platného na území Slovenskej republiky prevod vlastníctva
nebol podmienený zápisom v príslušnej evidencii nehnuteľnosti a zápisy v týchto registroch mali len
konštitutívny charakter a k prechodu vlastníctva dochádzalo na základe samotných právnych úkonov.

Zároveň poukázal na skutočnosť, že na týchto nehnuteľnostiach a taktiež na sčasti na parcely č. 163
právni predchodcovia navrhovateľov vybudovali rodinný dom na základe stavebného povolenia a užívali
ho na základe kolaudačného rozhodnutia. Parcela č. 163 spoločne s parcelami č. 167 a 168 tvorí
funkčný celok a bola spoločne užívaná právnymi predchodcami navrhovateľov, pričom táto držba nebola
nikým rušená a to minimálne od roku 1936 resp. 1944. Súd prvého stupňa sa nemohol stotožniť s
argumentmi odporcov v 13/ a 14/ rade, ktorí poukazovali na znenie § 486 Občianskeho zákonníka,

ktorý poskytuje ochranu tomu, ktorý nadobudol niečo dobromyseľne od nepravého dediča, ktorému
bolo dedičstvo potvrdené. V danom prípade bolo nesporné, že predávajúci od ktorých odporcovia
13/ a 14/ nadobudli vlastnícke právo k parc. č. 163 boli oprávnenými dedičmi, avšak parcela č. 167
nemohla byť ku dňu smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, nakoľko tomu bránilo vydržanie právnymi
predchodcami navrhovateľov a preto súd nemohol aplikovať ustanovenie § 486 na právne vzťahy

účastníkov konania. Prvostupňový súd zároveň poukázal na stanovisko odporcu 1/, ktorý je jediným
žijúcim a priamym účastníkom týchto skutočností, ktorý vo svojich písomných stanoviskách jednoznačne
potvrdil oprávnenosť nároku navrhovateľov a súd zároveň poukázal aj na zhodné stanoviská odporcov
5/ až 12/, ktorí vo svojich písomných čestných prehláseniach potvrdili existenciu vlastníckeho práva
na strane navrhovateľov. Prvostupňový súd sa nestotožnil s argumentáciou odporcov 2/ - 4/, že od

nich vlastnícke právo nadobudli na základe dedenia podľa dedičskej postupnosti, pretože tomu bránila
existencia vlastníckeho práva právnych predchodcov navrhovateľov. Napokon súd prihliadal na to, že v
prípade pochybnosti ohľadom oprávnenosti držby je potrebné vychádzať z toho, že držba je oprávnená
a odporcovia 2/ až 4/ a odporcovia 14/ a 15/, ktorí rozporovali právo tvrdené navrhovateľmi bezpochyby
nepreukázali, že by držba právnych predchodcov navrhovateľa alebo držba samotných navrhovateľov

nebola oprávnená. Súd žiadne dokazovanie nevykonával a neinicioval a to s prihliadnutím na právo
účastníkov na spravodlivé a nestranné prejednanie veci ako aj s poukazom na zásadu rovnosti sporných
strán.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie odporcovia 13/ a 14/ prostredníctvom právnej zástupkyne a

domáhali sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh navrhovateľov 1/ až 8/ v časti
odporcov 13/ a 14 zamietne, navrhovatelia budú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcom
13/ a 14/ náhradu trov konania. Ako odvolacie dôvody uviedli, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodili tým, že
tomuto predmetnému konaniu predchádzalo konanie na Okresnom súde Galanta spis. zn. 5C 205/2009,
v ktorom navrhovatelia vystupovali rovnako na strane navrhovateľov a ako odporcovia vystupovali
odporcovia 13/ a 14/ o neplatnosť právnych úkonov t. j. kúpnych zmlúv uzavretých medzi odporcami
2/, 15/, 13/ a 14/. Okresný súd Galanta tento ich návrh zamietol a z odôvodnenia vyplýva aj to, že

navrhovatelia minimálne mali vedieť o tom aká je situácia, keď odporcovia mali nehnuteľnosť ponúknuť
napredajnajskôrsúrodencomM.ažvprípade,akbytakútoponukuodmietli,mohlijuponúknuťostatným
záujemcom. Navrhovatelia svojimi vyjadreniami v konaní sp. zn. 5C 205/2009 potvrdili, že o vlastníckom
práve odporcov 2/ a 15/ k parcele pôvodne č. 163 vedeli, rešpektovali a uznávali ho a uplatňovali si
predkupné právo. Súd v tomto konaní rozhodol o tom, že si pripojí spis Okresného súdu Galanta spis. zn.

5C 205/2009 avšak ďalej sa s ním už žiadnym spôsobom nezaoberal. Odporcovia 13/ a 14/ poukazovali
na toto konanie, ktoré jednoznačne preukazuje, že navrhovatelia neboli dobromyseľnými držiteľmi v tom,
že im parc. č. 163 patrí. Prvostupňový súd konštatoval, že časť domu postavená právnymi predchodcami
navrhovateľov je postavená na parc. č. 163, navrhovatelia predložili stavebné povolenie a kolaudačné
rozhodnutie, z ktorých vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľov boli oprávnenými stavať len

na parcelách 168 a 167, teda na týchto listinách sa nehovorí o parc. č. 163. Vytýkali prvostupňovému
súdu, že nevykonal dokazovanie oboznámením sa so spisom sp. zn. 5C 205/2009. V prípade, že by
súd navrhovaný dôkaz vykonal, zistil by rozhodujúcu skutočnosť pre toto konanie a to, že navrhovatelia
neboli oprávnenými držiteľmi a nemohli parc. č. 163 vydržať. Ďalej poukázali na písomné vyjadrenieodporcu 1/ zo dňa 09.08.2011, ktorý uvádzal: „Moji rodičia I. Q. a manželka S. so svojim bratom P. Q. a
manželkou I. sa dohodli, čo bolo v tom čase zaužívané, že všetky parcely, v ktorých sú spoluvlastníkmi,
nebudú užívať každú podľa spoluvlastníckeho podielu, ale každý bude užívať celú parcelu tak, aby súčet

výmervšetkýchparciel,vktorýchsúspoluvlastníkmipredstavovalpribližneveľkosťichspoluvlastníckych
podielov a že formálne si tento stav usporiadajú až budú mať na to peniaze“. Z tohto vyjadrenia odporcu
1/ podľa odvolateľov vyplýva, že už prví vlastníci neboli dobromyseľní a plne si uvedomovali, že na
usporiadanie spoluvlastníckych vzťahov sú potrebné určité kroky, ktoré je potrebné vykonať. Odporca
1/ tvrdil skutočnosť, že navrhovatelia a ani ich právni predchodcovia nesplnili zákonom požadovanú

podmienkuvydržaniaatodobromyseľnosťotom,žeimparc.č.163patrívcelomrozsahu.Ďalejdôvodili,
že odporkyňa 15/ sa vyjadrila tak, že sa jej vec netýka, pričom toto tvrdenie nemá oporu v dokazovaní,
nakoľko z podania zo dňa 26.08.2011 vyplýva vyjadrenie odporkyne 15/, že s návrhom nesúhlasí a
žiada zastavenie konania v časti dotýkajúcej sa jej osoby. Odporkyňa 15/ poukazovala na skutočnosť,
že spoluvlastnícky podiel k parc. č. 163 riadne zdedila po svojom manželovi O. Q., ktorý ho zdedil po
svojich právnych predchodcov, ktorí túto parcelu riadne zakúpili. Jej oprávnenosť ako dedičke parc. č.

163 nebola nikdy spochybnená rovnako ako ani oprávnenosť dedičstva jej manžela. Prvostupňový súd
na základe vykonaných dôkazov a to písomného vyjadrenia odporcu 1/ a odporkyne 15/ teda dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že na odporcov 13/ a 14/
nie je možné aplikovať ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka chrániace osoby, ktoré dobromyseľne
nadobudli niečo od nepravého dediča, ktoré mu bolo dedičstvo potvrdené. V tejto súvislosti súd uviedol,

že vlastnícke právo k parcelám č. 163 prešlo na právnych predchodcov navrhovateľov titulom vydržania
ešte pred tým ako túto parcelu zdedil odporca 2/ a odporkyňa 15/. Tieto osoby tak podľa názoru súdu
nemali zdediť parcelu č. 163 a teda ju zdedili neoprávnene a toto dedičstvo im bolo potvrdené. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že dedičské právo k parc. 163 bolo
priznané osobám, ktoré nemali byť dedičmi i napriek tomu im dedičstvo bolo schválené. Ustanovenie §

486 OZ je potrebné aplikovať vo vzťahu k odporcom 13/ až 14/ a zabezpečiť im tak priznanú ochranu a
úctu k právam iných osôb. Zároveň vytýkali súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal dôkazy navrhnuté odporcami 13/ 14/ a 15/ potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Vykonaním navrhnutých dôkazov by súd zistil, že navrhovatelia nesplnili zákonné podmienky vydržania
a to najmä oprávnenosť držby. Súd neprihliadol na vyjadrenie odporcu 1/ ohľadom uvedomovania si

prvých vlastníkov parcely č. 163 potreby formálneho usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom.
Preto navrhovateľom je zrejmé, že po celé generácie si boli plne vedomí vlastníckeho práva odporcu 2/
a 15/ ako aj právnych predchodcov a toto právo v celom rozsahu rešpektovali a uznávali, čo potvrdili
aj pred Okresným súdom Galanta v konaní spis. zn. 5C 205/2009. Vzhľadom k tomu nemohlo dôjsť k
vydržaniu parcely 163 navrhovateľmi.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie aj odporcovia 2/ až 4/ prostredníctvom právneho zástupcu.
Vytýkali súdu prvého stupňa, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak konštatoval, že došlo
k nadobudnutiu vlastníctva k parc. č. 167 právnymi predchodcami navrhovateľov a to na základe toho,
že uvedená parcela bola starými rodičmi navrhovateľov darovaná ich rodičom ako svadobný dar v roku

1936. Odvolatelia majú za to, že starí rodičia navrhovateľov I. Q. a S. Q. rod. V. nemohli žiadnym
spôsobom darovať svojej dcére matke navrhovateľov E. M. rod. Q. celú parcelu č. 167, nakoľko táto
parcela bola na základe kúpnej zmluvy z roku 1923 v podielovom spoluvlastníctve I. Q. a jeho manželky
S. Q., P. Q. a jeho manželky I. Q., pričom spoluvlastnícky podiel každého z nich predstavoval 1/4
k celku. S touto zmluvou boli oboznámení starí rodičia navrhovateľov, keďže ju sami podpisovali.

Súd prvého stupňa konštatoval, že na základe dohody spoluvlastníkov parcelu č. 167 užívali I. Q.
a S. Q., pričom odvolatelia ozrejmili, že tak došlo len na základe neformálnej dohody s ostatnými
podielovými spoluvlastníkmi bez toho, aby došlo k prevodu vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu
podielu. Táto skutočnosť ďalej nebola navrhovateľmi spochybňovaná ani v konaní nebol nijakým
spôsobom preukázaný opak. Keďže vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac

práva ako sa má, I. Q. a S. Q. nemohli previesť vlastnícke právo k celej parcele 167 na E. M. a P.
M. ak nebola v ich výlučnom vlastníctve. Odvolatelia poukázali aj na ďalší dôvod, že nemohlo dôjsť k
prevodu parc. č. 167 na E. M. a P. M., nakoľko po smrti I. Q. nadobudol celý jeho spoluvlastnícky o
veľkosti 1/4 k celku titulom dedenia jeho syn V. Q. dňa 05.04.1952 Č.d. 205. Následne po smrti V. Q.
zdedil jeho celý spoluvlastnícky podiel na parc. č. 167 o veľkosti 1/4 k celku na základe uznesenia

Štátneho notárstva v Galante zo dňa 18.02.1960 č. D 328/59 jeho syn I. Q.. Ak by bola parc. č. 167
vo vlastníctve E. M. a P. M. nemohol by byť spoluvlastnícky podiel I. Q. na tejto parcele predmetom
dedenia po jeho smrti. Ďalej vytýkali súdu prvého stupňa, že na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, ak konštatoval, že na parc. 167 a 168 a tiež na sčasti parc. č. 163právni predchodcovia navrhovateľ vybudovali rodinný dom na základe stavebného povolenia a užívali
ho na základe kolaudačného rozhodnutia. Poukázali na to, že stavebným povolením zo dňa 01.07.1961
bolo udelené povolenie na stavbu rodinného domu len na pozemku parc. č. 168, rodinný dom však

napriek tomu bol postavený na parc. č. 168, ale aj na parc. č. 167 a kolaudačným rozhodnutím zo dňa
20.04.1984 bolo povolené užívanie celej stavby a to rodinného domu postaveného na parc. č. 167 a 168
a nie sčasti aj na parc. č. 163. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza aj z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keďže súd prvého stupňa dospel k názoru, že E. M. a P. M. nadobudli vlastnícke právo
k parc. č. 167, či už na základe údajného darovania ako samotného právneho úkonu podľa obyčajového

práva platného na území Slovenskej republiky do 01.01.1951 alebo na základe vydržania, nakoľko sa
údajne mohli domnievať, že sú vlastníkmi uvedenej parcely. K tejto skutočnosti prvostupňový súd dospel
aj na základe argumentácie navrhovateľov a v tejto súvislosti neprihliadal na žiadne tvrdenia odporcov
2/ až 4/, ktoré boli podporené listinnými dôkazmi. Skutočnosť, že E. M. a P. M. nikdy neboli vlastníkmi
parc. č. 167 potvrdzuje aj to, že v žiadnom výpise z listu vlastníctva ani v žiadnej poznámkovej knihe
neboli vedení ako vlastníci ani ako podieloví spoluvlastníci. Neexistuje žiaden doklad ani svedok o tom,

že by skutočne došlo k prevodu vlastníckeho práva k parcele č. 167 zo I. Q. a S. Q. na E. M. a P.
M.. Aj z výpisu z pozemkovej knihy vložka č. 58 jednoznačne vyplýva, že podielovými spoluvlastníkmi
parc. č. 167 boli P. Q. s manželkou I., S. Q. a titulom dedenia V. Q., syn I. Q. a S. Q., každý v
podiele 1/4 k celku, teda nie E. M. a P. M.. Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, ak
dobromyseľnosť E. M. a P. M. pri možnom vydržaní parc. č. 167 odôvodnil od ich možného domnievania

sa, že sú spoluvlastníkmi uvedenej parcely. Poukázali na vydržaciu dobu podľa obyčajového práva.
Platné právo na území Slovenska do 31.12.1950 vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby kým
podľa zákona č. 141/1950 bola potrebná počas celého plynutia vydržacej doby. Samotná detencia k
vydržaniunepostačuje.Čijedržiteľsozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,musíbyť zhodnotené
objektívne; ak dôjde k sporu, nestačí zamerať dokazovanie len na zistenie subjektívnych predstáv

držiteľa.Navrhovateliaaniichpredkoviatedanemohlizobjektívnehohľadiskabyťdobromyseľní,pretože
pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od nich rozumne požadovať mohli mať pochybnosti o tom, že im
vec patrí. Dobromyseľnosť držiteľa sa vyžaduje počas celej vydržacej doby čo taktiež nebolo splnené,
ak by aj na začiatku držby boli bývali navrhovatelia prípadne ich predkovia dobromyseľní čo však neboli,
keďže mali možnosť zistiť právny stav z listu vlastníctva. Najneskôr v priebehu dedičských konaní sa

z nich stali nedobromyseľní držitelia, tým, že sa dozvedeli o ďalších spoluvlastníkoch predmetných
nehnuteľností. Jeden z navrhovateľov Ing. M. M. pracoval na geodézii a k týmto informáciám mal prístup.
Odvolatelia poukázali podľa nich na dôležitú skutočnosť, že po smrti S. Q. zdedila podľa rozhodnutia
Štátneho notárstva v Galante zo dňa 28.06.1983 Č.d. 528/83 celý jej spoluvlastnícky podiel na parc. č.
167 o veľkosti 1/4 k celku jej dcéra S. Q.. Po S. Q. sa táto 1/4 parcely stala predmetom dedičstva. S.

Q. zomrela ako slobodná a bezdetná a rodičia ju predumreli, s nikým nežila v spoločnej domácnosti, jej
dedičmi sa stali súrodenci: N. Q., V. Q. a E. M. rod. Q.. V. Q. a E. M. rod. Q. však už v tom čase nežili,
takže dedičstvo prešlo na ich potomkov t. j. netere a synovcov S. Q.. Na základe uznesenia Okresného
súdu v Galante Č.D č. 7D 26/2006 Dnot 56/2006 zo dňa 06.02.2007 brat N. Q. zdedil spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 1/12 k celku, potomkovia sestry E. M. t. j. navrhovatelia zdedili spoluvlastnícky podiel

o veľkosti 1/12 k celku všetci rovnakým dielom tak, že spoluvlastnícky podiel každého z nich na parc. č.
167 predstavuje 1/96 k celku, potomkovia jej brata V. Q. t. j. odporcovia 2/ až 4/ zdedili spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 1/12 k celku všetci rovnakým dielom tak, že spoluvlastnícky podiel každého z nich
na parc. 167 predstavuje 1/36 k celku. Všetci dedičia po S. Q. vrátane navrhovateľov a odporcov 2/
až 4/ sa stretli na dedičskom konaní v roku 2006, na ktorom žiadny z navrhovateľov nenamietal, že

parc. č. 167 nemá byť predmetom dedenia po S. Q., lebo je vo vlastníctve navrhovateľov. Navrhovatelia
teda súhlasili s tým, že 1/4 parcely č. 167 patrila S. Q. po ktorej ju spolu s ostatnými dedičmi zdedili
v príslušnom pomere. Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, ak považoval za sporné, že
parc. č. 163 nemohla byť ku dňu smrti V. Q. v jeho spoluvlastníctve, nakoľko tomu bránilo vydržanie
právnymi predchodcami navrhovateľov. Odporca 2/ je podielovým spoluvlastníkom parc. č. 163 od roku

1960, kedy ju zdedil po svojom otcovi V. Q.. Odporca 2/ teda predal svoj spoluvlastnícky podiel na
pôvodnej parcele č. 163 vo veľkosti 1/2 k celku odporcom 13/ a 14/ v súlade s právnym poriadkom.
K vydržaniu parc. č. 163 navrhovateľmi nemohlo dôjsť, nakoľko neboli splnené základné predpoklady
vydržania. Navrhovatelia ani ich rodičia nemohli vydržať parcelu č. 163, nakoľko rovnako ako pri parc. č.
167 chýbal základný predpoklad vydržania a to oprávnená držba, dobromyseľnosť so zreteľom na všetky

okolnosti o tom, že im daná vec patrí. To, že navrhovatelia neboli dobromyseľní vyplýva už zo samotnej
skutočnosti, že mali reálnu možnosť zistiť, že nie sú vlastníkmi pôvodnej parc. č. 163 a to z výpisu z
listu vlastníctva, ktorý je verejne prístupný každému. Zároveň poukázali na skutočnosť, že na Okresnom
súde Galanta prebiehalo konanie pod spis. zn. 5C 205/2009 o neplatnosť právnych úkonov a to kúpnychzmlúv medzi odporcami 13/ a 14/ a pôvodnými vlastníkmi parc. č. 163 odporcami 2/ a 15/. Navrhovatelia
svojnaliehavýprávnyzáujemnaurčeníneplatnostiprávnychúkonovopieralinatomzáklade,žeodporca
2/ a odporkyňa 15/ vedeli, že na parc. č. 163 sa nachádza septik, letná kuchyňa apod. a preto mali parc.

č. 163 ponúknuť na predaj najskôr im. Odvolatelia majú za to, že sami navrhovatelia týmto preukázali, že
odporcov 2/ a 15/ považovali za skutočných vlastníkov nehnuteľnosti, keďže namietali nerešpektovanie
hoci neexistujúceho predkupného práva. Domáhajú sa preto, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že
návrh navrhovateľov voči odporcom 2/ až 14/ zamieta a navrhovatelia budú povinní zaplatiť spoločne a
nerozdielne trovy konania odporcov 2/ až 4/.

K odvolaniam sa vyjadrili navrhovatelia prostredníctvom právneho zástupcu. Uviedli, že výpovede
navrhovateľov sa zhodujú s vyjadreniami odporcu 1/, ktorý ako jediný žijúci svedok potvrdil ich užívanie
rodičmi navrhovateľov ako svojich vlastných a teda v dobrej viere, že im tieto patria. Z týchto dôvodov
postavili poručitelia navrhovateľov na parc. č. 167 a 168 rodinný dom a na parc. 163 kôlňu a septik
ako súčasť nehnuteľnosti, bez ktorého nie je možné dom užívať. Túto skutočnosť potvrdilo aj doložené

stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutia, nákresy geometrických plánov a snímok z katastrálnych
máp. Všetky tri parcely tvorili funkčný celok, ktorý bol oplotený v jednom celku. Tieto tvrdenia v
konaní odporcovia nepopreli. Poukázali na to, že pri pochybnostiach platí predpoklad oprávnenej
držby a je zrejmé, že odporcovia nijako nevyvrátili oprávnenosť držby, ale väčšina z nich oprávnenosť
potvrdila a túto ani nemohli vyvrátiť, keďže navrhovatelia tvrdenie o oprávnenosti držby preukázali

doloženými listinnými dôkazmi a odvolatelia žiadne relevantné listiny vyvracajúce oprávnenosť držby a
dobromyseľnosťnavrhovateľov nedoložiliajedinýžijúcisvedokokolnostivydržaniaodzačiatkuužívania
predmetu vydržania N. Q. sa s návrhom v celom rozsahu stotožnil. Dedičstvo, ktoré vydržali rodičia
navrhovateľov ich smrťou prešlo na navrhovateľov a to napriek neevidovaniu tejto skutočnosti v katastri
nehnuteľností. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod stačí, ak

tu bol i domnelý, právny dôvod titulus putativus, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Dobromyseľnosť vydržateľov možno opierať o
to, že v prípade pôvodnej parc. č. 163 išlo medzi súrodencami na jednej strane I. Q. a na druhej P. Q.
o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, keďže nadobudli na základe kúpy viacero parciel (163,
164, 165, 187, 216, 217, 219/1 a 219/2) s tým, že výlučnými vlastníkom parcely č. 163 zostal I. Q.,

ktorý daroval predmetnú parcelu 163 ako svadobný dar E. M. a P. M. a tak sa stali jej vlastníkmi rodičia
navrhovateľovatátospoločnesparcelami167a168vytvorilijedenfunkčnýcelok.Pokiaľideovyjadrenie
o uplatnení si predkupného práva navrhovateľmi v konaní vedenom na Okresnom súde v Galante
pod spis. zn. 5C 205/2009, táto skutočnosť nie je pravdivá, keďže navrhovatelia si predkupné právo
neuplatňovali, ale poukazovali na to, že spoluvlastníci parc. 163 pri jej predaji postupovali v rozpore s §

39 Občianskeho zákonníka keď parcelu predali tretím osobám a neponúkli ju na predaj navrhovateľom,
ktorí boli de iure už jej vlastníkmi po svojich rodičov a ktorí nadobudli vlastníctvo vydržaním, ktorí mali
na nej vybudovanú súčasť rodinného domu septik ako i príslušenstvo bez ktorých nie je možné rodinný
dom riadne užívať čo sa prieči dobrým mravom, keďže scudzitelia boli príbuzní navrhovateľov a pomery
na pozemku poznali veľmi dobre. V prípade parc. č. 167 išlo medzi manželmi na jednej strane I. Q. spolu

s S. Q. a na strane druhej P. Q. a I. Q. o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, keďže nadobudli
na základe kúpy viacero parciel (166 a 167) s tým, že výlučnými vlastníkmi týchto parciel sa stali I. Q.
spolu s S. Q., ktorí darovali predmetnú parcelu 167 ako svadobný dar E. M. a P. M.. Tak sa stali jej
vlastníkmi rodičia navrhovateľov a táto spoločne s parcelou č. 163 s 168 vytvorili jeden funkčný celok.
Po smrti P. Q. a jeho manželky I. deti poručiteľov nenahlásili parc. 167 ako predmet dedičstva po

rodičoch, lebo ju považovali za výlučné vlastníctvo I. Q. a jeho manželky S.. Preto nie sú vedení ako
spoluvlastníci parc. č. 167 na terajšom liste vlastníctva č. XXX. V prípade parc. č. 168 išlo o vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva medzi bratmi, ktorí získali túto parcelu dedením P. M. a Z. M. s tým, že
ostatné parcely na vložke č. 169 a 218 boli súčasťou vyporiadania, parc. č. 168 zostala vo výlučnom
vlastníctve P. M., keďže spoločne s parcelami 163 a 167 vytvorili jeden funkčný celok. Na základe toho

museli byť rodičia navrhovateľov dobromyseľní v tom, že sú vlastníkmi predmetných parciel, keďže
následne v roku 1961 bolo P. M. na par. č. 168 vydané stavebné povolenie na stavbu domu a dňa
02.04.1984 bolo vydané kolaudačné rozhodnutie na predmetnú stavbu na dvoch parcelách. Pokiaľ ide
o osvedčenie o dedičstve M. Q. ide podľa navrhovateľov o vedomé a cieľavedomé konanie odporcu
14/, ktorý poznal spoločne s odporcom 13/ pomery navrhovateľov, ktorých susedmi sú 20 rokov a na

parc. č. 163 sa nachádza letná kuchyňa a kôlňa navrhovateľov v tom čase zbúraná odporcom 13/ ako i
septik k rodinnému domu takýto nadobúdateľ ochranu podľa § 486 nemôže požívať. Pritom ustanovenie
§ 486 upravuje nadobudnutie od nepravého dedičstva, ktoré dedičstvo bolo potvrdené po zákonnom
poručiteľovi. Avšak vlastníkom parc. č. 163 nebol poručiteľ u ktorého bolo dedičstvo potvrdené M. Q.a I. Q., ale rodičia navrhovateľov, pričom ich vlastníctvo vzniklo už pred viac ako 30 rokmi na základe
vydržania, nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva z nepravého poručiteľa na nepravého dediča. Teda
nemôže dôjsť k prechodu práv z poručiteľa na nepravého dediča, ktorý poručiteľom nikdy nebol, keďže

vlastníkom boli rodičia navrhovateľov už viacero desaťročí. Evidencia a zápis vlastníckeho práva na
základe úkonov, ktoré boli uskutočnené po uplynutí vydržacích lehôt pre jednotlivé parcely pri užívaní
dotknutých parciel rodičmi navrhovateľov, automaticky zakladajú neplatnosť úkonov, na základe ktorých
by vlastnícke právo malo svedčiť niekomu inému ako sú vydržitelia alebo ich právni nástupcovia. Ak raz
nadobudli vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam poručitelia - rodičia navrhovateľov a toto následne

ich smrťou prešlo na poručiteľov, pričom uplynutie vydržacej lehoty bolo splnené už počas doby užívania
rodičmi navrhovateľov, ktorých dobromyseľnosť v konaní nebola spochybnená a ani nemohla byť,
keďže sú v tom čase po smrti a jediný žijúci svedok N. Q. potvrdil pravdivosť skutočností uvádzaných
navrhovateľmi svedčiacich o oprávnenosti držby a naplneniu zákonných podmienok vydržania.

K odvolaniu odporcov 13/ a 14/ sa vyjadrili odporcovi 2/ až 4/ prostredníctvom právneho zástupcu, v

ktorom sa stotožnili s odvolaním a zdôrazňujú, že navrhovatelia ani ich rodičia nemohli vydržať parc.
163, nakoľko rovnako ako pri parc. č. 167 chýbal základný predpoklad vydržania a to oprávnená
držba, dobromyseľnosť na všetky okolnosti o tom, že im daná parcela patrí. To, že navrhovatelia neboli
dobromyseľní vyplýva už zo samotnej skutočnosti, že mali reálnu možnosť zistiť, že nie sú vlastníkmi
pôvodnej parc. č. 163 a to z výpisu listu vlastníctva ktorý je verejne dostupný každému. Čo sa týka parc.

č. 167 pridržiavajú sa zásady, že I. Q. a S. Q. nemohli previesť vlastnícke právo k celej parcele č. 167
na E. M. a P. M., ak nebola v ich výlučnom vlastníctve.

K odvolaniu odporcov 2/ až 4/ sa vyjadrili odporcovia 13/ a 14/ prostredníctvom právnej zástupkyne a
to tak, že sa stotožňujú s odvolaním v celom rozsahu.

KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.)pozistení,žeodvolaniapodalivčasoprávnené
osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal rozsudok v napadnutej časti v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a dospel k

záveru, že odvolania sú dôvodné pre vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, čím sa účastníkom konania postupom súdu odňala možnosť pred ním konať.

Predmetom konania na Okresnom súde Galanta pod spis. zn. 15C 145/2009 bol návrh navrhovateľov
uplatnený 28.10.2009 o určenie vlastníckeho práva vydržaním.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. odvolací súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatie možnosti konať pred súdom je taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu

tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O takúto vadu konania ide len vtedy, ak išlo o
postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi). Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení O.s.p.
je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,
ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a

nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, séria
A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91),
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(nálezz12.5.2004sp.zn.IÚS226/03)atiežNajvyššiehosúduSR
(rozsudok z 27.4.2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky
na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje
ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z

ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé (táto úprava zjavne dopadá ako na tzv. sporové konania s postavením účastníkov ako
žalobcu a žalovaného, tak i na tzv. konania nesporové). Korektným a i ústavne konformným výkladomustanovení O.s.p. citovaných zhora (najmä však § 157 ods. 2 O.s.p.) potom treba dospieť k záveru, že
v nich uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov
rozhodnutia,alenapr.ajexistencianesúladumedziprávnymizávermisúduajehoskutkovýmizisteniami,

resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení nevyplývajú a napokon i len všeobecné
súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť príslušné zistenia vyvodené.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa tak vyporiada i so špecifickými
námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na

strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo dokonca i mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak
potomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivésúdne
konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu
spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p. (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak

sám osebe i dôvodnosť odvolania.

Odvolací súd dospel k záveru, že týmto zásadám prvostupňový rozsudok nezodpovedá.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,

či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Prvostupňový súd u navrhovateľov neskúmal základný predpoklad určovacej žaloby a to existenciu
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Napriek tomu, že odporcovia jeho existenciu
nespochybňovali (resp. sa k nemu osobitne nevyjadrili), takáto procesná situácia nezbavuje súd

zaoberať sa jeho existenciou.

Súdprvéhostupňadosvojhoodôvodneniaprevzalvyjadrenianavrhovateľovbeztoho,žebysadôsledne
vysporiadal s právnymi argumentmi odporcov 13/ a 14/ a 2/ až 4/. V odôvodnení absentuje objektívne
zhodnotenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľmi.

Vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc nad vecou. Tento obsah
vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ustanovení § 123 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
je vlastník v medziach zákona oprávnený vec držať, užívať, požívať jej plody a úžitky a má právo s
vecou nakladať. Právo vec držať, nazývané tiež právom držby znamená právo nakladať s vecou ako s

vlastnou. Ide o východiskové oprávnenie vlastníka, ktoré je nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho
ostatných vlastníckych oprávnení.

Vydržaniejeosobitnýoriginálnyspôsobnadobudnutiavlastníctva.Uhorskéobyčajovéprávoprávoplatné
na území Slovenska do 31. decembra 1950 rozoznávalo vlastníctvo a) pozemkovoknižné - išlo o

pôvodné nadobudnutie vlastníckeho práva na základe protiprávnej pozemkovoknižnej držby trvajúcej
32 rokov; takýmto vydržaním mohol nadobudnúť pozemkovo knižné vlastníctvo ten, kto bol neplatne
vpísaný do pozemkovej knihy, keď tento stav neplatného vkladu trval nerušene 32 rokov; mohol
vydržať aj vtedy, ak bol obmyseľný, b) zápis skutočného držiteľa do pozemkovej knihy - išlo o zápis
skutočného držiteľa ako vlastníka bez preukázania vkladového povolenia vystaveného osobou, ktorá

bola v pozemkovej knihe zapísaná ako posledný vlastník na základe skutočnej mimopozemkovo
knižnej držby a c) vydržanie mimo pozemkovej knihy - išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníctva na
základe dlho trvajúcej, pokojnej a statočnej držby; vydržiteľ musí byť presvedčený, že svojou mimo
pozemkovo knižnou držbou nikoho neukracuje, jeho nestatočnosť musí preukázať druhá strana, s
výnimkou, že držiteľ nadobudol násilím, tajne alebo zneužitím výprosy, lebo preukázaním tohto spôsobu

nadobudnutia je dokázaná aj nestatočnosť držby. V pomere k pozemkovej knihe držba nemusí byť
a ani nie je statočná, keď vydržiteľ vie, že pozemkovoknižne je k držbe oprávnený niekto iný, ale
môže byť presvedčený, že mimo pozemkovej knihy je oprávnený on sám napr. ako on alebo jeho
predchodca kúpil nehnuteľnosť, ale nedal previesť v pozemkovej knihe na seba. Z uvedeného vyplýva,
že podľa obyčajného práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako
svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne
ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, kto už na
začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, že nehnuteľnosťpatrí inému. Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník
z roku 1950 zákon č. 141/1950 Zb. z ust. § 115 až 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145, išlo
o tri základné podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie

zákonom stanovenej vydržacej doby. V prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť
ešte pred 01. januárom 1951 t.j. podľa obyčajového práva a mala by uplynúť až po tomto dni, museli
byť však už splnené aj ďalšie podmienky vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z
roku 1950. V prípade splnenia zákonom určených podmienok týkajúcich sa držby, držiteľa a predmetu
držby a vydržacej doby dochádza k vydržaniu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom

stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza
k vydržaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo) platné na Slovensku do 31. decembra
1950, ďalej § 115 a 116 ods. 1 v spojení s ust. § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a
Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., § 134 Občianskeho zákonníka
v znení do 01. januára 1992, je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci
vydržaním. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel

v tom, že obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby, keď podľa Občianskeho
zákonníka č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; pri oboch platila
zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať jej vydržaciu
dobu svojho predchodcu. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe
musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou.

Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám
o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním,
a to môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo
nie je, treba hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska, osobného presvedčenia samého

účastníka. Vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom
na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú
vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí
vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť teda aj k právnemu
dôvodu, titulu vzniku vlastníctva. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny

dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny titul (titulus putativus) teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí. Medzi základné okolnosti, ktoré budú
svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí okolnosť ako vec nadobudol, či mu svedčí nejaký oprávnený
nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak
nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcej oprávnenosti držby práva. Na rozdiel

od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutiavlastníctva,ktorýmôžebyťzákladomprezápisvlastníckehoprávadopríslušnéhokatastra
nehnuteľnosti, ale stačí existencia takého nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné
presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci dostatočne opodstatňuje.

Prvostupňový súd konštatoval, že časť domu postavená právnymi predchodcami navrhovateľov je
postavená na parc. č. 163, navrhovatelia predložili stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie, z
ktorých vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľov boli oprávnenými stavať len na parcelách 168
a 167, teda na týchto listinách sa neuvádza parc. č. 163. Súd sa nevysporiadol s písomným vyjadrením
odporcu 1/ zo dňa 09.08.2011, ktorý uviedol, že jeho rodičia I. Q. a manželka S. so svojim bratom P. Q.

a manželkou I. dohodli, čo bolo v tom čase zaužívané, že všetky parcely, v ktorých sú spoluvlastníkmi,
nebudú užívať každú podľa spoluvlastníckeho podielu, ale každý bude užívať celú parcelu tak, aby súčet
výmervšetkýchparciel,vktorýchsúspoluvlastníkmipredstavovalpribližneveľkosťichspoluvlastníckych
podielov a že formálne si tento stav usporiadajú až budú mať na to peniaze. Ohľadom nadobudnutia
vlastníctva k parc. č. 167 sa súd nevysporiadal s argumentmi odvolateľov, že starí rodičia navrhovateľov

I. Q. a S. Q. rod. V. nemohli žiadnym spôsobom darovať svojej dcére matke navrhovateľov E. M. rod.
Q. celú parcelu č. 167, nakoľko táto parcela bola na základe kúpnej zmluvy z roku 1923 v podielovom
spoluvlastníctve I. Q. a jeho manželky S. Q., P. Q. a jeho manželky I. Q., pričom spoluvlastnícky podiel
každého z nich predstavoval 1/4 k celku. Odvolatelia poukázali aj na ďalší dôvod, že nemohlo dôjsť
k prevodu parc. č. 167 na E. M. a P. M., nakoľko po smrti I. Q. nadobudol celý jeho spoluvlastnícky

o veľkosti 1/4 k celku titulom dedenia jeho syn V. Q. dňa 05.04.1952 Č.d. 205. Následne po smrti V.
Q. zdedil jeho celý spoluvlastnícky podiel na parc. č. 167 o veľkosti 1/4 k celku na základe uznesenia
Štátneho notárstva v Galante zo dňa 18.02.1960 č. D 328/59 jeho syn I. Q.. Ak by bola parc. č. 167
vo vlastníctve E. M. a P. M. nemohol by byť spoluvlastnícky podiel I. Q. na tejto parcele predmetomdedenia po jeho smrti preto podľa odvolateľov neexistuje žiaden doklad ani svedok o tom, že došlo k
prevodu vlastníckeho práva k parcele č. 167 zo I. Q. a S. Q. na E. M. a P. M.. Odvolatelia namietali aj
nedostatočné dokazovanie súdom prvého stupňa, pretože súd síce na základe žiadosti odporcov pripojil

spis Okresného súdu Galanta sp. zn. 5C 205/2009, avšak ďalšie dokazovanie nevykonal. Zo zápisnice
z pojednávania dňa 23.08.2011 vyplýva, že súd dal pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 5C 205/2009,
ktorý aj následne bol pripojený a nachádza sa na č. l. 189 spisu, súd dôkazy z tohto pripojeného
spisu nevykonával. K uvedenému odvolací súd uvádza, že vykonanie dôkazu oboznámením sa s celým
spisom nie je správne, pretože nemožno preskúmať ktoré konkrétne dôkazné prostriedky zo spisu

boli použité. Preto je potrebné v zápisnici presne zaprotokolovať z ktorej strany spisu prípadne ktoré
listiny obsiahnuté v spise boli prečítané. Dokazovanie však prvostupňový súd nevykonal a v odôvodnení
sa so žiadosťou odvolateľov na vykonanie dôkazu z tohto pripojeného spisu ani žiadnym spôsobom
nevysporiadal.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1

písm. f) O.s.p., keďže nedostatočným odôvodnením prvostupňového rozsudku sa účastníkom odňala
možnosť konať pred súdom a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude posúdiť návrh navrhovateľov osobitne u každej

nehnuteľnosti podľa vyššie uvedených podmienok, zvážiť návrh odvolateľov na doplnenie dokazovania
a to oboznámením listinných dôkazov z pripojeného spisu, vo veci opätovne rozhodnúť, pričom
rozhodnutie je potrebné odôvodniť takým spôsobom, aby bolo preskúmateľné odvolacím súdom s tým,
že pokiaľ ide o právne posúdenie veci je potrebné vychádzať z vyššie uvedených hľadísk.

Podľa § 224 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa rozhodne o trovách tohto odvolacieho konania.

Senát prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.