Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. apríl 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/89/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1405207000
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1405207000.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu

JUDr. Juraja Považana a JUDr. Jany Richterovej v právnej veci žalobcu: V. H., T..: XX.XX.XXXX,
U. H.: D. W., proti žalovanému: Slovenská republika - Armáda SR, v zast. Vojenským úradom pre
právne zastupovanie, so sídlom: Za Kasárňou 3, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenie pracovného
pomeru, na odvolanie žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Malacky, č.k. 5C/471/2008-204 zo dňa
06.10.2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa p r i z n á v a voči žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súd priznal žalovanému náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 46 ods. 1 písm. f/, § 64 Zákonníka
práce platného v čase podania výpovede, § 137 CSP a vecne tým, že Žalobou doručenou súdu dňa
30.04.2001 sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede zo dňa 20.11.2000, ktorou bol rozviazaný
pracovný pomer vzniknutý na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.1999 medzi Vojenským útvarom

Y. a žalobcom. Žalobca tiež žiadal, aby súd prehlásil pracovnú zmluvu č. XXX/X-XXX za neplatnú.

3. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, s písomným vyjadrením k žalobe zo dňa
22.08.2001, s pracovnou zmluvou uzavretou medzi Vojenským útvarom XXXX Y.Z. a žalobcom č. XXX/
X-XXX zo dňa 01.03.1999, s listom zo dňa 20.11.2000 č. C.-XXX/XX-X - rozviazaním pracovného
pomeru výpoveďou daným Vojenským útvarom XXXX Y. žalobcovi, spisovou korešpondenciou žalobcu
a žalovaného týkajúcou sa skončenia pracovného pomeru, s ďalším obsahom spisu a zistil nasledovný

skutkový stav:

4. Dňa 01.03.1999 bola uzavretá medzi Vojenským útvarom XXXX Y. a žalobcom pracovná zmluva
č. XXX/X-XXX. Na základe tejto pracovnej zmluvy žalobca nastúpil do práce dňa 01.03.1999 a bol
dohodnutý druh práce technik - energetik. Miesto výkonu práce bolo dohodnuté VÚ XXXX Y. - pracovisko
Malacky, letisko Y.a. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Bola dohodnutá 3-mesačná
skúšobná doba do 31.05.1999.

5. Listom zo dňa 16.08.1999 č. XXX/XX-XXX veliteľ D. XXXX Y. zaslal žalovanému oznámenie o zrušení
pracovného pomeru s tým, že pracovný pomer sa končí dňom 31.08.1999.6. Podľa Hlavy I Pracovného poriadku pre občianskych zamestnancov vojenskej správy zo dňa
30.06.1993, bodu 1. Pracovný poriadok pre občianskych zamestnancov vojenskej správy (ďalej len
„pracovný poriadok“) je záväzný pre:

a) všetkých zamestnancov rezortu ministerstva obrany (ďalej len „občiansky zamestnanec“), s výnimkou
zamestnancov štátnych podnikov, ktorých zakladateľom je MO SR, ktorí sú v pracovnom pomere podľa
ustanovenia § 11 ods. 1 Zákonníka práce,
b) riaditeľov, vedúcich, náčelníkov, veliteľov (ďalej len „veliteľ“) na všetkých riadiacich a veliteľských

stupňoch.

7. Na zamestnancov činných na základe uzavretých dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného
pomeru sa pracovný poriadok vzťahuje, iba ak to vyplýva z uzavretých dohôd.

8. Podľa bodu 2 zamestnávateľmi v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 Zákonníka práce sa na účely tohto

pracovného poriadku rozumejú MO SR, rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie v pôsobnosti
MO SR (ďalej len „vojenská správa“)

9. Podľa bodu 3 za útvary sa na účely tohto pracovného poriadku považujú Úrad MO SR, Generálny
štáb Armády Slovenskej republiky, sekcie, samostatné útvary, úrady a zariadenia MO SR, rozpočtové

organizácie, príspevkové organizácie, veliteľstvá, vojenské zväzky, vojenské základne, vojenské útvary,
vojenské zariadenia, vojenské obranné spravodajstvo, vojenská spravodajská služba a vojenská polícia.

10. Podľa bodu 3 právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle ustanovenia § 9 Zákonníka
práce (okrem uzavierania, zmeny a skončenia pracovných pomerov s občianskymi zamestnancami MO

SR, ktorých okruh určuje osobitné rozhodnutie Ministra obrany SR) robí za MO SR veliteľ útvaru; právne
úkony v pracovnoprávnych vzťahoch ostatných zamestnávateľov uvedených v článku 2 robí štatutárny
orgán, alebo osoby ním písomne poverené v súlade so Zákonníkom práce. Poverenie sa musí uverejniť
v rozkaze štatutárneho orgánu.

11. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu zo dňa 01.03.1999 súd zistil, že zo strany
žalovaného bola uzavretá vojenskou správou, zastúpená veliteľom Vojenského útvaru 4990 Kuchyňa.
Pracovná zmluva bola teda uzatvorená podľa názoru súdu platne, keďže ju so žalovaným uzatvoril
veliteľ útvaru v zastúpení vojenskej správy, čo zodpovedá vyššie citovaným ustanoveniam pracovného
poriadku pre občianskych zamestnancov vojenskej správy zo dňa 30.06.1993. Tento pracovný pomer

žalovaný,konkrétneveliteľVojenskéhoútvaruXXXXY.sožalovanýmokamžitezrušilvskúšobnejlehote,
a to ku dňu 31.08.1999.

12. Žalovaný s okamžitým zrušením pracovného pomeru nesúhlasil. Podal na súd žalobu o neplatnosť
zrušenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Okresný súd Malacky o tejto žalobe žalobcu rozhodol

vo svojom konaní sp. zn. 6C/76/00-19 zo dňa 28.06.2000, tak že konanie zastavil, keďže neboli splnené
podmienky konania. Toto uznesenie bolo potvrdené uznesením KS v Bratislave č.k. 11Co/189/00 zo dňa
30.11.2000. Prvostupňové uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.02.2001.

13. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý žiadal jeho zrušenie, ako aj

zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR, ako
dovolací súd, rozhodol vo veci uznesením zo dňa 12.06.2001, sp. zn. 4Cdo/53/01 tak, že dovolanie
žalobcu odmietol. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 16.07.2001.

14. Predmetom konania je určenie neplatnosti výpovede, ktorá bola daná žalobcovi podľa § 46 ods. 1,

písm. f) Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Túto výpoveď žalobca prevzal
osobne dňa 01.12.2000, čo sám uvádza vo svojej žalobe. Žaloba na súd bola podaná dňa 30.04.2001.

15. Otázkou skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 20.11.2000 je možné sa zaoberať iba
vtedy, ak by bola na súde podaná žaloba na určenie neplatnosti tohto rozviazania pracovného pomeru.

Ak chce zamestnanec, alebo zamestnávateľ zabrániť tomu, aby nastali právne účinky vyplývajúce z
rozviazania pracovného pomeru, musí v lehote 2 mesiacov (vyššie cit. § 64 Zák. práce) podať na súde
žalobu na určenie, že právny úkon o rozviazaní pracovného pomeru je neplatný. Ak nebola takáto žaloba
podaná, skončil pracovný pomer medzi účastníkmi tohto právneho úkonu, aj keď by išlo o neplatnérozviazanie pracovného pomeru. Po uplynutí 2 mesačnej lehoty sa už súd nemôže zaoberať otázkou
platnosti skončenia pracovného pomeru.

16. V čase podania žaloby nebolo známe, či pracovný pomer skončil na základe zrušenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe, ktoré bolo žalobcovi dané listom zo dňa 16.08.1999, a to ku dňu 31.08.1999.

17. Súd už vyššie uviedol, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je platné. Pracovný
pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil dňom 31.08.1999.

18. Ak teda skončil pracovný pomer na základe predchádzajúceho právneho úkonu, má to za následok
to, že neskorší právny úkon o rozviazaní pracovného pomeru sa neuplatní. Na takomto určení totiž
už neexistuje žiaden naliehavý právny záujem. Keď pracovný pomer medzi stranami sporu zanikol na
základe jedného právneho úkonu, nemôže už naďalej trvať. Nemôže preto existovať naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru č. C.-XXX/XX-X zo dňa XX.XX.XXXX,

ktorá bola zamestnávateľom žalobcu žalobcovi doručená dňa 01.12.2000. Pracovný pomer medzi
stranami sporu v tomto čase už neexistoval.

19. Žalobu bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že žalobca ju nepodal včas tak, ako to vyplýva z
citovaného § 64 Zák. práce platného v konkrétnom čase.

20. Žalobca sa v prerokúvanej veci domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou. Súd sa v konaní najprv zaoberal otázkou prípustnosti žaloby žalbocu na určenie neplatnosti
právneho úkonu a súvisiacej otázky danosti jej naliehavého právneho záujmu na takom určení. Podľa
§ 137 písm. c) CSP sa žalobou možno domáhať určenia, že tu právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem; ten netreba preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Podobne podľa
§ 137 písm. d) CSP sa možno domáhať aj určenia právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného
predpisu. Napriek tomu, že dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku naznačuje, že žaloba
o neplatnosť právneho úkonu je žalobou o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP,
súd s týmto názorom nesúhlasí. Žaloby o neplatnosť právneho úkonu sa totiž v doterajšej doktríne

(porov. už napr. Rubeš, J. a kol. Komentár k občianskemu súdnemu poriadku. 2. diel. Osveta : Bratislava
1959, s. 607) i judikatúre (porov. napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 187/2016) vždy považovali za
žaloby o určenie, že tu nie je právny vzťah (právo) založené takýmto úkonom. Napokon, platnosť resp.
neplatnosť právneho úkonu nie je „právnou skutočnosťou“, ale právnym hodnotením (následkov) určitej
skutočnosti. Preto súd považuje žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy za žalobu o určenie, že

tu nie je právo založené takýmto právnym úkonom (rovnako k tejto otázke napríklad Krajský súd v
Trnave v rozsudku sp.zn. 31Cob/27/2019). K tomu je nutné dodať, že ak by súd (naopak) vyhodnotil, že
žaloba o určenie neplatnosti zmluvy je žalobou o určenie právnej skutočnosti, bol by nútený žalobu bez
ďalšieho zamietnuť s poukazom na jej neprípustnosť, pretože zo žiadneho právneho predpisu v čase
rozhodovania súdu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy, pri uzavretí ktorej došlo

k porušeniu ust. § 46 ods. 1 písm. f) Zák. práce platného v čase podania výpovede žalobcovi.

21. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku sa určenia, že tu právo je alebo nie je, možno
domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd sa preto ďalej zaoberal existenciou
naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Podľa judikatúry ide pri skúmaní

naliehavého právneho záujmu o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený)
procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či
snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne
konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia
bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým

(porov. už judikát R 17/1972), prípadne tam, kde sa určovacou žalobou predíde žalobe na plnenie (porov.
judikát R 24/1995). Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak ňou požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo,
teda najmä vtedy, ak vyriešenie predbežnej otázky ešte neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti
daného právneho vzťahu alebo práva (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 98/2004, 3 Cdo 112/2004,1

Cdo 91/2006, ako aj uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 56/2011).

22. V posudzovanom prípade dospel súd k záveru, že naliehavý právny záujem žalobcu na podanej
žalobe daný nie je. Žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naopaksúd už vyššie uviedol, že pracovný pomer medzi stranami sporu skončil zrušením pracovného pomeru
žalobcu, a to ku dňu 31.08.1999. Nemôže preto už existovať žiaden právny dôvod a teda ani naliehavý
právny dôvod na určení neplatnosti pracovného pomeru, ktorý zanikol a to právnym úkonom už skôr

vykonaným. Žalobu bolo preto potrebné zamietnuť.

23. Súd už len poznamenáva, že z písomných podaní žalobcu jednoznačne vyplýva, že ani nemal
záujem pokračovať v pracovnom pomere, ktorý uzavrel so žalovaným.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu
na podanej určovacej žalobe. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu, je vylúčené súčasne sa zaoberať žalobou vo veci samej (rozhodnutia NS SR spis. zn. 1Cdo
26/07, spis. zn. 2Cdo 231/07, spis. zn. 1Cdo 91/2006). Súd preto žalobu bez jej meritórneho skúmania
zamietol.

25. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V konaní bol plne úspešný žalovaný,
pretože súd žalobu proti nemu v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na to mu súd priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

26. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný, ktorý žalobca, ktorý žiada odvolací súd, aby

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Žalobca uvádza, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho podaním zo dňa 01.10.2020 o odročenie
pojednávania z dôvodu pretrvávajúcej pandémie koronavírusu a teda ohrozenia jeho života. Nakoľko sa
súd touto žiadosťou nezaoberal, ďalej konal a rozhodol vo veci, znemožnil žalobcovi konať pred súdom.
Údaje uvádzané v bode č. 8 odôvodnenia rozsudku považuje za absolútne zavádzajúce a cituje článok

191 z hlavy 14 toho istého pracovného poriadku S-Všeob-P-10: Spory medzi útvarom a občianskym
zamestnancom o nároky z pracovného pomeru prerokúvajú a rozhodujú súdy. V konaní pred súdom je
oprávnený zastupovať útvar výlučne VÚPZ v Bratislave, pričom subjektom v spore na strane vojenskej
správy je „ Slovenská republika - armáda SR, zastúpená VÚPZ v Bratislave. Naliehavý právny záujem
žalobca vidí v tom, že postup žalovaného mu pokazil celý výpočet starobného dôchodku.

27. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý odvolaciemu súdu navrhuje, aby v intencii § 387
ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovaný sa v plnej miere pridržiava svojich skôr
učinených písomných podaní i ústnych vyjadrení v danej právnej veci, pričom odvolaním napadnutý
rozsudok považuje za spravodlivý a súladný so zákonom. V súvislosti s námietkou žalobcu, že konaním

súdu bola žalobcovi znemožnená účasť na konaní žalovaný uvádza, že súd prvej inštancie uznesením
o vedení konania, ktoré dňa 6. októbra 2020 vyhlásil a poznamenal v zápisnici o pojednávaní (sp. zn.
5C/471/2008), rozhodol, že predmetné pojednávanie sa bude konať v neprítomnosti žalobcu v intencii
§ 180 CSP. Žalovaný má za to, že dôvod odročenia pojednávania uvádzaný žalobcom v podaní z 1.
októbra 2020 nespĺňa ani jeden z atribútov kladených na dôležitosť takéhoto dôvodu, ktoré vyplývajú

z predmetného uznesenia Najvyššieho súdu SR. Žalovaný v tomto smere dáva do pozornosti, že
predmetný súdny spor je vedený už od 30. apríla 2001 (!), kedy bola súdu prvej inštancie doručená
žaloba žalobcu, čo predstavuje takmer 20 rokov (!). Žalovaný má za to, že daný stav je zapríčinený i
konaním zo strany žalobcu, nakoľko tento mal v priebehu uvedenej doby možnosť brániť svoje práva
v dostatočnom rozsahu. Pred pojednávaním konaným dňa 6. októbra 2020 bolo v predmetnej právnej

veci nariadených už 7 pojednávaní, pričom z prvých štyroch sa sám žalobca, resp. jeho právny zástupca
ospravedlnili, v dôsledku čoho boli tieto i tie následné odročené. Posledným pojednávaním pred
pojednávaním konaným dňa 6. októbra 2020 bolo pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 15. novembra
2012, pričom na toto sa žalobca nedostavil a svoju účasť neospravedlnil. V naznačených súvislostiach
možno konštatovať, že výkon uvádzaných práv žalobcu zrejme bránil žalovanému v realizácii jeho

práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. K dôvodu žalobcu na odročenie pojednávania
konaného dňa 6. októbra 2020 žalovaný poukazuje taktiež na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a) zákona
č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej
ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení účinnom
v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 62/2020 Z. z.“), v intencii ktorého v čase mimoriadnej situácie

alebo núdzového stavu súdy vykonávajú pojednávania, hlavné pojednávania a verejné zasadnutia len
v nevyhnutnom rozsahu. Vychádzajúc z vyššie uvedeného ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z. a z
informácií zverejnených na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré sa týkajú stanovených
opatrení v súvislosti s pandémiou koronavírusu pre súdy SR, v žiadnom prípade nevyplýva, že by bolopovinnosťou všeobecných súdov, a teda i konajúceho súdu prvej inštancie zo žalobcom uvádzaného
dôvodu odročiť dotknuté pojednávanie, nakoľko za dodržania všeobecných prísnych hygienických
opatrení súdy SR pojednávania riadne vykonávali. V tejto súvislosti žalovaný taktiež považuje za

potrebné poukázať na to, že vychádzajúc z príslušných opatrení Úradu verejného zdravotníctva SR pri
ohrození verejného zdravia z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenska v súvislosti
s pandémiou koronavírusu, účinných aj v čase konania pojednávania, ako aj odporúčaní pandemickej
komisie, neboli pojednávania všeobecných súdov SR zakázané ani obmedzené. Žalovaný prezumuje,
že čiastočne obštrukčným správaním samotného žalobcu v priebehu daného súdneho konania (snaha o

zmenu právneho zastúpenia jeho osoby zo splnomocneného právneho zástupcu na právneho zástupcu
ex offo) sa toto predlžovalo neprimerane dlho, a to až do dňa 6. októbra 2020, kedy súd prvej inštancie
pojednával naposledy a zároveň vyhlásil rozsudok vo veci samej, a kedy sa žalobca opätovne, podľa
názoru žalovaného vyhýbavým úkonom (žiadosťou o odročenie pojednávania z 1. októbra 2020) nie z
vážnych dôvodov, snažil ukončenie tohto procesu oddialiť. V danom prípade dôvod, pre ktorý žalobca
žiadal predmetné pojednávanie odročiť, žalovaný teda nepovažuje za tak dôležitý a intenzívny, že by

odôvodňoval odročenie pojednávania v zmysle § 183 CSP, a teda s prihliadnutím na vyššie opísané
okolnosti má za to, že procesným postupom konajúceho súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu
práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalovaný má v konečnom dôsledku taktiež za to, že i prípadná
účasť žalobcu na pojednávaní dňa 6. októbra 2020 by vzhľadom na dôvody, pre ktoré bola jeho žaloba
zamietnutá, rozhodnutie súdu prvej inštancie v žiadnom prípade nezmenila, a preto i prípadné zrušenie

odvolaním napadnutého rozsudku zo žalobcom uvádzaného dôvodu nemôže pre neho privodiť vecne
iné alebo výhodnejšie rozhodnutie. Ohľadom ostatných námietok žalobcu žalovaný uvádza, že v bode 8.
odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie výlučne prezentoval iba požiadavku žalovaného
týkajúcu sa vysporiadania s jeho pasívnou vecnou legitimáciou, ktorú predniesol na pojednávaní
konanom dňa 6. októbra 2020. Z konštantnej judikatúry súdov SR vyplýva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo
skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu
a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,

ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretovalaleboakzosprávnychskutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery.Vnadväznosti
na uvedené žalovaný konštatuje, že reprodukovanie požiadavky žalovaného v odvolaním napadnutom
rozsudku (bod 8.), na ktoré žalobca poukazuje vo svojom odvolaní, samo o sebe nemôže predstavovať
naplnenie odvolacieho dôvodu v intencii § 365 ods. 1 písm. h) CSP. K danému je potrebné tiež dodať,

že tu žalobcom namietaná skutočnosť absolútne nebola predmetom právneho posúdenia veci zo strany
súdu prvej inštancie, nakoľko konajúci súd oprel svoje právne závery o odlišné právne relevantné
okolnosti, z dôvodu ktorých v konečnom dôsledku žalobu žalobcu zamietol. Touto právne relevantnou
skutočnosťou však nebolo žalobcom nesprávne označenie účastníka civilného sporového konania na
strane žalovaného, a preto žalovaný považuje tento odvolací dôvod vo vzťahu k napadnutému rozsudku

súdu prvej inštancie za právne irelevantný.

28. Žalobca zaslal súdu taktiež doplnenie svojho odvolania, v ktorom uvádza, že súd nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca žiadal podaniami, aby súd
zabezpečil do konania listinné dôkazy ktoré sú uložené na Okresnom úrade práce Malacky a Krajskom

úrade práce Bratislava z titulu, že sú dôležitým dôkazným prostriedkom. Súd tento dôkaz nevykonal.
Taktiež sa žalobca vyjadril k vyjadreniu žalovaného s tým, že žalobcu ako seniora štátne orgány vyzývali,
aby nikam necestovali, keď to nie je nevyhnutné.

29. Žalovaný sa duplikou vyjadril, že vo vzťahu k dôvodom uvádzaným žalobcom v podanej replike

sa v plnej miere pridržiava svojho vyjadrenia obsiahnutého v podaní z 23. februára 2021. Žalobca
svoju repliku v podstate samej odôvodňuje výlučne s poukazom na druhú vlnu pandémie koronavírusu,
v dôsledku ktorej bolo jeho snahou odročiť pojednávanie konané dňa 6. októbra 2020, na ktorom
prvostupňový súd vyhlásil rozsudok vo veci samej, pričom dodáva, že konaním bez jeho prítomnosti
mu ... bolo znemožnené predniesť pred súdom svoje argumenty, ktoré mohli privodiť iné rozhodnutie.

K ne/možnosti účasti žalobcu na danom pojednávaní žalovaný opätovne poukazuje na obsah svojho
podania z 23. februára 2021 prezentovaný najmä na strane 3, pričom dodáva, že predmetný súdny
spor je vedený už od 30. apríla 2001, ktorá skutočnosť znamená, že prebieha už vyše 20 rokov.
Žalobca mal v priebehu uvedenej doby možnosť brániť svoje práva v dostatočnom rozsahu za pomocia podpory právnych zástupcov, pričom v tejto súvislosti je na zamyslenie, že teraz, po dvadsiatich
rokoch od začatia konania, sa dožaduje predniesť svoje argumenty. Žalovaný považuje za potrebné
taktiež dodať, že žalobca, hoc mal tú možnosť, svoje argumenty (pozn. - vecného charakteru), ktoré by

dokázali spochybniť právne relevantné závery súdu prvej inštancie vyslovené v napadnutom rozsudku
Okresného súdu Malacky sp. zn. 5C/471/2008-204 zo 6. októbra 2020, a privodiť jeho prípadnú zmenu
v rámci odvolacieho konania, nevyslovil ani v podanom odvolaní z 15. januára 2021 a taktiež ani vo
svojej replike . Uvádzaná skutočnosť u žalovaného opätovne vzbudzuje snahu o obštrukčné správanie
samotného žalobcu tak, ako tomu bolo takmer počas celého prvoinštančného konania.

30. K duplike žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý zotrváva na svojich doterajších argumentoch.

31. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

32. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,

jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.).

33. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387

ods. 2 C.s.p.

34. V rámci konštatovania správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na to,
že pracovný pomer medzi stranami sporu bol ukončený výpoveďou zo strany zamestnávateľa D. Ú.
XXXX Y.. Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti tejto výpovede v konaní, ktoré sa viedlo pod sp. zn.

6C/76/2000, uvedené konanie bolo zastavené v dôsledku nedostatku právnej subjektivity žalovaného
(VojenskéhoútvaruXXXXY.).Správnosťrozhodnutiasúduprvejinštanciebolapotvrdenáodvolacímako
aj dovolacím súdom. Vzhľadom na to, že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru u subjektu, ktorý nemal právnu subjektivitu a nie proti subjektu pracovného vzťahu (vtedajšieho
zamestnávateľa), skončil pracovný pomer žalobcu u zamestnávateľa uplynutím výpovednej doby, ako

by ani k žalobe o určenie neplatnosti skúšobného pomeru nedošlo.

35. V tomto konaní sa žalobca opätovne domáha určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru
založeného tou istou pracovnou zmluvou (pracovná zmluva č. XXX/X-XXX zo dňa 01.03.1999) u toho
istého zamestnávateľa (slovenskej republiky - armáda Slovenskej republiky). Nakoľko teda pracovný

pomer žalobcu u jeho zamestnávateľa (žalovaného) už raz bol skončený výpoveďou (uplynutím
výpovednej doby ku dňu 31.08.1999), neexistuje naliehavý právny záujme na tom, aby sa žalobca
domáhal určenie neplatnosti už raz skončeného pracovného pomeru. Výpoveď zo dňa 20.11.2000 je
pre (ne)trvanie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou č. 390/7-196 zo dňa 01.03.1999
bezpredmetnánakoľkovtomčasepracovnýpomeržalobcuužalovanéhoužnetrvalkeďžebolukončený

ku dňu 31.08.1999 skoršou platnou výpoveďou. Preto neexistuje naliehavý právny záujem žalobcu
na určení, ktorého sa v prebiehajúcom konaní domáha, nakoľko právne postavenie žalobcu voči
žalovanému nie je právne neisté alebo ohrozené a medzi stranami sporu neexistuje stav objektívnej
právnej neistoty, ktorý predstavuje ohrozenie právneho postavenia žalobcu a možno ho odstrániť
rozhodnutím súdu podľa § 137 písm. c/ C.s.p. (medzi stranami sporu neexistuje pracovný pomer, teda

objektívna právna neistota na určení jeho trvania).

36. Ohľadom námietky žalobcu, že súd konaním bez jeho prítomnosti mu odňal právo na spravodlivý
proces odvolací súd poukazuje na to, že sa jedná o spor, ktorý začal dňa 30.04.2001, teda žalobca
dostatok času na to, aby v konaní produkoval všetky návrhy na vykonanie dôkazných prostriedkov,

ktoré chcel uplatniť, taktiež mal možnosť sa v konaní vyjadriť na ktoromkoľvek zo 7 vo veci nariadených
pojednávaní. Súd taktiež poukazuje na to, že podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 62/2020 Z. z. o
niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby
COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení účinnom v rozhodnomobdobí, v intencii ktorého v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu súdy vykonávajú
pojednávania, hlavné pojednávania a verejné zasadnutia len v nevyhnutnom rozsahu. Súd prvej
inštancie teda mohol v danom čase nariadiť pojednávanie a riadne ho aj vykonať. Postupom v zmysle

§ 180 CSP súd prvej inštancie súd rozhodol, že pojednávať bude a to aj v neprítomnosti žalobcu,
ktorého predvolanie na dané pojednávanie bolo riadne vykázané. Námietky žalobcu, ktorými žiadal o
odročenie pojednávania neboli tak dôležité, naliehavé a vážne, ako si to vyžaduje § 183 CSP. Odvolací
súd má taktiež za to, že odročením pojednávania len na základe žalobcom uvedených námietok by súd
postupoval v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.

37. V súvislosti so žalobcom namietaným nezaobstaraním dôkazných prostriedkov súdom prvej
inštancie - listinné dôkazy ktoré sú uložené na Okresnom úrade práce Malacky a Krajskom úrade práce
Bratislava, odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v konaní neuviedol, čo by sa týmito listinami malo
v konaní preukázať. Taktiež je odvolací súd toho právneho názoru, že skutkový stav je dostatočne
preukázaný a nie je potrebné vykonať ďalšie dôkazy na jeho zistenie. Súd nie je viazaný návrhmi

strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie
dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňala možnosť
konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie
strane sporu (§ 185 ods. 1 C.s.p.).Ak však súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná, musí svoj
postup odôvodniť (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné).

38. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

39. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1

C.s.p. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie úspešnému
žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi priznáva v rozsahu 100%. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 C.s.p.).

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).