Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoCsp/14/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121400790
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:6121400790.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Pelumax s.r.o., IČO: 46 008 641, so
sídlom Strojárska 4265, 069 01 Snina, právne zastúpený: JUDr. Martin Bašista, advokát, IČO: 37 880
381, so sídlom Štefánikova 8, 058 01 Poprad proti žalovanému: O. G., D.. XX.XX.XXXX, N. S. XX, XXX
XX A. - D. Š., právne zastúpený: Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s r.o., IČO: 36 855 928, so
sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, o zaplatenie 1.382,4 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 17.02.2022 č.k. 9Csp/154/2021 - 126, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III. a IV.

II. Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPrešov(ďalejlen„súdprvejinštancie“alebo„súd“)napadnutýmrozsudkomrozhodol,cit.:

„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1382,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,00% ročne z tejto sumy od 01.08.2021 až do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohoto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 74% a to do 3 dní odo
dňa právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov.

IV. Žalovaný j e p o v i n n ý v rozsahu 87% a žalobca j e p o v i n n ý v rozsahu 13% zaplatiť
svedkovi O. nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX Z. svedočné spojené s účasťou na pojednávaní dňa

10.01.2022 a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 588, § 774, § 777, § 517 ods. 1, 2, § 563 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy
1.382,40 eur s príslušenstvom, pričom žalobu odôvodnil tým, že medzi ním a žalovaným bola v mesiaci

jún 2018 neformálnym spôsobom uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol predaj ornice za
kúpnu cenu 6,- eur bez DPH za 1 tonu. Žalovanému bolo odpredaných 192 ton ornice, v celkovej kúpnej
cene 1.382,40 eur. Žalovaný si ornicu od žalobcu prevzal s tým, že na vlastné náklady si zabezpečil jej
odvoz z miesta uloženia. Na úhradu kúpnej ceny žalobca vystavil žalovanému dňa 28.06.2018, faktúru č.XXXXXX na sumu 1.382,40 eur s lehotou splatnosti dňa 12.07.2018, ale žalovaný kúpnu cenu žalobcovi
ani len čiastočne neuhradil.

4. Žalovaný svoju procesnú obranu zameral na nedostatok vecnej legitimácie, a to pasívnej na jeho
strane a aktívnej na strane žalobcu. Tvrdil, že si žiadne podrobnosti tvrdeného obchodu so žalobcom
nepamätá, pamätá si len to, že konal ako predstaviteľ spoločnosti I. - H., s.r.o. Vo vzťahu k faktúre
vystavenej spoločnosťou Pelumax uviedol, že išlo o faktúru za vypratanie hliny na základe zmluvy
dohodnutej so žalobcom prostredníctvom svedka W.. Na návrh žalobcu súd vypočul v konaní svedka

O. W., ktorý mal pri dojednávaní predmetného obchodu podľa žalobcu zohrať rozhodujúcu úlohu. Z
výpovede svedka, bývalého spoločníka žalobcu súd zistil, že predmetný obchod, t.j. predaj ornice,
dohodol svedok so žalovaným. Svedok potvrdil, že ornica pochádzala z pozemku vo vlastníctve jeho
dcéry s tým, že bola uzatvorená zmluva o budúcej zmluve so žalobcom a zároveň bolo dohodnuté, že
žalobca si môže s ornicou naložiť podľa vlastného uváženia, teda ju aj predať. Svedok sa dohodol so
žalovaným, ktorý prejavil záujem o odkúpenie ornice na pozemku jeho dcéry (kde spoločnosť Pelumax,

s.r.o., vykonávala stavebnú činnosť), že sprostredkuje stretnutie medzi žalobcom a žalovaným, ktoré
stretnutie sa aj zrealizovalo s výsledkom, že žalovaný si zeminu sám naloží a odvezie ju svojimi
mechanizmami za cenu 6,- eur bez DPH za tonu ornice. Svedok opakovane pred súdom potvrdil, že
stretnutie žalobcu sprostredkoval so žalovaným ako fyzickou osobou a nie ako to tvrdí žalovaný so
spoločnosťou I.-H., s.r.o., ktorého jediným konateľom a spoločníkom je žalovaný. Ďalej uviedol, že po

tom, ako sa obchod zrealizoval, žalovaný mu už nezdvíhal telefón, neodpovedal ani na jeho smsky, a
preto svedok kontaktoval otca žalovaného p. G., st., s tým, že ho oboznámil so situáciou, že žalovaný, je
nezastihnuteľný, a sú potrebné osobné údaje, aby mu žalobca vystavil faktúru za predaj ornice. Svedok
pred súdom preukázal sms správy, že mu bolo zo strany žalovaného odpovedané, že kupujúcim, a teda
osobou na ktorú sa faktúra má vystaviť je žalovaný. Svedok niekoľkokrát zopakoval, že svoju činnosť pre

žalobcu vykonával na základe neformálnej dohody s konateľom žalobcu, a jej podstata spočívala vtom,
že zaobstaral pre žalobcu ornicu predať, a pre žalovaného ornicu kúpiť. Tento obchod bol potvrdený
medzi žalobcom a žalovaným pri ich osobnom stretnutí, na ktorom sa už záväzne dojednala aj kúpna
cena za jednu tonu ornice. Svedok rovnako poprel relevanciu faktúry vystavenú spoločnosťou I.-H.,
s.r.o., voči žalobcovi s tým, že žalobca ornicu žiadnym spôsobom uskladniť nepotreboval, pretože na

jej uskladnenie mal dostatok miesta na svojom pozemku, ale potreboval ju predať, teda zbaviť sa jej
natrvalo.

5. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a vecná legitimácia
u oboch strán sporu je daná. Pokiaľ ide o žalobcu ako predávajúceho, žiadny zákon nezakazuje dohodu,

ktorou vlastník veci umožní svoju vec predať inej osobe v jej mene a na jej účet. Rovnako možno
vychádzať aj z toho, že tu existuje akési neformálne darovanie, ktoré znamená, že predávajúci už
predáva vlastnú vec. Svedok W. v konaní potvrdil, že pozemok a ornica z neho patrili jeho dcére, ktorá
vočipredmetnémupostupunenamietala.Súdunebolozostránsporusignalizovanéanemáanizúradnej
činnosti vedomosť, že by niekto (trestným oznámením, žalobou alebo iným podnetom), predaj ornice

žalobcom v jeho mene a na jeho účet namietal, respektíve by sa domáhal jej vrátenia podľa žalovaným
tvrdeného uskladnenia. Súd zdôraznil, že nevidí problém ani vtom, že obchod bol „sprostredkovaný“
pánom W.. V prejednávanej veci nešlo o „sprostredkovanie v právnom slova zmysle“ (nebolo tvrdené, že
svedok W. konal za odmenu a bolo by to aj nelogické, keďže ornicu mohol predať priamo ako zástupca
vlastníka pozemku - svojej dcéry), ale o „sprostredkovanie v bežnom slova zmysle“, teda dohodnutie

kontaktu medzi osobou chcejúcou ornicu predať a osobou chcejúcou ornicu kúpiť. Ako vyplynulo z
výpovede svedka a žalobcu, obchod bol potvrdený dohodou medzi stranami sporu vrátane dohody
o kúpnej cene. Predávajúcim bol žalobca a kupujúcim bol žalovaný ako fyzická osoba. Svedok W.
vypovedalkonzistentneostretnutísožalovanýmajehootcom,aotom,žežalovanýnikdyneprezentoval,
že konal za svoju firmu I.-H., s. r. o.. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona

upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé, s prihliadnutím na všetky
okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Preto, aby kúpna zmluva mala charakter obchodnej
zmluvy musí byť zrejmé, že ide o vzťah medzi podnikateľmi. Skutočnosť, že o takýto vzťah nešlo,
jednoznačne vyplynula zo svedeckej výpovede svedka W.. Naviac žalovaný v konaní tvrdil, že si na nič
nepamätá, iba na to, že konal za právnickú osobu, ktorú ovláda. Súdu je však známe, že v reáliách

bežného života sa fyzická osoba stotožňuje so spoločnosťou, ktorú ovláda, ako jediný spoločník a
konateľ, a preto je práve na tejto osobe, aby svojho kontrahenta upozornila, že koná nie ako fyzická
osoba, ale ako predstaviteľ právnickej osoby. Následné zahmlievanie a ťaženie z takéhoto konania,
tvrdiac nesprávnosť v osobe kupujúceho, súd neakceptoval. Naviac v odpore voči platobnému rozkazužalovaný tvrdil, že ani ako fyzická, ani ako právnická osoba (ktorú ovláda) do záväzkového vzťahu
so žalobcom nevstúpil, pričom neskôr predložil faktúru a tvrdil, že jeho právnická osoba vstúpila do
záväzkového vzťahu so žalobcom. Preto je podstatné, že žalovaný priznal, že do záväzkového vzťahu

vstúpil so žalobcom na základe činnosti svedka W., a žalovaný pochybnosti o tom s kým koná nemohol
mať, a vtom smere sa jeho obrana javí ako účelová. Zo žalovaným predloženej faktúry (vydanej
bezprostredne po faktúre žalobcu, napriek tomu, že jej doručenie preukázané nebolo), je zároveň
zrejmé, že došlo aj k dohode o cene ornice 6,- eur za tonu bez DPH , pričom cenu kúpy vo faktúre
žalovaný prezentuje ako cenu za uskladnenie. Ak teda v rámci obrany žalovaný predložil faktúru

vystavenú spoločnosťou I. s. r. o. voči žalobcovi, bol povinný ňou fakturovaný obchod aj preukázať,
čím by zároveň vyvrátil aplikáciu ustanovení o kúpnej zmluve, a povinnosti žalovaného zaplatiť kúpnu
cenu v prospech žalobcu.

6. Dôvodnosť žaloby podľa súdu nepriamo preukazuje aj skutočnosť, že napriek výhradám žalovaného,
že kupujúcim nie je, nedošlo zo strany žalovaného k podaniu žaloby, naopak v konaní bolo preukázané,

že ornica odobratá bola, ornicu odobral žalovaný ako fyzická osoba (opak preukázaný nebol), a
kúpna cena za ornicu zaplatená nebola. Elementárnej spravodlivosti tak podľa súdu zodpovedá jediná
možnosť, a to vyhovenie žaloby o zaplatenie kúpnej ceny.

7.Onárokunaúrokyzomeškaniasúdrozhodolpostupompodľa§517ods.1,2Občianskehozákonníka,

a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, doručenie faktúry s uvedením dňa
splatnosti v konaní preukázané nebolo, preto súd vychádzal z toho, že výzvou na plnenie bolo doručenie
platobného rozkazu spolu so žalobou žalovanému, ktoré sa udialo 30.07.2021, a splatnosť sa potom
posudzuje podľa § 563 Občianskeho zákonníka s tým, že žalovaný mal plniť nasledujúceho dňa, t.j.
31.07.2021, a pokiaľ tak nespravil do omeškania sa dostal dňom 01.08.2021, a preto od toho dňa preto

žalobcovi patria úroky z omeškania.

8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol
úspešný v rozsahu 87%, úspech žalovaného predstavuje 13%, a preto čistý úspech žalobcu na nárok
na náhradu trov konania predstavuje 74%. Žalobca je povinný zaplatiť trovy dokazovania (§ 258 ods. 1

CSP), a to náklady na dopravu svedka na súd v rozsahu 13%, a žalovaný v rozsahu 87%.

9. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc napadnutý rozsudok
zmeniť, žalobu zamietnuť, prípadne rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V
prvom rade upriamil pozornosť odvolacieho súdu na materiálnu a formálnu stránku procesnej produkcie

žalobcu v znení samotnej žaloby a zdôraznenie, že sú prvej inštancie posudzoval jediný skutkový
dej (spočívajúci v manipulácií so zeminou), ktorý strany sporu hodnotili rozdielne, jednak z hľadiska
subjektívnej účasti v právnom vzťahu, v právnej kvalifikácii právneho vzťahu, a v neposlednom rade v
odlišnomponímanítoho,ktomávpredmetnomodplatnomprávnomvzťahupostavenieveriteľaadlžníka.
Pokiaľ súd prvej inštancie ustálil právnu kvalifikáciu vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ako nárok z

kúpnej zmluvy, tak v kontexte obrany žalovaného smerujúcej k nedostatku legitimácie ako aktívnej tak
pasívnej, súd prvej inštancie podľa odvolateľa pri hodnotení toho, čo v konaní vyšlo skutkovo najavo,
a následne pri aplikácií práva pochybil, a vykonané dôkazy vyhotovil nesprávne a nezrozumiteľné.
Svedok W. k veci uviedol, že oprávnenie s vecou nakladať vyplýva z existencie dohody medzi vlastníkom
pozemku, t. j. jeho dcérou a žalobcom, zároveň na tom istom mieste tvrdil, že existenciu mandátu

pre žalobcu spochybňuje alebo úplne vyvracia. Preto je pre žalovaného nepochopiteľné, ako mohol
súd priznať právo tvrdeniam bez dôkazov, navyše spochybnenými rozpornými a nekonzistentnými
výpoveďami žalobcu a svedka. Ďalej uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal riadne postavenie
vlastníka predávanej veci, prípadne dostatok inej zákonnej alebo zmluvnej kapacity pre uzavretie platnej
kúpnej zmluvy, a preto nebol v konaní aktívne vecne legitimovaný v kontexte ďalších v tomto odvolaní

namietanýchdeficitovazpohľaducelkovéhohodnoteniaprocesnejprodukciežalobcu.Rovnakopasívna
legitimáciažalovanéhoniejedaná,nakoľkonebolúčastníkompredmetnéhoprávnehovzťahuzdôvodov,
že žalobca predložil k žalobe listinné dôkazy okrem iných aj fotodokumentáciu, ktorá potvrdzuje,
že zobrazená dopravná mechanizácia pri výkone posudzovaného skutkového deja je vo vlastníctve
spoločnosti I.-H., s.r.o., voči ktorej vykazuje žalovaný relevanciu jednak v právnom postavení spoločníka

a jednak člena štatutárneho orgánu, pričom s touto skutočnosťou sa súd v rámci hodnotenia dôkazov
vôbec nezaoberal. Z výpovede žalobcu jednoznačne plynie, že pri dohadovaní ceny posudzovaného
plnenia, žalovaný požadoval nižšiu cenu z dôvodov nákladov na vlastné mechanizmy, pričom žalovaný
ako fyzická osoba sa predajom ornice nezaoberá, výlučne tak činí prostredníctvom svojej účasti vspoločnosti L. Odvolaním napadnutý rozsudok nie je vecne správny, nie je ani spravodlivý a žalovanému
sa javí, že v niektorých súvislostiach vystupoval súd formou akcentovania vypichnutých skutočností
proaktívne v prospech procesného postavenia žalobcu. Neudržateľný je aj záver súdu o tom, že

oprávnenosť žaloby je postavená okrem iných skutočností aj na tom, že spoločnosť žalovaného I.-
H., s.r.o., neuplatnila svoje právo voči žalobcovi na súde, pričom súdu bolo jasne vysvetlené, že z
praxe právneho zástupcu žalovaného je subjekt žalobcu známy ako zadlžená a exekvovaná spoločnosť,
a náklady na vymáhanie by neboli účI.ne vynaložené. Uvedené je možné overiť jediným klikom na
dôveryhodnej a všeobecne akceptovanej platforme FINSTAT, pričom súd mohol túto skutočnosť overiť

oveľa jednoduchšie tým skôr, ak overoval skutočnosti v prospech žalobcu v elektronickom mobilnom
zariadení svedka W..

10. K podanému odvolaniu žalobca podaním z 06.04.2022 uviedol, že odvolanie je nedôvodné, súd
rozhodol správne, v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ktoré aj správne vyložil a súd
postupoval s právnou starostlivosťou a najmä v súlade so zákonom. Navrhol napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

11. Žalovaný v replike uviedol, že vyjadrenie žalobcu neobsahuje žiadne konkrétne obsahové zložky,
ktoré by sa týkali v odvolaní použitých odvolacích dôvodov, ale obmedzuje sa výlučne na paušálne a
všeobecné konštatácie o zákonnosti na strane súdu a irelevancii a účelnosti na strane žalovaného. Trvá

na podanom odvolaní.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou, prejednal odvolanie podané žalovaným

a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a
contrario), a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom.
Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným
súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd

viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať
z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len
vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené
(§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd
uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli

súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1-3 CSP). Po prieskume
napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP), dospel odvolací
súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné
potvrdiť.

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne

14. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/).

16. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie
dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval zapreukázané, z akých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným
spôsobom objasnil na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne
posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať, respektíve dopĺňať

rozhodnutie prvoinštančného súdu. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
uvádza.

17. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu, ktorá sa v Civilnom sporovom poriadku presúva na procesné
strany. Obzvlášť dispozičný princíp, princíp kontradiktórnosti konania a zásada formálnej pravdy majú

v sporových konaniach podľa Civilného sporového poriadku obrovský význam najmä vo vzájomnej
kombinácii, pretože práve ich dôsledným uplatňovaním možno dosiahnuť stav, v ktorom zodpovednosť
za výsledok sporu leží najmä na stranách sporu.

18. Princíp kontradiktórnosti a zásada formálnej pravdy (resp. zásada prejednacia), obsiahnuté v
článkoch 8 a 9 základných princípov Civilného sporového poriadku, spočívajú v tom, že každá zo

strán sporu je povinná niesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom tých skutkových okolností,
ktorých existencia predurčuje jej výhru v súdnom spore; súd bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno
nenesie a pri rozhodovaní vychádza len z toho, čo tvrdili a preukázali strany sporu.

19. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu

má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané

jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli
preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu
nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

20. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca

uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.

21. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2, 3, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a

hospodárnosť konania.

22. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas,
nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie
ďalších úkonov súdu. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

23. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho
a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa
zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a

prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie
podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela
ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a
predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu

pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte
sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam
pre moment viazanosti súdu.24. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto
skutočností tvrdí.

25. Súd prvej inštancie správne posudzoval v prejednávanej veci otázku vecnej legitimácie, tak aktívnej,
ako aj pasívnej, nakoľko v konaní o plnenie z kúpnej zmluvy musia byť účastníkmi konania všetci,
ktorí túto zmluvu uzavreli, a to buď na strane žalobcu alebo na strane žalovaného. Podľa ust. § 588
Občianskeho zákonníka, pre vznik platnej kúpnej zmluvy postačuje medzi predávajúcim a kupujúcim

dohoda o predmete kúpy a cene kúpy. V prejednávanej veci, vzhľadom na predmet kúpy - ornica,
nebolo potrebné vytvárať kúpnu zmluvu s potrebou podrobnej špecifikácie predmetu kúpy, jej vlastnosti,
prípadne osobitosťou zodpovednosti za vady a podobne. Kúpna zmluva nemusela mať písomnú formu,
keďže to zákon nevyžaduje. Skutočnosť, že kúpna zmluva, predmetom ktorej bol predaj ornice bola
medzi stranami sporu uzatvorená, zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Žalovaný tak pred
súdom prvej inštancie ako aj v odvolaní namietal nedostatok vecnej legitimácie , a to pasívnej na jeho

strane a aktívnej na strane žalobcu, a odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
vecná legitimácia u oboch strán sporu je daná, pričom súd prvej inštancie sa s touto obranou žalovaného
dôsledne vysporiadal v bodoch 5.2 a 5.3 rozsudku a odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu
prvej inštancie plne stotožňuje.

26. Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ ide o žalobcu ako
predávajúceho, žiadny zákon nezakazuje dohodu, ktorou vlastník veci umožní svoju vec predať inej
osobe v jej mene, a na jej účet. Výsledky vykonaného dokazovania nepochybne preukazujú, že svedok
O. dohodol so žalovaným, ktorý prejavil záujem o odkúpenie ornice, stretnutie so žalobcom za účelom
predaja ornice. Svedok W. pred súdom potvrdil, že pozemok a ornica z neho síce patrili jeho dcére, pre

ktorú žalobca vykonával stavebnú činnosť, pričom dcéra svedka sa so žalobcom dohodla, že žalobca
môže s ornicou nakladať podľa vlastného uváženia, a teda ju aj predať. Preto súd prvej inštancie správne
vychádzal z existencie neformálneho darovania ornice medzi dcérou svedka a žalobcom, ktorý následne
pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovaným už vystupoval ako vlastník veci - ornice a ako predávajúci
predal svoju vec kupujúcemu - žalovanému.

27. Odvolací súd preto nemá dôvod ani na pochybnosti o správnosti záveru súdu prvej inštancie, že
predmetnákúpnazmluvajeplatná,nakoľkožalobcaakopredávajúcipredmetkúpiodovzdalžalovanému
a žalovaný ako fyzická osoba (opak preukázaný nebol), ornicu odobral a za ornicu nezaplatil kúpnu
cenu. Žalovaný ani pred súdom prvej inštancie nespochybnil obsah dôkazov vyplývajúcich z iniciatívy

žalobcu, či argumentáciu žalobcu podporenú výpoveďou svedka O. W., ktorý pred súdom potvrdil, že on
sprostredkoval stretnutie žalobcu so žalovaným ako fyzickou osobou, nie so spoločnosťou I. H.,s.r.o.,
kde sa strany sporu dohodli (žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci) na predaji ornice, pričom
sa dojednala aj kúpna cena, kde z pôvodnej požiadavky žalobcu na zaplatenie 10 eur za tonu sa táto
znížilana6eurbezDPH zatonuzdôvodudohody,žetútoornicusižalovanýnaložíasvojimitechnickými

prostriedkaminavlastnénákladyodvezie.Nietpochybnostiotom,žežalovanýornicuzpozemkuodobral
a za ornicu žalobcovi kúpnu cenu nezaplatil, a preto len všeobecná konštatácia žalovaného o tom, že
spochybňuje základ nároku na zaplatenie kúpnej ceny z platnej kúpnej zmluvy je nedôvodnou. Odvolací
súd zároveň súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ktorý v bode 5.5 rozsudku uviedol, že pokiaľ
žalovaný v konaní v rámci obrany predložil faktúru vystavenú spoločnosťou I. (ktorej jediným konateľom

spoločnosti je žalovaný) voči žalobcovi, (ktorou preukazoval, že on je veriteľom a žalobca dlžníkom
vzniknutého právneho vzťahu tvrdiac, že žalobca si mal na pozemku žalovaného uskladniť ornicu za
nájomné 6 eur za tonu), bolo na žalovanom, aby ním fakturovaný obchod (uskladnenie ornice na svojom
pozemku pre žalobcu) aj preukázal.

28. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej
inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Odvolací súd konštatuje,
že záver súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom kúpnej ceny sumu
1.382,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od 01.08.2021 až do
zaplatenia, a o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 74% a tiež o povinnosti

strán sporu zaplatiť svedočné spojené s účasťou svedka na pojednávaní dňa 10.01.2022, bol správny.29. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovaného za nedôvodné a
vzhľadomnauvádzanédôvody,odvolacísúdpostupomvyplývajúcimzust.§387ods.1,2CSProzsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1, a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný ako procesne neúspešná strana nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nemá a plne úspešnému žalobcovi patrí proti žalovanému náhrada trov odvolacieho konania.
O výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným

uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

31. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).