Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. jún 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/166/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6607212784
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6607212784.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci exekúcie začatej na návrh oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a
konateľdoc.JUDr.BranislavFridrich,PhD.,protipovinnejD.P.,narodenejXX.XX.XXXX,bytomXXXXX
K., M. H. XXXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorský úrad

821 08 Bratislava, Záhradnícka 62 pod sp. zn. EX 4111/2007, na vymoženie pohľadávky oprávneného
vo výške 334,59 eur s príslušenstvom o odvolaní oprávneného zo dňa 14. 2. 2012 proti uzneseniu
Okresného súdu Lučenec č. k. 6Er/773/2007-17 zo dňa 2. 2. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.

Rudolfom Krutým vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej „Exekučný poriadok“) v spojení s
ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej „Zákon o rozhodcovskom
konaní“).

Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe

exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej
rozhodcovskej, a. s., sp. zn. SR 4465/07 zo dňa 22. 6. 2007. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na
základe Zmluvy o úvere č. 6680101 uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 31. 1. 2007. Súd
tento zmluvný vzťah posúdil ako vzťah spotrebiteľský aplikujúc § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej „OZ“) a § 2, § 3 ods. 1, ods. 2
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Uviedol,

že na posúdenie, či sa jedná o spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou formou sa spotrebiteľský
úver poskytuje, dôležité je, či sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov v prospech spotrebiteľa
za odplatu. Exekučný súd aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej
úpravy dotýkajúcej sa problematiky ochrany práv spotrebiteľa i právnu úpravu európskeho spoločenstva,
konkrétne čl. 6 ods. 1 a čl. 3 ods. 1, bod 1 písm. q/ Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „smernica Rady 93/13/EHS“). Odkazom na

judikatúru Súdneho dvora ES (C-240/98 až C-244/98, C-473/00) okresný súd ustálil, že vnútroštátny súd
je povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým vyrovnať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Systém ochrany zavedený smernicou
Rady 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a
táto situáciu ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez

toho, aby mohol vplývať na ich obsah.Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť
legitimitu pre exekučný titul, nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do
obchodných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým

bola rozhodcovská doložka koncipovaná, síce formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu
1 Prílohy k smernici, keďže rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia
sporov, avšak vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať
v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným konaním, bude takmer vždy
veriteľ. Súd mal za zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky

to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste
jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na
účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy. Exekučný súd
právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola
už od počiatku absolútne neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 OZ. Keďže rozhodcovská doložka,

ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, bola absolútne neplatnou podmienkou, v dôsledku
toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je
neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie, a tým aj dôvodom na jej vyhlásenie za
neprípustnú a následné zastavenie exekúcie.
Súd záverom uviedol, že o podaní súdneho exekútora, ktoré predložil v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného

poriadku, vzhľadom na to, že exekúciu zastavil, nebude rozhodovať.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Ako prvý dôvod uviedol,
že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „O. s. p.“). Všeobecný sú založil svoju

právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu
veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a
meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej “Zákon o rozhodcovskom konaní“), čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie

je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci
s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že

z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto,
že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.
Ochrana práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna

oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné
využiťdodatočnepotom,čotakýtoprostriedokužnemožnouplatniťatocestoukontrolyrozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl.
Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva

spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom
rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na rozhodnutia Ústavného
súdu, konkrétne uznesenie sp. zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu právneho
predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.

V súvislosti s plynutím času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na skutočnosť, že
ak ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom
smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností
rozhodnutia rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez

časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci
žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského
súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase,keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a
preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou

rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka
v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a
nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožni s ústavnou interpretáciou ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, má prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

Ako druhý dôvod uviedol, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný v
zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.. Všeobecný
súd podľa jeho názoru interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní tak, ako akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v
rozsahu rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o

rozhodcovskom konaní. Oprávnený však tvrdí, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka.

Ako ďalší dôvod uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom

vzmysleust.§205ods.2písm.a/O.s.p.vspojenísust.§221ods.1písm.d/O.s.p..Exekučnýsúdkonal
pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do
situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval
všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal
aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o

ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny
proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti,
ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani jeho
postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem

a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá
nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice
Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez
jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý

zvolil exekučný súd, dal povinnej dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie
žalobcu došlo k zmareniu exekúcie s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný
súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu
k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak
porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania

exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a
porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie. Podľa oprávneného exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie, pričom

rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný
podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.

Ako posledný dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. Poukázal na ustanovenie

§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum
rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o
rozhodcovskom konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu
exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti
rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané

rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka
je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný.
Nejdepritomofiktívnumožnosťvoľby,aleoreálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúcehoorgánu.Nieje ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné,
resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe
zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy
o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o
úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený
poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej

platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ
ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním
zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. aj s úrokom z omeškania vo výške
0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z
omeškania0,25%denneniejeneprimeranáaniejevrozporesozásadamipoctivéhoobchodnéhostyku,

keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru
a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona,
ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej
sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom

konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe
rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a
platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi
poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon
exekúcie, nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Vzhľadom na tieto odvolacie námietky žiadal oprávnený napadnuté uznesenie zrušiť vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Lučenec. Zákonná sudkyňa predložila vec na
rozhodnutie krajskému súdu, nakoľko odvolaniu oprávneného nemieni vyhovieť.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212

ods. 1 O. s. p. postupom podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a podľa ust. § 219
ods. 1 O. s. p. uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, ktoré bolo vydané súdom
prvého stupňa, preto sa v odôvodnení obmedzuje len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov (§

219 ods. 2 O. s. p.).

Z predloženého spisu mal odvolací súd potvrdený skutkový stav tak, ako to uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a

následne vychádzajúc aj z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS a prílohy danej smernice,
svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil.

Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli zmluvné strany dňa 31. 1. 2007 (č.l. 15-16 spisu) vyplýva, že

oprávnený poskytol povinnej úver vo výške spolu 9 840,- Sk (vo vtedy platnej mene). V zmluvných
dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, si zmluvné strany v bode 17 dohodli
spôsob riešenia sporov - rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, budú
riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s.
so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri

Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právnehopredpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy vrátane sporu o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu

podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu.

V dôsledku toho, že povinná uvedený úver riadne nesplácala, podal oprávnený návrh na rozhodcovský
súd, ktorý rozsudkom sp. zn. SR 4465/07 zo dňa 22. 6. 2007 (č.l. 4-5 spisu) zaviazal povinnú k povinnosti
zaplatiť oprávnenému sumu 10 080, - Sk (vo vtedy platnej mene) s 0,25 % úrokom z omeškania denne
zo sumy 9 840, - Sk od 25. 3. 2007 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 3 886, - Sk.

Odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,

že súd nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom
stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, je
oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či sa rozhodcovské konanie uskutočnilo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie sa exekučný súd, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie,
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po
stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v
rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011

zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012).). Či ide o rozhodnutie
formálne vykonateľné, sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom
bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t. j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť
označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať
sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul

pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného
poriadku), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku), na prípadný
návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného poriadku). Súd môže zároveň v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu konania na návrh
účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej

alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, pričom
okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach
ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta

OZ.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej
úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice
Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1

Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšiaexistencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva
z čl. 6 cit. smernice, je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Vychádzajúc
z obsahu rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval koncipovaním
rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na rozhodcovskom

súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť
exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je
od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 OZ). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných
podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v
dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou

doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si
rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).
Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilýmexekučnýmtitulom,nazákladektoréhobyoprávnenémuvočipovinnejvznikolnárok,ktorého

vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,

kde povinným je spotrebiteľ, judikačná prax ale vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto
považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor
dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch
strán.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože odvolateľovi jednak
ušlo pozornosti, že okresný súd danými skutočnosťami ani nedôvodil (ohľadne neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania), a pretože vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu vyhlásenia
exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie nie sú právne relevantné.

Na základe uvedených skutočností preto odvolací súd uznesenie okresného potvrdil.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.