Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. jún 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/48/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021200201
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:0021200201.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: A. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom
v C., D. XXX/XX, zastúpeného JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom, so sídlom v Michalovciach,
Námestie Slobody 7, proti žalovanej: C. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom v C., D. XXX/XX, zastúpenej
MG LEGAL s.r.o., so sídlom v Košiciach, Hlavná 6, IČO: 53 549 996, o vrátenie daru, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 22. novembra 2021 sp. zn. 25C/2/2021

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 22. novembra 2021 č.k. 25C/2/2021-127.

Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 22. novembra
2021 č.k. 25C/2/2021-127 žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi v pomere 100 %, o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX, okres C., obec C., k.ú. C., a to parcely registra "C" č. 39 o výmere 574 m2,
druh pozemku záhrada, parcela registra "C" č. 40 o výmere 476 m2, druh pozemku zastavaná plocha a
nádvorie a rodinný dom súp. č. XXX, postavený na parcele reg. "C" č. 40.

Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobca a žalovaná dňa 13.11.2020 uzavreli darovaciu
zmluvu, predmetom ktorej bol bezodplatný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vo výške 1,
zapísaných na LV č. XXXX, okres C., obec C., k.ú. C., a to parcely registra "C" č. 39 o výmere 574 m2,
druh pozemku záhrada, parcela registra "C" č. 40 o výmere 476 m2, druh pozemku zastavaná plocha
a nádvorie a rodinný dom súp. č. XXX, postavený na parcele reg. "C" č. 40. Túto darovaciu zmluvu
autorizoval JUDr. Radoslav Soták.

Právne vec posúdil podľa ust. § 628 ods. 1, § 630 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca požiadal žalovanú o vrátenie daru, dal jej podpísať
papiere ohľadne vrátenia daru, avšak z akých dôvodov, súd nemal preukázané, pretože táto listina

nebola súdu predložená. Súd teda vychádzal z dôvodov uvedených v žalobe, a to, že žalobca sa
domáhal vrátenia daru z dôvodu hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa žalovanej voči
žalobcovi.

Žalobca v priebehu konania namietal relatívnu aj absolútnu neplatnosť právneho úkonu - darovacej
zmluvy. Súd konštatoval, že mu nebol predložený žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývala skutočnosť, že
žalovaná žalobcovi sľúbila v prípade, ak jej daruje polovicu domu, že zoberie návrh na začatie konania
o rozvod manželstva späť. Žalovaná nemala a nemá žiadnu zmluvnú ani zákonnú povinnosť vrátiť
dar žalobcovi alebo vziať návrh na začatie konania o rozvod späť. Žalobca sa dobrovoľne, slobodne
a vážne (čo vyplýva aj z toho, že túto zmluvu autorizoval advokát), rozhodol darovať dar žalovanej, svojej
manželke počas rozvodového konania, a to, či by tým došlo k záchrane manželstva, teda či zoberie
návrh na začatie konania o rozvod späť, bolo na slobodnom rozhodnutí žalovanej. Už pred spísaním
darovacej zmluvy to bolo 50 na 50 a napriek tomu sa žalobca rozhodol darovať žalovanej polovicu domu.
Súd uviedol, že mu nebol predložený žiaden dôkaz, z ktorého by explicitne vyplýval sľub žalovanej daný
žalobcovi, že ak jej bude darovaná polovica domu, ona zoberie návrh na začatie konania o rozvod späť. Z
dokazovania je zrejmé, že sa žalobca pokúsil týmto spôsobom zachrániť manželstvo, pričom späťvzatie
návrhu na rozvod nebolo isté, nemal sľúbené a mohol v to len dúfať, avšak aj napriek tejto snahe
žalobcu k rozvodu došlo. Čo sa týka absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy, túto žalobca odvádzal
z tvrdenia, že žalovaná bola k podpisu darovacej zmluvy donútená. Súd uviedol, že požiadavkou
slobodného urobenia právneho úkonu sa vylučuje platnosť úkonu urobeného pod tlakom násilia, pod
tlakom bezprávnej vyhrážky. Fyzické donútenie spočíva v nátlaku na vôľu konajúceho, ktorý vylučuje,
aby sa jeho vôľa akokoľvek uplatnila, a teda namiesto jeho vôle sa dosadzuje vôľa donucujúceho.
Násilie musí mať takú povahu a intenzitu by sa uplatnenie vôle donucovaného celkom vylúčilo a aby
sa nahradila vôľa donucujúceho, pritom nezáleží, či násilie vychádza od druhého účastníka alebo od
inej osoby, ani na tom, či v poslednom prípade druhý účastník o ňom vie alebo nie. Napokon medzi
násilím a urobeným prejavom musí byť príčinná súvislosť, t.j. urobený prejav musí byť výsledkom násilia.
Za týchto podmienok je právny úkon absolútne neplatný. Z vykonaného dokazovania, zo zápisnice o
pojednávaní zo dňa 04.10.2021 vyplynulo, že žalovaná uviedla, „ako uvádzam ja som tam nechcela ísť.
Bola som tam donútená. Lebo som mu chcela vyjsť v ústrety, aby bol spokojný“. A na otázku, či ju žalobca
donútil podpísať tu zmluvu, uviedla, že „určitým spôsobom áno“. Výklad uvedených vyjadrení žalovanej
v zmysle, že uzavretie darovacej zmluvy nebolo urobené z jej strany slobodne a vážne, je podľa názoru
nesprávny a účelový. Vyjadrenie žalovanej, že ju žalobca určitým spôsobom donútil podpísať zmluvu, je
podľa názoru súdu potrebné vykladať vo vzájomných súvislostiach s vyjadreniami žalobcu uvedenými
na pojednávaní a chápať tak, že žalovaná neiniciovala uzavretie tejto darovacej zmluvy, nevyzývala/
nesúrila žalobcu, kedy už dôjde k uzavretiu tejto zmluvy, ale naopak on bol iniciátorom jej uzavretia
a on priviedol/pritiahol žalovanú k advokátovi, aby túto zmluvu spísali a podpísali, avšak samotný
podpis zmluvy, prečítanie jej obsahu, o čo sa jedná, bolo len na žalovanej, ktorá túto zmluvu aj slobodne,
bez akéhokoľvek nátlaku, vedomá si následkov podpisu, podpísala. Napokon to nevyvrátil ani sám
advokát, ktorý predmetnú darovaciu zmluvu autorizoval a svedčí o tom aj to, že sa žalovaná aktívne
bráni predmetnej žalobe. Vzhľadom na uvedené súd zastával názor, že neboli naplnené predpoklady
relatívnej ani absolútnej neplatnosti právneho úkonu a darovacia zmluva je platná.

K dôvodom uvádzaným žalobcom pre vrátenie daru, a to hrubé porušenie dobrých mravov súd
uviedol, že nebolo v konaní preukázané, že žalovaná nadávala žalobcovi do kokotov, chujov a hajzlov,
buzerantov, lisých debilov......... Tieto tvrdenia žalobcu mali potvrdzovať len výpovede svedkov E. a F.
B.. Súd uviedol, že ide o synov žalobcu, ktorí tým, že žalobca daroval polovicu domu manželke, prišli
o časť dedičstva, teda ich výpoveď mohla byť motivovaná aj týmto dôvodom. Súd uviedol, že sa mu javí
nelogické, aby žalovaná používala takéto vulgárne nadávky voči žalobcovi v čase, keď podľa výpovede
žalobcu vedela o tom, že sú synovia žalobcu v dome, avšak na zvukovej nahrávke, ktorú súd prehral,
nie je počuť ani jedno takéto vulgárne slovo z úst žalovanej, pričom vtedy žalovaná nevedela o tom, že
je nahrávaná. Preto súd výpovediam svedkov ohľadne toho, že počuli žalovanú hrubo vulgárne nadávať
neuveril a považoval ich výpovede za účelové.

K prehratiu zvukovej nahrávky žalovaná uviedla, že nevedela o tom, že je nahrávaná a opak súdu
nebol preukázaný. To, že túto skutočnosť nenamietala žalovaná hneď pri alebo po prehratí nahrávky

súd uviedol, že žalovaná nie je právne vzdelaná a ona nevie, či na vyhotovenie takejto nahrávky zo
strany žalobcu by bol potrebný jej súhlas. Súd uviedol, že to, či dôkaz je zákonný alebo nezákonný, je
na posúdení súdu bez ohľadu na to, či strana sporu namieta, alebo nenamieta jeho nezákonnosť. Súd
musí posúdiť, či stranou navrhnutý dôkaz je alebo nie je získaný zákonne a či ho vykoná alebo nie.
Poukázal pritom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia niečoho majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Teda v danom spore bolo na žalobcovi, aby preukázal, že
žalovanú informoval o tom, že ju nahráva, resp. nahráva ich rozhovory. Daná skutočnosť preukázaná
nebola. Súd vyhodnotil danú nahrávku ako nezákonný dôkaz, pretože pri jeho získaní došlo k porušeniu
zákona. Po citácii čl. 16 ods. 1,2 CSP konštatoval, že je možné výnimočne vykonať aj nezákonne
získaný dôkaz, a to vtedy, ak je právo protistrany ústavne konformne posúdené ako v konkrétnom
prípade silnejšie právo, než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva – prejde teda testom
proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. Test proporcionality je trojstupňový a zahŕňa
posúdenie vhodnosti, potrebnosti a primeranosti zásahu do práv protistrany. Čo sa týka vhodnosti súd
zastáva názor, že v tomto konkrétnom prípade je zvuková nahrávka dôkazom spôsobilým na zistenie
skutočností dôležitých pre toto konanie, pretože vykonanie takéhoto dôkazu vie poskytnúť relevantnú
informáciu o tom, čo bolo predmetom určitého rozhovoru, ako rozhovor prebiehal, či v jeho rámci boli
použité vulgarizmy, nadávky a akého rangu, prípadne, či došlo k nejakému násiliu a podobne. K otázke
potrebnosti vykonania tohto dôkazu súd vychádzal z toho, že pokiaľ ide o preukazovanie nevhodného
vulgárneho správania sa medzi osobami, ktoré sa deje často (väčšinou) vtedy, keď nie sú prítomné
iné osoby, teda bez prítomnosti svedkov, je takáto nahrávka zvyčajne jediným dôkazom spôsobilým
preukázať tvrdené skutočnosti. Čo sa týka primeranosti zásahu do práv dotknutého subjektu, ktorého
práva boli porušené v procese získania nezákonného dôkazu súd vychádzal z toho, že v tomto konaní
ide o to, že sa žalobca domáha vrátenia daru v hodnote niekoľko desiatok tisíc eur a táto nahrávka
mala preukazovať, podľa názoru súdu najdôležitejšie dôvody, pre ktoré žalobca považuje správanie sa
žalovanej za také, že je to hrubé porušenie dobrých mravov, a to vulgárne správanie sa žalovanej voči
žalobcovi. Právo žalobcu na vrátenie daru značnej hodnoty z dôvodu hrubého urážlivého správania
obdarovaného, od ktorého sa očakáva určitá miera vďačnosti (teda záujem na unesení dôkazného
bremena, a teda na úspechu v spore žalobcu/darcu) je s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď
darca a obdarovaná sú v rozvodovom konaní a obdarovaná sa prakticky ihneď po nadobudnutí daru
značnej hodnoty mala začať voči darcovi správať vulgárne, hrubo v rozpore z dobrými mravmi, minimálne
rovnaký, ak nie vyšší, ako záujem na ochrane práva porušeného získaním nezákonného dôkazu.

Z uvedených dôvodov súd vykonal dôkaz predloženým zvukovým záznamom a tento prehral na
pojednávaní dňa 04.10.2021. Vykonaním tohto dôkazu súd nemal preukázané tvrdenia žalobcu, že
mu žalovaná nadávala do kokotov, chujov, hajzlov. Z tejto nahrávky sú zrejmé nadávky ako hovädo,
debil, avšak tie súd nemôže považovať za také, ktoré by presahovali hranicu dobrých mravov, najmä
vzhľadom na to, že medzi žalobcom a žalovanou v čase, keď mali nastať na strane žalovanej skutočnosti
odôvodňujúce hrubé porušenie dobrých mravov, prebiehalo rozvodové konanie, kde je predpoklad, že
vzťahy medzi partnermi nie sú úplne harmonické, sú narušené a pokiaľ ešte manželia žijú spolu v
jednej domácnosti, pričom jeden sa chce rozviesť a druhý nie, tak možno s vysokou pravdepodobnosťou
očakávať vznik hádok, konfliktov, pri ktorých môžu zaznieť aj tvrdšie slová, nadávky, prípadne môžu
zaznieť slová že „vypadni z domu, nechcem ťa tu vidieť, nechcem tu vidieť tvoje deti“. Z nahrávky je
zrejmé, že je kompiláciou, spojením viacerých nahrávok, a teda nie je možné jej prehratím jednoznačne
usúdiť, či konfliktu, ktorý bol nahratý a prehratý, nepredchádzal ďalší, ktorý vyprovokoval žalobca,
prípadne, či reakcia žalovanej zachytená na nahrávke nie je následkom provokácie žalobcu, teda z
nahrávky nevyplýva to, čo predchádzalo nahranému konfliktu. Z tvrdení žalobcu v priebehu konania
vyplýva, že sa bál, či sa mu niečo stane, a preto si žalovanú nahrával. Teda žalobca sa na tieto nahrávky
pripravoval a vzhľadom na uvedené je evidentné účelové konanie žalobcu, a aj preto tento dôkaz súd
vyhodnotil ako nehodnoverný a pochybný, nepreukazujúci správanie žalovanej hrubo porušujúce dobré
mravy. Pokiaľ žalobca poukázal a citoval z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/245/2012
zo dňa 30.01.2013 súd konštatoval, že dané rozhodnutie vychádza z iných skutkových okolností, než
sú dané v prejednávanej veci. Súd poukázal na to, že len také správanie sa obdarovaného k darcovi
a členom jeho rodiny je predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru, ktoré je
možno kvalifikovať zo zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu ako hrubé porušenie dobrých
mravov.

K tvrdeniu žalobcu, že mu žalovaná zakázala ísť na pohreb jeho brata, súd uviedol, že nebolo
preukázané, svedkovia – synovia žalobcu mali túto informáciu len od žalobcu sprostredkovane. To,
že žalovaná nešla na tento pohreb, nemožno posudzovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, to či
niekto niekomu pôjde na pohreb alebo nie, je jeho osobnou vecou. Hodnotiť takéto konanie ako hrubé
porušenie dobrých mravov by bolo neprimerane prísne. Napokon, podľa názoru súdu, je možné chápať,
„ospravedlniť“ takéto správanie žalovanej, keďže v čase pohrebu, boli žalobca a žalovaná v rozvodovom
konaní a jej účasť na pohrebe mohla vyvolať zbytočné konflikty, napätie na pohrebe medzi ňou a blízkymi
rodinnými príslušníkmi žalobcu, prípadne aj medzi žalobcom a žalovanou.

K podaniu trestného oznámenia na žalobcu žalovanou a následnému postúpeniu na priestupkové
konanie súd uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že išlo o bezdôvodné trestné oznámenie.
Z rozhodnutia o priestupku vyplynulo, že konanie bolo zastavené, pretože sa nepodarilo obvinenému A.
B. spáchanie priestupku preukázať, keďže správny orgán mal k dispozícii len tvrdenie oznamovateľky
proti tvrdeniu obvineného. Za takejto situácie nie je možné prijať jednoznačný záver, že sa skutok stal,
ale ani záver, že sa skutok nestal. Teda nemožno prijať záver, že žalovaná uviedla v oznámení vedome
nepravdivé údaje, pretože jej tvrdenia neboli preukázané pre nedostatok dôkazov. To neznamená, že
jej tvrdenia sú nepravdivé, ale znamená to, že nebolo možné preukázať, resp. nebola preukázaná ani
pravdivosť, ani nepravdivosť jej tvrdení. Tvrdenie žalobcu, že konanie žalovanej bolo účelové v snahe
vypratať ho z nehnuteľnosti, je len ničím nepodložené tvrdenie, účelové hodnotenie situácie žalobcom.
Ak by to bola pravda, podľa názoru súdu by bolo logické, že by žalovaná robila ďalšie kroky, resp.
vyvíjala snahu k tomu, aby mohla podať neodkladné opatrenie o vypratanie žalobcu z nehnuteľnosti,
avšak žalobca a žalovaná žijú podľa ich vyjadrení stále spolu kľudne, normálne.

Súd teda dospel k záveru, že nebolo preukázané, aby sa žalovaná správala voči žalobcovi alebo
jeho synom tak, aby sa jej správanie dalo posúdiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Súd mal
preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou sú konfliktné situácie, hádky, výmeny názorov, v rámci
ktorých žalovaná použila aj nadávky, vulgárne slová, avšak nie toho najhrubšieho zrna, čo je však
vzhľadom k tomu, že žalobca a žalovaná ako manželia boli a sú v rozvodom konaní, keď žalobca
sa nechce rozviesť a žalovaná áno, normálne, resp. možné predpokladať. Konflikty medzi stranami
sporu neboli ojedinelé aj pred uzavretím darovacej zmluvy a zo strany žalobcu nebolo popreté tvrdenie
svedkyne A. (dcéra žalovanej), že žalovaná je osoba, ktorá rýchlo vybuchne, reaguje prchko, nie len v
stresových situáciách. Z dokazovania bolo zrejmé, že súčasné konflikty sú vyvolané rozvodom, resp.
tým, že žalobca potom, čo napriek daru manželstvo nezachránil, žiadal od žalovanej vrátiť dar. Sú to
však bežné konflikty, nedosahujúce a neprekračujúce hranice hrubého porušenia dobrých mravov, o čom
svedčia aj vyjadrenia žalobcu na pojednávaní v rozvodovej veci, kde uviedol, že sú to bežné nezhody,
ktoré sú v každom manželstve. Rozvodové konanie znamená väčšinou pre manželov stresovú situáciu,
kde každý sa s touto situáciou vysporiadava po svojom. Niekto je nervózny, konfliktný, inému na tom
už nezáleží a danú vec nerieši a pod. Súd doplnil, že sa mu javí, že žalobca, keď zistil, že nedošlo k
späťvzatiu žaloby na rozvod manželstva, si uvedomil, že prišiel o polovicu domu, a preto hľadá, resp. robí
všetko preto, aby sa našli zákonné dôvody pre vrátenie daru. To nasvedčuje aj vyjadrenie žalobcu počas
jeho výsluchu na pojednávaní dňa 04.10.2021, keď uviedol, že „rozhodla sa rozviezť, tak dobre. Ja som
sa rozhodol, že ten dar jej zoberiem a v podstate chcem ho nazad a slušným spôsobom inteligentným
ho chcem nazad“ (č.l. 104 spisu). Súd konštatoval, že žalobca a žalovaná boli však v každej situácii,
v každom okamihu, určite v čase kedy sa žalovaná mala správať spôsobom hrubo porušujúcim dobré
mravy, jednak manželmi v rozvodovom konaní a zároveň aj darcom a obdarovanou. Za danej situácie
je nemožné určiť hranicu, teda čo je vzájomné správanie sa manželov v rozvodovom konaní a čo
obdarovaného voči darcovi. To sa nedá oddeliť a nedá sa to ani preukázať. Zo strany žalovanej nemožno
očakávať vzhľadom na to, že je so žalobcom v rozvodovom konaní, len vďačné, vľúdne, prípadne
nekonfliktné správanie sa voči darcovi, žalobcovi, a teda nie každé zlé správanie sa voči žalobcovi
je možné automaticky hodnotiť ako hrubý nevďak, hrubé porušenie dobrých mravov obdarovanej voči
darcovi.

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že nebolo preukázané správanie sa žalovanej voči
žalobcovi a jeho synom, ktoré by bolo hrubým porušením dobrých mravov, a preto žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,2 CSP a priznal žalovanej náhradu trov
konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu na
nové prejednanie, zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu, že neboli dané dôvody pre vrátenie daru, neboli dané dôvody
relatívnej neplatnosti, ani absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy Žalobca uviedol, že bol v omyle
tým, že ak ako darca uzavrie darovaciu zmluvu so žalovanou ako obdarovanou, tak bude manželstvo
zachránené a že žalovaná zoberie v súdnom konaní návrh na rozvod späť. Poukazoval na výpoveď
žalovanej na pojednávaní 04.10.2021, že tento omyl žalobcu sama vyvolala a mala aj o tomto jeho
omyle vedomosť, nakoľko sama na danom pojednávaní uviedla, že toto riešenie, darovaciu zmluvu,
navrhla sudkyňa na pojednávaní o rozvode manželstva, za účelom záchrany manželstva. Žalovaná teda
vedela, že darovaciu zmluvu uzatvára žalobca len za účelom záchrany manželstva, teda za účelom
späťvzatia návrhu na rozvod so žalovanou. Žalobca nemal žiaden iný dôvod na takýto úkon a iný dôvod
ani nebol tvrdený. Žalovaná voči tomuto návrhu sudkyne v konaní o rozvod nemala žiadne výhrady,
tento návrh akceptovala, pritom mala možnosť odmietnuť tento návrh už priamo na pojednávaní v konaní
o rozvod, alebo odmietnuť podpísať darovaciu zmluvu, alebo mala povinnosť aspoň upozorniť žalobcu,
že návrh na rozvod nestiahne aj v prípade uzavretia darovacej zmluvy. Nič také však neurobila. Súd
tieto významné skutočnosti nerozoberal vo svojom odôvodnení, čím je rozhodnutie nepreskúmateľné
aj z tohto dôvodu. Nie je tu podstatné, čí žalovaná sľúbila žalobcovi ústne alebo písomne, že ak jej
daruje polovicu domu, tak zoberie návrh na rozvod späť, podstatný bol omyl žalobcu a tento jeho omyl
jej bol známy. Žalobca sa nedomáhal neplatnosti zmluvy zo zmluvných, ale zákonných dôvodov. Súd
teda dôsledky dovolania sa relatívnej neplatnosti posúdil nesprávne. Rovnako súd nesprávne posúdil aj
namietanú absolútnu neplatnosť právneho úkonu, keďže žalobca tvrdil, že právny úkon, a teda uzavretie
darovacej zmluvy bol zo strany žalovanej vykonaný fyzickým donútením, teda v rozpore s § 37 OZ.
Ak súd tvrdí, že žalovaná nebola donútená k uzavretiu darovacej zmluvy, tak je to v rozpore s jej
opakovaným vyjadrením. Žalovaná sama opakovane priznala fyzické donútenie, a teda aj to, že nemala
skutočnú vôľu nadobudnúť nehnuteľnosť darom, a teda, len vykonala vôľu žalobcu a takýto právny úkon
je absolútne neplatný podľa § 37. Právny úkon nie je urobený slobodne pre nedostatok slobody vôle, ak
účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka, alebo aj zo strany tretej osoby,
ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Takýmto nátlakom môže byť priame fyzické donútenie
alebo bezprávna vyhrážka. Pri fyzickom donútení je totiž vôľa konajúceho účastníka nahradená vôľou
donucovateľa. Takto urobený právny úkon je zásadne neplatný. Čo sa týka hrubého porušenia dobrých
mravov zo strany žalovanej, súd pri hodnotení dôkazov neprihliadol na výpoveď žalobcu, ktorá je
verifikovaná jednak výpoveďami svedkov, jeho synov, ako aj na nahrávku na USB a výpoveďou samotnej
žalovanej. Nad rámec vyjadrení žalovanej nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov, synov žalobcu,
za nevieryhodné a účelové, pričom žalovaná pravdivosť ich výpovedí vôbec, teda účinne nepoprela,
a to ani bezprostredne po ich výsluchu a ani na ďalšom pojednávaní, a teda nie je zrejmé, prečo súd
dospel k tomuto záveru a na účinné nepopretie výpovedí žalovanou, neprihliadol. Teda tento postup
bol nesprávny, nakoľko súd nemôže vykladať procesnú pasivitu strany v jej prospech. Súd nesprávne
hodnotil samotné vyhotovenie nahrávky žalobcom ako účelové, keď uviedol, že sa žalobca na nahrávku
pripravoval. Žalobca pritom vysvetlil, že vzhľadom na zmenu správania žalovanej sa bál, že sa mu niečo
stane, a preto došlo k nahrávaniu a naviac sama žalovaná aj potvrdila, že sa žalobca zamkol na jednu
noc v izbe. Teda bolo preukázané, že žalobca mal strach, a teda nie je dôvod neveriť tomuto jeho tvrdeniu
v kontexte všetkých, ním tvrdených skutočností. Súd opomenul pri tomto hodnotení nahrávky vyhodnotiť
aj samotný obsah nahrávky. Žalovaná totiž nielen v nahrávke, ale ani po jej vypočutí na pojednávaní
nepoprela tvrdenia z nahrávky, kde nadáva žalobcovi do debilov, hoväda a ďalej, kde žalobca tvrdil,
že mu žalovaná nadáva do buzerantov, debilov, atď. a že ho vyháňa z domu, zakazuje vstup synom
žalobcu do domu, atď. Tým, že na tieto skutočnosti súd nereagoval, vec nesprávne právne posúdil
a naviac, zaťažil svoje rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti. S poukazom na vyššie uvedené tak
jednostranne hodnotil výpoveď žalovanej ako pravdivú, len v jej prospech. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že
nikdy nenadávala, nie je to jej slovník, tieto tvrdenia sa ukázali ako nepravdivé, čo vyplynulo z nahrávky,

kde bolo počuť slová žalovanej. Aj sami synovia žalobcu potvrdili, že od decembra 2020 v samotnom
dome už neboli, čo nakoniec nevyvrátila ani žalovaná, čo opäť vyvracia pravdivosť jej výpovede. Žalobca
má za to, že všetky, ním popísané konania žalovanej, boli preukázané a sú hrubým porušením dobrých
mravov, nielen vo svojom súhrne, ale aj jednotlivo. Žalobca tvrdil, že po povolení vkladu darovacej
zmluvy v prospech žalovanej, od 09.12.2020 do 09.01.2021 začala žalovaná žalobcu bezdôvodne
vyhadzovať z domu, opakovane kričala, aby z domu vypadol, že tam nemá čo robiť a že mu nič nepatrí.
Dané konanie súd ani neposudzoval vo svojom odôvodnení, či ide o porušenie dobrých mravov, čím
je rozsudok nepreskúmateľný. Toto konanie bolo potvrdené nahrávkou USB, výpoveďami svedkov,
synov žalobcu, ktorých výpoveď žalovaná nepoprela, a teda je nutné ich hodnotiť ako pravdivé. Títo
zhodne potvrdili, že počuli potom, ako vstúpili do domu v decembri 2020, ako žalovaná začala žalobcu
vyhadzovať z domu, nech si zbalí veci, že synov nechce vidieť v dome, zakázala žalobcovi chodiť
k synom, počuli, ako žalovaná nadáva žalobcovi. Následne žalovaná bezdôvodne zakázala vstup synov
žalobcu do predmetného domu a zakázala tiež, aby žalobca navštívil synov počas vianočných sviatkov.
Aj toto konanie bolo potvrdené nahrávkou a výpoveďami svedkov, a to synov žalobcu. Títo svedkovia
potvrdili, že Vianoce trávili spolu so žalobcom na firme a do domu od decembra 2020 nevstúpili, ako
dôsledok zákazu žalovanej, čo potvrdila aj žalovaná. Ani toto konanie žalovanej nemožno považovať za
súladné s dobrými mravmi. Za súladné konanie s dobrými mravmi nemožno považovať ani správanie
sa žalovanej, ktorá bezdôvodne hrubo nadávala žalobcovi, tiež mu zbalila jeho osobné veci s tým, že
nech konečne vypadne, pričom žalobca na pár dní z domu aj zo strachu odišiel. Tieto nadávky sú dosť
hrubé na to, aby ich súd posúdil ako hrubé porušenie mravov, ak v žalobcom predloženom rozhodnutí
Krajského súdu Žilina sp.zn. 6Co/245/2012 ako hrubé porušenie dobrých mravov bola kvalifikovaná
veta : „Ty, krava jedna stará čierna, ty tu nemáš čo hľadať, keď si mi to dala, pričom vec bola aj na
Najvyššom súde SR“. Aj nadávky (kokot lisý, chuj, buzerant) jednoznačne potvrdili svedkovia, synovia
žalobcu a ďalšie hrubé nadávky vyplývajú z nahrávky. Súd uviedol, že z nahrávky počuť len slovo
debil, hovädo, a že nejde o veľmi hanlivé slová, nakoľko prebiehalo konanie o rozvod, s čím sú obvykle
spojené konflikty, s čím nesúhlasil. Tvrdil, že nie je prípustné zo strany súdu zľahčovať toto konanie
žalovanej s poukazom na konanie o rozvod a nie je ani podstatné, či prebiehalo konanie o rozvod,
pretože podľa výkladu súdu by potom každé konanie v rozpore so zákonom bolo ospravedlniteľné
s poukazom na rozvodové konanie. Žalovaná odmietla ísť aj na pohreb brata žalobcu a taktiež žalobcovi
zakázala na tento pohreb ísť. Aj toto konanie žalovanej bolo potvrdené výpoveďami svedkov, synov
žalobcu, ktorých výpoveď nepoprela, a teda je nutné ju hodnotiť ako pravdivé. Žalovaná podala na
žalobcu bezdôvodné trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania, pričom
polícia k veci žalobcu ani nevypočula, vzhľadom na absurdnosť jej tvrdení. Podanie trestného oznámenia
bolo potvrdené samotnou žalovanou, ktorá uviedla, že na žalobcu podala trestné oznámenie pre trestný
čin týrania. Súd uviedol, že nevie, či sa skutok stal alebo nestal, opomenul však vyhodnotiť skutočnosť,
že došlo k trestnému oznámeniu žalovanej na žalobcu pre tento závažný trestný čin a po odstúpení tohto
oznámenia na správny orgán, priestupkové konanie bolo zastavené. Nie je zrejmé, na základe akého
ustanovenia súd polemizuje o tomto oznámení a o výsledku tohto oznámenia a neprihliada na zastavenie
konania a závažnosť konania žalovanej. Z rozhodnutia o zastavení konanie je pritom zrejmý záver, že
sa žalobca žiadneho skutku trestného činu týrania nedopustil a súd je povinný tento záver rešpektovať.
Teda, už len odstúpením trestného oznámenia na správny orgán, sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu týrania, ako ho uvádzala žalovaná v trestnom oznámení, teda je zrejmé, že oznámenie
žalovanej muselo byť nepravdivé, nakoľko v opačnom prípade by bolo vznesené obvinenie žalobcovi.
Súd preto nesprávne vyhodnotil, že toto konanie je v súlade s dobrými mravmi. Pri vyhodnotení stupňa
závažnosti konania žalovanej voči žalobcovi, mal súd prihliadnuť aj na ďalšie okolnosti prípadu. Žalobca
nebol v čase uzavretia darovacej zmluvy len manželom žalovanej, ale aj zamestnávateľom žalovanej
od roku 1995 a nakoniec vychovával aj jej tri maloleté dcéry, ktoré sú už toho času dospelé, čo potvrdila
svedkyňa na poslednom pojednávaní. V rodinnej firme žalobcu je žalovaná a jedna z dcér naďalej
zamestnaná, teda vďaka zo strany žalovanej mala byť o to väčšia a tieto významné skutočnosti súd tiež
nehodnotil vo svojom odôvodnení. Pritom nešlo ani o dar nízkej hodnoty, ale dar v hodnote desaťtisícoch
eur. Žalobca zastáva názor, že každé z týchto porušení dobrých mravov zo strany žalovanej, je samo
o sebe hrubým porušením dobrých mravov.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že súd sa s odôvodnením uplatnenej relatívnej
neplatnosti právneho úkonu vysporiadal dostatočne. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca
sa slobodne rozhodol darovať žalovanej spoluvlastnícky podiel k spornej nehnuteľnosti na podnet
sudkyne v prebiehajúcom konaní o rozvod manželstva potom, ako žalovaná uviedla, že žalobca jej

nikdy nič nedal. O tom, že takýto dar by mal viesť k späťvzatiu návrhu na rozvod manželstva, sa
žalovaná nikdy nezmienila a ani to žalobcovi nijak nenaznačovala. Odborný dohľad pri uzatváraní tejto
darovacej zmluvy stranám sporu poskytoval právny zástupca žalobcu, ktorý ho zastupuje v tomto konaní,
ako aj v konaní o rozvod manželstva a ktorý predmetnú darovaciu zmluvu sám autorizoval, preto niet
pochýb o tom, že žalobca bol o možných následkoch svojho konania informovaný a bol si ich vedomý.
Napriek tomu, uvedenú darovaciu zmluvu slobodne a dobrovoľne uzatvoril. Žalovaná nebola povinná
žalobcu informovať o tom, že návrh na rozvod manželstva nevezme späť, pretože k takémuto dojmu
žalobcu nikdy neviedla a ani ho v ňom neudržiavala. To, že žalobca optimisticky dúfal, že žalovaná po
prijatí daru vezme návrh na rozvod manželstva späť, preto nemožno pokladať za omyl, v ktorom by
žalovaná žalobcu vedome udržiavala a má za to, že súd sa preto s uplatnením relatívnej neplatnosti
právneho úkonu vysporiadal správne. Čo sa týka absolútnej neplatnosti právneho úkonu z dôvodu,
že prijatie daru žalovanou bolo vykonané fyzickým donútením, k tomu uviedla, že sa s odôvodnením
rozhodnutia absolútne stotožňuje, pretože, ako už bolo počas konania preukázané, v deň uzavretia
darovacej zmluvy prebiehali medzi žalobcom a žalovanou hádky, v rámci ktorých žalovaná nechcela ísť
do advokátskej kancelárie darovaciu zmluvu uzatvoriť. Napriek tomu, čo uzatvoreniu darovacej zmluvy
predchádzalo je ale nesporné, že žalovaná darovaciu zmluvu podpísala, resp. uzatvorila dobrovoľne
a bez nátlaku. Jej vôľu uvedený dar prijať potvrdzuje celkové správanie žalovanej od momentu, kedy
sudkyňa v rozvodovom konaní navrhla žalobcovi spoluvlastnícky podiel k sporným nehnuteľnostiam
darovať, voči čomu nemala žalovaná námietky až po aktívnu obranu proti žalobe o vrátenie daru, na
základe čoho nie je možné zameniť vôľu žalovanej prijať dar s vôľou donucujúceho. Pokiaľ žalobca
uviedol, že ním uvádzané porušenia dobrých mravov boli preukázané, k tomu uviedla, že výpovede
svedkov, synov žalobcu, v záverečnej reči právneho zástupcu žalovanej boli označené za účelové
a tým bola ich pravdivosť spochybnená a popretá. Žalobca voľnou úvahou dospel k záveru, že tým,
že aj žalovaná potvrdila, že sa žalobca na jednu noc zamkol vo svojej izbe, je preukázané, že mal
žalobca strach. Uvedené tvrdenie pokladá za absolútnu absurdnosť, pretože žalovaná síce potvrdila,
že sa žalobca zamkol na jednu noc vo svojej izbe, no nikdy neuviedla, že by to bolo následkom jej
agresívneho správania sa, alebo iného faktu, ktorý by v žalobcovi mohol vyvolávať obavy. Vzhľadom na
to zastáva názor, že argumentácia žalobcu nie je dostatočne hodnoverná, na prekrytie pokusu účelového
vytvárania zvukových nahrávok s úmyslom použiť ich v konaní o vrátenie daru, a preto sa stotožnila
s tým, ako súd prvej inštancie tieto tvrdenia žalobcu vyhodnotil. Pokiaľ žalobca uviedol, že nepoprela
tvrdenia zo zvukovej nahrávky, kde žalobcovi nadáva a vyháňa ho z domu, uviedla, že s obsahom
nahrávky sa prvýkrát mala možnosť oboznámiť na pojednávaní, konanom dňa 04.10.2021. Má za to,
že k obsahu nahrávky sa náležite na danom pojednávaní a následne aj v záverečnej reči, vyjadrili
dostatočne. Súd vykonal test proporcionality, na základe ktorého mohol tento dôkaz nevykonať aj bez
námietky žalovanej, no usúdil, že jeho vykonanie pre spor je podstatné. Ako žalovaná, tak aj súd vo
svojom odôvodnení poukázali na to, že uvedená nahrávka predstavuje účelovo vytvorený kompilát, ktorý
je vo viacerých bodoch počuteľne prestrihnutý s úmyslom vykresliť žalovanú ako agresívnu, útočnú
osobu. V nahrávke je nesporne počuť, že žalovaná je rozčúlená, no predošlá komunikácia strán sporu
je účelovo vystrihnutá, aby nebolo možné počuť, čo bolo dôvodom rozčúlenia sa žalovanej a vytvoriť si
tak plnohodnotný názor na vzniknutú situáciu. Napriek tomu v nahrávke nikde nepočuť, že by žalovaná
žalobcovi nadávala do buzerantov, debilov a podobne, tak, ako sa to žalobca počas celého konania
snaží vykresliť, pretože tieto invektíva na svoju osobu v uvedenej nahrávke použil jedine žalobca
sám, v snahe podsúvať ich žalovanej, ako jej vlastné vyjadrenia. Súd preto uvedený dôkaz vyhodnotil
správne, pretože, ako aj súd uviedol v odôvodnení, nie je možné jej prehratím jednoznačne usúdiť,
či konfliktu, ktorý bol nahratý a prehratý, nepredchádzal ďalší, ktorý vyprovokoval žalobca, prípadne,
či reakcia žalovanej zachytená na nahrávke, nie je následkom provokácie žalobcu, teda z nahrávky
nevyplýva to, čo predchádzalo nahratému konfliktu. Ak žalobca argumentoval tým, že súd jednostranne
hodnotil výpoveď žalovanej v jej prospech, mala za to, že obsah zvukovej nahrávky bol rozvinutý
a zanalyzovaný dostatočne počas konania pred súdom prvej inštancie, následne v rozsudku a taktiež
aj v tomto vyjadrení, a preto od ďalších vyjadrení k tomuto dôkazu upúšťa. K tvrdeniam žalobcu, že
mu nadáva do debilov, buzerantov, kokotov, atď. a že k tomu žalovaná nijako nereagovala, uviedla, že
podsúvať žalovanej invektíva v čase, keď je rozčúlená a venuje sa úplne inej téme a tomuto vyjadreniu
žalobcu nevenuje pozornosť a následne poukazovať na to, že na to nijako nereagovala, len ďalej
potvrdzuje účelovosť snahy žalobcu legitimizovať tento dôkaz. Pokiaľ žalobca vymenúval jednotlivé
konania žalovanej, ktoré pokladá za porušujúce dobré mravy, má za to, že súd k nim zaujal stanoviská,
s ktorými sa v celom rozsahu stotožnila. Poukázala na to, že na pojednávaní v konaní o rozvod
manželstva dňa 11.03.2021 žalobca na otázku súdu, či podal žalobu o vrátenie daru uviedol : „Áno,
je to pravda. Keby zobrala návrh späť, tak ja zoberiem aj žalobu o vrátenie daru späť“. Z uvedeného

vyjadrenia je absolútne nesporné, že jediným dôvodom, prečo sa žalobca domáha vrátenia daru, je
snaha dostať žalovanú pod tlak, za účelom späťvzatia návrhu na rozvod manželstva, čo potvrdzuje aj
fakt, že v uvedenom vyjadrení sa žalobca ani slovom nezmienil o tom, že by sa voči nemu žalovaná
mala správať v rozpore s dobrými mravmi a poukazuje len na to, že ak žalovaná vezme návrh na rozvod
manželstva späť, tak aj on vezme žalobu o vrátenie daru späť. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby
odvolací súd zamietol odvolanie žalobcu ako nedôvodné a žalovanej priznal náhradu trov v odvolacom
konaní v rozsahu 100%.

Vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu bolo žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu
doručené dňa 13.02.2022. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) prejednal
odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario
v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov
(§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.6.2022 o 10.00 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 21.6.2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1 písm. h/
CSP, t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a §
205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná
vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu,
vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods.
1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť
rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Žalobca vo svojom odvolaní (v jeho podstatnej časti) len zopakoval svoje námietky a argumenty
prednesené pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej
inštancie vyporiadal aj s tým, prečo na ne neprihliadol.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti uplatneného nároku.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel
k svojmu záveru s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval
v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalobcu,
keďže boli už uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací
súd uvádza nasledovné:

Predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX,
k ú. C. z dôvodu, že nehnuteľnosť v rozsahu jednej polovice bola žalovanej darovaná darovacou
zmluvou zo dňa 13.11.2020 a keďže sa žalovaná dopustila voči žalobcovi hrubého porušenia dobrých
mravov, žalobca si uplatnil právo na vrátenie daru.

V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že predmetom sporu je žaloba o určenie vlastníckeho práva,
teda žaloba určovacia podľa ust. § 137 písm. c/ CSP, z ktorého dôvodu bolo nevyhnutné v prvom rade
skúmať, či má žalobca na požadovanom určení naliehavý právny záujem.

Naliehavý právny záujem na určení je daný hlavne tam, kde by sa bez tohto určenia žalobcovo právne
postavenie stalo neistým alebo kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu. Ak žalobca
navrhuje určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy naliehavý
právny záujem, ak má byť súdne rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané do katastra
nehnuteľností a týmto spôsobom dosiahnutý stav súladu (zhody) medzi právnym stavom a stavom
zapísaným (evidovaným) v katastri nehnuteľností.

Naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. sa viaže na konkrétny určovací petit (to čoho sa
žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže
dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Záver súdu o
(ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia
žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len
zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie (rozsudok NS SR
sp.zn. 3Cdo/112/2004).

Naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívne
právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozeným navrhovateľovho právneho
postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nie je pritom rozhodujúce ako táto
neistota vznikla. Po obnovení katastra nehnuteľnosti žaloby na určenie vlastníckeho práva, či určenie
neplatnosti kúpnych alebo darovacích zmlúv, nadobudli veľký význam pri ochrane vlastníckeho práva. V
praxi totiž prevláda názor, že zmeny v katastri nehnuteľností možno vykonávať len na základe rozsudkov

procesne upravených v ust. § 80 písm. c/ O.s.p. Súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti je vždy podkladom na vykonanie zmien v zápisom katastra nehnuteľností (rozsudok NS
SR sp.zn. 2Cdo/163/2005 z 01.05.2009).

Vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít možno dospieť k záveru, že
žalobca osvedčil na požadovanom určení naliehavý právny záujem iba vo vzťahu k jednej polovici
spornej nehnuteľnosti, a to tej, ktorá bola predmetom darovacej zmluvy zo dňa 13.11.2020.

Nebolo totiž spornou skutočnosťou, že predmetom darovacej zmluvy boli nehnuteľnosti s príslušenstvom
uvedené v čl. 1 darovacej zmluvy vo výške 1 z podielov darcu pod B1 a B2 z celku. Rovnako z LV č. XXXX
k. ú. C. vyplýva, že po uzavretí darovacej zmluvy žalobca zostal vlastníkom sporných nehnuteľností
v podiele 1.

Na základe uvedeného preto možno uzavrieť, že žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na určení
výlučného vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, k.ú. C., tak ako znie petit žalobného
návrhu, ale iba na určení vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, k.ú. C. v rozsahu 1
podielu, ktorý bol predmetom darovacej zmluvy.

Žalobca v spore namietal jednak relatívnu neplatnosť darovacej zmluvy, absolútnu neplatnosť darovacej
zmluvy a napokon naplnenie dôvodov pre vrátenie daru.

Odvolací súd zdôrazňuje, že požadovať vrátenie daru možno iba v prípade, ak na základe darovacej
zmluvy došlo k prevodu vlastníckeho práva z darcu na obdarovaného, t.j. iba vtedy, ak darovacia zmluva
bola platným právnym úkonom. Uvedenú skutočnosť (platnosť právneho úkonu - darovacej zmluvy) je
súd povinný skúmať ako predbežnú otázku z úradnej povinnosti (ex offo). Súd je teda (skôr ako pristúpi
k skúmaniu existencie dôvodov oprávňujúcich darcu požadovať vrátenie daru) vždy povinný skúmať,
či darovacia zmluva je alebo nie je absolútne neplatným právnym úkonom. Bez posúdenia platnosti
darovacej zmluvy, ako predbežnej otázky, na základe skutkových okolností, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania, nie je možné pristúpiť k skúmaniu splnenia základných podmienok pre vrátenie daru v
zmysle § 630 OZ.

Vo všeobecnosti, úkony sú právne skutočnosti, ktoré spočívajú v určitom ľudskom správaní, a to
v správaní vedomom a vôľovom. V zmysle ustanovenia § 34 Občianskeho zákonníka zo znakov
definujúcich právny úkon má zásadný význam jednota vôle a jej prejavu. To znamená, že pokiaľ by
neexistovala vôľa, neexistoval by ani právny úkon; právny úkon by však neexistoval ani vtedy, ak by
neexistoval prejav vôle. Vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému)
následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu. V súvislosti so zisťovaním
existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so zisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto
vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, teda, či skutočne chcel to, čo prejavil, že chce, treba uviesť, že
spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým
z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Neprihliada sa však
na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle. Takáto pohnútka je irelevantná, ibaže by bola právnym
úkonom prejavená, a tým sa stala jeho súčasťou. Ak prejav posúdený podľa týchto zásad nevzbudí
pochybnosti o tom, že je primeraným prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním je. Náležitosťami
vôle sú predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a tiesne). Slobodou vôle je
sloboda jej vytvorenia, teda sloboda vzniku vôľového rozhodnutia a sloboda jeho prejavu. Pokiaľ ide
o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle avšak v skutočnosti vôľa neexistuje alebo
skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. Medzi takéto právne úkony patria
(mimo iných) simulované úkony ako aj úkony urobené s tzv. vnútornou výhradou. Pokiaľ ide o náležitosti
prejavu, sú nimi určitosť a zrozumiteľnosť.

S poukazom na uvedené východiská podstatné pre posúdenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu,
sa odvolací súd v prejednávanej veci stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie.

Súd prvej inštancie vyjadrenie žalovanej, že ju žalobca určitým spôsobom donútil podpísať zmluvu,
vyložil vo vzájomných súvislostiach s vyjadreniami žalobcu, ktorý trval na tom, aby žalovaná zmluvu
podpísala, majúc za to, že zvráti priebeh rozvodového konania. Žalobca bol ten, kto inicioval uzavretie
darovacej zmluvy, trval na tom, aby ju žalovaná podpísala a žalovaná mu podľa jej vyjadrení iba chcela
vyjsť v ústrety.

Z uvedeného možno uzavrieť, že ak bola žalovaná „donútená“ zmluvu podpísať, nemožno to vnímať
v doslovnom výklade, ale tak, že v snahe mu vyjsť v ústrety, odišla s ním k advokátovi, ktorý zmluvu
vyhotovil. Samotný priebeh podpisu zmluvy nebol sporný, nebolo preukázané, že žalovaná podpísala
zmluvu na mieste samom pod nátlakom, či hrozbami, fyzickým alebo psychickým násilím, bolo to jej
slobodné rozhodnutie (aby vyšla žalobcovi v ústrety).

Ak žalobca v odvolaní uviedol, že žalovaná sama priznala fyzické donútenie, je nevyhnutné uviesť aj
ďalšie jej vyjadrenie na uvedenom pojednávaní dňa 04.10.2021 „no tak som si pomyslela, že ja tým
nič nestratím, len získam“, preto nemožno jednoznačne uzavrieť, že nemala skutočnú vôľu nadobudnúť
predmetnú nehnuteľnosť darom.

Na základe vyššie uvedeného preto vecne správne uzavrel súd prvej inštancie, ak dospel k záveru, že
predmetná darovacia zmluva nie je absolútne neplatným právnym úkonom.

Žalobca zároveň namietal aj relatívnu neplatnosť darovacej zmluvy a dôvodil, že bol uvedený do omylu
tým, že ak prevedie polovicu domu na žalovanú, táto vezme žalobu o rozvod manželstva späť.

Súd prvej inštancie konštatoval, že súdu nebol predložený žiaden dôkaz, z ktorého by explicitne vyplýval
sľub žalovanej daný žalobcovi, že po darovaní polovice domu vezme žalobu o rozvod manželstva späť.

Na relatívnu neplatnosť súd neprihliada z úradnej povinnosti, ale musí sa jej domáhať dotknutá osoba.
Relatívna neplatnosť nenastáva priamo zo zákona. Relatívna neplatnosť pôsobí až od momentu, kedy
sa jej osoba dotknutá neplatnosťou úspešne dovolá. Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti sa premlčuje
v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od momentu uskutočnenia právneho úkonu.

Právny úkon je neplatný pre omyl podľa § 49a Občianskeho zákonníka len vtedy, ak ho konajúca osoba
urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre právny úkon rozhodujúca, resp. podstatná
a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť v čase právneho
úkonu. Osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je povinná si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu,
zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce pre uskutočnenie
zamýšľaného právneho úkonu. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2008 z 01.01.2010
publikovaný v ZSP pod číslom 1/2010)

Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia NS SR platí, že „ustanovenie § 49a OZ však nemožno vykladať
tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu dovoláva, zbavená povinnosti si sama, podľa okolností
konkrétneho prípadu, zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje táto osoba za
rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu a bez príčiny sa vo svojom úsudku nechala
mylne ovplyvniť prípadnými náznakmi riešenia zamýšľaného právneho úkonu“.

Žalobca si ako osoba dovolávajúca sa omylu bol povinný sám zabezpečiť objektívne informácie
o okolnostiach, ktoré boli rozhodujúce pre uzavretie darovacej zmluvy. Bol účastný rozvodového
konania, vedel, za akých okolností žiada žalovanú, aby prišla uzavrieť darovaciu zmluvu a bol mu známy
aj postoj žalovanej, ktorá trvala za každých okolností na rozvode. V podstate sa sám udržiaval v omyle,
že ak prevedie polovicu domu na žalovanú, tá vezme žalobu o rozvod späť, nestalo sa tak.

Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nie sú splnené ani podmienky
relatívnej neplatnosti predmetného právneho úkonu.

Vecne správne postupoval súd prvej inštancie, ak po posúdení darovacej zmluvy ako platnej, zameral
dokazovanie na splnenie podmienok pre vrátenie daru.

K zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 OZ dochádza na základe jednostranného právneho úkonu
darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo členom
jeho rodiny. Hrubým porušením dobrých mravov sa tu rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich
sústavné porušovanie. Za členov rodiny darcu treba považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov
a deti a spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom rade (predkov a potomkov) ako aj súrodencov,
výnimočne aj ďalšie osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne
pociťoval ako vlastnú ujmu. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997,
sp.zn. 3 Cdo 191/96; publikované ako R 88/1998)

Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi,
ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Za hrubé porušenie
dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napr. predaj darovanej veci cudzej osobe alebo
nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí. (Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. januára 1998, sp.zn. 2Cdo/1/97, publikované ako R 31/1999)

Podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa
obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Podľa ustálenej súdnej praxe (viď napr. R 88/1998, R 31/1999, R 61/1997, R NS SR sp. zn. 5Cdo 72/2008
z 30. júna 2008), k zániku darovacieho vzťahu podľa citovaného ustanovenia dochádza na základe
dvoch, po sebe nasledujúcich právnych skutočností: a) hrubého porušenia dobrých mravov správaním
sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a b) jednostranného právneho úkonu darcu
adresovaného obdarovanému.

Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium
obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv.
Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované.
Občiansky a ani iný právny predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Napriek tomu je nimi možné
rozumieť súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú
istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti
a majú povahu noriem základných. K naplneniu skutkovej podstaty pre vrátenie daru smeruje len
také závadné konanie obdarovaného voči darcovi, alebo členom jeho rodiny, ktoré z hľadiska svojho
rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. Predpokladom
úspešného uplatnenia práva darcu taktiež nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, ale
také chovanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako
hrubé porušenie dobrých mravov. Obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie
sústavné, a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod. Nie
každé chovanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného chovania vo
vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi naplňuje znaky ustanovenia § 630 OZ. Predpokladom aplikácie

tohto ustanovenia je kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym chovaním obdarovaného,
ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií a nielen podľa subjektívneho názoru
darcu. Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať
ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých
vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správania sa jedného
účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním
takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob
komunikácie. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých
mravov, ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru.

Odvolací súd poukazuje aj na to, že pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho,
či ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním,
priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie sa
musí prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu. Z uvedeného vyplýva, že
predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie
sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť.

V preskúmavanej veci bola aplikácia § 630 OZ na zistený skutkový stav správna.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca daroval žalovanej darovacou zmluvou zo
dňa 13.11.2020 nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k. ú. C., v podiele 1. Darovacia zmluva bola
autorizovaná JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom. Vklad vlastníckeho práva bol povolený Správou
katastra Michalovce dňa 09.12.2020 pod č. V – 3909/2020.

Žalobca vyzval žalovanú na vrátenie daru z dôvodu hrubého porušovania dobrých mravov, výzva však
nebola obsahom súdneho spisu.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že konanie žalovanej vytýkané žalobcom v
žalobe nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých mravov.

Súd prvej inštancie sa v rozsudku dôsledne a náležite vysporiadal s každým konaním vytknutým
žalobcom žalovanej, ktoré žalobca považoval za hrubé porušenie dobrých mravov.

Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie
obdarovaného, ale len také, ktoré sa vyznačuje porušením značnej intenzity alebo sústavnosťou
porušovania, fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutí potrebnej pomoci.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania nebolo preukázané sústavné nevhodné správanie sa
obdarovanej, keď vysvitlo, že danému správaniu sa malo dôjsť iba v rozmedzí obdobia od 09.12.2020
do 09.01.2021, inak spolunažívanie strán sporu bolo (je) normálne.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nebolo preukázané také konanie žalovanej, aké bolo opísané
žalobcom, a to, že žalovaná nadávala žalobcovi hrubými nadávkami. To malo byť preukázané výpoveďou
svedkov E. a F. B., ktorí sú synmi žalobcu. Súd prvej inštancie odôvodnil, prečo ich výpoveď považoval
za účelovú a odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že pravdivosť
výpovedí svedkov žalovaná nepoprela, uvedené vyplynulo zo záverečnej reči zástupcu žalovanej.

Rovnako hrubé správanie žalovanej nebolo preukázané ani nahrávkou na USB kľúči, nakoľko jediný,
ktorý tieto nadávky použil bol žalobca a nie žalovaná. Odvolací súd po opakovanom vypočutí predmetnej
nahrávky zastáva názor, že vzhľadom na výbušnú povahu žalovanej, čo nebolo sporné, ako aj to, že
strany sporu sa poznajú dlhé roky, nebolo ťažké zo strany žalobcu viesť dialóg so žalovanou takým
spôsobom, aby dosiahol svoj vopred stanovený účel, aby ju vyprovokoval k hádke, doslova navádzal
na použitie hrubých nadávok, pričom realizácia nahrávky bola v réžii iba žalobcu a žalovaná nemala
vedomosť o tom, že si žalobca rozhovor nahráva.

Aj keď žalovaná použila nadávky ako debil, hovädo, použila ich v afekte. Takéto správanie však vyplynulo
zo vzájomnej hádky, pričom nevedno, čo hádke na nahrávkach predchádzalo, nakoľko je zostrihaná,
avšak nepredstavuje správanie sa žalovanej takej intenzity, ktoré by bolo možné označiť ako hrubé
porušenie dobrých mravov zakladajúce právo na vrátenie daru.

Rovnako nebolo preukázané, že by bola žalovaná zakázala ísť žalobcovi na pohreb brata, bolo to
iba tvrdenie žalobcu, proti tvrdeniu žalovanej. Svedkovia mali túto informáciu iba sprostredkovanú od
žalobcu.

K bezdôvodne podanému trestnému oznámeniu odvolací súd uvádza, že nebolo podané pre podozrenie
zo spáchania trestného činu týrania, ako uvádza žalobca, ale pre podozrenie o priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu (čl. 53a), čo vyplynulo zo záznamu OO PZ Michalovce zo dňa 09.01.2021.
Rovnako je nesprávny záver žalobcu o tom, že polícia žalobcu ani nevypočula. Z rozhodnutia OÚ
Michalovce zo dňa 04.03.2021 výslovne vyplynulo, že na základe vykonaného dokazovania správny
orgán mal k dispozícii tvrdenie obvineného (žalobca v tomto konaní), ktorý poprel spáchanie skutkov...
(čl. 72). Vyjadrenie žalobcu tak odvolací súd považuje za zavádzajúce. Pokiaľ súd podľa názoru žalobcu
„polemizoval“ o oznámení a výsledku tohto oznámenia, vychádzal z rozhodnutia o priestupku, kde
správny orgán uviedol, že „v danom prípade išlo o tvrdenie proti tvrdeniu a správny orgán nemal
k dispozícii žiaden iný dôkaz, ktorý by usvedčil obvineného zo spáchania skutku“. Z uvedeného
rozhodnutia preto vyplýva, že nebolo preukázané vytýkané konanie žalobcu a nie, že sa žalobca tohto
konania nedopustil.

Súd prvej inštancie správne prihliadol aj na tú skutočnosť, že medzi stranami sporu v danom čase
prebiehalo rozvodové konanie, že vzájomné správanie strán sporu vyplynulo aj z tej skutočnosti, že
žalovaná trvala na rozvode manželstva, zatiaľ čo žalobca sa snažil manželstvo zachrániť.

Po zhodnotení vykonaného dokazovania, napadnutého rozhodnutia a odvolacích námietok žalobcu
odvolací súd zastáva názor, že v spore nebolo preukázané také správanie sa žalovanej, ktoré by
zakladalo právo darcu domáhať sa vrátenia daru.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto
nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania
úspešnej žalovanej. Odvolací súd preto priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 28. 7. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.