Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. jún 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/12/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8205205994
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8205205994.27

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Jany Jančíkovej v sporovej veci žalobcu: Slovenská republika zastúpená: LESY
Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351,
zastúpeného: Vojčík & Partners BA, s.r.o., so sídlom Hlavné námestie 5, Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 53 204 786, proti žalovaným: 1/ B. U., C.. XX.X.XXXX, S. T. XXX, zastúpenému JUDr.
Vlastimilom Klepáčom, advokátom so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, IČO: 50901028, 2/ Y.. B. N., C..
X.XX.XXXX, S. H. XX, zastúpenému JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom so sídlom v Košiciach,
Floriánska 16, Košice, IČO: 45006032, za účasti Krajskej prokuratúry v Prešove, o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, o odvolaní všetkých sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Bardejov
č.k. 3C/308/2005-1355 z 30.12.2020, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žiadna zo sporových strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Mení rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a pôvodne žalovaným 1/ B. tak,

že vo vzťahu medzi týmito sporovými stranami náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že:

„Zamieta žalobu v časti o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú zapísané

Na LV č. XXX k.ú. Š., obec A., okres Bardejov, registra „E“ a to:

- parc. č. 1692, druh pozemku orná pôda o výmere 13.732 m2,

- parc. č. 1698, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 29.665 m2,
- parc. č. 1702, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 24.679 m2,
- parc. č. 1729, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 2.115 m2,

Na LV č. XXX k. ú. Š., obec A., okres Bardejov, registra „E“ a to:

- parc. č. 1686/2, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 9.974 m2,

- parc. č. 1686/3, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 18.311 m2,
- parc. č. 1686/4, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 4.180 m2,
- parc. č. 1686/5, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 1.593 m2,
- parc. č. 1686/6, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 5.533 m2,- parc. č. 1749, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 10.972 m2,
- parc. č. 1751, druh pozemku ostatné plochy o výmere 662 m2,
- parc. č. 1762, druh pozemku ostatné plochy o výmere 500 m2,

- parc. č. 1763, druh pozemku ostatné plochy o výmere 1.928 m2.

Určuje, že žalobca j e v ý l u č n ý m v l a s t n í k o m nehnuteľností, ktoré sú zapísané :

Na LV č. XXX k.ú. Š., obec A., okres Bardejov, registra „E“, a to:

- parc. č. 1699, druh pozemku lesné pozemky o výmere 14.563 m2,
- parc. č. 1700, druh pozemku lesné pozemky o výmere 3.852 m2,
- parc. č. 1701, druh pozemku lesné pozemky o výmere 4.050 m2,
- parc. č. 1703, druh pozemku lesné pozemky o výmere 445.227 m2,
- parc. č. 1704, druh pozemku lesné pozemky o výmere 3.654 m2,

- parc. č. 1705, druh pozemku lesné pozemky o výmere 10.335 m2,
- parc. č. 1707, druh pozemku lesné pozemky o výmere 39.962 m2,
- parc. č. 1709, druh pozemku lesné pozemky o výmere 291.755 m2,
- parc. č. 1717/1, druh pozemku lesné pozemky o výmere 9.820 m2,
- parc. č. 1717/2, druh pozemku lesné pozemky o výmere 117 m2,

- parc. č. 1719, druh pozemku lesné pozemky o výmere 5100 m2,
- parc. č. 1720, druh pozemku lesné pozemky o výmere 4965 m2,
- parc. č. 1728, druh pozemku lesné pozemky o výmere 2147 m2,

Na LV č. XXX k. ú. Š., obec A., okres Bardejov, registra „E“, a to:

- parc. č. 1665/2, druh pozemku lesné pozemky o výmere 2.237 m2,
- parc. č. 1686/1, druh pozemku lesné pozemky o výmere 885.464 m2,
- parc. č. 1750, druh pozemku lesné pozemky o výmere 629.942 m2,

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania právo.

Pôvodne žalovaný v 1. rade B.. W. V., C.. XX.X.XXXX má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v pomere jeho úspechu v konaní, ktorý činí 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí a ktoré vydá súdny úradník.“

2. Vychádzal zo zistenia, že po vykonanom dokazovaní je nepochybné, že predmet sporu bol vládnym
nariadením SNR č. 104/1945 Zb., v danom čase zapísaný v PKV č. XX a XX k.ú. Š., skonfiškovaný ex
lege, a to ku dňu účinnosti nariadenia (§ 1 ods. 7 nariadenia č. 104/1945 Zb.). Na účinnú konfiškáciu
v prospech štátu nebolo potrebné žiadne ďalšie osobitné rozhodnutie na konkrétne nehnuteľnosti, ako

to uvádzali žalovaní. Následné rozhodnutia povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy,
resp. konfiškačnej komisie už mali iba charakter spísania konkrétneho skonfiškovaného majetku
(nehnuteľností, budov, strojov, inventáru, zásob a podobne), jeho reálneho prevzatia konkrétnym
orgánom, špecifikovania, jeho evidencie, resp. pridelenia do držby a úžitku, to znamená evidenčný
charakter takého majetku, ktorý na základe spomenutého nariadenia už vlastnícky patril štátu ku dňu

1.3.1945. Účinnosťou tohto právneho predpisu zaniklo k predmetu sporu vlastnícke právo W. R. a L. R.
a údaj v katastrinehnuteľností, svedčiaci im ako vlastníkom bol od účinnosti tohto všeobecne záväzného
právneho predpisu neúčinný, pretože nezodpovedal právnemu, a teda skutočnému stavu. Obaja
teda stratili vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, nemohli vykonávať žiadne oprávnenie
vlastníka a predmetné nehnuteľnosti nemohli na základe ich dispozície prejsť na inú osobu a ani

nemohli byť predmetom dedičstva po nich. Ich právni nástupcovia sa teda z tohto dôvodu nemohli
stať vlastníkmi predmetu konfiškácie. Následne po konfiškácii boli dané predmetné lesné pozemky
na správu Správe štátnych lesov, pretože povereníctva zriadené v danom období boli len orgány
dohliadajúce na výkon pozemkovej reformy. Povereníctvo pre pôdohospodársku a pozemkovú reformu
bolo totiž v roku 1951 nahradené povereníctvom lesov a drevárskeho priemyslu, ktoré v odbore lesného

hospodárstva plnilo dovtedajšiu úlohu povereníctva pôdohospodárstva a správu na predmete sporu
teda vykonávala Správa štátnych lesov. Predmet konfiškácie spĺňal podmienku výmery nad 100 ha v
zmysle § 11 citovaného nariadenia a pripadol tak štátu. Účinnosť takejto konfiškácie nastala v zmysle
§ 1 citovaného nariadenia rozhodnutím predsedníctva SNR a proti tomuto rozhodnutiu nebolo možnépodať sťažnosť na Najvyšší správny súd. W. a L. R. spĺňali podmienky osôb podľa § 4 nariadenia č.
50/1945 Zb. SNR. O tejto skutočnosti svedčí aj prehľad o prevzatých lesných pozemkoch, z ktorého
vyplýva, že v roku 1975 prevzala SŠL v Zborove do vnútornej správy konfiškáty W. a L. R. a N. M. v Š.,

ležiace v katastrálnom území Š. a I. o výmere 523 ha. Rovnako bolo predložené konfiškačné rozhodnutie
príslušnej konfiškačnej komisie a zápisnice, z ktorých vyplýva, že predmet sporu bol zabratý v súlade
s účelom a ustanoveným postupom konfiškačného nariadenia. O tom, že o danom zákonnom postupe
podľa vtedy platných právnych predpisov nie je absolútne žiadna pochybnosť, svedčí o tom jednak
rozhodnutie Konfiškačnej komisie zo dňa 28.8.1946, zápisnice zo dňa 22.11.1946 o prevzatí predmetu

sporu do držby a úžitku československého štátu, ako aj skutočnosť, že Okresnému súdu Bardejov bol
dňa 26.11.1947 doručený návrh na vyznačenie tejto konfiškácie a ešte toho istého dňa bola konfiškácia
pod číslom č.d. XXXX vyznačená v PK vložkách č. XX a XX. Súd v rovnaký deň totiž uznesením č.d.
XXXX/XX tento zápis v pozemkovej knihe povolil. O tom následne svedčia aj zápisy z pozemno-knižných
zápisniciach v k.ú. Š. vo vložkách XX a XX. Nepochybne danej skutočnosti o prechode vlastníckeho
práva na štát na základe nariadenia 104/1945 Zb. SNR svedčí aj to, že predmet sporu bol daný do

dočasnej správy, na základe potvrdenia o dočasnej správe nad týmito nehnuteľnosťami, a to poverenie
povereníctva SNR pre Pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu zo dňa 23.8.1945, zápisnicami o
odovzdaní opusteného majetku do dočasnej správy, zápisnicami o prevzatí bývalých lesov W. a L. R.,
ktoré sa v spise nachádzajú na č.l. 411 - 432. Ak žalovaní odvodzujú svoje vlastnícke právo od svojich
právnych predchodcov, ktorí mali najskôr obaja v 1/3 (ako aj v 1/3 pôvodne žalovaný 1/ B.. W. V.,

ktorý následne previedol svoj podiel na žalovaného 1/) nadobudnúť vlastníctvo kúpnou zmluvou zo dňa
28.3.1950 od W. a L. R., tak takýto prevod vlastníckeho práva k predmetu sporu nebol možný, pretože
predávajúci nemohli disponovať s predmetom sporu. Na základe týchto skutočností, nemohli právny
predchodcovia žalovaných (spolu s právnym predchodcom B.. V.) platne nadobudnúť vlastnícke právo
k predmetu sporu na základe vydržania, ako to vyplýva z osvedčenia vyhlásenia o vydržaní formou

notárskej zápisnice W.. K. T. A. T. dňa 23.5.2005 C. XXX/XXXX, C. XXXXX/XXXX, C. XXXXX/XXXX,
pretože nimi uvádzaná kúpna zmluva zo dňa 28.3.1950 nemohla byť platná a z tohto dôvodu nemohla
založiť dobromyseľnosť v užívaní predmetu sporu ako predpoklad vydržania vlastníckeho práva, pretože
predávajúci neboli v čase údajného uzavretia neformálnej kúpnej zmluvy vlastníkmi predmetu zmluvy.
Právne predpisy o konfiškácii predmetu sporu boli v danom čase platné a účinné a ich neznalosť

právnych predchodcov žalovaných nijako neospravedlňovala a nemohla založiť ich dobromyseľnosť ako
vlastníkov. Ak neboli na začiatku dobromyseľní, resp. ak vydržacia doba nezačala, nemohla ani plynúť
a ani uplynúť. Vznik vlastníckeho práva k predmetu sporu právnych predchodcov žalovaných teda, z
tohto dôvodu neexistuje a notárska zápisnica osvedčuje neexistujúce skutočnosti. Ak vyjdú najavo
skutočnosti, ktoré spochybňujú takéto osvedčenie o vydržaní, súd nie je takouto listinou nijako viazaný

a ako predbežnú otázku je oprávnený posúdiť jej platnosť. V rámci predbežnej otázky s ohľadom
na skutočnosti, ktoré v tomto konaní vyšli najavo súd konštatuje, že na základe danej listiny právni
predchodcovia žalovaných (vrátane W. V., C.. XX.X.XXXX) nenadobudli vlastníctvo k predmetu sporu,
a preto ho následne nemohli platne previesť na žalovaných (vrátane pôvodne žalovaného B.. W. V.).

3. Ak žalobcovia tvrdia, že predmet sporu im vlastnícky patrí a že ho na základe neformálnej kúpnej
zmluvy medzi ich právnymi predchodcami a L. a W. R. z roku 1950 vydržali, súd uvádza, že vydržanie
je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (§ 129 a § 134 Občianskeho
zákonníka), ktoré vzniká splnením zákonom požadovaných predpokladov. Musí ísť o spôsobilý predmet
vydržania (predmetom vydržania môže byť každá vec, ktorá môže byť predmetom vlastníctva), držba

musíbyťoprávnenát.j.musíísťofaktickéovládanievecialebovykonaniepráva,musíísťovôľunakladať
s vecou alebo s právom ako so svojim a musí byť dobrá viera, že oprávnenému držiteľovi patrí vec (alebo
právo) a držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby, do zákonom stanovenej
doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca (u nehnuteľných
vecí je vydržacia doba desaťročná). Subjektom vydržania môže byť tak fyzická ako aj právnická osoba.

Vlastnícke právo titulom vydržania môže oprávnený držiteľ nadobudnúť aj v zmysle zákona č. 323/1992
Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov formou notárskej zápisnice. Podľa
§ 63 tohto zákona osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa vydáva formou
notárskej zápisnice. Notárska zápisnica musí obsahovať vyhlásenie účastníka o splnení podmienok
podľa osobitného predpisu (§ 134 Občianskeho zákonníka), najmä okolnosti odôvodňujúce začatie

oprávnenej držby, trvanie a nepretržitosť držby. K vyhláseniu účastník dokladá vyhlásenie osôb, ktorým
poslednýzápisvkatastrinehnuteľnostípreukazujevlastníckeprávo,aleboichprávnychnástupcov,aksú
tieto osoby známe, vyhlásenie o tom, že nemajú k vzniku vlastníckeho práva výhrady. Takéto osvedčenie
vydané notárom, za predpokladu, že obsahuje všetky uvedené náležitosti, má povahu verejnej listiny, sovšetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami (§ 134 O.s.p., § 34 zákona č. 162/1995 Z.z.). Notár
pritom nedozerá na to, či obsah urobeného vyhlásenia je v súlade so zákonom, čo ale neznamená,
že to tak nemá byť. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych

vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov platného do 1.12.2000 (týmto dňom nadobudol
účinnosť zákon č. 393/2000 Z. z. , ktorý vypustil zo zákona § 2 až 9) na základe osvedčenia notára
vydaného za podmienok v tomto zákone sa v evidencii nehnuteľností zapíše za vlastníka nehnuteľnosti
osoba uvedená v tomto osvedčení. Žalovaní (vrátane pôvodného žalovaného B.. V.) síce tvrdili, že ich
právni predchodcovia nadobudli vlastníctvo k predmetu sporu na základe ústnej kúpnej zmluvy zo dňa

28.3.1950 s predchádzajúcimi vlastníkmi. V tomto období na území Slovenska do 31.12.1950 platilo
obyčajové právo, v zmysle ktorého vlastníctvo k nehnuteľnosti bolo možné nadobudnúť len vpisom
do pozemkovej knihy. Z tejto zásady existovali výnimky, keď možno nadobudnúť vlastníctvo aj bez
pozemno-knižného vpisu. Jednou takou výnimkou bolo, ak nehnuteľnosť niekto 32 rokov ako svoju
pokojne mal v držbe, a to aj napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá mala v tom čase nielen
registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník uvedený niekto iný. Podľa právneho stavu,

platného do 31.12.1950 však právni predchodcovia žalovaných vtedy nemohli nadobudnúť vlastnícke
právo k predmetu sporu, pretože dovtedy ho vyžadovanú dobu 32 rokov neužívali. Rovnako vpisom do
pozemkovejknihytakétovlastníckeprávonezískali,pretožezápiskúpnejzmluvy,naktorúsaodvolávajú,
nebol takto realizovaný.

4. Ani v konaní pred notárkou, ani v konaní pred súdom neboli objasnené skutočnosti, aké náležitosti
mala predmetná kúpna zmluva, čo bolo je predmetom, za akú cenu právni predchodcovia žalovaných
nadobudli predmet kúpy, akým spôsobom a kedy uhradili kúpnu cenu, akú sumu zaplatili W. R.
a akú L. R. (keďže lesy mali rozdielnu výmeru), odkiaľ mali prostriedky na takúto kúpu, prečo sa
nedomáhali zápisu svojho vlastníckeho práva do príslušnej evidencie, a ani prečo sa od roku 1992

až do roku 2005 nepokúsili žiadnym spôsobom domôcť svojho vlastníckeho práva k predmetu sporu,
nepožiadali o navrátenie podľa reštitučných právnych predpisov, alebo iným postupom. Všetky tieto
skutočnosti sú podľa názoru súdu tak jednoznačné v neprospech právnych predchodcov žalovaných,
že nepreukazujú nielen vydržanie predmetu sporu, ale vyvolávajú oprávnené pochybnosti o tom, že
právni predchodcovia 28.3.1950 žiadnu kúpnu zmluvu s W. a L. R. neuzavreli a tieto skutočnosti

boli účelovo tvrdené v konaní pred notárkou. Na strane predchodcov žalovaných zároveň absentuje
akákoľvek dobromyseľnosť, vyžadovaná na začiatku, ale aj počas plynutia celej vydržacej doby.
Ako bolo uvedené, v konaní nebola žiadnym spôsobom preukázaná, či už listinnými dôkazmi, alebo
relevantnou svedeckou výpoveďou, existencia kúpnej zmluvy z roku 1950. V tomto smere súd neuveril
tvrdeniam žalovaných, že ich právni predchodcovia nadobudli predmet sporu v tak rozsiahlej výmere

od predchádzajúcich vlastníkov len na základe ústne uzavretej kúpnej zmluvy, bez ďalšieho, ako už
je vyššie uvedené, pričom právni predchodcovia žalovaných mali v čase údajného uzavretia tejto
kúpnej zmluvy vek, veľmi blízky plnoletosti. Žalovaní na potvrdenia tejto skutočnosti nenavrhli žiadneho
svedka, pričom je nepochybné, že v prípade, ak by k takejto udalosti došlo, neboli by si to právni
predchodcovia žalovaných nechali pre seba, ale oboznámili by s tým minimálne svojich rodičov, priateľov

a blízkych a takýto prevod (vzhľadom na skutočne výnimočne vysoký počet hektárov pôdy) by v
dotknutej obci Š. rezonoval aj po rokoch, doteraz, bezpochyby by o takejto skutočnosti vedeli minimálne
rovesníci právnych predchodcov žalovaných. Pred notárkou však nebol zo strany žalovaných ani ich
právnych predchodcov predvolaní nikto a nebola predložená žiadna listina zo strany fyzickej osoby,
ktorá by niečo také dosvedčovala. V čase vydania notárskeho osvedčenia navyše boli predmetné

parcely na základe konfiškácie vo vlastníctve štátu a skutočnosť, že boli zapísané stále na L. a W. R.,
nemá vplyv na existenciu vlastníckeho práva k predmetu sporu zo strany žalobcu. V tomto prípade
neznalosť neospravedlňuje. Navyše, v konaní bolo presvedčivo preukázané, že predmet sporu právni
predchodcovia žalovaných a ani žalovaní nikdy neužívali, a teda nemohli byť dobromyseľní, že im to
vlastnícky patrí v čase vyhlásenia o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetu sporu. Prílohou tohto

osvedčenia vo forme notárskej zápisnice bolo splnomocnenie právnych predchodcov žalovaných pre
žalovaných 1/ a 2/, vyjadrenia Slovenského pozemkového fondu z 10.5.2005, že nemá výhrady k vzniku
vlastníckeho práva v nehnuteľnostiach v k.ú. Š. na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX a XXX pre B. U., nar.
XX.X.XXXX, X. N., nar. XX.XX.XXXX a W. V., nar. XX.X.XXXX a potvrdenia Obce Š., bez uvedenia
dátumu, pre právnych predchodcov žalovaných 1/ až 3/, že pôvodní vlastníci W. R., L. R. a B. R., v obci

Š. ani v okolí obce Š. nežijú a pravdepodobne ani ich priami právni nástupcovia. Podľa zisťovania u
najstarších občanov v obci je pravdou, že sa vysťahovali mimo územia Slovenska tesne pred začatím
2. svetovej vojny možno aj počas vojny, pravdepodobne sú na neznámom mieste. Doposiaľ sa žiadnyich dedič, ani iná osoba k uvedeným nehnuteľnostiam neprihlásili. Rovnako bolo pre účely konania pred
notárkou doložené vyhlásenie Slovenského pozemkového fondu.

5. Súd v zmysle zákona č. 330/1991 Zb. účinného k 23.5.2005 uvádza, že SPF nemohlo dať takéto
vyhlásenie, pretože nebolo vôbec oprávneným orgánom vyjadrovať sa k vydržaniu lesných pozemkov.
SPF spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, nie lesné pozemky. SPF totiž
nespravuje pozemky, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu (§ 17 zákona č. 229/1991 Zb.). Takýmto
orgánom je v zmysle zákona č. 326/2005 Z.z. LESY slovenskej republiky, štátny podnik. Nebolo v

konaní preukázané, aby sa tento orgán vyjadroval ku konaniu pred W.. T., výsledkom ktorého bola
dňa 23.5.2005 notárska zápisnica C. XXX/XXXX, C. XXXXX/XXXX. Preto bolo takéto vyjadrenie pre
účely tohto konania pred notárkou relevantné a nemalo byť vôbec čo akceptované na účely vydania
takéhoto osvedčenia. V tomto kontexte zároveň nebolo preukázané, aby boli splnené všetky podmienky
Notárskeho poriadku, platného k 23.5.2005, keďže nebolo doložené vyjadrenie právnickej osoby, ktorá
bola príslušná na správu predmetu sporu, resp. mala právo nakladať s predmetom sporu k 23.5.2005.

Podľa názoru súdu takéto osvedčenie nemalo byť vydané a napriek tomu, že bolo, nespôsobuje žiadne
v ňom uvedené účinky, týkajúce sa predmetu sporu. Ďalším listinným dôkazom, na základe ktorého
došlo k vydržaniu, bolo potvrdenie obecného úradu, bez dátumu, ktoré podpísal starosta Obce Š..
Z toho vyjadrenia nevyplýva, že pôvodní vlastníci nežijú a že nemali právnych nástupcov. Vyplýva z
toho len neznalosť o tom, či žijú a či majú nejakých dedičov. To, že sa W. a L. R., prípadne ich

právni nástupcovia, v okolí obce Š. nezdržujú, bez ďalšieho neznamená, že pôvodní vlastníci nežijú
a že nemajú žiadnych dedičov. V predmetnom potvrdení Obecného úradu Šiba navyše absentujú
konkrétne nehnuteľnosti, ktoré mali právni predchodcovia žalovaných užívať a ku ktorým malo byť
uvedené potvrdenie vydané, je preto nepochopiteľné, ako vôbec na základe takéhoto neúplného a
vágneho potvrdenia mohlo vôbec dôjsť k osvedčeniu o vydržaní dňa 23.5.2005. V zmysle § 63 písm.

a) zákona č. 323/1992 Zb. účinnému k 23.5.2005 malo byť súčasťou notárskej zápisnice aj vyhlásenie
obecného úradu, v obvode ktorého sa predmet sporu nachádza (Obec Š.), že nemá ku vzniku
uvedeného vlastníckeho práva výhrady. Takéto vyhlásenie však musí v zmysle všeobecných náležitostí
právnehoúkonubyťzrozumiteľnéaurčitéamusíobsahovaťšpecifikáciunehnuteľnostítak,abynemohlo
dôjsť k jej zámene. Toto predmetné vyhlásenie však neobsahuje určenie žiadnej nehnuteľnosti, keďže

chýbajú všetky náležitosti špecifikácie nehnuteľností podľa Katastrálneho zákona. Z takéhoto potvrdenia
teda nie je zrejmé, k akým nehnuteľnostiam nemala Obec Š. výhrady a aké nehnuteľnosti právni
predchodcovia žalovaných vôbec užívali ako vlastné. To, že takéto vyhlásenie akceptovala notárka pre
vydanie osvedčenia o vydržaní nie je pre súd nijako záväzné a nemohol znamenať platný prechod
vlastníckeho práva na právnych predchodcov žalovaných. Ďalej z tohto vyhlásenia vyplýva, že bratia R.

opustili územie obce pred začatím 2. svetovej vojny, možno aj počas vojny. Keďže 2. svetová vojna trvala
do roku 1945, je bez akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že dňa 28.3.1950 bratia R. nemohli uzavrieť kúpnu
zmluvu so žalovanými, keďže im ako osobám nemeckej národnosti nebol povolený vstup na územie
bývalej ČSR. Práve toto potvrdenie Obce Š., ktoré bolo predložené za účelom preukázania vlastníckeho
práva, priamo a veľmi jasne odporuje tvrdeniam právnych predchodcov žalovaných a akceptovanie

takéhoto potvrdenia pre účely osvedčenia je nepochopiteľné. Vyhlásenie pre notárkou, prehlásenie
ObecnéhoúraduvŠ.apotvrdenieSPF,regionálnehoodboruBardejov,preúčelyosvedčeniaovyhlásení
vydržania vlastníckeho práva k predmetu sporu, boli preto irelevantné. Je zároveň nepochybné, že
osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva možno vydať len pre držiteľa nehnuteľnosti (§ 3 ods. 2)
na jeho návrh, ku ktorému sa pripoja písomné doklady o skutočnostiach uvedených v § 4 ods. 2

a čestné vyhlásenie a vyjadrenie uvedené v § 5 [a) čestné vyhlásenie dvoch, vo veci nezaujatých
osôb, znalých miestnych pomerov k spôsobu získania nehnuteľnosti navrhovateľom a potvrdzujúce, že
navrhovateľ je držiteľom nehnuteľnosti, ak je nehnuteľnosť v nájme, tiež vyjadrenie nájomcu o tom, že
navrhovateľ je prenajímateľom, b) vyjadrenie obce o okolnostiach dôležitých pre vydanie osvedčenia].
Pravdivosť obsahu dokladov pripojených k návrhu ani náležitosti vôle navrhovateľa a iných osôb

notárstvo nepotvrdzuje (§ 6 ods. 1), čo však neznamená, že v prípade pochybností nemožno skúmať
splnenie uvedených podmienok. Súd teda skúma, či na strane žalovaných boli splnené všetky zákonné
podmienky nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti vydržaním, a či boli odstránené pochybnosti
o oprávnenej držbe. S existenciu týchto predpokladov sa bolo treba zaoberať tak pred notárskou
zápisnicou osvedčeného vyhlásenia o vydržaní nehnuteľnosti vzhľadom na charakter nehnuteľnosti

a skutočnosti v nej uvedené, týkajúce sa predchádzajúcich vlastníkov, ako aj po vydaní osvedčenia.
Podstatou činnosti notára pri vydávaní osvedčenia na rozdiel od spisovania právnych úkonov je
len zaznamenať dej, ktorý sa pred ním odohráva. Pred vydaním osvedčenia notár nezasahuje do
deja, účastníkov nepoučuje na to, či obsah nastavajúcej skutočnosti alebo urobeného vyhlásenia je vsúlade so zákonom. Rovnako tak ani nezodpovedá za to, či sa pred ním urobené vyhlásenie neprieči
zákonu. Už samotné vedomie účastníka o tom, že notár na jeho žiadosť uskutočňuje záznam o ním
tvrdených skutočnostiach by ho malo viesť k tomu, aby ním realizované vyhlásenie zodpovedalo

právnym predpisom. Význam osvedčenia spočíva v tom, že príslušná notárska zápisnica je dôkazom
o tom, že úkon bol vykonaný, akým spôsobom a kedy sa tak stalo. Pravdivosť toho, čo sa osvedčuje
platí dovtedy, kým nie je preukázaný opak. Vzhľadom na povahu osvedčenia vydávaného notárom
a zo samotnej podstaty činnosti notára, spočívajúcej v osvedčovaní právne významných skutočností
je zrejmé, že žaloba o neplatnosť osvedčenia vydaného notárom neprichádza do úvahy. Notársky

poriadok preto ani nemá osobitné ustanovenie, ktoré by umožňovalo osobe, tvrdiacej o sebe, že bola
vydaným osvedčením dotknutá na právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť osvedčenia. Rovnako
ani hmotné právo nemá zákonné ustanovenie, ktoré by umožňovalo dotknutej osobe domáhať sa
neplatnosti osvedčenia vydaného notárom. V hmotnom práve sa nachádzajú len zákonné ustanovenia,
ktoré upravujú platnosť právneho úkonu. Uvedené však neznamená, že by nebolo možné zaoberať sa
správnosťou a úplnosťou notárskych zápisníc ako prejudiciálnou otázkou. Súd v tejto veci konštatuje,

že v mnohých prípadoch známych zo súdnej praxe v minulosti, bolo zistené, že inštitút vydržania
prostredníctvom osvedčenia bol zneužitý. Dôvodne preto nasledovala novela Notárskeho poriadku
vykonaná zákonom č. 397/2000 Z.z. účinná od 1.12.2000 v § 63, čím sa spresnili podmienky, za ktorých
notármoholformounotárskejzápisnicevydaťosvedčenieovydržanívlastníckehoprávaknehnuteľnosti,
alebo o vydržaní zodpovedajúceho vecného bremena.

6. Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb., ktorý platil na našom území od 1.1.1951 do 1.4.1964 však
neumožňoval vydržanie nehnuteľností v socialistickom vlastníctve. Čo bolo predmetom socialistického
vlastníctva upravovali ustanovenia § 100 zák. č 141/1950 Zb.. v zmysle § 105 uvedeného zákona,
účinného k 28.3.1960 boli predmetom osobného vlastníctva najmä predmety domácej a osobnej

spotreby, rodinné domčeky a úspory nadobudnuté prácou (osobný majetok). S vecami, ktoré boli
v socialistickom vlastníctve, bolo možné nakladať, najmä možno také veci scudzovať len v rámci
obvyklého hospodárenia, inak len vtedy, ak sú pre to dané podmienky určené v osobitných predpisoch.
Osobný majetok bol nedotknuteľný. Socialistické vlastníctvo malo buď formu štátneho vlastníctva
alebo formu vlastníctva družstevného. Spoločenské, socialistické vlastníctvo bol nedotknuteľný zdroj

bohatstva a sily republiky a blahobytu pracujúceho ľudu. Ustanovenie § 110 zákona č. 141/1950 Zb.
upravovalo, že vlastnícke pomery k pôde, založené na zásade „pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú“,
spravujú sa občianskym zákonníkom, pokiaľ osobitné predpisy neustanovujú inak. Vydržaním v zmysle
§ 115 zák. č. 141/1950 Zb. bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo, ak nejde o nescudziteľné veci,
ktoré sú v socialistickom vlastníctve. V zmysle ústavy zákon č. 150/1948 Zb. došlo v roku 1948 k

zoštátneniu pozemkov nad výmeru 50 ha (ako výrobného prostriedku), pod čo by spadal aj predmet
sporu, ktorú následne štát mohol prideľovať do správy ďalších subjektov, v tomto prípade bola správa v
neskoršom období zverená Československým štátnym lesom. V tomto prípade sa vlastníkom pozemku
zo zákona stal štát. Vydržanie predmetu sporu právnymi predchodcami žalovaných za obdobie od
1.4.1964 do 31.3.1983 nebolo možné, pretože Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení

platnom v danom období vydržanie neupravoval. Po vydaní zákona č. 131/1982 Zb. (účinného od
1.4.1983), ktorým bol novelizovaný zákon č. 40/1964 Zb. bolo vydržanie v prospech fyzických osôb
možné, avšak vylučovalo sa vo vzťahu k veciam v súkromnom vlastníctve vrátane pozemkov, k veciam
z majetku v socialistickom vlastníctve alebo k veciam, ku ktorým mala socialistická organizácia právo
užívania podľa osobitných predpisov. Na základe uvedeného platilo, že nepretržitou 10 ročnou držbou

vydržala fyzická osoba vlastnícke právo k pozemku alebo jeho časti pre štát a sama nadobudla právo na
uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku (§ 135a v znení platnom do vydania zákona č. 509/1991
Zb.). Súčasná právna úprava Občianskeho zákonníka účinná od 1.1.1992 zrušila tieto nedôstojné
obmedzenia použitia účinkov vydržania na vznik vlastníckeho práva a do vydržacej doby bolo možné
započítať držbu uskutočnenú pred 1.1.1992, a to aj vtedy, ak sa jednalo o vydržanie veci nespôsobilej

byť predmetom vydržania pred týmto dňom. Je nepochybné, že lesná pôda bola k 28.3.1960 predmetom
socialistického vlastníctva, pretože sa nejednalo o predmet osobného vlastníctva v zmysle § 105 zákona
č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960. Predmet sporu teda právni predchodcovia žalovaných nemohli k
tomuto dátumu vydržať. Podľa názoru je vôbec zbytočné zaoberať sa otázkou držby takéhoto majetku
fyzickými osobami v danom čase, pretože takúto lesnú pôda, dokonca v takejto výmere nemohla mať

v držbe žiadna fyzická osoba vzhľadom na právne predpisy, platné v danom čase. V čase od 1.4.1964
do 31.3.1983 nebolo možné vôbec nadobudnúť vydržaním vlastnícke právo. Čo sa týka obdobia od
1.4.1983 do 31.12.1991, predmet sporu nemohol byť predmetom vlastníckeho práva fyzických osôb a
ak aj teoreticky došlo k vydržaniu v tomto období, mohlo vzniknúť iba právo osobného užívania fyzickejosoby k lesnej pôde. Podľa súčasnej právnej úpravy síce vydržať predmet sporu možné je, žalovaní však
v konaní nepreukázali žiaden z atribútov vydržania. V konaní nepredložili nič, na základe čoho by boli ich
právni predchodcovia a následne oni dobromyseľní, že sú vlastníkmi predmetu sporu. Nepreukázali teda

žiadny relevantný titul nadobudnutia vlastníckeho práva, resp. spoluvlastníckeho podielu k predmetu
sporu. Ich tvrdenie o uzavretí neformálnej kúpnej zmluvy v roku 1950 sa nepotvrdilo a v tomto konaní
na rozdiel od konania o vydržaní vlastníckeho práva pred notárom, bolo ich povinnosťou potvrdiť takýto
titul, ako základ pre dobromyseľnosť, s poukazom na už niekoľkokrát tvrdené skutočnosti o nadobudnutí
vlastníctva štátu k predmetu sporu na základe vyššie uvedeného vládneho nariadenia z roku 1945.

Rovnako nepreukázali, aby kedykoľvek za obdobie od 28.3.1950 do súčasnosti užívali predmet sporu
ako vlastný, v dôsledku čoho nikdy pre nich nezačala a preto ani nemohla uplynúť vydržacia doba k
predmetu sporu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, z ktorých nepochybne vyplýva, že právni
predchodcovia žalovaných nesplnili zákonom vyžadované podmienky vydržania, a teda nemohli dňa
28.3.1960, alebo kedykoľvek pred vyhlásením tohto rozsudku, nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu
sporu. Tvrdenie, že právni predchodcovia žalovaných užívali nehnuteľnosti v období od 28.3.1950 -

28.3.1960 boli v konaní spoľahlivo vyvrátené. Súd v tejto súvislosti poukazuje na výpoveď svedka I., ako
aj prílohy ako pozemková kniha, lesný hospodársky plán za roky 1958 - 1967 a iné. To je nepochybné aj
zo zápisníc, ktoré boli realizované na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie o skonfiškovaní lesného
majetku W. a L. R., z ktorých vyplýva, že predmetný majetok zabral pre svoje účely štát, spísal jeho
rozsahaurčilspôsobnakladaniasním.Žalovanínapreukázanietvrdeniaoužívanípredmetusporunimi,

resp. ich právnymi predchodcami nepredložili jediný relevantný dôkaz. Súd v tejto súvislosti poukazuje
na to, že z rozhodnutia, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod. č.
86/2001 vyplýva, že pri posúdení otázky, kto je vlastníkom, môže sa súd aj odchýliť od stavu zapísaného
v katastri nehnuteľností. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa uvádza: V zmysle ustanovenia § 70 zákona
č. 162/1995 Z. z. sú údaje katastra (medzi ktoré patria aj údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane

identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností (§ 7 písm. c) zákona) hodnoverné a záväzné, ak sa
nepreukáže opak. Citované zákonné ustanovenie vyjadruje právnu domnienku, ktorá pripúšťa dôkaz
opaku. Súd ju má preto preukázanú, pokiaľ v konaní nevyjde najavo opak (§ 133 O.s.p.). V čase vydania
osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam o forme notárskej zápisnice C. XXX/
XXXX, C. XXXXX/XXXX zo dňa 23.5.2005 bol teda právny stav iný, než z akého vychádzala notárka.

Právni predchodcovia žalovaných nepreukázali existenciu právne relevantnej verejnej listiny, ktorou
by mali nadobudnúť vlastnícke právo. V danom čase dňa 28.3.1950 nebolo možné získať vlastnícke
právo k predmetu sporu ústnou kúpnou zmluvou. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že právny
predchodcovia žalovaných a následne ani žalovaní nikdy predmet sporu neužívali, naopak, užíval ich
žalobca, resp. právny predchodca žalobcu. Takto výmerou mimoriadne rozsiahle nehnuteľnosti do roku

1989 fyzické osoby nemohli užívať a žalovaní nijako nepreukázali svoje tvrdenia v notárskom osvedčení,
že predmet sporu vôbec nejako užívali. Dobromyseľnosť v tomto prípade nezohráva žiadnu úlohu,
pretože žalovaní a ich právni predchodcovia predmet sporu nikdy neužívali, nemožno teda ani len
uvažovať o tom, či sa mohli stať vlastníkmi na základe dlhodobej dobromyseľnosti o tom, že užívajú
svoje vlastníctvo.

7. Žalobca Slovenská republika je právnym nástupcom Československého štátu, na ktorého bolo
vlastnícke právo W. a L. R. prevedené všeobecne záväzným právnym predpisom a jeho vlastnícke právo
k predmetu sporu nebolo v konaní relevantne spochybnené. Trvá nepretržite od nadobudnutia účinnosti
vládneho nariadenia, ktorým boli nehnuteľnosti W. a L. R. skonfiškované. Tie teda nemohli ostať vo

vlastníctve bratov R., tí ich následne nemohli previesť a ani sa nestali predmetom dedičstva po nich.
Ich ponechanie ako vlastníkov v príslušnej evidencii nehnuteľností po roku 1949 nemá žiadne právne
účinky a samo o sebe nemôže byť právnym dôvodom pre platnosť akéhokoľvek právneho úkonu, alebo
inej právnej skutočnosti, ktorého následkom by bola zmena vlastníka odvodzovaná od W. a L. R. alebo s
nimi priamo súvisiaca, okrem konfiškácie. Všetko ostatné je neplatné a nemôže mať za následok platný

vznik vlastníctva a oprávnenie s predmetom vlastníctva nakladať tak, ako to môže realizovať vlastník.

8. Súd teda žalobe v časti ohľadne nároku na lesné pozemky zapísané na LV č. XXX k.ú. Š., obec Š.,
okres S., registra „E“, a to: parc. č. 1699, druh pozemku lesné pozemky o výmere 14.563 m2, parc. č.
1700, druh pozemku lesné pozemky o výmere 3.852 m2, parc. č. 1701, druh pozemku lesné pozemky o

výmere 4050 m2, parc. č. 1703, druh pozemku lesné pozemky o výmere 445.227 m2, parc. č. 1704, druh
pozemku lesné pozemky o výmere 3.654 m2, parc. č. 1705, druh pozemku lesné pozemky o výmere
10.335 m2, parc. č. 1707, druh pozemku lesné pozemky o výmere 39.962 m2, parc. č. 1709, druh
pozemku lesné pozemky o výmere 291.755 m2, parc. č. 1717/1, druh pozemku lesné pozemky o výmere9.820 m2, parc. č. 1717/2, druh pozemku lesné pozemky o výmere 117 m2, parc. č. 1719, druh pozemku
lesné pozemky o výmere 5.100 m2, parc. č. 1720, druh pozemku lesné pozemky o výmere 4.965 m2,
parc. č. 1728, druh pozemku lesné pozemky o výmere 2.147 m2 a na LV č. XXX k. ú. Š., obec Š.,

okres S., registra „E“, a to: parc. č. 1665/2, druh pozemku lesné pozemky o výmere 2.237 m2, parc.
č. 1686/1, druh pozemku lesné pozemky o výmere 885.464 m2, parc. č. 1750, druh pozemku lesné
pozemky o výmere 629.942 m2, vyhovel, pretože bolo preukázané, že žalobca nadobudol vlastnícke
právo k predmetu konania na základe nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR postupom v zmysle predmetného
nariadenia na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie, odvtedy predmet sporu užíval, naopak právni

predchodcovia žalovaných nemohli nadobudnúť platne vlastnícke právo k predmetu sporu, a následne
ho ani nemohli previesť na žalovaných.

9. Darovacia zmluva medzi žalovanými a ich právnymi predchodcami ohľadne predmetu sporu zo dňa
6.7.2005 (č.l. 205 - 207) a následná kúpna zmluva medzi žalovanými 1/ a 3/ zo dňa 2.9.2008 (č.l. 210 -
211) sú neplatné, pretože najskôr darcovia dňa 6.7.2005 a neskôr žalovaný 1/ dňa 2.9.2008 prevádzali

predmet vlastníckeho práva, ktorý im vlastnícky nepatril, ale bol vo vlastníctve Slovenskej republiky. Ako
darcovia, tak aj predávajúci, neboli spôsobilí prevádzať predmet sporu.

10. Odvolací súd v uznesení č.k. 13Co/4/2015-943 vyslovil právny názor, že žalobca nemôže byť
v konaní úspešný, ak sa domáha určenia vlastníckeho práva k iným, než lesným pozemkom -

v tomto prípade ohľadne nároku na pozemky, zapísané ako orná pôda, trvalé trávnaté porasty a
ostatné plochy a zároveň uložil súdu (bez špecifikácie konkrétneho právneho názoru) venovať sa
predloženým prídelovým listinám, ktoré sú hodnoverným podkladom pre existenciu vlastníckeho práva
na strane prídelcov, a to bez ohľadu, či došlo k ich zápisu do katastra nehnuteľností. Súd teda v časti
nároku žalobcu, ktorá sa netýkala lesných pozemkov, žalobu zamietol. Žalobca síce požiadal o zmenu

poľnohospodárskeho druhu pozemku na lesný pozemok zo dňa 24.2.2016 ohľadne pozemkov vedených
na LV XXX, k.ú. Š. a to KN „E“ 1692 (časť ktorej zodpovedá lesnému pozemku CKN 660/15), 1698 (časť
ktorej zodpovedá lesnému pozemku CKN 660/15 a CKN 680/1), 1702 (časť ktorej zodpovedá lesnému
pozemku CKN 680/1 a CKN 677/1), 1729 (časť, ktorej zodpovedá lesnému pozemku CKN 668/4), ako
aj vedených na LV XXX, k.ú. A., a to KN „E“ 1686/2 (časť, ktorej zodpovedá lesnému pozemku CKN

657/1), 1686/3 (časť ktorej zodpovedá lesnému pozemku CKN 657/1 a 660/2), 1686/4 (ktorý zodpovedá
lesnému pozemku CKN 660/2), 1686/5 (ktorý zodpovedá lesnému pozemku CKN 660/2), 1686/6 (ktorý
zodpovedálesnémupozemkuCKN657/1),1749(časťktorejzodpovedálesnémupozemkuCKN660/2),,
1751 (časť, ktorej zodpovedá lesnému pozemku CKN 660/2), 1762 (časť, ktorej zodpovedá lesnému
pozemku CKN 657/1) a 1763 (časť, ktorej zodpovedá lesnému pozemku CKN 657/1 a CKN 657/10), a

zároveň zabezpečil vypracovanie súvisiacich geometrických plánov č. 35/2018, 36/2018 a 37/201 (č.l.
987 - 995), ale v konaní nenavrhol zodpovedajúcu zmenu žaloby v tomto ohľade. Predmetom konania
tak ostal pôvodný nárok na určenie vlastníckeho práva zapísaných pozemkov registra „E“, vrátane iných,
než lesných pozemkov. Súd je v tomto sporovom konaní dispozíciou žalobcu a do návrhu nemôže ex
offo zasahovať bez toho, aby žalobca svoj nárok zodpovedajúcim spôsobom upravil (v tomto prípade

navrhol zmenu žaloby tak, aby rozhodnutie súdu zodpovedalo jeho návrhu a nároku). Súd sám bez
návrhu nemôže definovať nehnuteľnosť inou výmerou, druhom, registrom a ostatnými údajmi, ktoré sa
zapisujú do katastra nehnuteľností, ak nie sú predmetom návrhu, alebo úpravy žaloby, a to ani v takom
prípade, ak vyplývajú z listín alebo iných príloh tvoriacich obsah spisu. Opak by podľa názoru súdu
znamenalo porušenie zásady dispozičnosti a nestrannosti. Žalobca súdu v tomto ohľade iba predložil

listiny (č.l. 720 - 726, 781 - 788) v rámci odvolacieho konania, ale nezareagoval na to zmenou žaloby.
S ohľadom na to, že každý štátny orgán koná v mene štátu iba v rámci svojej pôsobnosti a kompetencie
súdzamietolžalobuohľadnenároku včastiourčenie,žežalobcajevýlučnýmvlastníkom nehnuteľností,
ktoré sú zapísané na LV č. XXX k.ú. Š., obec Š., okres S., registra „E“, a to: parc. č. 1692, druh pozemku
orná pôda o výmere 13.732 m2, parc. č. 1698, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 29.665 m2,

parc. č. 1702, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 24.679 m2, parc. č. 1729, druh pozemku
trvalé trávne porasty o výmere 2.115 m2, na LV č. XXX k. ú. Š., obec Š., okres S., registra „E“, a to:
parc. č. 1686/2, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 9.974 m2, parc. č. 1686/3, druh pozemku
trvalé trávne porasty o výmere 18.311 m2, parc. č. 1686/4, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere
4.180 m2, parc. č. 1686/5, druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 1.593 m2, parc. č. 1686/6,

druh pozemku trvalé trávne porasty o výmere 5.533 m2, parc. č. 1749, druh pozemku trvalé trávne
porasty o výmere 10.972 m2, parc. č. 1751, druh pozemku ostatné plochy o výmere 662 m2, parc. č.
1762, druh pozemku ostatné plochy o výmere 500 m2, parc. č. 1763, druh pozemku ostatné plochy
o výmere 1.928 m2. Na rozdiel od žalobcu je súd toho názoru, že súd nemôže určiť vlastnícke právov sporovom konaní nad rámec žaloby, ktorú uplatňuje kompetentný orgán v mene štátu. Teda ak sa
požaduje nárok na viacero druhov pozemkov a žalobu podal v mene štátu iba jeden štátny orgán (alebo
právnická osoba), oprávnená zastupovať a konať v mene štátu, súd nemôže sám od seba rozhodnúť

o nároku štátu aj na iné druhy pozemkov, ktoré je oprávnený uplatňovať v mene štátu iný orgán (iná
právnická osoba), pretože by došlo ku kompetenčnému konfliktu a potom by dochádzalo v súdnej praxi k
situáciám, kedy by si jednotlivé orgány štátu uplatňovali rôzne nároky, ktoré im kompetenčne nepatria
len preto, lebo konajú v mene štátu. Takisto ak žalobu podá jeden štátny orgán (právnická osoba), ktorý
koná za štát a v jeho mene, súd v rozsudku nemôže ako účastníka uviesť štát zastúpený iným orgán

(lebo inou oprávnenou osobou) len preto, lebo nárok v mene štátu je dôvodný, ale za štát má konať
iný subjekt, než ktorý nárok uplatňuje. Pochybenie by nastalo napríklad už len v tom, že na podanej
žalobe je podpísaný iný poverený alebo zodpovedný pracovník za subjekt konajúci v mene štátu, než
ktorý je štatutárnym orgánom subjektu, ktorý by bol v konečnom rozhodnutí uvedený a ktorý o žalobe
ani nemusel vedieť a súhlasiť s ňou. Súd v tomto prípade nemá poučovaciu povinnosť, keďže žalobca
je zastúpený advokátom.

11. Žalobca síce tvrdí, že kto je oprávnený konať v mene štátu je povinný určiť súd a na podporu svojho
tvrdenia uvádza konanie 8Cdo/151/2014, súd však k tomuto uvádza, že dané konanie na Najvyššom
súde SR riešilo úplne inú procesnú otázku. V danom konaní o náhradu škody spôsobenom nesprávnym
úradným postupom, vystupoval štát na strane žalovaného a žalobca označil ako žalovaných rôzne

štátne inštitúcie, ktoré mali vystupovať samostatne, resp. v mene štátu. Najvyšší súd SR uviedol: „Ak
označil žalobca organizačnú zložku štátu (štátny orgán), ktorá nebola príslušná za štát konať, nešlo o
vadu podania ani o nedostatok podmienky konania . Súd je povinný z úradnej povinnosti zistiť správnu
organizačnú zložku a konať s ňou bez toho, aby vydal uznesenie o pribratí do konania. Ak súd naďalej
konal s nesprávnou organizačnou zložkou štátu, ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok

nesprávnerozhodnutievoveci(C.H.BECKč.2724/2004).Otázka,ktorýorgánštátuvzhľadomnaobsah
a povahu daného sporu má v mene žalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného,
zistené nedostatky v zastúpení žalovaného majú povahu nedostatkov procesných podmienok konania
(R 48/1965). Žalobca za subjekt, ktorý zodpovedá za vzniknutú mu škodu bezpochyby označil štát, t.
j. Slovenskú republiku a súčasne označil viacero orgánov (žalovaných 1/, 2/ a 3/), ktoré majú za tento

subjekt t. j. štát konať . Keďže žalobca vzal späť žalobu vyslovene voči žalovaným označeným ako 1/
a 3/ t. j. voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR a Slovenskej republike
zastúpenej Ministerstvom vnútra SR a nie aj voči žalovanému 2/, t. j. Slovenskej republike zastúpenej
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, nemožno z toho vyvodiť záver, že zobral žalobu v celom
rozsahu t.j. voči žalovanému štátu - Slovenskej republike - ako jedinému zodpovednému subjektu späť.

Podľa názoru dovolacieho súdu prvostupňový súd správne procesný úkon žalobcu - späťvzatie žaloby
voči žalovaným 1/ a 3/ vyhodnotil za „spresnenie označenia štátneho orgánu, ktorý je v danej veci
príslušným orgánom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.“
Z vyššie uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že toto nemá žiadny súvis s postupom žalobcu v tomto
konaní, s označením jeho účastníkov ani s procesným postupom súdu. To, že za žalobcu podala

žalobu v časti neoprávnená osoba nie je chybou označenia žalobcu (odstrániteľného procesného
nedostatku), ale otázkou nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu a dôvod na zamietnutie žaloby. Nič
Slovenskej republike nebránilo podať žalobu ohľadne iných než lesných pozemkov prostredníctvom
iného oprávneného orgánu, alebo aj v tomto konaní vystupovať ako žalobca 1/ a 2/, v oboch prípadoch
zastúpeníoprávnenýmiosobamivmeneštátukonaťatakistožalobnýpetitmalbyťdanýmskutočnostiam

procesne prispôsobený. V dôsledku toho, že žaloba nebola podaná v mene štátu kompetentným
orgánom čo sa týka iných než lesných pozemkov a táto osoba nevystupovala v mene štátu v tomto
konaní, súd nemôže len tak, bez úpravy okruhu účastníkov, priznať vo výroku rozsudku vlastnícke právo
k iným než lesným pozemkom, pretože by rozhodol v rozpore s okruhom účastníkov a priznal právo
niekomu, kto v konaní nevystupuje, resp. koho v konaní nezastupuje na to určený oprávnený subjekt.

Táto otázka je vecou žalobcu, nie súdu. Zamietavé rozhodnutie súdu však nepredstavuje prekážku veci
rozhodnutej (res iudicata), pretože toto rozhodnutie je iba rozhodnutím z procesných dôvodov.

12. O trovách konania žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2
CSP, keďže všetky strany konania mali úspech iba čiastočný. Naopak, plný úspech v tomto konaní mal

pôvodne žalovaný 1/ B.. W. V., ktorému súd podľa § 255 ods. 1 CSP (nemožno rozhodovať podľa
neúčinného právneho predpisu - O.s.p., aj keď rozhodnutie o zamietnutí žaloby voči B.. V. nadobudlo
právoplatnosť ešte za účinnosti O.s.p.) priznal podľa tohto pomeru súd nárok na náhradu trov konania.
Súd o tomto nároku ešte nerozhodol a učinil tak rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.13. Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie všetky sporové strany.

14. Žalobca podal odvolanie proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj
proti súvisiacim výrokom o trovách konania a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil, žalobe v celom
rozsahu vyhovel a určil, že žalobca má voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Pôvodne žalovanému B.. W. V. navrhol nepriznať náhradu trov konania.

15. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane (žalobcovi), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ustanovením § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ustanovením § 365 ods. 1
písm. f) CSP, t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

16.Poukázalnato,žezodôvodneniarozsudkusajaví,žesúddospelkskutkovýmzáverom,žepozemky,
vo vzťahu ku ktorým bola žaloba zamietnutá, sú fakticky lesnými pozemkami. Žalobu zamietol výlučne
z dôvodu, že žalobný návrh žalobcu znel na určenie vlastníckeho práva k iným, ako lesným pozemkom.

Súd prvej inštancie bol povinný dokazovať skutočný druh pozemku a na základe toho mohol rozhodnúť.
Žalobca viacerými dôkazmi preukázal, že pozemky, ku ktorým sa domáha určenia vlastníckeho práva
sú fakticky lesnými pozemkami. Treba poukázať na podanie Slovenského pozemkového fondu č.
SPFY/2015/130313 z 18.12.2015, v ktorom Slovenský pozemkový fond uviedol, že dotknuté pozemky
sú lesnými pozemkami. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj identifikácia parciel registra „E“ a geometrické

plány č. 35/2018, 36/2018 a 37/2018. V tejto súvislosti treba konštatovať, že v zmysle Katastrálneho
zákona záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“. Súd sa
nevyporiadal s predloženými dôkazmi, ktoré vyvracajú a preukazujú a reálny stav pozemkov z hľadiska
toho, či sa jedná o lesné pozemky, a či je tak žalobca oprávnený domáhať sa určenia vlastníckeho práva
k predmetným pozemkom. Nebolo úmyslom zákonodarcu viazať aktívnu legitimáciu v posudzovanom

spore na formálny údaj v katastri nehnuteľností. Ak súd dospel k záveru, že žalobca disponuje aktívnou
legitimáciou na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva len k tým pozemkom, ktoré majú na liste
vlastníctva zapísaný druh pozemku - lesný pozemok, a to bez zreteľa na to, či sa jedná o záväzný
alebo nezáväzný údaj, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, čím je naplnený odvolací dôvod
v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

17. Súd sa obmedzil na konštatovanie, že žalobca nenavrhol zodpovedajúcu zmenu žaloby (na parcely
registra „C“), a preto nemohol byť v konaní úspešný.

18. Žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva ku konkrétnym pozemkom, teda bez ohľadu na

ich označenie v stave „C“ alebo stave „E“, pretože ide o to isté právo určenia vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti. Je neprípustné považovať takúto zmenu za zmenu žaloby. Zmena žaloby je neprípustná
v odvolacom a dovolacom konaní, vzhľadom k čomu, ak by došlo počas odvolacieho konania k zmene
parciel, znamenalo by to pre žalobcu nevyhnutne neúspech v spore, nakoľko by neexistovali prostriedky
na zmenu žaloby.

19. Súd prvej inštancie zaujal názor, že v súvislosti s pozemkami, ku ktorým zamietol žalobu, je aktívne
legitimovaným subjektom na domáhanie sa určenia vlastníckeho práva žalobca, ale zároveň aj iný
subjekt. Takýto záver je absurdný, pretože je neprípustné, aby boli nositeľmi aktívnej legitimácie vo
vzťahu k tým istým pozemkom dva subjekty, a to len v závislosti od toho, ako tieto pozemky označia

v žalobnom návrhu. Ak mal súd prvej inštancie za to, že sa nejedná o lesné pozemky, potom dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam alebo neúplne zistil skutkový stav
nedostatočným vyporiadaním sa s predloženými dôkazmi.

20. Preto nemôže obstáť záver súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Tento záver vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia a z nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie.21. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nezrozumiteľné, čoho dôsledkom je to, že žalobca je nútený
predkladať alternatívnu argumentáciu, pretože z rozsudku nevyplýva, z akého dôvodu rozhodol súd tak,
ako rozhodol. Preto bolo porušené aj právo na spravodlivý proces vo vzťahu k žalobcovi.

22. Pokiaľ ide o trovy konania, súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav. Z § 255 ods. 2
CSP vyplýva, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania je potrebné vychádzať z pomeru
úspechuaneúspechustránkonania.Možnosťvysloviť,žežiadnazostránnemánanáhradutrovkonania
právo nemožno vykladať tak, že súd má túto možnosť vždy v prípade čiastočného úspechu oboch strán

konania. Hoci je možné sa stotožniť s tvrdením, že obe strany mali v konaní čiastočný úspech, nemožno
sa stotožniť so záverom o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán s poukazom na
mieru úspechu žalobcu a žalovaných.

23. Žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s celkovou výmerou 2.477.088
m2 a súd zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva s výmerou 123.898 m2, pričom žalobe vyhovel

vo vzťahu k nehnuteľnostiam s celkovou výmerou 2.353.190 m2. Žalobca bol teda úspešný v rozsahu
95 % a žalovaní boli úspešní v rozsahu 5 %. Preto sa nemožno stotožniť s názorom súdu pokiaľ ide
o trovy konania.

24. Rozhodnutie je v tomto smere aj nedostatočne odôvodnené, nakoľko súd len stručne konštatoval,

že všetky strany konania mali vo veci úspech iba čiastočný, a preto aplikoval § 255 ods. 2 CSP v
otázke náhrady trov konania. Súd sa však nezaoberal vyššie uvedenou percentuálnou mierou úspechu
a neúspechu strán v konaní. Preto je výrok rozsudku o trovách konania vo vzťahu medzi sporovými
stranami nepreskúmateľný a nezrozumiteľný.

25. Nemožno sa stotožniť ani s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania pôvodne žalovaného 1/
B.. W. V.. Žalobca sa žalobou z 10.11.2005 domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom zapísaným
na LV XXX a XXX k.ú. Š.. Žalobca označil za žalovaných B.. W. V. a súčasných žalovaných 1/ a 2/,
nakoľko v tom čase sa jednalo o subjekty, ktoré boli ako spoluvlastníci žalovaných pozemkov zapísaní
na liste vlastníctva. Pôvodne žalovaný B.. W. V. bol teda aktívne legitimovaným subjektom. V priebehu

konania previedol svoj spoluvlastnícky podiel na Y.. B. N. (súčasne žalovaného 2/) kúpnou zmluvou
zapísanou v katastri nehnuteľností pod A.-XXXX/XXXX. V súvislosti s nárokom na náhradu trov konania
treba brať do úvahy, že žaloba bola voči B.. W. V. podaná dôvodne, a táto dôvodnosť sa stratila až počas
konania v dôsledku úmyselného špekulatívneho konania z jeho strany. Preto je dôvod na aplikáciu §
257 CSP pokiaľ ide o náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a pôvodne žalovaným B.. W. V..

26. Žalovaný 1/ podal odvolanie proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a
navrhol, aby odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil a žalobu zamietol.

27. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t.j. že súd nevykonal navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ustanovením §
365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

28. Poukázal na to, že v čase osvedčenia o vydržaní boli ako vlastníci sporných nehnuteľností zapísaní

v katastri nehnuteľností U. R., W. R., L. R. a B. R.. V tom čase nemal nikto vedomosť o akomkoľvek
rozhodnutíokonfiškácii.Žalovaný1/nadobudolvlastníckeprávokspornýmnehnuteľnostiamnazáklade
darovacej zmluvy od svojho otca B. U., narodeného XX.X.XXXX. Žalovaný 1/ všetky informácie, ktoré
mal ohľadne prevádzaných nehnuteľností získal od svojho otca, ktorému nemal dôvod neveriť. Žalovaný
1/ bol pri prijatí daru presvedčený o tom, že vlastníkom nehnuteľností, ktoré mu boli darované, je jeho

otec. Nič na tom nemenila ani skutočnosť, že tieto nehnuteľnosti v čase darovania užíval niekto iný.
Od svojho otca sa dozvedel, že žalovanému 2/ boli v období, keď jeho otec vybavoval osvedčenie
nehnuteľností odpredané nehnuteľnosti predávajúcou, ktorá bola priamou príbuznou R.. K tomuto
prevodu nehnuteľností došlo so súhlasom LESY SR, š.p., ktoré nehnuteľnosti dovtedy aj užívali. Tieto
nehnuteľnosti boli po nadobudnutí vlastníckeho práva žalovanému 2/ riadne odovzdané. To bol tiež

dôvod,prečožalovaný1/nepochybovalotvrdeniachsvojhootca.Nemohlodôjsťkpredajunehnuteľností
zostranyrodinyR.,akbydošlokznárodneniupredmetnýchnehnuteľnostíaLESYSR,š.p.bynesúhlasili
s vydaním nehnuteľností.29. Súd prvej inštancie teda nesprávne vyhodnotil dôkazy, ktoré v konaní predložili žalovaní a ktoré
preukazujú, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam prešlo na tretie osoby v prípade, ak došlo
ku konfiškácii majetku rodiny R..

30. Žalovaný 2/ podal odvolanie proti výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené a navrhol, aby
odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu aj v tejto časti zamietol.

31. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ustanovením § 365 ods. 1 písm.
f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

32. Poukázal na to, že súd prvej inštancie odignoroval tú časť rozhodnutia odvolacieho súdu

(13Co/2/2015, 13Co/4/2015), v ktorej odvolací súd uviedol, že je potrebné zosúladiť predložené
prídelové listiny s parcelami, ktoré sú predmetom tohto konania, a to aj ohľadom ich doterajšieho
vlastníctva. V naznačenom smere súd prvej inštancie dokazovanie neviedol a k dnešnému dňu nie je
zrejmé, či parcely, ku ktorým sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva sú totožné s parcelami
uvedenými na prídelových listinách predložených žalovaným. Táto otázka je odborná, preto bolo

potrebné, aby zidentifikovanie uskutočnila veci znalá osoba a nie súd vlastnou úvahou, kedy dospel k
záveru, že tieto prídelové listiny sa netýkajú predmetu sporu, až na jednu, pri ktorej však identifikácia
nehnuteľnosti nie je možná.

33. Treba poukázať na to, že v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno žalobcu, ktorý neprodukoval

žiadny dôkaz, preto je zrejmé, že dôkazné bremeno neuniesol a súd mal žalobu zamietnuť. Odvolací súd
dospel k záveru, že vyhovieť žalobe možno iba v prípade lesných pozemkov, a preto je potrebné zistiť, či
predmetné parcely sú výlučne druhom ako lesné pozemky. Ani v tomto smere však súd prvej inštancie
dokazovanie neviedol a nie je zrejmé, či pozemky, ktoré sú predmetom konania a pri ktorých súd prvej
inštancie určil, že ich vlastníkom je žalobca sú skutočne parcelami lesnými. Skutočnosť, či sú parcely,

ktoré sú predmetom konania i v súčasnej dobe lesnými pozemkami, bola v konaní sporná. S uvedenými
okolnosťami sa súd prvej inštancie vyporiadal tak, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol,
keďžesanejednalookonkrétnenávrhy.Pretojerozsudoksúduprvejinštancievecneiprávnenesprávny.

34. V následných vzájomných vyjadreniach (§ 374 ods. 1, 2, 3 CSP) zotrvali sporové strany na svojich

doterajších stanoviskách.

35. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolania sporových strán nie sú dôvodné.

36. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania
a nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej

inštancie.

37. Podľa § 123 OZ vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,
požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

38. Podľa § 126 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

39. Podľa § 129 ods. 1 OZ, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva

právo pre seba.

40. Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.41. Podľa § 132 OZ Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Ak

sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným,
a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

42.Podľa§134OZoprávnenýdržiteľsastávavlastníkomveci,akjumánepretržitevdržbepodobutroch
rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť

vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len
vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Do doby podľa odseku 1 sa
započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie doby
podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

43.Podľa§56ods.1písm.g),ods.3zákonač.323/1992Zb.účinnéhok23.5.2005 nažiadosťúčastníka

notár osvedčuje skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli
byť spôsobené právne následky. Vydáva najmä osvedčenia o vyhlásení o vydržaní. O osvedčení
iných skutočností spíše notár notársku zápisnicu, pre ktorú platia primerane ustanovenia o notárskych
zápisniciach o právnych úkonoch podľa § 46 až 55. Z týchto notárskych zápisníc sa môžu vydávať
osvedčené odpisy, pre ktoré platia primerane ustanovenia § 74 až 79.

44. Podľa § 57 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. účinného k 23.5.2005 notár vykonaním úkonu
neosvedčuje pravdivosť skutočností uvádzaných v listine.

45. Podľa § 63 zákona č. 323/1992 Zb. účinného k 23.5.2005 v notárskej zápisnici o osvedčení

vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti alebo o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu spíše notár vyhlásenie účastníka k zákonom ustanoveným podmienkam vydržania, najmä
o okolnostiach, dobe a nepretržitosti držby nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, prípadne vyhlásenie dotknutého vlastníka nehnuteľnosti a obecného úradu, v obvode ktorého
je nehnuteľnosť, že nemajú ku vzniku uvedeného práva občana výhrady. Ďalej v nej uvedie dôkazy,

ktoré mu boli predložené na potvrdenie osvedčovaných skutočností.

46. Podľa § 101 zákona č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960 socialistické vlastníctvo má buď formu
štátneho vlastníctva alebo formu vlastníctva družstevného.

47. Podľa § 102 zákona č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960 národný majetok je výhradne v štátnom
socialistickom vlastníctve.

48. Podľa § 115 zákona č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960 vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke
právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve.

49. Podľa § 104 zákona č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960 s vecami, ktoré sú v socialistickom
vlastníctve, možno nakladať, najmä možno také veci scudzovať len v rámci obvyklého hospodárenia,
inak len vtedy, ak sú pre to dané podmienky určené v osobitných predpisoch.

50. Podľa § 105 zákona č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960 v osobnom vlastníctve sú najmä predmety
domácej a osobnej spotreby, rodinné domčeky a úspory nadobudnuté prácou (osobný majetok). Osobný
majetok je nedotknuteľný.

51. Podľa § 106 zákona č. 141/1950 Zb. účinného k 28.3.1960 súkromné vlastníctvo sa spravuje

ustanoveniami danými pre vlastnícke právo, pokiaľ z nich nevyplýva, že platia len o vlastníctve
socialistickom alebo osobnom.

52. Podľa § 110 zákona č. 141/1950 Z.z. účinného k 28.3.1960 vlastnícke pomery k pôde, založené
na zásade „pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú“. spravujú sa občianskym zákonníkom, pokiaľ osobitné

predpisy neustanovujú inak.

53. Podľa § 135a O.z. v znení zákona č. 131/1983 Zb. (účinný od 1. apríla 1983) vlastníkom veci,
ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan , ktorý má nepretržite v držbe (§ 132aods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak,
nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).

54.Podľa§134ods.1,ods.3 O.z.vznenízákonač.509/1991Zb.(účinnýod1.januára1992)oprávnený
držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť,
a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú
mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

55. Podľa § 862 ods. 6 O.z. zákona č. 509/1991 Zb., ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku
podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na
uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej
právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

56. Podľa § 1 nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. S okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje sa pre

účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve: a)
osôb nemeckej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť, b) osôb maďarskej národnosti bez ohľadu
na štátnu príslušnosť, c) zradcov a nepriateľov slovenského a českého národa a Československej
republiky akejkoľvek národnosti a štátnej príslušnosti, d) účastinných a iných spoločností a právnických
osôb, v ktorých kapitálovú alebo majetkovú účasť ku dňu 1. marca 1945 prevažne vlastnili alebo

mali v držbe osoby nemeckej alebo maďarskej národnosti akejkoľvek štátnej príslušnosti, pokiaľ
tieto osoby nepreukážu, že sa činne zúčastnili na protifašistickom boji, alebo osoby, ktoré spadajú
pod ustanovenia ods. 6, e) účastinných alebo iných spoločností a právnických osôb, ktorých správa
zámerne a aktívne slúžila nepriateľskému vedeniu vojny alebo fašistickým účelom. Výnimky z tohto
ustanovenia povoľuje Sbor povereníkov. Konfiškácii podliehajú aj podiely na pôdohospodárskom

majetku (§ 2), ktorých vlastníkmi sú osoby uvedené v ods. 1. Konfiškácii podliehajú aj vlastnícke
podiely pôdohospodárskych majetkov rodinných príslušníkov v priamej línii a manžela (manželky) osôb
uvedených v ods. 1, pokiaľ boli na nich z týchto osôb prevedené po 29. septembri 1938. Konfiškácii
podlieha aj ten pôdohospodársky majetok, ktorý bol scudzený osobami, uvedenými v ods. 1 až 3, v
čase od 29. septembra 1938 a patrí osobám, vo vlastníctve ktorých by inak nespadal pod konfiškáciu,

vyjmúc, že by podrobenie takéhoto majetku konfiškácii nezodpovedalo zásadám slušnosti. Povereník
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy po dohode s povereníkom vnútra upraví spôsob rozhodovania
podľa tohto odseku smernicami, ktoré uverejní v Úradnom vestníku. Nekonfiškuje sa podľa ods. 1
pôdohospodársky majetok tých osôb nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktoré sa činne zúčastnili na
protifašistickom boji, pokiaľ ich pôdohospodársky majetok neprevyšuje výmeru 50 ha pôdy vôbec. Pre

posúdenie príslušnosti k nemeckej alebo maďarskej národnosti je rozhodujúcim najmä jazyk používaný
v rodinnom styku, alebo príslušnosť k maďarskej alebo nemeckej politickej strane po 29. septembri
1938, alebo priznanie národnosti pri niektorom sčítaní ľudu po roku 1929. Za zradcov a nepriateľov
slovenského a českého národa a Československej republiky treba pokladať osoby, ktoré sa považujú
za osoby štátne nespoľahlivé podľa § 4 nariadenia č. 50/1945 Sb. SNR. O tom, ktoré osoby treba

považovať za osoby nemeckej či maďarskej národnosti (ods. 5) alebo za zradcov alebo nepriateľov
slovenského a českého národa a Československej republiky (ods. 6), či účastinné a iné spoločnosti a
právnické osoby spadajú pod ustanovenia ods. 1 písm. d) alebo e), či možno pripustiť výnimky podľa
ods. 3 alebo 4, ako i o tom, či sú dané podmienky a či bola zachovaná zásada slušnosti podľa ods. 3a,
rozhoduje najneskôr do 30. júna 1948 konfiškačná komisia (v ďalšom texte: Komisia). Stálymi členmi

Komisie sú: predseda, ktorého menuje Sbor povereníkov na návrh povereníka pre pôdohospodárstvo
a pozemkovú reformu, dvaja zástupcovia Povereníctva pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu
a dvaja zástupcovia Povereníctva pre veci vnútorné. Ďalšími členmi Komisie v jednotlivých okresoch
sú: všetci členovia rady príslušného okresného národného výboru (správnej komisie), po jednom
zástupcovi Jednotného sväzu slovenských roľníkov, Sväzu slovenských partizánov, Sväzu vojakov

Slovenského národného povstania, Sväzu protifašistických väzňov, Sväzu zahraničných vojakov a
okresnej roľníckej komisie. Zástupcu organizácií, uvedených v predošlej vete, vysiela príslušná okresná
odbočka, ak takej niet, príslušné ústredie. Komisia rozhoduje v sídle okresného národného výboru, v
obvode ktorého sa nachádza konfiškácii podliehajúci majetok. Predseda zvoláva Komisiu podľa potreby.
Komisia je uznášania schopná za prítomnosti nadpolovičnej väčšiny členov a rozhoduje väčšinou hlasov

prítomných.Predsedanehlasuje,lenprirovnostihlasovrozhoduje.AkotejistejosoberozhodneKomisia
v rozličných okresoch rozdielne, o konfiškácii rozhodne s konečnou platnosťou Sbor povereníkov.
Komisii pri výkone pôsobnosti podľa tohto nariadenia majú byť nápomocné všetky orgány štátnej
verejnej správy a ľudové súdy. Rozhodnutím Komisie alebo Sboru povereníkov považuje sa majetokza skonfiškovaný podľa ods. 1, 2, 3 alebo 3a dňom 1. marca 1945. Proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť
na Najvyšší správny súd sa nepripúšťa. Sbor povereníkov nariadením určí, že sa pôdohospodársky
majetok osôb spadajúcich pod ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b) vyníma čiastočne, najviac však do 50 ha z

konfiškácie. Rozhodnutia Komisie, vydané do dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia a napadnuté
do 30. júna 1947, ako aj rozhodnutia Komisie nenapadnuté do 30. júna 1947, podľa ktorých osoby
nemožno považovať za osoby uvedené v ods. 1 až 3, avšak napadnuté okresným národným výborom
(okresnou správnou komisiou) po vyjadrení alebo na návrh miestneho národného výboru (miestnej
správnej komisie) do 31. januára 1948, môže preskúmať Sbor povereníkov do 30. septembra 1948.

Miestny národný výbor (miestna správna komisia) môže sa odvolať do 8 dní proti uzneseniu okresného
národného výboru (okresnej správnej komisie) na Sbor povereníkov. Rozhodnutia Komisie, vynesené
po dni nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia, možno napadnúť odvolaním na Sbor povereníkov do
30 dní po ich vynesení. Sbor povereníkov v lehote 60 dní rozhodnutie Komisie potvrdí, zmení alebo
zruší, pričom na návrh povereníka pôdohospodárstva a pozemkovej reformy môže povoliť odklad až do
konečného rozhodnutia; odvolania proti rozhodnutiu Komisie podľa ods. 3a majú vždy odkladný účinok

až do konečného rozhodnutia.

57. Podľa § 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. pôdohospodárskym majetkom podľa tohto nariadenia
treba rozumieť súbor poľnohospodárskych nehnuteľností a lesov, k nim patriace budovy a zariadenia
slúžiace vlastnému poľnému a lesnému hospodárstvu, závody pôdohospodárskeho priemyslu, ktoré

sú vo vlastníctve osôb uvedených v § 1 ods. 1, ak nie sú právne a hospodársky samostatné, ako aj
hnuteľné príslušenstvo (vlastnému poľnému a lesnému hospodárstvu slúžiaci živý a mŕtvy inventár a
poľnohospodárske zásoby, z prevádzky pôdohospodárstva pochádzajúce peniaze, pohľadávky a cenné
papiere), ďalej vinohrady, záhrady, rybníky, stavebné parcely, ktoré sú súčasťou poľnohospodárskeho
celku, také obytné domy a iné budovy, ktoré podľa svojej povahy môžu byť používané k účelom

poľnohospodárskym alebo sú vhodné na ubytovanie presídlencov pri vnútornej kolonizácii a všetky
vecné užívacie práva bez ohľadu na to, či sú samostatné alebo či sú príslušenstvom vlastníctva
konfiškovaného majetku alebo jeho časti.

58. Podľa § 11 nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. Súvislé lesné plochy vo výmere nad 100 ha, ako aj

lesné plochy bez ohľadu na výmeru, ktoré so štátnymi lesmi susedia, alebo ktoré s týmito možno spojiť
v súvislý celok, pridelia sa štátu.

59. Podľa § 17 ods. 1, 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. v prídelovej cene, určenej podľa §§ 15 a 16,
zahrnuté sú všetky výdavky a poplatky, spojené so skonfiškovaním (§ 1), pridelením (§§ 6 až 11) a s

pozemno-knižným prevedením skonfiškovaného majetku. Pozemno-knižné prevedenie prídelu obstará
Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu na vlastné trovy.

60. Podľa § 18 ods. 1, ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. pri Povereníctve Slovenskej národnej
rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu zriaďuje sa Slovenský pozemkový fond (v ďalšom

texte „Fond“). Do Fondu plynú príjmy pozemkovej reformy podľa tohto nariadenia. Finančné prostriedky
Fondu použijú sa na hradenie dlhov a záväzkov, viaznucich na skonfiškovaných majetkoch, pokiaľ tieto
budú uznané a prevzaté, a na hradenie ostatných výdavkov, spojených s výkonom pozemkovej reformy
podľa tohto nariadenia. Fond vedie Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a
pozemkovú reformu.

61. V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením č.k. 13Co/2/2015-943, 13Co/4/2015-943 z
28.6.2017, ktorým zrušil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 3C/308/2005-528 z 10.12.2012 v
spojení s opravným uznesením č.k. 3C/308/2005-598 zo 6.11.2014, pričom vyslovil právny názor, že
žalobca sa s úspechom nemôže domáhať určenia vlastníckeho práva k iným ako lesným pozemkom,

ktoré sú predmetom tohto konania. Táto okolnosť súvisí aj s predmetom činnosti žalobcu ako štátneho
podniku, ktorým je primárne správa lesných pozemkov vo vlastníctve štátu, prípadne aj správa iného
majetku v štátnom vlastníctve.

62. V tejto súvislosti žalobca listom z 24.2.2016 (č.l. 722 spisu) požiadal Okresný úrad Bardejov -

pozemkový a lesný odbor o zmenu poľnohospodárskeho druhu pozemku na lesný pozemok v zmysle
§ 9 ods. 1 zákona č. 220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy v znení neskorších
predpisov.IšloospornépozemkyzapísanénaLVXXXaLVXXX,k.ú.Š.,vovzťahukuktorýmbolažaloba
zamietnutá napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Ako však vyplýva z ďalšieho dokazovaniak zmene kultúry týchto pozemkov nedošlo, nakoľko k tejto zmene bol potrebný súhlas zapísaného
vlastníkanehnuteľnostíapredovšetkýmgeometrickýplán(správaOkresnéhoúraduBardejovz9.3.2016
- č.l. 726 spisu).

63. V závislosti od toho žalobca navrhol doplnenie dokazovania oboznámením geometrických plánov,
a to vyhotovených H. A. a autorizačne overených Y.. Ľ. S., úradne overených Y.C.. B.. O. č. 35/2018
z 10.4.2018, č. 36/2018 z 5.4.2018 a č. 37/2018 zo 16.4.2018 pre k.ú. Š., ktorým bola vykonaná
identifikáciapredmetnýchparcielpôvodnezapísanýchnaLVXXX,XXX,vovzťahukuktorýmbolažaloba

napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie zamietnutá, teda pokiaľ ide o LV XXX, išlo o parcely č.
1692, 1698, 1702 a 1729) a pokiaľ ide o LV XXX, išlo o parcely č. 1686/2, 1686/3, 1686/4, 1686/5,
1686/6, 1749, 1751, 1762 a 1763, ktoré boli týmito geometrickými plánmi zidentifikované.

64. Podľa geometrického plánu č. 35/2018 by sa takto malo jednať o nový stav parciel z hľadiska
druhu pozemku označených ako lesný pozemok, zastavaná plocha alebo trvalý trávny porast, pričom

išlo o parcely č. 660/27 až 680/20 s celkovou zodpovedajúcou výmerou 169 ha a 2.217 m2. Podľa
geometrického plánu č. 36/2018 bola pôvodná parcela zidentifikovaná na parcelu č. 668/4 - lesný
pozemok o výmere 2.098 m2 a napokon geometrickým plánom č. 37/2018 boli pôvodné parcely
zidentifikované na parcely nového stavu č. 657/17 až 698, označené ako lesný pozemok alebo vodná
plocha (v závislosti od konkrétnej špecifikácie novovzniknutého pozemku) o celkovej výmere 131 ha a

1.622 m2.

65. Ako však uviedol súd prvej inštancie, tieto dôkazy a v nich vykonaná identifikácia, o správnosti
ktorej nie sú pochybnosti, nebola premietnutá do konkrétnej zmeny žaloby, ktorá by reagovala na
nový stav pozemkov (zmenu ich číselného označenia), ale aj druh pozemku, teda jeho kultúru podľa

nového geometrického plánu. Za týchto okolností nemožno akceptovať odvolaciu argumentáciu žalobcu
spočívajúcu v tom, že už samotným predložením týchto dôkazov bol vykonaný dostatočný procesný
úkon na to, aby súd mohol o tejto žalobe kladne rozhodnúť, a teda žalobe vyhovieť aj pokiaľ ide o
zamietavú časť rozhodnutia vo vzťahu k parcelám zapísaným na LV XXX a LV XXX, k.ú. Š..

66. Ako bolo vyššie naznačené, predložené geometrické plány uvádzajú v zmysle identifikácie nimi
vykonanej úplne iné označenie parciel s inou výmerou a druhom pozemku. Súd prvej inštancie správne
konštatuje,žekrozhodnutiu,ktoréhopodkladombymalbyťtentogeometrickýplán,nemôžesúdpristúpiť
na základe vlastnej úvahy bez toho, aby bol vykonaný jasný procesný úkon - zmena žaloby zo strany
oprávnenej osoby, t.j. žalobcu. V tomto smere nepostačuje len odvolanie na to, že údaje o druhu

pozemkusúvzmysleKatastrálnehozákonanezáväznéasúdmôžepozemokvzávislostinakonkrétnych
skutkových zisteniach kvalifikovať aj inak. Nejde tu totiž len o to, že v súčasnosti tieto pozemky činnosťou
žalobcu mohli nadobudnúť iný charakter z hľadiska druhu pozemku, pretože predmetné geometrické
plány a nimi vykonaná identifikácia, zavádzajú úplne iné rozdelenie a výmery pôvodných parciel,
ktoré boli predmetom konania. Táto okolnosť, procesne veľmi podstatná, nepochybne vyplýva z týchto

rozsiahlych materiálov - geometrických plánov, ktoré konštituujú úplne iný nový právny stav z hľadiska
označenia parciel, než tomu bolo pôvodne pri začatí konania a v jeho skorších štádiách, teda pred
predložením citovaných geometrických plánov.

67. Za týchto okolností nebolo možné žalobe vyhovieť pre nedostatočné procesné vyjadrenie

zmeneného právneho stavu predmetu konania v podobe zmeny žaloby zo strany žalobcu v priebehu
konania a možno uzavrieť, že správne postupoval súd prvej inštancie pokiaľ žalobu v uvedenom smere,
t.j. vo vzťahu k parcelám 1692 až 1729 (LV XXX, k.ú. Š.) a vo vzťahu k parcelám 1686/2 až 1763 (LV
XXX, k.ú. Š.) zamietol.

68. Správne postupoval súd prvej inštancie aj pokiaľ vyhovel žalobe vo vzťahu k parcelám č. 1699 až
1728, zapísaných na LV XXX, k.ú. Š. a vo vzťahu k parcelám 1665/2 až 1750, zapísaným na LV XXX,
k.ú. Š. tak, ako je to špecifikované vo výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

69. V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s odvolacími námietkami žalovaných spočívajúcimi v tom, že

údajne došlo k ignorácii pokynov odvolacieho súdu, nakoľko nie sú žiadne pochybnosti o tom, že údaje
katastra v rámci registra „E“ vo vzťahu k LV XXX a LV XXX sú dostatočným podkladom pre určenie
vlastníckeho práva žalobcu, ktorý tieto pozemky nepochybne užíval v presvedčení, že mu vlastnícky
patria, nakoľko ide o pozemky lesné.70. V tejto súvislosti treba poukázať na rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo vykonané na súde prvej
inštancie a ktorým bolo nepochybne preukázané, že nemožno súhlasiť s argumentáciou, že právni

predchodcovia žalovaných 1/, 2/ a pôvodne žalovaný 1/ B.. W. V. mali nadobudnúť vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam,vovzťahukuktorýmboložalobevyhovenénazákladedarovacejzmluvyodpôvodných
vlastníkov W. R. a L. R., nakoľko v zmysle nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR boli predmetné nehnuteľnosti
dané do dočasnej správy a disponovanie s nimi nebolo možné. Teda kúpna zmluva z 28.3.1950, na ktorú
sa odvolávali žalovaní v tomto konaní, nemohla byť platná tak, ako to správne zistil súd prvej inštancie.

Zatýchtookolnostínemožnovychádzaťzosvedčeniavyhláseniaovydržanípodč.C.XXX/XXXX,C.XX/
XXX/XXXX, C. XXXXX/XXXX z 23.5.2005, pretože iné okolnosti zistené v priebehu tohto konania závery
o eventuálnom vydržaní vlastníckeho práva žalovanými vyvracajú. Predovšetkým nebolo preukázané
ani užívanie týchto nehnuteľností právnymi predchodcami žalovaných.

71. Nemožno súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalobcu spočívajúcou v tom, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnené, a preto je arbitrárne. V tejto súvislosti možno konštatovať,
že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa všetky kritériá riadne odôvodneného súdneho
rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, nakoľko súd jednoznačne uviedol, čoho sa žalobca domáhal,
aké boli ním tvrdené skutočnosti, ktoré dôkazy boli vo veci označené a vykonané, vrátane prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, teda ako celok

i z hľadiska vnútornej logickej štruktúry jeho jednotlivých častí spĺňa všetky predpoklady riadne
odôvodneného súdneho rozhodnutia.

72. Správne preto postupoval súd prvej inštancie pokiaľ určil vlastnícke právo žalobcu (Slovenskej
republiky) k nehnuteľnostiam zapísaným na LV XXX k.ú. Š. ako parcela č. 1699 až 1728 a

nehnuteľnostiam zapísaným na LV XXX vo vzťahu k parcelám 1655/2, 1686/1 a 1750 tak, ako je to
bližšie špecifikované vo výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

73. Preto postupom podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozsudok potvrdil vo výrokoch, ktorým bola
žalobačiastočnezamietnutáaktorýmboložalobečiastočnevyhovené,vrátanevýrokuotrováchkonania

vo vzťahu medzi aktuálnymi sporovými stranami, t.j. žalobcom a žalovanými 1/ a 2/.

74. V tejto súvislosti nemožno akceptovať odvolaciu argumentáciu žalobcu spočívajúcu v tom, že z
hľadiska výmery parciel, ktoré boli predmetom konania bol žalobca úspešný z hľadiska výmery 95 %
predmetu konania a žalovaní v časti 5 %. Žalobca totiž nepredložil do spisu ocenenie predmetných

parciel, z ktorého by bolo možné zistiť spoľahlivo hodnotu predmetných nehnuteľností, a teda aj reálny
výsledok sporu, nakoľko samotné odvolanie sa na výmery parciel, ktoré boli žalobcovi z hľadiska určenia
vlastníckeho práva prisúdené alebo naopak, vo vzťahu ku ktorým bola žaloba zamietnutá, nepostačuje.
Výmera parciel totiž nie je spoľahlivým obrazom o hodnote nehnuteľností a nemôže byť preto ani
podkladom pre určenie hodnoty sporu a posudzovanie miery úspechu a neúspechu v konaní.

75. Pochybil však súd prvej inštancie pokiaľ priznal náhradu trov konania pôvodne žalovanému 1/ B.. W.
V. voči žalobcovi v plnom rozsahu v podstate z dôvodu, že žaloba bola voči tomu pôvodne žalovanému
zamietnutá.

76. V tomto smere treba konštatovať, že žaloba na súd prvej inštancie, v ktorej bol ako žalovaný 1/
označený B.. W. V. bola podaná na súd prvej inštancie 14.11.2005 a o tom, že predmetné nehnuteľnosti
(podiely v nich) boli na súčasných žalovaných 1/ a 2/ pôvodne žalovaným 1/ prevedené darovacou
zmluvou, ktorej vklad bol povolený 25.7.2005 a kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený 16.10.2008,
sa súd dozvedel 26.5.2011, kedy doklady v tomto smere boli doručené (č.l. 161 spisu). Na základe

žiadosti právnej zástupkyne žalobcu boli tieto doklady tejto doručené 4.8.2011. Pôvodne žalovaný 1/
túto okolnosť súdu neoznámil, z čoho vyplýva, že nemožno konštatovať, že by bol žalovaný nedôvodne
v obdobne od podania žaloby až do 4.8.2011, kedy právna zástupkyňa žalobcu sa objektívne dozvedela
o tom, že došlo k takejto zmene vo vlastníctve predmetných nehnuteľností a že pôvodne žalovaný
1/ ich vlastníkom nie je, a to najneskôr od roku 2008. Žaloba voči pôvodne žalovanému 1/ bola

zamietnutá dopĺňacím rozsudkom z 10.6.2013 (č.l. 557 spisu), ktorý nadobudol právoplatnosť 1.8.2013.
To znamená, že len v období od 4.8.2011 do 1.8.2013 bol pôvodne žalovaný 1/ sporovou stranou
(účastníkom konania), aj keď tomu tak už nemalo byť. V celom predchádzajúcom období však bol
žalovaný dôvodne ako údajný vlastník predmetných nehnuteľností a so zreteľom na to, že okolnosťprevodu týchto nehnuteľností súdu včas neoznámil, nemožno vychádzať z toho, že mal ako sporová
strana vo veci plný úspech. Naopak so zreteľom na vyššie uvedené zistenie, teda že v období od
14.11.2005 do 4.8.2011 bol pôvodne žalovaný 1/ B.. W. V. so zreteľom na všetky okolnosti žalovaný

dôvodne, je najúčelnejšie za daných okolností postupovať podľa § 257 CSP a vo vzťahu medzi žalobcom
a touto sporovou stranou náhradu trov konania nepriznať žiadnej z nich.

77. Preto odvolací súd postupom podľa § 388 CSP rozsudok v tejto časti zmenil a vyslovil, že sa náhrada
trov konania medzi žalobcom a pôvodne žalovaným 1/ B.. W. V. sporovým stranám nepriznáva.

78. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorých treba konštatovať, že žiadna zo sporových strán nemala v odvolacom konaní úspech, a preto
žiadnej zo sporových strán nebola náhrada trov tohto štádia konania priznaná.

79. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,

ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).