Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. február 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/95/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117231837
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5117231837.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobcu: Mestské divadlo
Žilina, so sídlom Horný val 3, 010 01 Žilina, IČO: 30 229 839, proti žalovanému: Umelecká agentúra
PINGUINO, s.r.o., so sídlom Veľká Okružná 54, 010 01 Žilina, IČO: 47 026 111, zastúpeného JUDr.
Kristínou Jošthovou, advokátkou, so sídlom F. M. R. R. XX, XXX XX W., o zaplatenie 610,00 Eur s

príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 4C/80/2017-85 zo dňa
13.09.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 4C/80/2017-85 zo dňa 13.09.2019 v druhej a tretej vete výroku
p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Vo zvyšnej časti, t.j. v prvej vete výroku, v ktorej súd zastavil konanie v časti uplatneného nároku na
zaplatenie sumy 610,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,5 % denne zo sumy 610,00
Eur od 06.11.2017 do zaplatenia, zostáva rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 4C/80/2017-85
zo dňa 13.09.2019 zo dňa 13.09.2019 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zastavil konanie v časti uplatneného nároku na
zaplatenie sumy 610,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,5 % denne zo sumy 610,00 Eur

od 06.11.2017 do zaplatenia (prvá veta výroku). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z
omeškania vo výške 0,5 % denne zo sumy 950,00 Eur od 01.04.2017 do 02.07.2017 a úrok
omeškania vo výške 0,5 % denne zo sumy 610,00 Eur od 03.07.2017 do 05.11.2017, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (druhá veta výroku). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % (tretia veta výroku).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa
06.11.2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 610,000 Eur spolu s úrokom z

omeškania vo výške 0,5 % denne zo sumy 950,00 Eur od 01.04.2017 do 03.07.2017
a s úrokom z omeškania vo výške 0,5 % denne zo sumy 610,00 Eur od 04.07.2017 do zaplatenia. Na
pojednávaní konanom dňa 13.09.2018 žalobca opravil chybu v písaní obsiahnutú v petite žaloby tak, že
sa domáhal voči žalovanému zaplatenia úroku z omeškania o výške 0,5 % denne zo sumy
950,00 Eur od 01.04.2017 do 02.07.2017 a úroku z omeškania vo výške 0,5 % denne zo sumy
610,00 Eur od 03.07.2017 do 05.11.2017.

3. Podaním zo dňa 10.07.2018 vzal žalobca žalobu čiastočne späť, keďže žalovaný mu v priebehu
súdneho konania uhradil sumu uplatnenej istiny vo výške 610,00 Eur. Z uvedeného dôvodu
prvoinštančný súd postupom podľa § 145 ods. 2 CSP čiastočné späťvzatie žaloby pripustil a konanie včasti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 610,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 0,5 % denne zo sumy 610,00 Eur od 06.11.2017 do zaplatenia zastavil.
4. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi žalobcom ako

prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom dňa 23.01.2017 došlo k uzatvoreniu zmluvy o nájme,
na základe ktorej bol žalovaný oprávnený užívať dňa 16.03.2017 nebytové priestory špecifikované v
zmluve, a to priestory Mestského divadla Žilina, za účelom realizácie kultúrneho podujatia „Zdeněk Ízer
a autokolektív“. Zmluvné strany sa dohodli na nájomnom vo výške 960,00 Eur s DPH (800,00
Eur bez DPH). V čl. III. predmetnej zmluvy si zmluvné strany dohodli, pre prípad neuhradenia faktúry

žalovaným v termíne jej splatnosti, penále z dlžnej čiastky vo výške 0,5 % za každý deň omeškania
platby. Faktúrou č. 12017041 vystavenou dňa 17.03.2017, splatnou dňa 31.03.2017, žalobca vyúčtoval
žalovanému nájomné za predmet zmluvy v celkovej výške 960,00 Eur. Žalobca opakovane vyzýval
žalovaného k úhrade dlžnej sumy, a to emailom dňa 01.06.2017, výzvami z 07.06.2017 a 15.06.2017
doručovanými, na adresu jeho sídla a fakturačnú adresu, a tiež výzvou zo dňa 06.09.2017
doručovanounaadresupredoručovaniepísomností.Napriekviacerýmpísomnýmvýzvamžalovanýsvoj

záväzok v celej výške neuhradil, ale dňa 03.07.2017 vykonal úhradu len vo výške 350,00 Eur. Faktúrou
zo dňa 25.08.2017, splatnou dňa 08.09.2017, žalobca vystavil žalovanému na penále z omeškania
faktúru č. 12017099 znejúcu na sumu 611,10 Eur.
5. Na prejednávaný spor aplikoval súd prvej inštancie ustanovenia zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník, vzhľadom na postavenie žalovaného ako podnikateľa (§ 1 ods. 1 Obchodného zákonníka)

a postavenie žalobcu ako subjektu verejného práva (§ 261 ods. 3 písm. d/ a § 261 ods. 4 písm. a/, b/
Obchodného zákonníka), ako aj ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových
priestorov. Vo vzťahu k žalobcovi poukázal konajúci súd aj na jeho postavenie príspevkovej
organizácie, ktorej povinnosťou je dosahovať príjmy určené svojím rozpočtom a povinnosť uhrádzať
svoje výdavky na prevádzku predovšetkým z vlastných zdrojov, ktoré musí používať prednostne pred

príspevkom od zriaďovateľa. Príspevková organizácia je výslovne odkázaná na využívanie vlastných
zdrojov, preto je povinná o svoje práva dbať, svoj majetok, teda aj svoje pohľadávky, chrániť, a preto aj
účinne zabezpečiť, a to aj hrozbou sankcie v podobe predmetného úroku z omeškania (penále).
6. Žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie zmluvne dohodnutého úroku vo výške 0,5 % denne
považoval súd prvej inštancie za dôvodný, ktorý nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku. V danej súvislosti poukázal na vznik nároku zmluvnej strany, v tomto prípade žalobcu, na
zodpovednosť za omeškanie žalovaného s plnením vyplývajúcim z dohodnutej zmluvy. Zmluvne
dohodnutý úrok je sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku, dôsledkom čoho je,
že veriteľ nemôže disponovať svojimi peňažnými prostriedkami a dlžník ich zasa neoprávnene,
bez súhlasu veriteľa, využíva vo svoj prospech. Výšku úrokov z omeškania upravuje

odsek 1 ustanovenia § 369 Obchodného zákonníka. Táto zákonná úprava úrokov z omeškania má za
cieľ byť ako sankcia za omeškanie so splnením peňažného záväzku dostatočne účinnou zábranou,
odrádzajúcou dlžníkov od neplnenia ich zmluvných povinností. Základným pravidlom, ktoré sa vzťahuje
na výšku úrokov z omeškania, je priorita dohody o výške úrokov z omeškania pred
zákonnou úpravou. Výška úrokov z omeškania dohodnutá stranami v zmluve má teda prednosť pred

zákonnou výškou úrokov z omeškania a zákon ju výslovne nelimituje. Strany si ju môžu dohodnúť podľa
konkrétnych okolností daného prípadu. Obchodný zákonník teda necháva priestor pre zohľadnenie
podmienok a potrieb v konkrétnych prípadoch. Limitácia výšky úrokov z omeškania v obchodnoprávnych
vzťahoch prichádza do úvahy len v prípade, ak výška úrokov z omeškania nebola
stranami dohodnutá, prípadne ak je takáto dohoda neplatná, alebo v prípade, ak záväzok vznikol

zo spotrebiteľskej zmluvy , kedy je podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka dlžník
povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanovila vláda Slovenskej republiky nariadením.
Zákon subjektívne práva priznáva a zároveň poskytuje aj ochranu ich výkonu,
nechráni ale taký výkon práva, aj keď neporušuje žiadne kogentné ustanovenie zákona, ktorý sa prieči
zásadám poctivého obchodného styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze zmluvnej voľnosti

poskytované zákonom v obchodných záväzkových vzťahoch. Zásady poctivého
obchodného styku predstavujú ucelený súbor zásad správania v oblasti obchodných záväzkových
vzťahov. Sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem vyjadrených v pojme
dobré mravy na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými sú obchodné záväzkové
vzťahy. Ide o poctivé, slušné a profesionálne správanie sa podnikateľov vo vzájomných vzťahoch.

Ich dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Limitujúcim
kritériom výšky úrokov z omeškania je rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho
zákonníka) alebo rozpor so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265
Obchodného zákonníka). Právu zo zmluvy, ktorou boli dohodnuté úroky z omeškania vo výške, ktoráodporuje zásadám poctivého obchodného styku, nemôže súd poskytnúť ochranu. V danom prípade bol
čas plnenia určený v zmluve lehotou 7 dní od splatnosti žalobcom vystavenej faktúry.
Žalobca plnil v zmysle nájomnej zmluvy svoj záväzok riadne a včas. Opak v konaní preukázaný nebol.

Preto aj žalovaný bol povinný poskytnúť riadne a včas žalobcovi plnenie, na ktoré sa zaviazal v nájomnej
zmluve. Žalovaný v rámci mailovej komunikácie so žalobcom poukázal na svoje aktuálne finančné
schopnosti, pričom z jeho strany nedošlo k podrobnejšiemu vysvetleniu jeho platobnej neschopnosti, či
už v písomnej forme, alebo iniciovaním rokovania so žalobcom, prípadne ponukou nejakej satisfakcie
za nesplnený záväzok. Podľa názoru okresného súdu práve zo zisku z predstavenia organizovaného

žalovaným konaného dňa 16.03.2017 mal žalovaný uhradiť žalobcovi nájomnou zmluvou dohodnuté
nájomné. Pokiaľ sa strany dohodli na úroku z omeškania vo výške 0,5 % denne, konajúci
súd mal za to, že pri dojednávaní tejto povinnosti žalovaného pre prípad nesplnenia si včas a riadne
záväzku žalovaného uhradiť nájomné, vychádzali účastníci nájomnej zmluvy práve z predpokladu, že
nájomné bude uhradené zo zisku z predstavenia konaného dňa 16.03.2017. Vzhľadom na existenciu
zisku žalovaným po uskutočnenom predstavení dňa 16.03.2017, (keďže žalovaný v spore

dosiahnutie zisku nepoprel), nemohli v jeho prípade vzniknúť žiadne prekážky na splnenie dojednanej
povinnosti. Zároveň v konaní neboli preukázané ani žiadne prekážky, pre ktoré žalovaný zo
zisku z predstavenia žalobcovi svoj dlh neuhradil. Okresný súd preto dospel k záveru,
že žalobca dôvodne vyúčtoval žalovanému úrok z omeškania faktúrou vyhotovenou dňa 25.08.2017,
teda po uplynutí takmer 5 mesiacov od splatnosti neuhradenej faktúry, splatnej dňa 31.03.2017, ktorou

bolo vyúčtované dohodnuté nájomné. Dohodnutá sankcia v rozsahu 0,5 % denne mala plniť preventívnu
funkciu, za účelom včasnej úhrady nájomného a aj z dôvodu hrozby tejto sankcie si mal žalovaný splniť
svoj záväzok z nájomnej zmluvy včas, pričom v konaní nebol preukázaný žiadny vážny dôvod, pre ktorý
tak žalovaný neučinil. Z uvedeného je zrejmé, že sankcia v podobe úroku z omeškania
vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy sa vzhľadom na postup žalovaného po prijatí plnenia od žalobcu

(poskytnutím nebytových priestorov dňa 16.03.2017 žalovanému) ukázala ako opodstatnená. Pokiaľ
žalovaný v duplike zo dňa 27.09.2018 poukazoval na neprimeranosť dojednaného úroku z omeškania
s tvrdením, že návrh žalobcu považuje za vysoko šikanózny, keďže za obdobie omeškania 8 mesiacov
požaduje skoro rovnakú výšku úroku z omeškania, ako bola istina, čo nemôže byť v súlade so zásadou
poctivého obchodného styku, ani s dobrými mravmi, súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalovaný

sa dopustil bez bližšie uvedeného dôvodu tohto osemmesačného omeškania so zaplatením dlhu voči
subjektu verejnej správy, hospodáriaceho s verejnými prostriedkami. Napriek tomu, že žalovaný si bol
plne vedomý svojej povinnosti a dojednaného úroku z omeškania, na ktorý vznikol žalobcovi nárok ex
lege prvým dňom, t.j. od 01.04.2017, od ktorého bol následne žalovaný v omeškaní s plnením,
bol žalovaný v omeškaní so zaplatením dlžnej sumy 960,00 Eur v celom rozsahu až do 02.07.2017 a

po úhrade sumy 350,00 Eur dňa 03.07.2017 bol v omeškaní so zaplatením zvyšku dlžnej
sumy 610,00 Eur až do 05.11.2017. Žalovaný si bol dojednanej výšky úrokov z omeškania v zmluve plne
vedomý a v priebehu konania nebolo preukázané, že by zmluva bola uzatvorená v rozpore s ust. § 37
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, a teda, že by bola v spojitosti s ust. § 39 Občianskeho zákonníka
právnym úkonom absolútne neplatným. Žalobca tvrdil, že nájomná zmluva bola uzatvorená slobodne a

vážne, nie za nápadne nevýhodných podmienok. Toto tvrdenie žalobcu žalovaný nepoprel. Z uvedeného
vyplýva, že žalovaný v procese uzatvárania nájomnej zmluvy dňa 23.01.2017 prejavil slobodne,
vážne a určitým spôsobom svoju vôľu uzatvoriť nájomnú zmluvu v celom jej rozsahu, teda aj
v časti bodu 3. čl. III. nájomnej zmluvy, ktorým bolo dohodnuté penále z dlžnej čiastky vo výške 0,5 %
za každý deň omeškania platby dohodnutého nájomného. S poukazom na uvedené súd žalobe žalobcu

v celom rozsahu (po čiastočnom späťvzatí žaloby) vyhovel.
7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP.
Žalobca bol v konaní plne úspešný, pričom jeho úspech spočíva jednak v úspechu v súdom priznanom
nároku žalobcu voči žalovanému, ako aj v zavinení žalovaného na čiastočnom zastavení konania, keď z
dôvodu plnenia žalovaného počas prebiehajúceho súdneho sporu žalobcovi plnil zvyšnú časť zmluvne

dohodnutého nájomného vo výške 610,00 Eur, ktorú sumu si žalobca v spore uplatnil. Žalobcovi tak súd
voči žalovanému priznal nárok a náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu, s tým, že o
výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho

zmeny vo výroku II. tak, že odvolací súd prizná žalobcovi voči žalovanému úrok z omeškania vo výške 8
% ročne zo sumy 950,00 Eur od 01.04.2017 do 02.07.2017 a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo
sumy 610,00 Eur od 03.07.2017 do 05.11.2017, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; alternatívnesa domáhal zrušenia predmetného rozhodnutia v odvolaním napadnutej časti a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Odvolateľ uviedol, že napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu považuje za

nesprávne, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. V odseku 42.
odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd zrejme omylom uviedol, že
uplatnený úrok z omeškania v rozsahu 0,05 % denne nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom,
keď je zrejmé, že žalobca si uplatnil úrok vo výške 0,5 % denne. S úrokom vo výške 0,05 % denne

by žalovaný nemal problém, úrok vo výške 0,5 % denne, t.j. 182,5 % ročne, je však podľa názoru
žalovaného nedôvodný, v rozpore s zásadami poctivého obchodného styku. Podľa názoru odvolateľa
prvoinštančný súd komplexne neskúmal okolnosti, za akých došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, a ani
obchodnoprávny vzťah medzi sporovými stranami. Pri uzatváraní zmluvy žalovaný nemal
v úmysle omeškať sa s úhradou faktúry za prenájom priestorov. Následne však nastala situácia, kedy
prostriedky z predstavenia bolo nutné využiť na iné nevyhnutné výdavky, na ktorých závisela

existencia jeho podnikateľskej činnosti. Úrok vo výške 182,5 % ročne podľa názoru odvolateľa
nie je primeraným ani zákonným, aj keď plní preventívnu funkciu. Odvolateľ sa nestotožnil ani s ničím
nepodloženýmzáveromkonajúcehosúduotom,žežalobcabolodkázanýnapríjemzdohodnutejzmluvy
o nájme, keďže takýto príjem nemôže byť jediným zdrojom pre príspevkovú organizáciu financovanú z
mestského rozpočtu. Žalovaný vedomý si funkcie úrokov z omeškania poukázal na skutočnosť, že pokiaľ

chcel v priestoroch žalobcu predstavenie realizovať, nemal možnosť ovplyvniť predloženú zmluvu. Inými
slovami, ak by žalovaný s podmienkami zmluvy nesúhlasil, žalobca by mu priestor neprenajal. Vo vzťahu
k svojim tvrdeniam o neprimeranosti dojednaných úrokov poukázal odvolateľ na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 4Cob/15/2013 a aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Obo 261/96, v zmysle ktorého právu zo zmluvy, ktorou boli dohodnuté úroky z omeškania vo

výške, ktorá odporuje zásadám poctivého obchodného styku, nemôže súd poskytnúť ochranu. V zmysle
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 3/96 dohodnutá výška úrokovej sadzby, pokiaľ nie je
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, môže prevyšovať úroky, ktoré
banky vyžadujú pri poskytovaní úverov. Odvolateľ dal tiež do pozornosti aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MObdo 6/2009. Podľa názoru odvolateľa úrok z omeškania vo

výške 0,5 % denne, t.j. 182,5 % ročne, predstavuje za obdobie cca 5 mesiacov sumu 826,05
Eur, čo možno považovať za úžeru.

10. Žalobca, ktorému bolo odvolanie žalovaného doručené dňa naň procesne nereagoval.

11. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované.

12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v druhej vete výroku a v závislom výroku

o trovách konania (tretia veta výroku) v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

13. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

14. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalovaného formulovanú v jeho opravnom prostriedku
sa odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami
okresného súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za
obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať
svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

15. V majoritnej časti svojho opravného prostriedku odvolateľ len zopakoval svoju argumentáciu
prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a
právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutiaa súdu opakovane predkladal svoje subjektívne právne závery, ku ktorým mal okresný súd v danom
prípade dospieť.

16. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotenímdôkazov(IV.ÚS252/04),aniprávonato,abybolastranapredvšeobecnýmsúdomúspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani

právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Okresný súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov o podanej žalobe rozhodol, pričom ku svojim
záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov, s prihliadnutím na individuálne okolnosti
prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu

dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty
strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil.
Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou;
prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi.
Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu;

vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania
vykonaného okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody
napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu
SR sp.z n. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).
Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých
všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho
súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

17. Odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd v celom rozsahu ako nedôvodné z
nasledovných dôvodov:

18. Pokiaľ žalovaný poukázal na nemožnosť ovplyvnenia uzatváranej zmluvy, keďže bez
pristúpenia k zmluve tak, ako mu bola predložená, by mu nebol priestor v dispozícii žalobcu prenajatý,

odvolací súd uvádza, že sa jedná o novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP a contrario, ktoré
súd nemohol pripustiť ako prípustný prostriedok procesnej obrany odvolateľa.
19.PreodvolaniepodľaCivilnéhosporovéhoporiadkujetypickýsystémneúplnejapelácie,ktorývylučuje
možnosť efektívneho uplatnenia nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní. Výnimkou pre
odvolateľa je použitie nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v odvolaní, a to za

splnenia taxatívne vymedzených podmienok v zmysle § 366 CSP. Z ust. § 366 CSP totiž vyplýva,
že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní
pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú
procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie. Zároveň prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany,
ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa §
366 CSP najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP). Pokiaľ teda odvolateľ vo
svojom odvolaní predložil novú skutkovú argumentáciu, ktorou chcel zvrátiť rozhodnutie súdu, na túto

už odvolací súd neprihliadal. Jednalo sa totiž o prostriedok procesnej obrany, ktorý mohol žalovaný
nepochybne predložiť už v štádiu prvoinštančného konania. Keďže žalovaný tento prostriedok procesnej
obrany využil až v rámci odvolacieho konania, odvolací súd ho už nemohol akceptovať, nakoľko v danom
prípade nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v § 366 CSP.

20. Podľa názoru krajského súdu sa nemožno stotožniť s tvrdeniami odvolateľa o tom, že súd prvej
inštancie neskúmal komplexne okolnosti, za akých došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, ako ani
obchodnoprávny vzťah medzi sporovými stranami. Pomerne rozsiahle závery týkajúce sa právnehopostavenia zmluvných strán, ako aj ich vzájomného vzťahu založeného nájomnou zmluvou sa
nachádzajú popísané v odsekoch 36. až 39., 89. až 95. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

21. Pozornosti odvolacieho súdu tiež neušlo, že v odseku 42. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd
prvej inštancie uviedol žalobcom uplatnený úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne, na čo poukazoval
i odvolateľ vo svojom odvolaní. Jedná sa však len o chybu v písaní, nakoľko z obsahu predloženého
spisového materiálu, vrátane listín doložených do konania, je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou
voči žalovanému domáha zaplatenia zmluvne dojednaného úroku z omeškania vo výške 0,5 % denne.

22. Neobstojí argumentácia žalovaného o tom, že pri uzatváraní zmluvy nemal v úmysle omeškať sa
s úhradou žalobcom vystavenej faktúry za prenájom priestorov, poukazujúc na následne vzniknutú
situáciu, keď finančné prostriedky z predstavenia musel nutne využiť na iné nevyhnutné výdavky, na
ktorých závisela existencia jeho podnikateľskej činnosti. Uvedené skutočnosti v danom prípade totiž
nijakým spôsobom nepreukazujú dôvod na oslobodenie žalovaného od zmluvne dojednanej sankcie pre

prípad, že objednávateľ (t.j. žalovaný) riadne a včas nesplní svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy.

23. Z obsahu podaného odvolania žalovaného je zrejmé, že primárnym dôvodom jeho nesúhlasu s
napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie je subjektívny názor odvolateľa o nesprávnom posúdení
výšky zmluvne dojednaného úroku z omeškania medzi žalobcom a žalovaným na základe zmluvy

o nájme zo dňa 23.01.2017, ktorý je podľa názoru odvolateľa neprimeraný a v rozpore s poctivým
obchodným stykom.

24. Ako vyplynulo z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom, medzi sporovými stranami došlo
dňa 23.01.2017 k uzatvoreniu nájomnej zmluvy. V predmetnej zmluve sa jej účastníci dohodli, že v

prípade, že faktúra nebude uhradená v termíne splatnosti, prenajímateľ bude nájomcovi účtovať na
„penále“ z dlžnej čiastky vo výške 0,5 % za každý deň omeškania platby. Táto skutočnosť nebola medzi
stranami sporu v konaní sporná. Na pojednávaní konanom dňa 13.09.2019 bolo zo strany žalobcu
ustálené, že sa jedná o zabezpečovací prostriedok zmluvne dohodnutých úrokov z omeškania podľa §
369 Obchodného zákonníka, resp., že sa nejedná sa o dojednanie zmluvnej pokuty.

25. Počas celého konania na prvoinštančnom súde, ako aj v rámci odvolacieho konania žalovaný zotrval
na svojom názore o neprimeranosti a nezákonnosti zmluvne dohodnutého úroku vo výške 182,5 %
ročne. Podľa názoru odvolacieho súdu však v prejednávanom prípade nie je namieste uvažovať nad
primeranosťou zmluvne dohodnutých úrokov z omeškania hypoteticky s poukazom

na ročné plnenie dojednaných úrokov. V danom prípade je potrebné zvažovať skutočnú ich výšku
tak, ako bola oprávneným subjektom, teda žalobcom, v spore uplatnená. Odvolací súd zdôrazňuje,
že výška dohodnutých úrokov z omeškania v jej absolútnom vyčíslení je plne závislá od toho, kedy
žalovaný (objednávateľ - nájomca) pristúpi k plneniu svojho splatného záväzku a uhradí žalobcovi
(prenajímateľovi)nájomné.Keďževprejednávanomprípadebolivzmluvedohodnutéúrokyzomeškania

(penále) percentuálnou sadzbou za každý deň omeškania, a teda nie pevnou sumou, reálna výška
zabezpečenia závisela výlučne od žalovaného a od okamihu, kedy ako dlžník pristúpi k
úhrade svojho záväzku. Napriek tomu, že v danom prípade nejde o zanedbateľný postih,
tak nemožno bez ďalšieho konštatovať, že ide dohodnuté úroky z omeškania v neprimeranej výške.
Kritérium pre posúdenie primeranosti nemôže byť len celková výška uplatnených úrokov z omeškania

k okamihu rozhodovania súdu, ak výška plnenia priamo závisela na dobe trvania omeškania dlžníka so
splnením povinnosti, ktorú dohoda o úrokoch z omeškania zabezpečovala.

26. Za adekvátny považuje odvolací súd prístup prvoinštančného súdu, ktorý pri otázke (ne)primeranosti
či (ne)existencie rozporu dohodnutých úrokov z omeškania s poctivým obchodným stykom prihliadal na

postavenie jednotlivých subjektov dotknutých zmluvným vzťahom, ktorý vznikol na základe uzatvorenej
nájomnej zmluvy. Aj keď odvolateľ s touto argumentáciou konajúceho súdu nesúhlasil, aj krajský
súd je toho názoru, že finančné prostriedky získané z nájomného za prenájom priestorov divadelnej
sály predstavujú u žalobcu, (ktorý má postavenie príspevkovej organizácie financovanej z mestského
rozpočtu), kľúčový zdroj príjmov. Je tak dôvodné domnievať sa, že u takéhoto subjektu existuje veľký

záujem na zabezpečení zmluvného vzťahu, v danom prípade formou zmluvne dohodnutých úrokov z
omeškania, ako plnohodnotného preventívneho, ale aj sankčného mechanizmu.27. S prihliadnutím na postavenie prenajímateľa a význam zabezpečovanej povinnosti na
zaplatenie dojednaného nájomného, bez ďalších pochybností možno konštatovať dôvodnosť uzavretia
dohody účastníkov zmluvy o úrokoch z omeškania. Zároveň v posudzovanom prípade ani samotná

výška tohto zabezpečovacieho prostriedku, určená sadzbou 0,5 % za každý deň omeškania,
automaticky nezakladá záver o jej neprimeranosti. Ako už bolo konštatované vyššie, celková výška
úrokov z omeškania závisela výlučne od správania sa žalovaného. Ak by teda žalovaný ako dlžník riadne
a včas uhradil svoj záväzok na zaplatenie dohodnutého nájomného, nedostal by sa do omeškania a
žalobcovi by nevznikol žiadny nárok na úhradu dojednaných úrokov z omeškania.

28. Vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam predostretým žalovaným v rámci podaného opravného
prostriedku odvolací súd uvádza, že judikatúra súvisiaca s problematikou (ne)primeranosti
zabezpečovacích zmluvných dojednaní v obchodnoprávnych vzťahoch nie je konštantná. Uvedené je
spôsobené možnosťou voľnej úvahy, ktorá je tomu-ktorému konajúcemu súdu vzhľadom na právnu
úpravu danej problematiky daná. Zároveň pri rozhodovaní každého sporu musí súd vždy prihliadnuť

aj na individuálne okolnosti prejednávaného prípadu. Tak tomu bolo aj v aktuálne prejednávanom
spore. Len pre príklad, v súlade s eurokonformným výkladom poukazuje na viacero rozhodnutí
Najvyššieho súdu ČR, vychádzajúcich z identickej právnej úpravy, v zmysle ktorých je možné aj
zabezpečovací prostriedok (zmluvnú pokutu) dojednaný vo forme úroku, ktorý pri jeho ročnom vyjadrení
aj niekoľkonásobne prevyšuje zabezpečenú pohľadávku, považovať za primeranú - jedná sa o

rozhodnutie sp. zn. 30Cdo 2247/99, sp. zn. 33Odo 588/2003, sp. zn. 33Odo 8110/2006, či dokonca o
rozhodnutie sp. zn. 33Odo 204/2001, v ktorom nebola posúdená ako neprimeraná ani zmluvná
pokuta dojednaná vo výške 2 % z dlžnej čiastky denne.

29. Pokiaľ žalovaný podporne poukázal na rozhodovaciu činnosť iného odvolacieho súdu, k tomu

odvolací súd uvádza, že z ust. § 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri svojom
rozhodovaní viazaný. Je zrejmé, že odvolateľom označené rozhodnutie takým nie je. Zároveň, ako už
bolo uvedené vyššie, pri svojom rozhodovaní musí súd vždy prihliadať na individuálne
okolnosti tej-ktorej prejednávanej veci.

30. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, pri súčasnom nezistení nedostatkov v postupe
súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací
súd rozsudok okresného súdu v druhej vete výroku ako vecne správny podľa § 387 CSP
p o t v r d i l .

31. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o
trovách prvoinštančného konania (tretia veta výroku), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval
žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu, a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu, resp. zavineniu
sporových strán na zastavení konania v zmysle zákonných ustanovení týkajúcich sa rozhodovania súdu
o trovách konania.

32. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (prvá veta výroku) zostal rozsudok okresného súdu
nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1

CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu
v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O výške náhrady
trovtohtoštádiakonaniarozhodnepoprávoplatnostitohtorozhodnutiasamostatnýmrozhodnutímsúdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

34. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).