Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. september 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/69/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512201554
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8512201554.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobkyne: I. Y., O.. C., L.. XX.X.XXXX, P. J.
XXXX L.. F.. Z. D.. J. O., V. XXX XX D. Š. S., právne zastúpenej JUDr. Martinom Staroňom, advokátom
so sídlom Hlavná 89, Prešov 080 01, proti žalovanej: D.J.K. spoločnosť ručením obmedzeným so sídlom
Južná Trieda 26, 040 01 Košice, IČO: 31 691 897, právne zastúpenej JUDr. Stanislavom Lampartom,
advokátom so sídlom Námestie sv. Mikuláša 29, 064 01 Stará Ľubovňa, o určenie vlastníckeho práva,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 6C/22/2012-231 zo dňa
24.7.2017 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Priznáva sa žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %,
o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len súd prvej inštancie) žalobu zamietol
a priznal náhradu trov konania žalovanej voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

2.Súdprvejinštancievodôvodnenírozsudkuokreminéhouviedol,žepredmetnoužalobousažalobkyňa

domáhala určenia, že nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX k.ú. D. Ľ., a to stavba súpisné číslo
XX postavená na pozemku KN-C parcela číslo XXXX/X o výmere 228 m2, druh pozemku: zastavané
plochy a nádvoria, druh stavby - budova ubytovacieho zariadenia, popis stavby - obchodná budova, druh
chránenej nehnuteľnosti: nehnuteľná kultúrna pamiatka (národná kultúrna pamiatka), patrí do dedičstva
po poručiteľovi Š. N. v ideálnom podiele 1 z celku, do dedičstva po poručiteľovi S. N. v ideálnom podiele
1 z celku a do dedičstva po poručiteľovi W. N. v ideálnom podiele 1 z celku s poukazom na skutočnosť,
že žalobkyňa je vnučkou po Š.M.L. N., ktorý zomrel vo E. v roku XXXX a R. N., O.. Y., ktorá zahynula v

koncentračnom tábore počas 2. svetovej vojny. Z ich manželstva sa narodila dcéra D. dňa XX.X.XXXX,
ktorá sa vydala za X. C.. Z tohto manželstva sa ako jediné dieťa narodila žalobkyňa. Otec žalobkyne
zomrel v roku XXXX a v roku XXXX zomrela aj matka žalobkyne, čím žalobkyňa ostala jedinou dedičkou
po svojej matke, a teda aj po Š.M.L. N.. V roku 1912 nadobudol Š. N. spolu s manželkou R. N. na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 10.12.1912 nehnuteľnosti, a to záhrada miestnej trati a dom číslo popisné XX
s dvorom v miestnej trati, ktoré nehnuteľnosti boli zapísané pod A1 ako parcela číslo XXX záhrada v
miestnej trati o výmere 730 m2 a následne pod A parcela číslo XXX dom č.p. XX s dvorom miestnej trati

o výmere 233 m2 a 597 m2. V roku 1938 bolo zahájené pokračovanie o vyvlastňovanie celej záhrady
s parcelou číslo XXX a v roku 1940 sa poznámka pokračovania vyvlastňovacieho konania vymazala.
Následne v roku 1947 sa parcela č. XXX dom č.p. XX s dvorom rozdelil na parcelu číslo XXX/X dom
č.p. XX s dvorom o výmere 233 m2 a parcelu číslo XXX/X palenčáreň o výmere 364 m2. Parcelačíslo XXX - záhrada a parcela číslo XXX/X - palenčáreň sa zapísali do novej pozemnoknižnej vložky
číslo XXXX. Na základe svedectva o dedičskom práve okresného súdu zo dňa 23.1.1949 a uznesenia
Rekurzného súdu zo dňa 23.2.1949 sa vložilo vlastnícke právo S. N. v 1 a W. N. v 1 po R. N., O..

Y.. Na základe výmeru Povereníctva výživy v J. zo dňa 4.5.1950 číslo XXXXX/XXXX-W../. sa vložilo
vlastnícke právo pre E. B.. Na základe tohto dokumentu bola predmetná nehnuteľnosť znárodnená a bol
vykonaný zápis vlastníctva štátu v pozemkovej knihe a štát prevzal bez právneho dôvodu vlastníctvo,
čo bolo reštitučným dôvodom podľa § 6 ods. 1 písm. k) a ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Žalobkyňa mala za to, že podmienky pre znárodnenie

neboli splnené, pretože nebolo vydané individuálne správne rozhodnutie ministra výživy o tom, že sú
splnené podmienky znárodnenia, ktoré bolo zásadnou podmienkou znárodnenia a bez ktorého nemohlo
k znárodneniu dôjsť. Následne došlo v evidencii nehnuteľností k ďalším zmenám vlastníctva až do
súčasnosti, kedy je ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaná žalovaná, a to na základe kúpnych
zmlúv registrovaných pod č.k. V XXX/XX-XXX/XX, V XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX-XXX/XX, V XXX/
XXXX zo dňa XX.X.XXXX-XXX/XX. Žalobkyňa tvrdila, že je jedinou oprávnenou dedičkou po Š. N.,

pričom na predmetnú nehnuteľnosť má právo v podiele 1 a druhá polovica má pripadnúť do dedičstva po
vlastníkoch S. S. W. N., ktorí ju nadobudli na základe svedectva o dedičskom práve po R. N.L.. Nakoľko
žalobkyňa ako cudzinka nebola oprávnenou osobou podľa § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. a nemohla
sa domáhať nápravy krívd, ktorej jej v tejto súvislosti vznikli, domáhala sa ochrany svojho vlastníctva
podľa § 126 ods. 1 OZ. Poukazovala tiež na svoj naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho

práva, nakoľko v tejto veci je potrebné zosúladenie zápisu v katastri nehnuteľností s faktickým stavom.
Zdôraznila, že nehnuteľnosť zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. XX k.ú. D. Ľ. pod A2 ako dom parcela
číslo XX s parcelou číslo XXX/X o výmere 233 m2, je tá istá nehnuteľnosť ako v súčasnosti zapísaná
nehnuteľnosť na LV č. XXXX k.ú. D. Ľ., stavba súpisné číslo XX, ktorá je postavená na pozemku KN-C
parcela číslo XXXX/X o výmere 228 m2 - zastavané plochy a nádvoria. Žalobkyňa poukazovala tiež na

svoju aktívnu vecnú legitimáciu, pretože je jedinou vnučkou Š. N. a S. N. a W. N. ako bratia Š. N. nemali
žiadne deti ako dedičov v prvej dedičskej skupine, teda ich jediným dedičom je ich neter, to je dcéra Š.
N. - D. N. - matka žalobkyne. Z tohto dôvodu ako jediný dedič po S. N. S. W. N. pripadá do úvahy len
žalobkyňa, a teda je daná aktívna vecná legitimácia žalobkyne k celej nehnuteľnosti.

3. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, mala za to, že doposiaľ nebol ustálený okruh dedičov právnych
nástupcov, ktorí by boli aktívne legitimovaní na podanie žaloby, pričom je vecou žalobkyne, aby túto
skutočnosť hodnoverne preukázala. Zároveň mala žalovaná za to, že doteraz nebolo nepochybne
preukázané, že by neboli splnené podmienky vyvlastnenia, pretože tvrdenia v žalobe nie sú doložené
hodnovernými dokladmi. Ak by aj došlo k pochybeniam, tieto bolo možné riešiť výlučne v zmysle zákona

č. 87/1991 Zb. a sama žalobkyňa uvádza, že z jej strany splnené podmienky na reštitúciu neboli.
Žalovaná zdôraznila, že spornú nehnuteľnosť nadobudla na základe platnej a účinnej kúpnej zmluvy zo
dňa 30.11.1995 od vlastníčky T. P., ktorá nehnuteľnosť nadobudla kúpnou zmluvou zo dňa 28.6.1991 od
Československého štátu, organizácie M. Žalovaná teda nadobudla nehnuteľnosti od právneho subjektu,
ktorý bol vlastníkom a bol zapísaný na liste vlastníctva a žalovaná teda nepochybne vychádzala z

právnej záväznosti tohto údaja a nehnuteľnosti nadobudla dobromyseľne od vlastníka. Z týchto dôvodov
patrí žalovanej riadna súdna ochrana. Poukazovala na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 165/11,
ktorý konštatuje ochranu princípu dobrej viery nadobúdateľa. Vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov,
pokiaľ svoje právo nadobudli v dobrej viere, užíva ochranu a nezaniká, čo je v súlade s článkom 11
z Listiny základných práv a slobôd a ústavnými princípy SR. Už tento dôvod sám o sebe stačí na

zabezpečenie právnej istoty žalovanej ako riadneho vlastníka, ktorá legálnym spôsobom nehnuteľnosti
nadobudla a spôsobuje to nedôvodnosť žaloby. Ak by aj bol spochybnený základ (kúpna zmluva s pani
P.), tak žalovanej nepochybne svedčí vlastnícke právo aj tak, že nehnuteľnosti riadne nadobudla a bola
oprávneným držiteľom vydržaním podľa § 134 OZ.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní s poukazom na ustanovenie § 123, § 124, § 126, §
129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 a § 460 Občianskeho zákonníka, ako aj na ustanovenie § 77 ods.
1, 2 a § 137 CSP dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a v konaní nepreukázala
svoje právne nástupníctvo po nebohom Š. N., nebohom S. N., a nebohom W. N.. Z výpovede v konaní
vypočutého svedka I.. C. B. vyplýva, že po S. N. je jeden dedič - syn, ktorý žije vo E. a volá sa G.

N.. Strýkovia žalobkyne zdedili majetok, o čom prebehlo dedičské konanie a svedok tiež uviedol, že
rodné a úmrtné listy právnych predchodcov žalobkyne vie zabezpečiť a poukázal tiež na skutočnosť,
že medzi nim a G. N. prebehla mailová komunikácia, v zmysle ktorej vie na základe výzvy súdu tieto
listiny predložiť. Poukázal na skutočnosť, že rodičia žalobkyne v roku XXXX, ako aj ostatní občaniažidovského pôvodu odišli do O. a následne v roku XXXX do A., kde si zmenili mená z C. na C.. Na
žiadosť právneho zástupcu žalobkyne bolo odročené pojednávanie za účelom zistenia súhlasu G. N. so
vstupom do konania na strane žalobkyne, resp. v prípade nesúhlasu uviedol, že bude navrhovať, aby

vystupoval na strane žalovaného pre zachovanie vecnej legitimácie a v okruhu strán sporu, avšak na
následnom pojednávaní 24.7.2017 zástupca žalobkyne uviedol, že sa mu nepodarilo získať súhlas C..
G. N. so vstupom do konania, preto nespresnil aktívnu legitimáciu a nemal žiadne návrhy na doplnenie
dokazovania. Zároveň zástupca žalovanej predložil aj Rozhodnutie povereníctva výživy zo dňa 4.5.1950
číslo XX.XXX/XXXX - W../. pod č.d. XXX/XX, ktorým bolo učinené vyvlastnenie a boli splnené všetky

podmienky v zmysle Dekrétu prezidenta republiky. Poukázal tiež na skutočnosť, že medzi vládou ČSSR
a USA bola dňa 29.1.1982 uzatvorená dohoda, podľa ktorej nároky znárodnenia má riešiť vláda USA,
ktorej bolo v tom čase vyplatených 81,5 milióna amerických dolárov.

5. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že v zmysle LV č.XXXX
k.ú. D. P. je žalovaná obchodná spoločnosť výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, a to parcely evidovanej

na katastrálnej mape číslo XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 245 m2, parcely číslo XXXX/
X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 228 m2, stavby postavené na parcele číslo XXXX/X súpisné
číslo XX - obchodná budova a stavby postavenej na parcele číslo XX/X súpisné číslo XXX - polyfunkčný
dom - nebytová budova. Predmetnú nehnuteľnosť žalovaná obchodná spoločnosť získala na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 30.11.1995 od predávajúcej T. P. za kúpnu cenu 4.000.000,- Sk. Žalobkyňa

pani I. Y. predložila svoj rodný list preukazujúci narodenie osoby I. C., nar. XX.X.XXXX v T., kde ako
otec je zapísaný X. C. a matka E. C., rodená N.. Z tvrdení v žalobe, ako aj z výpovede svedka I..
B. vyplýva, že rodičia žalobkyne i ona po presťahovaní do K. si zmenili meno a jej matka si zmenila
meno na Q. C.. Túto skutočnosť mal súd prvej inštancie preukázanú aj úmrtným listom Q. C., zomrelej
XX.XX.XXXX, kde ako dcéra je uvedená pani I. Y.. Z predloženého cestovného pasu na meno D. C.

je preukázaná skutočnosť, že táto má v cestovnom pase zapísané dieťa s menom I., nar. XX.X.XXXX.
Úmrtným listom Q. C. aj rodným listom I. C. mal súd prvej inštancie preukázané, že ide o matku a dcéru.
Príbuzenský vzťah medzi pánom E. N., S. N. a W. N. súd prvej inštancie nemal preukázaný žiadnym
hodnoverným dôkazom, ktorá skutočnosť bola len žalobkyňou tvrdená. Samotná žalobkyňa a následne
i svedok navrhovaný žalobkyňou I.. B. v konaní prezentovali, že pán S. N. má syna C.. G. N. žijúceho vo

E.,avšakopäťpríbuzenskývzťahmedziniminebolzostranyžalobkynežiadnymspôsobompreukázaný.
Z pozemnoknižnej vložky číslo XX k.ú. D. P. je zrejmé, že E. N. a jeho manželka R. N., rod. Y. boli každý
jeden z nich v 1 vlastníkmi nehnuteľností, parcela XXX - záhrada v miestnej trati, parcela číslo XXX/X
- dom č.p. XX s dvorom v miestnej trati a parcely číslo XXX/X - palenčáreň v miestnej trati titulom kúpy
10.12.1912, pričom po R. N. jej podiel zdedili S. N. a W. N. po 1. Z rozhodnutia povereníctva výživy zo

dňa 4.5.1950 č. XX.XXX/XXXX-IV/X pod č.d. XXX/XX., vyplýva rozsah znárodnenia majetkovej podstaty
podniku O. G. a spol., D. P., ktorého znárodnenie bolo vyhlásené vyhláškou č. 2375/1948 U.1. a ktorého
majetková podstata bola v rozsahu jeho znárodnenia začlenená vyhláškou č. 3450/1948 Ú.1. do R.,
pričom do majetkovej podstaty uvedeného znárodneného podniku náležia a spolu s ním boli znárodnené
nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe kat. územia D. P.: a) č.vl. XXXX A I rad.č. 1 a 2, parcela č.

XXX a XXX/X, zapísané pod B45 na meno D. v 1, a E. C., rod. N. v 1; b) č.vl. XXXX A I rad. č. 1. parcela
č. XXX, zapísané pod B na meno X. C., obchodník v 1 a X. C., obchodník v 1; c) č.vl. XX A I rad č.2,
parcela č. XXX/X, zapísané pod B na meno E. N. v 1, S. N. v 1, W. N. v 1 so všetkými prevádzkovými,
hospodárskymi a obytnými budovami, so všetkým zariadením, príslušenstvom a prírastkami. V zmysle
bodu b) na základe tohto výmeru bolo povolené v pozemkovej knihe kat. územia D. P. vykonať zápisy a)

na nehnuteľnosti č. vložky XXXX A I rad. č. 1 a 2, parcela č. XXX a XXX/X, b) na nehnuteľnosti č. vložky
XXXX A I rad. č.1, parcela č. XXX, c) na nehnuteľnosti č. vložky XX A I rad. č. 2 parcela č. XXX/X pod
B vklad práva vlastníckeho pre (prechod práva vlastníckeho na): E..

6. Súd prvej inštancie dospel teda k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a v konaní

nepreukázala svoje právne nástupníctvo po nebohom Š., S., S. W. N.. Jej tvrdenia, že Š. N. je jej starý
otec a nebohý S. a W. N. sú jej strýkovia, nemal súd prvej inštancie žiadnym spôsobom preukázané.
Z toho dôvodu oprávnenosť žalobkyne domáhať sa určenia, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva
po nich, nebola v konaní preukázaná a nebola teda daná základná procesná podmienka - aktívna
vecná legitimácia, ktorá by ju oprávňovala na podanie takejto žaloby. Napriek skutočnosti, že dôvodom

zamietnutia žaloby bolo nepreukázanie aktívnej legitimácie a právneho nástupníctva medzi žalobkyňou
a Š., S. S. W. N., súd prvej inštancie považoval za potrebné vyjadriť sa i k skutkovým tvrdeniam
prezentovaným stranami sporu v priebehu konania.7. Tvrdenie žalobkyne, že v danom prípade nedošlo k právoplatnému vyvlastneniu, pretože neboli
splnené podmienky znárodnenia, nakoľko nebolo vydané žiadne rozhodnutie ministra výživy, bolo
vyvrátené žalovanou stranou, ktorá predložila rozhodnutie Povereníctva výživy v J. zo dňa 4.5.1950, č.

XX.XXX/XXXX - E../., ktoré bolo Okresným súdom v D. Ľ. oddelením pozemkových kníh dňa 22.5.1950
doručené a dňa 23.6.1952 zapísané.

8.Vsúvislostistvrdenímžalobkyne,žeakocudzinkanebolaoprávnenouosoboupodľa§3ods.1zákona
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, v dôsledku čoho sa nemohla domáhať nápravy krívd,

ktorej jej v tejto súvislosti vznikli a ochrany svojho vlastníckeho práva sa domáhala podľa ustanovenia
§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie uviedol, že reštitučné zákony predstavujú vo
vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis. Zákon č. 87/1991 Zb. obsahoval lehotu, do ktorej bolo
potrebné si reštitučný nárok uplatniť. Táto lehota mala charakter prekluzívnej lehoty a skonštatoval, že
tieto lehoty v zásade už uplynuli. Súdu prvej inštancie je známe, že v tejto súvislosti sa v aplikačnej praxi
objavil problém možnosti domáhať sa vydania veci vypratania alebo určenia vlastníckeho práva aj po

uplynutí týchto prekluzívnych lehôt s odkazom na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva. Na predmetnú
problematiku sa v praxi vytvorili dva právne názory. Podľa prvého je možné sa aj po uplynutí reštitučných
lehôt domáhať ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom vlastníckych žalôb v režime Občianskeho
zákonníka. Podľa druhého názoru je uplatnenie ochrany prostredníctvom vlastníckej žaloby po uplynutí
prekluzívnych lehôt vylúčené. Súd prvej inštancie sa priklonil k druhému názoru s poukazom na záver

rozhodnutia Ústavného súdu SR III.ÚS 177/2013-18, na v ňom uvádzané stanovisko Pléna Ústavného
súdu ČR Pl. ÚS - ST.21/05 a tiež na Veľký komentár k Občianskemu zákonníku diel jeden § 1-450,
ktorého autormi sú Števček, Dulák, Bajanková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kolektív. Súd prvej
inštancie mal za to, že po uplynutí prekluzívnych reštitučných lehôt sa nie je možné domáhať ochrany
vlastníckeho práva, pretože týmto spôsobom by dochádzalo k priamemu obchádzaniu reštitučného

zákonodarstva tam, kde konkrétny subjekt nespĺňal podmienky stanovené reštitučnými predpismi (tak
ako v tomto prípade), nakoľko žalobkyňa bola cudzinka, štátna príslušníčka A., prípadne v prípadoch,
kedy bol v rámci konania podľa reštitučných predpisov neúspešný, alebo ak si svoj nárok v rozsahu
reštitučných práv vôbec neuplatnil. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukazoval na charakter
Slovenskej republiky ako právneho štátu, pričom jedným zo základných princípov je princíp právnej

istoty. Uvedenému preto zodpovedá aplikácia právnych predpisov v rozsahu ich účelu s vylúčením
možnostiichobchádzaniaazneužívania.Súdprvejinštanciepretozdôraznil,žeajvprípadepreukázania
právneho nástupníctva by už z vyššie uvedeného dôvodu žalobu taktiež zamietol. Najviac sa súd
prvej inštancie stotožnil s tvrdením žalovanej, že minimálne od roku 1995 je žalovaná dobromyseľnou
držiteľkou spornej nehnuteľnosti, čím sú splnené podmienky pre vydržanie. Z týchto dôvodov súd prvej

inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.

9. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP a plne úspešnej žalovanej
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

10. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písmeno e), f), h) CSP a navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobe vyhovel a priznal
jej trovy prvoinštančného a odvolacieho konania, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že neuniesla
dôkazné bremeno a nepreukázala svoje právne nástupníctvo po Š., S. S. W. N., nakoľko predložila

listinné dôkazy preukazujúce, že je ich právnym nástupcom a navrhla vykonať dokazovanie vyhľadaním
listín o úmrtí uvedených právnych predchodcov, pretože pokiaľ títo ako židovskí občania zahynuli v
koncentračnýchtáboroch,takžalobkyniotejtoskutočnostiniktonedážiadnepotvrdenie.Napreukázanie
skutočností o smrti uvedených osôb žalobkyňa navrhla vykonať rozsiahle dokazovanie, ktoré súd prvej
inštancie nevykonal. Skutočnosť, že nie je možné predložiť úmrtné listy a rozhodnutia o vyhlásení za

mŕtvych pri úmrtí v koncentračnom tábore, nespôsobuje nepreukázanie právneho nástupníctva, ale
povinnosť súdu v rámci navrhnutého dokazovania, aby tento zisťoval a vyhľadával dôkazy. Mala za to,
že v danom prípade nedošlo k právoplatnému vyvlastneniu, čo súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil. Trvala tiež na tom, že nebola oprávnenou osobou podľa § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., a
preto sa nemohla domáhať nápravy krívd v reštitučnom konaní. Žalobkyňa svoje právo opierala aj o

rozhodnutie Ústavného súdu SR III.ÚS 178/06, II.ÚS 213/09, v ktorých bol vyslovený záver, že reštitučné
predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby
im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho
dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojhonároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho
práva. Žalobkyňa tiež zdôraznila, že má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, nakoľko
je potrebné zosúladenie zápisu v katastri nehnuteľností s faktickým stavom a tiež skutočnosť, že je

jedinou oprávnenou dedičkou po Š. N., pričom na predmetnú nehnuteľnosť ma právo v podiele 1 a
druhá polovica má pripadnúť do dedičstva po vlastníkoch S. N. S. W. N., ktorí ju nadobudli na základe
svedectva o dedičskom práve po R. N..

11. K odvolaniu zaslala svoje vyjadrenie žalovaná spoločnosť majúc za to, že je neopodstatnené a

neobsahuje žiaden skutkový, ani právny argument, ktorý by spochybnil napadnutý rozsudok, pretože
tentojesprávny,zákonnýahlavnespravodlivý.Žalobkyňapočastrvaniasúdnehokonaniamaladostatok
času na to, aby riadne ustálila a preukázala aktívnu legitimáciu v spore. Žalobkyňa nemohla byť a
ani nebola jedinou dedičkou po poručiteľoch Š., S. S. W. N. a už len táto samotná skutočnosť je
dôvodom na zamietnutie žaloby. Žaloba však nie je dôvodná aj pre nedôvodnosť hmotnoprávnu. K
zmene vlastníctva totiž nedošlo z dôvodov arizácie, ale výlučne z titulu podľa dekrétu číslo XXX/XXXX

prezidenta republiky o znárodnení niektorých podnikov potravinárskych. Žalobkyňa počas konania
tvrdila, že k vyvlastneniu došlo nezákonne, nakoľko na vykonanie dekrétu nebol vydaný administratívny
akt. V priebehu konania však žalovaná zabezpečila a predložila rozhodnutie povereníctva výživy zo dňa
4.5.1950, ktoré jednoznačne preukazuje platnosť a zákonnosť vyvlastnenia a ktoré je riadne zapísané
v pozemkovej knihe. Už z toho je zrejmé, že došlo k riadnemu prechodu predmetného majetku na

štát. Po nadobudnutí vlastníckeho práva štátom tento majetok sa stal súčasťou štátnych podnikov
a dňa 28.6.1991 O. Š..G.. D. Ľ. kúpnou zmluvou predal nehnuteľnosti T. P.. Následne 30.11.1995
pani P. nehnuteľnosti predala žalovanej spoločnosti, ktorá zmluva bola riadne zapísaná v katastri
nehnuteľností a od roku 1995 až doteraz, teda 22 rokov žalovaná spoločnosť drží svoje vlastníctvo,
stará sa oň, udržuje ho a platí zaň daň. Okrem toho na nehnuteľnosti je zapísané záložné právo v

prospech VÚB, a.s. Za tejto situácie teda vlastnícke právo svedčí žalovanej, ktorá okrem riadnej kúpnej
zmluvy podporne nadobudla vlastníctvo aj z titulu vydržania. Žalovaná ako dobromyseľný nadobúdateľ,
ktorý riadne nadobudol nehnuteľnosti od vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností je v zmysle
právnych prepisov vrátane Ústavy SR a Listiny základných ľudských práv dobromyseľným vlastníkom
chráneným z titulu nadobudnutia v dobrej viere, čo je jednou zo základných zásad právneho štátu.

Podľa žalovanej, prípadné nároky vyplývajúce zo znárodnenia majú byť riešené v zmysle dohody medzi
vládou ČSSR a USA zo dňa 29.1.1982 a nijako nemôžu ísť na ťarchu žalovanej spoločnosti. Nakoľko
teda odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a neobsahuje žiaden skutkový, ani právny argument, ktorý by
vyvracal rozhodnutie súdu prvej inštancie, navrhla, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a
priznal žalovanej náhradu trov konania vrátane odvolacieho konania v celom rozsahu.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu, aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami, nevykonaním dôkazov a nesprávnym právnym
posúdením, či súd prvej inštancie riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že
v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR
II.ÚS 78/05).

14. Odvolací súd sa čiastočne stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie.

15. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho

neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola
alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.6.2010 sp.zn. 5Obo/52/2010).

16. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 OSP (§
191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
nevyplynuli, ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo alebo pretože v hodnotení dôkazov,
poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesu účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor,
alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniu § 133 až 135 OSP (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu ČR vo veci 21/CDO/65/2000).

17. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po
jej právnych predchodcoch - starom otcovi Š. N. v podiele 1 z celku a jej strýkoch - S. N. S. W. N. v
podiele po 1 z celku.

18. Mala za to, že v súvislosti s preukázaním svojej aktívnej vecnej legitimácie do spisu predložila listinné

dôkazy preukazujúce, že je právnym nástupcom týchto osôb a zároveň, že navrhla vykonať dokazovanie
na vyhľadávanie listín o úmrtí uvedených právnych predchodcov, ktoré súd prvej inštancie nevykonal.
Skutočnosť, že nie je možné predložiť úmrtné listy a rozhodnutia o vyhlásení za mŕtvych pri úmrtí v
koncentračnom tábore nespôsobuje nepreukázanie právneho nástupníctva, ale povinnosť súdu prvej
inštancie tieto dôkazy zisťovať a vyhľadávať ich.

19. Podľa § 185 ods. 1, 2, 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), súd
rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z
verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán
sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak.

Súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované
rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.

20. V zmysle tohto ustanovenia súd vykonáva iba tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhli, sám má
obmedzenú dôkaznú iniciatívu. Výnimky z tejto zásady ustanovujú odseky 2, 3. V novej právnej úprave

dokazovania sa kladie zvýšený dôraz na procesnú diligenciu procesných strán, čoho dôsledkom je
obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýnimočne na procesné strany. Ak súd
niektoré navrhnuté dôkazy nevykonal, musí v odôvodnení rozsudku odôvodniť, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP).

21. Podľa § 187 ods. 1, 2 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä
výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie
je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

22. Už z dôkazného prostriedku - výsluchu svedka navrhnutého žalobkyňou I.. B. vyplynula skutočnosť,
že po S. N. je jeden dedič - jeho syn G. N. žijúci vo E., s ktorým svedok komunikoval prostredníctvom
mailu s tým, že tento by mal predložiť rodné a úmrtné listy právnych predchodcov žalobkyne. Do
rozhodnutia súdu prvej inštancie sa tak však nestalo a žalobkyňa ani neupravila okruh účastníkov
tohto konania. Žalobkyňa tvrdila, že Š. N. bol jej starý otec a S. S. W. N. boli jej strýkami. Uvedené

skutočnosti však žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala. Žalobkyňa tvrdila, že je jedinou dedičkou
po Š. N., ktorý mal s manželkou R. N., rod. Y. jedinú dcéru D. C. (manžel X.), ktorá si neskôr zmenila
meno na Q. C., ktorá je matkou žalobkyne. Z výpovede svedka I.. B. však vyplynulo, že minimálne
S. N. má právneho nástupcu, a to syna G. N. žijúceho toho času vo E.. Vzťah medzi Š.S. N. a S.
N. a W. N. doposiaľ preukázaný nebol. Rovnako nebol preukázaný ani vzťah medzi týmito osobami a

žalobkyňou.Možnotedaskonštatovať,žežalobkyňavpriebehuceléhokonanianeunieslasvojedôkazné
bremeno a v konaní doposiaľ nepreukázala svoje právne nástupníctvo po nebohom Š. N. a rovnako
ani po nebohom S. N. a nebohom W. N.. Odvolací súd sa teda prikláňa ku konštatovaniu súdu prvej
inštancie, že žalobkyňa nepreukázala svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie predmetnej žaloby ourčenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nebohých uvádzaných osobách a rovnako aj o
nedostatočnom okruhu účastníkov konania ohľadne celého predmetu konania. V súvislosti s odvolacou
námietkou odvolací súd konštatuje, že nebolo potrebné preukazovať dátum a miesto úmrtia tvrdených

nebohých právnych predchodcov žalobkyne, pretože žalobkyni sa nepodarilo preukázať, že by tvrdené
osoby jej právnymi predchodcami skutočne boli. Túto skutočnosť spochybňuje aj výpoveď žalobkyňou
navrhnutého svedka I.. B.W..

23. V súvislosti s ďalšou odvolacou námietkou o tom, že nedošlo k právoplatnému vyvlastneniu pre

nesplneniepodmienokznárodnenia,pretožežiadnerozhodnutieministravýživynebolovydané,odvolací
súd poukazuje na presvedčivé zdôvodnenie súdu prvej inštancie v ods. 25 napadnutého rozsudku a
žalovanou predložené rozhodnutie Povereníctva výživy v J. č. XX.XXX/XXXX-E.. /. zo dňa X.X.XXXX
(číslo listu 226 a nasl. spisu ).

24.Ohľadnetvrdeniažalobkyneotom,ženebolaoprávnenouosoboupodľa§3ods.1zákonač.87/1991

Zb.,apretosanemohladomáhaťnápravykrívdvreštitučnomkonaníakocudzinkaadomáhasaochrany
svojho vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že sa s
odôvodnením súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku nestotožňuje.

25. Nemožno neuznať, že počas doby socializmu boli procesy kontrahovania nie ideálne a vznikali aj

krivdy. Práve za týmto účelom aspoň niektoré z krívd sa zákonodarca rozhodol napraviť, pretože nie
všetky krivdy odstrániť možno (zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách alebo zákon č.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku). Súdna
prax ustálila, že iba podľa špeciálnych predpisov bolo možné tieto krivdy napraviť a imanentnou
súčasťou reštitučných právnych predpisov bolo uplatnenie práva osôb v prepadnej lehote (porovnaj

nález Ústavného súdu SR I.ÚS 460/2017). V určitom období bola aplikačná prax súdov nejednotná,
pretože popri reštitučných predpisoch bolo možné uplatňovať právo podľa všeobecných právnych
predpisov. Avšak v súčasnosti aplikačná prax podporuje názor, že nápravu krívd v minulosti možno
docieliť len podľa reštitučných právnych predpisov.

26. Žalobkyňa však tvrdila, že ako cudzinka nebola oprávnenou osobou podľa § 3 ods. 1 zákona č.
87/1991 Zb. Reštitučné zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi,
ktoré majú pri použití prednosť, dokonca majú povahu predpisov, ktoré aplikáciu všeobecného predpisu
obvykle vylučujú. O vylučujúcom vzťahu zákona špeciálneho a zákona všeobecného je však možné
hovoriť iba tam, kde sa rozsah úpravy týchto zákonov z hľadiska ich časovej, osobnej, prípadne

miestnej pôsobnosti aspoň do určitej miery prekrýva a kde ide o úpravu právnych vzťahov zhodnej
povahy. Zákony, ktoré sú vo vzťahu všeobecného a špeciálneho, musia teda byť aspoň v časti svojej
úpravy platné a účinné v rovnakej dobe a na rovnakom území a musia upravovať rovnaké práva a
povinnostitýchistýchsubjektov.Zákonč.87/1991Zb.-jehoustanoveniatýkajúcesaobčianskoprávnych
a správnych vzťahov § 2 až § 18 upravuje právne vzťahy medzi osobami oprávnenými a povinnými.

Kto je takouto osobou, vymedzuje tento zákon v § 3 a § 4. Zákon č. 87/1991 Zb. sa teda žiadnym
spôsobom nedotýka nárokov osôb, ktoré predpoklady oprávnených osôb podľa tohto zákona nespĺňajú.
Preto pre právne vzťahy osôb, ktoré nie sú oprávnenými osobami podľa zákona č. 87/1991 Zb., nemôže
mať tento reštitučný zákon postavenie zákona špeciálneho (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
3Cdo/205/2009).

27. V danom prípade žalobkyňa tvrdí, že nespĺňa podmienky oprávnených osôb v zmysle § 3 ods. 1
zákona č. 87/1991, pretože je cudzinkou. Z toho dôvodu je osobná pôsobnosť zákona č. 87/1991 Zb.
a ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 126) upravujúceho ochranu vlastníckeho práva rozdielna, a
preto nemožno zásadu, že zákon špeciálny vylučuje použitie zákona všeobecného, uplatniť. Takýmto

„neoprávneným“ osobám nemožno odoprieť právo na ochranu ich vlastníckeho práva. Odvolací súd má
za to, že ohľadne tejto skutočnosti je výklad súdu prvej inštancie zjavne nesprávny a nezohľadňujúci
znenie ust. § 3 zákona č. 87/1991 Zb.

28. Aj napriek tejto zjavnej nesprávnosti právneho záveru súdu prvej inštancie je jeho rozsudok vecne

správny, nakoľko táto skutočnosť na správne rozhodnutie v predmetnej právnej veci nemôže mať
vplyv a to vzhľadom na žalovanou splnené zákonné podmienky pre vydržanie. Žalovaná minimálne od
roku XXXX je dobromyseľnou držiteľkou sporných nehnuteľností. Predmetnú nehnuteľnosť žalovaná
obchodná spoločnosť získala na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.11.1995 od predávajúcej T. P..Uvedená skutočnosť vyplýva z LV č. XXXX k.ú. D. Ľ.. Ak by aj predmetná kúpna zmluva bola
spochybnená, tak žalovanej nepochybne svedčí vlastnícke právo minimálne titulom vydržania podľa
§ 134 Občianskeho zákonníka, pretože predmetné nehnuteľnosti nadobudla v dobrej viere, a to

od vlastníka uvádzaného v katastri nehnuteľností, sporné nehnuteľnosti ako dobromyseľný vlastník
doposiaľ drží a nerušene užíva, platí za ne všetky poplatky a dane a cíti sa ich vlastníkom. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a odvolací súd sa v tejto časti s jeho
odôvodnením stotožňuje.

29. V zmysle ustálenej judikatúry a právnych záverov najvyšších súdnych autorít je možné nadobudnúť
vlastnícke právo k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností od nevlastníka, a to na základe
dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR zo
dňa 16.3.2016 sp.zn. I.ÚS 549/2015-33, bola zásada dobrej viery povýšená na úroveň ústavných,
základných a občianskych práv a princíp dobrej viery bol premietnutý do právneho poriadku v sile
ústavného princípu, ktorý bol navyše nadradený nad iné doktríny, ako napr. princíp nemo plus iuris.

Ústavný súd SR v citovanom náleze skonštatoval, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je
treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do
vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp
dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany

vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse
habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať
maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej

viere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala
sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Obdobne pozri
nález Ústavného súdu SR z 3.5.2017 sp.zn. I.ÚS 151/2016-29, ako aj nález Ústavného súdu ČR zo dňa
25.2.2009 sp.zn. I.ÚS 143/2007.

30. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 14.11.2018 sp.zn. II.ÚS 484/2015 pri ústavne
konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený
o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pri tom nesplnil
zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je
v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú

sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

31. Z uvedeného dôvodu aj napriek záverom súdu prvej inštancie o nemožnosti domáhať sa určenia
vlastníckeho práva po uplynutí prekluzívnych lehôt v reštitučných zákonoch, avšak v danom prípade pre
nemožnosť použitia zákona č. 87/1991 Zb. z dôvodu, že žalobkyňa ako cudzinka nebola oprávnenou

osobou podľa § 3 ods. 1 tohto zákona, však odvolací súd považoval napadnutý rozsudok aj z dôvodu
vydržania vlastníckeho práva žalovanou spoločnosťou za vecne správny.

32. V tejto súvislosti poukazuje aj na doktrínu legitímneho očakávania. Ide o doktrínu verejného práva,
ktorá spočíva v tom, že súkromná osoba ako účastník právneho vzťahu má voči orgánu verejnej moci

isté odôvodnené očakávania. Tieto odôvodnené očakávania sa vzťahujú na postup orgánu verejnej
moci, prípadne rozhodnutie tohto orgánu. Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný
(vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže v skutkovo podobných prípadoch rozhodnúť rozdielne
(IV.ÚS 15/2014-77).

33. So zreteľom na uvedené preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP, a to vrátane správneho súvisiaceho výroku o trovách
konania.

34.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépostupompodľa§255ods.1a§262CSPvspojenís

ustanovením § 396 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v celom rozsahu, o výške ktorej bude rozhodnuté
samostatným uznesením súdu prvej inštancie.35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).