Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. august 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/58/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3822200434
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3822200434.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu: Sociálna poisťovňa, so sídlom v
Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, IČO: 30 807 484, vo veci pobočky Sociálna poisťovňa Senica, Sotinská
1577/1A,protižalovanému:HornonitrianskebanePrievidza,a.s.sosídlomvPrievidzi,Maticeslovenskej
č. 10, IČO: 36 005 622, o zaplatenie sumy 11.813,10 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 28. apríla 2022, č.k. 8C/2/2022 - 61, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 11.813,10
eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vyslovil, že žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 420 ods. 1, 2, 3 OZ
a § 238 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Uviedol, že právoplatným rozsudkom
Okresného súdu Senica č.k. 3Cb/17/2015 - 66, ktoré zaväzuje tie isté subjekty v konaní bola s konečnou

platnosťou vyriešená otázka, či žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá vzniká žalobcovi postupným
vyplácaním dávok dôchodkového poistenia pozostalej po zamestnancovi žalovaného, ktorý usmrtil iný
jeho zamestnanec pri plnení jeho pracovných úloh. Účinky prejudicionality vylučujú, aby bol ten istý
skutkový stav posúdený na základe odlišných ustanovení právneho poriadku tak, že výsledkom bude
výsledkom bude konštatovanie o neexistencii zodpovednosti žalovaného a neopodstatnenosti nároku
žalobcovi na náhradu škody, ktoré v minulosti právoplatne posúdili opačne (viď. rozsudok KS Trnava
21Cob/105/2020). Nakoľko Okresný súd Prievidza je viazaný rozsudkom Okresného súdu Senica pod

sp.zn. 3Cb/17/2015, v ktorej súd vyslovil, že zamestnanec žalovaného usmrtení poškodeného začo bol
právoplatne odsúdený spôsobil pri plnení pracovných úloh škodu, za ktorú podľa názoru súdu žalovaný
zodpovedá na základe § 420 ods. 2 OZ. Okresný súd Prievidza sa otázkou zavinenia žalovaného
a nezodpovednosťou za škodu ďalej nezaoberal, pretože táto otázka už bola právoplatne vyriešená
rozsudkom 3Cb/17/2015 Okresného súdu Senica. V obdobnom konaní rozhodoval aj Krajský súd v Nitre
pod sp.zn. 7Co/310/2017. Keďže v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia je zodpovednosť za škodu
v danej veci daná, súd sa zaoberal iba výškou škody za žalované obdobie. Žalobca preukázal svoj

nárok na náhradu škody, keď vyplatil vdove po Antonovi Malom, pani Terézii Malej dávky dôchodkového
poistenia a to vdovský dôchodok za čas od 01.03.2019 do 30.11.2021 spolu vo výške 11.813,10 eur.
Výška škody spôsob jej výpočtu a ani to, že bola vynaložená, žalovaný nepoprel, v dôsledku čoho platí,
že v súlade s § 151 ods. 2 CSP, že výška uplatneného nároku je nesporná.3. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 a úspešnému žalobcovi súd
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu 100%. O výške
trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Namietal v prvom
rade tú skutočnosť, že súd prvej inštancie vychádzal z rozsudku Okresného súdu Senica, pod sp.zn.
3Cb/17/2015. V konaní nevedenom na Okresnom súde Senica pod sp.zn. 6Cb/18/2018 bola podaná
žaloba zamietnutá, kedy v tomto konaní sa súd prvej inštancie s poukazom na rozhodnutie NS SR

pod sp.zn. 3MCdo/19/2018 zaoberal tou skutočnosťou, že právna úprava hmotnoprávneho základu
obsiahnutá v § 238 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. má vo vzťahu k ustanoveniam OZ o náhrade
škody povahu špecifického ustanovenia. Preto predchádzajúce rozhodnutia súdov, ktoré za základ
hmotnoprávneho vzťahu určili zodpovednosť žalovaného podľa § 420 ods. 2 OZ je v rozpore s týmto
rozhodnutím najvyššieho súdu. Prvostupňový súd žalobu zamietol, keďže zavinené protiprávne konanie
žalovaného nebolo preukázané. Tieto skutočnosti nemali žiaden vplyv na priebeh škodovej udalosti

a nedbanlivostné konanie Miroslava Zabloudila je zrejmé, že k škodovej udalosti by došlo aj bez
porušení ustanovení vyhlášky žalovaným. Preto je zrejmé, že sú tu dva rozsudky Okresného súdu
Senica, ktoré nárok uplatnený žalobcom posúdili rozdielne. Je pravdou, že rozsudok 6Cb/13/2018
bol rozsudkom odvolacieho súdu zmenený tak, že žalobe bolo vyhovené, ale z tohto rozsudku je
zrejmé, že odvolací súd sa otázkou zavineného protiprávneho konania žalobcu ako aj dôkazmi, ktoré

boli vykonané vôbec nezaoberal s poukazom na účinky prejudicionality. Čo sa týka dovolacieho
konania voči rozhodnutiu 3Cb/17/2015, toto bolo odmietnuté z formálnych dôvodov pre nedostatočnú
konkretizáciu právnej otázky, ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo v praxi, otázka dovolacieho
súdu ešte nebola vyriešená. V prejednávanej veci súd posudzoval nárok podľa ust. § 420 ods. 1,
2, 3 OZ v spojení s § 238 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z.. Uviedol, že otázkou zavinenia žalovaného

a jeho zodpovednosťou za škodu sa v danej veci vôbec nezaoberal. Regresný nárok poisťovne je
špecifickým druhom zodpovednosti, ktorá je rozdielna od objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za
pracovný úraz upravenej Zákonníkom práce, ale aj od všeobecnej zodpovednosti za škodu upravenej
Občianskym zákonníkom. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je tá skutočnosť, že vznikla v
dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby. Nárok uplatnený žalobcom stojí na zavinenom

protiprávnom konaní tretej osoby, avšak takéto zavinené protiprávne konanie žalovaného nebolo
v konaní preukázané. Konania v rozpore s právom sa dopustil Miroslav Zabloudil, ktorý síce bol
zamestnancom žalovaného, ale žalobca sa nemôže domáhať priznania uplatneného nároku bez
ďalšieho len s poukazom na § 420 ods. 2 OZ. Rozhodujúcim je prvok zavinenia ako subjektívna
kategória, ktorá je neopomenuteľným predpokladom vzniku zodpovednosti a predpokladá, že sa škoda

v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby a nie škoda, za ktorú táto tretia osoba
zodpovedá. Z odborného posudku je zrejmé, že príčinou vzniku smrteľného pracovného úrazu bolo
ľahkomyseľné konanie Miroslava Zabloudila, ktorý svoju vinu aj trestnú zodpovednosť uznal a bol
právoplatne odsúdený. V trestnom, ani v civilnom konaní nebolo preukázané, že by k smrteľnému
pracovnému úrazu došlo v dôsledku technickej chyby na banskom zariadení a v dôsledku porušenia

predpisov BOZP zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Jedinou príčinou pracovného úrazu bolo
omisívne konanie. Žalovaný urobil všetko, čo podľa práva urobiť mal a napriek tomu zamestnanec
konal ľahkomyseľne. Žalovaný sa preto pýta, v čom spočíva jeho zavinené protiprávneho konanie vo
vzťahu k uplatnenému nároku. Žalovaný má zato, že v tomto kontexte nebolo jeho protiprávne zavinené
konanie preukázané. Zavinenie ako subjektívna kategória je v prípade tohto občianskoprávneho

zodpovednostného vzťahu neopomenuteľným predpokladom vzniku zodpovednosti.
5. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok považujú za vecne
správny a zákonný. Poukázal na znenie ust. § 238 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z. ako aj § 420 ods. 1,
2, 3 OZ. Čo sa týka vzťahu zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a Občianskeho zákonníka je
vzťahom špeciálneho a všeobecného predpisu. Tento pomer znamená, že právny vzťah, ktorého sa

uvedené ustanovenie týka sa v otázkach, ktorými nie sú upravené, riadi ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o náhrade škody. Keďže osobitným predpisom, predpis v tomto prípade Zákon o sociálnom
poistení, otázku zavinenia neupravuje, je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy, ktorú predstavuje
Občiansky zákonník. V tomto smere poukázali na rozhodnutie NS SR 3MCdo/19/2008. Žalovaný
opakovane namieta skutočnosť, že zavinenie nebolo v súdnom konaní žiadnym spôsobom preukázané.

Stýmtotvrdenímnesúhlasia.Majúzato,žezavineniežalovanéhobolopreukázanétým,žezamestnanec
žalovaného bol právoplatne odsúdený za prečin usmrtenia. Nakoľko zamestnanec žalovaného sa
dopustil zavineného protiprávneho konania v zmysle § 420 ods. 2 OZ, je tým dané zavinenie aj
samotného zamestnávateľa. Táto skutočnosť zakladá zavinené protiprávne konanie žalovaného vpríčinnej súvislosti, s ktorým boli vyplatené dávky dôchodkového poistenia. Poukázali na komentár k
Občianskemu zákonníku, z ktorého vyplýva, že ak škodu spôsobil zamestnanec v rámci plnenia úloh
zamestnávateľa svojím zavinením, zamestnávateľ sa nezbaví zodpovednosti s poukazom na § 420 ods.

3 OZ. Ak jeden z tých, ktorý tvoria pracovný alebo členský kolektív zamestnávateľa plní jeho úlohy,
zavinením porušil právnu povinnosť, nemožno úspešne dokázať, že zamestnávateľ, t.j. pracovný alebo
členský kolektív zamestnávateľa ako celok vynaložil všetko úsilie, ktoré od neho možno požadovať, aby
zabránil porušeniu právnej povinnosti a tak i škode.
6. K podanému vyjadreniu sa opätovne vyjadril žalovaný, ktorý mal zato, že hmotnoprávnym základom

pre uplatnenie práva žalobcu je ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v intenciách ktorého
je potrebné preukázať zavinené protiprávne konanie tretej osoby. Žalobca toto protiprávne konanie
odvodzuje s poukazom na § 420 OZ. Žalovaný má zato, že pri posúdení uplatneného nároku je potrebné
vychádzať zo zodpovednosti za zavinenie a nie z princípov objektívnej zodpovednosti. Poukázal na
rozhodnutie NS SR uvedené v bode 6. podaného odvolania a preto súd musí skúmať otázku zavineného
konania žalovaného, čo prvostupňový súd neučinil. V ostatnom zotrvával na svojom podanom odvolaní.

7. Krajský súd ako súd odvolací vec prejednal v rozsahu a medziach odvolacích dôvodov žalovaného
pri aplikácii ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel
k záveru, že rozsudok súd prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny
potvrdiť z týchto dôvodov:
8. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a zároveň vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na tú skutočnosť, že sporným
medzi stranami sporu je preukázanie protiprávneho zavineného konania žalovaného s tým, že na
rovnakom skutkovom základe existujú dva rozsudky Okresného súdu Senica, ktoré uplatnený nárok
žalobcom posúdili rozdielne. V súdenej veci súd nárok uplatnený žalobcom považoval za dôvodný a
otázkou zavinenia žalovaného a jeho zodpovednosťou za škodu v danej veci sa vôbec nezaoberal. Tieto

skutkové tvrdenia sa však nezakladajú na pravde.
9. Faktom je, že z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Mcdo/19/2008 vyplýva, že aj pri nároku
Sociálnej poisťovne na náhradu poskytnutých dávok od tretích osôb, treba skúmať mieru zavinenia.
Pre priznanie regresných nárokov Sociálnej poisťovne vyplývajúci z osobitného občianskoprávneho
vzťahu je vždy rozhodujúci prvok zavinenia tretej osoby a to bez zreteľa nato, či v prípade tejto tretej

osoby prichádzala v inom, napr. v pracovnoprávnom vzťahu do úvahy jej objektívna zodpovednosť (napr.
zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom). Zavinenie ako subjektívna
kategória je v prípade tohto občianskoprávneho zodpovednostného vzťahu neopomenuteľným
predpokladom vzniku zodpovednosti. Keďže osobitné predpisy a to Zákon o sociálnej poisťovni, zák.č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení otázku zavinenia neupravuje, treba vychádzať zo všeobecnej

úpravy § 420 a 441 Občianskeho zákonníka. Prichádza preto do úvahy napr. aj možnosť zbavenia sa
zodpovednosti.
10. Faktom je, že súd prvej inštancie v danej veci vychádzal predovšetkým z princípu prejudiciality, kedy
na rovnakom skutkovom základe tu existujú dva predchádzajúce rozsudky, ktoré posúdili zodpovednosť
žalovaného a tohto následne zaviazali k plneniu v prospech žalobcu. Nie je pravdou, že tu existujú

dva rôzne rozsudky okresných súdov, nakoľko faktom je, že v poradí prvým rozsudkom Okresného
súdu Senica, č.k. 3Cb/17/2015 - 66 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave
pod sp.zn. 21Cob/119/2016 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť v prospech žalobcu (HNB Prievidza ako
právny nástupca bani Čáry, a.s. so sídlom v Čáry v prospech Sociálnej poisťovne) sumu 4.076,86
eur vychádzajúc z rovnakého základu ako v tejto súdenej veci. Faktom je, že v prejednávanej veci sa

oba súdy zaoberali aj otázkou zavinenia. Oba súdu v tomto rozsudku konštatovali, že v konaní bolo
nepochybne preukázané a to najmä rozsudkom Okresného súdu Senica, č.k. 2T/147/2012 -204 zo
dňa 24.01.2013, ktorým bol zamestnanec žalovaného uznaný za vinného z prečinu usmrtenia ďalšieho
zamestnanca žalovaného. Zodpovednosť za vzniknutú škodu v tomto prípade treba posudzovať podľa
§ 420 ods. 2 OZ, kedy je škoda spôsobená právnickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti

tými, ktorých na túto činnosť použili. Zodpovednosť žalovaného je teda v zmysle tohto ustanovenia
zrejmá, nakoľko škoda bola spôsobená jeho zamestnancom. Práve konaním jeho zamestnanca boli
splnené základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu ako porušenie právnej povinnosti, ktoré
bolo konštatované jednak v odcudzujúcom rozsudku súdu, ale aj v odbornom posudku Obvodného
banského úradu v Bratislave. Ďalej je to existencia škody a ďalším predpokladom je príčinná súvislosť

medzi porušením právnej povinnosti a škodou, pričom z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ak by
zamestnanec neporušil právnej predpisy, neprišlo by k smrteľnému úrazu. Posledným predpokladom
zodpovednostizaškodujezavinenie.ZrozsudkuOkresnéhosúduSenica,č.k.2T/147/2012-204zodňa
24.01.2013 vyplýva, že išlo o zavinenie z nedbanlivosti pracovníka, ktorý pri svojej pracovnej činnostispôsobil vznik škody. Keďže súd mal vo veci preukázané všetky predpoklady zodpovednosti za škodu
dospel k záveru, že zodpovednosť žalovaného je daná ust. § 420 ods. 2 OZ. Ďalším dokazovaním by
bolo možné zistiť len prípadný podiel žalovaného na smrteľnom úraze, vzhľadom na niektoré porušenia

právnym predpisov vytknuté žalovanému v odbornom posudku OBÚ v Bratislave. Žalovaný svoju obranu
oprel o ust. § 420 ods. 3 OZ, ktoré umožňuje zbaviť sa zodpovednosti za škodu. Na základe vyššie
uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žalovaný ohľadom svojich tvrdení neuniesol dôkazné
bremeno, z vykonaného dokazovania je preukázané, že škodu pri plnení pracovných úloh povinnosti
spôsobil zamestnanec žalovaného, za ktorého zodpovedá žalovaný v zmysle § 420 ods. 2. Exkulpácia

žalovaného by bola možná napr., ak by zamestnanec žalovaného, ktorý škodu spôsobil vybočil z
pracovnej činnosti, vtedy by za škodu zodpovedal priamo zamestnanec. Tiež v zmysle § 441 OZ by
bola možná čiastočná, alebo úplná exkulpácia, ak by škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného,
alebo výlučne zavinením poškodeného. Tieto skutočnosti však v konaní preukázané neboli. S týmto
konštatovaním sa následne stotožnil aj odvolací súd v rámci potvrdzujúceho rozhodnutia.
11. Pokiaľ žalovaný poukazuje na ďalší rozsudok Okresného súdu Senica, sp.zn. 6Cb/13/2018, aj

samotný žalovaný pripúšťa, že odvolacím súdom bol tento zamietavý prvostupňový rozsudok zmenený
tak, že žalovaný bol zaviazaný k zaplateniu vzniknutej škody na rovnakom skutkovom základe, pričom
odvolací súd sa zaoberal len otázkou prejudiciality. V tomto kontexte však odvolací súd poukazuje na
odôvodnenie Krajského súdu v Trnave pod sp.zn. 21Cob/105/2020, kde z bodu 16. tohto odôvodnenia
vyplýva, že hmotnoprávny vzťah medzi stranami sa vymedzuje vždy na základe skutkových okolností

daného prípadu, kedy posudzovanému základu žalobcu uplatneného nároku súdom prvej inštancie
bránila prekážka vyplývajúca z prejudiciálnych účinkov skorších rozhodnutí, ktorý už túto otázku vyriešili.
Poukázal pritom na rozsudok NS SR, sp.zn. 1Cdo/133/2009 ako aj rozhodnutie R 40/2013. V tomto
kontexte preto odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v
Trnave, sp.zn. 21Cob/105/2020, ktoré sa otázkou prejudiciality dôsledne v prejednávanej veci zaoberali.

12. S poukazom na vyššie uvedené, keďže osobitný predpis a to zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení otázku zavinenia v tomto zodpovednostnom vzťahu neupravuje, treba vychádzať zo všeobecnej
právnej úpravy § 420 a 441 Občianskeho zákonníka. Aj z tohto potom možno následne dovodiť,
že zavinenie ako subjektívny faktor možno skúmať len u konkrétnej osoby škodcu, v tejto veci
zamestnancaanieuzamestnávateľa,ktorýzodpovedázaškoduspôsobenútretejosobezamestnancom

pri vykonávaní činnosti v rámci svojich pracovnoprávnych povinností.
13. Preto bol v celom rozsahu správny postup súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že žalobca
riadne preukázal svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému podľa § 238 ods. 1 zák.č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení, keď vyplatil vdove po Antonovi Malom, p. Terézie Malej dávky dôchodkového
poistenia a to vdovský dôchodok, spolu vo výške 11.813,10 eur za čas od 01.03.2019 do 30.11.2021.

Výška škody spôsob jej výpočtu, ale ani to, či bola vynaložená, žalovaný výslovne nepoprel a preto súd
prvej inštancie správne vychádzal z toho, že výška uplatneného nároku je nesporná.
14. Vo zvyšku ako bolo vyššie uvedené odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a
vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd
záverom konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami,

jeho myšlienkový postup bol v odôvodnení dostatočne vysvetlený a to s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania zistené a rozhodujúce skutočnosti a tiež s poukazom na súdom prvej inštancie
prijaté závery, dospel k zhodnému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, podľa ktorej je žaloba
dôvodná.
15. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP

s tým, že v spore úspešnému žalobcovi bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči
žalovanému, ktorý úspech vo veci nemal.
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).