Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. október 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/170/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112237542
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112237542.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov
JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: W. H., K. X, J., zastúpeného
Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárova 83, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, na odvolanie žalovanej proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 9C/209/2012-76, zo dňa 10.9.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.164,94
eura spolu s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 2.164,94 eura od 10.11.2012 do zaplatenia;
žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 20 eur, trovy právneho zastúpenia 357,02

eura a náhradu cestovného žalobcu 29,84 eura, spolu 406,86 eura. V odôvodnení uviedol, že žalobou
doručenou súdu dňa 13.11.2012 sa žalobca proti žalovanej domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
zaplatenia náhrady škody v sume 2.164,94 eura spolu s prísl.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), mal súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovému stavu za preukázané, že uznesením vyšetrovateľa PZ Úradu inšpekčnej služby

PZ Ministerstva vnútra SR, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, ČTS: Ú/S - 65/
KOK-2004, zo dňa 27.9.2004, bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi ako obvinenému z trestného činu
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody v štádiu pokusu podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona k
§ 8 ods. 1 Trestného zákona. Voči uvedenému uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote sťažnosť,
ktorá bola zamietnutá uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove pod č.: OPv204/04, zo dňa
27.10.2004. Rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 25.9.2009, sp. zn. 4T/28/2005, bol žalobca

spod obžaloby oslobodený s tým, že uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 8.7.2010, sp. zn.
1To/1/2010, bolo odvolanie prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry zamietnuté. Súd prvej inštancie
vychádzal z toho, že žalobca bol právoplatne oslobodený a počas trestného konania sa uskutočnilo
viacero procesných úkonov, na ktorých sa zúčastnil zvolený obhajca žalobcu advokát S.. K. N., ktorému
za uskutočnené úkony bola uhradená odmena 2.164.94 eura. Žalobca 19.6.2012 podal návrh na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u žalovanej , ale žalovaná uplatňovaný nárok žalobcu

na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. neuznala.

3. K právnej stránke veci súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko zmieňované nezákonné rozhodnutie
bolo vydané 27.9.2004, aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.8.2007; v prvom rade sa
zaoberal námietkou žalovanej o nedostatku jeho procesnej spôsobilosti konať v mene SR a konštatoval,
že v tomto prípade došlo ku škode v trestnom konaní. Na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním

uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, svoju pôsobnosť vykonávajú tak
vyšetrovateľ Policajného zboru SR, ako aj prokurátor a v tejto súvislosti poznamenal, že vo veci náhradyškody spôsobenej v tomto úseku ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo
vnútra SR ako aj Generálna prokuratúra SR. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 zákona
č. 514/2003 Z.z.) podal žalobca na Ministerstve vnútra SR, v dôsledku čoho sa toto ministerstvo stalo

orgánom verejnej moci konajúcim za štát. Ministerstvo vnútra SR k žiadosti (o predbežné prerokovanie
nároku) zaujalo stanovisko, ktoré bolo doručené žalobcovi. Na uvedenom základe súd prvej inštancie
ustálil, že orgánom, ktorý koná v danej vecí za štát je v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 514/2003
Z.z. Ministerstvo vnútra SR.

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej konštatoval, že nezákonným rozhodnutím bolo uznesenie
vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, Odboru boja proti korupcii a
organizovanej kriminalite, zo dňa 27.9.2004, ČTS: Ú/S - 65/KOK-2004; právne účinky zrušenia
tohto rozhodnutia pre nezákonnosť nastali právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Poprad zo
dňa 25.9.2009, sp. zn. 4T/28/2005, ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený, nakoľko nebolo
dokázané, že žalobca skutok spáchal. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil splnenie podmienky

zrušenia nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. ), ako aj podmienky bezvýsledného vyčerpania riadneho opravného prostriedku proti
nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), nakoľko žalobca podal proti uzneseniu
o vznesení obvinenia sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol ako nedôvodnú. V tejto súvislosti tiež odkázal
na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.8.2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009.

5. Súd prvej inštancie mal v konaní ďalej za preukázané, že žalobca zaplatil svojmu obhajcovi v trestnom
konaní odmenu za úkony, ktoré boli urobené v súvislosti s nezákonným rozhodnutím na odvrátenie
nepriaznivých dôsledkov pre obvineného v celkovej výške 2.164,94 eura. Mal za to, že táto škoda je
v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby Ministerstva

vnútra SR a tak na uvedenom základe v zmysle § 3, § 4, § 5, § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 21 ods. 4
O.s.p. žalobe vyhovel a žalobcovi priznal titulom náhrady škody 2.164,94 eura. Konštatujúc, že žalovaná
sa so splnením peňažného dlhu dostala do omeškania, súd prvej inštancie žalovanú zaviazal v súlade
s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj na zaplatenie úrokov z omeškania 8,75 % ročne zo sumy
2.164,94 eura od 11.11.2012 do zaplatenia aplikujúc pritom § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. O

trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi v podrobnej špecifikácii
priznal náhradu trov konania 406,86 eura.

6. Proti rozsudku podal žalovaná odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť,
príp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych

argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietala nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Uviedla, že vznesenie obvinenia pre trestný čin konkrétnej
osobe nie je rozhodnutie o vine, ale opatrenie smerujúce k tomu, aby orgány činné v trestnom konaní v
priebehu konania zistili skutkový stav. Až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor
pre dokazovanie v prípravnom konaní; bolo by nelogické predpokladať, že pri vznesení obvinenia

musí byť trestný čin jednoznačne preukázaný, keďže práve toto je cieľom následného vyšetrovania
ako i prípadného súdneho rozhodnutia. Sťažnosťou napadnuté uznesenie vyšetrovateľa o vznesení
obvineniažalobcovibolotedavydanévsúladesozákonom,nakoľkovčasezačatiatrestnéhostíhaniana
základe dostupných dôkazných prostriedkov vyplynul odôvodnený záver, že skutok spáchal obvinený.
Namietal, že v danej veci nebolo príslušným orgánom zistené žiadne pochybenie vyšetrovateľa, ktoré by

zakladalo žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Na podporu
uvedeného poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.5.2012, sp. zn. 8Co/251/2010,
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.2.2011, sp. zn. 5 M Cdo 7/2010, 5 M Cdo 18/2010. Mal za
to, že v danom prípade nie sú naplnené podmienky zodpovednosti štátu zastúpeného Ministerstvom
vnútra SR podľa § 3 ods. 1 a § 6 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. Nakoľko uznesenie vyšetrovateľa nebolo

príslušným orgánom zrušené z dôvodu nezákonnosti, nie je možné priznať náhradu škody v zmysle
predmetného zákona.

7. Ďalej argumentovala tým, že v danej veci ako Ministerstvo vnútra SR nie je orgánom príslušným
konať v mene Slovenskej republiky; ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré upravuje zložky

organizačne spôsobilé vystupovať a konať v mene SR na účely tohto zákona, bolo zmenené zákonom
č. 412/2012 Z.z. zo dňa 27.11.2012 s účinnosťou od 1.1.2013, čím došlo k špecifikácii podmienok
zodpovednosti orgánu konajúceho v mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z.
Zdôraznila, že § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. upravujúci príslušnosť zodpovedného orgánu konajúceho vmene štátu vo veci náhrady škody je procesnoprávnym predpisom, nakoľko upravuje, ktorý konkrétny
orgán v ktorých prípadoch koná v mene Slovenskej republiky a z uvedeného dôvodu by mal byť v
procese aplikovaný odo dňa nadobudnutia jeho účinnosti; § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z.

na vznik príslušnosti Generálnej prokuratúry SR vystupovať v konaní o náhradu škody v mene štátu
nevyžaduje splnenie kritéria, aby prokurátor nezákonné rozhodnutie v trestnom konaní sám vydal, ale
aby škodu spôsobil. V danej veci prokurátor škodu spôsobil tým, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení
obvinenia podanú žalobcom zamietol a podal na neho obžalobu príslušnému súdu. Bola názoru, že
orgánom príslušným konať v mene štátu je s účinnosťou od 1.1.2013 Generálna prokuratúra SR; svoj

názor, že nie sú splnené zákonné predpoklady na to, aby orgánom konajúcim v mene štátu bolo
Ministerstvo vnútra SR oprela o viaceré rozhodnutia všeobecných súdov SR (rozsudok Okresného súdu
v Žiline zo dňa 14.2.2013, sp. zn. 18C/194/2012, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
4.7.2013, sp. zn. 16Co/48/2013, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.9.2013, sp.
zn. 13Co/126/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.3.2015, sp. zn. 10Co/135/2013,
uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20.3.2014, sp. zn. 3Co/377/2013, uznesenie Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.4.2014, sp. zn. 16Co/787/2013,uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 29.4.2015, sp. zn. 16Co/686/2014, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 21.1.2013,
sp. zn. 5Co/172/2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.3.2015, sp. zn. 7 Cdo 500/2014,
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.10.2015, sp. zn. 8 Cdo 289/2014.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť; opätovne
rozviedol dôvody, pre ktoré nesúhlasil s odvolacími námietkami žalovanej a ktorými argumentoval
aj v konaní pred súdom prvej inštancie. K príslušnosti žalovanej uviedol, že Ministerstvo vnútra SR
nepostúpilojehožiadosťopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodyinémuorgánuaprejednalo
jeho nárok so zamietavým stanoviskom, čím založilo svoju príslušnosť konať v mene štátu o tomto jeho

nároku.

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovanej bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

10. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 , koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom

konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a
1.prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2.vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu
prokurátora,

11. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 , koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo

správnom konaní.

12. Odvolací súd na ozrejmenie právnej stránky veci uvádza, že hmotným právom treba rozumieť súbor
právnych noriem, ktoré subjektom právnych vzťahov ukladajú subjektívne práva a k tomu nadväzujúce
právne povinnosti. Procesné právo naopak tvorí súbor právnych noriem, ktoré slúžia k úprave postupu

orgánov verenej moci, k ochrane hmotných práv t.j. napríklad normy upravujúce civilné sporové konanie.
V tejto súvislosti možno jednoznačne konštatovať, že § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje
aký štátny orgán má konať v mene štátu pri rôznorodých nárokoch na náhradu škody spôsobenej pri
výkoneverejnejmoci,jenormouprocesnou.Nejdetutotižootázkuhmotnéhopráva,pretožetájeurčená
subjektívnym právom poškodeného na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a tomu korelujúcej

zodpovednosti Slovenskej republiky na jej náhradu. Otázka, ktorý orgán verejnej moci vzhľadom na
obsah a povahu daného sporu má v mene Slovenskej republiky ako žalovanej konať, nie je teda otázkou
hmotnoprávnou, ale je otázkou procesnou.13. Stav kedy oblasť verejnej moci, v ktorej ku škode došlo patrila do pôsobnosti viacerých orgánov
verejnej moci v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa vyskytoval na úseku trestného konania,
ktorý začínal vydaním uznesenia po začatí trestného stíhania a bol zavŕšený podaním obžaloby. V takom

prípade ako orgány konajúce v mene štátu prichádzali do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj
Generálna prokuratúra SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.3.2011, sp. zn. 3 Cdo 194/2010).
Tento právny rámec ale trval iba do 31.12.2012, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 412/2012 Z.z., ktorý
zmenil § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. tak, že určil Ministerstvo vnútra SR ako orgán
konajúci v mene štátu v prípadoch, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený

orgán Policajného zboru a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného
zboru, alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému
súdu, alebo vyšetrovateľ Policajného zboru, alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na
základe záväzného pokynu prokurátora. Novelizované ustanovenie teda určilo Ministerstvo vnútra SR
za orgán konajúci v mene štátu len vtedy, ak sú kumulatívne splnené podmienky, že v trestnom konaní
škoduspôsobilvyšetrovateľPolicajnéhozboru,alebopoverenýpríslušníkPolicajnéhozboruaprokurátor

nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka
policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. Ak prokurátor zamietol sťažnosť
proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, koná
v mene štátu Generálna prokuratúra SR (§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z.).

14. S ohľadom na procesný charakter týchto noriem - § 4 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. f)
zákona č. 514/2003 Z.z. - má odvolací súd za to, že nakoľko prechodné ustanovenia zákona č.
412/2012 Z.z. neustanovujú inak, platí pre
určenie príslušného orgánu zásada „lex posterior derogat priori“ (neskorší zákon ruší skorší), ktorá je
prejavom jedného zo základných princípov uplatňovaných v procesnom práve, podľa ktorého sa na

procesné úkony v súdnom konaní zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia
procesného úkonu (nález Ústavného súdu SR zo dňa 18.1.2006, sp. zn. II. ÚS 249/2005 ). Na uvedenom základe nemôže obstáť konštatovanie súdu prvej inštancie, že
nakoľko nezákonné rozhodnutie bolo vydané dňa 27.9.2004, na predmetný spor bolo potrebné aplikovať
zákon č. 514/2003 Z.z. v jeho znení účinnom do 31.8.2007. Súd prvej inštancie mal podľa správnosti

použiť zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom k 1.1.2013, t.j. v znení po účinnosti jeho novelizácie
zákonom č. 412/2012 Z.z.; pokiaľ tak súd prvej inštancie neurobil, postupoval v rozpore s princípom
okamžitej aplikability procesných noriem (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.10.2015,
sp. zn. 8 Cdo 289/2014, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 1/2016 pod č.
6, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.3.2016, sp. zn. 3Co/108/2015, rozsudok Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 24.5.2016, sp. zn. 5Co/384/2015, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
17.5.2017, sp. zn. 6Co/437/2015).

15. Na základe skutkových zistení vyplývajúcich z obsahu spisu dospel odvolací súd k záveru, že v
mene Slovenskej republiky ako žalovanej mala po nadobudnutí účinnosti zákona č. 412/2012 Z.z. (dňa

1.1.2013) konať Generálna prokuratúra SR, na ktorú skutočnosť mal súd prvej inštancie reflektovať (ex
officio) z úradnej povinnosti. Uznesením vyšetrovateľa PZ Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra
SR, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, ČTS: Ú/S - 65/KOK-2004, zo dňa 27.9.2004,
bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi; proti uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote sťažnosť, ktorá
bola zamietnutá uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove. Rozsudkom Okresného súdu

Poprad zo dňa 25.9.2009, sp. zn. 4T/28/2005, bol žalobca spod obžaloby oslobodený (logicky obžaloba
prokurátora bola na súde podaná). Keďže prokurátor zamietol predmetnú sťažnosť žalobcu a vo veci
podal obžalobu, niet pochybností, že po nadobudnutí účinnosti zákona č. 412/2012 Z.z. za Slovenskú
republiku nemohlo konať Ministerstvo vnútra SR v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z.,
ale bola za ňu povinná konať Generálna prokuratúra SR v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003

Z.z. (podľa argumentácie uvedenej v ods. 13 a 14 rozhodnutia).

16. Pretože súd prvej inštancie po nadobudnutí účinnosti zákona č. 412/2012 Z.z., t.j. od 1.1.2013
neprihliadol na zmenu orgánu konajúceho v mene štátu a nepokračoval v konaní s Generálnou
prokuratúrou SR (ktorej nebola doručená žaloba, zástupca Generálnej prokuratúry SR sa nezúčastnil

nariadeného pojednávania, na ktoré nebol predvolaný, bola mu odopretá účasť na všetkých procesných
úkonoch v civilnom konaní) a vydal napadnutý rozsudok, aj keď v mene žalovanej Slovenskej republiky,
majúcej inak procesnú subjektivitu a procesnú spôsobilosť, nekonal zákonom predvídaný štátny orgán,
konanie zaťažil inou procesnou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.Uvedeným nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil strane (žalovanej), aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.Anakoľkouvedenénedostatkynebolomožnénapraviťvkonanípredodvolacímsúdom,odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods.
1 C.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie (bez potreby zaoberať sa s hmotnoprávnymi námietkami žalovanej
uplatnených v podanom odvolaní).

17. V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom

odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Súd prvej inštancie neopomenie na
§ 73 C.s.p., podľa ktorého na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o
konaní za štát a na tomto základe z úradnej moci prihliadne na zmenu štátneho orgánu oprávneného
konať za štát tak, že v mene žalovanej v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. koná
Generálna prokuratúra SR. Spor opätovne prejedná na pojednávaní, neopomenúc, že s účinnosťou od
1.7.2016 súdy v konaní postupujú a rozhodujú v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri

zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi C.s.p. (Čl. 16 ods. 1 Základných
princípov C.s.p.); na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie,
ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu
svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim §
220 ods. 2 C.s.p. tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.

18. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, §
396 ods. 3 C.s.p.).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).