Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. júl 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/103/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2219200229
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2219200229.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, X.,
proti žalovanej: P. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, Z., Česká republika, o nahradenie prejavu vôle
a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 9. júla 2021, č.k.
17C/2/2019-686, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol

a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil použitím ustanovení § 2 ods. 3, § 50a, § 51, § 133 ods.
1 a § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), ako aj § 261, § 262 ods. 1 a § 566
Obchodného zákonníka (ďalej aj ako „OBZ“), a § 216 ods. 1 a § 229 CSP, keď súd poukazujúc i na závery

vyslovené v skoršom rozsudku sp. zn. 19C/5/2019 zo dňa 9. júna 2020 vydaného vo veci obdobnej
žaloby, osobitným druhom žalôb o splnení nepeňažnej povinnosti sú žaloby o nahradenie prejavu vôle.
Tieto žaloby majú svoju oporu v tých ustanoveniach hmotného práva, ktoré účastníkovi právneho vzťahu
ukladajú uzatvoriť zmluvu alebo uskutočniť iný právny úkon. Môže ísť nielen o ustanovenia zákonné
(napr. § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka - ďalej aj ako „OZ“), ale aj zmluvné (§ 2 ods. 3 OZ v spojení s
§51OZ).Žalobcasvojnárokopierao„mandátnuzmluvu“,ktorejprávnapovahajenejasná.Vychádzajúc
z článku VIII písm. f) ju treba podľa názoru súdu posudzovať podľa slovenského práva. Žalobca sa v

tejto zmluve zaviazal pre žalovanú vykonať úkony smerujúce k vyporiadaniu pozemkov patriacich do
dedičstva po jej otcovi [čl. I písm. a)]. Hoci sa strany v „mandátnej zmluve“ dohodli, že ich vzťahy sa budú
riadiť slovenským obchodným zákonníkom, neznamená to, že aj nimi podpísaná „mandátna zmluva“ je
mandátnou zmluvou podľa § 566 a nasl. OBZ. Je síce pravda, že strany si môžu dohodnúť, že ich
záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje Obchodným zákonníkom (§
262 ods. 1 OBZ), no aby sa mohol posúdiť ako vzťah z mandátnej zmluvy podľa cit. ustanovenia, musí
vyhovovať základným ustanoveniam pre túto zmluvu. Cit. ustanovenie § 566 OBZ však ako základný

znak mandátnej zmluvy vyžaduje, aby mandatár zariaďoval pre mandanta určitú „obchodnú záležitosť“.
Vysporiadanie dedičstva k pozemkom po poručiteľovi, ktorý bol otcom žalovaného, však vzhľadom
na okolnosti veci nemožno považovať za „obchodnú záležitosť“. Už len z tohto dôvodu nemôže ísť o
mandátnu zmluvu podľa § 566 OBZ, ale najskôr o nepomenovanú zmluvu, prípadne príkaznú zmluvupodľa § 724 a nasl. OZ. Právna kvalifikácia „mandátnej zmluvy“ by si vyžadovala ďalšie dokazovanie,
ktoré by ale vzhľadom na stav prejednávanej veci bolo nadbytočné. Nech už sa „mandátna zmluva“
posúdi ako nepomenovaná zmluva alebo príkazná zmluva podľa § 724 a nasl. OBZ alebo hoci aj

mandátna zmluva podľa § 566 a nasl. OBZ, vo výsledku je podstatné len konštatovanie, že zmluva vo
všetkých troch prípadoch bola platne uzavretá. Súd nezistil a ani strany netvrdili, že by boli ktorékoľvek
ustanovenia „mandátnej zmluvy“ neplatné, preto možno uzavrieť, že platná je aj dohoda o odmene pre
žalobcu za vykonanú činnosť, ktorú obsahuje čl. III zmluvy. Práve vymedzenie povinnosti žalovanej v
tomto ustanovení je podstatné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku. Z článku III písm. a) zmluvy

plynie, že žalobca má nárok na odmenu aj v prípade čiastočného úspechu pri vyporiadaní dedičstva
po otcovi žalovanej. Treba zdôrazniť, že toto ustanovenie vôbec nehovorí o charaktere odmeny pre
žalobcu, teda nie je z neho zrejmé ani to, či má peňažný alebo nepeňažný charakter. Nasledujúce dve
ustanovenia, čl. III písm. b) a c), hovoria predovšetkým o tom, ako sa odmena „vypočíta“, resp. ako
sa „stanoví jej výška“. Možno sa z nich ale dozvedieť, že určujú určité poradie pozemkov podľa toho,
v akom rozsahu sa žalobcovi podarí splniť svoje povinnosti vyplývajúce z čl. I zmluvy. Obsah týchto

dvoch ustanovení už naznačuje, že odmena nie je peňažná, ale nepeňažná (in natura). Kým v prípade
peňažného plnenia je jasné, že sa má plniť „zaplatením“, teda poskytnutím peňazí (v hotovosti alebo
bezhotovostne), ako bolo uvedené vyššie, spôsob splnenia nepeňažnej povinnosti je determinovaný
tým, o akú povinnosť ide. V prejednávanej veci možno z citovaných ustanovení zmluvy vyvodiť, že
strany si dohodli odmenu v podobe pozemkov alebo spoluvlastníckych podielov na nich. Pozemky sú

ako bežné nehnuteľné veci predmetom občianskoprávnych vzťahov (§ 118 ods. 1 spojení s § 119 ods.
1 a 2 OZ). Platné právo však k nim viaže nie len jeden druh práv, ale viaceré rôzne práva, ktoré sa líšia
podľa svojho obsahu a rozsahu. Podľa názoru súdu je v danej súvislosti rozhodujúcim popri čl. III písm.
c) predovšetkým čl. III písm. f) tohto článku. Až čl. III písm. f) tohto článku totiž umožňuje určiť konkrétny
charakter nepeňažného plnenia, na ktoré sa žalovaná zaviazala.“ Článok III písm. f) zmluvy obsahuje

z hľadiska charakteru nepeňažného plnenia pomerne jasne vymedzený, avšak iba všeobecný záväzok
žalovaného „previesť svoje vlastnícke právo k nadobudnutým pozemkom…, ktoré sa stanú odmenou
pre mandatára v prospech listu vlastníctva…, ktoré… katastrálny úrad… vedie na meno mandatára“.
Podľanázorusúdupredmetná„mandátnazmluva“zakladávýlučnezáväzkovývzťah,nazákladektorého
(po splnení tam uvádzaných podmienok) vzniká žalobcovi nárok na odmenu. Keďže vlastnícke právo

možno prevodom nadobudnúť v zásade len vkladom do katastra nehnuteľností (§ 133 ods. 1 OZ), k
reálnemu získaniu odmeny dohodnutej v podobe (prevodu) pozemkov (spoluvlastníckych podielov k
nim) od žalovanej by sa vyžadovalo, aby žalovaná ako prevodca zároveň aj kvalifikovaným spôsobom
prejavila vôľu previesť vlastnícke právo na žalobcu k jasne vyšpecifikovaným pozemkom, na základe
ktorého prejavu vôle by sa následne mohol uskutočniť vklad vlastníckeho práva žalobcu do katastra

nehnuteľností k týmto pozemkom. Záväzok žalovanej na uskutočnenie kvalifikovaného prejavu vôle v
tomto smere, t.j. takého právneho úkonu (napr. kúpna zmluva, atď.), ktorý by bol úkonom perfektným
a platným, a ktorý by mohol byť podľa hmotného práva právnym dôvodom nadobudnutia vlastníctva
(titulus) nevyplýva z uzavretej mandátnej zmluvy a nemožno ho vyvodiť ani z jej článku III písm. f), kde je
podľa názoru súdu len určený konkrétny charakter nepeňažného plnenia so všeobecne formulovaným

záväzkom žalovanej takto plniť, avšak zároveň absentuje nadväzujúca konkrétna a určitá úprava
vzťahov medzi zmluvnými stranami vo vzťahu k vyplateniu vzniknutej odmeny prevodom vlastníctva
(táto skutočnosť je na ťarchu „mandatára“, ktorý si v zmluve mohol a mal kvalifikovanejším spôsobom
zaistiť a právne ošetriť svoje postavenie pri predmetnej otázke). Zároveň však takú povinnosť žalovanej
(pri jej chýbajúcom prejave vôle v uvedenom smere), aby konkrétne uskutočnila tie právne úkony, ktoré

žalobca v konaní od nej požadoval (dohoda o urovnaní) a stále požaduje (kúpna zmluva), nemožno
vyvodiť nielen zo žiadneho ustanovenia uzavretej mandátnej zmluvy (a už vôbec nie s takým presným a
rozsiahlym obsahom, s akým boli návrhy zmlúv žalobcom predložené), ale ani zo žiadneho zákonného
ustanovenia, a teda je možné v tejto otázke jednoznačne ustáliť že žalovanej uvedená povinnosť bez
ďalšieho nevyplýva z hmotného práva. Súd v danej súvislosti ešte dopĺňa (i vo vzťahu k alternatívnemu

konečnému petitu), že právnym dôvodom nadobudnutia vlastníctva (titulus) tu nemôže byť ani samotná
mandátna zmluva, ktorá bez pochýb nemôže byť považovaná (popri tom, že je platnou záväzkovo-
právnou zmluvou v zmysle odseku 8 odôvodnenia tohto rozsudku) aj za určitý, perfektný (t.j. zavŕšený)
a platný (t.j. obsahujúci všetky zákonom vyžadované náležitosti) právny úkon na účely scudzenia
(prevodu) sporných nehnuteľností - pozemkov. Tu pritom súd dal za pravdu aj argumentu žalovanej,

že na uvedený účel nie je ani dostatočne určitý článok III mandátnej zmluvy, ktorý nekorešponduje s
aktuálnym evidenčným stavom pozemkov, a to najmä čo sa týka označenia pozemkov a ich aktuálnej
evidencie na LV. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody potom taktiež nemožno za daných okolností
a pri absencii povinnosti žalovanej uskutočniť žalobcom uplatňované úkony (navyše v predloženýchpodobách), resp. i ďalšie úkony ktoré pri alternatívnom petite ani neboli určitým spôsobom špecifikované
(vykonať všetky ďalšie právne kroky, ako ich vyžaduje zákon) uložiť žalovanej ani povinnosť podpísať
a podať v spojitosti s týmito úkonmi (resp. v spojitosti len s mandátnou zmluvou) súvisiaci návrh na

vklad do KN (taktiež s presným obsahom predloženým do konania žalobcom), pretože požiadavky
žalobcu neobstoja ani v časti určenia takto vymedzenej povinnosti žalovanej. Nakoľko teda uvedené
povinnosti žalovanej z popísaných dôvodov nevyplývajú z hmotného práva, taktiež nebolo možné v
konaní nahradiť jej vôľu pri splnení týchto povinností súdnym rozhodnutím (predovšetkým podľa § 229
CSP). Súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto žalobu žalobcu v celom rozsahu (t.j. v rozsahu

všetkých aktuálnych variantov žalobného návrhu žalobcu) zamietol (výrok I. rozsudku). Záverom súd
poznamenáva, že všetky ostatné návrhy strán sporu na doplnenie dokazovania už súd nepripustil,
pretože buď na ich vykonaní už strany sporu netrvali alebo ich vykonanie nepovažoval za potrebné
pre zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci (na účely vyššie uvedeného právneho
posúdenia veci), a tým za účelné a hospodárne a mal za to, že v konečnom dôsledku by len spôsobili
predlžovanie konania a spôsobili by len oddialenie meritórneho rozhodnutia. Ďalšie argumenty strán

sporu už súd nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, preto sa s nimi ani osobitne
nevysporiadal. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP a §
255 ods. 1 CSP, pričom dospel k záveru, že žalovaná má právo na náhradu trov konania proti žalobcovi
v rozsahu 100 %, keďže žalovaná bola v tejto sporovej veci úspešná na 100% a neúspešná na 0%, t.j.
čistý úspech žalovanej predstavuje 100% (u žalovanej nemožno vylúčiť vznik odôvodnených a účelne

vynaložených /napr. hotových/ výdavkov, ktoré by jej vznikli v súvislosti s bránením práva vo veci, a
ktoré si v konaní uplatnila - viď napr. č.l. 270 spisu). O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol

napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd zamietnutie žaloby v základoch
odôvodnil nedostatočnou právnou perfektnosťou, keď písomne okrem iného len neurčito uviedol, že
„v zmluve absentuje nadväzujúca konkrétna a určitá úprava vzťahov medzi zmluvnými stranami vo
vzťahu k vyplateniu vzniknutej odmeny prevodom vlastníctva“. Túto skutočnosť súd vyhodnotil na ťarchu

„mandatára“, ktorý si podľa jeho názoru „v zmluve mohol a mal kvalifikovanejším spôsobom zaistiť a
právne ošetriť svoje postavenie pri predmetnej otázke“. Uviedol, že záväzok žalovanej ako budúceho
prevodcu previesť svoje vlastnícke právo k pozemkom tvoriacim odmenu podľa zrozumiteľných pravidiel
uvedených v „mandátnej“ zmluve na odvolateľa, čiže budúceho nadobúdateľa pozemkov tvoriacich
odmenu, je pomerne presne a dosť jednoznačne v zmluve na základe možností, aké boli v roku 2008

stranám k dispozícii, formulovaný, v tomto prípade v čase podpisu zmluvy nebolo možné určiť ani len
trochupribližnúšpecifikáciunehnuteľností,ktorémajúbyťpredmetomzmluvnešpecifikovanejpovinnosti
žalovanej previesť svoje vlastnícke právo na odvolateľa, teda v jeho prospech ako odmenu, pričom
zároveň túto zmluvnú povinnosť žalovanej tvoriacu súčasť záväzkového práva, nie je možné ani omylom
alebo inak zameniť s iným právnym úkonom, ktorý by mohol byť inak medzi žalovanou a odvolateľom

dohodnutý. V roku 2008, teda v čase podpisu zmluvy, nebolo možné ani len približne určiť nie len objem
pozemkov (celkovú výmeru odmeny, ku ktorej je zmluvne viazaná povinnosť žalovanej previesť svoje
vlastnícke právo na odvolateľa), nebolo tiež možné uviesť aktuálne číslovanie s podlomením k týmto
pozemkom, ani kultúru pozemkov, ktoré majú tvoriť záväzok žalovanej (zmluvnú povinnosť) previesť na
nadobúdateľa, dokonca „ako bonus“ nebolo možné určiť ani katastrálne územie alebo územia, v rámci

ktorých sa prevádzané pozemky v čase plnenia povinnosti žalovanej (§ 559 OZ) budú vôbec nachádzať.
Rovnako poukázal na to, že samotný čas plnenia bol v zmluve o budúcej zmluve alebo pri obdobnom
záväzku v roku 2008 skôr nedefinovateľný. S prvoinštančným súdom sa možno stotožniť v tom, že
predsa len existujú určité údaje, ktoré pre účel konkrétnejšej podoby záväzku mohla zmluva uvádzať,
napríklad že pozemky, ktoré bude žalovaná vkladovým konaním povinná previesť na list vlastníctva

vedený na meno „mandatára“, teda odvolateľa, mohli mať špecifikovaný aspoň názov obce, ako aj
okresu, kde sa budú presne nachádzať. Takáto námietka by síce bola voči súdu neodporovateľná, avšak
nič nezmenila na veci, že napríklad tieto konkretizácie vo vzťahu ku zmluvnej povinnosti žalovanej,
ku ktorej sa zaviazala, by boli zbytočné, pretože jednak vyplývajú z celkového znenia zmluvy, a
navyše takýto nedostatok, prípade absencia podobným všeobecných údajov, napríklad kto bude v

rámci vkladového konania v postavení prevodcu, a v opačnom garde kto bude nadobúdateľom, je
tiež možné nezameniteľným spôsobom vyvodiť z celkového znenia zmluvy. Podľa odvolateľa, ak nie
je možné pozemok charakterizovať a identifikovať v rámci aktuálneho operátu inak, aj parcely (so
svojou presnou historickou charakteristikou) v minulosti vzniknuté napríklad na základe prídelovéhokonania, teda aj pozemky tvoriace súčasť predchádzajúceho prídelového operátu, možno aj naďalej
definovať a identifikovať pre právne účely, keďže ešte len majú nastať napríklad plnením zmluvy,
v ktorej sú identifikované. Žalovaná a odvolateľ využili v roku 2008 skutočne všetky možnosti za

účelom čo najpresnejšej a s inými pozemkami nezameniteľnej identifikácie pozemkov, ktoré mali tvoriť
predmet zmluvy ako takej. Tiež pripomenul, že žalovaná so svojím súrodencom trvali aj na zozname
čísiel parciel (logicky tiež vychádzajúc z prídelového operátu), ktoré mali vytvoriť zmluvné poradie
pozemkov, ako sa budú na základe priorít prideľovať do odmeny. Z uvedeného možno dosť jednoznačne
vyvodiť, že ak sa pomerne zrozumiteľným a s iným právnym úkonom nezameniteľným záväzkom

žalovaná zaviazala na odvolateľa previesť svoje vlastnícke právo k pozemkom tvoriacim odmenu pre
odvolateľa podľa stanovených pravidiel, potom nielenže až 10.6.2019 bol nakoniec dátum, po ktorom
v nasledujúci deň bolo možné domáhať sa odmeny podľa v zmluve zrozumiteľne uvedených pravidiel,
ale až v tento deň bolo možné akokoľvek hlbšie „upresniť nadväzujúcu konkrétnu a určitú úpravu
vzťahov medzi zmluvnými stranami vo vzťahu k vyplateniu vzniknutej odmeny prevodom vlastníctva“.
Otázka, s ktorou sa súd nevysporiadal, znie, akým iným konkrétnejším spôsobom bolo možné v zmluve

na jednej strane konkretizovať pozemky tvoriace samotný a celkový predmet zmluvy, a na druhej
strane deklarovať v roku 2008 predmet povinnosti žalovanej vo vzťahu ku prevodu jej vlastníckeho
práva v prospech nadobúdateľa, ak v rámci zmluvy a ku zmluvným povinnostiam patrilo zakreslenie
prídelových plánov a ich následné prevedenie na aktuálny mapový operát, čím sa novovzniknuté parcely
až v roku 2009 dostali prvýkrát na listy vlastníctva, teda do aktuálneho právneho stavu registra „C“,

poväčšine ešte nie vysporiadané v prospech aj žalovanej. Slovenský právny poriadok, ako aj zákon
presadzuje existenciu všeobecného princípu zmluvnej voľnosti, rovnako ani neviaže účastníkov takúto
zmluvu uzatvárať, pokiaľ v osobitnej zmluve je budúci záväzok v rámci možností z obdobia pri podpise
tejto zmluvy dostatočne zrozumiteľne definovaný, popísaný a zo zmluvy, prípadne zákona sa dosť
nespochybniteľne možno dozvedieť akým spôsobom a za akých okolností má ku splneniu záväzku

následne aj reálne dôjsť. V zmysle ust. § 492 Občianskeho zákonníka ustanovenia o záväzkoch, ktoré
vznikajú zo zmlúv, sa použijú primerane aj na záväzky vznikajúce aj na základe iných skutočností
upravených v zákone. Práve na základe tohto ustanovenia možno podľa názoru odvolateľa ustáliť, že
aj keď povinnosť žalovanej uzavrieť prevodnú zmluvu nie je v znení prejednávanej zmluvy doslovne
vymenovaná, za účelom plnenia záväzku žalovanej, práve zákon č. 162/1995 Z.z. doslovne vymedzuje

súbor všetkých právnych úkonov, ktoré je potrebné vykonať s dosiahnutím cieľa prevodu vlastníckych
práv žalovanej napriek tomu, že zo zmluvného záväzku úplne doslovne nevyplývajú, ale napriek tomu
neodlúčiteľne vyplývajú z povahy tohto záväzku a z iných skutočností upravených v zákone. Keďže
vlastnícke právo možno prevodom nadobudnúť v zásade len vkladom do katastra nehnuteľností (§ 133
ods. 1 Občianskeho zákonníka), musí prevodca prejaviť vôľu, ktorou prevádza vlastnícke právo, na

základe ktorého sa môže uskutočniť jeho vklad do katastra nehnuteľností. Ak tak prevodca neurobí,
možno sa splnenia tejto povinnosti domáhať na súde žalobou o nahradenie prejavu vôle, ktorá je
žalobou o plnenie podľa § 137 písm. a) CSP. Odvolateľ ďalej uviedol, že zmluvná voľnosť v kontraste
s neplatnosťou právnych úkonov je v Ústave SR podchytená v čl. II ods. 3, pričom v súvislostiach v
tomtokonanísprejednávanouvecoumožnotiežpoukázaťnaustanovenie§34Občianskehozákonníka.

Vôľa účastníkov zmluvy zohráva pri jej uzatváraní a jej následnej interpretácii zásadnú úlohu. Právny
formalizmus všeobecných súdov a nimi vnášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno
z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody osoby. Nie
je teda ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu taká prax, kedy všeobecné
súdy uprednostňujú výklad vedúci k neplatnosti zmluvy (I. ÚS 640/2014). Neplatnosť zmluvy podľa

ustáleného a konštantného názoru Ústavného súdu má byť teda výnimkou, a nie zásadou. V tejto
súvislosti tiež poukázal na znenie ustanovenia § 35 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil
tiež s priznaním nároku na náhradu trov konania žalovanej, keď podľa jeho názoru je daná existencia
dôvodov mimoriadneho zreteľa, pre ktoré žalovanej nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania.
Absolútnym a elementárnym základom predmetného sporu podľa názoru odvolateľa bola situácia, v

ktorej žalovaná nadobudla viaceré pozemkové nehnuteľnosti s neprehliadnuteľnými výmerami väčšiny
pozemkov do svojho (spolu)vlastníckeho práva, a to práve zásluhou žalobcu. V tejto súvislosti je možné
konštatovať aj skutočnosť, že žalobca sa preukázateľne podieľal na všetkých peňažných nákladoch
vynaložených na riešenie vlastníckeho práva žalovanej do určitej a nemalej miery už zapísaného
na platných listoch vlastníctva, ale rovnako vynaložil množstvo vlastného súkromného času s cieľom

uvedený cieľ dosiahnuť. Žalovaná odvolateľovi už čiastočné plnenie poskytla, čo žalobca potvrdil.
Odvolateľ sa niekoľkokrát snažil so žalovanou úprimne a mimosúdne na predmete sporu dohodnúť, k
čomu však vinou žalovanej nedošlo.4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 17C/2/2019 je nahradenie prejavu
vôle žalovanej k právnemu úkonu podpísania a podania návrhu na vklad vlastníckeho práva zo strany
žalovanej na žalobcu k tam špecifikovaným nehnuteľnostiam, ako aj nahradenie prejavu vôle žalovanej

k právnemu úkonu uzavretia zmluvy o prevode vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
so žalobcom s presným textom zmluvy, alternatívne v uloženie povinnosti žalovanej podať v určenej
lehote na príslušný katastrálny odbor návrh na vklad a v súvislosti s týmto podaním vykonať všetky
ďalšie právne kroky, ako ich vyžaduje zákon v dôsledku právoplatného prevodu vlastníckeho práva k
tam špecifikovaným nehnuteľnostiam tvoriacich odmenu do vlastníctva žalobcu podľa znenia platne

uzavretej zmluvy.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorý žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

8. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP], súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 365 ods. 1 písm. e) CSP], na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a napadnutý rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].

9. Najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach pod vplyvom judikatúry ESĽP a
ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej

ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za
porušenietohtoprávatrebapovažovaťajnedostatokriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodneniasúdneho
rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne
relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením

uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť
náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

10. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania, je
úlohou a doménou súdu (§ 185 ods. 1 CSP). Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie
dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie je prípustné,
pretože takýmto spôsobom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať
v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia

skutkového stavu.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvej inštancie nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli

počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti a vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ust. § 195 až 210 CSP.12. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú,

nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

13. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že

na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je
ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom
zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral
do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a

výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku
súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazovvychádzalaakovyhodnotil,prečonevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil,
teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a

nemožno mu nič vyčítať.

15. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

17. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).

18. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I.ÚS 50/2004).

19. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

20. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a

pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia, a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.21. Podstatným v prejednávanej veci a súčasne medzi stranami sporným bolo, či obsahom zmluvy
označenej ako mandátna zmluva uzatvorenej medzi stranami je i zmluva o budúcej zmluve.

22. V zmysle ustanovenia § 51 OZ popri celom rade typických, pomenovaných, zákonom bližšie
upravených zmlúv, môžu účastníci s prihliadnutím na rešpektovanie zmluvnej voľnosti (§ 2 ods. 3
OZ) uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená, zmluva však nesmie odporovať obsahu
alebo účelu zákona, inak by bola taká zmluva absolútne neplatná (§ 39 OZ). Pri týchto v zákone

osobitne neupravených zmluvách sa postupuje analogicky podľa zákonných ustanovení, ktoré upravujú
občianskoprávne vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie (§ 491 ods. 2, § 853 OZ). Preto je dôležité,
aby tieto nepomenované, bližšie neupravené zmluvy samy obsahovali podrobné modality zmluvných
podmienok.

23. Uvedené platí aj na medzi stranami uzatvorenú zmluvu pomenovanú ako Mandátna zmluva o

vysporiadaní novoobjaveného majetku, ktorá ako správne uviedol súd prvej inštancie má charakter
príkaznej zmluvy podľa § 724 a nasl. OZ, pričom v zmluve si podľa názoru odvolacieho súdu strany
upravili práva a povinnosti. Zo zmluvy vyplýva, čo je predmetom zmluvy, rovnako z nej vyplýva i dohoda o
odmene. Identifikáciu nehnuteľností v zmluve možno považovať za dostatočnú, keď v čase uzatvorenia
zmluvy nehnuteľnosti nebolo možné identifikovať iným spôsobom.

24. Možno dať za pravdu súdu prvej inštancie, že v ustanovení čl. III písm. f) zmluvy je určený spôsob
zaplatenia odmeny formou nepeňažného plnenia so všeobecným záväzkom žalovanej takto plniť, avšak
absentuje nadväzujúca konkrétna a určitá úprava vzťahov medzi zmluvnými stranami vo vzťahu k
vyplateniu vzniknutej zmluvnej odmeny prevodom vlastníctva.

25. Nie je pravdou tvrdenie odvolateľa, že by súd uprednostnil posúdenie uzatvorenej zmluvy ako
neplatnej, pred jej posúdením ako zmluvy platnej. Prvoinštančný súd uzatvorenú zmluvu posúdil ako
platnú, pričom ako neurčité posúdil len ustanovenie čl. III písm. f).

26. Aby z uzatvorenej Mandátnej zmluvy o vysporiadaní novoobjaveného dedičstva vyplývala povinnosť
žalovanej uzatvoriť so žalobcom ďalšiu zmluvu týkajúcu sa prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam,
musela by byť obsahom uzatvorenej zmluvy i zmluva o budúcej zmluve.

27. Občiansky zákonník v ustanovení § 50a výslovne upravuje zmluvu o budúcej zmluve. Podľa § 50a

ods.1,účastnícisamôžupísomnezaviazať,žedodohodnutejdobyuzavrúzmluvu;musiasavšakpritom
dohodnúť o jej podstatných náležitostiach. Zmluva o budúcej zmluve musí obsahovať tieto náležitosti: a)
zhodu vôle zmluvných strán vyjadrenú v písomnej forme o uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, b) dobu,
dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria a c) podstatné náležitosti budúcej (hlavnej) zmluvy.

28. Podľa čl. III písm. f) mandátnej zmluvy, mandant sa zaväzuje previesť svoje vlastnícke právo k
nadobudnutým pozemkom v predmetnom konaní o novoobjavenom dedičstve, ktoré sa stanú podľa
tohto článku tejto zmluvy odmenou pre mandatára v prospech listu vlastníctva XXXX v k.ú. K., ktoré
katastrálny úrad v Dunajskej Strede vedie na meno mandatára. Odmena mandanta sa považuje za
vyplatenú dňom nadobudnutia právoplatnosti v rozhodnutí o prevode odmeny na list vlastníctva č. XXXX

k.ú. K.. Mandant je podľa tejto zmluvy povinný podať návrh na vklad nehnuteľností tvoriacich odmenu
pre mandatára najneskôr do 15-tich dní od právoplatného vloženia novoobjaveného majetku v tomto
konaní v prospech mandanta.

29. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná mandátna zmluva

zakladá výlučne záväzkový vzťah, na základe ktorého v prípade splnenia v zmluve uvedených
podmienok vzniká žalobcovi nárok na odmenu špecifikovanú v zmluve. V ustanovení čl. III písm. f)
zmluvy je určený spôsob zaplatenia odmeny formou nepeňažného plnenia so všeobecným záväzkom
žalovanej takto plniť, avšak absentuje nadväzujúca konkrétna a určitá úprava vzťahov medzi zmluvnými
stranami vo vzťahu k vyplateniu vzniknutej zmluvnej odmeny prevodom vlastníctva.

30. Základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred
takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Deklaruje a podporuje
sa tak princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenskáa hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda
ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu, vyvierajúcimi z čl. 1 ústavy taká prax, kedy
všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu, uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy

pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim (nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS/242/2007).

31. Podľa názoru odvolacieho súdu aj s prihliadnutím na vyššie uvedené nemožno dospieť k záveru, že
medzi stranami došlo k uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve v zmysle ustanovenia § 50a OZ, pretože
z dojednaného ustanovenia čl. III písm. f) zmluvy vôbec nevyplýva, o akú zmluvu by malo ísť, keď do

úvahy by prichádzala tak kúpna zmluva, ako aj darovacia zmluva, a z citovaného článku vyplýva len
povinnosť previesť vlastnícke právo, čo nie je dostatočne určité.

32. Z uzatvorenej zmluvy vôbec nevyplýva doba, dokedy sa má zmluva (otázka aká) uzavrieť, pričom
určenie doby je podstatnou náležitosťou zmluvy o budúcej zmluve. V citovanom článku je len uvedené,
dokedy je žalovaná povinná podať návrh na vklad, z čoho však nemožno vyvodiť konkrétnu dobu

uzatvorenia budúcej (hlavnej) zmluvy.

33. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/274/2004, v odôvodnení
ktoréhonajvyššísúduviedol,okreminého,nasledovné:Medzizásadysúkromnéhopráva,predstavujúce
pravidlá aj pre legislatívne orgány, subjekty súkromného práva aj orgány aplikácie práva, patrí zásada

individuálnej autonómie, resp. autonómie vôle (možnosť urobiť právny úkon, zvoliť si jeho obsah a
formu), zásada, že je dovolené všetko, čo nie je výslovne zakázané, zásada, že zmluvy sa majú
dodržiavať (pacta sunt servanda) a zásada, že sa možno odchýliť od právnej úpravy. Citované
ustanovenie § 50a ods. 1 OZ dáva v rámci inštitútu zmluvy o budúcej zmluve jej účastníkom širokú
zmluvnúvoľnosťprijejuzatváraníapriurčeníjejobsahu.Účastnícisaalemusiadohodnúťopodstatných

náležitostiach budúcej zmluvy; v prípade kúpnej zmluvy ide o jej predmet a kúpnu cenu. Ak sa účastníci
dohodli na uzavretí takej predbežnej zmluvy a ak je táto zmluva platná, sú jej účastníci povinní na jej
základe zásadne uzavrieť zmluvu hlavnú; zmyslom uzavretia zmluvy o budúcej zmluve je uzavretie
hlavnej zmluvy, a nie jej neuzavretie. Ak k uzavretiu hlavnej zmluvy nedôjde, poskytne zmluvnej strane
ochranusúd,atoajprotivôlistrany,ktorásazakéhokoľvekdôvodubránijejuzavretiu,tým,ževyhlásenie

jeho vôle nahradí vlastným rozhodnutím. Súd, ak o to žalobca včas požiada, má podľa ustanovenia §
50a ods. 2 Občianskeho zákonníka nielen právo, ale aj povinnosť vôľu jednej zmluvnej strany svojím
rozhodnutímnahradiť.Dohodaobudúcejkúpnejzmluvemusímaťobsahovéaformálnenáležitosti,ktoré
má mať uzavieraná kúpna zmluva; keď pôjde o predaj nehnuteľnosti, dohoda už musí po obsahovej a
formálnej stránke celkom vyhovovať nielen príslušným ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ale aj

katastrálnym predpisom.

34. Zmluva o budúcej zmluve môže byť uzavretá samostatne, alebo ako súčasť inej zmluvy, účastníci
zmluvy sa však musia dohodnúť na podstatných náležitostiach jednak zmluvy o budúcej zmluve a
zmluva o budúcej zmluve musí obsahovať i podstatné náležitosti zmluvy, ktorá sa má uzavrieť. Odvolací

súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že medzi stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy o
budúcej zmluve z dôvodov uvedených vyššie, pričom ani pri priorite výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť
zmluvy, nemožno dospieť k záveru o jej platnom uzavretí, a to s prihliadnutím na chýbajúce podstatné
náležitosti tak predbežnej, ako aj hlavnej zmluvy.

35. Správnym bol preto záver súdu prvej inštancie, že záväzok žalovanej na uskutočnenie
kvalifikovanéhoprejavuvôle-právnehoúkonu(napr.kúpnazmluvaapod.),ktorýbybolúkonperfektným
a platným, a ktorý by mohol byť podľa hmotného práva právnym dôvodom na nadobudnutie vlastníckeho
práva z uzavretej mandátnej zmluvy nevyplýva, pričom ho nemožno vyvodiť ani z čl. III písm. f) zmluvy,
kde je určený spôsob zaplatenia odmeny formou nepeňažného plnenia so všeobecným záväzkom

žalovanej takto plniť, avšak absentuje nadväzujúca konkrétna a určitá úprava vzťahov medzi zmluvnými
stranami vo vzťahu k vyplateniu vzniknutej zmluvnej odmeny prevodom vlastníctva. Správne súd prvej
inštancie zamietol žalobu i v časti alternatívneho petitu s prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody, ako
aj odôvodnenie súdu prvej inštancie v tejto časti (bod 11 odôvodnenia).

36.Odvolateľnamietalisprávnosťrozsudkuvčastinárokunanáhradutrovkonania,keďboltohonázoru,
že sú dané dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré by žalovanej nemal byť priznaný nárok na náhradu
trov konania. Tieto dôvody videl v tom, že žalovaná nadobudla viaceré pozemkové nehnuteľnosti sneprehliadnuteľnými výmerami väčšiny pozemkov práve zásluhou žalobcu, ktorý sa preukázateľne
podieľal na všetkých peňažných nákladoch a rovnako vynaložil množstvo vlastného súkromného času.

37. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak
súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom
alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite
odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na

strane strán sporu. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné,
majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu
práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym
okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie
nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom.

38. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady

rozhodovania o trovách konania.

39. V sporovom konaní (ako je tomu nepochybne v danom prípade) sa povinnosť nahradiť trov konania
spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať
náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa ust. § 257 CSP, podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Zo slovného znenia
uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť,
aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych
prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad, a či sú
dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

Ustanovenie § 257 CSP preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť o
celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie
podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym,
osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto

by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové
pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie citovaného ustanovenia sú tiež okolnosti,
ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a podobne.

40. Podľa názoru odvolacieho súdu s prihliadnutím na vyššie uvedené v predmetnej veci nie sú

dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nemal byť v spore úspešnej žalovanej proti
žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania. Takýmito dôvodmi nie sú ani dôvody, na ktoré
poukazuje odvolateľ vo svojom odvolaní. Žalobca sa domáhal nároku, ktorý podľa jeho názoru vyplýval z
uzavretej zmluvy, a žalovaná tento nárok od počiatku neuznávala. Žalovaná v dôsledku konania žalobcu
nadobudla do vlastníctva nehnuteľnosti, pričom skutočnosť, že nedošlo k „vyplateniu“ odmeny, ide i na

vrub žalobcu, ktorý sa podieľal na vypracovaní mandátnej zmluvy. Sám žalobca potvrdil, že časť odmeny
mu žalovaná poskytla, teda aj na jeho strane je istý majetkový prospech.

41. Z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti nároku
na náhradu trov konania za správne.

42. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď
i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilúovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v
odôvodnenísvojhorozhodnutiaprvoinštančnýsúd,tedaodvolacísúdnepovažovalzapotrebnéreagovať
špecifickou odpoveďou.

43. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil a rovnako potvrdil rozsudok i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v

spojení s § 396 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.

45. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).