Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. marec 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3519202805
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3519202805.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkýň Mgr.

Zuzany Holúbkovej a JUDr. Ľubice Bajzovej v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom
Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným 1/ Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. a
2/ F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., zastúpených Občianskym združením Všeobecná ochrana práv
spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava, o zaplatenie 24.457,09 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 26. mája 2021,
č.k. 5C/44/2019-140, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í takto:

Žalovaní 1/ a 2/ sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 24.457,09 eur spolu so
zmluvným úrokom vo výške 6,59 % ročne zo sumy 23.456,06 eur od 21.04.2017 do zaplatenia, najviac
však so zmluvným úrokom v celkovej výške 27.959,83 eur a spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 23.456,06 eur od 21.04.2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Vo zvyšku žalobu zamieta.

II. Žalobcovi sa voči žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania vo výške
100 %. Trovy konania sú žalovaní 1/ a 2/ povinní nahradiť žalobcovi spoločne a nerozdielne a o ich
výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. vyhovel v plnom rozsahu žalobe a uložil
žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi dlh zo stavebného úveru 24.457,09 eur spolu so

zmluvným úrokom vo výške 6,59 % ročne zo sumy 23.456,06 eur od 21.04.2017 do zaplatenia a s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 24.457,09 eur od 21.04.2017 do zaplatenia, a to do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu.

2. Úverovú zmluvu uzavretú medzi stranami sporu posúdil súd prvej inštancie podľa §
497 Obchodného zákonníka, pričom zároveň konštatoval charakter spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú sa

okrem ustanovenia zákona o stavebnom sporení vzťahujú aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch a tiež ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.3. Uzavretá zmluva bola súdom prvej inštancie posúdená ako zrozumiteľná, jasná, konkrétna a
dostatočne určitá. Vyplýva z nej, že žalobca poskytol žalovaným stavebný medziúver vo výške 25.000,-
eur. Tento sa žalovaní zaviazali splácať spolu s úrokmi v celkovej výške 34.221,97 eur. Žalovaní svoje

povinnosti vyplývajúce zo zmluvy prestali plniť a dostali sa do omeškania s úhradou splátok splatných
od októbra 2016. Žalobca ku dňu 20.04.2017 vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru. Súd prvej
inštancie zistil, že dlžná suma medziúveru po započítaní nasporenej sumy stavebného sporenia bola ku
dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 24.457,09 eur. Tvrdenia žalovaných, že na úhradu svojho
záväzku zaplatili minimálne sumu 12.915,12 eur nevyplývajú podľa súdu prvej inštancie zo žiadneho

predloženého dôkazu.

4. Súd prvej inštancie súčasne skúmal, či táto zmluva má všetky náležitosti, ktoré citovaný zákon ukladá
v § 9 ods. 1, 2 písm. a) až z) a rovnako tak, či má všetky náležitosti zmluvy o stavebnom úvere podľa
§ 7 odsek 3 zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Konštatoval, že zmluva o úvere spĺňa všetky
zákonom vyžadované náležitosti. Žalobca jasne uviedol, z akých položiek pozostáva žalovaná suma,

pričom tieto skutočnosti mal súd prvej inštancie za preukázané predloženými výpismi z účtu stavebného
sporenia aj výpisom z účtu medziúveru. Rovnako tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva
neobsahuje žiadne podmienky, ktoré by spôsobovali nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, a ktoré
by z tohto dôvodu boli neplatnými zmluvnými dojednaniami. Spotrebitelia boli jasne a zrozumiteľne
informovaní o tom, v akom poradí sa budú splátky započítavať, jednak ustanoveniami zmluvy a

jednak tieto skutočnosti vyplývali z amortizačnej tabuľky, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou zmluvy.
Žalobca podľa súdu prvej inštancie preukázal aj splnenie povinnosti preskúmania bonity žalovaných, a
to predložením výstupu z databázy údajov o spotrebiteľoch oboch žalovaných za účelom
posudzovania ich schopnosti splácania úveru. Preskúmaním zmluvy nezistil súd prvej inštancie v konaní
žiaden dôvod na to, aby predmetnú zmluvu posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov. Rovnako tak žalobca

preukázal doručenie upozornenia na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, oznámenia o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru, ako aj výzvy na zaplatenie dlhu.

5. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú ani námietku premlčania a uviedol, že k
mimoriadnemu zosplatneniu záväzku došlo kvôli splátke splatnej za mesiac marec 2017 a, odo dňa

16.03.2017 tak začala plynúť v súlade s § 103 Občianskeho zákonníka premlčacia doba celého dlhu.
Tá uplynula 16.03.2020 a podal žalobu dňa 20.09.2019, teda včas.

6. Ohľadom zmluvných úrokov, ktoré súd prvej inštancie priznal až do zaplatenia dlhu a nie do dňa
mimoriadneho zosplatnenia úveru, ako požadovali žalovaní, súd prvej inštancie uviedol, že nepriznaním

zmluvného úroku po zosplatnení by sa veriteľ dostal do horšieho postavenia, pritom k zosplatneniu
dochádza pre porušenie zmluvných povinností zo strany dlžníka. Podľa súdu prvej inštancie nemôže
porušenie zmluvy zo strany dlžníka mať za dôsledok jeho výhodnejšie postavenie, keď by dlžník po
zosplatnení nemusel ďalej veriteľovi plniť zmluvné úroky, v tomto prípade 6,59 % ročne, ale už len úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne. Spolu s istinou a zmluvným úrokom priznal súd prvej inštancie

žalobcovi aj úrok z omeškania 5 % ročne 24.457,09 eur, a to na základe § 517 ods. 2 OZ.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní. Nesúhlasili so závermi súdu prvej
inštancie o dôvodnosti žaloby a rozsudok žiadali zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Zotrvali na všetkých
svojich tvrdeniach prezentovaný v rámci svojej obrany pred súdom prvej inštancie a tieto v odvolaní
zopakovali. Namietali tak nedoručenie žalobcom tvrdených výziev súvisiacich s ich omeškaním, a to
najmä neprípustnosť doručovania fikciou. Ďalej namietali neprijateľné zmluvné podmienky, a absenciu

náležitostí podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a podľa zákona o stavebnom sporení.
Poplatky podľa zmluvy považovali žalovaní za netransparentnú zmluvnú podmienku zakladajúcu hrubý
nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán. Ďalej žalovaní nepovažovali za oprávnené
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, pretože takéto oprávnenie nebolo podľa nich dohodnuté a
nespĺňalo ani podmienky ust. § 53 ods. 9 a ust. § 565 OZ. Podmienky zosplatnenia mali byť podľa

žalovaných dohodnuté priamo v zmluve a ich jednostranné uvedenie v obchodných podmienkach
bolo podľa žalovaných nedostatočné. Na druhú stranu však žalovaní zastávali názor, že zosplatnením
úveru zmluva zanikla, čím zanikol aj nárok na bežné úroky. Dôsledkom zániku zmluvy bola podľa
žalovaných aj zmena právneho dôvodu vrátenia peňazí na bezdôvodné obohatenie, a preto malobyť premlčanie uplatneného práva právne posúdené podľa tomu zodpovedajúcich ustanovení (§ 107
OZ) a žaloba zamietnutá pre premlčanie práva v dvojročnej premlčacej dobe. K otázke zmluvných
úrokov po zosplatnení úveru poukázali žalovaní na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 476/2012

a rozhodnutie NS SR 4Obdo 143/1998, podľa ktorých by zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľovi
patriť nemal. Zmluvný úrok považovali tiež za rozporný s dobrými mravmi pre jeho výšku. Napokon
žalovaní nesúhlasili ani s rozhodnutím o trovách konania.

9. Vo vyjadrení k odvolaniu považoval žalobca odvolanie žalovaných za nedôvodné. S odkazom na

viaceré súdne rozhodnutia uviedol dôvody, pre ktoré je podľa neho dôvodné priznať veriteľovi zmluvný
úrok aj po zosplatnení úveru a napadnuté rozhodnutie preto považoval za vecne správne a navrhol jeho
potvrdenie.

10. Žalovaní v replike zotrvali na dôvodoch svojho odvolania a poukázali na to, že žalobca vymáha
nárok aj cestou realizácie záložného práva, proti ktorému sa bránia súdnou cestou. Napokon boli ich

nehnuteľnosti vydražené 24.11.2021. Opätovne odôvodnili, prečo žalobcovi nepatria zmluvné úroky po
zosplatnení a uviedli viaceré súdne rozhodnutia s týmto záverom.

11. Žalobca v duplike uviedol, že realizácia záložného práva, na ktorú poukazujú žalovaní sa týka iného
zmluvného vzťahu ako je predmetom konania. Žalovaní totiž so žalobcom uzavreli dve rôzne úverové

zmluvy, z ktorých jedna bola zabezpečená záložným právom. Nie je to však zmluvný vzťah, ktorý je
predmetom tohto konania.

12. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 378 a nasl. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej ako „CSP“) bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1

CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v čiastočne zmeniť podľa § 388
CSP a vo zvyšku potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

13. Odvolacie námietky žalovaných sú v prevažnej časti zopakovaním tvrdení ich obrany
prezentovaných pred súdom prvej inštancie. Opodstatnené sú však čiastočne iba v otázke nároku

veriteľa na zmluvný úrok za obdobie po zosplatnení, kde súd prvej inštancie neprijal záver úplne
zodpovedajúci aktuálnej a ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR. V ostatných otázkach
namietaných v odvolaní sú však závery súdu prvej inštancie úplne správne a odvolací súd sa s nimi
stotožňuje a odkazuje na ne. Pre zdôraznenie ich správnosti uvádza, že v tomto konaní posudzovaná
zmluvapredstavujeúplneštandardnúzmluvunaproduktystavebnéhosporenia,ktorébolivistomobdobí

intenzívne a výhodne sporiteľmi využívané. Rovnako ako súd prvej inštancie nenachádza ani odvolací
súdžiadnenedostatkyuzavretejzmluvytvrdenéžalovanými,ktorébymalimaťzadôsledoknedôvodnosť
žalovaného plnenia. Rovnako správne súd prvej inštancie prijal záver o oprávnení žalobcu zosplatniť
úver pre nedodržanie splátkového kalendára a správne posúdil aj otázku premlčania uplatneného
práva, keď konštatoval, že premlčané nie je. Nie je správny názor žalovaných, že zosplatnením úveru

úverový vzťah zaniká a vzniká už len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zosplatnenie úveru
predstavuje iba zmenu záväzkového právneho vzťahu v otázke splatnosti dlhu a na existenciu záväzku
zo zmluvy nemá vplyv. Právo uplatnené v tomto konaní žalobcom bolo preto právom zo zmluvy a nebol
dôvod posudzovať jeho premlčanie podľa § 107 OZ týkajúceho sa bezdôvodného obohatenia.

14. Dôvodná nie je ani námietka žalovaných o duplicitnom vymáhaní nároku aj formou realizácie
záložného práva. Ako správne uviedol žalobca, jedná sa o odlišnú úverovú zmluvu. V tomto konaní
bol uplatnený nárok zo zmluvy č. 0055443220 z 19.06.2013, pričom z listín doložených samotnými
žalovanými vyplýva, že nimi tvrdené záložné právo bolo realizované na úhradu dlhu zo zmluvy o
mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. 0097176319 a č. 0097176618 zo dňa 12.08.2011.

Nároku uplatneného v tomto konaní sa tak realizácia záložného práva v inom úverovom vzťahu strán
sporu zjavne netýka.

15. Čiastočne dôvodne bola žalovanými namietaná otázka nároku úverového veriteľa na úrok z úveru
v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Táto otázka bola dlhodobo rozhodovacou praxou

súdov SR riešená rozdielne a boli pri jej riešení prijímané v početných súdnych rozhodnutiach závery
citované tak žalovanými ako aj žalobcom. Napokon k tejto otázke prijal Najvyšší súd SR záver až vo
svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 42/2020 zo dňa 16.06.2020, v ktorom uviedol, že v prípade vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinnostídlžníkzaplatilakocenupeňazí.Ktomutozáverusadovolacísúdpriklonilajvosvojejďalšejrozhodovacej
praxi.

16. Odvolací súd sa stotožňuje s uvedeným záverom Najvyššieho súdu SR. Súdom prvej inštancie
priznaný zmluvný úrok 6,59 % ročne tak mal byť v súlade s uvedeným záverom limitovaný sumou
zmluvného úroku, ktorú by žalovaní pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.
Aplikujúc uvedené na posudzovaný prípad potom zo zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že celková
výška zmluvného úroku bola dohodnutá na sumu 34.221,97 eur (č.l. 17). Zo strany žalovaných ako

úverových dlžníkov bolo na zmluvnom úroku preukázateľne zaplatené 5.351,11 eur a zmluvné úroky
911,03 eur priznal súd prvej inštancie žalobcovi v rámci istiny (24.457,09 eur). Z uvedené je zrejmé, že
na zmluvnom úroku môže žalobcovi patriť najviac ešte 27.959,83 eur (34.221,97 - 5.351,11 - 911,03).
Sumou 27.959,83 eur preto odvolací súd limitoval zmluvný úrok priznaný súdom prvej inštancie inak
správne až do zaplatenia dlhu. Len v tejto otázke spočíva zmena napadnutého rozhodnutia týkajúca
sa zmluvného úroku.

17. Zmenou rozhodnutia súdu prvej inštancie je čiastočne dotknutý aj súdom prvej inštancie priznaný
úrok z omeškania, kde súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania z celej sumy 24.457,09 eur, teda
nielen z dlžnej istiny úveru 23.456,06 eur, ale aj z kapitalizovaného zmluvného úroku 911,03. Úrok
z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 OZ) však veriteľovi patrí iba z istiny a nie

aj z úroku, ktorý rovnako ako úrok z omeškania predstavuje príslušenstvo pohľadávky. Príslušenstvo
z príslušenstva (tzv. anatocizmus) zákon nepriznáva, preto odvolací súd aj v tejto časti napadnuté
rozhodnutie zmenil a žalobu ohľadom tejto časti úroku z omeškania žalobu zamietol.

18. V ostatnom bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie správne a len pre lepšiu zrozumiteľnosť výroku

formuloval odvolací súd svoje rozhodnutie ako zmeňujúce, hoci sa vo svojej podstate jednalo po
obsahovej stránke v zásadnom rozsahu o rozhodnutie potvrdzujúce.

19. Rozsah odvolacím súdom prijatej faktickej zmeny napadnutého rozhodnutia bol tak nepatrný, že
nepredstavuje ani celý jeden percentuálny bod úspechu žalovaných, a preto odvolací súd nanovo

rozhodol o trovách konania tak, že v konaní len nepatrne neúspešnému žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a 2 CSP.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).