Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/13/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244236
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1111244236.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Ivana Jahnová v spore žalobcu: W.. B. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom L. F., XX rue G., XXXXX W., J., prechodne bytom O. XXX/XX, M. Z., štátny občan SR a štátny
občan J. republiky proti žalovaným: X./ akad. mal. U. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. O. XX, Z., štátny
občan SR, práv. zast.: M. & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, X./ J.
X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXX/XX, Z., X./ R.. L. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X.
XXXXX/XF, Z., X./ W. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXXXX/XXB, Z.. o určenie, že veci patria do
dedičstva po poručiteľovi akad. mal. S. E., zomr. XX.XX.XXXX, o odvolaní žalovanej 1/ proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava I č.k. 24C 176/2011-159 zo dňa 12.6.2014 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 24C 176/2011-159 zo dňa 12.6.2014
v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v l.rade v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 24C 176/2011-159 zo dňa 12.6.2014 určil, že obraz sv.
Krištofa a sv. Šebastiána, spišský maliar, tempera na dreve, rozmery 50x 61 cm, 16. storočie,
obraz Sv. Agnešy, rakúsky majster, olej na dreve, rozmery 33x24 cm, 16. storočie, socha Sv. Márie

Magdalény, spišský majster, polychrómové drevo, výška 115 cm, 16. storočie, socha Anjel od Andrea
del Verrochia, kovový odliatok, výška 33 cm, 16. st, a nástenný koberec - Vezír s pobočníkmi, patria do
dedičstva po akademickom maliarovi S. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanej 1./ uložil povinnosť
žalobcovi nahradiť trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku 33,- Eur,
a v trovách právneho zastúpenia 154,58 Eur, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

2. Žalobou zo dňa 28.12.2011 sa žalobca domáhal aby súd určil, že a) obraz Sv. Krištofa a sv.

Šebastiána, spišský maliar, tempera na dreve, rozmery 50x 61 cm, 16. storočie, b) obraz Sv. Agnešy,
rakúsky majster, olej na dreve, rozmery 33x24 cm, 16. storočie, c) socha Sv. Márie Magdalény, spišský
majster, polychrómové drevo, výška 115 cm, 16. storočie, d) socha Anjel od Andrea del Verrochia,
kovový odliatok, výška 33 cm, 16. st, e) socha Novozámocká Madona, polychrómové drevo, 18. st., f)
dva nástenné koberce - Vezír s pobočníkmi, a Hostina, patria do dedičstva po poručiteľovi Ernestovi
Zmetákovi, zomrelom 13.05.2004.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že po poručiteľovi Ernestovi Zmetákovi sa uskutočnilo dedičské
konanie, v rámci ktorého žalovaná 1./ namietala, že sporné umelecké diela nepatrili v čase
smrti poručiteľovi Ernestovi Zmetákovi, ale žalovanej 1./, nakoľko jej ich poručiteľ počas svojho života
daroval. V zápisnici sp. zn. 1D 398/2004, Dnot 75/2004, spísanej na Notárskom úrade JUDr. KatarínyPohronskej dňa 02.06.2011 žalobca uviedol, že do dedičstva patria aj sporné umelecké diela. Žalovaná
1/ tvrdila, že tieto poručiteľ ku dňu smrti nevlastnil a do dedičstva nepatria. Súdna komisárka v tejto
súvislosti poučila dedičov, že ak sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, súd sa

obmedzí len na zistenie ich spornosti (§ 175k Obč. súd. por.). Z osvedčenia o dedičstva, sp. zn. 1D
398/2004, Dnot 75/2004 zo dňa 11.07.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.07.2011 (č.l. 7-41)
vyplýva, že sporné umelecké diela neboli predmetom dohody o vysporiadaní dedičstva medzi dedičmi,
ktorí sú totožní so stranami sporu v tomto konaní.

4. Okresný súd z obsahu spisu zistil, že z listinného dôkazu, založeného v súdnom spise na čísle listu
46 vyplýva obraz, na ktorom je podľa žalobcu zobrazený Sv. Krištof a Sv. Šebastián, zač. 16. st., od
neznámeho spišského maliara. Z listinného dôkazu, založeného v súdnom spise na čísle
liste 47 vyplýva obraz, na ktorom je podľa žalobcu zobrazená Sv. Agneša, zač. 16 st. od neznámeho
rakúskeho autora. Z listinného dôkazu, založeného v súdnom spise na čísle liste 45 vyplýva obraz, na
ktorom je podľa žalobcu zobrazená socha Sv. Márie Magdalény, spišský majster, polychrómové drevo.

Z listinného dôkazu, založeného v súdnom spise na čísle listu 51 vyplýva fotografia, na ktorej je podľa
žalobcu zachytená socha Anjel od Andrea del Verrochia, kovový odliatok, výška 33 cm. Z listinného
dôkazu, založeného v súdnom spise na čísle listu 55 vyplýva fotografia, na ktorej
je podľa žalobcu zachytená socha Novozámocká Madona, polychrómové drevo, 18. st. Z listinného
dôkazu, založeného v súdnom spise na čísle listu 56 vyplýva fotografia, na ktorej je podľa žalobcu

zachytený nástenný koberec - Vezír s pobočníkmi.

5. Žalovaná 1/ navrhla žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, nakoľko nemá vedomosť o
existencii obrazu, na ktorom by boli zobrazení Sv. Krištof a Sv. Sebastián súčasne. Pokiaľ ide o obraz,
na ktorom je zobrazená Sv. Agneša. Uviedla, že otec jej síce daroval obraz, na ktorom je zobrazená

svätica, avšak nevie s určitosťou uviesť, či je tam zobrazená Sv. Agneša. Pokiaľ ide o sochu Sv. Márie
Magdalény, tú jej otec daroval koncom 80-tych rokov, otec jej sochu priniesol do bytu, nepamätala
si, pri akej príležitosti to bolo. Pokiaľ ide o sochu Novozámockej Madonny, žalovaná uviedla, že otec
sochu daroval oravskej galérii v 70-tych rokoch, neskôr si od galérie vymienil vrátenie sochy z rodinných
dôvodov (neprítomnosť sochy vraj poručiteľovi prinieslo do rodiny nešťastie - rozviedol sa), pričom

samotnou realizáciou vrátenia sochy poveril práve žalovanú. Žalovaná sochu od galérie získala, pričom
otec jej sochu takýmto spôsobom (tým, že ju získala od galérie späť) daroval. Neskôr žalobca zapožičal
sochu otcovi, ktorý ju mal doma, avšak žalovaná sa po celú dobu (počas ktorej mal otec sochu v byte)
cítila ako vlastníčka. Pokiaľ ide o sochu Anjel od del Verrochia, otec ju získal v rámci výmeny umeleckých
diel od iného zberateľa. Vzhľadom k tomu, že žalovaná poskytla na túto zberateľskú výmenu otcovi

veľmi cenný rám na obraz, ktorý mal oveľa väčšiu hodnotu ako socha Anjela, otec jej ako protihodnotu
daroval samotnú sochu Anjela. V súvislosti s nástennými kobercami - Vezír s
pobočníkmi a Hostina uviedla, že otec jej niekedy v 80-tych rokoch daroval nástenný koberec s názvom
Vezír s pobočníkmi. O existencii nástenného koberca s názvom Hostina žalovaná 1/ nič nevedela.

6. Žalovaná 2/ tvrdila, že žiadne z týchto diel nemá v držbe, čo musí byť žalobcovi dobre známe.
Žalovaná nevie, kde sa v súčasnosti sporné umelecké diela nachádzajú. Sporné umelecké diela, okrem
sochy Anjela, nikdy nevidela a nemá vedomosť o tom, že by takéto diela boli predmetom darovacej
zmluvy medzi poručiteľom Ernestom Zmetákom ako darcom a žalovanou 1/ ako
obdarovanou. Sochu Anjela, videla v záhrade svojho otca, Ernesta Zmetáka. Namietala svoju pasívnu

legitimáciu a žalobu žiadala zamietnuť ako nedôvodnú.

7. Z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, ČVS: ORP- 1166/2-OVK-
B1-2004-RM zo dňa 13.11.2013 (č.l. 102-105) vyplýva zastavenie trestného stíhania voči neznámemu
páchateľovi vo veci krádeže sporných umeleckých diel, lebo je nepochybné, že sa nestal skutok, pre

ktorý sa vedie trestné stíhanie. Pokiaľ ide o svedecké výpovede, obsiahnuté v odôvodnení uznesenia:
Zo svedeckej výpovede žalovanej 1./ vyplýva: „K obrazom starých majstrov a k starým sochám, ktoré
jej mal otec darovať darovacou zmluvou zo dňa 5. 4. 2005, a ktoré si z tohto dôvodu zobrala, pričom
darovacia zmluva bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 11. 2009, sp. zn. 26C
193 /2006 vyhlásená za neplatnú uviedla, že bola poučená právnikom, že na darovanie hnuteľných

vecí nepotrebuje žalovaná darovaciu zmluvu, čiže na hnuteľné veci, ktoré jej otec daroval počas života,
písomnú darovaciu zmluvu nepotrebuje. Po otcovej smrti si z domu nezobrala nič. Zobrala si iba sochu,
ktorá bola v záhrade a ktorá bola jej, ale ostala v záhrade, lebo otec ju chcel mať pri sebe. Nerozumie
tomu, prečo sa prejednávajú iba veci, ktoré dostala od otca ona, prečo žalobca nezahrnul do dedičstvadiela, ktoré dostal on. K zoznamu sporných umeleckých diel uviedla, že ona nemá čo dokazovať, nech
jej dokáže žalobca, že tieto veci má a pokiaľ ich má, že jej otec nedaroval. Na záver výsluchu uviedla,
že celé toto konanie nie je nič iné ako šikana zo strany žalobcu. Všetko, čo u seba má, jej otec daroval

za života. Nevie, prečo by mala chodiť po súdoch a polícii a dokazovať, že to čo má, je jej.
Nerozumie, prečo má ona vyvracať neopodstatnené tvrdenia žalobcu, ktoré nemá on čím dokázať". Zo
svedeckej výpovede odporkyne 2./ vyplýva: „ socha Anjel od autora Verrochio bola v záhrade, posledný
krát ju videla počas otcovho života, ale nepamätá si, kedy a kde. Socha Novozámocká Madona bola v
obývačke, položená na skrinke, nevie, čo sa s tou sochou stalo. Nejaké diela boli prenesené k žalovanej

1./, lebo otec sa bál, že o ne príde, keďže on bol taký, že kľudne nechal otvorené dvere na dome. O aké
diela však šlo, nevedela uviesť. Ona sa nestarala, aké diela otec daroval iným, odporkyňa bola vďačná
za to, čo dostala ona. Je jej ľúto, ak sa jej brat (žalobca) cíti poškodený. Žalovaná verí, že veci, ktoré
boli prenesené žalovanej 1./ by mali patriť do dedičstva a chce, aby došlo k spravodlivosti. Jej brat sa
cíti ukrivdený, lebo má pocit, že otec celý život financoval žalovanú 1./, žalobca sa cíti dotknutý".. vo
svedeckej výpovedi uviedla, že s S. E. žila ako druh a družka v spoločnej domácnosti približne v rokoch

1990 - 1994. Pokiaľ ide o žalovanú 1./, s tou prichádzala do kontaktu dennodenne, ale ich vzťah bol
veľmi zlý a zapríčinila rozpad ich vzťahu s S. E., z dôvodov negatívneho zasahovania do partnerského
života, nakoľko odporkyňa 1./ nedovolila žiadnej inej žene, aby stála po boku S. E.. Chýbajúce diela v
pozostalosti, ktoré uvádza navrhovateľ, sa počas jej pobytu na M. O. XX v dome nachádzali (zoznam
videla na súde), ale asi rok pred jej odchodom zo M. O. sa začali určité diela premiestňovať, zakryté

bielou plachtou, do ateliéru žalovanej X./ S. E. jej oznámil, že nejaké umelecké diela sú premiestňované
z dôvodu potreby reštaurovania, teda že žalovaná 1./ bude reštaurovať nejaké umelecké artefakty. Viac
k tomu už povedať nevedela. Vo svedeckej výpovedi W.. X. E. uviedla, že akademický maliar S. E. bol
jej manžel v období od roku 1964 do roku 1976. I. S. E. hovoril, že jeho deti sa po jeho smrti „pozabíjajú",
rozhodli sa nakoniec, že umelecké diela ako un-block darujú do galérie. Nakoľko bol poručiteľ rodákom

z Nových Zámkov, rozhodli sa tieto diela darovať do galérie v Nových Zámkoch. Časť diel bola daná do
Nových Zámkov okolo roku 1980, ale galéria nemala dostatočné priestory, preto druhá časť diel bola
ponechaná v dome u S. E., akože v depozite s tým, že keď galéria dovybuduje vhodné priestory, tak
sa im zvyšné diela odovzdajú tiež. Pokiaľ vie, pred smrťou poručiteľ zhromaždil svoje obrazy, zavolal
si svojich známych a dovolil im, aby si z nich vybrali na pamiatku. Túto informáciu má od MUDr. F., už

nebohý, ktorý si taktiež mohol vybrať dielo. S. E. za svojho života bežne darovával svoje diela, vymieňal
ich, bežne nakladal so svojím majetkom, svojej dcére U. darovával staré diela. Vždy pristupoval k svojmu
majetku majetnícky, že je to jeho a môže si s tým robiť čo chce, dokonca aj diela, ktoré daroval do galérie,
stále považoval za svoje. Pokiaľ vie, S. daroval umelecké diela všetkým svojím deťom, teda aj žalobcovi
a žalovanej 2./. K zoznamu chýbajúcich diel, zostaveného žalobcom uviedla, že z neho pozná iba obraz

Sv. Agneša, ... má za to, že tieto diela mali byť darované galérii, sochu Novozámocká Madonna Ernest
daroval žalovanej 1/. Svedok B. H. vo svojej výpovedi uviedol, že S. E. často navštevoval, boli dobrými
priateľmi, ale svedok si nevšímal, čo má S. E. na stenách, nakoľko chodieval za ním do bytu. Svedok bol
na súdnom pojednávaní, kde sa preberal psychický stav S. E. v súvislosti s testamentom, svedok môže
povedať, že S. E. bol pri zmysloch. Bol to neskutočne inteligentný človek, ktorý veľa vecí vedel a veľa

vecí si pamätal. Svedok W. K., bývalý manžel žalovanej 1./, uviedol, že žalovaná 1./ bola najobľúbenejšie
dieťa S. E., nakoľko mala zmysel pre umenie, keďže S. E. mal dom plný diel a nemal ich už kam
dávať, tak sa diela prenášali do domu žalovanej 1./. K zoznamu sporných umeleckých diel uviedol, že
si spomína na obraz Sv. Agneša, na sochy Novozámocká Madonna, Sv. Mária Magdaléna, ... , pamätá
si na nich z domu p. E., nevedel uviesť, či niektoré z týchto diel boli prenesené do ich domu,

predsa len od vtedy ubehlo už veľmi veľa rokov.

8. Okresný súd z výroku rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 26C /193/2006-147 zo dňa
30.11.2009 zistil, že darovacia zmluva s dátumom 5.4.20005 (!) podpísaná akademickým maliarom S.
a svedkami V. je neplatným právnym úkonom. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že S. E. podpísal

darovaciu zmluvu, v ktorej daroval žalovanej 1./ obrazy starých majstrov a staré sochy v jeho vlastníctve.
V zmluve sa uvádza, že ju zároveň prosí, aby časť darovaných obrazov a sôch neskôr
darovala Galérii umenia Nové Zámky, avšak iba v prípade, ak táto bude mať vhodné priestory na ich
vystavenie a uzavrie novú vyhovujúcu zmluvu o ich vystavení a celkovej
starostlivosti o ne. Darovacia zmluva bola datovaná na 05.04.2005. Podľa predloženého úmrtného

listu S. E. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že predmetná
darovacia zmluva nespĺňala náležitosti platného právneho úkonu, ktorý musí byť urobený slobodne,
vážne, určite a zrozumiteľne. V zmluve uvedený predmet daru ako obrazy
starých majstrov a staré sochy súd nepovažoval za špecifikovanie daru dostatočne určitým spôsobom,umožňujúcim oddelene predmetu daru od ostatného majetku darcu, a preto zmluvu v tejto jej podstatnej
časti vyhodnotil ako neurčitú a nezrozumiteľnú, keďže nevyjadruje, ktoré konkrétne diela zo zbierky
darcu, majú byť jej obsahom. Súd taktiež poukázal na dátum podpisu zmluvy, v ktorom je uvedený

rok nasledujúci po úmrtí darcu. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za to, že zmluva síce
bola podpísaná ešte za života darcu, čo napokon nebolo sporné ani medzi účastníkmi konania, avšak
uvedené nasvedčuje tomu, že darca v čase podpisu zmluvy nebol v dostatočnom psychickom stave
na posúdenie jej obsahu. Z dokazovania vyplynulo, že pri darovaní nedošlo k faktickému odovzdaniu a
prevzatiu v zmluve uvedených hnuteľných vecí, čo potvrdila i žalovaná 1./. V zmysle §

46 ods. 2 OZ sa vyžaduje, aby došlo k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu, avšak súd mal
preukázané, že žalovaná 1./ písomne dar neprijala a zmluvu nepodpísala.

9. Žalovaná zastúpená právnym zástupcom v písomnom vyjadrení zo dňa 16.03.2012 uviedla, že
dedičstvo po poručiteľovi S. bolo právoplatne prejednané v dedičskom konaní. V
konaní o dodatočnom prejednaní dedičstva nemožno meniť výsledky pôvodného dedičského konania.

Týka sa to tak majetku a dlhov, ako aj okruhu účastníkov konania a dedičských práv (R 82/2007).
Objavenie poručiteľovho majetku alebo druhu po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo konanie o
dedičstve skončené, nie je dôvodom obnovy konania o dedičstve, ale uskutočnenia dedičského konania
o tomto novoobjavenom majetku alebo dlhu (R 37/1994). Tvrdila, že žalobca nepreukázal naliehavý
právny záujem na určení vlastníckeho práva sporných umeleckých diel.

10. Okresný súd vychádzal z ustanovenia § 175k ods. 1,2, 3 O.s.p. v spojení s § 175y ods. 1 O.s.p. s
tým, že ak sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri
výpočte čistého majetku na ne neprihliada. V zmysle § 175y ods. 1 Obč. súd. por., nezaradenie majetku,
alebo dlhov do aktív a pasív dedičstva v dôsledku postupu podľa § 175k ods. 3 nebráni

účastníkom konania, aby sa domáhali svojho práva žalobou mimo konania o dedičstve.

11. Ustanovenie§175kods.3O.s.p.,ktorédopadánaprocesnúsituáciu,vktorejmedzidedičmivznikne
spor o to, čo patrí do aktív a pasív dedičstva (napr. jeden dedič tvrdí, že určitá vec alebo právo patrí
do dedičstva a iný dedič jeho tvrdenia popiera). Súdny komisár, ktorý prejednáva dedičstvo, tento spor

nerieši, jeho riešenie neiniciuje a ani žiadnemu z dedičov nemôže uložiť, aby podal žalobu, zameranú
na odstránenie zistenej spornosti. V konaní o dedičstve sa súdny komisár obmedzí len
na konštatovanie spornosti a na sporné aktívum alebo pasívum dedičstva pri výpočte čistého majetku
neberie zreteľ. Okresný súd tiež prihliadol na to, že Občiansky súdny poriadok predpokladá, že vo
vzťahu k sporným aktívam (a pasívam) sa dedičia svojich práv budú domáhať žalobou mimo konania

o dedičstve (či už pred skončením konania o dedičstve, alebo po jeho skončení). Pokiaľ sa v konaní o
dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, procesným nástrojom na jeho
odstránenie je žaloba na určenie, že tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto
žalobe rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi ktorého (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) sú
všetci dedičia. Žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za

prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva (obdobný právny
názor zaujal už Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v uznesení z 28. septembra 2006 sp. zn. 3
Cdo 178/2006, taktiež pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2011, sp. zn. 1 Cdo
183/2009,pozri,tiežR49/82aleboR65/2003).Vzhľadom nacitovanézákonnéustanoveniaajudikatúru
Najvyššieho súdu SR sa súd nestotožnil s námietkou právneho zástupcu odporkyne 1./, že by sa v tomto

konaní riešila otázka objavenia poručiteľovho dlhu alebo majetku, nakoľko predmetné konanie nemá
charakter konania o novoobjavenom dedičstve (§ 175x ods. 1 O.s.p.), ale má charakter konania o určení,
či sporné umelecké diela patria do dedičstva po poručiteľovi (§ 175k ods. 3, § 175y ods. 1 O.s.p.).

12. Podľa názoru súdu, nebola dôvodná námietka žalovanej 1./, podľa ktorej v tomto konaní nemožno

meniť výsledky pôvodného dedičského konania. Súd vychádzal z toho, že predmetom dedičského
konania, ktoré skončilo vydaním osvedčenia o dedičstve, sp. zn. 1D 398/2004, Dnot 75/2004
zo dňa 11.07.2011, a ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.07.2011 (č.l. 7-41), nebolo vysporiadanie
sporných umeleckých diel medzi dedičmi, ktorí sú totožní s účastníkmi tohto konania. S poukazom na
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2011, sp. zn. 1 Cdo 183/2009, právoplatné

osvedčenie o dedičstve, sp. zn. 1D 398/2004, Dnot 75/2004 zo dňa 11.07.2011
nezaložilo (v súvislosti so súdnym konaním o určenie, či sporné umelecké diela patria do
dedičstva po poručiteľovi) prekážku právoplatne rozsúdenej veci (tzv. prekážka rei iudicatae), nakoľko
Občiansky súdny poriadok predpokladá, že vo vzťahu k sporným aktívam a pasívam sa dedičia svojichpráv budú domáhať žalobou mimo konania o dedičstve (či už pred skončením konania o dedičstve,
alebo po jeho skončení). Rovnako nebola dôvodná ani námietka žalovanej 2./, spočívajúca v nedostatku
pasívnej legitimácie, a to z dôvodu, že je dedičkou a účastníčkou dedičského konania po poručiteľovi S.

13. K otázke naliehavého právneho záujmu súd uviedol, že právny záujem, ktorý je podmienkou
procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní
existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne
zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti

práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie)
súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto
určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie
neistým (porovnaj R 17/1972-). V tomto prípade žalobca dostatočným spôsobom preukázal naliehavosť
právneho záujmu, nakoľko bez súdom autoritatívneho určenia, či sporné umelecké patria do dedičstva
po poručiteľovi, jeho otcovi Ernestovi Zmetákovi, by bolo jeho právne postavenie v dedičskom konaní

neisté, pričom žalobcom zvolená určovacia žaloba je v zmysle ust. § 175k ods. 3, § 175y ods. 1 O.s.p.,
správe a účinne zvoleným procesným nástrojom ochrany práv nielen žalobcu, ale v prípade preukázania
existencie darovacej zmluvy (darovacích zmlúv) aj žalovanej 1./.

14. Z vykonaného dokazovania, z výpovede žalovanej 2./ a zo svedeckých výpovedí (T. X., W. K.)

okresný súd zistil, že poručiteľ premiestňoval umelecké diela do ateliéru žalovanej 1./, či už z dôvodu
nedostatočných priestorových kapacít, resp. z dôvodu potreby ich reštaurovania. Jedine svedkyňa W..
X. E. (matka žalovanej 1./) potvrdila, že poručiteľ počas svojho života daroval žalovanej 1./ sochu
Novozámockej Madony, polychrómové drevo, 18. st. žalovaná 1./ na pojednávaní uviedla, že sochu
NovozámockejMadonyjejporučiteľdarovalatotakýmspôsobom,žejuv70-tychrokochpoverilspätným

získaním sochy od oravskej galérie s tým, že ak sa jej to podarí, môže si sochu ponechať (poručiteľ
daroval sochu oravskej galérii, avšak následne sa poručiteľ rozviedol s manželkou X. E. a toto nešťastie
odôvodňoval neprítomnosťou sochy Novozámockej Madony v rodine, preto ju chcel získať späť od
galérie). Keďže sa žalovanej 1./ podarilo sochu od oravskej galérie získať a túto sochu priviezla späť
domov, mala za to, že ju získala od poručiteľa darovaním. Darovanie sochy Novozámockej Madonny

zo strany poručiteľa odporkyni 1./, bez uvedenia konkrétnych okolností (t.j. kedy a kde) potvrdila aj
matka žalovanej 1./ (W.. X. E.) vo svojej svedeckej výpovedi pred políciou, pričom súd nemal dôvod
neveriť tvrdeniu matky žalovanej 1./. Okresný súd vychádzal z § 407 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
v znení účinnom v spornom období, podľa ktorého, darovacia zmluva musí byť písomná, ak nedôjde k
odovzdaniu a prevzatiu veci už pri darovaní. Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím;

môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník
prejaviť. Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol urobený,
zodpovedá pravidlám socialistického spolužitia (§35 ods. 1, ods. 2 OZ). Súd konštatoval, že platné
darovanie sochy nemohlo nastať v okamihu, keď socha bola fyzicky mimo dosahu účastníkov darovacej
zmluvy (t.j. nachádzala sa v oravskej galérii), nakoľko na platné darovanie sa v takomto

prípade vyžadovala darovacia zmluva v písomnej podobe, ktorú žalovaná 1./ súdu nepredložila. Súd
však prihliadol na svedeckú výpoveď, ktorú poskytla W.. X. E. polícii, kde uviedla, že poručiteľ daroval
sochu žalovanej 1/. Aj keď svedkyňa neuviedla konkrétne okolnosti, za akých došlo k darovaniu
sochy, je nepochybné, že k darovaniu sochy došlo, nakoľko to vyplýva z vôle poručiteľa (ktorú potvrdila
jeho bývala manželka) a z výpovede svedkyne W.. X. E.. K ústnemu darovaniu sochy teda došlo v

okamihu, keď žalovaná sochu priviezla do bytu a poručiteľ opäť v prítomnosti W.. X. E. prejavil vôľu
darovať sochu svojej dcére U., pričom jej túto sochu odovzdal a ona si ju prevzala. Prevzatie sochy ešte
neznamená, že obdarovaný (U. E.) musí dar ihneď odniesť mimo dosah darcu (S. E.). Naopak, žalovaná
1/ ako vlastníčka sochy ju mohla po fyzickom prevzatí následne ponechať v byte darcu.

15. Okresný súd v tejto časti žalobu zamietol, nakoľko žalovaná 1/ v prípade sochy Novozámockej
Madony dostatočným spôsobom preukázala, že ju získala do vlastníctva formou ústneho darovania a
to na základe svedeckej výpovede jej matky.

16. V danom prípade vychádzajúc z ustanovenia § 628 ods. 1,2 a 3, v spojení s § 34 a § 43 Občianskeho

zákonníka súd zdôraznil, že v prípade darovania umeleckých diel väčšej hodnoty bolo žiaduce, aby si
darca (pán S. E.) a obdarovaný (žalovaná 1./) počínali viac než opatrne a o takomto právnom úkone
urobili aj písomné vyhotovenie. V zmysle § 628 ods. 2 OZ sa v prípade darovania hnuteľných vecí priamo
nevyžaduje uzavretie písomnej zmluvy. V prípade darovania umeleckých diel však nepriamozo znenia ust. § 43 OZ vyplýva, aby došlo k uzavretiu písomnej zmluvy, nakoľko účastníci sú povinní
dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku neskorších
rozporov napr. v dedičskom konaní. Zo strany odporkyne 1./ bolo preto rozumné predvídať, aby túto

zmluvu uzavrela písomne, nakoľko predmetom daru boli umelecká diela vyššej hodnoty, teda mohla
predvídať, že v prípade dedičského konania môže vzniknúť spor, či uvedené veci patria do dedičstva
po poručiteľovi. Súd zdôraznil, že v ustanovení § 43 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého účastníci
sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku
rozporov, je upravená prevenčná povinnosť subjektov občianskoprávnych vzťahov, to znamená, že táto

povinnosť platí rovnako aj pre žalobcu, ako aj účastníkov samotnej zmluvy. Porušenie tohto ustanovenia
v podstate nemá priame následky, avšak sa prejaví v prípade sporu. Dôkazné bremeno
v danom prípade nesú účastníci zmluvného vzťahu (v tomto prípade účastníci darovacej zmluvy) a ich
povinnosťou je preukázať rozhodujúce skutočnosti v súvislosti s obsahom uzavretej zmluvy (viac pozri
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15Co 48/2013, zo dna 22.01.2014).

17. Okresný súd vyhovel žalobe o určenie, že zvyšné sporné umelecké diela (a) obraz Sv. Krištofa a sv.
Šebastiána, b) obraz Sv. Agnešy, c) socha Sv. Márie Magdalény, d) socha Anjel od Andrea del Verrochia,
e) nástenný koberec - Vezír s pobočníkmi) patria do dedičstva po poručiteľovi S. pretože žiaden svedok
nepotvrdil, že by žalovaná 1./ získala tieto zvyšné sporné umelecké diela formou ústneho darovania od
poručiteľa, žalovaná 1./ súdu nepredložila písomnú zmluvu, z obsahu ktorej by nepochybne vyplývalo,

že jej poručiteľ zvyšné sporné umelecké diela počas svojho života daroval a neuniesla dôkazné bremeno
v súvislosti s preukázaním existencie darovacej zmluvy, uzavretej v ústnej forme.

18. Súd vychádzal z právneho názoru, že dôkazné bremeno ohľadom existencie darovacej zmluvy
v danom prípade niesla žalovaná 1./ ako účastníčka zmluvného vzťahu. To znamená, že nebolo

povinnosťou žalobcu (ktorý navrhol zahrnúť sporné umelecké diela do dedičstva po S. E.), aby v
tomto konaní preukazoval neexistenciu darovacej zmluvy, uzavretú medzi Ernestom E. ako darcom
a žalovanou 1./ ako obdarovanou. Naopak, žalovaná 1./ na pojednávaní v dedičskom konaní dňa
02.06.2011 vzniesla námietku vlastníckeho práva k sporným umeleckým dielam titulom darovacej
zmluvy, preto bolo úlohou žalovanej 1./, aby existenciu darovacej zmluvy (alebo darovacích zmlúv)

bez najmenších pochybností v tomto konaní preukázala. Okresný súd zistil, že žalovaná 1./ súdu
nepreukázala ani existenciu darovacej zmluvy, uzavretej v písomnej podobe, keď vychádzal z
právoplatného výroku rozsudku Okresného Bratislava I, č. k. 26C /193/2006-147 zo dňa 30. 11. 2009
(ktorý je preto konanie záväzným- § 159 ods. 2 Obč. súd. por.), z ktorého vyplýva, že darovacia zmluva
podpísaná akademickým maliarom S. a svedkami V.. J. a p. B. H. je neplatným právnym úkonom.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že S. E. podpísal darovaciu zmluvu, v ktorej daroval žalovanej 1,/
obrazy starých majstrov a staré sochy v jeho vlastníctve, pričom z vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že predmetná darovacia zmluva nespĺňala náležitosti platného právneho úkonu, ktorý musí
byť urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, pričom pri darovaní nedošlo k faktickému
odovzdaniu a prevzatiu v zmluve uvedených hnuteľných vecí, čo potvrdila i žalovaná 1/.

19. Existenciu sporných umeleckých diel obraz Sv. Krištofa a sv. Šebastiána, b) obraz Sv. Agnešy, c)
socha Sv. Márie Magdalény, d) socha Anjel od Andrea del Verrochia, e) nástenný koberec - Vezír s
pobočníkmi), súd mal preukázanú listinnými dôkazmi, z obsahu ktorých vyplývajú fotografie, na ktorých
sú sporné umelecké diela obrazovo zachytené. Medzi stranami sporu nebola sporná existencia a)

sochy Sv. Márie Magdalény, b) sochy Anjel od Andrea del Verrochia, a c) nástenný koberec - Vezír s
pobočníkmi. Pokiaľ ide o existenciu obrazu Sv. Krištofa asv. Šebastiána, žalovaná 1./ na pojednávaní
uviedla, že disponuje iba obrazom Sv. Krištofa. V súvislosti s obrazom Sv. Agnešy, žalovaná 1./ uviedla,
že disponuje obrazom, na ktorom je zobrazená svätica, avšak nevie s určitosťou uviesť, či je na ňom
zobrazená Sv. Agneša. Tvrdenie žalovanej ohľadom existencie obrazu Sv. Krištofa a sv. Šebastiána,

resp. obrazu Sv. Agnešy (t.j. žalovaná 1./ mala pochybnosť o tom, či sa so žalobcom „bavia" o tých
istých obrazoch) považuje súd za účelové s cieľom vyhnúť sa tomu, aby uvedené obrazy odovzdala do
dedičstva po poručiteľovi. Preto, ak žalovaná 1./ disponuje obrazmi, ktoré sú zhodné s fotografiami, na
ktorých sú zachytené obrazy Sv. Krištofa a sv. Šebastiána, resp. Sv. Agnešy, je povinná tieto obrazy
zaradiť do dedičstva po poručiteľovi, vrátane sochy Sv. Márie Magdalény, sochy Anjel od Andrea del

Verrochia, a nástenného koberca s názvom Vezír s pobočníkmi.

20. Žalobca na preukázanie existencie nástenného koberca s názvom Hostina nepredložil súdu
žiaden relevantný listinný dôkaz, z obsahu ktorého by vyplývala fotografia, na ktorej by bolo zachytenépredmetné umelecké dielo. Žalovaná 1/ taktiež poprela existenciu tohto umeleckého diela a preto súd v
tejto časti žalobu zamietol, nakoľko sa žalobcovi nepodarilo s určitosťou preukázať existenciu
nástenného koberca s názvom Hostina.

21. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi proti neúspešnej
žalovanej 1./ priznal náhradu trov konania, ktoré predstavujú žalobcom zaplatený súdny poplatok vo
výške 33,- Eur a trovy právneho zastúpenia advokátkou v sume 154,58 Eur.

22. Proti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel, podala odvolanie žalovaná
1./ ktorá navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok v tejto časti a žalobu zamietol. Namietala, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. Odvolateľka v konaní namietala absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu v
zmysle § 80 písm. c) O.s.p. a tvrdila, že v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo

nie je [§ 80 písm. c) OSP], je žalobca povinný tvrdiť skutočnosti, ktorými preukáže splnenie obligatórnej
podmienky existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem
je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené alebo kde by sa
bez požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Žalobca odôvodnil naliehavý právny
záujem na „zaradení sporných umeleckých diel do dedičstva po poručiteľovi" nutnosťou odstrániť spor

a pochybnosti ohľadom nezaradenia majetku do dedičstva. Spor o tom, či súčasťou dedičstva po
poručiteľovi je určitý majetok sa v občianskom súdnom konaní typovo rieši žalobou dedičov na určenie,
či poručiteľ bol v deň svojho úmrtia vlastníkom tohto majetku. Súd v tomto prípade rozhodnutím deklaruje
stav, ktorý tu bol v okamihu poručiteľovej smrtí (uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 3.1.2007, sp.
zn. 290do/208/2005, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.7.1997, sp. zn, 2Cdon223/96

a RCR 61/2001). Podľa judikatúry Najvyššieho súdu ČR je žalobca povinný petit určovacej žaloby v
zmysle § 80 písm. c) OSP formulovať tak, že sa domáha určenia, že poručiteľ bol v čase svojej smrti
vlastníkomspornéhomajetku.Ažtakétourčenievytváraspoľahlivýpodkladprerozhodovanieozaradení
sporného majetku do dedičstva po poručiteľovi. Ak súd v sporovom konaní urči, že vlastníkom majetku
bol ku dňu smrti poručiteľ, to či určitá vec do dedičstva patrí, sa prejedná až v konaní o novoobjavenom

majetku v zmysle § 175x O.s.p.

24. Odvolateľkatvrdila,ževšeobecnýsúdpretoniejevtomtokonaníoprávnenýurčiť,žespornýmajetok
patrí do dedičstva. Uvedené totiž patrí do kompetencie dedičského súdu v samostatnom
konaní podľa § 175x O.s.p.

25. Žalovaná 1./ tiež namietala, že prvoinštančný súd nezohľadnil tú skutočnosť, že žalovaná v I. rade
vlastnícke právo k sporným umeleckým dielam nadobudla vydržaním v zmysle § 134 OZ.
Tvrdila, že z výpovedí všetkých predvolaných svedkov vyplýva, že k prevozu sporných
umeleckých diel z domu poručiteľa do domu žalovanej 1/ došlo v rokoch 1991 a 1992 z dôvodu ich

reštaurovania resp. vhodnejšieho uskladnenia v dome žalovanej v I. rade. Následne sa poručiteľ
rozhodol uvedené diela darovať žalovanej v I. rade, nakoľko ako jeho jediná dcéra sa venuje umeniu a
má k týmto hodnotám špecifickejší a bližší vzťah, než jej súrodenci. Žalovaná 1/ sa dôvodne domnievala,
že sporné umelecké diela jej poručiteľ daroval, musela byť po celú dobu dobromyseľná v tom, že jej
svedčí plnohodnotné vlastnícke právo. K prejednaniu dedičstva po poručiteľovi došlo až takmer 20 rokov

po tom, ako boli žalovanej v I. rade sporné umelecké diela darované. V nadväznosti na uvedené je
nesporné, že došlo k splneniu všetkých zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva
k sporným umeleckým dielam vydržaním.

26. Ďalejodvolateľkanamietala,žesúdžalobeourčeniečispornéumeleckédielapatriadodedičstvapo

poručiteľovi čiastočne vyhovel bez toho, aby primárne skúmal existenciu vlastníckeho práva poručiteľa
k sporným umeleckým dielam v čase smrti, ako jednu z obligatórnych podmienok
dedenia. Poukázala na ustanovenie § 460 Občianskeho zákonníka a tvrdila, že pod pojmom dedičstvo
je potrebné rozumieť majetok, ktorý patril ku dňu smrti poručiteľovi. Dedičské aktíva tvoria najmä veci
práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili v okamihu smrti poručiteľovi, jeho smrťou nezanikli a

prechádzajú na dedičov. Patria sem predovšetkým hnuteľné i nehnuteľné veci vo vlastníctve poručiteľa,
ostatné vecné práva (napr. práva a povinnosti z vecných bremien), práva a iné majetkové hodnoty,
pohľadávky a dlhy poručiteľa. K prejednaniu dedičstva po poručiteľovi S. došlo na notárskom úrade
JUDr. Kataríny Pohronskej dňa 2.6.2011. V zápisnici zo dňa 2.6.2011 žalobca uviedol, že do dedičstvapatria aj sporné umelecké diela. Ku všetkým dielam sa žalovaná vyjadrila v tom zmysle, že ich dostala od
svojho otca (poručiteľa) ešte počas jeho života a z toho dôvodu do dedičstva nepatria. Navyše v zmysle
§ 628 ods. 2 OZ sa pri hnuteľných veciach písomná forma darovacej zmluvy vyžaduje iba v prípade, ak

nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní. Žalovaná s poručiteľom ohľadom
darovania sporných umeleckých diel neuzavrela darovaciu zmluvu v písomnej forme. Notárka poučila
dedičov, že pokiaľ sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd (v tomto prípade súdna
komisárka) len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistého majetku na ne neprihliada. Z osvedčenia
o dedičstve, sp. zn. 1D 398/2004, Dnot 75/2004 zo dňa 11.7.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

27.7.2011 vyplýva, že sporné umelecké diela neboli predmetom dohody o vyporiadaní dedičstva.

27. V odvolaní žalovaná 1./ tiež tvrdila, že ustanovenie § 43 OZ nemožno vykladať na ťarchu žalovanej,
navyše keď samotný civilný kódex expressis verbis písomnú formu nevyžaduje. Citované ustanovenie
nemá žiadny praktický význam a z právneho poriadku SR nevyplýva žiadna sankcia za jeho porušenie.
Uvedené potvrdzuje aj ustálená právna prax, ktorá považuje citované ustanovenie za /ex imperfecta.

28. Žalovaná 1./ v odvolaní namietala, že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2 písm. c) OSP] K
tejto námietke uviedla, že žalobca požadoval zaradiť sporné umelecké diela do dedičstva, pričom
prvotne bolo nevyhnutné skúmať, či vlastníkom sporných umeleckých diel bol vôbec ku dňu smrti

poručiteľ. Vlastnícke právo poručiteľa k sporným dielam nemožno judikovať na základe starých fotografií
a neurčitých svedeckých výpovedí osôb, ktoré v čase smrti s poručiteľom neboli v kontakte. Ak žalobca
považuje fotografické snímky, na ktorých sú zachytené sporné umelecké diela, bez ďalšieho za dôkazné
prostriedky, od ktorých možno odvodiť vlastnícke právo poručiteľa k dielam, jedná sa o tvrdenie limitné
hraničiace s absurditou. Súd sa navyše nedôvodné zaoberal výlučne

zisťovaním, či sa sporné diela nachádzajú v dispozičnej sfére žalovanej. Súd tak pri rozhodovaní o
návrhu žalobcu absolútne opomenul zaoberať sa podstatou uvedeného sporu, keď nevykonal žiaden
dôkaz o tom, že poručiteľ bol v čase smrti skutočne vlastníkom sporných vecí. Ad absurdum pritom v
ďalšíchfázachkonaniavychádzalzpredpokladu,ževlastníctvoporučiteľakudňusmrtipreukázanébolo.
Na tejto zjavnej vade v procese dokazovania následne založil svoje rozhodnutie (vo vyhovujúcej časti)

a v zmysle jeho odôvodnenia/neakceptovateľne zaťažil relevantným dôkazným bremenom žalovanú v I.
rade. Žalobca nielenže v konaní neuniesol dôkazné bremeno, ale neuniesol ani bremeno tvrdenia, keď
v predmetnom konaní nijakým spôsobom nepreukazoval, že vlastnícke právo k sporným umeleckým
dielam ku dňu smrti prináležalo poručiteľovi. Spornosť vlastníckeho práva poručiteľa vyplýva aj zo
samotných výpovedí žalobcu a vypočutých svedkov, ktorí vo svojich výpovediach uviedli, že EL.k počas

života svoje umelecké diela často darovával rodine, známym prípadne umeleckým galériám resp. s nimi
obchodoval alebo ich vymieňal. Naproti tomu žalobca počas celej doby konania žalovanú 1/ tyranizoval
a obviňoval z krádeže sporných umeleckých diel, pričom na ňu podal aj trestné oznámenie na Okresnú
prokuratúru Bratislava I. Uznesením zo dňa 13.11.2013 bolo trestné stíhanie v zmysle § 215 ods. 1 písm.
a) zákona ž. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov zastavené

z dôvodu, že skutok pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, sa nestal.

29. Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak,
že žalobu v celom rozsahu zamietne a uloží žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanej v 1. rade trovy
prvostupňového a odvolacieho konania.

30. K odvolaniu žalovanej 1./ sa písomne vyjadril žalobca, podaním zo dňa 30.9.2014, ktorý navrhol
rozsudok ako vecne správny potvrdiť. S námietkou žalovanej o nepreukázaní naliehavého právneho
záujmu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. nesúhlasil, nakoľko v konaní bola jednoznačne preukázaná
obligatórna podmienka existencie naliehavého právneho záujmu na určení, že do dedičstva po právnom

predchodcovi účastníkov I. patria sporné veci. Nie je pravda, že spor o tom, že súčasťou dedičstva
po poručiteľovi je určitý majetok, sa typovo rieši žalobou dedičov na určenie, či poručiteľ bol v deň
svojho úmrtia vlastníkom tohto majetku, ale v podmienkach slovenského právneho poriadku sa takéto
spory riešia práve žalobami, že určité veci, o ktorých to žalobca tvrdí, patria do dedičstva po zomrelom
poručiteľovi. V tejto súvislosti poukázal na to, že slovné spojenie „že určité veci patria do dedičstva po

zomr. poručiteľovi" je len iným vyjadrením skutočnosti, že poručiteľ bol v deň úmrtia vlastníkom takýchto
určitých vecí, ktoré neboli prejednané v rámci dedičského konania. Zo správania odporkyne v 1. rade
od začiatku dedičského konania nepochybne vyplýva, že popiera, že predmetné hnuteľné veci patria do
dedičstva po zomrelom neb. S. E. a za stavu takejto neistoty bol ako žalobca nútený domáhať sa ochranyvlastníckeho práva, získať absolútnu právnu istotu práve určovacou žalobou v zmysle § 80 písm. c) O. s.
p. a tvrdil, že v konaní preukázal naliehavý právny záujem. Zároveň sa nestotožnil s názorom žalovanej v
1.rade,ževšeobecnýsúdniejeoprávnenýurčiť,žespornýmajetokpatrídodedičstvaažeuvedenépatrí

do kompetencie dedičského súdu v samostatnom konaní podľa § 175x O. s. p. Predmetom tohto konania
však nie je žiadny novoobjavený majetok. Tento majetok (sporné umelecké diela) a jeho „spornosť"
bol známy už počas dedičského konania. Dedičský súd ako aj ním poverený súdny komisár notár v
rámci dedičského konania nerieši sporné veci, vyriešenie sporných záležitosti odkazuje na všeobecný
súd tak ako to ustanovuje napr. § 175x ods. 1 O. s. p. Dedičský súd je nesporovým súdom a dedičské

konanie je nesporové konanie. Žalobu žalobca podal až potom, ako sa žalovaná v 1. rade na dedičskom
pojednávaní dňa 02.06.2011 (č. 1. 42 - 45 spisu) vyjadrila v tom zmysle, že poručiteľ predmetné veci
ku dňu smrti nevlastnil a do dedičstva nepatria a konajúca notárka JUDr. Katarína Pohronská ho ako
dediča v súlade s ust. § 175k O. s. p. poučila, že ak sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, súd
sa obmedzí len na zistenie ich spornosti. K otázke existencie naliehavého právneho záujmu tvrdil, že
keďže ide o spor incidenčný, t. j. vyvolaný priebehom iného konania a sám zákon prezumuje možnosť

vzniku takého určenia, tak naliehavý právny záujem v tomto konaní ani nemusel tvrdiť a preukazovať,
nakoľkovyplývapriamozprávnehopredpisu.Ztohtodôvodumámzato,žesúdsprávnepostupoval,keď
žalobu nezamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Žalobca tiež nesúhlasil s námietkou
žalovanej 1./, že súd pochybil, keď nezohľadnil, že žalovaná 1./ mohla nadobudnúť vlastnícke právo
k žalovaným veciam vydržaním podľa § 134 OZ, pretože súd správne postupoval, keď prihliadal iba

na tie tvrdenia a tie dôkazy, ktoré strany do uvedeného sporu sami vniesli. Obrana žalovanej 1./
spočívajúca v nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným umeleckým dielam vydržaním nebola v konaní
pred súdom vnesená a rovnako tak ani dôkazy na preukázanie takéhoto tvrdenia. Keďže zo strany
žalovanej v 1. rade ide o vnesenie nových skutočností, na tieto nemôže odvolací súd pri zachovaní
zásady neúplnej apelácie odvolacieho konania prihliadať. Preto žalovanou v 1. rade novo uvádzaná

odvolaciaobranaonadobudnutívlastníckehoprávavydržanímnespĺňažiadnuzpožiadaviekuvedených
v § 205a O. s. p. Napriek týmto právnym nedostatkom odvolacej námietky žalovaná 1./ ani nemohla
vlastnícke právo vydržať, nakoľko nikdy nebola dobromyseľná v tom, že jej tieto veci patria. Súd správne
vychádzal z toho, že poručiteľ neb. Ernest E. bol vlastníkom sporných umeleckých diel a že nebolo
potrebné skúmať otázku existencie vlastníckeho práva poručiteľa k týmto veciam. Predmetom sporu je,

či žalovanej 1./ boli darované uvedené hnuteľné veci, alebo nie, pričom ani zo strany žalovanej nikdy
nebolo spochybnené vlastnícke právo poručiteľa. V tomto smere je odvolanie žalovanej protirečivé,
keď na jednej strane namieta, že súd neskúmal otázku vlastníckeho práva poručiteľa, ale zároveň
vyvodzuje svoje „údajné vlastnícke právo" k hnuteľným veciam od poručiteľa. Súd tiež správne poukázal
na prevenčnú povinnosť účastníkov zmluvných vzťahov a k povinnosti žalovanej 1/ uzavrieť písomnú

darovaciu zmluvu a to so zreteľom predídenia situácii, kedy žalovaná nebude mať dôkazné prostriedky
na preukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva k hnuteľným veciam darovacou zmluvou.
Z tohto pohľadu, t. j. vo väzbe na procesné právo nemôžem považovať uvedené ust. § 43 OZ, na
ktoré poukázal súd za lex imperfecta. K odvolacej námietke neúplného
zistenia skutkového stavu, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností sa žalobca vyjadril tak, že súd vykonal dôkladné a vyčerpávajúce dokazovanie a v rámci
konania z jednotlivých dôkazov nespochybniteľné a spoľahlivo bolo zistené, že poručiteľ bol v čase smrti
skutočným vlastníkom sporných hnuteľných vecí. Pokiaľ má žalovaná 1./ za to, že zo strany žalobcu
nedošlo k uneseniu dôkazného bremena ohľadne toho, či iné osoby ako poručiteľ neboli vlastníkmi
sporných hnuteľných vecí, uviedol, že súd správne vychádzal z tej skutkovej domnienky, že pokiaľ sa

uvedené veci nachádzali u poručiteľa a bolo preukázané, že ich riadnou cestou nadobudol, že poručiteľ
je aj vlastníkom uvedených hnuteľných vecí. Zo strany odporkyne nebolo podané žiadne tvrdenie,
resp. žiaden protidôkaz, ktorým by táto zrejmá skutočnosť, t. j. že veci, ktoré osoba nadobudla a má
ich doma, že sú jej, bola spochybnená. Skutkové domnienky, ktorých platnosť je evidentná a ktoré
neboli žiadnym spôsobom spochybnené, sa považujú za dokázané, resp. netreba ich dokazovať. Pri

dokazovaní takýchto zrejmých skutočností by súdne konanie bolo neúnosné, zdĺhavé a v konečnom
dôsledku neefektívne. Z tohto dôvodu je skutkový stav úplne zistený, keď navyše ani zo strany samotnej
žalovanej 1/ neboli podané žiadne návrhy na dôkazy, ktoré súd nevykonal a ktoré by viedli k
neúplnému zisteniu skutkového stavu.

31. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 34 C.s.p. ) preskúmal vec v celom rozsahu, viazaný
dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č.
160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené
zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej
1/ nie je dôvodné. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí,
ak je vo výroku vecne správne. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

32. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
aj C.s.p.), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, Občiansky súdny
poriadok.

33. Podľa § 470 ods. 1, 2, C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

34. V danom prípade odvolacie konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý

bol zrušený ku dňu 30.6.2016. V zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bol odvolací súd rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný. Rovnakým spôsobom upravuje rozsah preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu aj
Civilný sporový poriadok v § 379 písm. a) a § 380 ods. 1.

35. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná 1./ a preto na základe jej odvolania

a dôvodov, ako bolo uvedené vyššie, skúmal odvolací súd správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Námietkou žalovanej 1./ v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že predmetné
veci nadobudla vydržaním, sa odvolací súd nemohol zaoberať, keď táto skutočnosť nebola ani tvrdená v
prvoinštančnom konaní a súd sa sám z vlastnej iniciatívy, ako tvrdí žalovaná, ani tým nemohol zaoberať.
Toto tvrdenie, týkajúce sa vydržania, žalovaná 1/ uviedla až vo svojom odvolaní. Rozsudok verejne

vyhlásil dňa 25.4.2018, o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, upovedomené
zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi,
rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie
zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového

stavu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí a s odôvodnením
jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.), z ktorého dôvodu sa obmedzil len
na skonštatovanie a zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

36. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a

zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015
Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016], s prihliadnutím na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa
ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 212 ods. 1, ods. 3,

§ 213 ods. l O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré
teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po
1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, po preskúmaní veci odvolacím súdom. Súd prvej

inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne
právne posúdil a na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu
odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 157 O.s.p. V konaní
pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 212 ods. 3 O.s.p., takú
ani odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací

súd prihliadať.

37. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 175k ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 175y ods. 1
O.s.p. a § 628 ods. 1, ods. 2, ods. 3 , § 34 a § 43 Občianskeho zákonníka,

38. V predmetnej veci žalobca podal návrh podľa § 175y ods. 1 O.s.p. z dôvodu spornosti predmetu
dedičstva, ktoré je potrebné prejednať. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda
smrťou poručiteľa.39. Podľa § 175y ods. 1 O.s.p. nezaradenie majetku alebo dlhov do aktív a pasív dedičstva v dôsledku
postupu podľa § 175k ods. 3 nebráni účastníkom konania, aby sa domáhali svojho práva žalobou mimo
konania o dedičstve.

40. V zmysle uvedeného ustanovenia riešenie sporných skutočností v súvislosti s aktívami a pasívami
dedičstva nepatrí súdu konajúcemu o dedičstve. Tento sa obmedzí len na zistenie ich spornosti a pri
výpočtečistéhomajetkunaneneprihliada(§175kods.3O.s.p.).Vkonaní,ktorémácharaktersporového
konania sa žalobou môže domáhať žalobca určenia podľa § 80 písm. c) O.s.p., že poručiteľ v čase smrti

bol vlastníkom veci, s cieľom vyriešiť spornosť v tejto otázke.

41. Podľa § 175k ods. 3 O.s.p. ak sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na
zistenie ich spornosti; pri výpočte čistého majetku na ne neprihliada. Súd zistí poručiteľov majetok a jeho
dlhy a vykoná súpis aktív a pasív (§ 175m veta prvá O.s.p.). Na podklade zistenia podľa § 175m určí súd
všeobecnú cenu majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva, prípadne výšku jeho predĺženia v čase

smrti poručiteľa. Za všeobecnú cenu majetku určí súd sumu zhodne tvrdenú účastníkmi; ak sú tvrdenia
rozdielne, vykoná súd na jej zistenie potrebné dôkazy (§ 175o ods. 1 O.s.p.). Postup podľa § 175k
ods. 3 O.s.p. prichádza do úvahy aj vtedy, keď súd na základe obsahu spisu a toho, čo uviedli dedičia,
„zistí" (sám dospeje k záveru), že v konaní prejavená odlišnosť názorov účastníkov konania
alebo povaha ich tvrdení svedčí o existencii spornosti v účastníkmi tvrdených skutkových (nie právnych)

okolnostiach o tom, ktoré aktíva a pasíva patria do dedičstva. Nezaradenie majetku alebo dlhov do
aktív a pasív dedičstva v dôsledku postupu podľa § 175k ods. 3 O.s.p. nebráni účastníkom
konania, aby sa domáhali svojho práva žalobou mimo konania o dedičstve (§ 175y ods. 1 O.s.p.).

42. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR

sp. zn. 2 Cdo 108/2008. Žaloba podaná v zmysle § 175k ods. 2 O.s.p. nie je určovacou žalobou v zmysle
§ 80 písm. c/ O.s.p. ale je žalobou na určenie právnej skutočnosti, u ktorej naliehavý právny záujem
vyplýva z právneho predpisu. Takáto žaloba preto nemôže byť zamietnutá pre nedostatok naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení a žalobca nie je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti o
takomto právnom záujme. Tieto závery však platia v prípade, že žaloba spĺňa požiadavky vymedzené

ustanovením § 175k ods. 2 O.s.p. t.j., že sa podá žaloba, na ktorú bol účastník dedičského konania
odkázaný v rámci dedičského konania.

43. V danej veci Okresný súd vychádzal z toho, že predmetom dedičského konania, ktoré skončilo
vydaním osvedčenia o dedičstve, sp. zn. 1D 398/2004, Dnot 75/2004 zo dňa 11.07.2011, a ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 27.07.2011, nebolo vysporiadanie sporných umeleckých diel medzi
dedičmi, ktorí sú totožní so stranami sporu tohto konania. Občiansky súdny poriadok predpokladal, že
vo vzťahu k sporným aktívam a pasívam sa dedičia svojich práv budú domáhať žalobou mimo konania
o dedičstve (či už pred skončením konania o dedičstve, alebo po jeho skončení).
Rovnako nebola dôvodná ani námietka žalovanej 2./, spočívajúca v nedostatku pasívnej legitimácie, a

to z dôvodu, že je dedičkou a účastníčkou dedičského konania po poručiteľovi S.

44. Žalovaná 1./ v podanom odvolaní namietala, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a to z dôvodu, že súd neskúmal vlastnícke právo poručiteľa k
predmetným veciam. V danom prípade z obsahu spisu a vyjadrení strán sporu vyplýva, že žalobca tvrdí,

že predmetné veci patria do dedičstva po poručiteľovi a nespochybňuje
jeho vlastnícke právo. Na druhej strane žalovaná 1/ tvrdí, že predmetné veci sú v jej vlastníctve, ktoré
nadobudla darovaním od poručiteľa, pričom nespochybňuje jeho vlastnícke právo v priebehu konania
o dedičstvo ani v tomto konaní. Žalobu žiadala zamietnuť, pretože predmetné veci nadobudla darom od
poručiteľa. V tej súvislosti nie je zrejmé, prečo a z akého dôvodu žalovaná 1/ namietala

až v odvolacom konaní, že súd sa nezaoberal existenciou vlastníckeho práva poručiteľa k veciam, od
ktorého ako tvrdí, sama nadobudla vlastníctvo k veciam. K prejednaniu dedičstva po poručiteľovi S. E.,
zomr. XX.X.XXXX došlo na notárskom úrade JUDr. Kataríny Pohronskej dňa 2.6.2011. V zápisnici zo
dňa 2.6.2011 žalobca uviedol, že do dedičstva patria aj sporné umelecké diela. Ku všetkým dielam sa
žalovaná vyjadrila v tom zmysle, že ich dostala od svojho otca (poručiteľa) ešte počas jeho života a z

toho dôvodu do dedičstva nepatria.

45. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý je správny a
vyplýva z riadne a dostatočne vykonaných dôkazov. Okrem toho sa súd dostatočne zaoberal ajotázkou naliehavého právneho záujmu a pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/, ako aj znením a
správnosťou výroku s prihliadnutím na petit návrhu v danej veci. Žalovaná 1/ svoje tvrdenie a námietky
v dedičskom konaní a ani v konaní pred súdom na základe žaloby zo strany žalobcu, ako jedného z

dedičov nepreukázala a to pokiaľ ide o darovanie zo strany poručiteľa a ani iným spôsobom nebolo
preukázané, že predmetné veci nadobudla do vlastníctva od poručiteľa a preto nepatria do dedičstva.
Zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie neodôvodňuje tvrdenie žalovanej 1./, že spornosť vlastníckeho
práva poručiteľa vyplýva aj zo samotných výpovedí žalobcu a vypočutých svedkov, ktorí vo svojich
výpovediach uviedli, že S. E. počas života svoje umelecké diela často darovával rodine, známym,

prípadne umeleckým galériám resp. s nimi obchodoval alebo ich vymieňal. Naproti tomu žalobca počas
celej doby konania žalovanú 1./ tyranizoval a obviňoval z krádeže sporných umeleckých diel, pričom
na ňu podal aj trestné oznámenie na Okresnú prokuratúru Bratislava I. Toto vyjadrenie žalovanej 1./ v
podanom odvolaní nepreukazuje, že sporné veci nepatria do dedičstva, pretože z tvrdenia iba vyplýva,
že poručiteľ počas života svoje umelecké diela často darovával, ale nevyplýva z vyjadrenia záver, že
konkrétne práve veci, ktoré tvoria sporné dedičstvo, boli takýmto spôsobom darované niekomu inému.

Veď práve žalovaná1/ tvrdí, že boli darované jej a na druhej strane tvrdí, že poručiteľ s nimi obchodoval,
vymieňal ich a podobne. Aj s prihliadnutím na vykonané dokazovanie súdom
prvej inštancie je správny záver, že žalovaná 1./ svoje tvrdenie nepreukázala.

46. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
48. Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb
a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu

predpísaný, určí ho súd.

47. Podľa § 132 O.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci.

48. Podľa právnych predpisov, platných a účinných v čase rozhodovania súdu prvej inštancie,
požiadavka,ževobčianskomsúdnomkonanímusísúdvychádzaťzoskutočnéhostavuvecijevyslovená
tak v Ústave SR ako i v jednotlivých ustanoveniach O.s.p. (§ 120 ods. 1 a 2, § 125, § 153 a pod.)
a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy. Pojem

skutočný stav veci je totožný s pojmom objektívna realita, ktorá s prejednávanou vecou súvisí a tvorí
predmet konania. Zásada materiálnej pravdy teda znamená to isté ako zásada objektívnej pravdy. Je
totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou,
pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti (§ 79 ods. 1, § 101 ods. 1 a
§ 157 ods. 2, § 133 O.s.p.). Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie,

teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho,
že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá
z prednesov účastníkov, z vykonaného dokazovania ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon
účastníkom ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné
prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). V prípade, ak žalovaný obranou uplatňuje

nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu žalobcu právne nedôvodnou, dostáva sa žalovaný
do rovnakej pozície ako žalobca (reus excipiendo fit actor) a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v
tomto rozsahu i dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho
môže postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané. Z citovaných
zákonných ustanovení vyplýva povinnosť účastníkov konania, označiť dôkazné prostriedky, a to nielen

na podporu svojich tvrdení, ale všetky, ktoré môžu prispieť k objasneniu skutkového stavu veci. V
danomprípadenebolidôvodnénámietkyžalovanej1/,žesúdnevykonaldostatočnédokazovanieapreto
neúplne zistil skutkový stav veci.

49. Odvolací súd nezistil dôvod pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je vecne správne a

preto rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku potvrdil.

50. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania v
zmysle ustanovení § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

51. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 C.s.p.

52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).