Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. apríl 2022

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 26C/45/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115208339
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Balalová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2022:3115208339.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Ľubicou Balalovou v právnej veci žalobcu F.. M. H., nar.

XX.XX.XXXX, štátneho občana Slovenskej republiky, bytom J. G. XXX, zastúpeného Advokátska
kancelária JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o., so sídlom v Trenčíne, Legionárska 6434/2, IČO: 47 251 913 proti
žalovanému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151
866, o zaplatenie náhrady mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie sa v časti o zaplatenie 3.700,52 € s príslušenstvom z a s t a v u j e.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 13.107,20 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % zo

sumy 25,04 € od 16.02.2012 do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.03.2012 do zaplatenia, zo sumy
551,08 € od 16.04.2012 do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.05.2012 do zaplatenia, zo sumy 551,08
€ od 16.06.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 551,08 € od 16.07.2012
do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.09.2012
do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.11.2012 do
zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.01.2013 do
zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.02.2013 do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.03.2013 do

zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.04.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo
sumy 551,08 € od 16.05.2013 do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.06.2013 do zaplatenia, zo sumy
551,08 € od 16.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.08.2013 do zaplatenia, zo sumy 551,08
€ od 16.09.2013 do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 16.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od
11.11.2013dozaplatenia,súrokomzomeškaniavovýške8,25%ročnezosumy551,08€od11.12.2013
do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 11.01.2014 do zaplatenia, zo sumy 407,32 € od 11.02.2014 do
zaplatenia, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 850,58 € s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne
zo sumy 23,96 € od 11.08.2014 do zaplatenia, zo sumy 551,08 € od 11.09.2014 do zaplatenia a zo sumy
275,54 € od 11.10.2014 do zaplatenia, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

IV. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu z a m i e t a.

V. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 32,40 % s tým, že o výške

trov bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pôvodne podanou žalobou domáhal určenia, že skončenie jeho štátnozamestnaneckého
pomeru v stálej službe výpoveďou z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta štátny radca je
neplatné a od žalovaného žiadal náhradu mzdy.2. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 26C/166/2011-12 zo dňa 04.07.2013 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/196/2013-449 zo dňa 25.06.2014 súd určil, že výpoveď odporcu

zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 25.01.2011 podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o
štátnej službe, ktorá bola doručená navrhovateľovi dňa 25.01.2011, je neplatná. Štátnozamestnanecký
pomer naďalej trvá. Návrh v časti o zaplatenie náhrady mzdy vylúčil na samostatné konanie a o trovách
konania sa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 30.07.2014.

3. Na základe výzvy súdu zo dňa 16.10.2015 žalobca písomným podaním zo dňa 19.11.2015 doručeným
súdu dňa 20.11.2015 špecifikoval a vyčíslil výšku náhrad mzdy tak, že žiadal, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi celkom sumu 21.084,58 € s príslušenstvom, pričom zo sumy 21.084,58
€ žiadal zaplatiť sumu 17.687,99 € s príslušenstvom titulom náhrady mzdy, sumu 1.892,43 € s
príslušenstvom žiadal zaplatiť titulom náhrady za neposkytnuté stravné lístky a sumu 1.504,16 € s

príslušenstvom žiadal zaplatiť titulom náhrady na preplatenie nevyčerpanej dovolenky spolu s úrokom
z omeškania.

4. Na pojednávaní dňa 22.05.2019 súd pripustil zmenu žaloby podanú žalobcom podaním zo dňa
16.05.2019, doručeným súdu dňa 17.05.2019, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia

sumy 17.384,06 € a úroku z omeškania vo výške 9 % zo sumy 25,04 € od 16.02.2012, zo sumy 551,08
€ od 16.03.2012, zo sumy 551,08 € od 16.04.2012, zo sumy 551,08 € od 16.05.2012, zo sumy 551,08 €
od 16.06.2012, úroku z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 551,08 € od 16.07.2012, zo sumy 551,08
€ od 16.08.2012, zo sumy 551,08 € od 16.09.2012, zo sumy 551,08 € od 16.10.2012, zo sumy 551,08
€ od 16.11.2012, zo sumy 551,08 € od 16.12.2012, zo sumy 551,08 € od 16.01.2013, zo sumy 551,08 €

od 16.02.2013, zo sumy 551,08 € od 16.03.2013, zo sumy 551,08 € od 16.04.2013, úroku z omeškania
vo výške 8,50 % zo sumy 551,08 € od 16.05.2013, zo sumy 551,08 € od 16.06.2013, zo sumy 551,08 €
od 16.07.2013, zo sumy 551,08 € od 16.08.2013, zo sumy 551,08 € od 16.06.2013, zo sumy 551,08 €
od 16.10.2013, zo sumy 551,08 € od 16.11.2013, úroku z omeškania vo výške 8,25 % zo sumy 551,08
€ od 11.12.2013, zo sumy 551,08 € od 11.01.2014, zo sumy 551,08 € od 11.02.2014, zo sumy 551,08

€ od 11.03.2014, zo sumy 551,08 € od 11.04.2014, zo sumy 551,08 € od 11.05.2014, úrok z omeškania
vo výške 8,15 % zo sumy 551,08 € od 11.06.2014, zo sumy 551,08 € od 11.07.2014, zo sumy 503,16
€ od 11.08.2014, úrok z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 47,92% od 11.08.2014, zo sumy 551,08 €
od 11.09.2014 a zo sumy 275,54 € od 11.10.2014 vždy do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Náhradu mzdy uplatnil za obdobie od 31.01.2012 do 29.07.2014 z titulu neplatného skončenia

pracovného pomeru a od 30.07.2014 do 15.09.2014 náhradu mzdy z titulu prekážky v práci na strane
zamestnávateľa, spolu 17.384,06 € s prísl. úrokom z omeškania podľa vyššie uvedenej špecifikácie.
O nároku na náhradu mzdy žiadal rozhodnúť v súlade s ustanovením § 120, § 114 ods. 3 zákona č.
400/2009 Z.z. o štátnej službe, v nadväznosti na ustanovenie § 79 a § 134, § 142 Zákonníka práce v
časovej verzii oboch zákonov. Mal za to, že u štátneho zamestnanca sa na účely výpočtu peňažných

plnení postupuje podľa všeobecne záväzných predpisov z priemerného čistého zárobku zamestnanca -
čistý funkčný plat so započítaním doplnkového dôchodkového sporenia. Podľa žalobcu je nepochybné,
že zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe sa zaraďuje v právnom systéme SR medzi tzv.
verejné právo, ale na druhej strane samotný inštitút štátnozamestnaneckého pomeru sa ničím nelíši od
pracovného pomeru upraveného Zákonníkom práce. Z tohto dôvodu vychádzal zo skutočnosti, že v čase

vzniku nároku mu bol priznaný funkčný plat 755,50 € mesačne. Po odpočítaní zákonných zrážok čistý,
funkčný plat bol v sume 551,08 €, ku ktorému dospel v čase od 31.01.2012 do 14.09.2014. V súvislosti
s ustanovením § 114 ods. 3 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe pre výpočet náhrady postupoval v
spojení s § 134 a § 142 Zákonníka práce. Za deň 31.01.2012 si uplatnil náhradu mzdy 25,04 €. Mesiac
január 2012 mal platených 22 dní, to zn., že z čistej mzdy 551,08 € predstavuje jeden deň sumu 25,04

€. Od 01.02.2012 do 30.06.2014 požadoval náhradu mzdy za dvadsaťdeväť mesiacov á 551,08 € vo
výške 15.981,32 €. Jeho čistý funkčný plat v čase vzniku dôvodu na jeho použitie predstavoval sumu
551,08 €. Od 01.07.2014 do 29.07.2014 požadoval náhradu mzdy za 21 dní (júl 2014 mal 23 pracovných
dní, tzn. 21 dní x 23,96 €) v sume 503,16 €. Za dni 30.07.2014 do 31.07.2014 si uplatnil náhradu
mzdy titulom prekážky na strane zamestnávateľa podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce,

čo predstavuje za dva dni sumu 47,92 €. Od 01.08.2014 do 31.08.2014 uplatnil náhradu mzdy titulom
prekážky na strane zamestnávateľa v sume 551,08 €. Za obdobie od 01.09.2014 do 15.09.2014, t.j. 11
pracovných dní požadoval náhradu mzdy titulom prekážky na strane zamestnávateľa v sume 275,54
€, (mesiac september 2014 mal platených 22 dní). Výplatný termín bol do 30.'septembra 2013 určenýdo 15. dňa nasledujúceho mesiaca a od 01.10.2013 bol určený do 10. dňa nasledujúceho mesiaca.
Sadzba zákonných úrokov z omeškania v žalovanom období postupne klesala z 9 % na 8,05 % tak,
ako bola bližšie špecifikovaná v upravenom žalobnom návrhu. Vychádzal z prehľadu sadzieb úrokov z

omeškania v občianskoprávnych vzťahoch vzniknutých do 31.01.2013. Ďalej uviedol, že od žalovaného
nepoberal mzdu od 01.02.2011 do 15.09.2014. V uvedenom období bol od 01.02.2011 do 30.01.2012
práceneschopný, teda za toto obdobie náhradu mzdy nepožaduje. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne
Bratislava - ústredie zo dňa 24.02.2014 mu bol priznaný spätne starobný dôchodok od 28.06.2010.
V súlade s ustanovením § 19 ods. 3 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení požiadal

Sociálnupoisťovňuovráteniezaplatenejúhradyzapoistenievnezamestnanostizaobdobieodpriznania
starobného dôchodku, t.j. od 28.06.2010. Podľa toho istého zákona § 128 ods. 4 poistenec neplatí
invalidné poistenie, ak je dôchodkovo poistený. Poistenie v nezamestnanosti a invalidné poistenie
uhradil bez právneho dôvodu. Sociálna poisťovňa prostredníctvom zamestnávateľa príslušné finančné
prostriedky vrátila späť v mesiaci júl 2014. Vyplatené odstupné pri ukončení štátnozamestnaneckého
pomeru na základe výpovedi z 25.01.2011 bolo zúčtované v mesiaci september 2014. Odchodné po

ukončení služobného pomeru dňom 30.09.2014 podľa Dohody o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru spísanej dňa 16.09.2014, ods. 4 vyplatené nebolo. V období od 31.01.2012 do 05.08.2014 nebol
zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie ako nezamestnaný na Úrade práce, sociálnych vecí
a rodiny. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín č. k. M. zo dňa 31.01.2012 bol
zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 31.01.2012. Dňa 23.03.2015 bolo Sociálnej

poisťovni, pobočka Trenčín, doručené rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín č. k. Y.
zo dňa 17.10.2014, právoplatné dňom 14.11.2014, ktorým Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín
rozhodol tak, že ho spätne nezaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie a zároveň zrušil pôvodné
rozhodnutie č. k. M. zo dňa 31.01.2012 o jeho zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Voči
Sociálnejpoisťovninemážiadnepohľadávky-podľapotvrdeniaSociálnejpoisťovne,pobočkaTopoľčany

č. XXXXX-XX/XXXX-To zo dňa 21.01.2019 o úhrade preplatku na dávke v nezamestnanosti vzniknutý
dodatočným spätným priznaním starobného dôchodku. Pre výpočet mzdových náhrad je podľa žalobcu
rozhodujúce obdobie od 31.01.2012 do 15.09.2014. Žiadnu prácu nevykonával, teda nepoberal mzdu,
ani mzdové náhrady. Z tohto dôvodu nie je podľa žalobcu možné uplatniť krátenie náhrady mzdy podľa
§ 55 a § 56 zák. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v platnom časovom období, lebo takýto postup je priamo

vylúčený § 55 zákona č. 400/2009 Z.z. Rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku mu bolo doručené
dňa 24.02.2014 s účinnosťou od 28.06.2010, pričom mal za to, že priznanie starobného dôchodku
Sociálnou poisťovňou je vzťah medzi ním a Sociálnou poisťovňou.

5. Žalovaný uznal nárok žalobcu na náhradu mzdy (funkčného platu) titulom neplatného skončenia

pracovného pomeru. Nenamietal ani výšku funkčného platu žalobcu. Žiadal však, aby súd nepriznal
žalobcovi nárok na náhradu funkčného platu za čas presahujúci obdobie 12 mesiacov. Mal za to, že
nie je zrejmé, či v období, za ktoré sa náhrady funkčného platu domáha, nepoberal príjmy v zmysle
§ 55 zákona č. 400/2009 Z.z., o ktoré musí byť jeho nárok na náhradu funkčného platu znížený. Mal
za to, že v prípade, že žalobca počas tohto obdobia bol zamestnaný, alebo poberal iný príjem, má byť

táto skutočnosť zohľadnená. Žalovaný tiež namietal aj skutočnosť, že žalobca vyčíslil náhradu mzdy
v čistom a vzhľadom na odvodové povinnosti, ktoré zaťažujú zamestnávateľa, petit (výrok), ktorý by
znel na náhradu mzdy v čistom nie je podľa žalovaného vykonateľný. Žalovaný je toho názoru, že sa
nenahrádzajú jednotlivé mzdy v čistom, ale nahrádza sa mzda ako celok a ak by bol žalovaný povinný
zaplatiť žalobcovi určitú náhradu, nedá sa vopred stanoviť suma, ktorá by bola v čistom. Ďalej žalovaný

namietal aj uplatnený úrok z omeškania. Bol názoru, že Zákonník práce zakotvuje vo svojom ustanovení
§ 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti
Zákonníka práce. Na základe takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti je podľa žalovaného zrejmé,
že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z
omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Podľa žalovaného právo na náhradu mzdy nemá

povahu opakujúcej sa dávky. Priznanie úrokov z omeškania sa viaže na právoplatné rozhodnutie súdu a
do právoplatnosti rozhodnutia súdu o priznaní náhrady mzdy nie je totiž možné jednoznačne určiť, či súd
o priznaní tejto náhrady rozhodne, alebo budú dané dôvody na nepriznanie tejto náhrady a teda nie je
možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní skôr. Domnieval sa, že do omeškania sa žalovaný dostane
až márnym uplynutím lehoty na plnenie doručenej v rozsudku. Mal tiež za to, že ak by súd aj nepriznal

úrok z omeškania, mohol by tak urobiť z dôvodu, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká
a je tak v súlade so satisfakčnou funkciou pre zamestnanca, so sankčnou funkciou pre zamestnávateľa
a so sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. V
tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 494/2013, v ktoromÚstavný súd SR konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky náhrady
mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné práva zamestnanca na
súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Podľa žalovaného si tiež žalobca uplatnil

sadzbu úrokov z omeškania, ktorá nie je v súlade s Občianskym zákonníkom.

6. Rozsudkom č.k. 26C/45/2015-116 zo dňa 18.11.2019 okresný súd žalobu zamietol v celom rozsahu
a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že
o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení súd uviedol, že žalobca by mal nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka
práce od 25.01.2011, avšak len za predpokladu, že je schopný prácu aj riadne vykonávať. Ak je
zamestnanec práceneschopný, nemôže prácu vykonávať a náhrada mzdy mu za toto obdobie nepatrí.
Žalobca sa náhrady mzdy v období od 25.01.2011 do 30.01.2012 nedomáhal s odôvodnením, že v
tomto období bol práceneschopný. Náhrady mzdy sa domáhal od 31.01.2012 do 15.09.2014. Súd však
žalobcom takto uplatnenú náhradu mzdy považoval za nedôvodnú. Pri svojom rozhodovaní vychádzal

zo skutočnosti, že sa jedná o obdobie presahujúce 12 mesiacov, za ktoré obdobie môže súd náhradu
mzdy na žiadosť zamestnávateľa primerane znížiť, alebo vôbec nepriznať. Vykonaným dokazovaním
súd zistil, že žalobca poberal výsluhový dôchodok, ktorý mu bol od 01.07.2010 zvýšený zo sumy 657,95
€ na sumu 702,25 €. Okrem toho poberal od 28.06.2010 starobný dôchodok, a to od 31.01.2012 vo
výške 244,70 € mesačne, od 01.01.2013 v sume 255,90 € mesačne a od 01.01.2014 vo výške 264,70

€ mesačne. Vzhľadom na uvedené, súd žalobcom uplatnenú náhradu mzdy za obdobie prevyšujúce 12
mesiacov, t. j. po 25.01.2012, považoval za nedôvodnú z dôvodu, že žalobca v tomto období poberal
jednak výsluhový dôchodok a jednak starobný dôchodok a aj z dôvodu, že žalovaný žiadal, aby súd
žalobcovi za toto obdobie náhradu mzdy primerane znížil, prípadne vôbec nepriznal.

7.KrajskýsúdvTrenčíneuznesenímč.k.17Co/6/2020-155zodňa30.09.2021zrušilrozsudoksúduprvej
inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uznesení odvolací súd vo veci nároku zamestnanca na
náhradu mzdy počas jeho dočasnej práceneschopnosti vyjadril právny názor, že hoci žalobca písomne
oznámil žalovanému dňa 25.01.2011, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní, vznikol mu nárok na
náhradu mzdy až po skončení jeho práceneschopnosti, v tomto prípade dňa 31.01.2012. V nadväznosti

na uvedené poukázal na § 79 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého náhrada mzdy patrí žalobcovi do
rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru, t.j. v tomto prípade do dňa 30.07.2014.
Mal tak za to, že žalobcom uplatnené časové obdobie od 31.01.2012 do 30.07.2014 predstavuje obdobie
30 mesiacov, ktoré je uplatnené v rámci maximálne stanovenej časovej hranice 36 mesiacov v § 79 ods.
2 Zákonníka práce a nebolo tak dôvodu zaoberať sa maximálnym časovým rámcom.

8. V otázke nepriznania nároku na náhradu mzdy presahujúcej 12 mesiacov odkázal na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.11.2019, sp.zn. I. ÚS 331/2019, podľa ktorého "pri
takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia
pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom

na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v
práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp.
zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby
zamestnancoviumožnilpokračovaťvpráciazároveňmuobjektívneznemožniliuspokojiťmzdovénároky
zamestnanca". V citovanom náleze Ústavný súd SR ďalej konštatuje, že „skutočnosť, že zamestnanec

je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá
zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal
mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca na účely rozhodnutia podľa § 79 ods. 2
Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa,
resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok

ustanovených zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení poskytuje zo starobného poistenia.
Povinnosť vyplatiť mzdu, resp. plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na
ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, je zmluvným záväzkom vyplývajúcim z § 43 ods. 1 a 2
Zákonníka práce“. Zároveň odvolací súd vyjadril právny názor, že prvých 12 mesiacov náhrady mzdy
nemôže byť za žiadnych okolností súdom dotknutých znížením, resp. nepriznaním náhrady mzdy, t.j.

v tomto prípade za obdobie 31.1.2012 do 31.1.2013 a dotknutá tak mohla byť iba náhrada mzdy
presahujúca obdobie od 1.02.2013 do 30.07.2014.9. Konečne odvolací súd súdu prvej inštancie vytkol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy
až do 15.09.2014, pričom nárok nasledujúci po dni 30.07.2014 už nemôže byť nárokom z neplatne
skončeného pracovného pomeru a nárok na náhradu mzdy od 31.07.2014 do 15.09.2014 predstavuje

nárok na náhradu mzdy z dôvodov prekážok v práci na strane zamestnávateľa, ktorý súd prvej inštancie
nediferencoval, v dôsledku čoho tento nesprávne právne posúdil. Odvolací súd uložil súdu prvej
inštancie, aby pri opätovnom prejednaní veci rešpektoval vyjadrený názor odvolacieho súdu a súčasne
vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy i argumentáciu sporových strán prezentovanú v odvolacom
konaní.

10. Súd vykonal dokazovanie oboznámením žaloby o zaplatenie náhrady mzdy, doplnení žaloby,
odporu žalovaného, písomného vyjadrenia žalovaného, rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k.
26C/166/2011-12 zo dňa 04.07.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k.
5Co/196/2013-449 zo dňa 25.06.2014, oznámenie žalobcu o zotrvanie v štátnozamestnaneckom
pomere - oznámenie, oznámenia o výške a zložení funkčného platu, potvrdenie o funkčnom plate, návrh

na zaradenie štátneho zamestnanca a návrh na určenie funkčného platu podľa zákona č. 400/2009 Z.
z. o štátnej službe, oznámenie Sociálnej poisťovne, potvrdenie Sociálnej poisťovne o nemocenských
dávkach, vyplatených Sociálnou poisťovňou za obdobie od 01.01.2010 do 29.05.2019, rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, potvrdenie Sociálnej
poisťovne zo dňa 21.01.2019, rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, potvrdenie

Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 17.01.2014,
potvrdenie Sociálnej poisťovne o výplate dôchodkových dávok, lustráciu žalobcu v Sociálnej poisťovni,
uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Co/6/2020-155 zo dňa 30.09.2021 a zistil nasledovný
skutkový stav veci:

11. Listom zo dňa 25.01.2011 žalobca oznámil žalovanému, že trvá na jeho ďalšom zamestnávaní.

12. Z potvrdenia o funkčnom plate zo dňa 11.03.2013 vyplýva, že žalobca mal priznaný funkčný plat
od 03.11.2010 do 31.07.2011 v sume 748,50 € a od 01.08.2011 do skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru v sume 755,50 €.

13. Rozhodnutím č. k. Y zo dňa 17.10.2014 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín nezaradil
žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie a zároveň zrušil pôvodné rozhodnutie č. k. M. zo
dňa 31.01.2012 o zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie účastníka konania, nadobudlo

právoplatnosť dňa 14.02.2012.

14. Z potvrdenia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia zo dňa 13.02.2012 vyplýva, že žalobca
poberá výsluhový dôchodok od 01.05.1995 od Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia.

15.ZpotvrdeniaSociálnejpoisťovneovýplatedôchodkovýchdávokvyplýva,žežalobcapoberástarobný
dôchodok od 28.06.2010.

16. Podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak je žaloba vzatá späť sčasti , súd konanie v
tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

17. V danej veci sa žalobca pôvodne domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 21.084,58 € s
príslušenstvom. V priebehu konania po vydaní platobného rozkazu súdom a podaní odporu proti
platobnému rozkazu žalovaným žalobca doručil súdu dňa 17.05.2019 podanie, ktorým žiadal, aby súd
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 17.384,06 € s príslušenstvom. Vzhľadom k tomu,

že žalobca požadoval od žalovaného menej ako v podaní zo dňa 19.11.2015, súd podanie žalobcu zo
dňa 16.05.2019 posúdil podľa jeho obsahu ako späťvzatie žaloby v časti prevyšujúcej sumu 17.384,06
€, keď žalobca nežiadal od žalovaného zaplatenie sumy 1.892,43 € s príslušenstvom titulom náhrady
za neposkytnuté stravné lístky, sumy 1.504,16 € s príslušenstvom titulom náhrady na preplatenie
nevyčerpanej dovolenky a sumy 303,93 € s príslušenstvom titulom náhrady mzdy. O späťvzatí rozhodol

v súlade s ustanovením § 145 ods. 2 CMP v rozhodnutí vo veci samej a konanie v časti o zaplatenie
3.700,52 € s príslušenstvom zastavil.18. Vzhľadom k uvedenému súd na podanie žalobcu zo dňa 18.03.2022 doplnené dňa 25.03.2022,
ktorým sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2.003,20 € s príslušenstvom titulom náhrady
za nevyčerpanú dovolenku neprihliadol. „Späťvzatie žaloby je striktne procesným úkonom, ktorý súd

posudzuje vždy podľa obsahu. Rozhodujúci je pritom prejav vôle žalobcu, ktorým je súd viazaný. Po
späťvzatí žaloby nemôže žalobca dodatočne namietať, že jeho vôľa smerovala k inému následku, že
konal v omyle, prípadne že si nebol vedomý účinkov tohto úkonu a podobne (tzv. teória prejavu).
Civilné právo procesné je odvetvím verejného práva a doktrinálna procesualistika nepripúšťa analogickú
aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení o vadách právnych úkonov na procesné úkony strán v sporovom

konaní. Prípadné vady procesných úkonov posudzuje súd vždy podľa predpisov procesného práva.
Účinky späťvzatia žaloby nastávajú jeho doručením súdu a späťvzatie žaloby nemôže žalobca následne
odvolať, ani iným spôsobom negovať jeho právne následky (v režime CSP sa neaplikuje pravidlo
vyjadrené napr. v § 41a ods. 4 OSŘ, podľa ktorého môže byť procesný úkon odvolaný, pokiaľ
jeho odvolanie dôjde súdu najneskôr súčasne so samotným úkonom“ (Števček, Ficová, Baricová,
Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný sporový poriadok, 2016, s. 532).

19. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ( ďalej len „ZP“) v znení účinnom do 31.03.2011, ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno

od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

20. Podľa § 252i ods. 1, 4 zákona č. 361/2012 Z.z. ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 311/200 Z.z. ZP
(prechodné ustanovenia účinné od 01. januára 2013) týmto zákonom sa spravujú aj pracovnoprávne
vzťahy, ktoré vznikli pred l. januárom 2013. Výpoveď daná zamestnávateľom zamestnancovi pred 1.
januárom 2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra

2012. Dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená pred 1. januárom 2013 a nároky, ktoré z nej
vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012.

21. Podľa § 79 ods. 2 ZP účinného od 01.01.2013 ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť

nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za
čas 36 mesiacov.

22. Podľa § 134 ods. 1,2 ZP v znení účinnom do 31.12.2012 priemerný zárobok na pracovnoprávne

účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na
výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný
zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.

23. Podľa § 114 ods. 1,2 zákona č. 400/2099 Z.z. o štátnej službe účinného do 31.12.2014 ak osobitné
predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje
tento zákon, obsahujú ustanovenia o mzde, rozumie sa ňou plat podľa tohto zákona. Ak osobitné
predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje

tento zákon, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku, priemernej mzde alebo o náhrade mzdy,
rozumie sa tým funkčný plat priznaný štátnemu zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho
použitie.

24. Podľa § 142 ods. 3 ZP ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na

strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2 (prestoj alebo nepriaznivé poveternostné
podmienky), zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.25. Uplatnený nárok žalobcu na náhradu mzdy je potrebné časovo rozlíšiť na obdobie od neplatného
skončenia pracovného pomeru dňa 25.01.2011 (kedy žalobca oznámil žalovanému, že trvá na
jeho ďalšom zamestnávaní) do 30.07.2014, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok súdu o určení

neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a na obdobie od 31.07.2014 (prvý deň nasledujúci po
dni právoplatného určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru súdom) do 15.09.2014, kedy
pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil (dohodou o skončení pracovného pomeru).

26. Za prvé z uvedených období patrí žalobcovi náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného

pomeru podľa citovaných ustanovení § 79 Zákonníka práce, keď žalobca po doručení neplatnej
výpovede z pracovného pomeru oznámil žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi, že trvá na svojom
ďalšom zamestnávaní. Náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru potom žalobcovi
patrí za dobu odo dňa, ktorý nasleduje po oznámení žalovanému, že na ďalšom zamestnávaní trvá, až
do dňa, kedy bolo súdom právoplatne rozhodnuté, že žalovaný pracovný pomer s navrhovateľom skončil
neplatne. Prvoinštančný súd sa pri posúdení nároku žalobcu na náhradu mzdy odchýlil od právneho

názoru odvolacieho súdu vyjadreného v uznesení č.k. 17Co/6/2020-155 zo dňa
30.09.2021 a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/83/2021
zo dňa 30.11.2021. V ňom sa dovolací súd stotožnil s právnym záverom prvoinštančného súdu ako aj
odvolacieho súdu v obdobnej prejednávanej veci, keď dovolací súd vyjadril právny názor, že „Pri určení
počiatku plynutia doby, počas ktorej patrí nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného

pomeru vychádzali (súdy nižších inštancií) z jasnej hypotézy aplikovanej právnej normy, ktorou je §
79 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého „Táto náhrada patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní“ (odsek 12). K otázke plynutiu lehoty 12, resp.
36 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce a jej prerušenia z dôvodu pracovnej neschopnosti
zamestnanca sa dovolací súd vyjadril v odseku 11 rozhodnutia, v ktorom plne sa stotožňujúc s právnym

názorom odvolacieho súdu citoval rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa ktorého „Odvolací súd sa v
plnom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že na základe žiadosti žalobcu zo
dňa 20.11.2014 v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2014
vznikol nárok žalobcovi domáhať sa náhrady mzdy od 01.12.2014 a podľa § 79 ods. 2 veta posledná táto
náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov, to znamená do 01.12.2017. Žalobca bol

ale preukázateľne práceneschopný od 29.09.2014 do 01.05.2016, preto za obdobie práceneschopnosti,
kedy nebol schopný vykonávať svoju prácu, tak žalobcovi nevznikol nárok na náhradu mzdy. Uvedené
rieši rozhodnutie R 85/2004, ktoré upravuje, že k strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti
zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže prísť len vtedy, ak
zamestnanec je sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak

ju nemôže vykonávať v dôsledku dočasnej práceneschopnosti, pri ktorej zamestnancovi neprináleží
náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Aj
žalobca si bol zrejme uvedeného vedomý, preto v žalobe žiadal priznať náhradu až od dňa 01.05.2016,
čo je ale doba, ako správne uviedol súd prvej inštancie, až po uplynutí 12 mesiacov od doručenia
žiadosti z 20.11.2014. Ani podľa odvolacieho súdu lehota 36 mesiacov, ako vyplýva z ustanovenia §

79 ods. 2 veta posledná, sa nemôže počítať od dátumu 01.05.2016, teda od dátumu, kedy ukončil
práceneschopnosť, ale od doručenia oznámenia žalovaného zo dňa 20.11.2014, aby ho žalovaný
naďalej zamestnával, pretože dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru sa nezakladajú na
pravde, sú vykonštruované a nezodpovedajú realite“.

27. Žalobca bol v danej veci od 01.02.2011 do 30.01.2012 práceneschopný a za toto obdobie
(vrátane obdobia od 26.01.2011 do 30.01.2012) náhradu mzdy nepožadoval a požadoval náhradu
mzdy za obdobie od 31.01.2012 do 30.07.2014. S poukazom na uvedené rozhodnutie dovolacieho
súdu je súd toho názoru, že žalobcovi patrí náhrada mzdy nie od ukončenia práceneschopnosti, ale
od doručenia oznámenia žalobcu žalovanému, aby ho naďalej zamestnával, čo žalobca urobil listom

zo dňa 25.01.2011, kedy bol list žalovanému zároveň doručený. Lehotu 12 mesiacov je tak potrebné
počítať od 26.01.2011, ktorá skončila 25.01.2012. Nakoľko bol žalobca preukázateľne práceneschopný
od 01.02.2011 do 30.01.2012, za obdobie práceneschopnosti nebol schopný vykonávať svoju prácu,
pretomunevznikolnároknanáhradumzdy.Pokiaľpotomideoobdobiepresahujúce12mesiacov,lehota
36 mesiacov, za ktorú možno priznať náhradu mzdy, táto uplynula 27.01.2014 (najbližší nasledujúci

pracovný deň). Po uplynutí 12 mesiacov súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za
čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať. Môže však tak urobiť len
výnimočne, a to v prípadoch, ak sa zamestnanec zapojil, alebo mohol zapojiť do práce u iného
zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo výhodnejších, než by mal pri výkonepráce podľa pracovnej zmluvy, keby mu zamestnávateľ prácu prideľoval. Zároveň takéto oprávnenie
prislúcha súdu vtedy, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skočenia pracovného pomeru by
bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce (rozhodnutie NS SR z 14. septembra

2011, sp.zn. 6Cdo 157/2010, porovnaj tiež rozhodnutie z 24. februára 2021 sp.zn. 7Cdo 52/2020 a z
24. novembra 2021 sp.zn. 4Cdo 15/2021). Tieto skutočnosti neboli v konaní preukázané. Na základe
uvedeného súd konštatuje, že návrh žalovaného na zníženie resp. nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi
za čas presahujúci 12 mesiacov nebol dôvodný, pretože z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný
okrem poukazu na poberanie dôchodkových dávok žalobcom neuviedol iné dôvody, ktoré by zníženie,

či nepriznanie náhrady mzdy odôvodňovali. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy za obdobie od
31.01.2012 do 30.07.2014 a takto uplatnený nárok presiahol zákonom určenú hranicu 36 mesiacov.
Žalobcovi preto patrí náhrada mzdy len za obdobie po skončení práceneschopnosti t.j. od 31.01.2012 do
uplynutia lehoty 36 mesiacov od oznámenia žalobcu žalovanému, aby žalovaný naďalej zamestnával,
t.j. do 27.01.2014. Za uplatnené obdobie od 28.01.2014 do 30.07.2014 mu preto náhrady mzdy titulom
neplatného skončenia pracovného pomeru nepatrí a súd mu náhradu za toto obdobie nepriznal.

28. Žalobca si náhradu mzdy vyčíslil vo výške čistého funkčného platu. Náhradu čistého funkčného
platu by bolo možné priznať iba v prípade, ak by tak výslovne stanovil právny predpis (§ 114 ods.
3 zákona č. 400/2009 Z.z.). Pretože pre nárok na náhradu mzdy (funkčného platu) sa pri neplatnom
skončení pracovného pomeru (aj štátnozamestnaneckého pomeru) vychádza z priemerného zárobku

zúčtovaného zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období (§ 134 ods. 1 ZP) a nie z priemerného
čistého zárobku, možno tento nárok priznať iba brutto. Výška funkčného platu žalobcu v rozhodnom
obdobínebolamedzistranamisporná(755,50€mesačne).Pretoževýškažalobcomuplatnenéhonároku
nepresiahla výšku funkčného platu žalobcu v rozhodnom období, súd ju priznal v uplatnenej výške a
to za deň 31.01.2012 v sume 25,04 €, za obdobie od 01.02.2012 do 31.12.2013 v sume 12.674,84 €

(551,08 € x 23 mesiacov) a za obdobie od 01.01.2014 do 27.01.2014 v sume 407,32 € (17 pracovných
dní x 23,96 €), spolu 13.107,20 €.

29. Po právoplatnom určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa práva a povinnosti účastníkov
pracovnoprávneho vzťahu ďalej spravovali ich pracovnou zmluvou a žalovaný ako zamestnávateľ mal

preto povinnosť prideľovať žalobcovi ako svojmu zamestnancovi dojednanú prácu. Medzi stranami
nebolo sporné, že žalovaný si túto povinnosť nesplnil, čo je potrebné považovať za prekážky na strane
zamestnávateľa, pre ktoré nemohol žalobca vykonávať dojednanú prácu a preto mu patrí podľa §
142 ods. 3 Zákonníka práce náhrada mzdy. Táto mu patrí až do dňa skončenia jeho pracovného
pomeru u žalovaného, t.j. do 15.09.2014, dokedy prekážky na strane zamestnávateľa, pre ktoré nemohol

vykonávať svoju prácu, trvali. Za obdobie od 31.07.2014 do 15.08.204 patrí žalobcovi náhrada mzdy v
sume jeho priemerného zárobku, ktorým sa v zmysle citovaného ustanovenia §114 ods. 1,2 zákona č.
400/2009 Z.z. rozumie funkčný plat. Keďže výška funkčného platu nebola medzi stranami sporná, súd
opätovne vychádzal z mesačného funkčného platu žalobcu 755,50 €. Žalobca si náhradu mzdy uplatnil
v nižšej sume, preto ju súd priznal v uplatnenej výške za deň 31.07.2014 v sume 23,96 €, za obdobie od

01.08.2014 do 31.08.2014 v sume 551,08 € a za obdobie od 01.09.2014 do 15.09.2014 v sume 275,54
€ (11 dní x 23,96 €), spolu 850,58 €.

30. Žalobca ďalej žiadal priznať úroky z omeškania, ktoré špecifikoval podľa jednotlivých mesiacov s
ohľadom na výšku platnej úrokovej sadzby.

31. Podľa § 1 ods. 1, 4 Zákonníka práce tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v
súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne
pracovnoprávne vzťahy. Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy
podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

32. Podľa § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj
len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.33. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.01.2013
výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

34. Podľa § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. účinného od 01.02.2013
záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov
účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

35. V súvislosti s nárokom žalobcu na úroky z omeškania ako príslušenstvo priznanej náhrady mzdy súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo
116/2008, v ktorom uviedol, že povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z
neplatnéhoskončeniapracovnéhopomeruastýmsúvisiacasplatnosťtejtonáhradynevznikáažsúdnym
rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote
splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške stanovenej

pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších
predpisov) túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník,
ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške
ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) a
ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto

prípade podľa občianskoprávnych predpisov. K poukázaniu žalovaného na rozhodnutie Ústavného
súdu SR II. ÚS 494/2013 je potrebné uviesť, že ani v tejto veci nedospel ústavný súd k opačnému
záveru, pretože dôvodom nepriznania úroku z omeškania zamestnancovi z náhrady mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru všeobecnými súdmi nebol záver o tom, že zamestnancovi právo na úroky
z omeškania vo všeobecnosti nepatrí (resp. že ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na

vec nedopadá), ale konkrétne okolnosti veci, keď všeobecné súdy úroky z omeškania z náhrady mzdy
zamestnancovi nepriznali s ohľadom na výšku priznanej náhrady mzdy, ktorú považovali za primerané
zadosťučinenie a dostatočnú sociálnu ochranu pre zamestnanca a zároveň i dostatočnú sankciu pre
zamestnávateľa. Naopak, ústavný súd aj v tejto veci (stotožniac sa s rozhodnutím najvyššieho súdu sp.
zn. 1 Cdo 116/2008 zo 17. decembra 2009) dospel k záveru, podľa ktorého „nevyplatenie náhrady mzdy

v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške
ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy“. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
určená nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu.

36. K obdobným záverom dospel najvyšší súd aj v rozhodnutiach z 30. apríla 2012 sp.zn. 6 Cdo
246/2010, z 31. mája 2012 sp. zn. 2 Cdo 76/2011, z 26. januára 2015 sp. zn. 5 MCdo 8/2012, z 28.
novembra 2008 sp. zn. 1 Cdo 51/2017 a z 24. apríla 2019 sp.zn. 8 Cdo 69/2018 a tiež ústavný súd v
uznesení III. ÚS 460/2017 zo 4. júla 2017.

37.Medzistranaminebolosporné,ževýplatnýmdňomdo30.septembra2013bol15.deňnasledujúceho
mesiaca a od 01. októbra 2013 to bol 10. deň nasledujúceho mesiaca.

38. Pokiaľ ide o výšku úrokovej sadzby z nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že výška úrokov
z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB sa vzťahovala

na omeškanie s plnením náhrady mzdy, ktoré nastalo do 31.01.2013 ako aj na obdobie omeškania
žalovaného so zaplatením náhrady mzdy po 01.02.2013, keďže záväzkový vzťah vznikol pred
01.02.2013. Úroky z omeškania boli v období od 14.12.2011 do 10.07.2012 vo výške 9% ročne (1%
základná úroková sadzba ECB + 8% podľa citovaného ustanovenia nariadenia vlády), v období od
11.07.2012 do 07.05.2013 vo výške 8,75% ročne (0,75% + 8%), v období od 08.05.2013 do 12.11.2013

vo výške 8,5% ročne (0,5% + 8%), v období od 13.11.2013 do 10.06.2014 vo výške 8,25% ročne (0,25%
+ 8%), v období od 11.06.2014 do 09.09.2014 vo výške 8,15% ročne (0,15% + 8%) a v období od
10.09.2014 do 08.12.2015 vo výške 8,05% ročne (0,05% + 8%).

39. Súd dospel k záveru, že nevyplatením náhrady mzdy žalovaným žalobcovi v termínoch splatnosti

jednotlivých náhrad mzdy ku dňom splatnosti, ktoré predstavujú výplatné termíny, došlo k omeškaniu
žalovaného s náhradou mzdy a žalobcovi preto patria aj úroky z omeškania za jednotlivé nevyplatené
náhrady mzdy, pričom výška úrokov z omeškania vyplýva z citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka a nariadenia vlády SR. ktoré si žalobca riadne uplatnil.40. Súd preto žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy celkom 13.957,78 € z
toho 13.107,20 € podľa § 79 Zákonníka práce za obdobie od 31.01.2012 do 27.01.2014 spolu s úrokmi

z omeškania z jednotlivých súm náhrad mzdy a v sume 850,58 €, podľa § 142 ods. 3 zákonníka za
obdobie od 31.07.2014 do 15.09.2014 spolu s úrokmi z omeškania z jednotlivých súm náhrad mzdy.
Žalobu žalobcu v časti nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru
uplatnenúzaobdobiepresahujúce36mesiacovodoznámeniažalovanému,ženaďalšomzamestnávaní
trvá , t.j. po 27.01.2014 ako nedôvodnú zamietol. Lehotu na splnenie uloženej povinnosti žalovaným

súd určil do 30 dní od právoplatnosti rozsudku s poukazom na ustanovenie § 232 ods. 3 CSP, nakoľko
o ňu požiadal žalovaný na pojednávaní dňa 22.05.2019 a súd jeho návrhu s prihliadnutím na uloženú
povinnosť vyhovel.

41. Podľa § 255 odsek 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

42. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane.

43. Podľa § 262 odsek 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

44. Podľa § 262 odsek 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

45. V danej veci žalobca pôvodne žiadal zaplatenie sumy 21.084,58 € s príslušenstvom. Žalobca v
priebehu konania vzal čiastočne žalobu späť a to v časti o zaplatenie sumy 3.700,52 € s príslušenstvom,
čím procesne zavinil zastavenie konania v tejto časti. Žalobcovi bola napokon priznaná suma 13.957,78
€ s príslušenstvom, keď nárok v sume 3.426,28 € s príslušenstvom bol zamietnutý. Úspech žalobcu tak

predstavuje 66,20 % a úspech žalovaného prestavuje 33,80 %. Z tohto pomeru úspechu strán na spore
priznal súd žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 32,40 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na tunajšom
súde.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie v zmysle § 365 CSP možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh
na nariadenie výkonu rozhodnutia.