Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. júl 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tos/99/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122010430
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Dunčko
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3122010430.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Michala Antalu a JUDr. Jozefa Janíka na neverejnom zasadnutí konanom dňa 21. júla 2022 prejednal
sťažnosť odsúdeného

P. C.,

nar. XX.XX.XXXX v G., trvale bytom U. C., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Nemocnici pre
obvinených a odsúdených a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne,

ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37PP/127/2022 zo dňa 30.05.2022 a takto
jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť odsúdeného zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T/26/2016 zo dňa 29.05.2017 bol P. C. odsúdený pre
pokračovací prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. b) Tr. zák. k trestu odňatia slobody
vo výmere 18 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T/26/2016 zo dňa 13.05.2021 bolo rozhodnuté tak, že
sa odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil, a preto trest odňatia slobody vo
výmere 18 mesiacov vykoná, pričom bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia.

Uznesením súdu prvého stupňa bol podľa § 415 ods. 1 Tr. por. s použitím §§ 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

zamietnutý návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia
slobody.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odsúdený sťažnosť, ktorú zahlásil do zápisnice o
verejnom zasadnutí ihneď po vyhlásení uznesenia. V jej písomných dôvodoch uviedol, že vo výkone
trestu odňatia slobody sa nachádza po prvýkrát a ústav na výkon trestu ho odporučil podmienečne

prepustiť. Dodal, že svoj čin naďalej úprimne ľutuje a samozrejme v budúcnosti chce žiť riadny a
usporiadaný život, aby mohol byť nápomocný svojej rodine. Požiadal o „zvrátenie“ rozhodnutia súdu
prvého stupňa.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť
je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej

lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokunapadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku
predchádzalo, a takto dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Krajský súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu
odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom
zasadnutí. Odsúdený tu mal možnosť vyjadriť sa pred súdom prvého stupňa k priebehu svojho výkonu
trestu odňatia slobody, ako aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa ďalej vyplýva, že tento sa zaoberal zákonnými
podmienkami pre podmienečné prepustenie podľa §§ 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Možno prisvedčiť názoru
súdu prvého stupňa v tom, že odsúdený spĺňa formálnu podmienku z pohľadu dĺžky doteraz vykonaného
trestu odňatia slobody (vykonal viac ako 1/2 uloženého trestu).

Krajský súd sa však napriek sťažnostným námietkam odsúdeného stotožnil i s ďalšími závermi súdu

prvého stupňa, že u odsúdeného neboli splnené obe materiálne podmienky spočívajúce v polepšení sa
a očakávaní vedenia riadneho života na slobode.

Krajský súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke
pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného primárne rozhoduje súd, ktorý vydal

právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného
podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto
inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov
v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom tohto trestu, než ho uložil
súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom

plnení povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel
trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj
pri jeho pobyte na slobode. Zákonodarca však neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť každého
odsúdeného(Podľa§66ods.1Tr.zák.súdmôžeodsúdenéhopodmienečneprepustiť...),aleponecháva
na úvahu súdu na základe dôkazov posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho

trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany
spoločnosti nie je potrebné, aby vykonal celý uložený trest odňatia slobody.

K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje tiež za potrebné poukázať na to,
že polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa, pravda, navonok

prejavuje iba v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať,
kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného
v prostredí ústavu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú
predpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestu
a plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno

usudzovať na jeho polepšenie.

V hodnotení ústavu na výkon trestu sa konštatuje, že postoj odsúdeného k trestnej činnosti sa javí
ako nekritický. Krajský súd k tomuto uvádza, že takýto jeho postoj nemôže byť prejavom polepšenia,
keď si svoje negatívne konanie a jeho dôsledky ani po vykonaní prevažnej časti uloženého trestu

odňatia slobody neuvedomuje (nepripúšťa). Nemožno tiež v tejto súvislosti opomenúť aj zjavný rozpor
vo vyjadreniach odsúdeného, keď na verejnom zasadnutí súdu prvého stupňa uviedol, že „tento prípad
ani nespravil“ (inak povedané, že je nevinný), ale v písomných dôvodoch sťažnosti naopak uviedol, že
„naďalej“ svoj čin úprimne ľutuje.

Zároveň krajský súd dodáva, že iba osoby podieľajúce sa na prevýchove odsúdeného počas výkonu
trestu odňatia slobody môžu podať objektívny obraz o stupni nápravy, pričom krajský súd nezistil
skutočnosti, ktoré by takéto konštatovanie uvedené v hodnotení ústavu na výkon trestu akokoľvek
spochybňovali.

Taktiež doterajší výkon trestu odňatia slobody u odsúdeného nemožno hodnotiť ako svedčiaci o
jeho polepšení. Aby mohol byť takýto záver opačný, musel by „pred súdom stáť iný človek, s iným
hodnotením.“ V hodnotení ústavu na výkon trestu sa totiž konštatuje, že správanie a vystupovanie
odsúdeného, ako aj dodržiavanie interných predpisov a zákonných noriem malo počas doterajšiehovýkonu trestu odňatia slobody kolísavý charakter, je málo disciplinovaný, v správaní výrazne nervózny,
podráždený, menej schopný racionálne zvážiť a predvídať dopad vlastného správania do budúcnosti.
Často u neho badať výkyvy nálad až depresívne ladenie. Pri nevyhovení jeho požiadavky je impulzívny,

dráždivý, verbálne agresívny, má sklony upadať do zlostných afektov. Možno potom uzavrieť, že
doterajší výkon trestu odňatia slobody nemal na odsúdeného dostatočné výchovné pôsobenie a
odsúdený v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody dostatočne nepreukázal schopnosť viesť riadny
život.

Na úplný záver k nesplneniu prvej materiálnej podmienky spočívajúcej v polepšení sa krajský súd
uvádza, že ak súd nezistí „polepšenie sa“ odsúdeného, veľmi ťažko môže potom dospieť k záveru, že
by po podmienečnom prepustení na slobode už viedol riadny život. Teda správny bol napokon aj záver
súdu prvého stupňa, že odsúdený nespĺňa ani druhú materiálnu podmienku spočívajúcu v očakávaní
vedenia riadneho života na slobode.

V zhode s názorom súdu prvého stupňa krajský súd k nesplneniu tejto poslednej zákonnej podmienky
uvádza, že sa taktiež nestotožnil s odporúčaním ústavu na výkon trestu odsúdeného podmienečne
prepustiť. Ústav na výkon trestu totiž vyhodnotil riziko recidívy trestnej činnosti odsúdeného ako vysoké
a jeho resocializačnú prognózu ako nepriaznivú. Krajský súd poukazuje na početnosť skorších odsúdení
odsúdeného, ktoré nasvedčujú tomu, že skôr ukladané sankcie nespojené s odňatím slobody u neho

nesplnili svoj účel a odsúdený sa naďalej dopúšťal protiprávnej činnosti, k páchaniu ktorej má zjavne aj
sklony. Neodradila ho od toho ani opakovaná hrozba výkonu viacerých podmienečne odložených trestov
odňatia slobody. Na takomto závere nemení nič to, že odsúdený sa nachádza vo výkone trestu odňatia
slobody po prvýkrát. Nemenej významné je napokon aj to, že v prípade vykonávaného trestu odňatia
slobody išlo najskôr o podmienečný trest odňatia slobody, avšak odsúdený svojím konaním v skúšobnej

dobe (opakovaným spáchaním priestupkov) dal príčinu na nariadenie jeho výkonu.

Záverom aj krajský súd uvádza, že nepriaznivý zdravotný stav odsúdeného nie je sám o sebe dôvodom
pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Pritom ale z obsahu spisového materiálu
nebolo zistené, že by odsúdený po zdravotnej stránke nebol schopný výkonu trestu odňatia slobody.

Účelomtrestujeokreminéhoiochranaspoločnostipredpáchateľomtrestnejčinnostiatrestmáodrádzať
ajostatnýchčlenovspoločnostiodpáchaniatrestnýchčinov.Jevzáujmedovŕšenianápravyodsúdeného
a splnenia účelu nariadeného trestu odňatia slobody, aby ho preto vykonal.

Z takto rozvedených dôvodov preto rozhodol krajský súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia, keď odsúdený nespĺňal dve z troch zákonných podmienok na podmienečné prepustenie z
výkonu trestu odňatia slobody.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.