Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. február 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/48/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407203113
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4407203113.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej, a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobkyne: Rímskokatolícka cirkev
Biskupstvo Nitra, so sídlom Námestie Jána Pavla II. č. 7, 950 50 Nitra, IČO: 35 593 008, zastúpenej:
Advokátska kancelária Petruška & partners, s.r.o., so sídlom Kupecká 18, 949 01 Nitra, IČO: 472 548
82, proti žalovanému: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66
Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpenému: Advokátska kancelária JAKUBČO, spol. s r.o., so
sídlom Mladých budovateľov 2, 974 11 Banská Bystrica IČO: 50 570 897, o vydanie nehnuteľných vecí,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16. novembra 2018 č.k.

5C/58/2007-712, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa, po pripustení zmeny žaloby,
domáhala uloženia povinnosti žalovanému vydať a navrátiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam, parc. C
KN č. XXXX/X, vytvorená na základe GP č. X/XXXX pre katastrálne územie O. Y., zo dňa 14.1.2016

vyhotoveným R.. B. W., úradne overeným Okresným úradom I. E., katastrálny odbor, dňa 3.2.2016
pod č. 76/16, a k ďalším parcelám zapísaným na LV č. XXX pre katastrálne územie O. Y. vedeným
Okresným úradom I. E., katastrálny odbor, ako parcely reg. C, spolu s dokumentáciou: plán starostlivosti
o lesy, všeobecnú časť plánu starostlivosti o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochovú
tabuľku, prehľadové tabuľky, obrysovú a porastovú mapu, ťažbovú mapu, evidenčnú časť programu
starostlivosti o lesy, prieskum a plán lesnej dopravnej siete, prieskum a plán zahrádzania bystrím v
lesoch, plán lesno-technických meliorácií, ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného

spôsobu hospodárenia a ocenenie lesného majetku. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti
rozsudku. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 1, § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1 písm. c), §
3 ods. 2, 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, 3 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným
veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva, niektorým nehnuteľnostiam.
1.2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa vyzvala žalovaného na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam nachádzajúcich sa v katastrálnom území O. Y., ktoré špecifikovala ako

nehnuteľnosti zapísané v PKV č. 3 podľa identifikácie parciel z roku 2004 výzvou zo dňa 01.04.2006
doručenej žalovanému dňa 07.04.2006 tvrdiac, že prešli do vlastníctva štátu odňatím bez náhrady.
Vlastníkom sporných nehnuteľností je Slovenská republika, správcom žalovaný. Podľa zápisov v pzk.
vložke boli predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve U. náboženskej základiny 17.05.1901 (r.č. 1),zároveň bola uvedená poznámka o žiadosti štátneho pozemkového úradu v B. číslo 35428/25.II.4, že
tieto nehnuteľnosti sú zabrané štátom, a že štát zamýšľa tieto prevziať 16.04.1925 (r.č. 2), niektoré
nehnuteľnosti podľa pozemno-knižnej vložky boli zlúčené, respektíve rozdelené, z vložky odpísané

a zapísané do vložky č. 1378, a bola vymazaná poznámka pod r.č. 3 (r.č. 4, 5, 6). Pod r.č. 7 bol
zápis zo dňa 12.03.1948, podľa ktorého boli nehnuteľnosti zapísané na strane A. predmetom
revízie podľa zákona č. 142/1947 Sb. Mal preukázané, že rozhodnutie o konfiškácii majetku U.
náboženskej základiny v katastrálnom území Y. bolo zmätočné. Tiež zistil, že Povereníctvo školstva
upovedomilo všetkých zamestnancov verejných základín v trvalom služobnom pomere na to, že všetok

lesný a poľnohospodársky majetok verejných základín bol zrevidovaný podľa zákona č. 142/1947 Sb.
o revízii prvej pozemkovej reformy a do konca decembra 1949 bude odovzdaný národným podnikom
Československé štátne lesy a Československé štátne majetky.
1.3. Vzhľadom na námietku žalovaného, podľa ktorej výzva na vrátenie vlastníctva nespĺňala náležitosti
požadované zákonom, skúmal náležitosti predmetnej výzvy a dospel k záveru, že výzva žalobkyne
spĺňala minimálne náležitosti, keďže obsahovala číslo pozemnoknižnej vložky a katastrálne územie,

v ktorom sa mali nachádzať nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom vydania. Tento obsah výzvy
považoval za dostatočný na splnenie požiadavky určitosti výzvy a v súlade s ustálenou súdnou praxou,
na ktorú poukázal (rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 12/2010).
1.4. Konštatoval, že žalobkyňa bola aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby, keďže majetok U.
náboženskej základiny, a teda aj predmetné nehnuteľnosti, bol cirkevným majetkom a bol bezprostredne

spojený s Rímskokatolíckou cirkvou. Pritom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1
MCdo 9/2010, podľa ktorého „za situácie, keď na Slovensku už nepôsobí študijná základina (fond),
ktorej majetok bol priamo zviazaný s Rímsko-katolíckou cirkvou (pôvodom aj účelom), pre posúdenie,
či žalobca je alebo nie je oprávnenou osobou v zmysle § 2 zákona č. 161/2005 Z.z. nie je podstatná
samotná skutočnosť, že študijná základina (fond) netvorila súčasť hierarchického zriadenia Rímsko-

katolíckej cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely uvedeného zákona nemožno totiž obísť,
aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného fondu a zároveň stav, že ukončením jeho
činnosti sa zmarili účel a ciele fondu bezprostredne zviazané s rímsko-katolíckou cirkvou, teda, že
krivda spáchaná na tomto fonde predstavovala priamu krivdu voči Rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť
nepochybne sledoval zámer zákona č.161/205 Z.z., ako aj zákon č. 282/1993 Z.z.“. Konštatoval, že

neexistuje žiaden rozumný dôvod prečo by sa uvedený názor Najvyššieho súdu SR nemal vzťahovať
aj na U. ktorá bola jednoznačne podľa zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 3 r.č. 1 v správe likvidačnej
komisie pre správu Rímsko-katolíckych cirkevných majetkov na M. v Z.. Preto bolo nepochybné, že
nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 3 boli nehnuteľnosťami cirkevnými.
1.5. Nestotožnil s námietkou žalovaného, podľa ktorej nie je konaní pasívne vecne legitimovaný.

Poukázal výpis z LV č. XXX pre katastrálne územie O. Y., z ktorého vyplývalo, že žalovaný je správcom
nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania a je teda povinnou osobou v súlade s ustanovením
§ 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z.
1.6. Nestotožnil ani s názorom žalovaného, podľa ktorého sporné nehnuteľnosti nadobudol štát záborom
podľa zákonného článku č. 215/1919 Sb. (ktorý je nepochybne zapísaný v PKV č. 3 pod r.č. 2).

Konštatoval, že podľa uvedeného zápisu štát zamýšľal nehnuteľnosti prevziať, ale z toho nevyplýva
skutočnosť,žeichajskutočneprevzal. Naopak, zdôkazovmalpreukázané,žerozhodnutieokonfiškácii
bolo zmätočné a sporné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve U. náboženskej základiny nepochybne v rolu
1937 resp. v marci 1947.
1.7. Uviedol, že žiadnymi listinnými dôkazmi predkladanými žalobkyňou nebol preukázaný prechod

sporných nehnuteľností do vlastníctva štátu postupom odňatia bez náhrady v rozhodnom období,
teda od 08.05.1945 do 01.01.1990. Poukázal na list vlastníctva č. XXX, v ktorom v časti B je
ako titul nadobudnutia sporných nehnuteľností v rozhodnom období uvedené II. etapa -145/67 resp.
C.J.217/89kup.75/89. Žalobkyňa nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že
uvedené tituly nadobudnutia sporných nehnuteľností štátom boli bezodplatné, respektíve prebehli v

rozhodnom období. Poznamenal, že dôkazné bremeno bolo v tomto prípade na žalobkyni, ktorá
ho neuniesla napriek dĺžke trvania konania. Oznámenie Povereníctva školstva zo dňa 02.02.1949
považoval za príliš všeobecné, adresované zamestnancom verejných základín, a priamo z neho
nevyplývalo, že sporné nehnuteľnosti prešli v rozhodnom období bezodplatne na štát.
1.8. Keďže nemal preukázané, že sporné nehnuteľnosti prešli v rozhodnom období bezodplatne na

štát, nezaoberal sa ďalej námietkami žalovaného, podľa ktorých nehnuteľnosti nemôžu byť predmetom
vydania, pretože nespĺňajú náležitosti podľa zákona č. 160/2005 Z.z., a žalobu v plnom rozsahu
zamietol.1.9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, keďže žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, priznal mu nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2.1. Žalobkyňa podala v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, alternatívne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dôvodil ustanovením § 365 ods. 1 písm. d) a f) CSP.
2.2. Potvrdila, že postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. mala byť titulom nadobudnutia vlastníckeho

práva prídelová listina, ktorá by určila, komu budú predmetné nehnuteľnosti pridelené, prípadne, ktorý
subjekt bude spravovať predmetné nehnuteľnosti v prospech štátu, a akým spôsobom sa naloží s
majetkom, ktorý podlieha revízii prvej pozemkovej reformy. Poukázala na reštitučné dôvody podľa
zákona číslo 161/2005 Z.z. , a to podľa § 3 ods. 1 písm. c) odňatím bez náhrady postupom podľa zákona
č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, a podľa § 3 ods. 1 písm. h) prevzatia bez právneho
dôvodu.

2.3. Tvrdila, že reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. h) bol zahrnutý do reštitučného zákona
na základe situácií, pri ktorých dochádzalo k revízii prvej pozemkovej reformy a následnému odňatiu
zrevidovaných nehnuteľnosti aj bez výmeru, prípadne prídelovej listiny. Uviedla, že ani po prehľadaní
všetkých dostupných archívov sa jej nepodarilo získať možnú prídelovú listinu, ani iný doklad svedčiaci
o odňatí vlastníckeho práva. Poukázala však na oznámenie povereníctva školstva, vied a umení zo

dňa 02.11.1949, z ktorého faktické prevzatie predmetných nehnuteľností štátom konkrétnym dňom
(31.12.1949) vyplývalo. Preto tvrdila, že podmienky na navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1 písm.
c) reštitučného zákona boli splnené, nakoľko štát v rozhodnom období odňal žalobkyni nehnuteľnosti
bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. a táto skutočnosť vyplývala zo zápisov v
pozemnoknižnej vložke pre katastrálne územie O. Y. (..).

2.4. Pokiaľ by sa odvolací súd nestotožnil s jej názorom, že bolo preukázané odňatie vlastníckeho
práva, potom by žalovaný spravoval nehnuteľnosti bez riadneho titulu vlastníckeho práva a boli by
splnené podmienky na vydanie žalovaných nehnuteľností podľa § 3 ods. 1 písm. h) reštitučného zákona,
podľa ktorého je možné navrátiť vlastníctvo, ktoré bolo odňaté bez právneho dôvodu, prípade podľa
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

2.5.Tvrdila,žežalovaný,akopovinnáosoba,bolpodľazákonapovinnýposkytnúťjej pomocasúčinnosť
pri zabezpečovaní potrebných dokumentov. Účelom zákona č. 161/2005 Z.z., rovnako ako účelom
zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, ktorý priznával reštitučné nároky fyzickým
osobám, bolo umožniť nápravu krívd spôsobených na majetku oprávnených osôb v predchádzajúcom
režime vykonaných v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. Oba zákony majú poskytnúť

rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam.
Pokiaľ by sa zákon č. 161/2005 Z.z. vykladal v neprospech oprávnených osôb, došlo by k porušeniu
ústavnéhoprincípurovnostiúčastníkovkonania.Poukázalaajnaprincípprávnejistoty,ktoréhosúčasťou
je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach,
dala rovnaká odpoveď, a na súčasnú rozhodovaciu prax súdov (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.

ÚS 328/2005, nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 12/2011, nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS
206/2010).
2.6. Namietala, že výkladom reštitučného zákona nebolo možné, aby súd prvej inštancie vyložil
reštitučný zákona v neprospech oprávnenej osoby tak, že žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania
odňatianehnuteľnostívrozhodnomobdobí.Tvrdila, ževkonaní doložilaodpovedezovšetkýcharchívov

s negatívnym výsledkom, doložila pozemnoknižnú vložku, v ktorej je uvedená poznámka zamýšľaného
prevzatia žalovaných nehnuteľností na základe revízie prvej pozemkovej reformy podľa zákona č.
142/1947 Sb., ako aj oznámenie povereníctva školstva, vied a umení, z ktorej vyplýva dátum prevzatia
žalovaných nehnuteľnosti do vlastníctva štátu 31.12.1949 s tým, že všetok lesný a poľnohospodársky
majetok verejných základín bol zrevidovaný podľa zákona o revízii prvej pozemkovej reformy a dokonca

decembra 1949 bude odovzdaný národným podnikom Čs. štátne lesy a Čs. štátne majetky, pričom z
aktuálneho listu vlastníctva vyplýva že žalované nehnuteľnosti v súčasnosti patria Lesom SR.

3.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne správny,
riadne odôvodnený a presvedčivý, pričom ani konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo nevykazuje

tzv. iné vady, na ktoré odkazuje žalobkyňa v odvolaní. Žalobkyňa svojou argumentáciou nepreukázala
opodstatnenie žiadneho z tvrdených odvolacích dôvodov. Osobitne odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. d) CSP, ktorý žalobkyňa v odvolaní označila, ale danosť tohto dôvodu nijako explicitne netvrdilaani nekonkretizovala, ani neuviedla akým postupom súdu mal byť tento dôvod založený. S dôvodmi
rozsudku sa plne stotožnil.
3.2. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/247/2009 tvrdil, že vo výzve na

navrátenie vlastníckeho práva žalobkyňa uviedla dôvod prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu
podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona (odňatím bez náhrady v zmysle zákona 142/1947 Sb o revízii
prvej pozemkovej reformy). Zhodne s touto výzvou aj v žalobe tvrdila, že vlastníctvo jej bolo odňaté
bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem, o čom svedčí zápis
v pozemkovej vložke. Keďže žalobkyňa si reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) uplatnila v

prekluzívnych lehotách podľa § 5 ods. 1 a 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z.z., bola v ďalšom konaní týmto
reštitučným dôvodom viazaná, a nebolo prípustné, aby ho po skončení dokazovania v odvolaní menila
a tvrdila, že k odňatiu nehnuteľnosti došlo bez právneho dôvodu. Rovnako nebolo možné akceptovať,
aby žalobkyňa menila uplatnený reštitučný dôvod po uplynutí lehôt podľa § 5 ods. 1 ods. 3 zákona č.
161/2005 Z.z.
3.3. Zotrval na svojich tvrdeniach, že žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná, keďže v prípade

U. náboženskej základiny sa jednalo o samostatnú právnickú osobu s povahou verejného fondu, ktorá
nebola s Rímskokatolíckou cirkvou viazaná, žalobkyňa nepreukázala ani neprerušenú líniu nástupníctva
po pôvodnou vlastníkovi a nepreukázala, že Náboženská základina na M., ako subjekt práva, zanikla
a žalobkyňa bola jej právnym nástupcom. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.
5Co/376/2013.

4. Žalobkyňa v odvolaní namietala vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, preto odvolací súd
najprv skúmal, či súd prvej inštancie konanie nezaťažil namietanou vadou. Vada konania vymedzená
v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku

Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR
č. 209/1992 Zb.). Žalobkyňa v odvolaní nekonkretizovala inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, a odvolací súd žiadnu vadu nezistil preto pristúpil k meritórnemu
prejednaniu veci.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385

CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na

tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8.1. Odvolací súd posudzujúc predmetnú vec z hľadiska súdom prvej inštancie zisteného skutkového
stavu a aplikovaných zákonných ustanovení, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci
v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a z vykonaného
dokazovania vyvodil správny právny záver.

8.2. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal vecnou legitimáciou strán sporu. Aktívnu vecnú
legitimáciu žalobkyne správne ustálil s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MCdo
9/2010, dôvodiac, že majetok U. náboženskej základiny bol cirkevným majetkom a bol bezprostredne
spojený s Rímskokatolíckou cirkvou. Odvolací súd dodáva, že obdobné závery vyplývajú aj s rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 M Cdo 9/2007 a sp.zn. 2 Cdo 201/2009, voči ktorým

boli podané sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky a boli odmietnuté (I. ÚS 316/09-26, II. ÚS
138/2011-15). Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného mal preukázanú výpisom z listu vlastníctva č.
XXX pre katastrálne územie O. Y., z ktorého vyplývalo, že žalovaný je správcom nehnuteľností, ktoré
sú predmetom tohto konania, preto je povinnou osobou v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 zákona č.161/2005 Z.z. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie týkajúcimi sa vecnej legitimácie strán
sporu plne stotožnil.
8.3. Z hľadiska skutkového stavu považoval súd prvej inštancie ďalej za rozhodujúci obsah výzvy

na vrátenie vlastníctva, pričom dospel k záveru, že výzva žalobkyne spĺňala náležitosti zákona č.
161/2005 Z.z., keďže v nej bolo uvedené číslo pozemnoknižnej vložky a katastrálne územie, v ktorom
sa nachádzali nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom vydania. Tieto náležitosti mal za súladné so
závermi rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 12/2010. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej
inštancie,považovalvýzvužalobkynezodňa01.04.2006zaspôsobilúnauplatnenieprávananavrátenie

vlastníctvapodľazákonač.161/2005Z.z.Výzvamalapísomnúformu,bolavzákonomstanovenejlehote
doručená povinnej osobe, vyplývalo z nej ku ktorým nehnuteľnostiam malo byť vlastníctvo navrátené
označením čísla pozemnoknižnej vložky a katastrálneho územia a identifikáciou parciel z roku 2004,
ktoré postačovalo na konkretizáciu nehnuteľností, ku ktorým si žalobkyňa uplatnila reštitučný nárok, a
bol v nej preukázaný uplatnený reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z.
odkazom na zápis v pozemnoknižnej vložke.

8.4. Na záver sa súd prvej inštancie zaoberal uplatneným dôvodom prechodu vlastníctva na štát,
ktorý žalobkyňa vo výzve špecifikovala ako dôvod uvedený v § 3 ods. 1 písm. c) zákona (odňatím
bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy), pričom poukázala
na zápis v pozemnoknižnej vložke. Dospel k záveru, že žiadnymi listinnými dôkazmi predkladanými
žalobkyňou nebol preukázaný prechod sporných nehnuteľností do vlastníctva štátu odňatím bez

náhrady v rozhodnom období. Oznámenie Povereníctva školstva zo dňa 02.02.1949 považoval za príliš
všeobecné, adresované zamestnancom verejných základín. Naopak poukázal na list vlastníctva č. XXX,
v ktorom v časti B je ako titul nadobudnutia sporných nehnuteľností v rozhodnom období uvedené II.
etapa -145/67 resp. C.J.217/89kup.75/89. Aj s uvedeným záverom sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny, potvrdil. Rovnako správny

bol aj výrok súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o trovách konania, vzhľadom na úspech žalovaného
v plnom rozsahu. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok v
dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri
rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa týmto odôvodnením v plnom
rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ďalej iba poukazuje (§ 387 ods.

2 CSP).

9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že predmetom zákona
č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy bola úprava pozemkového vlastníctva vykonaná
podľa zákona č. 215/1919 Sb. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva sa požadovala intabulácia (vklad),

čo znamenalo, že nadobudnutie vlastníctva muselo byť zapísané do verejných kníh, keďže zákon
č. 142/1947 Sb. v tomto smere odkazoval na zákon č. 90/1947 Sb. (§ 8 ods. 8 zákona č.
142/1947 Sb.). Právnym dôvodom nadobudnutia vlastníctva bol zákon č. 142/1947 Sb., ktorý ale
vlastníctvo k nehnuteľnostiam nezakladal. V danej veci bolo nesporné, že požiadavka intabulácie, ako
podmienka nadobudnutia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, splnená nebola. Teda zápisom

v pozemnoknižnej vložke nebolo preukázané právne prevzatie predmetných nehnuteľností štátom
z dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. odňatím bez náhrady v zmysle
zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Zároveň ale nebol preukázaný ani právny
dôvod prechodu na štát listinou (rozhodnutím o odňatí), z ktorej by vyplýval dôvod prevzatia tvrdený
žalobkyňou vo výzve na navrátenie vlastníctva. Poznámka v pozemnoknižnej vložke v časti B. pod

r.č. X síce svedčí o tom, že nehnuteľnosti zapísané vo vložke sú predmetom revízie podľa zákona č.
142/194X Sb., nepreukazuje však že štát tento majetok držal do 31.12.1950, teda pred účinnosťou
stredného občianskeho zákonníka, ktorý už nevyžadoval zápis vlastníckeho práva do verejných kníh,
ako podmienku nadobudnutia vlastníctva. Z uvedeného dôvodu nie je možné bez ďalšieho (jednak
bez zápisu vlastníckeho práva v prospech štátu v pozemnoknižnej vložke a navyše bez listiny, ktorá

by preukazovala prechod vlastníctva) len na základe poznámky o zamýšľanom prevzatí v pozemkovej
knihe, uzavrieť kedy vzniklo vlastníctvo štátu a akým spôsobom.

10.1. Odvolací súd v zmysle § 38X ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal námietkami
žalobkyne uvedenými v odvolaní. Žalobkyňa, okrem vady konania, s ktorou sa odvolací súd vysporiadal

v bode 4., v odvolaní potvrdila, že postupom podľa zákona č. 142/194X Sb. mala byť titulom
nadobudnutia vlastníckeho práva prídelová listina, ktorá by určila, komu budú predmetné nehnuteľnosti
pridelené, prípadne, ktorý subjekt bude spravovať predmetné nehnuteľnosti v prospech štátu a akým
spôsobom sa naloží s majetkom, ktorý podlieha revízii prvej pozemkovej reformy. Túto listinu sa jejale nepodarilo získať. Preto poukázala na oznámenie povereníctva školstva, vied a umení zo dňa
02.11.1949 a tvrdila, že preukazuje faktické prevzatie predmetných nehnuteľností štátom konkrétnym
dňom (31.12.1949). S uvedeným tvrdením sa odvolací súd nestotožnil. Súd prvej inštancie vykonal

dokazovanie uvedenou listinou a správne ju vyhodnotil, ako príliš všeobecnú. Hoci predmetná listina
obsahovala informáciu o tom, že majetok verejných základín bol zrevidovaný podľa zákona o revízii
prvej pozemkovej reformy, aj časový rámec odovzdania majetku národným podnikom (do konca
decembra 1949), nevyplývali z nej konkrétne nehnuteľnosti, ktorých sa týkala. Formulácia „všetok lesný
a poľnohospodársky majetok verejných základín“ bola skutočne príliš všeobecná, aby sa z nej dalo

vyvodiť, že sa vzťahovala aj na nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom tohto konania.
10.2. Žalobkyňa v odvolaní tiež tvrdila, že za nedostatku výmeru či prídelovej listiny, žalovaný
spravoval nehnuteľnosti bez titulu vlastníckeho práva a boli splnené podmienky na vydanie žalovaných
nehnuteľností podľa § 3 ods. 1 písm. h) reštitučného zákona. K uvedenému tvrdeniu odvolací súd
uvádza, že náležitosťami výzvy na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z.z. sa zaoberali
viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 12/2010, I. ÚS 206/2010, I. ÚS

250/2010), či Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (4 Cdo 11/2010), ktoré sa zhodli na požiadavkách
minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ktorých navrátenia vlastníctva sa oprávnená osoba domáhala,
a tiež na tom, že pre uplatnenie dôvodu prechodu na štát postačuje uvedenie § 3 zákona č. 161/2005
Z.z. a preukázanie skutočnosti podľa tohto ustanovenia. Žalobkyňa však ako reštitučný dôvod vo výzve
výslovne uplatnila dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. zákona (odňatím bez náhrady

v zmysle zákona č. 142/194X Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy) a tvrdila, že uvedený dôvod
osvedčuje zápis v pripojenej pozemnoknižnej vložke č. 3, ktorá je verejnou listinou a ktorou tento dôvod
preukazovala. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že tento konkrétny
uplatnený reštitučný dôvod žalobkyňa nepreukázala.
10.3. Hoci odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého účelom zákona č. 161/2005

Z.z., rovnako účelom zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, ktorý priznával
reštitučné nároky fyzickým osobám, je umožniť nápravu krívd spôsobených na majetku oprávnených
osôb v predchádzajúcom režime vykonaných v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti a
oba zákony majú poskytnúť rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a
náboženským spoločnostiam. Zároveň však dodáva, že záver súdu o neunesení dôkazného bremena

v spore, nie je možné považovať za výklad v neprospech oprávnených osôb, porušenie ústavného
princípu rovnosti účastníkov konania, či dokonca porušenie princípu právnej istoty, ako to namietala
v odvolaní žalobkyňa. Zákon č. 161/2005 Z.z. totiž jednoznačne stanovuje podmienky pre navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktorými sú existencia oprávnenej osoby, prechod vlastníckeho práva
na štát alebo obec z dôvodu uvedenom v zákone a existencia povinnej osoby. Nárok na navrátenie

vlastníctvaoprávnenáosobauplatňujepísomnouvýzvouvočipovinnejosobedo30.04.2006,zasplnenia
podmienky, podľa ktorej v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva povinnosť oprávnenej osoby preukázať dôvod navrátenia vlastníctva v rovnakej lehote ako je
lehota uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva výzvou. Pokiaľ oprávnená osoba dôvod navrátenia
vlastníctva v zákonom stanovenej lehote nepreukáže, napriek tomu, že ho vo výzve konkrétne uviedla,

keď špecifikovala jeden z ôsmich dôvodov stanovených v § 3 zákona č. 161/2005 Z.z., nemôže byť v
spore úspešná. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu navrátiť vlastníctvom
ku všetkým nehnuteľným veciam odňatým oprávneným osobám, nebolo by potrebné v reštitučných
zákonoch stanovovať oprávneným osobám podmienky pre uplatnenie ich nároku.

11. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 38X ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

12. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému nárok na náhradu trov

odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní
plne úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným
vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).