Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. máj 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/285/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716202621
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1716202621.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu

JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v spore žalobcu: PB MEDIUM, s. r. o. (predtým PB
DEVELOPMENT, s. r. o.), IČO: 36 689 556, so sídlom v Bratislave, Tomášikova 34, zast. G & B LEGAL
GROUP, s. r. o., IČO: 36 865 401, so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 73/a, proti žalovaným: 1/ K. P.,
bytom v Q., ul. I. č. XX/XX, 2/ T. P., bytom v D., J. H. č. 6, 3/ X. P., bytom v Q., ul. I. č. XX/XX, 4/ U. P.,
bytom v Q., ul. I. č. XX, o zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok z 15. novembra 2017, č. k. 9 C 105/2016-149, takto

r o z h o d o l :

KrajskýsúdvBratislaverozsudokOkresnéhosúduPezinokz15.novembra2017,č.k.9C105/2016-149

v napadnutých výrokoch I., II. (ktorými bolo zriadené vecné bremeno) m e n í tak, že
žalobu v tejto časti z a m i e t a.

Žalovaným 1/ až 4/ p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvej inštancie“) medzitýmnym rozsudkom z
15. novembra 2017, č. k. 9 C 105/2016-149 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) výrokom I. zriadil vecné
bremeno v prospech vlastníka stavby - sýpka, bez súpisného čísla, postavená na parcele č. XXXX,
katastrálne územie Q., zapísanej na LV č. XXX, spočívajúce v povinnosti vlastníkov pozemku parc. č.

XXXX, o výmere XXXX m X - druh pozemku záhrady, katastrálne územie Q., zapísaného na LV č. XXXX
a pozemku, parc. č. XXXX o výmere XXX m2, orná pôda, katastrálne územie Q., zapísaného na LV
č. XXXX, strpieť užívanie pozemku zastavaného stavbou sýpky, výrokom II. zriadil vecné bremeno v
prospech vlastníka stavby - sýpka, bez súpisného čísla, postavená na parcele č. XXXX, katastrálne
územie Q., zapísanej na LV č. XXX, spočívajúce v povinnosti vlastníkov pozemku parc. č. XXXX, o
výmere XXXX m X - druh pozemku záhrady, katastrálne územie Q., zapísaného na LV č. XXXX a
pozemku, parc. č. XXXX o výmere XXX m2, orná pôda, katastrálne územie Q., zapísaného na LV č.

XXXX, strpieť nevyhnutnú údržbu, opravu stavby sýpky a za týmto účelom umožniť vlastníkovi stavby
vstup na pozemky parcelné číslo XXXX a XXXX, výrokom III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol s tým, že
o výške odplaty za zriadenie vecného bremena súd rozhodne v konečnom rozsudku (výrok IV.).

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom stavby - sýpky,
stojacej na parcele č. XXXX/X v katastrálnom území Q. (LV č. XXX). Zároveň je výlučným vlastníkom
pozemkov parc. č. XXXX/XX a XXXX/XX, ktoré sú priľahlými pozemkami č. XXXX/X, na ktorom sýpka

stojí. Žalovaní 1/, 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku - parc. č. XXXX o výmere XXXX m2,
druh pozemku - záhrady (LV č. XXXX). Žalovaní 3/, 4/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
pozemku - parc. č. XXXX o výmere XXX m2, orná pôda (LV č. XXXX). Podľa Prehlásenia zo dňa
2.8.1991 sú stavby, vrátane sýpky na parcele č. XXXX/X o výmere XXX m2, postavené pred rokom1964, majetkom HD Q.. Podľa znaleckého posudku č. 3/2015 je stavba sýpky postavená na pozemku s
nevysporiadanými vlastníckymi vzťahmi, stavba sa nachádza na pozemkoch č. XXXX, XXXX a XXXX,
bola postavená v roku 1950 a v roku 2000 bola zrekonštruovaná. Obhliadkou miesta súd zistil, že k

pozemkom č. XXXX/XX a XXXX/XX, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu, vedie prístupová cesta. Z výsluchu
žalobcu súd zistil, že tento sa nevie dostať k nehnuteľnosti, ktorú kúpil od družstva, lebo je obostavaná
rôznymi bunkami, a preto sa domáha zriadenia vecného bremena, aby sa mohol komfortne dostať
do nehnuteľnosti (sýpky) a opraviť ju, nakoľko mu vzniká škoda. Hlavný vstup do nehnuteľnosti ide
cez pozemok žalovaných. Žalovaný 1/ v konaní pred súdom vypovedal tak, že ešte nevidel stavebné

povolenie, ktoré by sa vzťahovalo k budove sýpky. Táto budova odjakživa patrila súkromným osobám.
Pri sýpke sú postavené budovy, ale tieto má žalovaný 1/ na svojom pozemku. Jediná verejná cesta,
ktorá vedie k vstupu do budovy, ide popri pozemku žalobcu. Takže základná podmienka pre zriadenie
vecného bremena, splnená nie je. Žalobca má prístup od obce Kaplná a tiež má právo prechodu cez
pozemok otca žalobcu 2/. Z tohto skutkového stavu súd vyvodil, že žaloba je dôvodná. Súd nevykonal
dôkazy navrhnuté žalovaným 1/ (vyžiadanie si kolaudačného rozhodnutia stavby sýpky a katastrálneho

spisu obsahujúceho kúpnu zmluvu, ktorou žalobca stavbu sýpky nadobudol), nakoľko tieto dôkazy
súd nepovažoval za podstatné, keďže za relevantný považoval zápis vlastníckych práv na príslušnom
liste vlastníctva. Ani kolaudačné rozhodnutie nebolo podstatným dôkazom, nakoľko budova sýpky bola
postavená v roku 1950 podľa vtedy platných predpisov, kedy družstvám priamo zo zákona, vyplývala
možnosťzriaďovaťnapozemkochsúkromnýchvlastníkovvareálidružstvastavby.Vprípadepredmetnej

sýpky tak nešlo o stavbu neoprávnenú, keďže právo stavby vyplývalo priamo zo zákona. Vlastník stavby
má právo prístupu i k neskolaudovanej stavbe a preto doplnenie dokazovania v tomto smere nebolo
potrebné.

3. Súdprvejinštancievecprávneposúdilpodľa§119ods.2,§151nods.1,2,§151pods.3,§151oods.

3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že stavba je nehnuteľnosť spojená so zemou pevnými základmi,
pričom vlastníkom stavby a pozemku môžu byť rozdielne osoby. Vlastník má právo na ochranu proti
tomu, kto do jeho vlastníckeho páva neoprávnene zasahuje. V prípade, že vlastníkom pozemku a stavby
sú rozdielne osoby, stoja proti sebe dve rovnocenné a obsahovo totožné vlastnícke práva. Vlastník môže
vec držať, vec užívať, brať z nej plody a úžitky a s vecou disponovať. Vlastník je vo výkone svojich

práv obmedzený výkonom práva iných vlastníkov. Podľa § 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka, vlastníci
susediacich pozemkov sú povinní umožniť na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup na svoje
pozemky, prípadne stavby na nich stojace, pokiaľ to nevyhnutne vyžaduje údržba a obhospodarovanie
susediacich pozemkov a stavieb. Ak tým vznikne škoda na pozemku alebo na stavbe, je ten, kto škodu
spôsobil, povinný ju nahradiť; tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť.

Súd poukázal na to, že v tomto ustanovení (§ 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka) je obsiahnuté tzv.
legálne bremeno, z ktorého pre vlastníkov pozemkov vyplývajú obmedzenia spočívajúce v povinnosti
na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere umožniť iným osobám vstup na svoj pozemok, ak je to
nevyhnutné na údržbu a opravu susediacej nehnuteľnosti.

Ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka definuje pojem neoprávnená stavba a cudzí pozemok.
Cudzím pozemkom pre zriaďovateľa stavby alebo staviteľa je každý pozemok, ku ktorému nemá
vlastnícke právo, alebo iné právo umožňujúce výstavbu. Vecné bremená obmedzujú vlastníka
nehnuteľnejvecivprospechniekohoinéhotak,žejepovinnýniečostrpieť,niečohosazdržaťaleboniečo

konať. Najčastejšie na základe vecného bremena vzniká povinnosť niečo strpieť. Vecné bremená „ in
rem „ sa viažu k nehnuteľnosti a sú spojené s jej vlastníctvom. Vecné bremeno sa môže zriadiť odplatne
i bezodplatne. V ustanovení § 151o ods. 3 OZ je potom zakotvené oprávnenie súdu zriadiť vecné
bremeno vlastníkovi stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok, ktorý je vo vlastníctve inej
osoby. Pod pojmom „priľahlý pozemok“ má Občiansky zákonník na mysli nielen bezprostredne priľahlý

pozemok, ale i pozemky, cez ktoré sa vlastník stavby môže dostať k verejnej komunikácii (ceste), príp.
k pozemku, z ktorého sa môže dostať k verejnej komunikácii. Priľahlým pozemkom môžu byť teda aj
vzdialenejšie pozemky, ak právo cesty je potrebné zabezpečiť cez viacero pozemkov tak, aby vlastník
stavby mal prístup k svojej stavbe. Právo cesty možno zriadiť súdom aj v prípade, ak stavba je síce
obklopená pozemkami vlastníka stavby, ale tento nemá ani cez svoje pozemky zabezpečený prístup

k verejnej komunikácii. Zákon výslovne nepoužíva výraz „nevyhnutná cesta“. Z povahy veci (tým, že
ide o vecné právo k cudzej veci) však vyplýva, že cesta cez priľahlý pozemok, ktorého vlastníkom je
iná osoba ako vlastník stavby, musí byť vedená tak, aby čo najmenej zasahovala do práva vlastníka
pozemku a aby právo cesty splnilo svoj hospodársky účel. Nevyhnutná cesta cez cudzí pozemok musíbyť trasovaná tak, aby čo najmenej obťažovala vlastníka pozemku, aby bola teda čo najhospodárnejšia
(najkratšia) a súčasne aby splnila svoj hlavný účel: aby sa vlastník stavby mohol zo stavby dostať na
verejnú komunikáciu. Prístup vlastníka stavby musí byť zabezpečený k verejnej komunikácii (ceste).

Verejné cesty sú vymedzené v zákone č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v
znení neskorších predpisov. Vecné bremeno môže byť zriadené buď k existujúcej ceste alebo na náklady
žalobcu alebo jeho pričinením môže byť zriadená nová cesta. Nevyhnutnú cestu podľa ustanovenia §
151o ods. 3 OZ možno zriadiť len za účelom prístupu k stavbe. Právo cesty nemožno zriadiť za účelom
prístupu k inému pozemku! V prípade potreby zabezpečenia prístupu k pozemku cez iný pozemok

prichádza do úvahy buď mimosúdne zriadenie vecného bremena prechodu cez cudzí pozemok alebo
je tu ešte možnosť postupovať podľa stavebného zákona. Ak medzi vlastníkom stavby a vlastníkom
priľahlého pozemku nedôjde k dohode o zriadení práva nevyhnutnej cesty, o zriadení tohto práva vo
forme vecného bremena môže rozhodnúť iba súd. Žalobu na zriadenie práva cesty môže vlastník stavby
podať bez časového obmedzenia. Zriadenie práva cesty nie je teda závislé od toho, kedy bola stavba
postavená alebo skolaudovaná. Možnosť podania takejto žaloby bez časového obmedzenia vyplýva

z toho, že práva na zriadenie nevyhnutnej cesty sa možno domáhať bez časového obmedzenia, t. j.
bez ohľadu na to, kedy sa majiteľ stavby stal jej vlastníkom, resp. kedy bola stavba skolaudovaná.
Žalobu nemožno zamietnuť dokonca ani z toho dôvodu, že vlastník stavby stavbu kupoval s vedomím,
že právo cesty k stavbe nie je zabezpečené. Žalobcom v prípade žaloby o zriadenie práva nevyhnutnej
cesty k stavbe je vlastník stavby, ktorý zo svojej stavby postráda prístup k verejnej komunikácii. Ak je

vlastníkov stavby viac, žalobu musia podať všetci spoluvlastníci. Žalovaným je vlastník pozemku, cez
ktorý má byť cesta vedená. Je to teda osoba, ktorá odopiera uzavrieť s vlastníkom stavby dohodu
o zriadení vecného bremena. Z hľadiska rozhodovania súdu je teda dôležité v žalobe uviesť, na aký
účel má stavba, ku ktorej je potrebné zabezpečiť prístup, slúžiť (buď na bývanie alebo podnikanie).
Treba si uvedomiť, že právo cesty nemusí slúžiť výlučne pre potreby vlastníka stavby. Právo cesty ako

vecné bremeno charakteru in rem môže slúžiť všetkým osobám, ktoré sa v stavbe zdržiavajú, resp. pre
ktoré je potrebné zabezpečiť právo cesty (nájomca, príslušníci domácnosti vlastníka stavby, príp. iné
osoby). Právo cesty môže tiež slúžiť aj na príležitostné návštevy vlastníka stavby. Právo nevyhnutnej
cesty neznamená, že z prístupovej cesty k stavbe sa stane verejná komunikácia, ktorú môže verejnosť
používať bez obmedzenia. V takom prípade by mohlo ísť o neprípustný zásah do vlastníckeho práva

vlastníka pozemku (FEKETE, I. - FEKETEOVÁ, M.: Právo cesty cez priľahlý pozemok (nové vecné
bremeno), Poradca, 2009, č. 4-5, s. 388-395).

4. V danej veci mal potom súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom
stavby sýpky, stojacej na pozemku s parcelným číslom XXXX/X. Bolo preukázané, že žalovaní 1/

a /2 sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku parc. číslo XXXX o výmere XXXX mX a žalovaní 3/
a 4/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku parcelné číslo XXXX o výmere XXXmX. Bolo tiež
preukázané, že stavba sýpky zasahuje čiastočne do pozemkov parcelné číslo XXXX a XXXX, ktoré
sú vlastníctvom žalovaných. Ohliadkou miesta bolo zistené, že k pozemkom parcelné číslo XXXX/XX
a XXXX/XX, ktoré sú tiež vo vlastníctve žalobcu a ktoré sú priľahlými pozemkami k parcele XXXX/

X, na ktorej stojí sýpka, vedie prístupová obecná cesta. Žalobca sa žalobou domáhal, aby bola
zriadením vecného bremena uložená povinnosť žalovaným 1/ až 4/ strpieť užívanie pozemku na plochu
zastavanú stavbou sýpky. Pokiaľ je stavba postavená na cudzom pozemku, je potrebné rozlišovať,
či ide o stavbu oprávnenú, alebo neoprávnenú. V nadväznosti na to, vyplývajú vlastníkovi pozemku
rôzne nároky. Stavba sýpky, ako bolo vyjadrené vo Prehlásení zo dňa 02.08.1991 bola postavená pred

rokom 1964. Zo znaleckého posudku č. 3/2015 vyplynulo, že stavba bola postavená v roku 1950 a
bola majetkom JRD Q.. Ak hospodárske družstvo (na základe oprávnenia vyplývajúceho zo zákona
č. 49/1959 Zb., č. 122/1975 Zb., prípadne č. 162/1990 Zb.) vybudovalo na pozemku, ku ktorému
mu prináležalo právo družstevného užívania, trvalú nehnuteľnú stavbu slúžiacu hospodárskej výrobe,
nejde o neoprávnenú stavbu. V prípade oprávnenej stavby na cudzom pozemku, je vlastník pozemku

oprávnený požadovať náhradu za užívanie pozemku, v opačnom prípade dochádza na strane vlastníka
stavby k bezdôvodnému obohateniu. Nie je rozhodujúce, či je stavba povolená alebo nie je. V konaní
nebolo sporné, že tak žalobca, ako aj žalovaní pri nadobudnutí nehnuteľností mali vedomosť o tom, že
pozemky pod stavbou sýpky nie sú vlastnícky vysporiadané. Žalovaní 1/ až 4/ mali tiež vedomosť, že
stavba sýpky zasahuje do ich pozemkov. Žalovaní 1/ a 2/ nadobudli pozemok parcelné číslo XXXX na

základe kúpnej zmluvy V 2624/2005 zo dňa 15.12.2005 a žalovaní 3/ a 4 /na základe kúpnej zmluvy
V 515/2005. Jednoznačne potom, ako stavba sýpky dávno na týchto pozemkoch stála. Každý vlastník
má podľa § 123 Občianskeho zákonníka právo predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho
plody a úžitky a nakladať s ním. Výkon vlastníckeho práva však nesmie prekročiť zákonom stanovenémedze. Musí byť vzájomne medzi vlastníkmi susedných nehnuteľností do určitej miery tolerovaný.
Tolerancia však nesmie byť zneužívaná v prospech jedného vlastníka na úkor jeho ostatných susedov.
Vždy by malo ísť o určitú vzájomnú rovnováhu medzi výkonom vlastníckych práv a to tým spôsobom,

že vlastníci susediacich nehnuteľností navzájom voči sebe niečo strpia, zdržia sa nejakého konania
alebo niečo vykonajú a to tak, aby predišli vzniku rozporov. Tzv. „reciprocita" medzi vlastníkmi nesmie
presiahnuť určitú hranicu, kedy jeden z vlastníkov by bol v zjavnej nevýhode oproti tomu druhému.
Mohlo by tak dochádzať k zneužívaniu vlastníckeho práva na ujmu práv iných vlastníkov, prípadne
iných osôb. Vlastníci susediacich nehnuteľností majú vzájomne rovnaké postavenie. Ide o vzťahy

súkromnoprávneho charakteru, ktoré sa musia riadiť v súlade so zásadami súkromného práva. V
zásadách sú inkorporované určité hodnoty a pravidlá súkromného práva. Uplatňovanie a
výklad súkromného práva musí byť vždy v súlade s týmito zásadami.

5. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že stavba sýpky postavená na
pozemkoch iných vlastníkov nie je stavbou neoprávnenou, nakoľko bola postavená v súlade s vtedy

platnými právnymi predpismi a jej oprávnenosť vyplývala priamo zo zákona. Tento záver vyplýva tak z
Prehlásenia PD Pezinok a Obecného úradu Limbach zo dňa 02.08.1991, ktoré hovorí, že stavba sýpky je
majetkom HD Limbach a bola postavená pred rokom 1964. Z uvedeného dôvodu sú vlastníci pozemkov
povinní strpieť existenciu zastavanej plochy stavbou sýpky a vlastníkovi sýpky umožniť jej užívanie.
Žaloba je preto dôvodná, pokiaľ ide o žalobný nárok spočívajúci v zriadení vecného bremena, ktorého

obsahom je povinnosť vlastníkov nehnuteľností parc. číslo XXXX a XXXX . strpieť užívanie pozemkov
v ploche zastavanej stavbou sýpky. Ustanovenie § 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka obsahuje tzv.
legálne bremeno vyplývajúce zo zákona, ktoré hovorí o povinnosti vlastníka susediaceho pozemku
umožniť vstup na svoj pozemok za účelom opravy pozemku alebo stavby s ním susediacej. Preto, ak
je to nevyhnutné pre opravu a údržbu stavby, v danom prípade sýpky, sú žalovaní povinní strpieť vstup

na svoje pozemky za týmto účelom. Toto obmedzenie vyplýva z výkonu vlastníckych práv navzájom. I
v tejto časti podľa súdu podal žalobca žalobu dôvodne.

6. V ďalšom súd prvej inštancie uviedol, že vecné bremeno môže byť zriadené odplatne alebo
bezodplatne. Vecné bremeno vo všeobecnosti je závadou na nehnuteľnosti, nakoľko znižuje jeho

hodnotu a obmedzuje vlastníka veci. Žalobca navrhol zriadenie vecného bremena za odplatu 3500,-
eur žalovaným 1/ a 2/ jednorazovo a žalovaným 3/ a 4/ 1500 eur jednorazovo. Zároveň uviedol, že je
pripravený zaplatiť i cenu určenú znalcom. Žalovaní odplatu vecného bremena namietali, resp. sa k nej
nevyjadril žalovaný 1/, ktorý znalecký posudok vypracovaný Ing. Drahošom označil za neobjektívny,
nakoľko nehnuteľnosť nebola znalcovi sprístupnená. Z dôvodu účelnosti a hospodárnosti konania, si

súd pripojil spis Okresného súdu Pezinok sp. zn. 6C 202/2008 sporových strán K. P. a spol.
c/a LVD Limbach, o zaplatenie nájomného, v rámci ktorého bolo vykonávané i znalecké dokazovanie
na určenie všeobecnej hodnoty vecného bremena - práva stavby - povinnosti strpieť stavbu sýpky
vlastníkmi pozemku parcelné číslo XXXX a XXXX. Zastavanosť pozemku parcelné číslo XXXX bola
vypočítaná znalcom Ing. Martinom Kralovičom v znaleckom posudku 39/2006 na výmeru 142,69m2,

kde výška ročného nájmu by predstavovala sumu 1272,79 eur /ročne. Zastavanosť pozemku parcelné
číslo XXXX bola vypočítaná na 53,17 m2, kde výška nájmu ročne predstavovala 474,28 eur. ( šírka
+ dĺžka zastavanej plochy x koeficient nájmu ). Podľa Znaleckého posudku 3/2015, ktorý vypracoval
súdny znalec Ing. Marián Drahoš, je výmera pozemku parc. číslo XXXX je XXXX mX a výmera parcely
č. XXXX je XXX m2. Všeobecná hodnota nájmu pozemku parcelné číslo XXXX je 6185,11 eur /ročne a

nájmu parcely č. XXXX je 12212,02 eur ročne. Je nutné zdôrazniť, že znalec určil hodnotu nájmu celého
pozemku a nie iba zastavanej plochy, preto je znalecký posudok 3/2015 pre účely hodnoty vecného
bremena nepoužiteľný. Vzhľadom na rozpornosť záverov znalcov, ako aj protichodné stanoviská strán
k zriadeniu vecného bremena, súd využil ustanovenie § 214 Civilného sporového poriadku a rozhodol
medzitýmne o základe nároku žalobcu, s tým, že pokiaľ rozsudok nadobudne právoplatnosť, bude súd

pokračovať v konaní o stanovenie výšky hodnoty vecného bremena - práva stavby na cudzom pozemku.

7. Súd zamietol časť žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zriadenia vecného bremena spočívajúceho
v prechode pešo a motorovými vozidlami cez pozemky žalovaných, za účelom prístupu k svojej
nehnuteľnosti. Inými slovami ide o tzv. právo cesty cez priľahlý pozemok, ktoré môže byť vo forme

vecného bremena v prospech vlastníka stavby zriadené. Poukázal na to, že zákon na zriadenie takéhoto
vecného bremena vyžaduje v zásade splnenie dvoch podmienok. Prvou podmienkou je, že prístup
vlastníka k stavbe nie je možné zabezpečiť inak a druhou podmienkou je, že vlastník stavby nie
je vlastníkom priľahlého pozemku. V danom prípade bolo nahliadnutím do katastrálnej mapy, listovvlastníctva a ohliadkou miesta zistené, že podmienky na zriadenie práva cesty, splnené neboli. V
prvom rade, žalobca ako vlastník stavby má i iné možnosti prístupu k nehnuteľnosti a to priamo
cez obecnú komunikáciu, ktorá vedie cez parcely XXXX/X, XXXX/XX a XXXX/XX. Tieto parcely sú

zároveň priľahlými k pozemkom parcelné číslo XXXX/XX XXXX/XX, ktorých výlučným vlastníkom je
žalobca a zároveň priľahlými parcelami k pozemku parcelné číslo XXXX/X, na ktorom je stavba sýpky.
Jednoznačnetedanebolinaplnenédvanevyhnutnépredpokladyato,žeosobadomáhajúcasazriadenia
vecného bremena spočívajúceho v práve cesty nemá inú možnosť prístupu a zároveň nie je vlastníkom
priľahlého pozemku.

8. Rozhodnutie o trovách konania si súd vymenil v konečnom rozsudku.

9. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní a napadli ním výroky I., II., ktorým súd zriadil vecné
bremeno. Navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch tak,
že žalobu zamietne. Namietali, že súd prvej inštancie porušil právo žalovaných na spravodlivý proces a

súčasne dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli,
že v priebehu konania predkladali dôkazy a argumentovali na podporu svojej obrany, keď
napríklad predložili prehlásenie k stavbe a k rekonštrukcii sýpky od bývalých vlastníkov pozemkov pod
touto stavbou (Z. C. r. R. a S. F.), ktorí nikdy nedali súhlas na výstavbu a ani rekonštrukciu tejto stavby,

všetko prebiehalo bez ich súhlasu. Následne v roku 2005 pozemky predali žalovaným 1/ až 4/ . Súd prvej
inštanciesivšaktútoargumentáciužalovanýchnevšimolapretosaňouvodôvodnenívôbecnezaoberal.
Žalovaní ďalej predložili aj Rozhodnutie OÚ v Pezinku R. č.: Výst.2092- SP/99-OO/Bu ako dôkaz svojho
tvrdenia, že rekonštrukčné práce na budove sýpky prebiehali bez súhlasu vlastníkov pozemku a teda
nezákonne. Splnomocneným zástupcom vlastníkov pozemkov bol istý X.. N. K., spoločník konateľa

spoločnosti PB Development Jána Blaška v spoločnej firme DANUBE SK INVEST s. r. o.. Žalovaní
z dôvodu nepreukázania stavebného konania ani kolaudačného konania k predmetnej stavbe sýpky
preto považujú túto stavbu za nepovolenú (čiemu). Nestotožňujú sa s tvrdením súdu prvej inštancie, že
na danú stavbu nebol potrebný súhlas vlastníkov. Súd vychádzal z nesprávneho zistenia výstavby sýpky
(žebolapostavenávr.1964),hocižalovanípredložilitextovýdokladzdobovejbrožúryk20.-temuvýročiu

založenia JRD v Limbachu s názvom LIMBÁCH 20, kde na strane 20 predmetnej brožúry sa uvádza, čo
všetko sa vybudovalo na hospodárskom dvore JRD Limbach (šesť nových maštalí, tri senníky, tri kuríny,
dve ošípárne, družstevný dvor je v podstate celý nový....). Táto brožúra vyšla v náklade 3000 kusov v
roku 1969, pričom za pravdivosť údajov v nej uvedených zodpovedal predseda MNV, predseda JRD a
ostatní funkcionári obce. Z predmetného dokumentu vyplýva, že stavba sýpky nebola postavená ani v

roku 1969, nie to ešte pred rokom 1964. Súd prvej inštancie si tieto dôležité argumentácie žalovaných
nevšimol a preto sa nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal. Žalovaní ďalej poukazovali
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 506/2011-21, kde sa píše na strane 5, že „vysporiadať právny
vzťah k neoprávnenej stavbe je možné len na návrh vlastníka pozemku“. Ten istý názor potom vyslovil
aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2Cdo 90/2011. V ďalšom žalovaní poukázali na to, že

súd vo veci neaplikoval ust. § 127 ods.3 Občianskeho zákonníka, ktoré sa na danú vec vzťahovalo a
nezisťoval ani naliehavý právny záujem žalobcu na žalovanom určení (na zriadení vecného bremena).

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok v napadnutých výrokoch potvrdiť. Poukázal na
to, že žalovaní sa snažia preukázať, že sýpka je „čierna" stavba", čo ale jednak nie je pravda a táto

skutočnosť ani nie je predmetom sporu, súčasne žalovaní ako kupujúci pozemku pod sýpkou vedeli, aké
pozemkykupujúačosananichnachádza.Žalobcaväčšineargumentáciežalovanýchnerozumieapreto
sa ku nej ani nevie fundovane vyjadriť (textové brožúrky z JRD Limbách, za ktoré zodpovedá predseda
MNV, predseda JRD, špekulácia na nezaplatenie náhrady žalovaným a pod.). Čo sa týka naliehavého
právneho záujmu, žalobca sa prvotne snažil dohodnúť na spôsobe úpravy vzájomných vzťahov (výmena

pozemkov, zriadenie vecného bremena na pozemky alebo kúpa pozemkov pod sýpkou), ako sa mu to
podarilo s každou inou osobou, ale keďže k dohode nedošlo a hlavne s ohľadom na urgentnú potrebu
údržby a opravy sýpky, ktorá v prípade ak sa nebude rekonštruovať môže spôsobiť škody na majetku
alebo zdraví, podal následne žalobu na súd. Žalovaní kúpili pozemky pod sýpkou, aj keď vedeli že na
nich je postavená, a podľa názoru žalobcu jediným dôvodom kúpy bolo znepríjemňovanie a súdenie sa s

predchádzajúcim majiteľom sýpky. Žalovaní dlhodobo neumožňujú žiadnym spôsobom užívať žalobcovi
stavbu - sýpku, žalovaní mu neumožňujú k nej prístup, a to ani z dôvodov prípadných opráv stavby alebo
z dôvodu prevencie pred prípadnými budúcimi škodami. Preto je nevyhnutné upraviť vzájomné vzťahymedzi žalobcom a žalovanými, ktoré sa týkajú prístupu resp. využívania sýpky vo vlastníctve žalobcu
vo vzťahu ku pozemkom vo vlastníctve žalovaných.

11. Žalovaní v písomnom vyjadrení z 21.9.2018 uviedli, že pozemky kupovali s perspektívou odkúpenia
stavby - sýpky, alebo prenájmu tejto stavby. Kúpa pozemkov žalovanými prebehla v roku 2005, ich
komunikácia s LVD (p. Z.) o odkúpení sýpky prebiehala do roku 2008, kedy túto stavbu následne kúpil
žalobca, čo žalovaní považovali za neetické. V otázke, či stavba sýpky je alebo nie je čiernou stavbou,
žalovaní poukazovali na viacero dokumentov, ktorými sa však súd nezaoberal. Naďalej zotrvali na tom,

že žalobu podľa § 135c Občianskeho zákonníka môže podať len vlastník pozemku.

12. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §
380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre
nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené
zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru, že

odvolanie žalovaných je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutých výrokoch
zmeniť.

13. V danej veci nebolo sporným, že na časti pozemkov v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných
1/ až 4/ je postavená stavba sýpky, ktorá je vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Preto správne postupoval

súd prvej inštancie, keď v prvom rade zisťoval, či v danej veci ide o prípad tzv. neoprávnenej stavby
na cudzom pozemku (§ 135c Občianskeho zákonníka). Za neoprávnenú stavbu v zmysle citovaného
ustanovenia sa považuje taká stavba, ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu
mal právny titul umožňujúci mu zriadiť stavbu na cudzom pozemku. Cudzím pozemkom pre zriaďovateľa
stavby je každý pozemok, ku ktorému nemá vlastnícke (spoluvlastnícke) právo, právo zodpovedajúce

vecnému bremenu, prípadne obligačné právo umožňujúce zriadenie stavby. Pre kvalifikáciu stavby ako
neoprávnenej postačuje, ak stojí na cudzom pozemku len sčasti. To platí nielen vtedy, ak nadzemná
stavba do pozemku iného zasahuje časťou obvodového plášťa, ale aj vtedy, ak presah do cudzieho
pozemku spôsobuje časť konštrukcie strechy. Rozsah tohto presahu pritom nie je významný. V takomto
prípade môže súd rozhodnúť o odstránení časti stavby, ak to je technicky možné alebo zriadiť vecné

bremeno v prospech stavebníka. Od neoprávnenej stavby treba odlišovať nepovolenú (tzv. čiernu)
stavbu, ktorou je stavba vybudovaná bez príslušného povolenia alebo s nedodržaním ustanovení
stavebných predpisov. Sankcionovanie týchto priestupkov rieši zákon č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon). Pre posúdenie otázky, či stavebník má k stavbe
na cudzom pozemku občianskoprávny dôvod (titul), a pre obsah jeho práva mať na cudzom pozemku

stavbu, nie je obsah stavebného povolenia rozhodujúci. To ostatne vyplýva z konštantnej judikatúry,
podľa ktorej pre posúdenie stavby ako neoprávnenej nie je rozhodujúce, či na stavbu bolo vydané
stavebné povolenie.

Pre danú vec teda nebolo významným, či sa jedná/nejedná o tzv. čiernu stavbu v zmysle predpisov

stavebného konania (t. j. stavbu postavenú bez stavebného povolenia), ale iba to, či ide/nejde o stavbu
oprávnenú, teda, či vlastník stavby mal/nemal vo vzťahu k pozemku, na ktorom je stavba (alebo jej časť)
umiestnená, vlastnícke (spoluvlastnícke) právo, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prípadne
obligačné právo umožňujúce mu zriadenie stavby. Z týchto dôvodov boli potom irelevantné námietky
žalovaných, že nebolo predložené stavebné príp. kolaudačné rozhodnutie príslušného orgánu k stavbe,

nakoľko otázkou tzv. čiernej stavby a sankciami s tým spojenými, sa môže zaoberať výlučne príslušný
správny orgán - stavebný úrad (nie súd). Do právomoci civilného súdu patria len nároky spojené
s posudzovaním stavby ako oprávnenej/neoprávnenej (§ 135c Občianskeho zákonníka). Rovnako
irelevantným boli i námietky žalovaných, že nakoľko brožúra k 20.-temu výročiu založenia
JRD v Limbachu s názvom LIMBÁCH 20 na strane 20 vymenúva, čo všetko sa

vybudovalo na hospodárskom dvore JRD Limbach (šesť nových maštalí, tri senníky, tri kuríny, dve
ošípárne, družstevný dvor je v podstate celý nový....), stavba sýpky nemohla byť vybudovaná pred
rokom 1964. K tomu odvolací súd uvádza, že samotná skutočnosť, že brožúra z roku 1969 vymenúva,
čo všetko sa vybudovalo na hospodárskom dvore JRD Limbach ešte nedokazuje, že stavba sýpky
nemohla byť už v tom čase postavená (teda uvedené nedokazuje, že tam predtým, pred rokom 1969,

ešte táto stavba nebola). Predmetná brožúra hovorí len o „stručnej štatistike“ toho, čo sa vybudovalo na
hospodárskom dvore JRD Limbach (teda nehovorí o všetkých stavbách, ale len o
niektorých). Navyše brožúru nemožno považovať za relevantný dôkaz preukazujúci okamih výstavby
sýpky. Relevantným dôkazom o jej výstavbe sú potom iba závery znalca (znalecký posudok Ing. MariánaDrahoša č. 3/2015), ktorý konštatoval (a z ktorých záverov správne vychádzal i súd prvej inštancie),
že stavba sýpky bola postavená približne v roku 1950 a v roku 2000 bola zrekonštruovaná. Napokon
irelevantnou, bola i odvolacia námietka žalovaných, že jediným aktívne vecne legitimovaným na podanie

žaloby podľa § 135c Občianskeho zákonníka je vlastník pozemku (nie vlastník stavby), a to jednak z
dôvodu, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že stavba sýpky nebola stavbou
neoprávnenou (cit. ustanovenie totiž upravuje iba vzťahy vyplývajúce z neoprávnenej
stavby), a teda cit. ustanovenie sa z tohto dôvodu na daný prípad nevzťahovalo, a jednak preto, že
vlastníkpozemkujeaktívnevecnelegitimovanýnapodaniežalobypodľa§135cObčianskehozákonníka

len v prípadoch ods. 1, 2 tohto ustanovenia (nie ods. 3), t. j. iba v prípade ak žiada o odstránenie stavby.
Z textu § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka jasne vyplýva, že rozhodnutie o odstránení stavby možno
vydaťlennanávrhvlastníkapozemku.Toplatíaj orozhodnutípodľa§135cods.2Občianskeho
zákonníka, ktorý na prvý odsek tohto ustanovenia priamo nadväzuje. Z dikcie § 135c ods. 3 Občianskeho
zákonníka, ktorý sa už o návrhu vlastníka pozemku nezmieňuje, možno však dôvodiť, že
návrh na inú úpravu vzťahov vlastníka pozemku a vlastníka neoprávnenej stavby, ako aký je uvedený

v § 135c ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, najmä návrh na zriadenie vecného bremena, ktoré je nutné
k výkonu vlastníckeho práva k stavbe, môže podať aj vlastník stavby, a to aj samostatnou žalobou. To
vyplýva aj zo skutočnosti, že zákon poskytuje vlastníkovi neoprávnenej stavby vyššiu ochranu ako tomu,
kto do vlastníckeho práva k pozemku neoprávnene zasiahne iným spôsobom ako stavbou. Je tiež treba
rešpektovať záujem vlastníka stavby na tom, aby jeho právne postavenie bolo ujasnené a mohol sa tak

rozhodnúť o ďalšom postupe vo vzťahu k stavbe (napr. o potrebných rozsiahlejších
opravách), ak je vlastník pozemku nečinný.

14. Pokiaľ potom ide o záver súdu prvej inštancie, že stavba sýpky bola stavbou oprávnenou, s týmto
záverom sa stotožňuje i odvolací súd. Platí totiž, že „ak hospodárske družstvo (na základe oprávnenia

vyplývajúceho zo zákona č. 49/1959 Zb., č. 122/1975 Zb., prípadne č. 162/1990 Zb.) vybudovalo na
pozemku, ku ktorému mu prináležalo právo družstevného užívania, trvalú nehnuteľnú stavbu slúžiacu
hospodárskej výrobe, nejde o neoprávnenú stavbu“. Vlastník takto zastavaného pozemku
- nečlen hospodárskeho družstva - sa ani po výpovedi práva nájmu vypratania svojho pozemku spravidla
nedomôže. Pri riešení vzťahov vzniknutých z konkurencie dvoch relatívne samostatných vlastníckych

práv (práva k pozemku a práva k stavbe) sa spravidla prihliadne na hľadiská hospodárnosti,
na vek a na stavebný stav stavby, ako aj na ďalšie individuálne i spoločenské záujmy. V danej veci
z vykonaného dokazovania (záverov znaleckého posudku Ing. Mariána Drahoša č. 3/2015) vyplynulo,
že stavba sýpky bola, ako stavba slúžiaca hospodárskej výrobe, postavená niekedy v 50 - tych rokoch
minulého storočia, a v roku 2000 bola zrekonštruovaná. Podľa § 24 ods. 3 zákona č. 49/1959 Zb. o

jednotných roľníckych družstvách, „ právo družstevného užívania oprávňuje družstvo užívať pozemok v
rovnakom rozsahu, v akom by náležalo vlastníkovi; družstvo nemôže však pozemok zaťažiť ani scudziť.
Družstvu preto najmä náleží všetko, čo na pozemku vzchádza, má právo meniť jeho podstatu a čerpať
z nej, a prevádzať na ňom stavby. Právo družstevného užívania oprávňuje aj na pridelenie pôdy ako
záhumienka rodine družstevníka. Len družstvo môže združený pozemok prenajať a len v odôvodnených

výnimočných prípadoch„. Ak by sme aj pripustili, že stavba sýpky nebola postavená ani do roku 1969
(s poukazom na údaje uvedené v brožúre z roku 1969, na ktorú sa žalovaní odvolávajú), tak i podľa §
37 ods. 3 písm. d/ zákona č. 122/1975 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve platilo, že „družstvo
mohlo najmä zriaďovať na družstevných pozemkoch stavby potrebné pre činnosť družstva aj obytné
domy v rámci podnikovej bytovej výstavby“. Z uvedeného potom vyplýva, že právnemu predchodcovi

žalobcu vzniklo ex lege (zo zákona) právo vybudovať stavby potrebné pre činnosť družstva (teda i
sýpku) na pozemku, ktorý mal v družstevnom užívaní. Na vybudovanie takejto stavby potom nebol
potrebnýanisúhlasdotknutýchvlastníkovtýchtopozemkovapretoneoprávnenosťstavbysýpkynemohli
preukazovať ani vyjadrenia (vyhlásenia) bývalých vlastníkov týchto pozemkov (p. Z. C. a p. S. F.), na
ktoré odkazoval žalovaný. Keďže právnemu predchodcovi žalobcu vzniklo ex lege (zo zákona) právo

na pozemkoch v družstevnom užívaní vybudovať stavby potrebné pre činnosť družstva, ktorou stavbou
nepochybne je i stavba sýpky, v jej prípade (v čase jej výstavby) nešlo o neoprávnenú stavbu (z hľadiska
jej zriadenia). Tu treba ešte zdôrazniť, že ak právnemu predchodcovi žalobcu vznikol zo zákona titul
na vybudovanie stavby (podľa predpisov o poľnohospodárskom družstevníctve, ktoré boli neskôr -
vzhľadom na spoločenské zmeny - zrušené), neznamená to, že v súčasnosti je už možné takúto stavbu

považovať,zhľadiskačasujejzriadenia,zaneoprávnenú.Preposúdeniestavby,akostavbyoprávnenej,
bolo preto rozhodujúce, či stavebník mal titul na vybudovanie tejto stavby v čase jej výstavby. Ak bol
takýto titul neskôr zrušený (z dôvodu spoločenských zmien a zrušení zákonov o družstevníctve) nič
to nemení na skutočnosti, že stavbu je naďalej potrebné považovať za oprávnenú (uvedené záverysa však vzťahujú iba k posudzovaniu stavby ako oprávnenej z hľadiska času jej zriadenia). Z týchto
dôvodov preto zároveň nebolo možné vo veci postupovať ani podľa § 135c Občianskeho zákonníka, a
teda vzťahymedzistranamivyporadúvaťakovzťahyzneoprávnenejstavby(nakoľkovčasejejvýstavby

bolo potrebné stavbu považovať za oprávnenú). Potiaľto možno potom súhlasiť i s názormi súdu prvej
inštancie.

15. Súd prvej inštancie sa však následne dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, keď pri
takto zistenom skutkovom stave a právnom posúdení, že sa nejednalo o neoprávnenú stavbu na

cudzom pozemku (ale naopak o stavbu oprávnenú na cudzom pozemku), vo veci aplikoval ust. § 151o
ods. 3 Občianskeho zákonníka a zriadil (trvale) vecné bremeno v prospech vlastníka stavby (sýpky)
k časti pozemkov pod touto stavbou. S takýmto právnym posúdením sa odvolací súd nestotožňuje.
Predovšetkým ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka neumožňuje súdu zriaďovať vecné
bremeno k pozemku pod stavbou. Podľa cit. ustanovenia (zavedeného novelou Občianskeho zákonníka
č. 568/2007 Z. z.) „ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k

stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech
vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. Toto ustanovenie teda umožňuje
zriadiť vecné bremeno rozhodnutím súdu v tých prípadoch, ak vlastník stavby nie je zároveň vlastníkom
priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. Návrh na zriadenie vecného
bremena môže podať vlastník stavby, v prospech ktorého súd zriadi vecné bremeno spočívajúce v práve

cesty cez priľahlý pozemok. Priľahlý pozemok je pozemok, cez ktorý sa vlastník stavby môže dostať ku
komunikácii, prípadne k pozemku, z ktorého má možnosť dostať sa ku komunikácii. V danej veci však
o takýto prípad nešlo, nakoľko pozemok pod stavbou nemožno považovať za tzv. priľahlý pozemok, ku
ktorému cit. ustanovenie umožňuje zriadiť vecné bremeno súdom. Cieľom cit. ustanovenia teda nie je
vysporiadať vzťahy k pozemkom pod stavbami, ale vysporiadať vzťahy k priľahlým pozemkom vedúcim

k takejto stavbe, a to zriadením práva cesty cez tento priľahlý pozemok (čo nie je to isté ako právo
zriadenia stavby na pozemku). Návrhom podaným podľa ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka
teda nebolo možné žiadať zriadiť vecné bremeno k samotnému pozemku pod stavbou, ale iba vecné
bremeno k priľahlému pozemku (v podobe práva cesty cez tento pozemok) na to, aby sa vlastník takejto
stavby mohol k tejto stavbe vôbec dostať (mal k nej prístup). Ak potom súd prvej inštancie s odkazom

na ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka zriadil trvalé vecné bremeno k pozemku pod stavbou,
jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Jediným riešením tejto situácie je
uplatňovanie si nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (zo strany žalovaných proti žalobcovi), z
dôvodu, že žalobca (v súčasnosti) užíva časť pozemkov vo vlastníctve žalovaných
bez právneho dôvodu (t. j. bez titulu oprávňujúceho ho v súčasnej dobe túto časť pozemkov užívať

- t. j. nemá k časti pozemkov pod stavbou uzavretú napr. nájomnú zmluvu). Uvedené je preto inou
situáciou,nežboloposudzovaniestavbyakooprávnenej/neoprávnenejpremožnúaplikáciuustanovenia
§ 135c Občianskeho zákonníka (tu už nejde o posudzovanie stavby ako oprávnenej/neoprávnenej z
hľadiska aplikácie § 135c Občianskeho zákonníka, ktorej oprávnenosť, ako už bolo uvedené vyššie, sa
posudzuje iba z hľadiska, či táto stavba bola oprávnenou v čase jej výstavby, t. j. či staviteľ mal v čase

jej výstavby užívací titul k pozemku). Inak povedané, to, že stavba bola v čase jej zriadenia stavbou
oprávnenou (nakoľko oprávnenie na jej zriadenie právnemu predchodcovi žalobcu vyplývalo zo zákona),
ešte neznamená, že aj v súčasnej dobe má týmto vlastník takejto stavby naďalej upravený vzťah k
pozemku pod ňou. Právny predchodca žalobcu teda síce mal právny titul (zákon) na samotnú výstavbu
(zriadenie) stavby na pozemku (v súčasnosti vo vlastníctve) žalovaných, avšak v súčasnej dobe (po

zrušení zákonov o družstevníctve) nemá užívanie (časti) pozemku pod touto stavbou s vlastníkmi tohto
pozemku upravený. Preto, pokiaľ ide výlučne o užívanie tohto pozemku, resp. jeho časti (nie z pohľadu
času zriadenia stavby na ňom), žalobca v súčasnej dobe nemá žiaden titul na jeho užívanie a preto časť
pozemku žalovaných (na ktorom sa stavba sýpky nachádza) žalobca užíva bez právneho dôvodu (titulu).
Tým vzniká žalovaným nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie časti ich pozemku. V

prípade užívania cudzieho pozemku bez právneho titulu umiestnením stavby na ňom je pasívne vecne
legitimovaným skutočný vlastník stavby na cudzom pozemku, kedy k jeho obohateniu dochádza už zo
samotnéhotituluvlastníckehopráva,ktorézakladájehooprávnenieužívaťstavbu.Povinnosťposkytovať
náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, stíha vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým
spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo. Z rovnakých dôvodov nie je podstatné ani to, či príp. komu

prináša užívanie stavby zisk (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. júna 2019, sp.
zn. 8 Cdo 186/2018). Možno teda uzavrieť, že za danej situácie, nebol súd oprávnený zriadiť v prospech
vlastníka stavby vecné bremeno podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka k pozemku pod stavbou,
ale vlastníkovi tejto stavby nezostáva iné, než sa buď dohodnúť s vlastníkmi pozemku na nájomnompríp. inom zmluvnom vzťahu, z ktorého bude vyplývať jeho právo, ako vlastníka stavby, tento pozemok
užívať, alebo žalovaným vzniká právo domáhať sa voči žalobcovi vydania bezdôvodného obohatenia
za užívanie časti ich pozemkov žalobcom bez právneho titulu, kde bezdôvodné obohatenie vzniká už

samotným umiestnením stavby žalobcu na tomto pozemku. Z týchto dôvodov súd výrokom I. nerozhodol
správne, nakoľko vo veci aplikoval ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré uvedenú
situáciu neupravuje.

16. Ani výrok II. napadnutého rozsudku nepovažoval odvolací súd za správny, nakoľko ním súd

zriadil vecné bremeno (trvalého charakteru po neurčitú dobu) v prospech vlastníka stavby (žalobcu),
spočívajúce v strpení nevyhnutnej údržby, opravy stavby sýpky a v umožnení vlastníkovi stavby
(žalobcovi) vstup na parcely F. vo vlastníctve žalovaných. V tomto smere potom aplikoval ustanovenie
§ 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd rovnako potom poukazuje na to, že súd nemôže
uložiť povinnosti podľa ustanovenia § 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka zriadením vecného bremena
trvalého charakteru na neurčitú dobu. Podľa cit. ustanovenia, vlastníci susediacich pozemkov sú povinní

umožniť na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup na svoje pozemky, prípadne na stavby na nich
stojace, pokiaľ to nevyhnutne vyžaduje údržba a obhospodarovanie susediacich pozemkov a stavieb.
Ak tým vznikne škoda na pozemku alebo na stavbe, je ten, kto škodu spôsobil, povinný ju nahradiť;
tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Predovšetkým vecné bremeno má trvalý charakter, čo sa vymyká
pojmu použitému v cit. ustanovení „na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere“. Nevyhnutnou údržbou

treba rozumieť nielen opravy, ale aj úpravy stavieb tak, aby zodpovedali stavebnotechnickým a iným,
najmä bezpečnostným predpisom, napríklad predpisom o požiarnej ochrane
a pod. Obhospodarovanie susediacich pozemkov a stavieb nie je totožné s údržbou, preto
ho treba chápať ako každú inú nevyhnutnú hospodársku činnosť, ktorú vlastník musí vykonať, aby
nezmaril výsledky hospodárskej činnosti na vlastnom pozemku alebo vo vlastnej stavbe. Nevyhnutnosť

údržby a obhospodarovania musí vyplynúť z následkov, ktoré by vznikli, ak by sa takáto údržba alebo
obhospodarovanie susediaceho pozemku či stavby neuskutočňovalo. Údržbu a obhospodarovanie
možno vykonávať len v nevyhnutnej miere a nevyhnutnú dobu. To sú kritériá,
ktoré treba posudzovať objektívne, pričom treba vychádzať z určitého časového priemeru, za aký
sa úkony údržby a obhospodarovania v nevyhnutnej miere dajú uskutočniť. Ustanovenie konkrétne

nevymedzuje, ktoré osoby sú oprávnené vstupovať na susediaci pozemok alebo susediacu stavbu. Z
toho vyplýva, že oprávnená osoba môže za zákonných predpokladov použiť na nevyhnutnú údržbu a
obhospodarovanie aj iné kvalifikované osoby (napr. na remeselnícke práce, výkony na pozemkoch a
pod.). V tomto ustanovení je obsiahnutá aj osobitná zodpovednosť za škodu, ktorá vznikne po tom, čo
vlastník susediaceho pozemku umožnil vstup za predpokladov uvedených v odseku 3. Zodpovednosť

za škodu vzniká vtedy, keď vznikla škoda na stavbe alebo pozemku v dôsledku vstupu na pozemok.
Ide o absolútnu objektívnu zodpovednosť, ktorej sa nemožno v žiadnom prípade zbaviť. Z ustanovení
obsiahnutých v prvom oddiele druhej hlavy Občianskeho zákonníka možno použiť iba ustanovenie
o spôsobe a rozsahu náhrady škody. Inak sa tento nárok výlučne posudzuje podľa špeciálneho
ustanovenia (§ 127 ods. 3).

17. Vstup na pozemok suseda je vážnym zásahom do jeho vlastníckeho práva, preto sa podľa
§ § 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje len vtedy, keď to nevyhnutne vyžaduje údržba
a obhospodarovanie susediacich stavieb a pozemkov. Vstúpiť na susedný pozemok je vlastník
susediacej nehnuteľnosti oprávnený len v takom rozsahu, v akom je to na obhospodarovanie jeho

pozemku alebo stavby nevyhnutné (R 50/1985 , R 37/1985). Občiansky zákonník v ustanovení §
127 ods. 3 teda zakotvuje povinnosť vlastníka umožniť vstup susedovi na svoj pozemok za splnenia
ustanovených podmienok. Vstup na pozemok sa pripúšťa len vtedy, keď to nevyhnutne vyžaduje údržba
a obhospodarovanie pozemkov alebo stavieb. Nie však každá údržba a obhospodarovanie pozemku
alebo stavby môže založiť právo vstupu na susedov pozemok. Toto právo vzniká len vtedy, keď údržba

stavby a obhospodarovanie pozemku takýto vstup nevyhnutne vyžaduje. Vstupom je potrebné rozumieť
nielen samotné vstúpenie, teda prekročenie hranice susedovho pozemku, ale tiež pobyt na ňom,
obmedzený účelom vstupu, t. j. podmienkami uvedenými v citovanom ustanovení. Vstupom na susedov
pozemok v zmysle tohto ustanovenia je teda aj pobyt po dobu nevyhnutnú na vykonanie úkonov, ktoré
si vyžaduje údržba alebo obhospodarovanie vlastného pozemku. Nemožno ním teda rozumieť trvalé

právo priechodu, alebo dokonca trvalé právo prejazdu motorovými alebo nemotorovými vozidlami (R
3/1988 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Ide teda o prípad úpravy susedských práv, kde v
ustanovení § 127 ods. 3 OZ sú upravené podmienky vstupu na susedný pozemok a povinnosť vlastníka
vstup strpieť, resp. umožniť. Tohto práva (vstupu na cudzí pozemok) sa možno domáhať žalobouna stanovenie povinnosti umožniť vstup na susedný pozemok. Ak by miera nevyhnutnosti vstupov
mala dosiahnuť takú úroveň, že by sa obmedzenie vlastníckeho práva suseda blížilo alebo prakticky
rovnalo obmedzeniu rovnajúceho sa vecným bremenám, nie je súd oprávnený takéto právo podľa § 127

ods. 3 Občianskeho zákonníka priznať, pretože by tým došlo k výraznému obmedzeniu vlastníckeho
práva bez akejkoľvek náhrady. V takom prípade by mal súd žalobu opierajúcu sa o ustanovenie § 127
ods. 3 Občianskeho zákonníka zamietnuť. Frekvencia a najmä pravidelnosť požadovaných zásahov
do práva suseda nemôže byť totiž taká, že by sa prakticky rovnala obmedzeniu založenému právom
zodpovedajúcim vecnému bremenu. Takéto obmedzenie bez akejkoľvek náhrady nie je prípustné,

keďže by neprimerane zvýhodňovalo jedného vlastníka na úkor druhého vlastníka (k tomu pozri napr.
uznesenie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 3429/2007). Pri posudzovaní, na akú nevyhnutnú dobu a do
akej nevyhnutnej miery je vlastník susediaceho pozemku povinný umožniť vstup na svoje pozemky,
prípadne na stavby na nich stojace, sa zásadne prihliada na objektívnu potrebu toho, kto sa práva
vstupu dovoláva, nie na to, do akej miery bude vlastník susediaceho pozemku vo svojom vlastníckom
práve obmedzený. Právo vstúpiť na pozemok za účelom obhospodarovania susedných pozemkov alebo

stavieb nemožno priznať, pokiaľ by tým došlo bez náhrady k obmedzeniu práva vlastníka susediaceho
pozemku v rozsahu blížiacom sa rozsahu alebo v podstate rovnajúcom sa povinnostiam vyplývajúcim
z vecného bremena (rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1281/2002).

18. S poukazom na uvedené odvolací súd uzatvára, že podľa ustanovenia § 127 ods. 3 Občianskeho

zákonníka (ktoré vo veci aplikoval súd prvej inštancie) nemôže súd zriadiť (trvalé) vecné bremeno (ako to
urobilsúdprvejinštancie),alemožnoibavlastníkovisusediacehopozemku(žalovaným)uložiťpovinnosť
umožniť vstup (žalobcovi) na svoj pozemok (po určitú stanovenú dobu) a v nevyhnutnej miere za účelom
vykonania (konkrétne označenej) údržby alebo (konkrétne označeného) obhospodarovania susediacich
stavieb (táto povinnosť teda nemá byť uložená v podobe zriadenia (po neobmedzenú dobu) vecného

práva k cudzej veci vo forme vecného bremena, ale iba ako súdom uložená konkrétna povinnosť).
Ak potom súd prvej inštancie túto povinnosť žalovaným formuloval tak, že ju uložil v podobe zriadenia
vecného bremena, nepostupoval správne a jeho rozhodnutie (aj vo výroku II.) spočívalo na nesprávnom
právnom posúdení veci.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd (bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania, nakoľko
skutkový stav bol súdom prvej inštancie zistený v dostatočnom rozsahu a nesprávnosť rozhodnutia súdu
prvej inštancie spočívala len v nesprávnom právnom posúdení veci - konkrétne v nesprávnej interpretácii
použitých právnych noriem) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch (výroky I., II.) zmenil
tak, že žalobu v tejto časti zamietol (§ 388 CSP).

Iba okrajom k namietanému postupu súdu prvej inštancie, ktorým tento podľa žalovaných nezisťoval
existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na žalovanom určení, odvolací dodáva, že žaloba
o zriadenie vecného bremena nie je určovacou žalobou a teda v danom prípade nebolo potrebné
sa zaoberať existenciou/neexistenciou naliehavého právneho záujmu. V danom prípade totiž nešlo
o určenie existencie/neexistencie vecného bremena k nehnuteľnosti, ale o jeho samotné zriadenie

rozhodnutím súdu (teda o rozhodnutie s konštitutívnymi účinkami). Pokiaľ ide o
výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok III.), t.
j. pokiaľ išlo zriadenie vecného bremena spočívajúceho v prechode pešo a motorovými vozidlami cez
pozemky žalovaných, tento nebol odvolaním (zo strany žalobcu) napadnutý a nadobudol právoplatnosť.
Pokiaľ ide o výrok IV. napadnutého rozsudku, tento nebolo podľa názoru odvolacieho

súdu potrebné rušiť, nakoľko ním súd nerozhodol o právach alebo povinnostiach sporových strán (nešlo
tu o rozhodnutie v merite veci), ale ním iba konštatoval, že o výške prípadnej odplaty za zriadenie
vecného bremena súd rozhodne v konečnom rozsudku, pričom vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho
súdu, uvedené konštatovanie stratilo svoje opodstatnenie.

20. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že žalovaným, úspešným v konaní, priznal ich náhradu voči žalobcovi v rozsahu 100%. Trovy
konania u žalovaných v danom prípade spočívali v súdnom poplatku za odvolanie vo výške 199 eur
(potom, čo žalovaní tento poplatok uhradia súdu).

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s
ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).