Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/365/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109209122
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2109209122.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: O. K., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, T., zastúpená
advokátskou spoločnosťou: Kucek, Havlík & Partners s.r.o., Račianska 61, Bratislava, IČO: 36 865
192, proti odporcom: 1/ N. U., nar. XX.XX.XXXX, V. X, 2/ Q. K., nar. XX.XX.XXXX, T. X, T., zastúpený
opatrovníkom: T. K., nar. XX.XX.XXXX, T. X, T., 3/ L.M.FINANC s.r.o., Tehelná 8, Trnava, IČO: 36 250
244, zastúpení advokátom: JUDr. Juraj Almáši, Vajnorská 5, Bratislava, o určenie neplatnosti kúpnych

zmlúv a určenie vlastníctva, na odvolanie navrhovateľky a odporcu 1/ proti uzneseniu Okresného súdu
Trnava č. k. 16C 163/2009-307 zo dňa 15. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti o uložení povinnosti navrhovateľke
zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením napadnutým odvolaním prvostupňový súd uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť právnemu

zástupcovi odporcu 1/ trovy právneho zastúpenia vo výške 23.119,91 eur do troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia. Odporcom 2/ a 3/ súd náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 11 ods. 1, § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Zb.
vecne odôvodnil tým, že pri vymeriavacom základe 721,40 eur 1/13 predstavuje čiastku 55,47 eur
(neoceniteľnáčasť),hodnotavšetkýchnehnuteľnostíje2.502.851,16eur(oceniteľnáčasť),zktorejsumy

hodnota jedného úkonu predstavuje 5.426,51 eur, spolu teda jeden úkon právnej pomoci po pripočítaní
sumy55,47eurpredstavuječiastku5.481,98eur.Nemožnopodľanázorusúduurčovaťodmenuzajeden
úkon pri oceniteľnej časti jednotlivo podľa zmlúv, rozhodujúca je súhrnná hodnota, z ktorej súd vychádza
pri určení hodnoty jedného úkonu. Poukázaním na § 142 ods. 1 O.s.p. úspešným odporcom súd priznal
náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia v zmysle § 10, § 11 ods. 1, § 17 vyhlášky, prevzatie
a príprava zastúpenia, pojednávanie 25.02.2010, 25.03.2010, vyjadrenie k odvolaniu (polovičný úkon)

teda jeden, 3 úkony po 6.481,98 eur, jeden polovičný 2: 740,99 spolu 19.186,93, k tomu DPH 3.837,38
eur, pojednávanie 24.03.2011 - 1/13 vymeriavacieho základu - 64,36 eur s DPH, paušál 4 x 7,81 eur,
DPH 20%, cestovné 96,54 eur, strata času 173,12 eur, spolu 23.119,91 eur. Cestovné priznal súd podľa
cestovných náhrady vyhlášky č. 40/09 Zb. za vozidlo Škoda Fabia pri spotrebe 6,2 l/100 km a cestovné
Bratislava - Trnava a späť, 1 cesta 56,51 eur + PHM 1,195 eur/liter, 12 x 72 x 1,1,195 predstavuje 15,20
eur, celkovo 56,51 + 15,20 eur, spolu 71,71 eur, 24.03.2011, 6,2 x 1,41 predstavuje 8,74 eur, cestovné

náhrady 80,45 eur pri pojednávaniach trikrát. Strata času v zmysle § 17 vyhlášky predstavuje 11,59
eur/30 min. teda 12 x 11,59 eur, spolu 139,08, 6 x 12,35, spolu 151,43 eur pri troch pojednávaniach mimo
sídla advokátskej kancelárie. Súd nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za ďalšiu konzultáciu
s klientom dňa 20.02.2010, o ktorej bolo predložené dodatočné vyhlásenie, pričom nie je zrejmé čoho
sa konzultácia mala týkať, keď iba predchádzala pojednávaniu a konzultácia bola súčasťou úkonu
prevzatia a prípravy zastúpenia. Nejaví sa teda ani účelná a podstatná pre zastupovanie. Takýto úkon

nebol podľa názoru súdu potrebný, účelný a nevyhnutný. Rovnako súd nepriznal ani náhradu trov za
úkon vyčíslenie trov podľa názoru Krajského súdu v Trnave, nakoľko vyčíslenie trov je predovšetkýmpovinnosťou advokáta, nejedná sa o úkon v zmysle vyhlášky. Odporcovia 2/ a 3/ si náhradu trov konania
neuplatnili.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie navrhovateľka a domáhala sa, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zmenil tak, že navrhovateľka je povinná zaplatiť právnemu zástupcovi odporcovi 1/ trovy
právneho zastúpenia vo výške 611,91 eur do troch dní a zároveň je povinný nahradiť oprávnenému trovy
odvolacieho konania vo výške 43,36 eur na účet právneho zástupcu. Zároveň žiadala, aby v prípade
potvrdenia uznesenia súdu prvého stupňa bolo vyslovené vo výroku, že je dovolanie prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Ako odvolací dôvod uviedla § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p., pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Prvostupňový súd uvádza, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti kúpnych zmlúv teda
neoceniteľný predmet konania a určenie vlastníctva ako oceniteľný predmet konania a na základe tejto
úvahy súd postupoval pri určení výšky náhrady trov právneho zastúpenia právnemu zástupcovi odporcu
1/. Navrhovateľka je názoru, že súd pri určovaní a vyčíslení výšky trov právneho zastúpenia postupoval

nesprávne, pretože rozdelil na dva samostatné predmety konania, z ktorých následne vyčísloval trovy
právneho zastúpenia, pričom súd absolútne nesprávne posúdil predmet konania resp. jeho časť určenie
vlastníctva ako oceniteľný predmet konania. Navrhovateľka je názoru, že vyčíslovanie trov právneho
zastúpenia ako aj trov konania vôbec sa vždy uskutočňuje vzhľadom na predmet konania. Určenie
neplatnosti kúpnych zmlúv ako aj určenie vlastníctva tvoria dve samostatné časti jediného predmetu

konania, ktoré sa navzájom podmieňujú, teda bez určenia platnosti resp. neplatnosti kúpnych zmlúv
by nebolo možné určiť vlastníctvo, teda či tu vlastnícke právo je alebo nie je, v dôsledku čoho obe
uplatnené jedným návrhom a o nich bolo konané a rozhodované súčasne v jednom konaní. Pokiaľ sa
navrhovateľka domáhala v jednej žalobe súčasne určenia neplatnosti kúpnych zmlúv a zároveň určenia,
či tu vlastnícke právo je alebo nie je, nestáva sa návrh na určenie neplatnosti kúpnych zmlúv teda

ani návrh na určenie vlastníctva na účely určenia vyčíslenia trov právneho zastúpenia samostatným
predmetom konania a preto súd nie je oprávnený takýmto spôsobom trovy právneho zastúpenia určovať
a vyčíslovať, pretože sa má zachovať jednota predmetu konania. Určenie vlastníctva je priamo závislým
od určenia neplatnosti kúpnych zmlúv, teda ich nemožno oddelene pre účely určenia náhrady trov
právneho zastúpenia samostatne určiť ako predmet oceniteľný a predmet neoceniteľný peniazmi. V tejto

súvislosti sa domnieva, že je možné analogicky postupovať a využiť argumentáciu Najvyššieho súdu
SR v rozhodnutí spis. zn. 2Obo 161/2008. Navrhovateľka má za to, že súd mal správne vyčísliť trovy
právneho zastúpenia z predmetu konania ako celku, ktorý nie je možné oceniť peniazmi.

Súd vychádzal teda z absolútne nesprávneho právneho názoru, že návrh na určenie vlastníctva je

oceniteľným premetom konania. Návrh na určenie neplatnosti kúpnych zmlúv a určenie vlastníctva
je svojou povahou určovacou žalobou, s ktorým záverom sa stotožnil aj súd prvého stupňa, pričom
hodnotu tohto práva nie je možné vyjadriť v peniazoch. Súd mal teda pri určovaní náhrady trov právneho
zastúpenia aplikovať § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. podľa ktorého základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Tento
názor potvrdzuje aj ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR, rozhodnutie spis. zn. 1MObdoV 17/2006,
z ktorého vyplýva, že ak je žaloba určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) O.s.p. pri posudzovaní náhrady
trov konania úspešnému účastníkovi platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa § 11
ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ako v spore s neoceniteľnou hodnotou sporu. Zároveň v citovanom

rozhodnutí je uvedené, že pokiaľ je konanie svojim charakterom vzhľadom na žalobu určovacím sporom,
a to bez ohľadu na výšku pohľadávky či plnenia, ktoré súvisí s predmetom sporu, má súd pri určení
výšky tarifnej odmeny vychádzať z princípu, že žalobcovi patrí náhrada trov tak ako v určovacom spore
s neoceniteľnou hodnotou veci, teda podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

Odvolateľka podporne argumentuje použitím analógie pri určení nároku na trovy právneho zastúpenia
ako v konaní s neoceniteľným predmetom sporu, so spôsobom určenia výšky súdneho poplatku podľa
§ 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.
Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov položka 1 písm. b) je súdny poplatok z návrhu na začatie konania,
ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi suma 99,50 eur, pričom pri tejto položke sa výslovne

uvádza, že takýmto je okrem iného i návrh na začatie konania o určenie, či tu právny vzťah je alebo
nie je t.j. ak sa konanie začína na základe určovacej žaloby. V predmetnej veci prvostupňový súd
navrhovateľke za podanie návrhu na začatie konania vyrubil súdny poplatok vo výške 99,50 eur, čím
sa na začiatku konania určilo, že predmet konania nemožno oceniť peniazmi, teda určil sa charakterpredmetu konania ako neoceniteľný a po celý čas konania súd takto vo veci konal a rozhodoval.
Navrhovateľka preto zastáva názor, že ak už raz súd po začatí konania určil charakter predmetu konania
teda určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie vlastníctva ako predmet konania neoceniteľný v

peniazoch, je neprípustné, aby ho počas konania v jednotlivých štádiách svojvoľne menil, teda v určitom
štádiu rozhodoval a konal o veci ako o predmete, ktorého hodnotu nemožno určiť v peniazoch, v inom
štádiu o ňom konal ako o predmete, ktorého hodnota je vyjadriteľná v peniazoch. Opodstatnenosť
tejto analógie legis potvrdzuje i Najvyšší súd SR, ktorý v rámci svojej ustálenej rozhodovacej praxe
konštatuje, že ak sa na výšku pohľadávky, ktorá je však predmetom určovacej žaloby, neprihladia pri

vyrubení súdneho poplatku, potom nie je možno ani pre účely výpočtu odmeny advokáta za jeden úkon
právnej služby výšku tejto pohľadávky vziať do úvahy a jej výšku správne určiť vychádzajúc z toho,
že hodnotu veci alebo práva nemožno vyjadriť v peniazoch. Zároveň poukázala na článok 40 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v zmysle ktorého každý má právo na to, aby sa o jeho veci vykonal právne
relevantný výklad aplikovanej právnej normy. Teda navrhovateľka zastáva názor, že prvostupňový súd
v dôsledku nesprávneho postupu pri aplikácii § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vyčíslil výšku trov

právneho zastúpenia odporcu 1/ v nesprávnej výške a teda navrhovateľku zaviazal uhradiť právnemu
zástupcovi odporcu 1/ trovy právneho zastúpenia v takej výške, ktoré niekoľkonásobne prevyšujú
hodnotu trov právneho zastúpenia. Navrhovateľka je preto názoru, že v predmetnej právnej veci mal
priznať právnemu zástupcovi odporcu 1/ trovy nasledovne: prevzatie a príprava právneho zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom (2009) - 1 x 53,49 eur + režijný paušál vo výške 6,95 eur + 20% DPH,

účasť na pojednávaní dňa 25.02.2010 - 1 x 55,49 eur + režijný paušál vo výške 7,21 eur + 20% DPH,
účasť na pojednávaní dňa 25.03.2010 - 1 x 55,49 eur + režijný paušál vo výške 7,21 eur + 20% DPH,
vyjadrenie k odvolaniu (2010) - 1 x 55,49 eur + režijný paušál vo výške 7,21 eur + 20% DPH, účasť na
pojednávaní zo dňa 24.03.2011 - 1 x 57,- eur + režijný paušál 7,41 eur + 20% DPH + cestovné vo výške
96,54eur+stratačasuvovýške173,12eur.Celkovávýškatrovprávnehozastúpeniapredstavuje611,91

eur. V neposlednom rade navrhovateľka poukazuje aj na celkovú nejasnosť a absolútnu zmätočnosť
napadnutého uznesenia vzhľadom na nelogický spôsob výpočtu trov právneho zastúpenia, súd dospel
k nejasným a nevysvetliteľným hodnotám tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby a to
vzhľadom na nepochopiteľnú výšku režijného paušálu vo výške 7,81 eur pripočítanú ku každému úkonu
právnej služby.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie aj odporca 1/ výlučne v časti nepriznania plnej náhrady trov
konania a žiadal, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo v časti nepriznania trov právneho zastúpenia
zmenené tak, že súd prizná trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi odporcu 1/ vo výške
32.638,- eur. Dôvodil, že vyčíslenie trov právneho zastúpenia bolo realizované v súlade s vyhláškou č.

655/2004 Z.z. a bolo riadne vydokladované. Súd nepriznal náhradu trov za konzultáciu, niektoré úkony
nedôvodne krátil nad rámec právneho predpisu.

Opatrovník odporcu 2/ a odporca 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že odvolanie
považujú za neodôvodnené, pretože prvostupňový súd správne rozhodol o výške odmeny za jednotlivé

úkony. Navrhli odvolanie navrhovateľky ako nedôvodné zamietnuť a z hľadiska odporcu zmeniť v súlade
s odvolaním a priznať odmeny aj za krátené úkony a nepriznané úkony a to v súlade s vyúčtovaním
trov právneho zastúpenia.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolania podala včas

oprávnenáosoba-účastníkkonania(§201a§204ods.1O.s.p.)protirozhodnutiu,protiktorémujetento
opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) preskúmal uznesenie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľkyaodporcu1/(§212ods.1O.s.p.)adospelkzáveru,žeodvolaniasúvnapadnutomvýroku
dôvodné pre vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím sa účastníkovi

konania postupom súdu odňala možnosť pred ním konať.

Predmetom preskúmania odvolacieho súdu bola správnosť rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa
o uložení povinnosti navrhovateľke zaplatiť náhradu trov konania odporcu 1/.

Uplatneným odvolacím dôvodom u oboch odvolateľov je, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal,
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie

súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv
účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo
na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj
s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr.

rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na
každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c.

Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy
a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd

vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.“

Porovnaním odôvodnenia preskúmavaného uznesenia s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami

a ich výkladom je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia sa nedá
vôbec zistiť akým spôsobom súd postupoval pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia, pretože
spôsob výpočtu nie je možný zistiť z tohto rozhodnutia, ide o nedostatočné odôvodnenie, nejasnosť,
neprehľadnosť a zmätočnosť. Súd prvého stupňa priznal odmenu za jednotlivé úkony právnej služby,
ktorú zdôvodnil, že ide za jeden tri úkony po 6.481,98 eur čo by predstavovalo za tri úkony 19.445,94

eur, jeden polovičný úkon 2.740,99, spolu 19.186,93 eur čo však matematicky nezodpovedá spočítaniu
odmeny za tri úkony po 6.481,98 resp. jedného úkonu a k tomu jedného polovičného úkonu. Priznaný
režijný paušál za 4 úkony po 7,81 eur nie je bližšie zdôvodnený, pričom úkon právnej služby prevzatie
a príprava zastúpenia bol vykonaný v roku 2009, nasledovné úkony boli v roku 2010 a režijný paušál v
tomto období nemal rovnakú hodnotu. Priznané cestovné náklady predstavujú 96,54 eur v nasledovnom

odseku boli bližšie rozpísané, nie je zrejmé za ktoré pojednávanie bolo priznané cestovné vo výške
96,54 eur a strata času vo výške 173,12 eur nekorešponduje s rozpisom straty času v nasledujúcom
odseku kde je uvedená suma 151,43 eur za tri pojednávania.

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (167 ods. 2 O.s.p.)

je okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované správnym.
Navyše odvolací súd nemôže svojou činnosťou nahrádzať činnosť zverenú do výlučnej kompetencie
súdu prvého stupňa.S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o
uložení povinnosti navrhovateľke zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov konania zrušil podľa § 221 ods. 1

písm. f) O.s.p., keďže nedostatočným odôvodnením prvostupňového rozsudku sa účastníkom odňala
možnosť konať pred súdom a podľa odseku 2 tohto ustanovenia v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude podrobne rozpísať priznanie odmeny za jednotlivé úkony právnej

služby, uviesť o aký úkon ide, kedy bol vykonaný, aká je odmena za tento úkon právnej pomoci a podľa
akéhopredpisu.Pripriznanírežijnéhopaušálujepotrebnéuviesťjehovýšku aktoréhoúkonusatýka.Ak
súd priznal daň z pridanej hodnoty je potrebné uviesť sadzbu dane z pridanej hodnoty, sumu z ktorej daň
priznal a akú výšku dane z pridanej hodnoty priznal. Cestovné náhrady je potrebné špecifikovať za ktoré
úkony boli priznané, uviesť koľko predstavuje spotreba pohonných hmôt a koľko náhrada. Stratu času je
potrebné odôvodniť za ktoré úkony právnej služby bola osobitne priznaná. Povinnosťou prvostupňového

súdu v ďalšom konaní bude opätovne spravodlivo rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite
v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.

V novom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodne i o náhrade trov tohto odvolacieho konania podľa §
224 ods. 3 O.s.p.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.