Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. august 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31CoKR/3/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118203751
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2118203751.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, D.
- XXXX E., E. E., zast.: JUDr. Peter Zajac, advokát, Jána Stanislava 39, Bratislava, proti žalovanému:
JUDr. Peter Sopko, LL.M., Pavlínska 24, Trnava, správca úpadcu: ELSO spol. s r.o., v konkurze, IČO:
31 337 511, Kúpeľná ul. 1/2014, Šamorín, o obnovu konania, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 25.11.2020, č. k. 36Cbi/12/2018-241, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok sa vo výroku I mení tak, že žaloba na obnovu konania právoplatne skončeného
rozsudkom Okresného súdu Trnava z 18.02.2015, č. k. 36Cbi/7/2012-140 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Trnave z 20.06.2016, č. k. 31CoKR/3/2015-176 sa zamieta.

Napadnutý rozsudok sa vo výroku II mení tak, že návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 18.02.2015, č. k. 36Cbi/7/2012-140 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z
20.06.2016, č. k. 31CoKR/3/2015-176 sa zamieta.

Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde

Trnava pod sp. zn. 36Cbi/7/2012 (výrok I), odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Trnava z
dňa 18.2.2015, č. k.: 36Cbi/7/2012-140 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 20.06.2016,
č. k.: 31CoKR/3/2015-176 (výrok II) a uložil úpadcovi povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania
v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením (výrok III).

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav relevantný na účely
odvolacieho konania:

Okresný súd Trnava rozsudkom z 18.02.2015, č. k. 36Cbi/7/2012-140 (ďalej len „prvoinštančný
rozsudok“) vo veci žalobcu (tu: žalovaného) JUDr. Peter Sopko, LL.M., správca úpadcu ELSO, spol.
s r.o., proti žalovanej (tu: žalobkyni) A. B. o určenie neúčinnosti právneho úkonu, rozhodol tak, že

vyplatenie záväzku úpadcu žalovanej dňa 31.01.2011 vo výške 281.212,75 € v zmysle výdavkového
pokladničného dokladu z 31.01.2011 (ďalej len „VPD“) je voči konkurzným veriteľom v konkurze
úpadcu vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 25K/33/2011 právne neúčinné. Zároveň
súd uložil žalovanej povinnosť poskytnúť konkurzným veriteľom úpadcu peňažnú náhradu rovnakejsume do dotknutej podstaty. Dňa 17.03.2015 bola žalobkyni doručená zásielka, obsahom ktorej bol
prvoinštančný rozsudok. Dňa 22.03.2015 sa žalobkyňa osobne stretla so svedkom F., ktorý ju informoval
o súdnom konaní prebiehajúcom na Slovensku, ktorého mala byť účastníčkou, a v ktorom malo byť

sfalšované plnomocenstvo ňou udelené na zastupovanie v konaní zástupcom AK Herceg s.r.o. a
mal byť aj sfalšovaný listinný dôkaz predložený v pôvodnom konaní – VPD. O pôvodnom súdnom
konaní sa žalobkyňa dozvedela už v marci roku 2015, keďže na osobnom stretnutí so svedkom
F. bolo premetom rozhovoru aj súdne konanie, v súvislosti s ktorým mala byť od nej požadovaná
pohľadávka, a v súvislosti s ktorým súdnym konaním a v ňom uplatňovanou pohľadávkou jej svedok

F. podpísal písomné potvrdenia o sfalšovaní listinného dôkazu – VPD predloženého v pôvodnom
súdnom konaní a plnomocenstva na zastupovanie. Žalobkyňa sa síce o VPD dozvedela ešte v priebehu
pôvodného súdneho konania, najneskôr v marci 2015, avšak bola svedkom Somogyim ubezpečená,
že tento dôkaz nemá žiadnu relevanciu, keďže on sám jej potvrdil a vyhlásil, že žiadnu finančnú
sumu jej nikdy na základe tohto dôkazu (VPD) nevyplatil. Svedok F. tak pred žalobkyňou sám priznal
sfalšovanie listín a ubezpečil ju, že vec dorieši. Dňa 20.06.2016 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.

k. 31CoKR/3/2015-176 (ďalej len „druhoinštančný rozsudok“) potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorý sa
následne stal právoplatným dňa 18.07.2016.

Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 397 písm. a), § 400, § 403 ods. 1 a 2,

§ 412 ods. 1, § 414, § 415 ods. 1, čl. 8., § 153 ods. 1 a 2 CSP takto:

Medzi stranami je sporné, či žaloba o obnovu konania bola podaná včas. Nakoľko, ak by žaloba bola
podaná oneskorene, tak už len z tohto dôvodu je nutné ju v zmysle § 413 ods. 1 písm. a) CSP

odmietnuť bez jej vecného preskúmania, bolo nutné ako prvé sa vysporiadať s touto skutočnosťou. Pre
relevantné posúdenie skutočnosti či a kedy sa mohla žalobkyňa o dôvode obnovy konania dozvedieť
je nutné prihliadnuť na osobité okolnosti prípadu. Podľa súdu je treba rozlišovať dve veci. A to kedy
sa žalobkyňa dozvedela (mohla dozvedieť) o samotnom súdnom konaní vedenom voči nej a kedy
sa dozvedela (mohla dozvedieť) o dôvode obnovy konania. Tieto skutočnosti nie je možné zamieňať.

Skutočnosť existencie a vedenia súdneho konania však podľa názoru súdu sama o sebe, bez ďalšieho
dôvodom obnovy konania nie je. Dôvodom obnovy konania je skutočnosť, že v pôvodnom konaní mal
pri rozhodovaní súd predovšetkým vychádzať z listinného dôkazu – VPD, o pravosti ktorého súd v
tom čase nemal pochybnosť a posúdil ho ako hodnoverný. Domnienka žalobkyne o tom, že sa jej
súdne konanie vzhľadom na potvrdenie sfalšovania pokladničného dokladu a plnomocenstva nedotýka

je síce pri posudzovaní jej možnosti dozvedieť sa o dôvode obnovy konania relevantná a súd prvej
inštancie ju vyhodnocoval, ale zásadné je to, že v marci 2015 ešte nebolo v pôvodnom súdnom
konaní právoplatne rozhodnuté, t. j. nebolo zrejmé, že existuje judikovaná pohľadávka voči žalobkyni,
a čo je rozhodujúce právoplatná pohľadávka je priznaná na základe dokazovania vychádzajúceho
zo spochybneného (sfalšovaného) dôkazu (!). Preto aj vedomosť žalobkyne výlučne len o tom, že

sa vedie súdne konanie, ktorého mala byť účastníčkou v spojení s jej vedomosťou o sfalšovaní
rozhodujúceho dôkazu je z pohľadu posúdenia jej možnej vedomosti o dôvode obnovy irelevatná.
Dôvodom obnovy nie je samotné súdne konanie, ale právoplatné skončenie súdneho sporu, v ktorom
súd pri priznaní pohľadávky voči žalovanej vychádzal ako z rozhodného dôkazu z listinného dôkazu, o
ktorom žalobkyňa mala vedomosť, že je sfalšovaný, spochybnený, a o ktorom sa oprávnene, vzhľadom

na konkrétne okolnosti prípadu (potvrdenie svedka F. o sfalšovaní dôkazu, jeho ubezpečenie, že pred
súdom potvrdí nevyplatenie sumy, že súd s ňou nekonal atď.) domnievala, že tento tak aj bude súdom
vyhodnotený a na jeho základe nebude voči nej priznaná žiadna pohľadávka. Preto zaujal súd prvej
inštancie názor, že žalobkyňa sa objektívne v roku 2015 o dôvode obnovy konania ešte dozvedieť
nemohla, a preto v tom čase resp. najskôr od začatia plynutia objektívnej lehoty dňa 19.07.2016

(deň po právoplatnosti) subjektívna lehota žalobkyni nemohla načať plynúť. Rozhodujúce je, kedy
preukázateľne bol druhoinštančný rozsudok doručený žalobkyni a – ako sama priznala – bolo to až
31.01.2018. Preto najskôr až dňa 01.02.2018 (deň nasledujúci po rozhodnej skutočnosti) mohla a
začala plynúť trojmesačná subjektívna lehota, ktorá uplynula dňa 01.05.2018. Treba zdôrazniť, že v
tej dobe už bolo pôvodné súdne konanie skončené a rozsudok bol od 18.07.2016 právoplatný, t. j.

nastalaajskutočnosťzakladajúcadôvodobnovykonania,akojetozdôvodnenévyššie.Takženaurčenie
začiatku subjektívnej lehoty má význam súčasné naplnenie dvoch podmienok a to doručenie rozsudku
žalovanej a jeho právoplatnosť. Až to je moment, keď sa žalobkyňa mohla dozvedieť o dôvode obnovy
konania (ktorým je skutočnosť, že v pôvodnom súdnom konaní mal súd pri rozhodovaní vychádzaťz listinného dôkazu, ktorého pravosť spochybňuje). Keďže žaloba bola podaná dňa 19.04.2018, tak
bola podaná včas. Až po vydaní odvolacieho rozsudku dňa 20.06.2016 a „správoplatnení“ celej veci
dňa 18.07.2016 sa naplnil dôvod obnovy, o ktorom sa žalobkyňa mohla vzhľadom na preukázané

skutočnosti dozvedieť najskôr až dňa 31.01.2018. Preto ak v konaní bolo preukázané, že jej bol zo
strany AK Herceg, s.r.o., dňa 17.03.2015 doručený výlučne iba rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa
18.02.2015, tak to samé osebe taktiež ešte neznamená, že sa žalobkyňa mohla objektívne dozvedieť
o dôvode obnovy konania, keďže dôvod obnovy konania ešte nenastal po vydaní prvoinštančného
rozhodnutia, ktorý jej bol doručený, ale až po vydaní druhoinštančného rozsudku. Až rozhodnutím

odvolacieho súdu bolo definitívne v pôvodnom súdnom konaní rozhodnuté proti žalobkyni na základe
spochybneného listinného dôkazu. Na základe toho zaujal súd prvej inštancie názor, že nie je dôležité,
kedy bol žalobkyni doručený výlučne iba (neprávoplatný) prvoinštančný rozsudok, ale kedy jej bol
doručený rozsudok právoplatný. V súvislosti s § 397 písm. a) CSP súd prvej inštancie konštatoval,
že ak by sa žalovaná riadne zúčastnila pôvodného konania (bola riadne zastúpená), tak bezpochyby
mohla súdu predložiť dôkazy týkajúce sa predmetu pôvodného konania, ktoré označuje a navrhuje až

v tomto konaní o obnove konania. V žalobe žalobkyňa označila za takéto dôkazy písomné potvrdenia
vystavenej jej svedkom F. dňa 22.03.2015, ktoré spochybňujú pravosť VPD zo dňa 31.01.2011 ako
rozhodujúceho dôkazu v pôvodnom konaní a plnomocenstva majúceho byť udeleného žalobkyňou AK
Herceg s.r.o. v pôvodnom konaní. Ďalším dôkazom, ktorý žalobkyňa označila a v pôvodnom konaní
nemohla predložiť je výsluch jej samotnej (výsluch strany), a osobný výsluch svedka F.. Je zrejmé, že

ak by dané dôkazy boli v pôvodnom konaní použité a vykonané, tak tieto môžu pre žalobkyňu privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci pôvodného konania, keďže súd pri pôvodnom rozhodovaní vychádzal
zo skutočnosti, že žalobkyni bola úpadcom (dlžníkom) zastúpeným svedkom F. suma 281.212,75 €
riadne vyplatená, ktorú skutočnosť mal preukazovať listinný dôkaz – VPD zo dňa 31.01.2011. Uvedená
skutočnosťjevkonaníoobnovukonaniadostatočnehodnovernespochybňovanávýsluchomžalobkyne,

svedka F., písomnými potvrdeniami svedka F., ale je taktiež relevantne spochybnený aj samotný listinný
dôkazpredloženývpôvodnomkonaní.Otázkasfalšovaniaplnomocenstvamávýznamibavtejsúvislosti,
že žalovaná „bez svojej viny“ nemohla použiť v pôvodnom konaní relevantné dôkazy, keďže sa „bez
svojej viny“ nemohla konania riadne zúčastniť a brániť sa aj predkladaním ďalších dôkazov. Preukázanie
sfalšovania plnomocenstva tak má význam iba pre naplnenie druhej zákonnej podmienky obnovy

konania zadefinovanej v § 397 písm. a) CSP (…kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny
nemohol použiť dôkazy v pôvodnom konaní). Dokazovaním vykonaným v konaní o obnovu konania bolo
spochybnené udelenie plnomocenstva žalobkyňou, resp. nebolo preukázané, že plnomocenstvo udelila
žalobkyňa a jej podpis na plnomocenstve je jej pravým vlastnoručným podpisom. V konaní tak bolo
preukázané, že v pôvodnom konaní bez svojej viny nemohla použiť relevantné dôkazy, keďže nebola v

konaní platne, účinné a riadne zastúpená. osobná účasť žalobkyne v konaní by znamenala jej možnosť
predkladať relevantné dôkazy spochybňujúce tvrdený stav a dôkazy protistrany (tak ako to urobila v
konaní o obnovu konania) a tým bez pochybností mohla privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie.
Žalobkyňa v konaní o obnovu uviedla konkrétny dôkaz – výpoveď svedka F., ktorý spochybňuje pravosť v
pôvodnom konaní predloženého dôkazu – VPD. Je nepochybné, že nové predložené dôkazy – výpoveď

žalobkyne, ale najmä výpoveď svedka F. môžu pre žalobkyňu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
keďže pokladničný doklad bol rozhodujúcim dôkazom, na základe ktorého súd žalobe v pôvodnom
konaní vyhovel a žalovanej uložil povinnosť poskytnúť do dotknutej podstaty sumu 281.212,75 €. Ak
je daný dôkaz spochybnený, tak je možné, že žalobe v pôvodnom konaní vyhovené nebude, bude
zamietnutá, čo je bezpochyby pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Je tak naplnená aj tretia

zákonná podmienka obnovy konania zadefinovaná v § 397 písm. a) CSP (…ak môžu pre neho privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci). Súd prvej inštancie nezistil neprípustnosť žaloby na obnovu konania
podľa § 399 CSP, pretože v zistenom a preukázanom skutkovom a právnom stave nevidel naplnenie
dôvodu prípustnosti dovolania podľa žalovaným presadzovaného § 420 písm. c) CSP, ktorý rieši úplne
inú situáciu (nedostatok procesnej spôsobilosti strany a absenciu konania jej zástupcu, opatrovníka).

Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov
obnovy konania v zmysle § 397 písm. a) CSP, a preto povolil obnovu konania vedeného na Okresnom
súde Trnava pod sp. zn. 36Cbi/7/2012. Súd prvej inštancie tiež dospel k záveru, že je dôvodné vyhovieť
návrhu žalobkyne na odklad vykonateľnosti napadnutých právoplatných rozsudkov na čas do povolenia
obnovy pôvodného konania podľa § 412 CSP a za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval značnú

výšku vymáhateľnej pohľadávky priznanej proti žalobkyni v pôvodnom konaní. O náhrade trov konania
rozhodoval súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP , a to bez ohľadu na to, kto je
sporovou stranou konania (že ním je správca), ako aj bez ohľadu na to, ako pohľadávku predstavujúcu
trovy konania z hľadiska jej uspokojenia upravuje zákon o konkurze a vyrovnaní. Procesne úspešnážalobkyňa má v zmysle § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu tých nákladov, ktoré boli potrebné na
účelnéuplatňovaniealebobráneniejehopráva.Vdanomprípademalažalobkyňaplnýprocesnýúspech,
preto jej súd prvej inštancie priznal v celom rozsahu náhradu trov konania a uložil úpadcovi, ktorého v

konanízastupujesprávcaakožalovaný,povinnosťichžalobkynizaplatiť.Jepravdou,žetrovyúčastníkov
konkurzného konania, ale aj konaní, ktoré sú vyvolané konkurzným konaním, sú vylúčené z uspokojenia,
a preto ich nemožno, okrem niektorých výnimiek, v konkurznom konaní uspokojiť. Tieto pohľadávky však
nemožno považovať za neoprávnené, pretože z hľadiska hmotného práva nezanikajú a po prípadnom
zrušení konkurzu ich možno uspokojiť v súdnom alebo inom konaní, za podmienky, že dlžník bude

existovať a bude mať majetok. Ak bol v konaní procesne neúspešný správca, náhradu trov konania súd
prizná protistrane voči úpadcovi, nie voči osobe správcu, ktorý v konaní vystupuje namiesto úpadcu s
tým, že tieto trovy možno prípadne uspokojiť z úpadcovho majetku, ktorý mu zvýši po zrušení konkurzu.
Aj keď je priznaná náhrada trov konania proti správcovi, nie sú jeho „osobnými trovami“, pretože správca
koná v mene úpadcu a na jeho účet. Náhrada trov konania je preto pohľadávkou proti úpadcovi.

Včasným odvolaním sa žalovaný domáhal zmeny napadnutého rozsudku vo výroku I tak, že návrh
žalobkyne na povolenie obnovy konania sa odmietne, resp. ak nebudú splnené podmienky na
odmietnutie návrhu tak, že sa návrh žalobkyne zamietne, vo výroku II tak, že sa zruší a vo výroku III
tak, že sa žalobkyni uloží povinnosť zaplatiť úpadcovi náhradu trov konania v celom rozsahu. Jednou

z prvých podmienok, ktorú bol súd prvej inštancie povinný skúmať aj bez návrhu, no neurobil tak, bola
otázka prípustnosti žaloby o obnovu konania s ohľadom na ustanovenie § 399 CSP. Bez ohľadu na
to, či žalobkyňa v marci 2015 skutočne vedela alebo nevedela presné podrobnosti o obsahu súdneho
konania, či vedela spisovú značku súdneho konania a či poznala obsah prvoinštančného rozsudku,
možno uzavrieť, že žalobkyňa mala možnosť sa s rozsudkom, a teda aj o obsahu súdneho konania a

o jeho spisovej značke oboznámiť, ak by si poštovú zásielku, ktorá bola vystavená na jej meno ako
adresáta, a ktorú si preukázateľne prevzala, otvorila. Tvrdenie žalobkyne, že si zásielku neotvorila, že
ju odovzdala svojmu manželovi a že ten ju o obsahu zásielky neinformoval alebo že bola konateľom
úpadcu – svedkom F. ubezpečovaná, že „to“ vybaví, nemá žiadnu právnu relevanciu pri ustálení záveru,
že zásielka bola ňou prevzatá, že bola v jej dispozícii a že mala objektívnu možnosť s ňou sa oboznámiť.

Ak tak neurobila, bolo to jej vlastné ľahkovážne rozhodnutie bez akýchkoľvek právnych účinkov. Ak by si
žalobkyňa poštovú zásielku, ktorú prevzala 17.03.2015, otvorila a oboznámila sa s jej obsahom, urobila
by tak v štádiu plynutia lehoty na podanie odvolania, resp. počas odvolacieho konania. Žalobkyňa tak
objektívne a reálne mohla v odvolacom konaní podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d) a g) CSP označiť,
navrhnúť a predložiť práve tie isté dôkazy, o ktoré opiera svoju žalobu o obnovu konania. Ak by sa aj

ustanovenie § 399 CSP malo vykladať tak, že možnosť dosiahnutia zmeny alebo zrušenia rozhodnutia
musí nastať najskôr vydaním rozsudku odvolacieho súdu, teda že zmena alebo zrušenie rozsudku sa
musí týkať rozsudku odvolacieho súdu, potom je nevyhnutné uzavrieť, že žalobkyňa mala možnosť
dosiahnuť zrušenie druhoinštančného rozsudku podaním dovolania z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.
Možnosť podania dovolania žalobkyňa nevyužila, že zakladá dôvod neprípustnosti žaloby o obnovu

konania podľa § 399 CSP. Nemôže obstáť ani argument súdu prvej inštancie, že ak by si žalobkyňa aj
zásielku otvorila, rozsudok bol napísaný v slovenskom jazyku, ktorému nerozumie. Všeobecné súdy totiž
vydávajú rozsudky v úradnom (slovenskom) jazyku, a to bez ohľadu na to, či stranou konania je osoba
z iného štátu. V slovenskom jazyku súd rozhoduje aj v skrátených konaniach (napríklad v európskom
platobnom rozkaze), keď si súd navyše ani len neoveruje znalosť slovenského jazyka u žalovanej

strany. Preklad súdneho rozhodnutia sa vykonáva podľa potreby len pri výkone rozhodnutia, nie však
v základnom konaní. Možno zhrnúť, že to, že ak by si žalobkyňa zásielku prevzala, no neporozumela
jej, nezakladá liberačný dôvod z hľadiska § 399 CSP. Zásada vigilantibus iura scripta sunt sa viaže na
každú stranu sporu. Ak by sme mali prijať argumentáciu súdu, obsiahnutú v napadnutom rozsudku,
potom by možnosť podania žaloby o obnovu konania de facto zostala bez časového obmedzenia v

prípadoch, keď si adresát prevzatú zásielku dobrovoľne neotvorí a neoboznámi sa s ňou, resp. v každom
prípade neznalosti slovenského jazyka. Takto poňatý súdny výklad rozhodne nemožno akceptovať. Čo
sa týka lehoty na podanie žaloby na obnovu konania, žalobkyňa sa mohla už dňa 17.03.2015, keď si
prevzala zásielku obsahujúcu prvoinštančný rozsudok, dozvedieť o dôvode obnovy a mohla ho už od
tohto dňa uplatniť, ak by si zásielku otvorila, v čom jej rozhodne nič objektívne nebránilo. Ak by sa

držala zásady „práva patria bdelým“, mohla a mala si dať vyhotoviť preklad rozhodnutia do nemeckého
jazyka. Zo záhlavia rozsudku jej muselo byť zrejmé, že ide o úradný dokument, pretože obsahoval štátny
znak Slovenskej republiky. Z rozsudku by sa dozvedela, z akých skutkových okolností súd vychádzal,
a že sa opieral o dôkazy, ktoré podľa jej vyjadrenia majú byť sfalšované. Napokon týmito dôkazmibez ďalšieho disponovala už v marci 2015 (ako potvrdila sama žalobkyňa), čo bolo aj dôvodom, prečo
v tomto čase sama napísala dve potvrdenia, ktoré dala podpísať konateľovi úpadcu – svedkovi F., a
v ktorých tento potvrdzoval sfalšovanie plnomocenstva, ako aj VPD. Súd prvej inštancie v bode 30

druhom odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje, že žalobkyňa mala o súdnom konaní
vedomosť už v marci 2015. V rozpore s týmto záverom však už nesprávne konštatuje, že žalobkyňa
ešte v marci 2015 nemohla mať vedomosť o dôvode obnovy, pretože ešte neexistovala právoplatná
pohľadávka, resp. údajne nemohla vedieť, na akých skutočnostiach bude založené súdne rozhodnutie.
Takútoargumentáciupovažujemezazavádzajúcuanesprávnu.Odvolacísúdtotižvkonečnomdôsledku

len potvrdzoval prvoinštančný rozsudok a odkazoval naň, pričom dôkazy, o ktoré sa opieralo vydané
rozhodnutie (a ktoré bolo neskôr potvrdené odvolacím súdom), boli zrejmé už z prvoinštančného
rozsudku, ktorý si žalobkyňa preukázateľne prevzala dňa 17.03.2015 (bez ohľadu na to, či si zásielku
reálne otvorila). Obstáť nemôže ani argument súdu prvej inštancie o dobrej viere žalobkyne, ktorá sa
spoliehalanaubezpečeniasvedkaF.,že„to“vybaví,žesúdnatakýtosfalšovanýdôkaznebudeprihliadať
a veci ďalej nepripisovala dôležitosť. Za situácie, keď práve v dôsledku falšovania dôkazov si žalobkyňa

pre vlastnú ochranu dala konateľom úpadcu – svedkom G. F. podpísať potvrdenie o sfalšovaní dôkazov,
nebolo dôvodné, aby mala „dobrú vieru“ v to, že svedok F. situáciu dodatočne „vyrieši“. Naopak mala
postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt, mala si zásielku otvoriť a v konaní svoje práva
aktívne brániť. O to viac, keď stále bola (a stále je) spoločníkom úpadcu spolu so svedkom F.. CSP
neustanovuje, že „vedomosť“ o dôvode obnovy musí nastať výlučne po vydaní rozsudku odvolacieho

súdu; limitujúcou je len tá podmienka, že použitie dôkazu v pôvodnom konaní nebolo možné bez viny
strany.Pasivitaalaxnosťžalobkynepririešenísvojichvlastnýchzáležitostí,napríkladvpodobeúdajného
neotvorenia zásielky prevzatej dňa 17.03.2015 a nezaujímanie sa o súdne konanie ako také, nemôže
žalobkyni zakladať procesnú výhodu v podobe „posunu“ plynutia zákonných lehôt. Navyše, skutkové
zistenie súdu prvej inštancie o dni 31.01.2018 ako o dni získania vedomosti žalobkyne o dôvode obnovy

nemôže obstáť, pretože nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa § 397 písm. a) CSP by dôvod na
povolenie obnovy konania existoval len v prípade, ak by tu boli skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy
týkajúce sa žalobkyne a predmetu pôvodného konania, ktoré žalobkyňa bez svojej viny nemohla použiť
v pôvodnom konaní, a ktoré podľa jej vyjadrenia môžu privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Dôvodom nepoužitia skutočností a dôkazov žalobkyňou v pôvodnom konaní bola tá skutočnosť, že hoci

žalobkyňa vedela, že má existovať sfalšované splnomocnenie na jej meno, sfalšovaný VPD vystavený
na jej meno, že vedela o faktúre advokátskej kancelárie AK Herceg s.r.o. za zastupovanie v súdnom
konaní (bez ohľadu na absenciu spisovej značky) vystavenej na jej meno, teda existovali okolnosti,
za ktorých by každý priemerný človek pri obvyklej opatrnosti rozhodne otvoril každú zásielku, ktorú si
fyzicky prevezme (bez ohľadu na to, či bola zasielaná zo Slovenskej republiky), teda od žalobkyne bolo

možné spravodlivo a dôvodne očakávať, že si zásielku obsahujúcu rozsudok otvorí a oboznámi sa s ňou
(hoc i využitím prekladateľa), bez ohľadu na údajné dohody, zvyklosti a ubezpečenia či už manželom
žalobkyne alebo konateľom úpadcu – svedkom G. F., nemožno vyhodnotiť tak, že by žalobkyňa bez
svojej viny skutočnosti a dôkazy nemohla použiť už v pôvodnom konaní. Naopak, ak by si zásielku
otvorila a začala sa zaujímať o jej obsah a o súdne konanie, nič jej nebránilo predkladať dôkazy

a označovať skutočnosti už v pôvodnom konaní. Inak povedané, žalobkyňa nie bez svojej viny, ale
naopak v dôsledku svojej viny, ľahkovážnosti a vlastného slobodného rozhodnutia, takéto skutočnosti
v pôvodnom konaní neoznačila a nepredložila, čím je jednoznačne vylúčené naplnenie dôvodu obnovy
konania podľa § 397 písm. a) CSP. Čo sa týka odkladu vykonateľnosti právoplatných rozsudkov, len
výška pohľadávky sama o sebe bez ďalšieho nezakladá dôvod odkladu vykonateľnosti. O to viac za si

situácie, keď sa v konaní netvrdilo (a už vôbec sa nedokazovalo), že by žalovaný vykonával akékoľvek
kroky smerujúce k vymáhaniu pohľadávky.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Nesúhlasila s argumentáciou

žalovaného, že mala možnosť sa s prvoinštančným rozsudkom oboznámiť už 17.03.2015. Žalobkyňa
síce prevzala zásielku zo Slovenska od pre ňu dovtedy neznámej spoločnosti (AK Herceg, s.r.o.), avšak
zásielku bez jej otvorenia odovzdala svojmu manželovi. Žalobkyňa nemala pred 22.03.2015 informáciu
o súdnom konaní, čo korešponduje s potvrdením, ktoré podpísal svedok H. F.. Nemožno konštatovať, že
samohlaoboznámiťsprvoinštančnýmrozsudkom.Muselobybyťhodnovernepreukázané,ževzásielke

sa rozsudok skutočne aj nachádzal. Ustáliť tento záver iba z výpovede svedkyne I. J. je nesprávne
a v rozpore s dobrými mravmi najmä vzhľadom na škandalózny spôsob jej zastupovania advokátskou
kanceláriou tejto svedkyne, ktorá so žalobkyňou vôbec nekomunikovala.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a
odvolacímidôvodmi(§380ods.1CSP),preskúmalnapadnutýrozsudok,akoajpredchádzajúcekonanie

pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP)
bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného je dôvodné.

Účelom mimoriadneho opravného prostriedku, akým je aj žaloba na obnovu konania, ktorú podala

žalobkyňa, je umožniť strane dosiahnuť zmenu právoplatného rozhodnutia, ktoré je inak pre súd aj
strany záväzné (§ 226 a § 228 ods. 1 CSP). Ide o výnimku zo zásady nezmeniteľnosti právoplatných
rozhodnutí, ktorá narušuje právnu istotu strán nastolenú v právoplatne skončenej veci. Možnosť použitia
mimoriadneho opravného prostriedku musí byť preto vyvážená sprísnenými podmienkami prípustnosti.

Podmienky prípustnosti žaloby na obnovu konania proti právoplatnému rozsudku upravuje § 397 CSP.
V prejednávanej veci zostala relevantná už len podmienka upravená v písm. a) citovaného ustanovenia.
Táto na prípustnosť žaloby na obnovu konania vyžaduje existenciu skutočností, rozhodnutí alebo
dôkazov týkajúcich sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu
konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie

rozhodnutie vo veci.

Žalobkyňa svoju žalobu na obnovu konania odôvodňovala v podstate sfalšovanými podpismi žalobkyne
na plnomocenstve z 04.09.2012, na základe ktorého ju v pôvodnom konaní zastupovala AK Herceg,

s.r.o., a na VPD z 31.01.2011, ktorý bol v konaní úspešne použitý proti nej ako dôkaz o tom, že
prijala žalovanú sumu. Žalobkyňa tu tvrdí existenciu určitých skutočností, ktoré by pre ňu mohli privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Z hľadiska § 397 písm. a) CSP je ale podstatné, či žalobkyňa nemohla tieto skutočnosti bez svojej viny
použiť v pôvodnom konaní. Na jej zodpovedanie je nevyhnutné najprv ustáliť, kedy získala žalobkyňa
vedomosť o týchto skutočnostiach. Odvolací súd v nižšie uvedenom rozsahu preberá skutkový stav
ustálený súdom prvej inštancie, pretože nezistil, že by súd prvej inštancie porušil pravidlá pri hodnotení
dôkazov (čl. 15 a § 191 CSP) a jeho myšlienkový postup je z odôvodnenia napadnutého rozsudku

dostatočne zreteľný. Zistený skutkový stav však treba právne posúdiť odlišne.

Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že o pôvodnom súdnom konaní sa žalobkyňa
dozvedela v marci 2015. Uzavrel totiž, že obsahom zásielky doručenej žalobkyni 17.03.2015 bol

prvoinštančný rozsudok z tohto konania. Tento skutkový záver odvolaním nebol napadnutý, takže
odvolací súd je ním viazaný, a to bez ohľadu na to, že žalobkyňa s ním vo vyjadrení k odvolaniu
nesúhlasila. Súd prvej inštancie správne poznamenal, že ak žalobkyňa na jednom mieste tvrdí, že
sobsahomzásielky,ktorájejboladoručená(!),saneoboznámila,pretožezásielkuneotvorenúodovzdala
svojmu manželovi (zápisnica z pojednávania, č. l. 205), nemôže byť úspešná jej obrana, že obsahom

zásielky nebol prvoinštančný rozsudok. Súd prvej inštancie tiež skonštatoval, že žalobkyňa sa v marci
2015 osobne stretla so svedkom F., ktorý ju informoval o tomto súdnom konaní. V súvislosti s pôvodným
konaním a uplatňovanou pohľadávkou jej svedok F. podpísal písomné potvrdenia o sfalšovaní listinného
dôkazu – VPD predloženého v pôvodnom súdnom konaní a plnomocenstva na zastupovanie.

Súd prvej inštancie zistil, že Okresný súd Trnava rozsudkom z 18.02.2015, č. k. 36Cbi/7/2012-140 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 20.06.2016, č. k. 31CoKR/3/2015-176 vo veci žalobcu
rozhodol tak, že vyplatenie záväzku úpadcu ELSO spol. s r.o. žalobkyni (tam: žalovanej) dňa 31.01.2011
vo výške 281.212,75 € v zmysle VPD z rovnakého dňa je voči konkurzným veriteľom v konkurze úpadcu

ELSO spol. s r.o. vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 25K/33/2011 právne neúčinné.
Zároveň uložil žalobkyni povinnosť poskytnúť konkurzným veriteľom úpadcu peňažnú náhradu vo výške
281.212,75 € do dotknutej podstaty. Rozsudky nadobudli právoplatnosť 18.07.2016.Odvolací súd vychádza z týchto skutkových zistení a zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje,
že žalobkyňa sa o skutočnostiach, ktoré uplatnila ako dôvod obnovy konania, dozvedela ešte počas

pôvodnéhokonania.Preporiadokodvolacísúdpoznamenáva,žetotozistenieniejevrozporesnázorom
súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa o dôvode „obnovy konania“ (nie o skutočnostiach, ktoré mohla
použiť v pôvodnom konaní) dozvedela až v roku 2018, pretože v tomto rozsahu súd prvej inštancie
vychádzal z právneho názoru, že o dôvode „obnovy konania“ sa žalobkyňa nemohla dozvedieť skôr,
než sa konanie právoplatne skončilo, pretože kým konanie nie je skončené, nemožno ani hovoriť o jeho

obnove. Faktom ale je, že žalobkyňa o skutočnostiach, ktoré mohla použiť v pôvodnom konaní, vedela
už v marci 2015, čo aj súd prvej inštancie správne ustálil. Napriek tomu ale, že žalobkyňa o nich vedela,
tieto v pôvodnom konaní nepoužila, čo bolo nesporné.

Vedomosť o vyššie uvedených skutočnostiach predstavuje nepochybne objektívnu možnosť ich v

pôvodnom konaní použiť. Civilný sporový poriadok však zmierňuje túto požiadavku tým, že ukladá
súdu skúmať, či možno tomu, kto sa obnovy konania domáha, pripísať vinu za to, že ich nepoužil.
Nemožnosťou použiť skutočnosti bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť označiť
tieto skutočnosti voči súdu (pozri R 72/1954). Otázka viny sa posudzuje zo striktne procesného hľadiska
(ŠTEVČEK, M. et al.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1327).

Zo spisu je zrejmé, že odvolanie, ktoré podala AK Herceg, s.r.o., vyvolalo v pôvodnom konaní začatie
odvolacieho konania, v dôsledku čoho mala žalobkyňa možnosť odvolaciemu súdu oznámiť skutočnosti,
o ktorých sa dozvedela, a predložiť listiny preukazujúce sfalšovanie jej podpisov, ktoré získala od svedka

F.. V tomto smere by nebola obmedzená ani neprípustnosťou novôt v odvolacom konaní (§ 205a býv.
OSP), pretože potvrdenia o sfalšovaní dôkazov nie sú dôkazmi, ktoré by boli neprípustné (a to ani v
zmysle terajšieho § 366 CSP). Listinami preukazujúcimi falošný podpis na procesnom plnomocenstve
a na VPD by žalobkyňa len spochybňovala vierohodnosť dôkazov použitých v prvoinštančnom konaní
(plnomocenstva a VPD) a keďže ich cieľom nie je zistiť skutkový stav inak, než ako bol zistený súdom

prvej inštancie, obmedzenia podľa § 366 CSP (resp. § 205a býv. OSP) by sa na ne nevzťahovali (pozri
v tomto zmysle rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30.04.2019, sp. zn. 29 Cdo 5273/2017).

Súd prvej inštancie v tejto súvislosti nezistil žiadne okolnosti, ktoré by žalobkyni znemožňovali dané

skutočnosti použiť v pôvodnom konaní, a to dokonca hneď, ako sa o nich dozvedela. V dôsledku toho
treba uzavrieť, že žalobkyňa procesne zavinila, že tieto skutočnosti neboli súdu oznámené.

Pre úplnosť odvolací súd považuje za vhodné doplniť ešte zopár úvah. Súd prvej inštancie vykonaným

dokazovaním zistil, že žalobkyňu svedok F. ubezpečil, že VPD nemá žiadnu relevanciu, keďže on sám
jej potvrdil a vyhlásil, že žiadnu finančnú sumu jej nikdy na základe tohto dôkazu nevyplatil. Svedok
F. žalobkyni naviac podpísal aj písomné potvrdenie, v ktorom uviedol, že jej podpis na VPD sfalšoval.
Svedok F. tak pred žalobkyňou priznal sfalšovanie listín a ubezpečil ju, že vec sám dorieši. Súd prvej
inštancie dospel teda k skutkovému záveru, že žalobkyňa bola v dobrej viere v tom, že súdny spor sa

jej už nedotýka a bola prekvapená, keď v roku 2018 zistila, že súd právoplatne rozhodol a existuje voči
nej judikovaná pohľadávka.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pochybil aj v tomto smere, pretože z takto zisteného

skutkového stavu vyvodil nesprávny právny záver o tom, že žalobkyňa nemohla relevantné skutočnosti
použiť bez svojej viny. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobkyňa sa spoľahla, že jej
súdny spor, v ktorom bola ako žalovaná zaviazaná na zaplatenie sumy 281.212,75 €, sa podujal
vyriešiť práve ten, kto sa jej priznal k sfalšovaniu jej podpisov na plnomocenstve a kľúčovom dôkaze.
Toto konštatovanie má dve roviny. Predovšetkým je z neho zjavné, že dôvera žalobkyne nemôže byť

odôvodnená, pretože sa upína na osobu, ktorá sfalšovala jej podpisy a bola zodpovedná za súdne
rozhodnutie ukladajúce jej povinnosť zaplatiť podstatnú sumu. Na tom nemôžu nič zmeniť ani jej
dovtedajšie vzťahy s touto osobou, pretože tie sa v konečnom dôsledku – ako to sama žalobkyňa
tvrdila – v dôsledku tohto incidentu vážne narušili. Pokiaľ ide o druhú rovinu, v tom, že žalobkyňanamiesto advokáta alebo osoby s právnickým vzdelaním poverila inú fyzickú osobu, aby za ňu
uplatňovala práva v súdnom konaní (a použila skutočnosti odôvodňujúce obnovu konania), možno vidieť
prejav jej nedostatočného angažovania sa vo vlastnej veci. Obe roviny naznačujú priam nezáujem na

riadnom vyriešení veci, čo vylučuje, aby sa žalobkyňa zbavila zodpovednosti za nepriaznivé následky
v jej majetkovej sfére. Mimochodom, nedostatočný záujem, ktorý by takisto neumožňoval žalobkyňu
spravodlivo zbaviť zodpovednosti za svoj liknavý prístup, odvolací súd vidí aj v tom, že žalobkyňa podľa
svojho tvrdenia sa ešte v roku 2010 s manželom dohodla, že sa „o nič nechce starať“ (č. l. 205) a poverila
ho, aby za ňu vybavoval komunikáciu so súdmi, v dôsledku čoho bola aj žaloba v pôvodnom konaní

spolu s uznesením obsahujúcim výzvu, aby sa k nej žalobkyňa vyjadrila, doručená v roku 2012 spolu s
prekladmi do rúk jej manžela, a nie jej samotnej. Súdom prvej inštancie ustálené správanie žalobkyne
teda nemožno právne kvalifikovať ako konanie, ktoré zákon považuje za nezavinené. V dôsledku toho
nie je splnená podmienka nemožnosti uplatnenia skutočností bez viny dotknutej osoby.

Nemožno v tomto smere ani súhlasiť s prvoinštančným súdom (bod 35 napadnutého rozsudku),
že sfalšovaný podpis na plnomocenstve preukazuje, že žalobkyňa bez svojej viny nemohla označiť
dôkazy a pod. Nebolo síce preukázané, že by žalobkyňa zavinila sfalšovanie svojho podpisu na
plnomocenstve, no je podstatné, že žalobkyňa sa o falošnom podpise dozvedela ešte pred právoplatným
skončením veci. Mala preto objektívnu možnosť okamžite zasiahnuť do pôvodného konania, či už

vlastnou účasťou alebo prostredníctvom iného zástupcu splnomocneného podľa jej vlastného výberu,
pri ktorom by mohol byť predpoklad, že bude riadne chrániť jej práva. Ak tak neurobila ani do vydania
druhoinštančného rozhodnutia, nemožno hovoriť o tom, že svoje práva neuplatnila bez svojej viny. Platí
to aj vtedy, keby sa na svedka F. nazeralo ako na osobu, ktorú poverila „vybavením veci“. Žalobkyňa sa
nemôže zbaviť zodpovednosti tým, že sa spoľahne na osobu, ktorá sfalšovala jej podpisy. Ubezpečenie

osoby, ktorá predtým konala v rozpore so záujmami žalobkyne, nemožno považovať za zbavujúce
žalobkyňu zodpovednosti za neuplatnenie prostriedkov procesnej obrany v pôvodnom konaní. To, že
takto poverená osoba neurobila v mene žalobkyne voči súdu žiadny úkon, ktorým by upozornila na
sfalšované podpisy žalobkyne, nemožno za okolností danej veci vykladať ako žalobkyňou nezavinený
stav. Žalobkyni jednoducho nič nebránilo v tom, aby prostriedky procesnej obrany, na ktoré sa odvoláva

v žalobe na obnovu konania, použila už v pôvodnom konaní.

Napokonajsúdprvejinštanciezaujalnázor,žeakbysažalobkyňapôvodnéhokonaniariadnezúčastnila,
mohla predložiť dôkazy, ktoré označila až v žalobe na obnovu konania (napríklad sfalšovaný VPD).

Úvahy súdu prvej inštancie o dôvodnosti žaloby by mohli byť správne, keby žalobkyňa o pôvodnom
súdnom konaní vôbec nevedela, no v zásade tiež len za predpokladu, že by bola vylúčená jej
zodpovednosť za túto nevedomosť, pretože len vtedy by naozaj nemohla dôkazy bez svojej viny
predložiť.

Pre poriadok ešte odvolací súd k polemike súdu prvej inštancie o jazykovej bariére na strane žalobkyne
dopĺňa, že ju vníma ako nadbytočnú, pretože žalobkyňa v prvoinštančnom konaní nikdy netvrdila, že
sa nevedela s prvoinštančným rozsudkom oboznámiť preto, lebo bol v slovenčine (tvrdila, že zásielku
prevzalaaneotvorenújuodovzdalamanželovi).Okremtohosúdprvejinštanciepredsasámuzavrel,žev

konaní bolo preukázané, že v slovenčine bol vyhotovený nielen prvoinštančný rozsudok, ktorý žalobkyni
zasielala AK Herceg, s.r.o., ale aj rozsudky zaslané žalovaným K. F., ktoré tento postúpil dňa 31.01.2018
žalobkyni. Ak súd prvej inštancie v ďalšom vychádzal z vyjadrenia žalovanej, že sa s rozhodnutiami
oboznámila dňa 31.01.2018, podľa odvolacieho súdu sa tým sama žalobkyňa usvedčila z toho, že to, že
rozhodnutia boli vyhotovené len v slovenčine, nepredstavovalo takú jazykovú prekážku, aby sa s nimi

neoboznámila (prinajmenšom v takej miere, aby vedela, že sa týkajú jej samotnej).

Súd prvej inštancie teda zistený skutkový stav síce podriadil pod správny právny predpis [§ 397 písm. a)
CSP],aletentonesprávneaplikoval,pretoženepoužitieskutočností,ktorébolidôvodomobnovykonania,

žalobkyňou v pôvodnom konaní mal vyhodnotiť ako zavinené a žalobu na obnovu konania mal zamietnuť
(§ 414 CSP). Dopustil sa tým nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je naplnení odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok vo výroku I zmenil (§ 388
CSP) tak, že žaloba na obnovu konania zamieta (výrok I).Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým odložil vykonateľnosť prvoinštančného

a druhoinštančného rozsudku, treba dať za pravdu žalovanému, že len výška pohľadávky bez ďalšieho
nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa, a to o to viac, keď žalobkyňa ani netvrdila (a ani to nevyšlo
v konaní najavo), že by žalovaný vykonával akékoľvek kroky smerujúce k vymáhaniu pohľadávky. Aj
v tejto súvislosti súd prvej inštancie pochybil, pretože svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom
posúdení veci, v dôsledku čoho je odvolanie žalovaného dôvodné. Navyše, vydaním tohto rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým sa konanie právoplatne končí tak, že žaloba na obnovu konania sa zamieta,
odpadli dôvody na odloženie vykonateľnosti spomenutých rozsudkov. Odvolací súd preto napadnutý
rozsudok vo výroku II zmenil (§ 388 CSP) tak, že návrh na odklad vykonateľnosti dotknutých rozsudkov
sa zamieta (výrok II).

Pretože týmto rozhodnutím sa konanie končí, musel odvolací súd rozhodnúť aj o nároku strán na
náhradutrovodvolaciehokonania(§262ods.1vspojenís§396ods.1CSP).Vdanomprípadežalovaný
so svojím odvolaním uspel, takže odvolací súd mu podľa § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok III).

Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V

dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže

ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.