Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. jún 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Cob/29/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216201150
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Balegová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4216201150.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu
JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v spore žalobcu: WM Consulting & Communication, s.
r. o., Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 34 127 798, zastúpený: Roman Kvasnica a partneri s.
r. o., Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanému v 2. rade: U. L. nar. XX.
XX. XXXX, F. E. XXXX/XX, XXX XX M. L. M. F., zastúpený: JUDr. Šimon Cibulka, advokát, Hodžova 53,

911 01 Trenčín, o zaplatenie 15 868,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti II.
výroku uznesenia Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/7/2016 - 434 zo dňa 14. 10. 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/7/2016 - 434 zo dňa 14. 10. 2021 v
napadnutej časti II. výroku týkajúceho sa trov konania žalovaného v 2. rade p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením konanie proti žalovanému v 2. rade zastavil (I. výrok) a
stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal (II. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 166 ods. 1, 166a ods. 1, § 166e ods. 1, ods. 2, ods. 4,
§ 167e ods. 1, ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ZoKR“) a v časti trov konania s poukazom na § 255 ods. 1, ods. 2, § 256 ods. 1, § 257, § 262
ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal od žalovaných v 1. a 2. rade označených v žalobe spoločne a nerozdielne zaplatenia istiny v
sume 15 868,20 eura s príslušenstvom. Súd vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný

v 2. rade odpor s odôvodnením a zároveň platobný rozkaz nebolo možné doručiť žalovanému v 1. rade
(HiB Plus, s. r. o., naposledy so sídlom Novosadská 345, 946 32 Bátorové Kosihy, IČO: 44 121 865).
Uznesením zo dňa 11. 07. 2016 súd prvej inštancie platobný rozkaz zrušil a následne zistil, že žalovaný v
1. rade zanikol výmazom z obchodného registra z dôvodu jeho zrušenia bez likvidácie dňa 30. 09. 2016.
Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie vydal vo veci dňa 14. 12. 2016 rozsudok, ktorým
konanie proti žalovanému v 1. rade zastavil (tento výrok nadobudol právoplatnosť dňa 21. 01. 2017) a

žalovaného v 2. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu s príslušenstvom. Po podaní odvolania
žalovaným v 2. rade odvolací súd rozsudkom zo dňa 10. 05. 2018 potvrdil rozhodnutie prvoinštančného
súdu. Žalovaný v 2. rade podal proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie. Najvyšší súd SR ako
dovolací súd uznesením zo dňa 23. 10. 2019 rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Odvolací súd vo veci samej konal a uznesením zo dňa 20. 04. 2021 rozhodnutie
prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne súd prvej inštancie z Obchodného vestníka zistil, že Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa
07. 11. 2018 vyhlásil konkurz na majetok žalovaného v 2. rade. Zverejnením rozhodnutia o vyhláseníkonkurzu v Obchodnom vestníku sa konkurz považuje za vyhlásený, preto pohľadávka žalobcu, ktorá
je predmetom súdneho konania, je v zmysle § 166a ods. 1 písm. a) ZoKR pohľadávkou, ktorá môže
byť uspokojená iba v konkurze. V zmysle § 167e ods. 1 ZoKR vznikla súdu povinnosť bez zbytočného

odkladu zastaviť konanie proti žalovanému v 2. rade, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť
uspokojenáibavkonkurze.Keďževpredmetnomprípadedôvodomzrušeniakonkurzunebolipodmienky
uvedené v § 167e ods. 3 ZoKR, súd prvej inštancie konanie proti žalovanému v 2. rade v zmysle § 167e
ods. 1 ZoKR zastavil.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že stranám konania náhradu trov nepriznal, a to

z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného
v 2. rade, resp. jeho advokáta, ktorý tvrdil, že mal vo veci plný úspech, pretože dovolací súd síce
zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a ten následne rozhodnutie prvoinštančného súdu, ale v merite
veci rozhodnuté naďalej právoplatne nebolo. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti citoval rozhodnutie
odvolacieho súdu (vychádza z rozhodnutia súdu dovolacieho), z ktorého vyplýva, že bolo potrebné
ešte doplniť dokazovanie ohľadne postupu vyplývajúceho z § 92 ods. 8 zákona o bankách aj voči

žalovanému v 2. rade ako spoludlžníkovi podľa úverovej zmluvy, čo procesne vykonané nebolo a s
poukazom na nový status strán sporu ani vykonané byť nemohlo. Prvoinštančný súd žiadnym spôsobom
nespochybnil tvrdenia, že existujú pochybnosti o aktívnej legitimácii žalobcu (s prihliadnutím aj na právny
názor dovolacieho súdu), ale vzhľadom na vyhlásený konkurz na majetok žalovaného v 2. rade súd už
túto procesnú podmienku v rámci riadneho súdneho procesu skúmať nemohol. Ak by žalovaný v 2. rade

nebol podal návrh na vyhlásenie tzv. „osobného bankrotu“ a nebolo by rozhodnuté konkurzným súdom,
prvoinštančný súd by mohol ďalej konať a vo veci samej aj rozhodnúť, vrátane nároku na náhradu trov
konania, a to podľa princípu úspechu v spore.
Z uvedených dôvodov nebolo možné ustáliť, koho procesným zavinením došlo k zastaveniu konania
a kto mal vo veci úspech, ako aj to, komu by mal súd priznať náhradu trov konania podľa § 256 ods.

1 CSP. Pretože stav, ktorý nastal, je stavom platnej právnej úpravy vytvorenej zákonodarcom a nie je
nijakým spôsobom upravený ani v CSP, ani v ZoKR, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 257
CSP a obom stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.

4. Proti tomuto uzneseniu v časti II. výroku podal žalovaný v 2. rade v zákonnej lehote odvolanie a

navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že žalovanému v 2. rade prizná nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Poukázal na samotný priebeh konania a tiež na to, že vec bola prejednávaná až pred dovolacím súdom,
ktorý zrušil rozhodnutie krajského súdu a následne krajský súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie,
pričom považuje za nesprávne, aby súd za takéhoto stavu nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu

trov konania.
Podľaprávnehonázorudovolaciehosúdužalobcaneuniesoldôkaznébremenoanepreukázaldoručenie
výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, v dôsledku čoho nie je aktívne vecne legitimovaný pre
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom uznesení uviedol,
že ho dovolací súd, resp. odvolací súd ešte zaviazal na doplnenie dokazovania ohľadne postupu

vyplývajúceho z § 92 ods. 8 zákona o bankách, žalovaný v 2. rade zastáva názor, že ani doplnené
dokazovanie by na veci nič nezmenilo, keďže sám žalobca na pojednávaní pred súdom prvej inštancie
uviedol, že nedisponuje dokladom o zaslaní, resp. doručení výziev podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.
Z uvedeného dôvodu považuje právny názor súdu prvej inštancie za nesprávny.
V kontexte s uvedeným vyznieva poukazovanie súdu prvej inštancie na dôvody hodné osobitného

zreteľa až paradoxne. Pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP sa majú zohľadňovať aj sociálne aspekty,
pričom pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne,
osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (aj tej strany, ktorej majetková sféra by
bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá). Napadnuté rozhodnutie sa preto javí ako
nespravodlivé, pretože žalovaný v 2. rade ako strana sporu, ktorá dôvodne bránila svoje práva a navyše

aj vyhlásila bankrot, nedostane náhradu trov, ktoré pri obrane práva účelne vynaložila. Konanie na súde
prebiehalo približne 5 rokov a nie je preto správne, aby žalobca neniesol zodpovednosť za podanie
žaloby, a to aj napriek tomu, že mu už vykonaným dokazovaním nesvedčila aktívna vecná legitimácia,
ktorá absentovala od začiatku. Obzvlášť, keď žalovanému v 2. rade dal za pravdu dovolací súd a s
prihliadnutím na doposiaľ preukázaný skutkový stav veci je zrejmé, že by bol v konaní úspešný, pretože

ani doplnené dokazovanie by nič nové neprinieslo.
Žalovaný v 2. rade záverom poukázal na rozhodovaciu prax súdov v danej problematike, ktorá je rôzna,
a preto očakával od súdu prvej inštancie presvedčivejšie odôvodnenie, ktoré ponúkne nespochybniteľnú
odpoveď na to, prečo súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. Keďžeodôvodnenie súdu prvej inštancie nepovažuje za presvedčivé a ani za správne, obracia sa na odvolací
súd,odktoréhožiadapreskúmateľnéapresvedčivéodôvodnenienielenvprípade,žeodvolaniuvyhovie,
ale aj v prípade, že podanému odvolaniu nevyhovie a uznesenie súdu prvej inštancie v časti nepriznania

nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu potvrdí.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v časti trov konania ako vecne správne potvrdil. Podľa názoru žalobcu súd rozhodol správne,
keď s poukazom na ustanovenie § 257 CSP žiadnej zo strán nepriznal z dôvodov hodných osobitného

zreteľa nárok na náhradu trov konania. Poukázal pritom na skutočnosť, že o veci doposiaľ nebolo
meritórne rozhodnuté, a preto nie je možné tvrdiť, že žalovaný v 2. rade mal vo veci plný úspech. Je
zrejmé, že ak by žalovaný v 2. rade nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu, prvoinštančný súd by mohol
konať a rozhodnúť vo veci samej a zároveň by mohol rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania.
Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že na majetok žalovaného v 2. rade bol vyhlásený konkurz až
po tom, ako bol žalobca úspešný v konaní pred prvoinštančným súdom, ako aj v konaní pred odvolacím

súdom, pričom Najvyšší súd SR zrušil rozsudok odvolacieho súdu až po vyhlásení konkurzu na majetok
žalovaného v 2. rade.
S poukazom na vyššie uvedené je žalobca toho názoru, že o nároku na náhradu trov konania malo byť
rozhodnuté podľa § 255 ods. 2 CSP, keďže zákonným dôvodom zastavenia konania bola objektívna
skutočnosť, a to vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného v 2. rade. Podľa právneho názoru žalobcu

je vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného zákonným dôvodom na zastavenie konania a súčasne
aj právnou skutočnosťou, ku ktorej došlo v prebiehajúcom súdnom konaní, čím potom žiadnej zo strán
nemožno pričítať zavinenie na zastavení konania, a preto ani žiadna zo strán sporu nemôže mať právo
na náhradu trov konania.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako
aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalovaným v 2. rade (§ 379
CSP, § 380 CSP) a po preskúmaní vydaného rozhodnutia v napadnutej časti II. výroku týkajúceho
sa žalovaného v 2. rade zistil, že odvolanie žalovaného v 2. rade nie je dôvodné. Rozhodol tak bez
nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

9. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

10. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

11. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide
o funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je
prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.
Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť
vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a

šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde. Trovy konania a ich
náhrada plnia aj určitú sankčnú funkciu, a to najmä pri aplikácii princípu procesnej zodpovednosti za
zavinenie (§ 256 CSP) a čiastočne aj v súvislosti s celkovou náhradou trov konania protistrany.

13. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP).

Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu
trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že
strany, ktoré viedli spor, konajú na vlastné nebezpečenstvo a nesú tak zodpovednosť za výsledok sporu.14. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 ako esenciálne kritérium priznania náhrady
trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného
nároku.Zásadaúspechuvoveci(zásadazodpovednostizavýsledoksporu)charakteristickápresporové

konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy
konania, ktoré úspešnej strane vznikli.

15. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je
však doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za

zavinenie je transformovaná do podoby vyjadrenej v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť
tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov
konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik
zavinil.

16. Pojem „procesné zavinenie“ použitý v ustanovení § 256 CSP sa posudzuje výlučne z procesného

hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však
nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom
príčinou je správanie sa strany sporu a dôsledkom je vznik trov protistrany. Pokiaľ jedna procesná strana
zaviní,žekonaniemuselobyťzastavené,pričomovecinemôžebyťmeritórnerozhodnuté,atýmzistené,

či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy
konania. Pojem „procesné zavinenie“ je pritom nevyhnutné vykladať komplexne a extenzívne.

17. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení odôvodnil nepriznanie nároku na náhradu trov konania
stranám sporu dôvodmi osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Argumentoval predovšetkým tým, že v konaní

nebolo možné ustáliť, koho procesným zavinením došlo k zastaveniu konania, kto mal vo veci úspech
a komu by mal súd priznať náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP. Žiadnym spôsobom pritom
nespochybnil tvrdenia žalovaného v 2. rade, že existujú pochybnosti o aktívnej legitimácii žalobcu (s
prihliadnutím aj na právny názor dovolacieho súdu), ale vzhľadom na vyhlásený konkurz na majetok
žalovaného v 2. rade súd už túto procesnú podmienku v rámci riadneho súdneho procesu skúmať

nemohol. Ak by žalovaný v 2. rade návrh na vyhlásenie tzv. „osobného bankrotu“ nepodal a nebolo by
rozhodnuté konkurzným súdom, prvoinštančný súd by mohol ďalej konať a vo veci samej aj rozhodnúť,
vrátane nároku na náhradu trov konania, a to podľa princípu úspechu v spore.

18. Účelom ustanovenia § 257 CSP vo všeobecnosti je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem

upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolútneho práva. Toto ustanovenie je
výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok

vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Preto aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní
o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady
na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu
dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,prektorénáhradutrovcelkomalebosčastineprizná.Musíísťocelkom

výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak
v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie
odporovať dobrým mravom. Ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej
vecineexistujúzvláštneokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoréjepotrebnépristanovenípovinnosti

nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Toto ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je
naň možné prihliadnuť kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

19. V prejednávanej veci síce došlo k zastaveniu konania na základe osobitného zákona (§ 167e ods.
1 ZoKR), avšak v dôsledku právnej skutočnosti (oddlženie konkurzom), ktoré podľa § 166 ods. 1 ZoKR

môže iniciovať výlučne platobne neschopný dlžník (žalovaný v 2. rade), ktorý je fyzickou osobou. Podľa
názoru odvolacieho súdu preto procesný následok vo forme zastavenia sporového konania (t. j. ešte
pred vydaním meritórneho rozhodnutia, na základe ktorého by bolo možné ustáliť, či žaloba bola podaná
dôvodne), zavinil žalovaný v 2. rade a žalobca by mal voči nemu nárok na náhradu trov konania (§256 ods. 1 CSP). Z uvedeného nepochybne vyplýva, že odvolací súd nepovažoval aplikáciu § 257 CSP
súdom prvej inštancie na tento prípad za dôvodnú.

20. V intenciách právneho názoru odvolacieho súdu by tak nárok na náhradu trov konania prináležal
žalobcovi,ktorýsiichalepovyhláseníkonkurzunamajetokžalovanéhov2.radeďalejneuplatňovalaani
mu súdom prvej inštancie neboli priznané. Žalobca preto na rozdiel od žalovaného v 2. rade odvolanie
proti výroku o nepriznaní trov konania nepodal, a keďže žalovanému v 2. rade nárok na ich náhradu z
vyššie uvedených dôvodov nevznikol, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti

trov konania týkajúcich sa žalovaného v 2. rade podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

22. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní bol úspešnou stranou žalobca, mal
by proti žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si ich žalobca po

vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného v 2. rade neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.