Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. august 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoPr/4/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115204102
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3115204102.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobkyne V.. Z. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
G. XX, U., zastúpenej Z. Y. N.. N. Y., G.., so sídlom W. XXXX/X, U., V. XXXXXXXX, proti žalovanému
I. D. G. M., so sídlom X.., o náhradu mzdy s príslušenstvom na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č. k. 18Cpr/2/2015-235 zo dňa 7. decembra 2020 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu
137,62 eur p o t v r d z u j e a vo zvyšnej časti m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Vo výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný má proti žalobkyni nárok na
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 96,84 %.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 5 716,03 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
337,62 eur od 16.09.2012 do 08.09.2014, zo sumy 56,74 eur od 16.10.2012 do 08.09.2014,
zo sumy 514,62 eur od 16.11.2012 do 08.09.2014, zo sumy 514,62 eur od 16.12.2012 do
08.09.2014, zo sumy 514,62 eur od 16.01.2013 do 08.09.2014, zo sumy 516,06 eur od 16.02.2013 do
08.09.2014, zo sumy 516,06 eur od 16.03.2013 do 08.09.2014, zo sumy 516,06 eur od 16.04.2013 do

08.09.2014, zo sumy 516,06 eur od 16.05.2013 do 08.09.2014, zo sumy 516,06 eur od
16.06.2013 do 08.09.2014, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 516,06 eur od 16.07.2013 do
08.09.2014, zo sumy 516,06 eur od 16.08.2013 do 08.09.2014, zo sumy 516,06 eur od
16.09.2013 do 08.09.2014, zo sumy 516,06 eur od 16.10.2013 do 08.09.2014, zo sumy 516,06
eur od 11.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 516,06 eur od 11.12.2013 do zaplatenia, vo výške 8,25 %
ročne zo sumy 516,06 eur od 11.01.2014 do zaplatenia, zo sumy 526,84 eur od 11.02.2014
do zaplatenia, zo sumy 526,84 eur od 11.03.2014 do zaplatenia, zo sumy 526,84 eur od 11.04.2014 do

zaplatenia, zo sumy 526,84 eur od 11.05.2014 do zaplatenia, vo výške 8,15 % ročne zo sumy
526,84 eur od 11.06.2014 do zaplatenia, zo sumy 475,87 eur od 11.07.2014 do zaplatenia, a to do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku III. priznal
žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,2 % s tým, že o výške náhrady
trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

1.2 Súd prvej inštancie zdôvodnil rozsudok tým, že rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne č. k.
15Cpr/5/2012-59zodňa21.2.2013vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduTrenčínč.k.4CoPr/2/2013-83
zo dňa 30.4.2014 bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne zo stranyžalovaného listom zo dňa 7.9.2012 je neplatné, pričom už predtým právny predchodca žalovaného
dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru, ktorá bola rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne č. k.
11Cpr/1/2011-189 zo dňa 29.5.2012, právoplatným dňa 14.8.2012, určená za neplatnú. Podľa výplatnej

pásky za mesiac 8/2014 bola žalobkyni v uvedenom mesiaci vyplatená suma 8 330,54 eur brutto,
ktorá zahŕňala náhradu mzdy za 12 mesiacov v sume 7 866 eur titulom neplatne okamžite skončeného
pracovného pomeru, ako aj náhradu mzdy za obdobie od 14.8.2012 do 4.9.2012 v sume 464,54 eur z
dôvodu rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, podľa ktorého sa obdobie od 14.8.2012 do 4.9.2012
nepovažuje za neospravedlnenú absenciu v práci.

1.3 Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že zo znaleckého posudku č. XX/XXXX znalkyne z odboru
ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo, daňovníctvo, personalistika, kontroling N.. V.. J. W.
vyplynulo, že výška funkčného platu žalobkyne v období od 28.9.2012 do 30.9.2012 bola 65,55 eur
brutto, 56,74 eur netto, v období od 1.10.2013 do 31.12.2013 bola mesačne 655,50 eur brutto,
516,06 eur netto, v období od 1.1.2014 do 31.5.2014 bola mesačne 671,50 eur brutto, 526,84

eur netto a od 1.6.2014 do 26.6.2014 bola 607,55 eur brutto, 481,99 eur netto. T. j. spolu 5 931,55
eur brutto, 4 664,37 eur netto. Za predpokladu, že by žalobkyňa v období od 28.9.2012 do 26.6.2014
riadne pracovala, príspevok na doplnkové dôchodkové poistenie žalobkyne predstavuje za
zamestnanca spolu 33,20 eur, za zamestnávateľa 160,17 eur. V prípade, že podľa rozhodnutia súdu
žalobkyni vznikla škoda z titulu nevyplatených stravných lístkov, podľa znaleckého posudku výška škody

za dané obdobie - príspevok na stravovanie za zamestnávateľa za 185 pracovných
dní predstavuje sumu 448 eur. Žalobkyňa v rokoch 2012 a 2013 nepodpísala vyhlásenie na uplatnenie
nezdaniteľnej časti základu dane a daňového bonusu. V roku 2014 zamestnávateľ
vyplatil žalobkyni príjem v sume 13 660,74 eur. Nezdaniteľná časť na daňovníka jej bola zohľadnená.
Daňový bonus jej vyplatený nebol. Ak by preukázala podmienky vzniku nároku na daňový bonus, mala

možnosť po skončení zdaňovacieho obdobia 2014 požiadať zamestnávateľa v žiadosti o vykonanie
ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmu o dodatočné vyplatenie daňového bonusu, resp. sama
prostredníctvom daňového priznania z príjmov fyzickej osoby požiadať o jeho vyplatenie. Z doplnenia
č. X k znaleckému posudku č. XX/XXXX znalkyne N.. V.. J. W. vyplynulo, že výška funkčného platu
žalobkyne v období od 14.8.2012 do 14.9.2012 bola 464,55 eur brutto, 392,57 eur netto. V období od

1.10.2012 do 30.9.2013 náhrada funkčného platu žalobkyne predstavuje 7 866 eur brutto, 6 188,40 eur
netto. V prípade, že by žalobkyni vznikla škoda titulom nevyplatených stravných lístkov v období od
14.8.2012 do 14.9.2012 a od 1.10.2012 do 30.9.2013, výška škody by predstavovala 797,50 eur za 275
ks stravných lístkov. V období od 14.8.2012 do 14.9.2012 náhrada za dovolenku v trvaní 2,5 dňa za rok
2012 predstavuje sumu 81,93 eur.

1.4 Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení § 79 ods. 1, ods. 2, § 142 ods. 3, §
144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a podľa § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní
niektorýchzamestnancovprivýkoneprácevoverejnomzáujmeadospelkzáveru,žežalobaječiastočne
dôvodná. Kým na nároky uplatnené za obdobie od 14.8.2012 (deň právoplatnosti rozhodnutia o

neplatnosti predchádzajúcej výpovede) do 14.9.2012 (deň doručenia okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobkyni) je potrebné nazerať titulom prekážok v práci na strane zamestnávateľa, keď si
zamestnávateľ neplnil povinnosť prideľovať žalobkyni prácu, ostatné nároky je potrebné posudzovať v
súlade s ustanovením § 79 Zákonníka práce upravujúcim nároky z neplatného skončenia pracovného
pomeru. Momentom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni a jej následného

oznámenia, že takéto skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom prideľovaní
práce, sa nárok vyplývajúci z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa transformoval na nárok
z neplatného skončenia pracovného pomeru. Z tohto dôvodu je potrebné žalobkyňou uplatnené nároky
posudzovať odlišne a nemožno súhlasiť s názorom žalobkyne, že v celom rozsahu sa jedná o nárok
vyplývajúci z ustanovenia § 142 Zákonníka práce, t. j. z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa.

K obrane žalovaného, že nárok žalobkyne v celom rozsahu uspokojil, súd prvej inštancie uviedol, že
uspokojenie žalobkyne v rozsahu náhrady mzdy za 12 mesiacov nie je dostatočné. Zamestnanec má
nárok na náhradu mzdy za celé obdobie, počas ktorého mu zamestnávateľ neumožnil pre prebiehajúci
súdny spor vykonávať prácu, maximálne však za dobu 36 mesiacov. Keďže v tomto prípade doba 36
mesiacov nebola prekročená, priznal súd žalobkyni nárok na náhradu mzdy za celé obdobie. K zníženiu

náhrady mzdy by súd mohol pristúpiť len vtedy, ak by o to zamestnávateľ požiadal, žalovaný však takúto
žiadosť nevzniesol.1.5 S poukazom na uvedené súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni celkovo
sumu 5 716,03 eur, pozostávajúcu z náhrady mzdy za obdobie od 28.9.2012 do
30.9.2012 vo výške 56,74 eur, z doplatku náhrady mzdy za obdobie od 14.8.2012 do

14.9.2012 a od 1.10.2012 do 30.9.2013 v sume 857,30 eur, z náhrady mzdy za obdobie od 1.10.2013
do 26.6.2014 v sume 4 664,37 eur, z náhrady za dovolenku v období od 14.8.2012 do 14.9.2012 v sume
81,93 eur, zo stravného za obdobie od 14.8.2012 do 14.9.2012 v sume 46,40 eur a z
príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie za obdobie od 14.8.2012 do 14.9.2012 v sume 9,29 eur, a
vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd tiež priznal z vyššie uvedených súm úroky z omeškania

z jednotlivých nevyplatených súm.

2. Proti výrokom I. a III. uvedeného rozsudku podal žalovaný včas odvolanie z dôvodov uvedených v
§ 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a navrhol,
aby odvolací súd uvedené výroky rozsudku súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec prvoinštančnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnil tým, že považuje napadnutý

rozsudok za nepreskúmateľný pre absenciu základných náležitostí presvedčivého odôvodnenia
súdneho rozhodnutia, čo zakladá inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Žalovaný vyjadril nesúhlas s argumentáciou súdu prvej inštancie a poukázal na to, že žalobkyňa
sa žalobou domáhala náhrady mzdy titulom neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
dňa 7.9.2012, a nie ako to súd prvej inštancie uviedol v bode 1 odôvodnenia, podľa § 142 Zákonníka

práce, pričom táto skutočnosť, t. j. právny titul, ktorým sa žalobkyňa domáhala náhrady mzdy, v priebehu
prvoinštančného konania nebola sporná. Ďalej žalovaný v odvolaní zdôraznil, že v zmysle § 79 ods. 2
Zákonníka práce platného a účinného v čase neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalobkyne listom žalovaného zo dňa 7.9.2012 mala žalobkyňa nárok na náhradu mzdy iba v sume
jej priemerného platu a iba za obdobie deväť mesiacov. Uvedené ustanovenie neumožňuje súdu

rozhodovať o výške náhrady mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov (nie je to tzv. moderačné právo
súdu). V danom prípade je nesporné, že suma 8 330,55 eur, t. j. náhrada funkčného platu pozostávajúca
zo sumy 464,55 eur za obdobie od 14.8.2012 do 14.9.2012 a zo sumy 7 866,00 eur za obdobie od
1.10.2012 do 30.9.2013, bola zo strany žalovaného žalobkyni vyplatená ešte pred podaním žaloby, čím
žalovaný argumentoval v priebehu celého prvoinštančného konania. Vo vzťahu k priznanej náhrade

mzdy žalobkyni za dovolenku vo výške 81,93 eur, za stravné lístky vo výške 46,40 eur a za doplnkové
dôchodkové sporenie vo výške 9,29 eur žalovaný uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich
doterajších písomných vyjadrení a že suma 857,30 eur bola žalobkyni vyplatená spolu so mzdou za
mesiac 08/2014. Napokon žalovaný argumentoval, že zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo
verejnom záujme a ani Zákonník práce neupravujú inštitút úrokov z omeškania, pričom Zákonník práce

zakotvuje v § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť len všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu
k prvej časti Zákonníka práce. Na základe toho je zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú
ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho
ôsmej časti. Preto žalovaný považuje úrok z omeškania z uplatnenej náhrady mzdy za rozporný so
zákonom.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v rozsahu
podaného odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, avšak za

použitia ustanovenia § 382 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné vo výroku I.
čiastočne potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP a čiastočne zmeniť podľa § 365 ods. 1
písm. h) CSP. Výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním, preto ho odvolací
súd nepreskúmaval. Vzhľadom na čiastočnú zmenu rozhodnutia vo veci samej (výroku I.) odvolací súd
zmenil aj súvisiaci výrok o trovách (výrok III.).

5. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že je potrebné rozlišovať medzi nárokom na náhradu
mzdy za obdobie do doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni a za obdobie
od doručenia tohto skončenia. V období pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru
nemôže ešte ísť o nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru. Ak žalovaný ako zamestnávateľ

v tomto období neprideľoval žalobkyni prácu, ide o prekážky v práci na strane zamestnávateľa, za ktoré
patrí zamestnancovi náhrada mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Neprideľovanie práce v období
podoručeníokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeružalobkyni(ktoréneskôrsúdvyhlásilzaneplatné)
už zákon nedefinuje ako prekážky v práci na strane zamestnanca, ale je potrebné aplikovať ustanovenia§ 79 Zákonníka práce (nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru). Toto rozlišovanie nemá
síce vplyv na výšku náhrady mzdy (v oboch prípadoch ide o náhradu mzdy v sume priemerného zárobku
zamestnanca), má však vplyv na ďalšie nároky zamestnanca. Doba, keď zamestnanec nepracuje pre

prekážky v práci, sa totiž podľa § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce posudzuje ako výkon práce.
Za dobu výkonu práce pritom zamestnancovi vzniká nárok nielen na mzdu, ale aj na ďalšie nároky, ako
sú dovolenka, stravovanie, prípadne aj ďalšie nároky dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej
zmluve, vrátane príspevkov na doplnkové dôchodkové sporenie. Naopak - ako správne
uviedol súd prvej inštancie, za dobu neplatného skončenia pracovného pomeru Zákonník práce

ustanovuje výlučne nárok na náhradu mzdy, žiadne ďalšie nároky (náhrada dovolenky, stravovanie a
ďalšie) zamestnancovi nevznikajú.

6. Pokiaľ ide o náhradu mzdy za obdobie od 14.8.2012 do 14.9.2012, nebolo sporné, že táto náhrada
mzdy bola žalobkyni vyplatená - vo výplatnej páske za mesiac 8/2014 boli premietnuté mzdové nároky
za uvedené obdobie vo výške 464,54 eur brutto, čo (až na rozdiel jedného centu) zodpovedá výške

funkčného platu žalobkyne v uvedenom období podľa doplnenia č. X k znaleckému posudku č. XX/
XXXX znalkyne N.. V.. J. W..

7. Sporné však boli nároky na náhradu za dovolenku, za stravné lístky a príspevky na doplnkové
dôchodkové sporenie za uvedené obdobie (od 14.8.2012 do 14.9.2012). Súd prvej inštancie v tejto časti

správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalobkyňa mala
v tomto období nárok na náhradu za dovolenku v sume 81,93 eur, náhradu príspevku zamestnávateľa
na stravné lístky v sume 46,40 eur a tiež na príspevok na doplnkové dôchodkové sporenie v sume 9,29
eur (tieto sumy vyplynuli zo znaleckého posudku č. XX/XXXX znalkyne N.. V.. J. W. resp. z doplnenie
č. X k uvedenému znaleckému posudku), spolu teda 137,62 eur. Ako už bolo uvedené vyššie (v bode

5 tohto odôvodnenia), tieto nároky vznikli žalobkyni z dôvodu, že v tom čase ešte nešlo o neplatné
skončenie pracovného pomeru, ale o neprideľovanie práce zo strany zamestnávateľa, čo sa na účely
nielen mzdových, ale aj ostatných nárokov zamestnanca posudzuje ako výkon práce. Preto odvolací súd
výrok I. napadnutého rozsudku v tejto časti (o zaplatenie sumy 137,62 eur) ako vecne správny potvrdil.

8. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa uplatňovala náhradu podľa § 79 Zákonníka práce, nie
podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, teda (keďže právne posúdenie je vecou súdu) že z pohľadu
skutkových tvrdení neuplatňovala nároky z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, ale len
nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru. Už v žalobe žalobkyňa výslovne uviedla, že si
uplatňuje nároky (náhradu mzdy, náhradu za stravné lístky a za dovolenku a príspevok na

doplnkové dôchodkové sporenie) za obdobie už od 14.8.2012 (resp. od 1.8.2012, pokiaľ išlo o nároky za
mesiac august 2012). To zopakovala aj v písomnom vyjadrení k znaleckému posudku, pričom svoj nárok
aj právne kvalifikovala tak, že si ho uplatňuje podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ako nárok na
náhradu funkčného platu za celú dobu trvania prekážok na strane zamestnávateľa.

9. Pokiaľ žalovaný namietal, že suma 857,30 eur bola žalobkyni vyplatená spolu so mzdou za
mesiac 08/2014, odvolací súd uvádza, že nebolo zrejmé, aké nároky mali byť touto sumou uspokojené.
Z personálnych opatrení č. XX/XXXX a č. XX/XXXX vyplýva len to, že žalobkyni bola poskytnutá náhrada
mzdy za obdobie od 14.8.2012 do 4.9.2012 a náhrada mzdy za 12 mesiacov neplatne skončeného
pracovného pomeru. Ďalšie náhrady (dovolenka, stravné lístky, príspevok na doplnkové dôchodkové

sporenie) zo spisu nevyplývali.
10. Vo vzťahu k zvyšnej časti výroku I. (kde súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy
za celé obdobie od doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru 14.9.2012 až do skutočného
skončenia pracovného pomeru 31.10.2014 s odpočítaním náhrady, ktorá už žalobkyni bola vyplatená)
odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie

síce aplikoval správny právny predpis a aj jeho správne ustanovenie (§ 79 Zákonníka práce), avšak
toto ustanovenie použil v znení, ktoré na daný právny vzťah nedopadá, teda nesprávne aplikoval
intertemporálne (časové) súvislosti danej právnej normy.

11. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd dospel k záveru, že právnu normu, ktorú aplikoval súd prvej

inštancie, bolo potrebné aplikovať v inom znení (v znení účinnom v čase doručenia okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobkyni), podľa § 382 CSP písomne vyzval obe strany sporu, aby sa
k použitiu takéhoto znenia ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce vyjadrili.12. Žalovaný na výzvu súdu uviedol, že počas konania pred súdom prvej inštancie opakovane namietal,
že žalobkyni bola vyplatená suma v zmysle § 79 Zákonníka práce ešte pred podaním žaloby. Žalovaný
má za to, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, na ktoré v priebehu celého

konania poukazoval a ktoré v doterajšom konaní nebolo použité, je v danom spore pre rozhodnutie vo
veci rozhodujúce a nakoľko žalobkyni bola vyplatená suma podľa tohto ustanovenia ešte pred podaním
žaloby, žalovaný navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu
zamietne.

13. Žalobkyňa na výzvu súdu uviedla, že osobitné vyjadrenie s novými skutkovými tvrdeniami a právnym
posúdením nemá. Považuje rozsudok súdu prvej inštancie za správny. V ďalšom písomnom vyjadrení
doplnila, že považuje za nespravodlivé, aby v dôsledku nestálosti konkrétnych ustanovení Zákonníka
práce vzťahujúcich sa na spôsob výplaty náhrady mzdy, o ktorú ju jednoznačne ukrátil žalovaný
nezákonným postupom, jej v konečnom dôsledku nebola vyplatená skutočne ušlá mzda. Žiadala preto
potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie.

14. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca

naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

15.Včase,keďžalovanýneplatneukončilpracovnýpomersožalobkyňou(kudňudoručeniaokamžitého
skončenia pracovného pomeru 14.9.2012), bolo účinné ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce v
znení: „Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť
mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov.“ Toto znenie bolo účinné
od 1.9.2011 do 31.12.2012. Až od 1.1.2013 bolo nahradené znením, ktoré citoval súd prvej inštancie v

napadnutom rozsudku: „Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.“

16. Prechodné ustanovenie k novele Zákonníka práce, účinnej od 1.1.2013 ustanovuje: „Výpoveď daná
zamestnávateľom zamestnancovi pred 1. januárom 2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012. Dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená
pred 1. januárom 2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31.
decembra 2012.“ (§ 252i ods. 4)

17. Citované prechodné ustanovenie výslovne upravuje len výpoveď a dohodu o skončení pracovného
pomeru a nároky z nich vzniknuté, neupravuje nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru
okamžitým skončením. Odvolací súd však nevidí dôvod na to, aby sa nároky z neplatného skončenia
pracovného pomeru okamžitým skončením z intertemporálneho hľadiska posudzovali inak než nároky z

neplatnéhoskončeniapracovnéhopomeruvýpoveďoualebodohodou.Okremtohokeďžeustanovenie§
79ods.2Zákonníkaprácejehmotnoprávnounormou,priabsenciivýslovnéhoprechodnéhoustanovenia
je potrebné právne vzťahy posudzovať podľa znenia právnej normy účinného v čase, keď právny
vzťah existoval. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednorazová udalosť, preto je potrebné ju
posudzovaťpodľaprávnejnormyúčinnejvčase,keďknemudošlo(vtomtoprípadepodľaprávnejnormy

účinnej v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni, teda dňa 14.9.2012).

18. Vzhľadom k tomu, že vyššie citované znenie ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce v
znení účinnom dňa 14.9.2012 umožňovalo priznanie náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia
pracovného pomeru len za čas deväť mesiacov, odvolací súd považuje právny záver súdu prvej

inštancie, že žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy za celé obdobie od doručenia
neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru (14.9.2012) až do skutočného
skončenia pracovného pomeru (31.10.2014) za nesprávny. V zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce
v znení účinnom k 14.9.2012 žalobkyni patrila len náhrada mzdy za obdobie deväť mesiacov,t. j. deväťnásobok sumy jej priemerného zárobku. Z vyjadrení oboch strán a aj z obsahu súdneho spisu
pritom vyplýva, že žalovaný už pred podaním žaloby vyplatil žalobkyni náhradu mzdy za obdobie 12
mesiacov v sume 7 866 eur, čo skutočne zodpovedá 12-násobku hrubého tarifného platu žalobkyne

655,50eur.Odvolacísúd nazákladetohodospelkzáveru,ževšetkyzákonnénárokyžalobkyne
z neplatného skončenia pracovného pomeru žalovaný už uspokojil pred podaním žaloby žalobkyňou,
preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmeniť a žalobu zamietnuť.

19. Odvolací súd k námietke žalobkyne o nespravodlivosti nevyplatenia náhrady mzdy vo väčšom

rozsahu v dôsledku nestálosti predmetných ustanovení Zákonníka práce uvádza, že legislatívna zmena
rozsahu náhrady mzdy z 12 resp. 36 mesiacov na 9 mesiacov sa môže javiť tomu, kto je ňou dotknutý,
subjektívne nespravodlivá. Zákon však v tomto prípade nepripúšťa žiaden iný výklad, ktorý by bol viac
v prospech zamestnanca a súd síce môže (a musí) pri svojom rozhodovaní zohľadňovať spravodlivé
usporiadanie vecí medzi sporovými stranami, avšak nemôže priznať nároky v rozpore so zákonom. Tu je
vhodné doplniť, že žalovaný sám vyplatil žalobkyni viac ako zákonom požadovanú 9-mesačnú náhradu

mzdy, čím aspoň čiastočne zmiernil žalobkyňou uvádzanú nespravodlivosť.

20. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, tento žalobkyňa v žalobe požadovala len z nevyplatenej náhrady
mzdy a z náhrady za dovolenku. Z náhrady za dovolenku jej však súd prvej inštancie úrok z omeškania
nepriznal a proti tejto (zamietajúcej) časti rozsudku žalobkyňa nepodala odvolanie. Súd prvej inštancie

priznal žalobkyni úroky z omeškania len z jednotlivých súm nevyplatenej náhrady mzdy. Keďže odvolací
súd rozsudok v časti týkajúcej sa náhrady mzdy zmenil a žalobu v tejto časti zamietol, nemohol priznať
ani úroky z omeškania. Vo vzťahu k nárokom, ktoré odvolací súd potvrdil (náhrada za dovolenku, za
stravné lístky a príspevok na doplnkové dôchodkové sporenie) neboli úroky z omeškania priznané už
súdom prvej inštancie a keďže žalobkyňa nepodala odvolanie, odvolací súd jej nemohol priznať viac

než jej priznal súd prvej inštancie.

21. Keďže odvolací súd čiastočne zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej, podľa § 396
ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1, ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP rozhodol aj o trovách konania. Žalobkyňa
žalobou žiadala zaplatenie sumy 8 716,19 eur s úrokom z omeškania, úspešná však bola len vo vzťahu

k sume 137,62 eur, čo predstavuje úspech žalobkyne v rozsahu 1,58 %. Vo zvyšnej časti (98,42 %)
bol úspešný žalovaný. Vo vyjadrení čistého úspechu (po odpočítaní úspechu žalobkyne od úspechu
žalovaného) to predstavuje 96,84 %. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie žiadal náhradu
trov, ktoré mu vznikli cestovaním na pojednávania. Ide o účelne vynaložené trovy, preto odvolací súd
priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na ich náhradu v rozsahu jeho čistého úspechu vo veci samej

(96,84 %). V odvolacom konaní žalovanému žiadne trovy nevznikli (písomné vyjadrenia zasielal súdu
elektronickými prostriedkami a v odvolacom konaní sa pojednávanie nekonalo), preto odvolací súd
nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).