Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 12. september 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/114/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2612203439
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2612203439.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov

senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Pavla Lacza, v právnej veci žalobcu: VÁŠ IDEÁL s.r.o., so sídlom
Hurbanova 20, Bardejov, IČO: 44 042 876, zastúpeného advokátom: JUDr. Matúš Hrib, so sídlom
Tehelná 46, Bardejov, proti žalovanému: SLOVAKIA TOP ESTATES, s.r.o., so sídlom Cesta na Senec
2/A, Bratislava-Ružinov, IČO: 36 276 065, zastúpenému advokátom: Mgr. Martin Paškala, so sídlom
Záhradnícka 27, Bratislava, o zaplatenie 32.542,24 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 14. marca 2017 č.k. 8Cb/126/2012-492, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal
právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 269
ods. 2, § 275 ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo
„ObZ“), § 451 ods. 2, § 458 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky

zákonník“ alebo „OZ“).

Vecne dôvodil tým, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu
32.542,24 eura s príslušenstvom. Žalobca dôvodil, že medzi stranami bola dňa 31.3.2008 uzavretá
zmluva o prevode medzi žalobcom (v zmluve označeným ako príjemca) a žalovaným (v zmluve
označeným ako RE/MAX Slovakia, Inc.) a obchodnou spoločnosťou Merilin, s.r.o. (v zmluve označenou

ako prevodca), predmetom ktorej mal byť prevod práv k franšíze, ktoré žalovaný udelil dňa 23.3.2007
spoločnosti Merilin, s.r.o. na základe zmluvy o franšíze. Spoločnosť Merilin, s.r.o. mala tieto práva
previesť na žalobcu, s čím žalovaný súhlasil a na základe súhlasu všetkých troch účastníkov bola
uzavretá zmluva o prevode, pričom podľa bodu 1 tejto zmluvy mali byť prevedené všetky práva, nároky
a podiely zo strany prevodcu na žalobcu, a následne mali žalobca a žalovaný uzavrieť novú zmluvu o
franšíze. Návrh tejto zmluvy mal žalovaný zaslať žalobcovi a žalobca mal žalovanému doručiť podpísaný
návrh.Napriektejtodohodevšakžalovanýaždoukončeniaspoluprácenedoručilnovúzmluvuofranšíze

a žalovaný a žalobca takúto novú zmluvu o franšíze neuzatvorili. Napriek tomu žalovaný požadoval od
žalobcu opakujúce sa plnenia a tieto bol žalobca žalovanému nútený plniť a plnil. Žalobca ďalej v žalobe
uviedol,žeskončilspoluprácusožalovanýmkudňu31.10.2011výpoveďouatentoprejavvôledeklaroval
voči žalovanému listom z 27.10.2011. Žalobca poukázal aj na to, že celkom takto bez právneho dôvoduposkytol žalovanému sumu 32.542,24 eura, ktorú žiadal vrátiť spolu s úrokom z omeškania vo výške 9
% ročne od 31.3.2012 do zaplatenia. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť.

Súd prvej inštancie mal na základe výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný
disponuje právom užívať medzinárodnú patentovú koncepciu pre rozvoj a činnosť realitných kancelárií
označenú ako RE/MAX, pričom uvedené slovné označenie je zapísané ako ochranná známka Úradom
priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky. Žalovaný má právo ostatným subjektom udeľovať za

odplatu právo užívať patentovú koncepciu na území Slovenskej republiky. Toto právo sa voči tretím
subjektom realizuje na základe právneho inštitútu poskytovania franšízy. Z predložených listinných
dôkazov, ako aj z výpovedí strán sporu, mal súd preukázané, že Zmluvou o prevode - nové vlastníctvo
z 31.3.2008 žalobca nadobudol práva na prevádzku licencie spoločnosti RE/MAX, ktoré predtým
prevádzkovala spoločnosť Merilin, s.r.o. na základe zmluvy o franšíze uzatvorenej dňa 23.3.2007 so
spoločnosťou RE/MAX. Účastníkom tejto zmluvy bola aj spoločnosť, ktorá svojim podpisom vyjadrila

súhlas s prevodom práva pôvodného franšízistu na žalobcu, ako nového franšízistu, používať koncept
franšízora. Tento prevod bol zaregistrovaný aj v systéme RE/MAX Europe. Následne žalobca ako
franšízista začal prevádzkovať franšízovú realitnú kanceláriu v meste Bardejov pôvodne pod názvom
RE/MAX PRIMA REALITY, čo preukazoval list žalobcu z 15.4.2008 adresovaný žalovanému, ktorým
oznamoval žalovanému sídlo franšízovej realitnej kancelárie v súlade s článkom 15.a zmluvy o franšíze.

Súd mal preukázané, že zmluva o franšíze bola uzatvorená konkludentne dňa 31.3.2008 v znení
totožnom s ustanoveniami existujúcej zmluvy o franšíze z 23.3.2007 uzatvorenej so spoločnosťou
Merilin, s.r.o., keď v úvodných ustanoveniach zmluvy o prevode z 31.3.2008 bolo výslovne uvedené,
že príjemca - žalobca si želá nadobudnúť práva k franšíze v zmysle existujúcej zmluvy o franšíze
so spoločnosťou Merilin, s.r.o. Naviac súd prvej inštancie uviedol, že franšízová zmluva je tzv.

nepomenovanou zmluvou, teda ako zmluvný typ nie je upravená v Obchodnom ani v Občianskom
zákonníku, avšak jej schéma pripomína náležitosti nájomnej zmluvy, kde franšízor je v postavení
prenajímateľa a franšízista v postavení nájomcu v zmysle § 663 OZ. Zákon nevyžaduje pre jej platnosť
písomnú formu. Z uvedeného vyplynulo, že v danom prípade vyhotovenie zmluvy o franšíze v písomnej
forme by malo len evidenčný význam. Žalobca svojim správaním v rokoch 2008 až 2011 jednoznačne

preukázal, že si bol vedomý existencie zmluvy o franšíze a práv a povinností, ktoré v jej zmysle
nadobudol, keď počas trvania právneho vzťahu sám žalobca zasielal žalovanému reporty o prijatých
plneniach v zmysle zmluvy, na základe ktorých následne žalovaný žalobcovi vystavoval faktúry, ktoré
žalobca bez výhrad vždy uhradil. Počas trvania zmluvného vzťahu sa nestalo, že by žalobca nejakú
faktúru vrátil žalovanému s tým, že by namietal vyfakturované plnenie čo do dôvodu, či výšky. Argument,

že žalovaný neposkytoval žalobcovi know-how v rozsahu alebo spôsobom, aký by odôvodňovala medzi
účastníkmi uzavretá zmluva o franšíze, podľa súdu prvej inštancie jednak žalobca nepreukázal, a jednak
tento argument sám osebe neobstál, pretože všetky plnenia poskytované žalobcom žalovanému v
období od roku 2008 do roku 2011 poskytoval žalobca žalovanému dobrovoľne, bol si vedomý, na
základe akej zmluvy a akého zmluvného vzťahu tieto plnenia poskytuje, z čoho vyplynulo, že ich v

čase poskytovania aj poskytovať chcel. Tvrdenia žalobcu o tom, že plnil žalovanému z dôvodu, že
bol nútený platiť pod hrozbou sankcií zo strany žalovaného, popri vykonanom dokazovaní neobstáli
a súd ich vyhodnotil ako špekulatívne. Súd nezistil, že by v prípade plnení poskytnutých žalobcom
žalovanému zanikol právny dôvod poskytovania plnenia alebo že by dôvod poskytovania plnenia bol
neplatný. V konaní tak nebolo preukázané, že by sa zmluva o franšíze uzatvorená konkludentne dňa

31.3.2008 v znení zmluvy o franšíze z 23.3.2007 uzatvorenej so spoločnosťou Merilin, s.r.o., na základe
ktorej sa žalobca stal franšízistom, stala po roku 2011 neplatnou, a to od začiatku alebo, že by iným
spôsobom zanikol právny dôvod poskytovania plnení zo strany žalobcu žalovanému. Súd preto žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom ďalších svedkov, ktorých výsluch strany sporu
navrhli, pretože takéto výsluchy súd nepovažoval za potrebné pre preukázanie tvrdení strán sporu a
pre zistenie ďalších okolností rozhodujúcich pre rozhodnutie tohto sporu v zmysle pokynov odvolacieho
súdu.V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným
úspechom žalovaného.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací súd
žalobe v celom rozsahu vyhovie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Namietal
nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie, podľa ktorého medzi účastníkmi došlo k zatvoreniu

konkludentnej zmluvy o poskytnutí patentovej koncepcie RE/MAX pre realitné kancelárie. Súd teda
nepovažoval zmluvu o prevode franšízy za platne uzatvorenú, našiel však inú zmluvu medzi účastníkmi
konania s tým istým obsahom len inou formou uzatvorenia. Žalobca mal za to, že predmetné posúdenie
je mimo rámca dôvodov zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý poukázal na dôvodnosť
námietok uplatnených v prvotnom odvolaní. Súd prvej inštancie pri posudzovaní právneho vzťahu úplne
opomenul trojdohodu v podobe zmluvy o prevode franšízy a zmluvný vzťah pôvodného franšízanta

Merilin, s.r.o., voči ktorému plnil svoje povinnosti žalobca tak, ako aj voči žalovanému. Rozhodcovský
súd, z ktorého rozhodnutia vychádzal pôvodný zrušený rozsudok, trojdohodu jednoznačne bral v úvahu,
aj keď neprihliadol na všetky jej nedostatky. Pokiaľ teda súd prvej inštancie úplne znegoval práva
a povinnosti vyplývajúce z trojdohody, postupoval pri vyhodnocovaní právnych záverov nesprávne a
rovnako nesprávnym je zaradenie celého zmluvného vzťahu účastníkov konania pod nájomnú zmluvu

podľa OZ. Súd nezobral do úvahy argumentáciu žalobcu, že v rámci Slovenskej republiky je iba
spoločnosť RE/MAX International Inc. majiteľom patentov duševného vlastníctva zaregistrovaných na
Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky. Žalobca ďalej poukázal na ustanovenia ObZ
týkajúce sa licenčnej zmluvy na predmety priemyselného vlastníctva, ako aj ust. zákona o ochranných
známkach, z ktorých vyplýva povinnosť registrovať na Úrade priemyselného vlastníctva nadobúdateľa

licencie v prípade, ak majiteľ ochrannej známky udelí licenciu inému subjektu. Účasť žalovaného na
danom právnom vzťahu pri poskytovaní franšízy je nejasná, nie je zrejmé, či vystupuje v právnom
vzťahu ako poskytovateľ licencie alebo ako sprostredkovateľský subjekt, resp. ako obchodný zástupca.
Žalobca bol toho názoru, že žalovaný nie je evidovaný ako nadobúdateľ licencie, preto nemohol zákone
poskytovať sublicencie na ochranné známky spoločnosti RE/MAX International Inc. iným subjektom, čím

sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal.

Podľa žalobcu je nepochybné, že zmluva o franšíze predstavuje súhrn viacerých zmluvných typov,
licenčnú zmluvu z nej však nemožno nejakým spôsobom vyňať. Obsah zmluvného vzťahu strán sporu je

na základe konkludentného uzatvorenia zmluvy podľa súdu tvorený celým obsahom zmluvy o franšíze,
ktoréhosúčasťoujevšakajposkytnutielicencie,čorobízáverysúduneudržateľnými.Súdprvejinštancie
mal totiž za to, že platí celý obsah zmluvy o franšíze, avšak nedostatkom písomnej formy v časti licencie
je neplatnosť takéhoto dojednania, čo musí mať vplyv aj na plnenia v podobe licenčných poplatkov
vyžadované a vzťahujúce sa na licenciu ako takú. Predkladateľom zmluvy o prevode franšízy bol

žalovaný, preto žalovaný musí niesť zodpovednosť za jej nedostatky. Podľa žalobcu súd prvej inštancie
celú zodpovednosť žalovaného za ním spôsobenú neplatnosť písomnej zmluvy o prevode franšízy
ospravedlnil a exkulpoval ho konkludentným uzatvorením zmluvy. Keďže žalobca považoval právne
záverysúduokonkludentnomuzatvoreníakejsinájomnejzmluvyzanesprávne,malzato,žepoukazoval
plnenia žalovanému bez právneho dôvodu.

V doplnení odvolania žalobca ďalej nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o franšíze je
konceptuálne nájomnou zmluvou, ktorá nevyžaduje písomnú formu, a preto ju strany mohli uzavrieť aj
konkludentne. Zopakoval, že zmluva o franšíze predstavuje svojím charakterom kombináciu viacerých

zmluvných typov, no najmä licenčnú zmluvu. Žalobca dal do pozornosti, že zmluva o franšíze je
zmieňovaná aj v právnych aktoch EÚ a poukázal i na rozsudok Súdneho dvora z 23.4.2009 vo veci
C-533/07. Zdôraznil, že opodstatnenie úpravy franchisingovej zmluvy ako osobitného zmluvného typu
je daná aj tým, že vo vzťahu založenom franchisingovou zmluvou dominuje franchisor a franchis sa
ocitá v pozícii obdobnej spotrebiteľovi, a tak ako iní spotrebitelia v súlade s princípom ochrany slabšieho

si vyžaduje zákonnú ochranu. V tejto súvislosti mal žalobca za to, že súd prvej inštancie vzhľadom
na vopred oslabenú pozíciu žalobcu mal hodnotiť tiež kvázi plnenia žalovaným v súlade so zásadami
poctivého obchodného styku v zmysle § 265 ObZ.Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vyčerpávajúco odôvodnil

ako právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil a tiež správne zdôraznil, že žalobca začal
prevádzkovať franšízovú realitnú kanceláriu RE/MAX PRIMA REALITY v meste Bardejov, pričom mal
za to, že zmluva uzatvorená konkludentne dňa 31.3.2008 je totožná s ustanoveniami existujúcej zmluvy
o franšíze so spoločnosťou Merilin s.r.o. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by súd prvej
inštanciezariadilcelýzmluvnývzťahpodnájomnúzmluvu,keďodôvodnenírozsudkuuviedol,žeschéma

franšízovejzmluvypripomínanáležitostinájomnejzmluvy.Maltiežzato,žefranšízajevosvojejpodstate
moderný odbytový systém, čomu zodpovedal aj vzťah medzi žalobcom a žalovaným a tento sa nedá
subsumovať pod licenčnú zmluvu ako zmluvný typ upravený v § 508 ObZ. Poukázal na skutočnosť,
že kým predmetom licenčnej zmluvy je poskytovanie priemyselných práv, tak predmetom franšízovej
zmluvy v znení zmluvy o franšíze z 23.3.2007 uzatvorenej so spoločnosťou Merilin s.r.o. bolo poskytnutie
tzv. komerčného know-how. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca len prezentuje svoje názory o potrebe

úpravy zmluvy o franšíze ako osobitného zmluvného typu, pričom súd sa nemá v tomto prípade zaoberať
úvahami de lege ferenda, ale rozhodovať na základe práva de lege lata. Nesúhlasil ani s odvolávaním sa
žalobcu na princíp ochrany slabšieho z dôvodu, že sa ocitá v pozícii spotrebiteľa. Posudzovaný právny
vzťah bol vzťahom medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, a preto naň podľa žalovaného nemožno
aplikovať princípy ochrany spotrebiteľa.

Odvolací súd uznesením č.k. 21Cob/114/2017-568 z 27.11.2018 odvolacie konanie prerušil do
právoplatného skončenia konania vo veci žalobcu proti žalovanému o zrušenie rozhodcovského
rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave z 23.9.2013
zn. Rsp V-6/2013 vedeného pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 30Cb/218/2013.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 30Cb/218/2013-225 z 18.9.2020 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/130/2021-312 z 27.4.2022, právoplatným dňa 6.6.2022, bola
žaloba žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a

priemyselnej komory v Bratislave z 23.9.2013 zn. Rsp V-6/2013 zamietnutá.

Vzhľadom na právoplatné skončenie konania, pre ktoré bolo odvolacie konanie prerušené, odvolací súd
uznesením č.k. 21Cob/114/2017-693 z 9.8.2022 rozhodol o pokračovaní v konaní.

Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 16.8.2022 žalobca oznámil, že podal dovolanie vo veci
vedenejpredOkresnýmsúdomBratislavaIsp.zn.30Cb/218/2013anavrhol,abyboloodvolaciekonanie
prerušené do rozhodnutia dovolacieho súdu o podanom dovolaní.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355

ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.h/CSP),preskúmalnapadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel
k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku
vecne správny (i keď z iných dôvodov), v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie

v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie
preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovaniaarealizovanéhoprávnehoposúdeniavecirozhodolvecnesprávne,pokiaľžalobužalobcudomáhajúceho
sa zaplatenia sumy 32.542,24 eura s príslušenstvom (titulom vydania bezdôvodného obohatenia
vzniknutého tým, že v rokoch 2008 až 2011 plnil žalovanému určité sumy ako odplatu za poskytovanie

franšízy, a to bez toho, aby medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy) zamietol, keď dospel k záveru,
že v konaní nebolo preukázané, že by sa zmluva o franšíze uzatvorená konkludentne dňa 31.3.2008 v
znení zmluvy o franšíze z 23.3.2007 uzatvorenej so spoločnosťou Merilin, s.r.o., na základe ktorej sa
žalobca stal franšízistom, stala po roku 2011 neplatnou, a to od začiatku alebo že by iným spôsobom
zanikol právny dôvod poskytovania plnení zo strany žalobcu žalovanému.

Podľa skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bola 23.3.2007 uzavretá zmluva o franšíze
medzi spoločnosťou Merilin, s.r.o. a žalovaným, ktorou sa spoločnosti Merilin, s.r.o., poskytla tzv.
patentovaná koncepcia RE/MAX a niektoré ďalšie práva (napr. užívanie ochranných známok) a táto
spoločnosť sa zaviazala platiť určité poplatky za túto franšízu. V čl. 20 písm. f) uvedenej zmluvy si jej

strany dohodli rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní pred Rozhodcovským súdom Slovenskej
obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave. Zmluvou o prevode z 31.3.2008 spoločnosť Merilin, s.r.o.
postúpila všetky práva, nároky a povinnosti z tejto zmluvy na žalobcu, pričom stranou tejto zmluvy bol aj
žalovaný. Žalobca sa v zmluve zaviazal podpísať a doručiť žalovanému podpísanú zmluvu o franšíze,
ktorá bude mať rovnaké trvanie ako pôvodná zmluva so spoločnosťou Merilin, s.r.o. V konaní zostalo

sporné, či takáto zmluva bola uzavretá a žalobca sa domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného
obohatenia v podobe súm, ktoré z titulu poplatkov za franšízu sám zaplatil. Súd prvej inštancie ustálil, že
žalobca práva z franšízy nadobudol zmluvou o postúpení z 31.3.2008, tým bola zároveň konkludentne
uzatvorená nová zmluva o franšíze medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca teda neplnil žalovanému bez
právneho dôvodu a ten sa bezdôvodne neobohatil a v samotnom odvolaní žalobca polemizuje najmä

so záverom súdu prvej inštancie o kvalifikácii franšízovej zmluvy, pričom v podstate vychádza z toho,
že súčasťou franšízy je licenčná zmluva v zmysle § 508 ObZ, ktorá si vyžaduje písomnú formu. Okrem
toho žalovaný nebol oprávnený poskytovať sublicencie na práva priemyselného vlastníctva, ktoré sú
registrované na inú osobu.

Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie ďalej vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave zn. Rsp V-6/2013 z
23.9.2013 bolo vyhovené žalobe tunajšieho žalovaného proti tunajšiemu žalobcovi, ktorý bol zaviazaný
zaplatiť zmluvnú pokutu 2.630 eur. Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku rozhodcovský súd

dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným je uzavretá zmluva o franšíze z 23.3.2007, ktorá na
žalobcu prešla zmluvou o prevode z 31.3.2008 z pôvodnej spoločnosti Merilin, s.r.o. Na základe toho
dospel rozhodcovský súd k záveru, že má právomoc na konanie medzi žalobcom a žalovaným práve s
odkazom na čl. 20 písm. f) zmluvy o franšíze z 23.3.2007 a s odkazom na záväznosť tejto zmluvy medzi
stranami vyhovel aj nároku žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty od žalobcu. Žalobca sa žalobou

podanou na Okresnom súde Bratislava I domáhal zrušenia tohto rozhodcovského rozsudku okrem iného
s odkazom na to, že tento nemal právomoc na konanie, lebo zmluva z 23.3.2007 neprešla na žalobcu,
takže medzi stranami neplatí ani rozhodcovská doložka uvedená v čl. 20 písm. f) tejto zmluvy. Toto
konanie bolo vedené pod sp. zn. 30Cb/218/2013 a bolo právoplatne skončené.

Podľa § 230 CSP platí, že ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať
znova. Citované ustanovenie zakladá tzv. prekážku rozhodnutej veci, ktorej dôsledkom je, že žalobca,
ktorý bol stranou sporu, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie ukladajúce v jeho prospech
žalovanému určitú povinnosť, je týmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný, a preto nemôže v inom

súdnom konaní úspešne uplatňovať proti tomuto žalovanému ten istý nárok. Pokiaľ ide o iný (nie ten
istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní došlo právoplatným súdnym
rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s
predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom
konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako

vec sama) týmto vyriešením viazaný. Ustanovenie § 230 CSP tu predstavuje osobitnú procesnú úpravu
vo vzťahu k § 194 ods. 2 CSP a súd preto nesmie vychádzať z iného záveru než ako o tomto ich
právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté. Súd nemá na výber, či bude rešpektovať právoplatné
rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši takúto prejudiciálnu otázku, preto ani nemôže znovu riešiťto, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, a to bez ohľadu na to, či
takéto osobitné rozhodnutie je správne. So zreteľom na právoplatnosť (záväznosť a nezmeniteľnosť)
rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom

(ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné (porov. v tomto smere judikát R 40/2013). V tomto
zmysle judikatúra už skôr vyslovila aj to, právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska
identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo
právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku, porov.
R 110/2003).

Podľa judikatúry zároveň platí, že aj právoplatný rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 zák. č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného k 23.9.2013 rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu (porov. judikát R 46/2012). Súd je povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. Aj rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa

zmluvy môže predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre civilné sporové konanie, v ktorom sa žalobca
domáha určenia, že je neplatná, ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky zakladajúcej oprávnenie rozhodcovského súdu
prejednať a rozhodnúť spor medzi stranami.

Z uvedených záverov judikatúry teda možno vyvodiť, že ak bola v určitom konaní právoplatným
rozhodnutím posúdená určitá otázka (napr. otázka, či medzi stranami existuje určitá zmluva, na ktorej
sa zakladá žalované plnenie), viaže toto posúdenie ako prekážka rozhodnutej veci aj súd, ktorý by
prejednával nárok založený na riešení rovnakej predbežnej otázky. Takéto účinky nastávajú aj v prípade,

ak túto predbežnú otázku právoplatne vyriešil rozhodcovský súd, pretože jeho rozhodcovský rozsudok
má v zásade rovnaké účinky medzi stranami ako rozsudok všeobecného súdu. Výnimkou je situácia,
keď rozhodcovský súd kvôli neexistencii rozhodcovskej doložky nemal právomoc takýto rozhodcovský
rozsudok vydať. V prejednávanej veci žalobca zakladá svoju žalobu na tom, že medzi stranami nedošlo
k (platnému) uzavretiu zmluvy o franšíze (v rovnakom znení aké mala zmluva z 23.3.2007), teda medzi

stranami takáto zmluva neexistovala, a tak plnenie žalobcu poskytnuté žalovanému v domnienke, že
takáto zmluva existuje, je bezdôvodným obohatením. Avšak z rozhodcovského rozsudku Rsp V-6/2013
z 23.9.2013 vyplýva, že tento rozhodcovský súd prejednával nárok na zmluvnú pokutu z uvedenej
zmluvy a tento nárok žalovanému priznal, teda prejudiciálne dospel k záveru, že medzi stranami došlo
k uzavretiu zmluvy o franšíze v rovnakom znení ako zmluva z 23.3.2007, resp. žalobca a žalovaný sa

stali stranami tejto zmluvy v dôsledku zmluvy o prevode z 31.3.2008.

Podľa uvedených úvah, posúdenie tejto otázky v právoplatnom rozhodcovskom rozsudku viaže aj súd,
v dôsledku čoho by v prerokúvanej veci súdy nemohli dospieť k opačnému záveru ohľadom existencie

zmluvy. Ani odvolací súd teda (vychádzajúc z § 230 CSP tak, ako ho vykladá citovaná judikatúra)
nemohol dospieť k záveru, že strany neboli viazané zmluvou o franšíze (v znení z 23.3.2007), pretože
takýto záver by odporoval záveru, ku ktorému dospel vo svojom právoplatnom rozhodcovskom rozsudku
rozhodcovský súd. Jedinou výnimkou by mohol byť prípad, že Rozhodcovský súd Slovenskej obchodnej
a priemyselnej komory nemal právomoc na vydanie rozhodcovského rozsudku Rsp V-6/2013, takže

takýto rozsudok by bol nulitný a neviazal by ani tunajší súd. I keď súdy sú v zásade oprávnené si sami
posúdiť otázku právomoci rozhodcovského súdu v každom konaní (porov. judikát R 77/2015) ako tzv.
predbežnú otázku v zmysle § 194 ods. 1 CSP, odvolací súd v prejednávanej veci odvolacie konanie
prerušil podľa § 164 CSP, pretože nebolo hospodárne, aby tunajší súd riešil túto otázku súbežne s
Okresným súdom Bratislava I, a dospel v tomto smere eventuálne k odlišnému rozhodnutiu.

Keďže v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 30Cb/218/2013 bola právoplatne
vyriešená otázka právomoci rozhodcovského súdu, a to tak, že rozhodcovský súd právomoc na toto
konanie mal (t.j. rozhodcovský súd vo veci rozhodol na základe platnej rozhodcovskej zmluvy), potom je

pre tunajší súd záväzný záver z jeho rozhodcovského rozsudku o tom, že strany sú viazané zmluvou o
franšíze z 23.3.2007. Žaloba žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu neplatnosti zmluvy
o franšíze tak dôvodná nebola.Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o právne posúdenie zmluvy o franšíze z 23.3.2007,
jedná o licenčnú zmluvu na predmety priemyselného vlastníctva v zmysle § 508 a nasl. ObZ s

obligatórnou písomnou formou, keďže predmetom zmluvy je úprava práv a povinností pri užívaní
predmetu priemyselného vlastníctva. Zmluvou o prevode z 31.3.2008 spoločnosť Merilin, s.r.o. postúpila
všetky práva, nároky a povinnosti z tejto zmluvy na žalobcu, teda došlo k zmene v osobe franšízistu
z Merilin s. r. o. na žalobcu. Žalobca mal podľa tejto zmluvy o prevode záujem nadobudnúť práva zo
zmluvy o franšíze z 23.3.2007 a tieto užívať ako franšízista, a preto vstúpil do postavenia franšízistu

tak, ako mu vyplývajú práva a povinnosti zo zmluvy o franšíze z 23.3.2007. Touto zmluvou o prevode
z31.3.2008všaknedošlokukončeniuplatnostizmluvyofranšízez23.3.2007,keďženebolopreukázané
uzatvorenie dohody o ukončení platnosti zmluvy o franšíze zo dňa 23.3.2007, príp. uzatvorenie inej
novej licenčnej písomnej zmluvy (franšízy) žalovaným (ako oprávneným na udelenie licencie). Zmluva o
franšíze z 23.3.2007 teda naďalej platila vo vzťahu k právnemu nástupcovi franšízistu (žalobcovi). Ako
správne uviedol i súd prvej inštancie, v konaní nebola preukázaná neplatnosť zmluvy o prevode – nové

vlastníctvo z 31.3.2008, pričom žalovaný s právnym nástupníctvom v osobe franšízistu súhlasil.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci
samejakovecnesprávny,vrátanevecnesprávnehozávisléhovýrokuonáhradetrovkonania,odvolacími

dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

Návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu podaného dovolania v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I sp. zn. 30Cb/218/2013 odvolací súd zamietol z nasledovných dôvodov.

Podľa Čl. 17 základných princípov CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a
neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo
správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na také konanie podnet.

Citované zákonné ustanovenie § 164 CSP upravuje možnosť súdu prerušiť konanie, a to fakultatívne.
Uvedené znamená, že súd nemusí, ale môže prerušiť konanie vtedy, ak prebieha iné súdne alebo
správnekonanie,vktoromsariešiotázka,ktorámôžemaťvýznamprerozhodnutiesúduvprejednávanej

veci. Toto fakultatívne prerušenie súdneho konania prichádza do úvahy iba vtedy, ak iné súdne/ správne
konanie môže vyriešiť otázku, ktorá je po skutkovej a právnej stránke rovnaká, aká je v prejednávanom
súdnom konaní. Súd pri zvažovaní o tom, či preruší takto súdne konanie alebo nie, musí prihliadať
na to, či prerušenie konania nepovedie k zbytočnému predlžovaniu konania. Voľnosť súdu pri voľbe
procesného postupu v prípade výskytu predbežnej otázky (teda voľba medzi prerušením konania,

počas ktorého prerušenia sa s poukazom na § 165 ods. 2 CSP nevykonávajú pojednávania a neplynú
lehoty a vyčkáva sa na odpoveď, ktorá na túto otázku bude daná v inom konaní, na jednej strane,
a procesným postupom spočívajúcim v „inom vhodnom opatrení“, v prípade ktorého sa konanie bez
jeho prerušenia zameriava aj na riešenie takejto otázky ako predbežnej otázky, na strane druhej) nie
je však bez akéhokoľvek obmedzenia. Výber, resp. voľbu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie

veci, prerušenie konania, riešenie tzv. predbežnej otázky) konajúci súd v prípade výskytu prejudiciálnej
otázky využije, je potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlosti a účinnej ochrany práv strán sporu
v súdnom konaní (čl. 17 CSP) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv strán
sporu rýchlejšia a účinnejšia (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.10.2010
sp. zn. 3 Cdo 150/2010). Zároveň nemožno opomenúť ani čl. 2 CSP, z ktorého vyplýva, že ochrana

ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,
aby bol naplnený princíp právnej istoty.V prejednávanej veci žalobca navrhol prerušiť konanie z dôvodu prebiehajúceho dovolacieho konania vo
veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 30Cb/218/2013, predmetom ktorej je zrušenie
rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v

Bratislave z 23.9.2013 zn. Rsp V-6/2013.

Skutočnosť, na ktorú poukazuje žalobca v návrhu na prerušenie konania, a to prebiehajúce dovolacie
konanie, nemá význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu z hľadiska dôvodov prerušenia konania.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podaný žalobcom, nemá suspenzívne účinky, pretože
jeho podaním sa zo zákona neodkladá právoplatnosť ani vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Z tohto dôvodu nie je dôvod na prerušenie konania, pretože v predmetnom dovolacom konaní sa
nerieši otázka predbežná, ktorá má význam pre daný spor. Táto otázka bola právoplatným rozsudkom
prvoinštančného a odvolacieho súdu vyriešená, a z tohto dôvodu nemožno bez ďalšieho konštatovať, že
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie. Z týchto dôvodov

odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).

Onáhradetrovodvolaciehokonania,spoužitím§262ods.1CSPvzmysle§396CSP,rozhodolodvolací
súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému

priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania
v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na

príslušenstvo sa neprihliada,napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).