Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. január 2022

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/39/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121446882
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Gabriela Chudovská

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2022:6121446882.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v právnej veci žalobcu:

Slovak Estate s.r.o., so sídlom Tallerova 4, Bratislava, IČO: 50 050 907, právne zastúpený: Advokátska
kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom: Žižkova 4D, Košice, IČO: 47 240 482, proti žalovanému:
Trenčiansky samosprávny kraj, so sídlom K dolnej stanici 7282/20A, Trenčín, IČO: 36 126 624, o
zaplatenie 3.151,23 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanému súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica vrámci upomínacieho konania sa žalobca

domáhal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 3.151,23 eur s príslušenstvom. Skutkovo
žalobu odôvodnil tým, že žalobca bol výlučným vlastníkom nehnuteľnosti KNE parc.č. XXXX o výmere
XX.XXX m2 v k.ú. M.. Predmetná parcela je zastavaná cestnou komunikáciou P.. triedy č. XXXX, ktorá je
v správe žalovaného. Dochádza tak k užívaniu majetku žalobcu žalovaným. Poukázal na to, že vzniká na
strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Dlh žalovaného za užívanie nehnuteľnosti od 20.08.2020
do 30.05.2021 je 3.151,23 eur a táto suma je určená ako 10% hodnoty nehnuteľnosti ročne, ktorá bola
určená znaleckým posudkom. Dňa 31.05.2021 došlo k zmene vlastníctva parcely z dôvodu uzatvorenia

kúpnej zmluvy medzi žalobcom a treťou osobou, a preto si žalobca uplatnil bezdôvodné obohatenie len
do 30.05.2021.

2. V upomínacom konaní bolo žalobe vyhovené vydaním platobného rozkazu, proti ktorému bol podaný
včas odpor, došlo k zrušeniu platobného rozkazu, žalobca navrhol pokračovanie v konaní na miestne
príslušnom súde, a preto bola vec postúpená tunajšiemu súdu.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku vo vzťahu k
vydaniu bezdôvodného obohatenia. K vybudovaniu cesty došlo pred rokom XXXX, odvtedy je možné
datovať okamih vzniku bezdôvodného obohatenia. Žalobca sa stal vlastníkom nehnuteľnosti v čase,
kedy komunikácia vybudovaná už bola. Poukázal pritom na rozhodnutia súdov, podľa ktorých stav
zastavania pozemku cestnou komunikáciou vylučuje možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného
obohatenia za jeho užívanie, nakoľko ide o finančnú náhradu za užívanie vecného bremena, ktorá
je jednorazovou náhradou a neexistuje také ustanovenie právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto

záveru. Poukázal na to, že v danom prípade vzniklo podľa zákona č. 66/2009 Z.z. zákonné vecné
bremeno dňom účinnosti tohto zákona. Uviedol viacero rozhodnutí, ktoré považovali zhodné nároky za
nedôvodné, nakoľko náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom ako opakujúce sa
plnenie nemožno priznať. Zhrnul z nich svoju procesnú obranu tak, že za zriadenie zákonného vecnéhobremena podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. patri vlastníkovi pozemku finančná náhrada, primeraná
finančná náhrada je však jednorazová a patrí výlučne pôvodnému vlastníkovi (t. j. vlastníkovi pozemku
ku dňu účinnosti zákona - k 1. 7. 2009), a teda nepatrí neskorším vlastníkom. Nárok na zaplatenie

jednorazovej finančnej náhrady sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote (počítanej odo dňa vzniku
vecného bremena). Uviedol tiež, že žalovaný je vlastníkom ciest II. a III. triedy na území kraja vrátane
prejazdnýchúsekovciestII.aIII.triedycezobce,podľa§3d,ods.2zákonač.135/1961Zb.opozemných
komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov. Na základe vykonanej identifikácie
pozemku registra "E" parc. č. XXXX k.ú. M. s použitím ortofotomapy geografického informačného

systému a rovnako tak katastrálnej mapy, predmetný pozemok sa iba z malej časti nachádza pod
cestnou komunikáciou III/XXXX vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný taktiež na margo situácie dodal, že
žalobcovi v súvislosti s údržbou komunikácie nevznikajú žiadne náklady, nakoľko o udržiavanie cestnej
komunikácie III/XXXX sa na svoje náklady stará žalovaný. Žalobu preto žiadal zamietnuť. Zdôraznil, že v
čase nadobudnutia vlastníctva k pozemku žalobca musel o cestnej komunikácii vedieť, konanie žalobcu
je preto špekulatívne a v rozpore s dobrými mravmi.

4. Žalobca v ďalšom priebehu sporu s argumentáciou žalovaného nesúhlasil. Konštatoval, že je
nespornou skutočnosť, že žalovaný ako VÚC a jeho obyvatelia využívajú predmetnú nehnuteľnosť,
resp. jej časť ako verejnú komunikáciu - cestu III/XXXX, a to bez akejkoľvek dohody so žalobcom alebo
jeho právnym predchodcom, nakoľko v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo ku dňu účinnosti tohto

zákona k predmetnej nehnuteľnosti vecné bremeno v prospech žalovaného. Čo sa týka charakteru
tohto vecného bremena, z jednotlivých ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva, že toto má byť
zriadené len dočasne, pričom náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v tomto prípade predstavuje
náhradu za obdobie do vykonania konečného usporiadania vlastníckych vzťahov k predmetným
pozemkom a účelom je ochrana vlastníckeho práva počas obdobia do definitívneho usporiadania

vlastníckych vzťahov. Napriek skutočnosti, že užívanie pozemku zo strany žalovaného predstavuje
jednoznačné obmedzenie vlastníckeho práva, zákon č. 66/2009 Z. z. neustanovuje žiadnu konkrétnu
formu, v akej by mala byť vlastníkovi pozemku poskytnutá náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva. Z vyššie citovaného ustanovenia § 4 ods. 2 vyplýva dočasnosť vecného bremena, ktoré vzniklo
na základe zákona č. 66/2009 Z.z., pričom zákon ponecháva dosiahnutie konečného usporiadania

vlastníckych vzťahov k zaťaženým pozemkom na iniciatíve oprávneného z vecného bremena, a
práve v dôsledku tejto skutočnosti nie je možné určiť, ako dlho bude obmedzenie vlastníckeho práva
trvať. Teda pri vzniku vecného bremena vzhľadom na neurčitú dĺžku jeho trvania, nie je možné ani
spravodlivo určiť výšku prípadnej jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena. Ak by sme
prijali argumentáciu žalovaného o jednorazovom charaktere náhrady, práve poskytnutím jednorazovej

náhrady za popísaných okolností by oprávnený z vecného bremena (v tomto prípade žalovaný -
VÚC) nebol žiadnym spôsobom motivovaný k definitívnemu doriešeniu vzniknutej situácie, čo by len
podporovalo stav právnej neistoty na oboch stranách. Jednorazová náhrada sa vypočítava väčšinou
na obdobie trvania vecného bremena bez časového obmedzenia, prípadne na obdobie, kedy je časové
obmedzenie ustálené a zrejmé. Tu vecné bremeno bolo zriadené zákonom, pričom povinný z vecného

bremenanevie,akodlhobudetrvaťakedyzanikne,nakoľkotátoskutočnosťnezávisívôbecodneho, ale
práve naopak, závisí od samotného oprávneného z vecného bremena. Preto je namieste, aby v takýchto
prípadoch sa neposkytovala jednorazová náhrada za dané obmedzenie, ale práve naopak, mesačná
resp. ročná pravidelná náhrada presne po dobu trvania daného obmedzenia. Jednak je to z dôvodu,
aby bolo kompenzované obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré nastalo priamo zo zákona a obmedzuje

samotného vlastníka, ale aj z dôvodu, že nie je možné ustáliť dobu trvania tohto obmedzenia, a teda
dobu trvania vecného bremena. Poukázal pritom na rozhodnutia, ktoré túto argumentáciu podporujú
(NSSR sp.zn. 4MCdo/2/2014 z 23.04.2015 a rozhodnutia krajských a okresných súdov). Tiež uviedol,
že v danej veci nikdy nedošlo ani k poskytnutiu jednorazovej náhrady za obmedzenie užívania pozemku
jeho právnemu predchodcovi.

5. Súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa dostavili obe strany sporu, ktoré v celom rozsahu zotrvali na
svojich vyjadreniach. Inú než vyššie uvedenú argumentáciu na pojednávaní neprodukovali.

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise a na

základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

7. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v rozhodnom období, za ktoré je peňažná suma požadovaná,
až do 30.05.2021 výlučným vlastníkom pozemku parc. reg. E, parc.č. XXXX, orná pôda o výmereXXXXX m2, pričom uvedené vyplýva aj z LV č. XXXX pre k.ú. M. z rozhodného obdobia. Žalobca
podľa LV č. XXXX pre k.ú. M. nadobudol vlastníctvo k pozemku v roku XXXX. To, že vlastníctvo
žalobcu k tomuto pozemku trvalo do XX.XX.XXXX mal súd preukázané aj z rozhodnutia Okresného

úradu Bánovce nad Bebravou zo dňa 31.05.2021 č. V XXX/XXXX, podľa ktorého sa povolil vklad
vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti v prospech spol. COLIN CAPITAL, s.r.o., ktorý nehnuteľnosť
kúpil od žalobcu. V konaní tiež nebolo sporné, že na predmetnom pozemku je umiestnená cestná
komunikácia žalovaného III./XXXX. Sporným medzi stranami nebolo ani to, že na predmetnom pozemku
vzniklo v prospech žalovaného zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z., keďže uvedenú

skutočnosť obe strany sporu zhodne potvrdili. Výzvou zo dňa 28.06.2021 žalobca vyzval žalovaného
na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom užívania predmetného pozemku bez právneho dôvodu v
období od 25.07.2020 do 30.05.2021 v sume 3.439,73 eur.

8. Zákonné ustanovenia:

Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa §151n ods. 1 Občianskeho zákonníka, Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v
prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva
zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria
určitej osobe.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, tento zákon

upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo
vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa
osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný
celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou").

Podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, (1) Ak nemá
vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo,
vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto
zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba

a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu
povolenúpodľaplatnýchprávnychpredpisov,ktoráprešlazvlastníctvaštátunaobecalebovyššíúzemný
celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis
nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
(2) Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.

Podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, Ak vlastník domu
nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše
do katastra nehnuteľností.

9. Žalobca si v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie sumy ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, pretože žalovaný užíva pozemok v jeho vlastníctve bez konkrétneho dôvodu, zhodne toto
vyplýva aj z predžalobnej výzvy. Žalobca teda nárok uplatnil ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia získaného užívaním pozemku bez právneho dôvodu. V konaní nebolo sporné, že v

rozhodnom období žalobcovi svedčalo výlučné vlastnícke právo k spornému pozemku a že na ňom
je umiestnená cestná komunikácia v správe žalovaného. Avšak, v konaní obe strany zhodne tvrdili,
a teda sporným nebolo, že v prospech žalovaného vzniklo na pozemku zákonné vecné bremeno v
zmysle § 4 ods. 1 vyššie cit. zákona č. 66/2009 Z.z., a to dňom účinnosti tohto zákona (01.07.2009).Za takéhoto skutkového stavu teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním
pozemku žalobcu žalovaným bez právneho dôvodu nemôže obstáť, pretože žalovaný má tento právny
dôvod na užívanie pozemku, a to práve vznikom už spomínaného zákonného vecného bremena. Hoci

existenciu zákonného vecného bremena žalobca v žalobe netvrdil, no v ďalšom priebehu sporu potvrdil
argumentáciu žalovaného v tom smere, že zákonné vecné bremeno vzniklo, keď aj sám vyhlásil, že tieto
zhodné tvrdenia nie sú sporné. Súd preto nemal dôvod pochybovať o týchto zhodných tvrdeniach a z
nich aj pri rozhodovaní vychádzal. V prejednávanej veci teda nejde o užívanie pozemku bez právneho
dôvodu, ale o užívanie pozemku na základe zákonného vecného bremena (ktorá skutočnosť je právnym

dôvodom užívania pozemku), čo vylučuje možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia za
užívanie takéhoto pozemku. Ani ostatné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka na vec nedopadajú a z tohto dôvodu žaloba nie je dôvodná.

10. Napriek tomu, že v žalobe bol žalobcom nárok uplatnený ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, súd vychádzajúc napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zb. 7Cdo/25/2018 zo dňa

29.11.2018, nemohol žalobu zamietnuť bez toho, aby preskúmal, či žalobcom tvrdené skutočnosti
nemožno podradiť pod hypotézu niektorej aj inej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy
bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uviedla rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený
právny nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym
názorom strany sporu, ale je povinný vec posúdiť podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom

zistený skutkový stav dopadajú. Preto súd posúdil nárok aj z toho pohľadu, či by tento nárok nemohol
byť prípadne nárokom vyplývajúcim zo zákonného vecného bremena vzniknutého podľa § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z.z. Súd však dospel k záveru, že ani pri takomto právnom posúdení žaloba nie je
dôvodná. Vychádzal pritom z názoru najvyšších súdnych autorít, ktoré dospeli opakovane k záveru o
jednorazovosti náhrady uplatnenej v režime zákona č. 66/2009 Z.z., od ktorého záveru sa súd nemal

dôvod odkloniť.

11. Súd vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, v
ktorom bola riešená práve otázka, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v
zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., má nárok na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva aj

opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom týmto zákonom
predpokladaným. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR výslovne konštatoval, že túto istú otázku už
riešil predtým Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019 a posúdil ju úplne
zhodne, teda dospel tiež k jednoznačnému záveru o jednorazovom charaktere finančnej náhrady. Tiež
uviedol, že obdobnú otázku riešil Najvyšší súd SR v rozsudku z 24.03.2015 sp.zn. 7Cdo/26/2014, resp.

z 15.04.2016 sp.zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23
ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a vyslovený právny názor je plne použiteľný aj na priznanie náhrady v
režime zákona č. 66/2009 Z.z., keďže rovnako ide o zákonné vecné bremeno a jeho povaha a charakter
ako aj zhodná zákonná konštrukcia tieto obmedzenia vlastníckeho práva spája.

12. Najvyšší súd konštatoval, že § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. označil oprávnenie obcí a vyšších
územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné
bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide
však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok
neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému

celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým
cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré
boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť
dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú
povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce

a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a
zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery
vo vlastníckych vzťahoch. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis
neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd SR však vo svojom rozhodnutí, sp. zn.
I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté

podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných
práv a slobôd. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za
vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv
a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn.4Cdo/89/2008). Potom i v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.
je primeraná náhrada namieste. O tom, že náhrada patrí, niet pochýb, otázkou už len je, aký má táto
charakter a kto si ju môže uplatniť.

13. Najvyšší súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí, z ktorého súdu v prejednávanej veci vychádzal, ďalej
ohľadom formy tejto náhrady konštatoval, že ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným
súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5
zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku

ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa §
4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.
j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru
s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak
ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor

niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 3Cdo/49/2014
konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena.
Predmetnébremenovzniká"inrem",vzťahujesanakaždéhovlastníkazaťaženéhopozemkubezohľadu
na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého

nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka
mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
Podstatou predmetného názoru považoval za "ústavne udržateľný" aj ústavný súd v rozhodnutí, sp.zn.
IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti

finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS
227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.

14. Osobitne bola v uvedenom rozhodnutí náhrada porovnávaná s úpravou zakotvenou v zákona č.

657/2004 Z.z. o tepelnej energetike. Najvyšší súd dospel k záveru, že ani nález ústavného súdu, sp. zn.
PL. ÚS 42/2015 (na ktorý poukazoval v tomto spore tiež žalobca) neovplyvnil vyššie ustálený právny
názor. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 323/2017 nemožno stotožňovať právnu
úpravu zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike, ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu
zazriadenievecnéhobremenaanáhraduzavecnébremenoupravenév§23ods.5zákonaovlastníctve

bytovanebytovýchpriestorov,keďžeupravujúrozličnésituácie,ktorévyjadrujúrôznuformuobmedzenia
v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike
sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku
uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa §
10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej

úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je
určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku.

15. Súd teda vychádzajúc z názoru najvyšších súdnych autorít dospel k záveru, že nárok na opakovanú
náhradu (v podobe akejsi renty tak, ako si to uplatnil žalobca) za obmedzenie vlastníckeho práva
vlastníkovi pozemku - žalobcovi nepatrí. Táto náhrada ma jednorazový charakter, nemá charakter
opakujúceho sa plnenia. Nárok na výplatu je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý
túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda k účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., k

01.07.2009. Vlastníkom pozemku v tejto dobe ale žalobca nebol, čo ani nebolo sporné (napokon z LV
na č.l. 6 vyplýva, že ho nadobudol až v roku 2018). Bolo preto vecou pôvodného vlastníka, či si uplatní
náhradu alebo nie, v zápornom prípade však nárok na výplatu na nového vlastníka neprechádza a tento
si nemôže uplatňovať náhradu opakovane za konkrétne obdobie svojho vlastníctva. Preto nárok ako
taký neobstojí. Takýto názor v súvislosti so zákonnými vecnými bremenami (v zmysle § 23 ods. 5 zákona

č. 182/1993 Z.z., ktorý režim v celom rozsahu, ako už aj ustálil NSSR platí aj na vecné bremeno podľa
zákona č. 66/2009 Z.z.) ako ústavne akceptovateľný považoval napr. aj Ústavný súd SR sp.zn. I. ÚS
474/2013-20 zo dňa 07.08.2013, sp.zn. I. ÚS 1/2012 zo dňa 11.01.2012.16. Nakoľko súd vyhodnotil nárok žalobcu ako nedôvodný čo do základu, keď žalobcovi titulom
opakovaného plnenia nárok na plnenie nepatrí, bolo nadbytočné zaoberať sa námietkou premlčania,
ktorú vzniesol žalovaný. Napriek tomu súd konštatuje, že za situácie, ak vecné bremeno vzniká na

základe zákona č. 66/2009 Z.z., pohľadávka vlastníka na náhradu by vznikla najskôr od účinnosti tohto
zákona(ktorápripadlana01.07.2009).Tátosapremlčujev3ročnejpremlčacejdobe,ktorázačalaplynúť
02.07.2009, a teda uplynula v roku 2012. Ak sa vlastník mienil domáhať v súvislosti s obmedzením
vlastníckeho práva náhrady v roku 2021, kedy bola podaná žaloba, táto je celkom premlčaná.

17. Žalobca predložil za účelom preukázania výšky uplatneného nároku znalecký posudok a vyčíslenie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale nakoľko nebol nárok dôvodný čo do základu, bolo
nadbytočné zisťovať jeho výšku. Preto súd dokazovanie týmito listinami nevykonal.

18. Ak žalobca poukazoval na rozhodnutia, ktoré jeho nárok na náhradu pri obmedzení vlastníckeho
práva formou opakovaného plnenia v obdobných sporoch uznali dôvodnými a označoval ich ako

ustálenú prax, súd uvádza, že žalobca citoval opakovane len jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
v tejto veci a síce rozhodnutie sp.zn. 4MCdo/2/2014 zo dňa 23.04.2015. Súd však uvádza, že toto
rozhodnutie, o ktoré svoj nárok žalobca opiera, bolo zrušené a to nálezom Ústavného súdu SR sp.zn.
I.ÚS 349/2015-51 zo dňa 19.01.2016 a vec bola Najvyššiemu súdu SR vrátená na ďalšie konanie.
V novom konaní Najvyšší súdu SR uznesením sp.zn. 4Mcdo/1/2016 zo dňa 23.06.2016 mimoriadne

dovolanie odmietol. Ak toto rozhodnutie žalobca označuje za ustálenú prax Najvyššieho súdu SR,
takéto označenie preto ani nemôže obstáť. Naopak, názor, ktorý v spore zaujal súd, vychádza z
viacerých vyššie citovaných aktuálnych rozhodnutí najvyšších súdnych autorít (sp.zn. 8Cdo/17/2019,
sp.zn. 2Cdo/194/2018), ktoré jednotne zaujali stanovisko, že opakovaná náhrada žalobcovi nepatrí,
pričom odkazovali aj na iné skoršie rozhodnutia, ktoré túto otázku posúdili zhodne. Tento názor bol

vyjadrený opakovane a to aj v nových, aktuálnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, na ktoré súd
vyššie poukázal, a teda nejedná sa o ojedinele vyjadrený právny názor, a preto ustálenou praxou
možno považovať označiť práve túto líniu, ktorá je konštantná v prospech jednorazovosti náhrady (aj
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, z ktorých súd vychádzal, riešenie otázky v prospech jednorazovej
náhrady označovali za ustálenú rozhodovaciu prax a názor o náhrade formou opakovaného plnenia

označilizaodklonodustálenejjudikatúry).NapokonajÚstavnýsúdSRtentonázorpovažovalzaústavne
udržateľný, ako to je konštatované v predmetných rozhodnutiach aj s odkazom na konkrétne rozhodnutia
Ústavného súdu SR. Súd nemal dôvod sa odkloniť od tohto právneho názoru.

19. Napokon, na záver súd ako ďalší svoj argument v prospech jednorazovosti náhrady konštatuje, že sa

mujavíneudržateľné,abysa každýnovývlastníkpozemkudomáhalnáhrady,čobybolomožné,akbysa
pripustila možnosť opakujúcej sa náhrady. Obmedzenie vlastníckeho práva v podobe vecného bremena
k pozemku sa malo a mohlo odraziť v zmluvných podmienkach prevodu vlastníckeho práva k takémuto
pozemku v prospech žalobcu, ktorý nadobudol pozemok takto zaťažený. Ak by každý vlastník mohol
žiadať náhradu za seba vždy za obdobie trvania svojho vlastníctva, otvorilo by to priestor napríklad

aj špekulatívnemu konaniu, kedy by mohlo dochádzať v slede za sebou k opakovaným prevodom na
rôzne subjekty práve s cieľom, aby si každý z nich voči oprávnenému z vecného bremena uplatňoval
na neho pripadajúcu časť náhrady. Súd je toho názoru, že takýto postup nepochybne nebol úmyslom
zákonodarcu. Zákonodarca neupravil mechanizmus opakovaného plnenia pre prípad tohto zákonného
vecného bremena a ak by tento zámer zákonodarca sledoval, je súd toho názoru, že by takto formou

opakujúceho plnenia bol býval v zákone náhradu výslovne a presne upravil. Ani argument žalobcu o
tom, že len v prípade opakovanej formy náhrady je žalovaný motivovaný vyriešiť vzťahy niektorým zo
spôsobov, ktorý zákon č. 66/2009 Z.z. predpokladá, súd nepresvedčil natoľko, aby sa súd odklonil od
ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít. Každá peňažná náhrada, aj jednorazová náhrada
za uvedené obmedzenie vlastníckeho práva, má nepochybne motivačný charakter, nakoľko aj táto je

objektívnym peňažným ekvivalentom zodpovedajúcim miere, rozsahu a charakteru obmedzenia a ak by
si ju oprávnení vlastníci riadne a včas uplatňovali, aj táto by bola spôsobilá primäť dotknuté strany, aby
vzťahy vyriešili inak definitívne. To, že si pôvodný vlastník opomenul túto náhradu včas uplatniť (tvrdil
žalobca, že táto poskytnutá nebola), teraz nemôže byť dôvodom, aby náhradu nad rámec zákonných
medzí súd priznal vlastníkovi ďalšiemu. Ani náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva totiž nemôže

byť priznaná spôsobom, aký nemá oporu v právnych predpisoch.

20. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností posúdil žalobu ako právne nedôvodnú, a
preto ju v celom rozsahu zamietol.21. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v konaní plne úspešný, nakoľko

žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, a preto by mal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%. Nakoľko však žalovaný sa na pojednávaní výslovne vyjadril tak, že v prípade úspechu
náhradu trov konania nežiada, súd akceptujúc jeho vôľu, žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Trenčín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.