Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. august 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoE/30/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712212269
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8712212269.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v exekučnej veci oprávneného G. C. v H., pobočka
C., so sídlom O. XXXX/XX, XXX XX C., V.: XX XXX XXX, proti povinnému Y.., so sídlom N. XX/XX, XXX
XX D., vymazaný z obchodného registra, (predtým U., G., so sídlom F. X, XXX XX C.), o vymoženie
32.441,29 Eur - trovy exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č.k.

15Er/1089/2012-89 zo dňa 07. júla 2021, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie.

II. Oprávnenému a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že:

„Oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 2.984,52 eur v lehote 3
dní od právoplatnosti tohto uznesenia.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 9a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.03.2017, §
470 ods. 1, 2 prvá veta, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 243h ods. 1

prvá veta, § 200 ods. 1, 2, § 196 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 15 ods. 1, § 25 vyhlášky č. 288/1995 Z.
z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.

3. Uznesením č.k. 13CoE/51/2019-70 zo dňa 12.05.2020 Krajský súd v Prešove ako odvolací súd
zrušil uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie bola uložená povinnosť opätovne v uvedenej veci konať,
aplikovať odôvodnenie vyhlášky o odmenách súdnych exekútorov na predmetný prípad, zistiť aká suma
bola súdnym exekútorom v rámci exekučného konania vymožená a aká suma bola zaplatená priamo
do pokladne oprávneného, preskúmať a posúdiť súdnym exekútorom vyčíslenú odmenu a náhradu
hotových výdavkov, ako aj preskúmať, či súdnym exekútorom oznámený dôvod na zastavenie exekúcie
bol aj skutočne naplnený.

4. Súd prvej inštancie v nadväznosti na odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu vykonal niektoré
úkony za účelom opätovného preskúmania správnosti napadnutého uznesenia a zistil, že povinný
zanikol bez právneho nástupcu, a to výmazom z obchodného registra. Oprávnený na výzvu súdu
prvej inštancie zaslal vyjadrenie, v ktorom uviedol, že prijal úhrady na exekučné tituly vymáhané v
exekučnom konaní od povinného priamo v pokladni, a to v celkovej výške 12.423,10 Eur, a teda

pohľadávka bola vymožená prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní na základe podaného
trestného oznámenia a súdny exekútor žiadnu sumu nevymohol. Oprávnený však uvádzané skutočnostinijakým spôsobom nepreukázal. Z pripojeného súdneho spisu je zrejmé, že k úhrade došlo po začatí
exekúcie a potom, čo bolo vydané upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré vydal súdny exekútor
dňom 22.01.2013. V tejto súvislosti poukázal najmä na uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.

12CoE/460/2012 zo dňa 23.08.2013, kde sa odvolací súd zaoberal totožnou otázkou, teda rozhodoval
o trovách exekúcie súdneho exekútora potom, čo časť pohľadávky bola povinným uhradená priamo
oprávnenému po začatí exekučného konania. V zmysle ustálenej judikatúry je potrebné považovať
pohľadávku uhradenú priamo do pokladnice oprávneného za vymoženú v exekúcii, nakoľko bez
pôsobenia hrozby exekúcie na povinného by dobrovoľne uvedenú pohľadávku povinný nesplnil. Po

preskúmaní špecifikácie dospel k záveru, že súdny exekútor si odmenu vo výške 20% z vymoženej
sumy vyčíslil správne, preto sa s predloženou špecifikáciou v tejto časti stotožnil. Zo spisu súdneho
exekútora a taktiež z vyjadrení oprávneného mal preukázané, že počas exekúcie bola vymožená
suma vo výške 12.423,10 Eur. Podľa názoru súdu prvej inštancie súdny exekútor pri výpočte náhrady
hotových výdavkov nepostupoval správne. Po preverení trov exekúcie nepriznal súdnemu exekútorovi
vyúčtovanú náhradu výdavkov z titulu poštovného v požadovanej výške 10,50 Eur, ale len vo výške 2,10

Eur, nakoľko v exekučnom spise sa nachádza len jedna poštová doručenka preukazujúca doručenie
upovedomenia o začatí exekúcie povinnému a žiadosť o poskytnutie súčinnosti. Rovnako nepriznal
ani náhradu hotových výdavkov na poštovnom za zasielanie žiadosti o vyznačenie právoplatnosti a
vrátenie poverenia, nakoľko tieto úkony nemožno posudzovať ako činnosť exekútora smerujúcu k
účelnému vymáhaniu nároku oprávneného, ďalej nepriznal náhradu hotových výdavkov vzniknutých

z titulu poštovného, nakoľko zásielky obsahujúce rozhodnutia súdneho exekútora (napr. žiadosť o
udelenie poverenia a upovedomenie o začatí exekúcie) sa týkali viacerých exekučných konaní. Napokon
súdnemu exekútorovi nepriznal režijné náklady - papier, obálky, spisový obal a náklady na tlač vo výške
3,95 Eur, nakoľko sú v zmysle § 25 vyhlášky zahrnuté v odmene súdneho exekútora ako náhrada za
administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou. Odmena súdneho exekútora spolu

2.485,- Eur + náhrada hotových výdavkov v sume 2,10 Eur + 20% DPH vo výške 497,42 Eur predstavujú
nevyhnutné trovy exekúcie v celkovej výške 2.984,52 Eur.

5. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Mal za to, že súd nesprávne rozhodol
o trovách exekúcie a jeho rozhodnutie považuje za rozporné s právnou úpravou. Uviedol, že dňa

03.05.2013 podal trestné oznámenie na štatutárnych zástupcov - konateľov, resp. na osobu zodpovednú
za odvod poistného pre skutočnosti nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin neodvedenia
poistného na sociálne poistenie. Od povinného prijal úhrady na exekučné tituly priamo v pokladni od
09.09.2013 do 11.12.2013 podľa rozpisu neuhradeného poistného pripojeného k podaniu trestného
oznámenia. Pohľadávka vo výške 12.423,10 Eur tak bola vymožená v trestnom konaní pod tlakom

orgánov činných v trestnom konaní. Súdnym exekútorom v rámci uvedeného exekučného konania
nebola vymožená žiadna suma, pričom povinný mal v danom čase finančné prostriedky a exekútorský
úrad mal vo veci konať a vymôcť trovy exekučného konania. Žiadal, aby súd pri schvaľovaní výšky
odmeny bral do úvahy mimoriadne okolnosti hodné osobitného zreteľa. S poukazom na uvedené žiadal
znížiť výšku trov exekučného konania iba na nevyhnutné a účelne vynaložené.

6. Súdny exekútor sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že súd prvej inštancie zastavil exekúciu z
dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a podľa § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku, trovy exekúcie v takomto prípade znáša oprávnený. Samotný súd prvej inštancie zastavil
exekúciu proti povinnému v 16 konaniach z rovnakého dôvodu ako v predmetnom prípade a vždy

zaviazal na úhradu trov exekúcie oprávneného. V tomto smere poukázal na početné rozhodnutia
krajských súdov v obdobných veciach, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR. Vo svojom podaní
ďalej odôvodil aj výpočet trov exekúcie, ktorého základ odvíjal od sumy vo výške 12.423,10 Eur,
ktorá bola uhradená po začatí exekučného konania. Poukázal tiež na to, že vyhláška nerozlišuje, či k
zaplateniu pohľadávky, resp. jej časti došlo na účet oprávneného alebo na účet súdneho exekútora,

pretože exekútor je oprávnený vymáhať pohľadávku na svoj účet len vtedy, ak sa na tom písomne
s oprávneným dohodol. Poukázal na to, že oprávnenému nič nebránilo podať návrh na zastavenie
exekúcie, ak podľa jeho vyjadrenia výkon exekúcie neviedol k vymoženiu pohľadávky. Ak by súd pripustil
nezmyselnú argumentáciu oprávneného, došlo by k ústavne nekonformným dôsledkom, ktorý nemá
ústavnú ani zákonnú oporu. Ak bola v priebehu exekučného konania vymožená suma 12.423,10 Eur,

nemôže byť predsa odmena exekútora 33,19 Eur + DPH, pretože vyhláška uvádza, že exekútor má
nárok na odmenu vo výške 20% z vymoženej sumy.7.Oprávnenýkpodanémuvyjadreniusúdnehoexekútorazaslalvyjadrenie,ktoréjeobsahovoaformálne
totožné s už podaným odvolaním.

8. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie §
34 C.s.p. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilná sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)), preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a

nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

10. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že oprávnený namieta nesprávne skutkové zistenia a
nesprávne právne posúdenie (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.).

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

13. Nemajetnosť povinného reálne znemožňuje uspokojenie pohľadávky oprávneného, resp. napriek
vymoženiu istiny znemožňuje vymoženie trov exekúcie. Ďalším pokračovaním v exekúcii by dochádzalo
k neúčelnému navyšovaniu trov exekúcie, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti a účelnosti vedenia

exekučnéhokonania.Pozistenejnemajetnostipovinného,vprípade,keďvymáhanieistinyodpovinného
bolo úspešné či neúspešné a aj vymáhanie trov exekúcie bolo bezvýsledné a z ničoho nevyplýva
reálny predpoklad vymožiteľnosti pohľadávky v budúcnosti, potom by pokračovanie v exekúcii bolo len
zvyšovaním trov, ktoré v prípade nemajetnosti povinného hradí oprávnený. Vzhľadom na uvedené tak
súd prvej inštancie rozhodol správne, keď na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi zaviazal

oprávneného.

14. Sporným v predmetnom prípade bolo, či pri určení výšky trov exekúcie je potrebné vychádzať z výšky
vymoženej sumy po začatí exekučného konania, a to aj napriek tomu, že táto bola uhradená priamo
do pokladne oprávneného, pravdepodobne nielen pod tlakom prebiehajúceho exekučného konania, ale

aj pod tlakom prebiehajúceho trestného konania, alebo je potrebné súdnemu exekútorovi priznať len
náhradu paušálnych trov exekúcie.

15. Z vykonaného dokazovania nie je sporné, že suma 12.423,10 Eur bola povinným uhradená do
pokladne oprávneného, a to v priebehu exekučného konania. Odvolací súd má rovnako za to, že v

takomto prípade nie je podstatné zisťovať, či k úhrade sumy došlo pod tlakom trestného konania alebo
exekučného konania, pretože úhrada sumy bola oprávnenému poukázaná v rámci prebiehajúceho
exekučného konania, teda vždy ide o úhradu pohľadávky v rámci exekučného konania. Rovnako ani
námietka oprávneného o úhrade pohľadávky do jeho pokladne nie je spôsobilá privodiť zmenu záverov
súdu prvej inštancie, a to s poukazom jednak na vyjadrenie súdneho exekútora a jednak aj vzhľadom na

to, že z pripojeného exekučného spisu vyplýva, že v Upovedomení o začatí exekúcie (č.l. 3) bol povinný
vyzvaný na úhradu pohľadávky priamo na účet oprávneného. Na základe uvedených skutočností tak
vymoženú sumu 12.423,10 Eur možno klasifikovať ako sumu vymoženú v rámci exekučného konania,
ktorá tak zároveň tvorí aj základ pre výpočet trov exekúcie súdneho exekútora. Súdny exekútor tak
postupoval správne pri výpočte trov exekúcie, keď nežiadal priznať len náhradu paušálnych trov

exekúcie, ale vychádzal zo sumy vymoženej v priebehu exekučného konania.

16. Vo vzťahu k samotnej výške trov exekúcie vyčíslenou súdnym exekútorom odvolací súd uvádza, že
možno prisvedčiť aj záverom súdu prvej inštancie o nepriznaných vyúčtovaných náhradách. Nákladyadministratívy sa vo všeobecnosti považujú úkony, ktoré súvisia s vedením spisu a teda zahŕňajú
výdavky na kancelárske vybavenie a náklady na kancelárske potreby (kancelársky papier, obálky, toner
do tlačiarne, písacie potreby, lepidlá, atď.), nakoľko je zrejmé, že všetky tieto náklady a výdavky si

súdny exekútor zabezpečuje v rámci chodu exekútorského úradu, čiže nielen v súvislosti s potrebami a
situáciou v danej individuálnej exekučnej veci. Ide tak o náklady, ktoré vznikajú v súvislosti s činnosťou
súdneho exekútora a nie s nevyhnutnou potrebou ich vynaloženia na vymoženie pohľadávky od
povinného. Odvolací súd naviac v tomto smere poukazuje aj na iné rozhodnutia, v ktorých súdnemu
exekútorovi neboli priznané kancelárske náklady, resp. náklady administratívy, a to napr. rozhodnutie

Okresného súdu Kežmarok, č.k. 3Er/451/2003-62 zo dňa 24.10.2017, ktoré bolo potvrdené uznesením
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 13CoE/12/2019 zo dňa 22.07.2019; uznesenie Okresného súdu
Stará Ľubovňa sp. zn. 3Er/2015 zo dňa 11.05.2020 alebo aj na závery uznesenia Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 157/08-16 zo dňa 29.04.2008, ktorý nepriznanie náhrady súdnemu exekútorovi za bežný
režijný kancelársky materiál vyhodnotil ako celkom legitímne a logické. Rovnako správne nebolo možné
súdnemu exekútorovi priznať ani náhradu hotových výdavkov z titulu poštovného, z dôvodov uvedených

v napadnutom uznesení súdu prvej inštancie.

17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
napadnuté uznesenie ako správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p. tak, že oprávnenému a ani súdnemu exekútorovi ich náhradu nepriznal, nakoľko
oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a súdny exekútor ich náhradu nežiadal priznať.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).