Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. august 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117261848
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:6117261848.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov:

JUDr. Anton Jaček a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcu: Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom
Karadžičova 17, Bratislava, IČO: 31 383 408, zastúpený splnomocnencom: SEDLAČKO & PARTNERS,
s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, proti žalovanému: A. A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. D. XXXX/XX, E., zastúpený splnomocnencom: KADUC & PARTNERS
s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Trojičné námestie 4, Trnava, IČO: 50 290 762, o zaplatenie
247,66eurspríslušenstvom,naodvolaniežalobcuprotivýrokuII.aIII.rozsudkuOkresnéhosúduTrnava
č.k. 13C/7/2018-196 zo dňa 4. augusta 2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a vo výroku III.
o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi istinu vo výške 96,73 eur, úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 96,73 eur od
24.09.2014 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur, do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol, výrokom III. rozhodol,
že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 4,94%.

Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne cit. § 652 ods. 1, § 662 ods. 1, 2 a 3, § 387
ods. 1, § 397 Obchodného zákonníka, § 2 ods. 5 zákona č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní
a o finančnom poradenstve, § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády

č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 369c ods. 1
Obchodného zákonníka, § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku.

Vecne argumentoval tým, že „predmetom konania je nárok žalobcu na vrátenie uhradených provízií,
na ktoré žalovanému zanikol nárok z dôvodu neuskutočnenia obchodu medzi žalobcom a treťou

osobou (§ 622 ObZ). Vzhľadom na námietky žalovaného bolo povinnosťou súdu posúdiť, či odobratím
kmeňa klientov žalobcovi, zanikla jeho povinnosť vrátiť provízie, resp. prešla na iný subjekt. Ďalej bolo
povinnosťou súdu posúdiť premlčanie uplatnených čiastkových nárokov a ustáliť dĺžku premlčacej doby
vzhľadom na argumentáciu žalovaného, ktorý zastáva názor, že činnosť vykonávaná na základe zmluvyo finančnom sprostredkovaní zo dňa 01.08.2011 nie je podnikaním, keďže nenapĺňa všetky atribúty
podnikania.

Ustanovenie § 662 ObZ predstavuje transpozíciu čl. 11 smernice o obchodných zástupcoch. Vymedzuje
situácie, v ktorých dochádza k zániku práva obchodného zástupcu na províziu. V zásade tak ide o určitú
formu zákonnej rozväzovacej podmienky, podľa ktorej právny nárok na províziu zanikne, ak je zrejmé, že
obchod medzi zastúpeným a treťou osobou sa neuskutoční a ak jeho neuskutočnenie nie je dôsledkom
okolností, za ktoré zodpovedá zastúpený, ak z obchodu nevyplýva niečo iné. Základným predpokladom

pre aplikáciu ustanovenia je skutočnosť, že v súvislosti s určitým obchodom už došlo k vzniku
nároku obchodného zástupcu na províziu. Tento nárok obchodného zástupcu môže vzniknúť okamihom
obstarania príležitosti uzavrieť zmluvu, splnením záväzku zastúpeného vyplývajúceho z obchodu,
povinnosťou zastúpeného plniť svoj záväzok alebo splnením záväzku vyplývajúceho z obchodu treťou
osobou. Strany si však pre vznik práva na províziu môžu dohodnúť aj inú rozhodujúcu skutočnosť,
napríkladuzatvorenieobchodu(zmluvy)medzizastúpenýmatreťouosobou.Kzánikunárokunaprovíziu

má dôjsť hlavne v situáciách, kde došlo k uzatvoreniu zmluvy medzi zastúpeným a treťou osobou, no k
plneniu zmluvy nedošlo, pričom toto neplnenie zmluvy nie je možné pričítať zastúpenému. V praxi pôjde
najmä o prípady, keď tretia osoba nezaplatí za dodaný tovar alebo poskytnuté služby (na základe čoho
dôjde spravidla k odstúpeniu od zmluvy), resp. o situácie, kde k dodaniu tovaru alebo poskytnutiu služby
ani nedôjde, napríklad z dôvodu, že zastúpený odoprie svoje plnenie pre zrejmú nepripravenosť tretej

strany plniť svoju časť zmluvy. Ak už došlo k vyplateniu provízie obchodnému zástupcovi, je obchodný
zástupca v prípade zániku nároku túto províziu za neuskutočnený obchod povinný vrátiť zastúpenému.
Je teda zrejmé, že skutočnosť, že žalovanému bol odobratý kmeň klientov je vo vzťahu k jeho povinnosti
vrátiť neprináležiace provízie irelevantná. Vrátiť tieto provízie je povinný ten, komu boli vyplatené. Ak aj
žalovaný tvrdí, že mu bol odobratý kmeň klientov, uvedená skutočnosť nezakladá zánik jeho záväzku a

z ničoho nevyplýva, že uvedenou skutočnosťou prechádza povinnosť vrátiť provízie na iný subjekt. Bolo
by nelogickým, keby povinnosť vrátiť storno provízie prešla na subjekt, ktorý ich ani nemal vyplatené.
V praxi by to znamenalo, že po ukončení zmluvy s finančným agentom a následným pridelením kmeňa
jeho klientov inému finančnému agentovi, by tento finančný agent vracal províziu, ktorá mu ani nebola
vyplatená, teda z vlastných prostriedkov. Ako bolo zistené, k zániku uzavretých zmlúv došlo z dôvodu

nezaplatenia poistného, preto nemožno uzavrieť, že neuskutočnenie obchodu je dôsledkom okolností,
za ktoré zodpovedá žalobca.
Pokiaľ žalovaný tvrdí, že sa nejedná o obchodnoprávny vzťah ale o vzťah občianskoprávny, že ho
nemožno považovať za podnikateľa a preto sa na uplatnený nárok vzťahuje trojročná premlčacia doba,
súd uvádza, že sa s takýmto názorom nestotožňuje. Predovšetkým v tejto súvislosti treba uviesť, že

strany uzavreli zmluvu o finančnom sprostredkovaní podľa zákona č. 186/2009 Z.z. a Obchodného
zákonníka, pričom v ust. § 2 ods. 5 zákona č. 186/2009 Z.z. sa uvádza, že finančné sprostredkovanie
vykonávané podľa tohto zákona je podnikaním. Strany si rovnako v čl. 8 ods. 6 zmluvy o finančnom
sprostredkovaní dohodli, že táto zmluva sa riadi príslušnými ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov upravujúcimi zmluvu o obchodnom zastúpení. Z

uvedených dôvodov sa na uplatnený nárok vzťahuje štvorročná premlčacia doba. Žaloba bola podaná
dňa 20.12.2017, preto nároky žalobcu na vrátenie provízií zo zmlúv zaniknutých pred 20.12.2013 sú
premlčané. Konkrétne sa jedná o nároky zo zmlúv zaniknutých dňa 01.07.2013 až 18.12.2013, pri
ktorých výška uplatnenej storno provízie predstavuje celkovo sumu 150,93 eur (131,63 + 0,59 + 0,42 +
2,99 + 14,55 + 0,18 + 0,57), a preto súd nárok žalobcu v tejto časti nepovažoval za dôvodný a zamietol

ho spolu s príslušným úrokom z omeškania.
Titulom vrátenia provízií si žalobca uplatnil 291,71 eur, preto súd nárok žalobcu považoval za dôvodný
v časti 140,78 eur (291,71 - premlčaných 150,93 = 140,78. K uvedenej sume je ešte potrebné pripočítať
nárok žalobcu vo výške 18,49 eur a odpočítať nárok žalovaného na kladné provízie vo výške 62,54 eur
(140,78 + 18,49 - 62,54 = 96,73), čo vo výsledku predstavuje 96,73 eur.

Nakoľko žalobca listom zo dňa 27.08.2014, doručeným dňa 09.09.2014, vyzval žalovaného na
zaplatenie dlžnej sumy v lehote dvoch týždňov od doručenia výzvy a žalovaný svoj peňažný záväzok
neuhradil, dostal sa tým do omeškania, čím žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.
Keďže mal žalovaný na zaplatenie dva týždne od doručenia výzvy, t.j. od 09.09.2014, posledný deň
poskytnutej lehoty predstavoval 23.09.2014, od nasledujúceho dňa, t.j. 24.09.2014 bol žalovaný v

omeškaní. Preto súd žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne (úroková sadzba ECB
platnákprvémudňuomeškaniabola0,05%)zosumyvovýške96,73eur(priznanásuma)od24.09.2014
do zaplatenia.V súlade s ust. § 369c ods. 1 ObZ, súd žalobcovi priznal aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, keď pomer úspechu

žalobcu predstavuje 47,53 % (vyhovené v rozsahu istiny 96,73 + paušálnej náhrady nákladov 40 =
136,73 eur) a pomer úspechu žalovaného 52,47% (zamietnuté v rozsahu 150,93 eur), čo po vzájomnom
započítaní predstavuje čistý procesný úspech žalovaného 4,94%. V takto zistenom rozsahu súd priznal
žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, pričom o výške bude rozhodnuté súdom
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník“.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie vo výroku II. a III. a domáha sa jeho zmeny v zmysle §
388 CSP tak, že odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná proti žalovanému nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodov, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP) a

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP). V danom právnom vzťahu mal žalovaný postavenie podnikateľa, a preto zmluva o finančnom
sprostredkovaní je obchodným záväzkovým vzťahom. V zmysle § 261 ods. 1 ObZ sa obligatórne uplatní
úprava ObZ ako lex specialis k všeobecnej úprave obsiahnutej v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov. V zmysle § 397 ObZ sa nárok na vrátenie storna neprináležiacej

provízie,vyplatenejžalovanému,premlčívlehoteštyrochrokovododňavýzvynaúhraduneprináležiacej
provízie. Listom zo dňa 27.8.2014, doručeným dňa 9.9.2014, vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie
dlžnej sumy vo výške 247,66 eur v lehote dvoch týždňov od doručenia výzvy, v dôsledku čoho k uplynutiu
premlčacej doby došlo dňa 28.8.2018. Keďže žaloba bola na Okresný súd Banská Bystrica odoslaná
dňa 20.12.2017, k uplatneniu práva preto došlo včas, t.j. v zákonnej štvorročnej premlčacej dobe.

Žalobca v konaní predložil výpis, z ktorého vyplývajú nielen všetky sprostredkované poistné zmluvy,
pri ktorých vznikol žalobcovi nárok na vrátenie neprináležiacej provízie, ale aj samotná výška storno
provízie. Z výpisu okrem iného vyplývajú aj kladné provízie na vyplatenie, ktorých vznikol žalovanému
nárok. Žalovanému tieto provízie neboli vyplatené, a to z dôvodu už existujúceho dlhu storna

neprináležiacich provízií. Kladné provízie spolu vo výške 62,54 eur tak boli započítané na prvú
stornovanú províziu, ktorou bola neprináležiaca provízia vo výške 131,63 eur pri poistnej zmluve č.
109376147. Predmetom konania tak bola iba časť tejto neprináležiacej provízie vo výške 69,09 eur.
Prvoinštančný súd tak nemohol bez ďalšieho dospieť k záveru, že je údajne premlčaná (s čím zásadne
nesúhlasíme) celá storno provízia vo výške 131,63 eur. V dôsledku uvedeného nemohlo dôjsť k

započítaniu kladných provízií na storná neprináležiacich provízií, ktoré podľa súdu prvej inštancie neboli
premlčané.
S právnym názorom a rozhodnutím súdu prvej inštancie sa preto odvolateľ nestotožňuje, a to z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia premlčania vo vzťahu k neprináležiacim províziám spolu vo výške
150,93 eur.

Prvoinštančný súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal s nárokom žalobcu na vrátenie
provízií vo výške 150,93 eur, neuviedol aký skutkový stav zistil, aké ustanovenia aplikoval a ako ich
vyložil, hlavne s dôrazom na začiatok plynutia premlčacej doby, a to s prihliadnutím aj na obsah zmluvy
o finančnom sprostredkovaní, či zmluvné dojednania ohľadne uplatneného nároku. Svoje odôvodnenie
obmedzil iba strohé konštatovanie, že „žaloba bola podaná dňa 20.12.2017, preto nároky žalobcu na

vrátenie provízií zo zmlúv zaniknutých pred 20.12.2013 sú premlčané.“. Takto radikálne zjednodušené
odôvodnenie nemôže spĺňať elementárne zákonné požiadavky na riadne odôvodnené rozhodnutie.
K významnosti zákonnej požiadavky riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí poukazujeme aj na
nález Ústavného súdu SR zo dňa 1.3.2012 sp. zn. I. ÚS 327/2010 publikovaný v ZSP pod č. 13/2012,
uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 2.4.2009 sp. zn. IV. ÚS 110/2009 (publikovaného v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 93/2009).
Absencia riadneho a presvedčivého odôvodnenia napadnutého rozsudku v načrtnutých súvislostiach
má za následok jeho nepreskúmateľnosť. Uvedené závery vyplývajú aj zo zjednocujúceho stanoviska
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, publikovaného pod R 2/2016, podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie nemohol žalobu voči žalovanému vo zvyšnej časti
zamietnuť, a preto je napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu nezákonný a je potrebné ho zmeniť.Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril. Žalovaný rozporuje
tvrdenie žalobcu. Žalovaný síce uzatvoril so žalobcom zmluvu o finančnom sprostredkovaní (ďalej len
„zmluva“), avšak nie ako podnikateľ, ale ako fyzická osoba – zamestnanec. Žalovaný pracoval na

základe uvedenej zmluvy u žalobcu ako zamestnanec, pričom prácu vykonával v kancelárii žalobcu
na Hviezdoslavovej ulici v Trnave a používal pri nej pracovné pomôcky žalobcu. Zároveň žalovaný
vykonával svoju prácu na základe pokynov žalobcu. Činnosť, ktorú vykonával žalovaný pre žalobcu
nenapĺňala atribúty podnikania. Uvedené potvrdzuje aj článok 2 odsek 1 zmluvy, kde je uvedené:
„Finančný agent sa zaväzuje, že bude činnosť uvedenú v článku 1 bod a) tejto zmluvy vykonávať

výhradne pre poisťovňu, a to osobne, v mene poisťovne a na jej účet (...).“ Zároveň to potvrdzuje
aj článok 2 odsek 2 zmluvy: „Finančný agent nie je oprávnený robiť v mene poisťovne a stavebnej
sporiteľne žiadne právne úkony voči tretím osobám alebo iné činnosti (najmä, ale nielen voči klientom),
ak na to nebol poisťovňou alebo stavebnou sporiteľnou v tejto zmluve alebo inak špeciálne oprávnený,
splnomocnený alebo poverený (...)“.

V zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka sa podnikaním rozumie: „(...) sústavná činnosť vykonávaná
samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku
(...).
Podnikanie je charakterizované piatimi znakmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Medzi tieto znaky
patrí: sústavnosť, samostatnosť, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia

zisku.
Podnikanie vo vzťahu k tretím osobám sa prejavuje formou právnych úkonov, ktoré uskutočňuje
podnikateľpodsvojímobchodnýmmenom.Zuvedenéhočlánku2odsek1zmluvyjezrejmé,žežalovaný
uskutočňoval predmetnú činnosť v mene poisťovne a nie vo vlastnom mene. Vzhľadom na uvedené, je
nepochybné, že ani tento ďalší znak podnikania nie je splnený.

Činnosť smerujúca k uzatváraniu zmlúv v oblasti poisťovníctva bola vykonávaná žalovaným pre žalobcu
vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, resp. závislosti. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že žalobca
bol oprávnený odobrať kmeň klientov bez ohľadu na vôľu žalovaného. V obchodnoprávnych vzťahoch
sa uplatňuje zásada rovnosti účastníkov konania a nie vzťah nadriadenosti a podriadenosti, ktorý
je charakteristický pre závislú činnosť, pričom podriadenosť zamestnanca voči zamestnávateľovi je

najzávažnejším indikátorom závislej práce. Ide o znak nesamostatnej práce na rozdiel od práce
samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorá ju vykonáva na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť. Ide o
indikátor, ktorý aj v aplikačnej praxi najviac pomáha odlíšiť pojem závislej práce od pojmu podnikania.1
Barancová, H.: Zákonník práce. Komentár. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2013, s. 77. Z uvedeného
vyplýva,ženiesúkumulatívnesplnenéuvedenéznakypodnikania,žalovanývykonávaluvedenúčinnosť

vo vzťahu podriadenosti voči žalobcovi a teda úmysel žalovaného a ani žalobcu nesmeroval v žiadnom
prípade k voľbe práva Obchodného zákonníka.
Nie je smerodajné aká zmluva bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená, ale reálne aký vzťah
bol medzi žalobcom a žalovaným, resp. ako a akú činnosť vykonával žalovaný pre žalobcu. Podľa
názoru žalobcu sa jednalo o závislú prácu a z toho dôvodu sa nemôžu na predmetný vzťah aplikovať

ustanovenia Obchodného zákonníka, ale musia sa použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka s
trojročnou premlčacou dobou a nie štvorročnou, ako uvádza žalobca a zároveň aj súd vo svojom
rozsudku.
Žalobca si od začiatku tohto konania uplatňoval pohľadávku v celkovej výške 247,66 eur, pričom provízia
pri poistnej zmluve č. 109376147 bola vo výške 131,63 eur. Keďže predmetná provízia je premlčaná,

žalovanýnechápeoakej„častineprináležiacejprovízievovýške69,09eur“žalobcahovorí.Zuvedených
skutočností vyplýva, že nárok, ktorý si uplatňuje žalobca v tomto konaní je premlčaný.
Žalovaný podané odvolanie v celom rozsahu neuznáva a zotrváva na všetkých svojich tvrdeniach
prednesených v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd v zmysle §
387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalovanému priznal

právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % k rukám právneho zástupcu žalovaného.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu

prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 Civilného sporového
poriadku)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.d)ah)Civilného
sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilnéhosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného
sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§385ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuacontrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 Civilného sporového poriadku), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech,

keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 Civilného sporového poriadku).

7. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 247,66 eur s 8,05% úrokom z omeškania
zo sumy 247,66 eur od 24.9.2014 do zaplatenia a sumy 40 eur ako náhrady nákladov spojených
s uplatneným pohľadávky. Súd prvej inštancie rozhodol výrokom I. ktorým žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 96,73 eur, úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 96,73
eur od 24.09.2014 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur, do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol, výrokom
III. rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 4,94%. Žalobca
napadol odvolaním výrok II., ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrok III. o náhrade trov

konania. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť,
či konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a či súd prvej inštancie
právne správne vec posúdil.

8. Podľa § 387 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak
je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody (ods. 2).

9. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovaniatzv.skrátenéhoodôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniaje
podmienenátým,žeodvolacísúdsavplnomrozsahustotožnísdôvodminapadnutéhorozhodnutiasúdu
prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s

týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody
uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi
súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia
odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení
rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať

taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade
jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu

vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia

preskúmavaného rozsudku. Argumentáciu súdu prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku považuje
odvolací súd za vecne správnu, objektívnu, presvedčivú a premisy zvolené v preskúmavanom rozsudku,
rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k odvolacím

argumentom žalobcu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

11. Odvolateľ namieta nesprávne právne posúdenie vo veci posúdenia premlčania nároku žalobcu
na zaplatenie sumy 150,93 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietolvzhľadomnanámietkupremlčaniažalovaného,pričomdospelkzáveru,žalobabolapodaná20.12.2017,
nároky na vrátenie provízií zo zmlúv zaniknutých pred 20.12.2013 sú premlčané, pričom súd vychádzal
zo štvorročnej premlčacej doby, žaloba bola podaná 20.12.2017. Konkrétne sú premlčané nároky zo

zmlúv zaniknutých dňa 1.7.2013- 18.12.2013 pri ktorých výška uplatnenej storno provízie predstavuje
celkovo sumu 150,93 eur (131,63 + 0,59 + 0,42 + 2,99 + 14,55 + 0,18 + 0,57). Žalobca nesúhlasil
s premlčaním z dôvodu, že nárok na vrátenie storna neprináležiacej provízie vyplatenej žalovanému sa
premlčí v lehote štyroch rokov odo dňa výzvy na úhradu neprináležiacej provízie, pričom listom zo dňa
27.8.2014 doručeným 9.9.2014 vyzval žaloba žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 247,66 eur v lehote

2 týždňov od doručenia výzvy, k uplynutiu premlčacej doby došlo 28.8.2018, žaloba bola odoslaná na
sú 20.12.2017, teda k uplatneniu práva došlo včas.

12. Odvolací súd nepovažuje uvedenú argumentáciu žalobcu za dôvodnú. V odvolacom konaní
už nebolo sporným, že uplatnený nárok na vrátenie neprináležiacich provízii vychádza zo zmluvy
o finančnom sprostredkovaní, ide o obchodnoprávny vzťah, premlčacia doba v zmysle § 397

Obchodného zákonníka je štyri roky. Spornou zostala otázka začiatku plynutia premlčacej doby,
pretože súd prvej inštancie vychádzal z dátumov zaniknutých zmlúv, odvolateľ počíta začiatok plynutia
premlčacej doby od výzvy na úhradu neprináležiacej provízie.

13. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/93/2008

zo dňa 30.6.2009 z ktorého vyplýva, pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania pre plynutie premlčacej
doby rozhoduje doba kedy došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi poisteným a poisťovňou.

14. Vychádzajúc z uvedeného postupoval súd prvej inštancie správne pokiaľ pre začiatok plynutia
premlčacej doby uplatneného nároku vychádzal z ukončenia jednotlivých zmlúv medzi poisťovňou a

poistenými a potom nárok na vrátenie provízií zaniknutých štyri roky pred podaním žaloby z dôvodu
premlčania zamietol. Pokiaľ ide o názor žalobcu, že začiatok premlčacej doby plynie od výzvy na úhradu
neprináležiacej provízie, nemožno považovať za správny, pretože nezohľadnil ukončenie zmluvných
vzťahov medzi poisteným a poisťovňou. Výzva žalobcu zo dňa 27.8.2014 na zaplatenie dlžnej sumy
nemá vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby.

15. Odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie, že je premlčaná celá provízia
131,63 eur. Žalobca vychádzal z výpisu v ktorom sú aj kladné provízie na vyplatenie 62,54 eur, ktoré boli
započítané na prvú stornovanú neprináležiacu províziu 131,63 eur pri poistnej zmluve č. 109376147,
predmetom konania tak bola iba časť neprináležiacej provízie 69,09 eur.

16. Predovšetkým odvolací súd považoval uvedené tvrdenie žalobcu za novú skutočnosť. Novoty v
odvolacom konaní sú však prípustné len za zákonom taxatívne vymedzených dôvodov.

17. V zmysle § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky

procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci,
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

18. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo
znamená,žeprávoodvolateľapoužiťvodvolacomkonaníprostriedkyprocesnéhoútokualeboprocesnej

obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu
mali totiž v priebehu konania pred súdom prvej inštancie niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť
a súdom prvej inštancie boli poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v
podobenovýchskutočnostíadôkazovjepretoprípustnálenzasplneniazákonomtaxatívnestanovených
podmienok. Právo na uplatnenie prípadných novôt je pritom podmienené nezavinením doterajšieho

nepoužitia týchto skutočností a dôkazov. Je teda povinnosťou odvolateľa preukázať, že nové prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré uvádza až v odvolacom konaní, nemohol v doterajšom
priebehu konania použiť bez svojej viny. Žalobca pritom netvrdil, že kladné provízie na vyplatenie 62,54
eur boli započítané na prvú stornovanú neprináležiacu províziu 131,63 eur pri poistnej zmluve č.109376147 a preto predmetom konania tak bola iba časť neprináležiacej provízie 69,09 eur. Keďže
zákonom predpísané predpoklady pre úspešné uplatnenie novôt v odvolacom konaní neboli splnené,
odvolací súd na uvedené tvrdenie nemohol prihliadnuť. Vychádzal preto len z výsledkov z dokazovania

vykonaného v konaní pred súdom prvej inštancie. Okrem uvedeného však odvolací súd uvádza, že
žalobcom tvrdené skutočnosti nevyplývajú z podania žalobcu zo dňa 9.11.2018 ani z iných podaní
v spise.

19. Napokon odvolateľ dôvodil, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 365ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku) z dôvodu absencie riadneho
a presvedčivého odôvodenia napadnutého rozsudku.

Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku
sa považuje procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovanie manudukačnej

povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným
rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

Inú vadu konania žalobca videl v tom, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie riadne neodôvodnil.

Z uvedeného dôvodu nejde, pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku o žalobcom tvrdenú tzv.
inú vadu konania, keďže žalobca si zamieňa tento odvolací dôvod s porušením práva na spravodlivý
proces spočívajúcom v nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu
prvej inštancie však spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia a preto žalobcom uvádzaný odvolací dôvod,
nebol naplnený.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie sú
naplnené.

Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne).

Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie
i proti tomuto výroku bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalobca žiadnym relevantným

spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie,
vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne
zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. vo veci samej
a v napadnutom výroku III. o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1,
§ 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konaniav plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na

príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak jedovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).