Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. august 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/178/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117201067
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8117201067.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej
a členov senátu JUDr. Martina Vladika a Mgr. Petra Melichera, v spore žalobkyne C.. I. Y., narodenej
XX. C. XXXX, bývajúcej v G., K. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Gabrielou Jablonskou, advokátkou so
sídlom v Košiciach, Letná 47, proti žalovanej Obci Lomnička, so sídlom v Lomničke 66, IČO: 00 330
027, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom v Košiciach, Thurzova

3367/6A, IČO: 47 231 785, o určenie neplatnosti odvolania z funkcie, vedenom na Okresnom súde
Poprad pod sp. zn. 11 Cpr 7/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30.
júna 2020, sp. zn. 12 CoPr 1/2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2020, sp. zn. 12 CoPr 1/2020, z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 20. januára 2017 domáhala určenia, že jej odvolanie z funkcie
riaditeľkyZákladnejaMaterskejškolyLomnička(ďalejlen„základnejamaterskejškoly“)vykonanélistom
zo dňa 20. decembra 2016 je neplatné. Ďalej sa domáhala určenia, že jej funkcia riaditeľky naďalej trvá
a uloženia povinnosti žalovanej umožniť jej vykonávať funkciu riaditeľky základnej a materskej školy,
a zároveň si uplatnila nárok na náhradu mzdy od 21. decembra 2016 až do opätovného umožnenia
vykonávať funkciu.

2. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom (prvým v poradí) z 15. marca 2018,
č. k. 11 Cpr 7/2017-160, prvým výrokom určil, že odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky základnej a
materskej školy vykonané listom žalovanej zo dňa 20. decembra 2016 je neplatné, druhým výrokom v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol, tretím výrokom konanie v časti uhradenia náhrady mzdy vo výške
rozdielu príjmu riaditeľky základnej a materskej školy a rádovej učiteľky vypočítanej od 21. decembra

2016 až do opätovného umožnenia vykonávať funkciu riaditeľky vylúčil na samostatné konanie a štvrtým
výrokom žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v celom rozsahu.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 8. novembra 2018, sp. zn. 19 CoPr
2/2018, odmietol odvolanie žalovanej proti tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie z 15. marca
2018, č. k. 11 Cpr 7/2017-160, ktorým súd prvej inštancie konanie v časti náhrady mzdy vylúčil na

samostatné konanie a vo zvyšnej napadnutej časti, okrem druhého výroku predmetného rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol, rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo
svojom uznesení odvolací súd uviedol, že bolo nepochybné, že žalobkyňa bola do funkcie riaditeľky
menovaná žalovanou dňa 30. apríla 2014 s účinnosťou od 1. júla 2014 do 30. júna 2019. V tejto
súvislosti jej vznikla aj povinnosť deklarovať svoje majetkové pomery do 30 dní od ustanovenia do

funkcie riaditeľky [v zmysle § 10 ods. 1 písm. a) zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom
záujme v platnom znení (ďalej len „zákon č. 552/2003 Z. z.“)]. Zákon viaže lehotu na splnenie siuvedenej povinnosti na okamih ustanovenia do funkcie, ktorým bol 1. júl 2014 a z dokazovania vyplynulo,
že žalobkyňa si túto povinnosť nesplnila. Zákon zriaďovateľovi ukladá obligatórne povinnosť odvolať
riaditeľa aj v prípade, ak si nesplní svoju povinnosť deklarovať svoje majetkové pomery v lehote 30

dní od ustanovenia do funkcie. Táto povinnosť zriaďovateľa nie je limitovaná z časového hľadiska
a v prípade, ak zriaďovateľ takéto porušenie zistí, musí pristúpiť k odvolaniu riaditeľa. Právny úkon
urobený žalovanou - odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky školy, je tak platným právnym úkonom z
hľadiska jeho určitosti, zrozumiteľnosti a skutočnosti, že sa dostal do dispozičnej sféry druhej strany.
Neplatný by však mohol byť pre rozpor s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že

motívy odvolania nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku. Povinnosťou súdu prvej
inštancie tak bolo skúmať motív odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky, ak ho táto označila za účelové
z dôvodu, že začala poukazovať na neplnenie si zákonných povinností žalovanej ako zriaďovateľa školy,
čo malo vyústiť až do podania trestného oznámenia a civilných žalôb zo strany žalobkyne. Súd prvej
inštancie vôbec nezisťoval a nezaoberal sa úvahami, či z hľadiska takto uplatneného odvolania z funkcie
riaditeľky so zreteľom na všetky dostupné okolnosti prípadu, takéto konanie žalovanej zodpovedalo

dobrým mravom. Zistenie skutočného motívu a skutočných dôvodov pre odvolanie žalobkyne z funkcie
riaditeľky podľa názoru odvolacieho súdu mohlo viesť k zisteniu, či tento jednostranný právny úkon je
(nie je) v rozpore s dobrými mravmi.

4. Súd prvej inštancie rozsudkom (druhým v poradí) z 8. októbra 2019, č. k. 11 Cpr 7/2017-286, prvým

výrokom určil, že odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky základnej a materskej školy vykonané listom z
20. decembra 2016 je neplatné a druhým výrokom priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči
žalovanej v celom rozsahu. Vo svojom rozsudku poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 a § 39 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) a uviedol,
že z dokazovania vyplynulo, že hlavným motívom a dôvodom odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky

bolo jej konanie, ktorým poukazovala na neplnenie si zákonných povinností zo strany žalovanej. Za
podozrivú možno označiť aj skutočnosť, že k zisteniu porušenia povinnosti žalobkyne deklarovať svoje
majetkové pomery došlo až v roku 2016, t. j. dva roky po jej ustanovení do funkcie. K odvolaniu
žalobkyne došlo po podaní trestných oznámení a civilných žalôb voči žalovanej, ktorých predmetom
bolo porušovanie rozpočtových pravidiel na úseku originálnych kompetencií zriaďovateľa základnej a

materskej školy - žalovanej, ktorá nemala poukazovať finančné prostriedky zo svojho rozpočtu základnej
škole v súlade so zákonom. Podstatnou okolnosťou bola aj skutočnosť, že na obci nefungoval žiadny
administratívnyporiadok,apretoboloprežalobkyňuťažkédokázať,žesizákonnúpovinnosťodovzdania
majetkového priznania splnila. Samotná žalovaná v konaní uviedla, že obec nemala dostatok finančných
prostriedkov a potrebovali pokryť iné náklady, ktoré boli taktiež nevyhnutné, a z toho dôvodu neboli

základnej škole poukazované financie z rozpočtu v plnej výške. Odvolanie z funkcie riaditeľky je preto
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom pre jeho rozpor s dobrými mravmi.
Žalovaná odvolala žalobkyňu z funkcie z dôvodu, že sa žalobkyňa dožadovala zákonnými prostriedkami,
aby žalovaná plnila svoje rozpočtové povinnosti. Namiesto toho, aby žalovaná riešila nedostatky vo
financovaní školy, odvolala z funkcie žalobkyňu a vymenovala nového riaditeľa, ktorý vzal žaloby voči

žalovanej späť. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že škola sa stala dlžníkom voči
jednotlivým inštitúciám a žalovaná bola povinná svoj dlh voči žalovanej riešiť tým, že jej bol poskytnutý
úver. Aj súčasný riaditeľ školy vnímal problém jej nedostatočného financovania zo strany žalovanej,
čo vyplynulo aj z jeho listu adresovaného Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej
republiky.

5. Odvolací súd napadnutým rozsudkom z 30. júna 2020, sp. zn. 12 CoPr 1/2020, zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu. Vo svojom rozsudku uviedol, že súd
prvej inštancie síce dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky bolo účelové, ale

opomenul, že toto odvolanie smerovalo skutočne k dosiahnutiu navonok proklamovaného cieľa, ktorým
bola zákonná povinnosť zriaďovateľa odvolať riaditeľku v prípade nesplnenia si zákonnej povinnosti
deklarovať svoje majetkové pomery v lehote 30 dní od ustanovenia do funkcie. Toto odvolanie bolo
zamerané výlučne na to, aby žalovaná rešpektovala zákonný stav, v ktorom bola nútená žalobkyňu z
funkcie riaditeľky odvolať pre nesplnenie jej zákonných povinností. Motivované tak nemohlo byť konaním

žalobkyne, ktorá poukazovala na možné porušovanie zákonných povinností žalovanej.

6. Proti v záhlaví označenému rozsudku odvolacieho súdu podala v celom rozsahu dovolanie žalobkyňa
z dôvodu podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporovéhoporiadku v platnom znení (ďalej len „C. s. p.“). Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
f) C. s. p. namietala dovolateľka nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Súd prvej inštancie vo svojom (v
poradí druhom) rozsudku skúmal podľa pokynov odvolacieho súdu iba možný rozpor právneho úkonu

odvolania z funkcie s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie v zmysle uvedeného pokynu vykonal
dokazovanie a z neho zistil, že predmetné odvolanie z funkcie bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Inými okolnosťami odvolania žalobkyne sa nezaoberal. Odvolací súd v napadnutom rozsudku bez toho,
aby vykonal dokazovanie, dospel k odlišným skutkovým a právnym záverom. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 1 Cdo

202/2006, ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe
bezprostredne ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie sám v potrebnom rozsahu zopakovať a
zadovážiť si rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov, a tým aj pre odklon nielen od svojho
rozhodnutia, ale aj od svojho skoršieho právneho názoru. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa §
421 ods. 1 písm. b) C. s. p. dovolateľka uviedla, že doterajšia súdna prax riešila len otázku odvolania
vedúceho zamestnanca bez uvedenia dôvodu, t. j. riešila len podstatné náležitosti právneho úkonu

odvolania vedúceho zamestnanca. Otázka rozporu dvoch právnych predpisov, t. j. možnosti odvolať a
nemožnosti pre rozpor s dobrými mravmi, však v praxi dovolacieho súdu riešená nebola. Namietala
pritom nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v
školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 596/2003
Z. z.“) zo strany odvolacieho súdu. Dovolaciemu súdu navrhla, aby napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

7. K dovolaniu sa vyjadrila žalovaná, podľa ktorej dovolacie dôvody tvrdené žalobkyňou nie sú dané.
Uviedla, že žalobkyňa nepreukázala, že by žalovanej podala majetkové priznanie v lehote stanovenej
zákonom. V konaní bola síce predložená doručenka, ktorá mala predmetné podanie preukazovať, ale

podľa žalovanej išlo o nepravdivý a falošný dôkaz, v súvislosti s ktorým podala aj trestné oznámenie.
Žalobkyňa neuviedla žiaden procesný postup odvolacieho súdu, ktorý by jej znemožnil výkon jej
procesných práv. Odvolací súd sa neodchýlil od skutkových zistení súdu prvej inštancie, pretože
posúdenie otázky rozporu právneho úkonu s dobrými mravmi je otázkou právnou a nie skutkovou.
Napadnuté rozhodnutie je zrozumiteľné, zodpovedá zásadám formálnej logiky a nenesie známky

svojvôle, či nezrozumiteľnosti. Ďalej uviedla, že odvolací súd správne aplikoval ustanovenie § 3 ods.
7 písm. b) zákona č. 596/2003 Z. z. a odvolanie žalobkyne z funkcie bolo v súlade so zákonom.
Dovolaciemu súdu navrhla, aby dovolanie žalobkyne odmietol.

8. K vyjadreniu žalovanej k dovolaniu sa vyjadrila žalobkyňa a zopakovala svoju argumentáciu uvedenú

v dovolaní. Tvrdila, že majetkové priznanie podala dokonca dvakrát, a to vo februári a v apríli 2014, čo
bolo podľa jej názoru v konaní aj preukázané. Opätovne poukázala na ustanovenia § 3 ods. 7 písm. b)
a ods. 9 zákona č. 596/2003 Z. z. a § 10 ods. 1 až 3 zákona č. 596/2003 Z. z. a zopakovala skutkové
okolnosti, ktoré mali preukazovať, že jej odvolanie z funkcie bolo v rozpore s dobrými mravmi.

9. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie podala strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.) a v zákonnej lehote
(§ 427 ods. 1 C. s. p.) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady
prípustnosti dovolania.

10. Najvyšší súd ako súd dovolací po preskúmaní veci v zmysle ustanovení § 438 a nasl. C. s. p. dospel
k záveru, že dovolanie žalobkyne je dôvodné.

11. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)
považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“) nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť

takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu,
ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (por. napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS
364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS
551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho

súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa
§ 237 O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“.12. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016.

13. Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj
právo účastníka (strany) na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov
práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody
jeho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).

14. Rovnako sa ústavný súd vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze
III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

15. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak zo
strany súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii právnej normy, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

16. Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia

ustanovených zákonom, ktoré ukladá súdu povinnosť podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku a tým preukázať jeho správnosť. Rozhodnutie súdu
preto musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a
neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia. Pritom sa musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.

17. Rozhodnutie súdu môže byť za určitých okolností nezákonné (protiústavné) aj z toho dôvodu,

že podáva nepresný alebo nezrozumiteľný výklad zákonného práva, pretože len náležité, t. j.
zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa ústavné kritériá vyplývajúce z
ústavy. Obdobne ako v skutkovej oblasti, i v oblasti nedostatočne vyloženej a odôvodnenej právnej
argumentácie nastávajú podobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti či
nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktoré je v rozpore so zásadami spravodlivého procesu tak, ako sú

deklarované v čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

18. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom súd postupoval pri
posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným požiadavkám, ktoré
C. s. p. kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie

zasahuje do základných práv účastníka súdneho konania, ktorý má nárok na to, aby bola jeho vec
spravodlivo posúdená. Civilný súd je preto povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, je povinný
tiež zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako a prípadne prečo sa určitou námietkou nezaoberal.
Odôvodnenie rozhodnutia musí stranám konania umožňovať spoznať úvahy súdu, ktoré boli relevantnépre výsledok konania, a tým preskúmateľnosť súdneho rozhodnutia z hľadiska zákonnosti a vecnej
správnosti. Pre presvedčivosť súdneho rozhodnutia je kľúčové, aby súdy reagovali na substantívne
argumenty a námietky strán sporu a aby vysvetlili, prečo ich neprijali.

19.Vpreskúmavanejvecidošlopodľanázorudovolaciehosúdupostupomodvolaciehosúduknaplneniu
vady vyplývajúcej z ustanovenia § 420 písm. f) C. s. p. Táto vada spočíva v nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku v otázke (ne)súladu odvolania žalobkyne z funkcie s dobrými mravmi. Odvolací
súd vo svojom zrušujúcom uznesení výslovne inštruoval súd prvej inštancie, aby doplnil dokazovanie

vo vzťahu k skutočnému motívu odvolania žalobkyne z funkcie, a aby predmetný motív následne
preskúmal z hľadiska jeho súladu s dobrými mravmi, keďže prípadný nesúlad by predmetné odvolanie
činil absolútne neplatným v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie následne v
zmysle pokynu odvolacieho súdu dokazovanie v uvedenom zmysle doplnil a rozsiahlym spôsobom
odôvodnil svoj právny záver o nesúlade odvolania z funkcie s dobrými mravmi (viď bod 4. tohto
uznesenia). Vychádzal pritom zo skutočnosti, že k odvolaniu žalobkyne z funkcie došlo dva roky po

porušení jej povinnosti podať majetkové priznanie a po podaní trestných oznámení a civilných žalôb
proti žalovanej z dôvodu neplnenia si jej finančných a rozpočtových povinností voči základnej škole,
ktorou bola žalobkyňa riaditeľkou. Právny záver o nesúlade odvolania z funkcie s dobrými mravmi súd
prvej inštancie odôvodnil aj ďalšími súvisiacimi okolnosťami (neexistujúci administratívny poriadok v
obci, skutočné finančné problémy obce, späťvzatie žalôb voči obci novým riaditeľom školy a i.). Odvolací

súd sa v napadnutom rozsudku s uvedeným právnym záverom súdu prvej inštancie nestotožnil, avšak
bez riadneho odôvodnenia. V bode 14. svojho rozsudku sa stručne obmedzil na konštatovanie, že
skutočným motívom odvolania žalobkyne z funkcie bolo rešpektovanie zákonného stavu a splnenie
si svojej zákonnej povinnosti odvolať riaditeľku z funkcie v prípade nepodania majetkového priznania
v stanovenej lehote. Odvolací súd tento svoj právny záver nijako bližšie neodôvodnil poukazom na

vykonané dokazovanie, ani inými okolnosťami. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nemožno považovať
za vyhovujúce zákonným požiadavkám, ktoré právna úprava kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia.

20. Riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je nielen formálnou požiadavkou,
ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a

nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke
zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky však napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu, ako ani rozsudok súdu prvej inštancie, nespĺňajú.

21. Odvolací súd sa preto bude musieť v ďalšom konaní vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený jednak s poukazom na
výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté
právne závery. Je dôležité, aby odvolací súd odôvodnil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k
vysloveným právnym záverom.

22. Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 420 písm. f) C. s. p., ktorá
skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za
správne, najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušil (§ 449 ods. 1 C. s. p.) a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.). S prihliadnutím na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu sa najvyšší súd nezaoberal ďalšími, v dovolaní namietanými vadami.

23. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,

rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.