Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. september 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/31/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8719203752
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8719203752.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcov: 1/ W. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. XX, XXX XX A. O., 2/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX A. O., proti
žalovaným: 1/ W.. M. H., O. W. A. so sídlom H. X, XXX XX I., právne zastúpený Advokátska kancelária
SD LEGAL, s.r.o. so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 51 717 395, 2/ W.. Y.. X. H., O. A. A. so
sídlom O. X, XXX XX M. - B., 3/ Q., O. so sídlom N. X, XXX XX I., Y.: XX XXX XXX, právne zastúpený
Advokátska kancelária LEGITY s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 530 630 40, 4/ X., so
sídlom C. XX, XXX XX S. S., Y.: XX XXX XXX a 5/ N. so sídlom O. XXX/XX, XXX XX D., Y.: XX XXX

XXX, o určenie neplatnosti dražby, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 8C 48/2020-628 zo dňa 28.10.2021 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaní 1/ až 3/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu
100%.

III. Žalovaní 4/ a 5/ nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov o určenie neplatnosti dražby.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že na majetok žalobcu 1/ a
žalobkyne2/bolvyhlásenýkonkurzuznesenímOkresnéhosúduPrešov,atodňa15.07.2016,respektíve
01.08.2016. Na návrh správcu konkurznej podstaty bola vykonaná dobrovoľná dražba ich nehnuteľnosti,
ktorej výsledkom bolo nadobudnutie vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti žalovaným 5/. Predmetná
nehnuteľnosť bola predaná na opakovanej dražbe za cenu 74.500,- eur, pričom znalecké posudky na
predmetnú nehnuteľnosť boli určené na sumu 132.000,- eur, respektíve 131.000,- eur. Podnety žalobcov

na Ministerstvo spravodlivosti ako aj na políciu boli odmietnuté s poukazom, že nedošlo k správnemu
priestupku, respektíve trestnému činu zo strany osôb zainteresovaných v priebehu dražby a priebeh
dražby bol súladný so zákonom.

2. Súd prvej inštancie vec posúdil v zmysle ustanovenia § 23 ods. 1, § 44 ods. 1, § 47 ods. 5 Zákona o
konkurze a reštrukturalizácií, § 21 Zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách.

3. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov s poukazom na skutočnosť, že predmetom konania
je majetok podliehajúci konkurzu, pričom po vyhlásení konkurzu s týmto majetkom môže účinne
nakladať len správca konkurznej podstaty. Účinkom vyhlásenia konkurzu je strata oprávnenia úpadcu
nakladať s majetkom podstaty, pričom tento záver platí aj na to, že správca je jedinou osobou, ktoráje oprávnená uskutočňovať akékoľvek právne úkony týkajúce sa majetku úpadcu, teda i domáhať sa
neplatnosti dražby. Z uvedeného dôvodu preto žalobcom nesvedčí aktívna legitimácia, čo je dôvodom
na zamietnutie žaloby.

4. Rovnako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba o určenie neplatnosti dražby bola podaná po
uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty, nakoľko príklep na dražbe bol udelený 29.01.2018 a samotná
žalobabolapodanádňa02.09.2019.Ztýchtodôvodovsúdprvejinštanciežalobuzamietolanepovažoval
za hospodárne doplňovať dokazovanie na preukázanie hodnoty nehnuteľnosti či vypočúvať ďalších

svedkov.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1
CSP.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcov 1/ a 2/ s poukazom na

dôvodyuvedenévustanovení§365ods.1písm.b/,d/,e/,f/,g/ah/CSP.Žalobcovianamietli,ževdanom
prípade došlo k odmietnutiu spravodlivosti, nakoľko jedným z dôvodov zamietnutia žaloby bol údajný
nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov. Súd svoje odôvodnenie oprel o rozhodnutia Krajských súdov,
pričom v tomto smere nejde o ustálenú rozhodovaciu prax, nakoľko táto otázka týkajúca sa aktívnej
legitimácie žalobcov nebola doposiaľ rozhodnutiami súdov definitívne vyriešená a tým, že žalobcovia

neboli vypočutí, rovnako ani svedkovia a znalci, došlo k porušeniu princípu právnej istoty. Týmto bolo
porušené právo žalobcov na súdnu ochranu v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého
zmyslom je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tvrdenia súdu, že v spore voči správcovi môže
konať výlučne správca je nelogické, nakoľko je nerealizovateľné, aby správca podal žalobu len sám voči
sebe. Je v rozpore so základnými ústavnými princípmi tvrdiť, že žalobcovia nemajú žiadnu spôsobilosť

na bežné úkony, medzi ktoré musia patriť aj otázka zákonnosti dražby ich majetku. Pokiaľ správca
konkurznej podstaty odmietol podať žalobu a zdôvodnil to, že háji záujmy veriteľov a záujmy úpadcu,
žalobcovia nemajú inú možnosť než domáhať sa súdnou cestou takejto ochrany. V danom prípade došlo
k protichodnosti záujmov zastúpeného a zástupcu, čo je vzťah porovnateľný obchodnému zastúpeniu,
pričom aj Občiansky zákonník uvádza, že zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so

záujmami zastúpeného. V tomto smere sú aplikovateľné rozhodnutia Ústavného súdu ako aj Ústavného
súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ sa týka preklúzie, na ktorú poukazoval súd ako dôvod zamietnutia
žaloby, teda ohľadom oneskoreného podania žaloby, takýto postup je v rozpore s vlastníckym právom,
nakoľko každý má právo vlastniť majetok a účelom speňažovania majetku je získať čo najvyšší výťažok.
Žalovaní správcovia postupovali v rozpore s predmetným ustanovením, čím došlo ku škode na strane

žalobcov a nekonali v postavení, v ktorom boli s primeranou opatrnosťou. Z uvedeného dôvodu teda nie
je možné na predmetný prípad aplikovať preklúziu, nakoľko ústavné právo vlastniť majetok je vyššie než
otázka plynutia času. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na rozsudok Krajského súdu v Prešove pod
sp.zn. 6Co 108/2011 zo dňa 22.11.2011. Zároveň namietli nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie a z týchto dôvodov žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil.

7. Žalovaní 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedli, že plnomocenstvo podpísané
úpadcami nie je udelené platne, nakoľko na podaní žaloby vo veciach týkajúcich sa majetku
podliehajúcemu konkurzu je potrebný návrh správcu a teda aj podpis správcu. Z týchto dôvodov navrhli,
aby podané odvolanie bolo odmietnuté. Zároveň poukázali na už opakovane prezentovaný záväzný

názor odvolacieho súdu vo vzťahu k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie a v tejto súvislosti považovali
odvolacienámietkyžalobcovzazjavneneopodstatnené.Poukázalinaskutočnosť,žekonkurzyžalobcov
trvajú od roku 2016 a týmto postupom len žalobcovia predlžujú skončenie týchto konaní, na čo
poukazujú aj právne závery v iných konaniach, ktoré sa týkali samotných žalobcov, ktoré potvrdili
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcov. Žalobcovia od roku 2019 opakovane prednášajú tieto

neopodstatnené tvrdenia a predlžujú konkurzné konanie. Z týchto dôvodov žiadali, aby rozsudok súdu
prvej inštancie bol potvrdený a bola im priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

8.Žalovaný3/vosvojomvyjadreníkpodanémuodvolaniuuviedol,žesúdprvejinštanciesazrozumiteľne
vysporiadal so skutkovým a právnym stavom a poukázal na to, že konanie o neplatnosť dobrovoľnej

dražby je špecifický druh občianskeho konania, kedy predpokladom úspechu je preukázanie porušení
ustanovení Zákona o dobrovoľných dražbách. Dospel k záveru, že žalobcovia vo svojom odvolaní
poukazujú na irelevantné a účelové tvrdenia a už z predošlých rozhodnutí je zrejmé, že v sporoch,
ktorých predmetom je majetok podliehajúci konkurzu, má legitimáciu na mieste úpadcu len správcakonkurznej podstaty. Zároveň poukázali na skutočnosť, že žalobcovia mali právo domáhať sa určenia
neplatnosti dražby do troch mesiacov odo dňa udelenia príklepu s tým, že uplynutím tejto lehoty právo
zaniká. Aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že

takúto žalobu nemožno po uplynutí tejto prekluzívnej lehoty dopĺňať o ďalšie dôvody neplatnosti. Ide o
lehotuprocesnú,počítanúododňapríklepu,pričommárnymuplynutímtejtolehotyzanikneprávoprivodiť
vlastnícke právo späť, no nezaniká nárok na náhradu škody v prípade, že došlo k porušeniu právnej
povinnosti. Uviedol, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali dôvody neplatnosti
dražby, čím je dôvodné napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť a priznať žalovanému 3/ náhradu

trov odvolacieho konania.

9. Žalovaní 4/ a 5/ sa k podanému odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ nevyjadrili.

10. Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojej replike k vyjadreniam žalovaných 1/ až 3/ uviedli, že otázka nedostatku
splnomocnenia žalobcov 1/ a 2/ je rovnako posudzovaná ako dôvody podaného odvolania, kedy

by takýmto spôsobom bolo porušené právo žalobcov domáhať sa svojich nárokov na nezávislom a
nestrannom súde. Uvedený postup by bol v rozpore s článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, pričom každé ustanovenie Civilného sporového poriadku je nutné vykladať
vo svetle Dohovoru. Poukázali na to, že pred podaním žaloby žiadali správcu, aby tento podal takúto
žalobu, čo však tento odmietol, preto nemali inú možnosť, než hájiť svoje práva podaním žaloby, čo im

patrí v zmysle Ústavy Slovenskej republiky ako aj medzinárodných dohovorov. Pokiaľ sa týka porušení
ustanovení Zákona o dobrovoľných dražbách, nie je možné prisvedčiť tvrdeniu, že žalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno, nakoľko v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky majú právo vlastniť
majetok a takýmto konaním, kedy došlo k speňaženiu majetku za nižšiu sumu než tomu malo byť,
nepochybne došlo do zásahu na ich práva na vlastníctvo. Zároveň mali právo aj na rešpektovanie svojho

súkromného života a obydlia, čo bolo týmto konaním tiež porušené. Majetok žalobcov bol speňažený v
rozpore s príslušnými právnymi predpismi ako aj v rozpore so zásadami konkurzu, čím došlo k porušeniu
ústavného práva žalobcov vlastniť majetok.

11. Žalovaní 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k podaniu žalobcov zo dňa 21.04.2022 uviedli, že tvrdenie

žalobcov o tom, aby v majetkových veciach žalobcov konal za nich správca, vyplýva priamo z
ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácií (§ 44 a § 47). Žalobcovia opakovane poukazujú na
rozhodnutie súdov, ktoré s prejednávanou vecou nemajú nič spoločné, no zároveň neberú do úvahy už
doteraz vydané rozhodnutia v sporovej veci. Tvrdenie, že správca konkurznej podstaty nehájil záujmy
úpadcu je nepravdivé a v konečnom dôsledku ani nemajúce vplyv na zákonnosť a správnosť rozhodnutia

súdu prvej inštancie. Poukázali na to, že právo na podanie žaloby je prekludované a akékoľvek ďalšie
úkony žalobcov spôsobujú len prieťahy v konaní. Z týchto dôvodov navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť.

12. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli stranami sporu predložené.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského

súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku aleboargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

16. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

17. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

18. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b/ CSP) odvolací súd
uvádza, že dôvodnosť tejto námietky nebola zo spisu zistená.

19. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý

proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S
prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza, že v odvolaní namietané odmietnutie spravodlivosti z
obsahu spisu nebolo preukázané. Táto námietka bola vznesená odvolateľmi vo vzťahu k nedostatku

aktívnej legitimácie, pričom v tejto súvislosti odvolacia námietka poukazovala na to, že sa nejedná o
ustálenúrozhodovaciupraxnajvyššíchsúdnychautorít.Vtejtosúvislostiodvolacísúduvádza,žesaplne
stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý podoprel aj rozhodnutiami odvolacích súdov,
pričom takýmto postupom v žiadnom prípade nedošlo k odopretiu práva žalobcov na súdnu ochranu,
súdy prejednali ich nárok meritórne a rozhodli v zmysle platnej právnej úpravy.

20. Predmetné závery, na ktoré poukazuje aj súd prvej inštancie vyplývajú zo Zákona o konkurze a
reštrukturalizácií, pričom v zmysle ustanovení § 44 po vyhlásení konkurzu základná zmena právnych
pomerov dlžníka spočíva v tom, že oprávnenie nakladať s majetkom, ktorý podlieha konkurzu prechádza
na správcu. Správca je oprávnený konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, zákon

stanovil, že správca koná ohľadne tohto majetku v mene a na účet úpadcu, ktorý vyhlásením konkurzu
nestrácaprávnusubjektivituamánaďalejspôsobilosťnaprávaapovinnostiakoajspôsobilosťnaprávne
úkony v takom rozsahu ako ju mal do vyhlásenia konkurzu, no do spôsobilosti na právne úkony sa
mu zasahuje tým, že je obmedzený ohľadne právnych úkonov, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho
konkurzu. Zákon vnucuje úpadcovi v záujme veriteľov zákonného zástupcu, ktorým je správca, ktorý

koná v mene úpadcu a na jeho účet.

21. Odvolací súd teda v súlade s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že takéto oprávnenie
má len správca konkurznej podstaty a týmto rozhodnutím nemohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti
zo strany súdu prvej inštancie v neprospech žalobcov 1/ a 2/. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza,

že ani námietka protichodnosti záujmov zastúpeného a zástupcu nie je v danej veci dôvodná, nakoľko
sa jedná o neaplikovateľné ustanovenia v danom prípade. V danom prípade je možné postupovať len
v zmysle zásad Zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorý špecificky rieši vzniknutú situáciu, ktorá vznikla
vyhlásením konkurzu na majetok žalobcov 1/ a 2/, preto tieto odvolacie námietky nepovažoval odvolací
súd za dôvodné.

22. Rovnako namietaný odvolací dôvod , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d/ CSP) odvolací súd zo spisu nezistil, pričom
odvolateľka na žiadnu konkrétnu vadu ani nepoukazovala. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvekpochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

23.Namietanépochybeniepodľa§365ods.1písm.e/CSPbolovodvolaníkonkretizovanétým,ženeboli
vykonané navrhované dôkazy výsluchom žalobcov, svedkov či znaleckým posúdením. Tieto skutočnosť
sú irelevantné pre posúdenie žaloby, preto nevykonanie dôkazov súdom prvej inštancie nepredstavuje
porušenie práva na spravodlivý proces. Túto odvolaciu námietku preto odvolací súd považoval za
nedôvodnú s poukazom na dôvody zamietnutia žaloby.

24. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v

rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 CSP), nie účastníkov konania. Ak teda
súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy s odôvodnením, uvedeným v rozsudku konal
v rámci svojej právomoci.

25.Vzmyslečl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdjednousovšeobecných

zárukspravodlivéhoprejednaniavecipredsúdomjezásada„rovnostizbraní“.Tátozásadazabezpečuje,
aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom
postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania,
v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.
Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj

oprávneniaúčastníkovkonanianavrhovaťdôkazy.Možnosťnavrhovaniadôkazovjespojenásprincípom
dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o
tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy.
Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie

tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo
vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní
s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge
c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a
ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti

druhému účastníkovi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom
navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca
aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo
svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného
dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov

nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko skutkový stav bol pre rozhodnutie vo veci ustálený ako dôvodný
je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej inštancie, keď zamietol návrh na vykonania dôkazu.

26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesovstrán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné

okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,

je zrejmý nesúlad.

27. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

28.Rovnakotakzospisunebolzistenýaniodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.g/CSPprenezistenie
ďalších prípustných prostriedkov procesného útoku odvolateľov.

29. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h/ CSP odvolací súd poznamenáva,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.

30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak ako
to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že
samotná skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesťkzáveruozjavnejneodôvodnenostialeboarbitrárnostirozhodnutiavšeobecnéhosúduanezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

31. Pokiaľ sa týka námietky stretu vlastníckeho práva a namietanej preklúzie práva na podanie žaloby o
neplatnosťdražbyodvolacísúdpoukazujenaskutočnosť,žeodvolateliapoukazujúnavšeobecnýčlánok
20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zaručuje základné právo vlastniť majetok prostredníctvom
pozitívneho záväzku štátu implikovaného v ochrane ľudského práva pokojne užívať svoj majetok. Jedná

sa však o všeobecnú deklaráciu, pod ktorú nemožno subsumovať každý prípad vlastníckeho sporu, kedy
práve súdy sú tým orgánom, ktorý je oprávnený a kompetentný rozhodnúť o vlastníckych sporoch. V
danom prípade je nepochybné, že na skutkový stav je nutné aplikovať Zákon o dobrovoľných dražbách,
ktorý v § 21 ods. 2 uvádza, že právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká ak sa neuplatní do
troch mesiacov odo dňa prípadu, okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním

trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu
dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu. V danom prípade sa odvolací
súd stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 62 rozsudku. Je nepochybné, že predmetná
žaloba bola podaná po márnom uplynutí tejto lehoty a zároveň nebolo preukázané, že by išlo o otázku
neplatnosti dražby súvisiacu so spáchaním trestného činu.

32. Zo znenia citovaného zákona vyplýva, že právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby musí
dotknutá osoba uplatniť do troch mesiacov od udelenia príklepu, pričom ide o lehotu prekluzívnu a po jej
uplynutí práva domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká. Nepochybne ide o lehotu, ktorá je v súlade
so zásadou právnej istoty, nakoľko po uplynutí tejto lehoty nemôže byť vlastníctvo vydržiteľa z dôvodov,

ktoré stanovuje tento zákon účinne spochybňované. Z týchto dôvodov nebolo možné uznať za dôvodnú
námietku, podľa ktorej je nerešpektovanie prekluzívnej lehoty stanovenej Zákonom o dobrovoľných
dražbách v rozpore s článkom 20 Ústavy Slovenskej republiky.33. Odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Je potrebné
uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné
právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po

výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí

rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný
súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III.
ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto ho nemožno považovať
za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne

ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne
dôvody, pre ktoré žalobu žalobcu zamietol. Preto neobstojí odvolacia námietka nepreskúmateľnosti
rozsudku súdu prvej inštancie.

34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovení § 396 ods. 1 CSP v spojení s

ustanovením § 255 ods. 1 CSP, keď odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania žalovaným
1/ až 3/, pričom žalovaným 4/ a 5/ trovy odvolacieho konania nevznikli.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).