Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. september 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8820202044
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8820202044.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu Rozhlas a televízia Slovenska,
Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47232480, proti žalovanému F. C., nar. X.X.XXXX, P. O. XXX,
okr. S. D., o zaplatenie sumy 210, 54 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou č.k. 10C/33/2020 - 26 zo dňa 31.08.2021, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“), napadnutým rozsudkom

rozhodol, cit.:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 95,88 eur, a to všetko do 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.“

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 3 písm. a/, § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 a § 10 ods. 1, 3 a 5 zákona č.
340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti (ďalej aj ZoU), § 52 ods. 1, 2, § 52a ods. 2, § 53 ods. 1, 2,
3 a 5, § 54 ods. 1, 2, § 54a, § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „O.z.“), § 220
ods. 2,§ 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. V odôvodnení uviedol, že právny vzťah, od ktorého žalobca odvodil svoj nárok posúdil ako

spotrebiteľskývzmysle§52anasledujúcichOZ.Medzislužbouverejnoprávnehovysielaniaapoplatkom
či úhradou je vzťah taký, že tento súvisí výlučne s uzavretou zmluvou o dodávke elektrickej energie
bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho či rozhlasového prijímača. Prístup k
tejto službe je voľným a nepodlieha zaplateniu tohto poplatku ako je to napríklad pri kódovaných
televíznych staniciach. Zo skutočnosti, že žalovaná nepoužíva túto službu na svoje profesné účely
či na výkon zamestnania je zrejmé, že sa na tento vzťah vzťahujú spotrebiteľské predpisy. To, že
zákonodarca nezvolil povinný zmluvný systém, nemôže byť prekážkou toho, aby občania stratili status

konzumentov služby a teda spotrebiteľov. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii
a pod spotrebiteľské právo patria nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory súvisiace
so spotrebiteľskou zmluvou. Napriek tomu, že vzťah medzi platiteľom úhrady a žalobcom nevznikol
štandardnou zmluvou, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že podmienkou vzniku tohto vzťahu bolouzavretie štandardnej spotrebiteľskej zmluvy o dodávke elektriny, od ktorej sa odvíja aj tento vzťah,
ktorý nepochybne je vzťahom spotrebiteľským. Súd prvej inštancie dodal, že ak by prijal záver, podľa
ktorého by žalobca nemal postavenie dodávateľa, poprel by tým judikatúru Súdneho dvora Európskej

únie o vymedzení dodávateľa v prípadoch poskytovania služieb verejnoprávnymi korporáciami. Jednako
je zrejmé, že žalobca koná v rámci svojej podnikateľskej či obchodnej činnosti. Na podporu svojich
tvrdení poukázal na rozhodnutia viacerých odvolacích súdov.

4. S poukazom na túto skutočnosť súd prvej inštancie sa potom zaoberal otázkou, či sa nejedná

o premlčané právo, ktoré zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať, pričom v tomto prípade
zákonodarca urobil výnimku a v prípade, že uplynula premlčacia doba, nebol záujem z pohľadu štátnej
moci vynucovať plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa toto právo niektorej zo strán premlčalo. Toto
zodpovedá požiadavke právnej istoty veriteľov ako aj platnému právnemu stavu.

5. Keďže žalobca podal na súd žalobu dňa 11.08.2020, teda za účinnosti citovaného § 54a Občianskeho

zákonníka, nie je oprávnený vymáhať premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že v zmysle zákonnej normy sa platí úhrada za každý jeden začatý kalendárny mesiac
po 4,64 eur, pričom u každej mesačnej splátky začína plynúť premlčacia lehota osobitne. Ak žalobca
podal žalobu na súde dňa 11.08.2020, premlčané sú všetky predpísané úhrady splatné viac ako tri roky
pred 11.08.2020, tzn. pred 11.08.2017, pričom žalobca uplatnil nárok na úhrady za kontrolované obdobie

končiace 30.6.2020. Žalobca má tak nárok na úhrady za 36 mesiacov x 4,64 eur + 17,- eur (pokuta), t.j.
184,04 eur, odpočítajúc 19 platieb po 4,64 eur, t.j. 88,16 eur a v prevyšujúcej premlčanej časti súd žalobu
zamietol. Rovnako tak súd prvej inštancie zamietol žalobu aj o zaplatenie poštovného vo výške 1,85 eura
za zaslanú výzvu na zaplatenie nedoplatku, a to vzhľadom na nekorektne vypočítanú sumu nedoplatku.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP. Vzhľadom
na pomer úspechu a neúspechu sporových strán v tomto spore nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov
konania.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov II. a III. podal odvolanie v zákonnej lehote

žalobca s poukazom na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Žalobca nesúhlasil s názorom
súdu prvej inštancie ohľadom posúdenia sporu ako spotrebiteľského. Poukázal na to, že vzťah medzi
platiteľom úhrady a žalobcom je založený a výlučne normovaný verejnoprávnou úpravou, a to Zákonom
č. 340/2012 Z.z. Ide o vzťah, ktorý nie je založený spotrebiteľskou zmluvou a žalobca nemá postavenie
dodávateľa tak, ako žalovaná postavenie spotrebiteľa. Žalobca poskytuje službu verejnosti v oblasti

rozhlasového a televízneho vysielania na základe povinnosti danej mu zákonom a predmet, obsah a
podmienky tohto poskytovania nie sú predmetom individuálnej dohody a zároveň obsah vysielania je
tvorený na základe nezávislého postavenia verejnoprávneho vysielateľa. Od samotného vysielania je
potrebné odlišovať právne vzťahy, ktoré vznikajú podľa právnej úpravy Zákona o úhradách za služby
verejnosti. Táto právna úprava regulujúca vzťahy týkajúce sa platenia, vyberania a vymáhania úhrad

predstavuje primárny model financovania žalobcu, je modelom povinnej verejnej platby, ktorú platia
vymedzené skupiny obyvateľstva tak, aby bolo podporené nezávislé postavenie žalobcu. Úhrada má
atribúty verejnej platby obdobnej k dani, ktorej príjemcom je verejný subjekt. Túto úhradu je povinný
platiť každý subjekt, ktorý spĺňa zákonom stanovenú definíciu. Úhrada nie je viazaná na skutočné
využívanie služieb poskytovateľa a nie je ekvivalentom za príjem rozhlasového či televízneho vysielania,

preto nemá povahu odplaty za konkrétnu službu. Táto povinnosť je stanovená zákonom a právna
úprava to konštatuje obdobne ako pri daniach. Zákon č. 340/2012 Z.z., ktorý upravuje jednotlivé aspekty
platenia, vyberania a vymáhania úhrady je zákonom, v ktorom prevažujú prvky verejnoprávnej úpravy, a
preto spôsob vymáhania úhrady nemožno považovať za spotrebiteľský vzťah. Nejde o súkromnoprávny
vzťah, a preto nemôže ísť ani o vzťah spotrebiteľský. Verejnoprávna povaha platenia, vyberania a

vymáhania úhrady vyplýva aj zo skutočnosti, že žalobca má prístup k údajom z registra obyvateľov
Slovenskej republiky, ako aj iných registrov, ktorými disponujú vybrané orgány verejnej moci. Tento
charakter nie je oslabený ani skutočnosťou, že vyberateľ úhrady musí nezaplatené úhrady vymáhať
súdnou cestou. Žalobca sa nestotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý odvodil spotrebiteľský
charakter zo skutočnosti, že povinnou osobou je osoba, ktorá má zmluvu o dodávke elektriny, ktorá

je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko sa súd nezaoberal podstatou úhrady ako zákonnej, povinnej,
vynutiteľnej, nenávratnej a neekvivalentnej platby. Poukázal na to, že pri zmluve o dodávke elektriny sú
zmluvnými stranami dodávateľ elektriny a odberateľ ako spotrebiteľ, čo však neplatí v tomto prípade,
nakoľko žalobca s platiteľom neuzatvára žiaden zmluvný vzťah. Poukázal aj na rozsudky súdov, ktoréprijali jeho právnu argumentáciu ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý sa týka
televíznych poplatkov. Z týchto dôvodov namietal posúdenie premlčania ex offo zo strany súdu prvej
inštancie a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok a vyhovel žalobe v plnom rozsahu, respektíve vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov a námietok
žalobcu, to, či súd prvej inštancie zachoval správny procesný postup, na zistený skutkový stav správne,

v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

11. V prejednávanej veci je spornou skutočnosťou to, či na spor strán sa vzťahujú ustanovenia Civilného
sporovéhoporiadkuospotrebiteľskýchsporoch,podľaktorýchjetakýmsporomspormedzidodávateľom
a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Táto
otázka je relevantná v konaniach s rozhlasom a televíziou Slovenska zo znenia článku týkajúceho sa
poučovacej povinnosti, osobitných ustanovení o zmene žaloby, či dokazovaní, ako aj s tým súvisiacich

otázok oslobodenia od platenia súdneho poplatku zo strany spotrebiteľa, resp. otázka nemožnosti
použitia ustanovení o rozsudku pre zmeškanie, či prihliadnutie na premlčanie nároku. Z týchto dôvodov
je posúdenie skutočností, či sa na spor strán použijú ustanovenia ohľadom spotrebiteľských sporov
veľmi dôležitou. Pre posúdenie tejto otázky je relevantné vychádzať zo znenia smernice Rady 93/13/
EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Je teda nutné posúdiť, či vzťah

vznikajúci medzi stranami sporu je vzťahom, ktorý možno podradiť pod tzv. spotrebiteľské vzťahy. V tejto
súvislosti je nutné poukázať na ust. zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované
Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom, podľa ktorého je platiteľom úhrady fyzická osoba, ktorá
je evidovaná dodávateľom elektriny ako odberateľ pre spotrebu v byte alebo rodinnom dome. Citovaný
zákonuvádza,žejednásaoúhradyzaslužbyverejnosti,ktorájeplatenávprospechRozhlasuatelevízie

Slovenskavoblastirozhlasovéhovysielaniaatelevíznehovysielania.Prefinančnézabezpečenieslužieb
verejnosti v tejto oblasti, pričom príjmy z týchto úhrad, ako aj pokút sa výhradne môžu použiť na
zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. Zároveň
však tieto príjmy môžu byť použité aj na zabezpečenie výberu úhrady kontroly platenia úhrady a
vymáhanie úhrady a pokút.

12.Zozneniacitovanéhozákonavyplýva,žeplatiteľomtejtoúhradyjeosoba,pokiaľsanaňunevzťahujú
výnimky, ktorá je evidovaným odberateľom elektrickej energie v byte alebo rodinnom dome.

13. Z uvedeného je zrejmé, že zmluvou o dodávke elektrickej energie v zmysle osobitného zákona

sa osoba, na ktorú sa nevzťahujú výnimky, zároveň stáva platiteľom úhrady za zabezpečenie
služieb verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania poskytovaného RTVS. Podľa názoru
odvolacieho súdu teda na základe zmluvy, ktorá nepochybne spotrebiteľskou zmluvou je, vzniká pre
takéhoto spotrebiteľa od tejto zmluvy odvodený iný záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii.
14. Pokiaľ ide o službu v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania, možno konštatovať,

že neexistuje právny vzťah medzi RTVS a poplatníkom, v rámci ktorého by dochádzalo k výmene
plnení. Existuje tu však priama súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a týmto poplatkom
či úhradou. Povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej
priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala, výlučne tento poplatok súvisí s uzavretouzmluvou o dodávke elektrickej energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho
prijímača či rozhlasového aparátu. Samotný prístup k takejto službe tiež možno povedať, že je
voľným a nepodlieha zaplateniu tohto poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu

prijímania kódovaných televíznych staníc, kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia
možno sledovať takéto televízne vysielanie.

15. Pre posúdenie, či na takýto právny vzťah sa vzťahu smernica Rady 93/13/EHS je nutné zodpovedať
základné otázky a teda týmto spôsobom možno zodpovedať otázku, či sa tento vzťah spravuje

ustanoveniami tzv. spotrebiteľských sporov. V čl. 2 písm. b/ smernice je spotrebiteľ charakterizovaný
ako fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa
k obchodom, podnikaniu alebo povoleniu. Je nepochybné, že platiteľ úhrady v danom prípade spĺňa
definíciu spotrebiteľa podľa citovaného nariadenia.

16. Zložitejšie je poskytnúť odpoveď na otázku, či RTVS ako verejnoprávna inštitúcia spĺňa

charakteristiku predajca alebo dodávateľ podľa nariadenia, kedy v čl. 2 písm. c/ je takáto osoba
definovaná ako akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici
koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má
verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Ministerstva
spravodlivosti SR, Rozhlas a televízia Slovenska je zapísaná ako iná právnická osoba, ktorá v predmete

činnosti má celoplošné digitálne vysielanie televíznych a programových služieb, ako aj vykonávanie
podnikateľských činností a činností podľa zákona č. 532/2010 Z.z. o rozhlase a televízii Slovenka. V
zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 532/2010 Z.z. je RTVS verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna
a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho
vysielania. Z týchto definícií je zrejmé, že sa jedná o právnickú osobu, ktorá v súvislosti s výberom

úhrad za poskytované služby koná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.
Tomuto výkladu zodpovedá aj bod 14 odôvodnenia citovanej smernice, podľa ktorého sa zohľadňujú
prípadnénekalépodmienkyajpridodávkachverejnéhocharakteru,ktorézabezpečujúkolektívneslužby.
Rovnaký záver vyplýva aj z bodu 16 odôvodnenia smernice. Tento záver vyplýva aj z rozsudku vo veci
C-59/2012 DKK Mobil Oil proti Zentrale Zur Bekamfung, kedy dospel Súdny dvor EÚ k záveru, že do

pôsobnosti smernice 2005-29 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na
vnútornom trhu, ktorou sa mení smernica 84/450, sa má vykladať v tom zmysle, že do jej osobnej
pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného záujmu, ako je správa zákonného
systému zdravotného poistenia.

17. Je pravdou, že v tejto smernici je použitý pojem obchodník na rozdiel od pojmov predajca, či
dodávateľ, ktoré používa smernica Rady 93/13/EHS, no aj v tomto prípade sa riešila aplikácia na
subjekt verejného práva, teda zdravotnú poisťovňu, v čom možno nájsť paralelu s postavením RTVS
a s napĺňaním jej verejnoprospešných cieľov. Obe smernice majú cieľ zaistiť vysokú spoločnú úroveň
ochrany spotrebiteľa, ako to je aj v tomto posudzovanom prípade, čo je dôvodom pre prijatie záverov

ohľadom definície pôsobnosti smernice aj na subjekty verejného práva. Bližšie závery možno nájsť
v návrhu generálneho advokáta Yvesa Bota zo 4.7.2013. Ak teda Súdny dvor EÚ v tomto smere
pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca takejto smernice, je nepochybné
vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť iných smerníc, ktoré majú rovnaký
cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú založené spravidla na to, aby sledovali

verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt,
ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať
zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti, a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré
sú zásahom štátu povinné platiť akúkoľvek úhradu v prospech takéhoto subjektu. Z vyššie uvedeného
možno uzavrieť, že RTVS spĺňa podmienku čl. 2c smernice, pričom otázka, kedy má národný súd ex offo

povinnosť skúmať nekalé podmienky v zmluvách dodávateľských, teda v podstate to, čo je riešené ust.
§ 290 a nasl. CSP, ktorý má osobitné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, riešil Súdny dvor EÚ v
rozsudku vo veci C147/16 Karel de Grote proti Suzan Roumi Jozef Kuipersovej, pričom rozhodol, že táto
smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie,
pričom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel má právomoc skúmať ex offo rozpor medzi zmluvnou

podmienkou, na ktorej je založená žaloba a vnútroštátnymi pravidlami verejného poriadku, je povinný
preskúmať ex offo, či zmluva obsahujúca túto podmienku patrí do rozsahu pôsobnosti tejto smernice
a či táto je nekalá. Obdobne možno poukázať rozsudok Súdneho dvora vo veci C-176/17 Profi Credit
Polska proti Mariusz Wawrzosek, kedy bolo konštatované, že je v rozpore so smernicou, ak sa mávydať platobný rozkaz na základe formálne platnej vlastnej zmenky, bez preskúmania nekalej povahy
zmluvných podmienok zo zmluvy o úvere, ktorá predchádzala tejto zmenke a umožňuje súdu skúmať
nekalú povahu zmluvnej podmienky iba v prípade, ak spotrebiteľ podá príslušnú námietku, kedy od

spotrebiteľa je vyžadované uvedenie skutočností a dôkazov, ktoré toto preskúmanie umožnia. Tieto
rozhodnutia priznali súdom členských krajín možnosť, resp. povinnosť skúmať nekalé podmienky v
dodávateľských zmluvách, čo možno aplikovať v tejto spornej otázke so záverom, že v sporoch RTVS s
platiteľmi úhrad je nutné aplikovať ust. § 290 CSP a nasl. o spotrebiteľských sporoch, kedy nepochybne
platiteľ úhrady je slabšou stranou sporu, jeho zmluvný vzťah je odvodený od zmluvy o dodávke elektriny,

ktorá je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, čím sa dosiahne cieľ smernice o zabezpečení vysokej
kvality života občanov EÚ.

18. Napriek skutočnosti, že zmluva medzi platiteľom úhrady a RTVS nevzniká „klasickým spôsobom
podpisom čo i len formulárovej zmluvy, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že je podmienkou jej vzniku
uzavretie klasickej spotrebiteľskej zmluvy. Ak teda táto „pridružená zmluva“ má byť nejakým spôsobom

právne posúdená, zrejme musí byť posúdená v súlade s prvotnou zmluvou, od ktorej sa odvíja a ktorá
spotrebiteľskou zmluvou je. Týmto by mohla byť daná odpoveď na otázku, či sa jedná vôbec o zmluvu a
ak dospejeme k záveru, že áno, jedná sa o zmluvu spotrebiteľskú napriek verejnoprávnemu charakteru
RTVS a napriek skutočnosti, že príjmy z týchto úhrad sa používajú výhradne na zabezpečenie služieb
verejnosti. Ako vyplýva z odôvodnenia 1 smernice Rady 93, jedná sa o smernicu, ktorá sa vzťahuje

na podmienky zmlúv okrem iného medzi dodávateľmi služieb a spotrebiteľmi, teda nie je nutné, aby
predmetom dodávky bol len tovar, ale môžu to byť aj služby, aj keď sú platené v podstatne paušálne,
bez ohľadu na ich dodanie, či rozsah tohto dodania. Z vyššie uvedených dôvodov teda možno dospieť
k záveru, že aj na predmetný spor je nutné aplikovať ust. § 290 a nasl. CSP.

19. Nemali by byť pochybnosti o existencii práva žalobcu na úhradu za služby verejnosti s jej
príslušenstvom. Pochybnosti vznikli len v súvislosti s právnou otázkou, či došlo k oslabeniu práva v
dôsledku oddiaľovania s jeho uplatnením na súde voči žalovanej a v kladnom prípade či sa má zohľadniť
premlčanie aj bez námietky žalovanej priznaním jej statusu spotrebiteľky

20. Otázku, či ide o spotrebiteľskú právnu vec považuje odvolací súd za zásadnú a od jej vyriešenia
závisí aj výsledok sporu. V analogických prípadoch súdy nepriznali prijímateľom predmetnej služby
status spotrebiteľa (porov. napr. rozhodnutie KS v Banskej Bystrici z 31.10.2017 č.k. 12Co/282/2017).
Odvolací súd sa z nižšie uvedených dôvodov od uvedených názorov odkláňa. Naproti tomu tunajší súd
v analogických veciach rozhodol obdobne, napr. vo veci 10Co/8/2021, resp. vo veci 6Co/93/2017.

21. Existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom, či úhradou
(tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného
poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala, ale tento poplatok
súvisívýlučnesuzavretouzmluvouododávkeelektrickejenergiebezprípadnejsúvislostispreukázanou

držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu.

22. Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie
predmetnej vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status
konzumentov služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je

jedna z okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktik RTVS,
či nie sú nekalé. Ako RTVS priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v rámci
poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva.

23. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k širokým

vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách vzťahu
medzi RTVS a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady 93/13 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského
práva. To na margo odvolacích argumentov žalobcu, ktorý ako predpoklad spotrebiteľskoprávnej
ochrany považuje len existenciu zmluvy.

24. Zákon ani nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky rozmanitosti života a postihol
všetky do úvahy prichádzajúce možné nečestnosti (napr. nekalé obchodné praktiky podľa prílohy k
Spotrebiteľskému kódexu a Smernice 2005/29, napr. ,,agresivnou praktikou je okrem iného zahrnutiepriameho nabádania pre deti do reklamy, aby si kúpili alebo aby presvedčili svojich rodičov alebo iných
dospelých, aby im kúpili propagované produkty).

25. Za takýchto okolností, ak niet legislatívne uzavretého okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných
praktík, ktoré môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby
širokým vrstvám obyvateľstva nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz
nekalých obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protipólom - protistranou
spotrebiteľom verejnej transmisijnej služby bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu

spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch, v rámci ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe (úverové,
poistné a ii), spotrebiteľský vzťah nevzniká až porušením práva, ale už jeho založením.

26.Inýmislovamitiežpovedané,žalobca sanestávadodávateľomspotrebiteľskejslužbyažmomentom,
keď použije nekalú obchodnú praktiku v rozpore s legislatívou implementovanou na základe Smernice
2005/29 ,,o nekalých obchodných praktikách“, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto praktika

môže vzísť vstúpi , a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia zákonom. O to
viac, ak právny vzťah s cieľom poskytovať službu širokým vrstvám obyvateľstva (nepodnikateľom) má
zmluvný základ a to zmluvu o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími zložkami a ďalšími súvisiacimi
vzťahmi.

27.Ideoodvodenýzáväzokvovzťahukverejnoprávnejinštitúcii.Akbysaajpripustilamožnosť,ženejde
o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto smere
zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory
súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (por. slovo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v § 290 CSP).

28. Ani námietka verejnoprávnosti ako prekážky pre spotrebiteľskú povahu vzťahu neobstojí.

29. Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Ministerstva spravodlivosti SR, Rozhlas a televízia
Slovenska je zapísaná ako iná právnická osoba, ktorá v predmete činnosti má celoplošné digitálne
vysielanie televíznych a programových služieb, ako aj vykonávanie podnikateľských činností a činností

podľa zákona č. 532/2010 Z.z. o rozhlase a televízii Slovenka. V zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 532/2010
Z.z. je RTVS verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá
poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania.

30. K otázke verejnoprávnosti dodávateľa služieb zaujal postoj aj Súdny dvor. Aj na belgickú školu

ako inštitúciu s verejnou formou vlastníctva, ktorá študentke poskytla úver dopadá smernica Rady
93/13 ES (C-147/16). Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku SD EU vo veci C-59/2012 BKK Mobil Oil
Korperschaut des offentlichen Rechts proti Zentrale Zur Bekamfung unlauteren Wettbewerbs, v ktorom
Súdny dvor EÚ skonštatoval, že Smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov
voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení smernica Rady 84/450/EHS, sa má vykladať v

tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného
záujmu, ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia.

31. Ak teda Súdny dvor EÚ pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca
Smernice 2005/29/ES, je dôvodné vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť

aj iných smerníc, ktoré majú rovnaký cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú
založené spravidla na to, aby sledovali verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí
vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť
oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti,
a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré sú zásahom štátu povinné platiť úhradu v prospech takéhoto

subjektu.

32. Tomuto výkladu zodpovedá aj bod 14 odôvodnenia Smernice Rady 93/13 ES, podľa ktorého
sa zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú
kolektívne služby cit. ,,keďže členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé podmienky,

najmä preto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru“.
Rovnaký záver vyplýva aj z bodu 16 odôvodnenia smernice, „keďže hodnotenie nekalého charakteru
podmienok podľa vybraných všeobecných kritérií najmä pri predaji alebo dodávkach verejného
charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby,...).33. Vo svetle tohto výkladu preto neobstojí ani argumentácia rozsudku NS ČR sp.zn. 7Tdo/1229/20.

34. Žalobca v odvolaní nesúhlasil s premlčaním časti úhrady.

35. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o spotrebiteľskej povahe predmetnej veci, a
pretozasprávnypovažovalajpostupsúdu,ktorýpriznalžalovanejexoffoochranu,vrátaneochranypred
negatívnymi následkami plynutia času. RTVS týmto odkladaním privodila oslabenie vlastného práva.

36. Odvolací súd teda nespochybňuje právo RTVS na úhradu, len ho považuje rovnako ako súd prvej
inštancie za oslabené do takej miery, že po uplynutí premlčacej doby ho už priznať nemožno. Premlčanie
má okrem iného preventívnu funkciu predchádzať uplatňovaniu práva po neprimerane dlhú dobu. Už len
z prozaického dôvodu, že plynutiu času je priamo úmerné riziku straty dokladov, zabúdaniu a celkovému
sťaženiu právnej pozície bežného občana použiť procesné prostriedky. Z tohto pohľadu odkladanie

uplatnenia práva nie je poctivé a čiastočne voči laikom aj nečestné. Ak primárne právo únie sleduje
vysoký stupeň ochrany spotrebiteľov (čl. 38 Charty základných práv EÚ), tak podľa názoru odvolacieho
súdu pred akýmikoľvek nečestnosťami, vrátane nedôvodného odkladania uplatnenia práva.

37. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. o nároku na

náhradu trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Správnemu rozhodnutiu
vo veci samej zodpovedá aj rozhodnutie súdu prvej inštancie

38.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no v priebehu

odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania

nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania

39. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).