Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. október 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/89/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313213640
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2313213640.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu

Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Pavla Lacza, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
D. XX, proti žalovanému: AVA-stav, s.r.o., so sídlom Puškinova 700/90, Galanta, IČO: 43 989 268,
zastúpenému advokátom: JUDr. Róbert Spál, so sídlom Paulínska 24, Trnava, o zaplatenie 33.457,36
eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k.
25Cb/10/2013-462 z 21. novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd zvyškovo zamietajúci výrok II. v časti o zaplatenie sumy 1.784,30 eura spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne od 17.12.2009 do zaplatenia p o t v r d z u j e .

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 31.673,06 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 18.943,51 eura od 15.12.2009 do zaplatenia a zo sumy 12.729,55 eura od 17.12.2009 do
zaplatenia, rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 25Cb/10/2013-462 z 21.11.2016 v časti o zaplatenie
istiny 31.673,06 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 18.943,51 eura od 15.12.2009
do zaplatenia a zo sumy 12.729,55 eura od 17.12.2009 do zaplatenia a v časti náhrady trov konania r
u š í a v tejto časti konanie z a s t a v u j e.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
vzniknutých do 29.1.2019 v rozsahu 89,34 %.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti o zaplatenie
1.784,30 eura s príslušenstvom, vzniknutých po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, v plnom

rozsahu.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti o zaplatenie
31.673,06 eura s príslušenstvom, vzniknutých po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

6

21Cob/89/2020NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievýrokomI.zaviazalžalovanéhozaplatiťžalobcovi18.943,51
eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od 15.12.2009, výrokom II. žalobu vo zvyšku (t. j. čo do istiny
14.513,85 eura s úrokom z omeškania) zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 13,24 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 369 ods. 1, 2, § 536 ods.
1 až 3, § 538, § 546 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“
alebo „ObZ“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

Vecne dôvodil, že žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť mu
istinu 33.457,36 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.228,89 eura od 22.10.2009 do
zaplatenia, zo sumy 9.281,33 eura od 15.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 12.947,14 eura od 17.12.2009
do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný si objednávkou zo dňa 11.9.2009 objednal montáž
kanalizácie, kanalizačných prípojok a podvŕtanie ciest v obci Topoľnica a následne aj v obci Tomášikovo.

Cena práce bola dohodnutá cenovou ponukou žalobcu z 5.9.2009. Žalobca dielo riadne zhotovil,
odovzdal žalovanému a zhotovenie diela fakturoval v celkovej výške 45.624,34 eura. Žalovaný na prvé
2 faktúry zaplatil splátku 2 x po 2.000 eur, časť tretej faktúry bola uhradená vzájomným započítaním
pohľadávok a časť faktúry bola zaplatená vymožením spoločnosťou CCV Slovakia s. r. o. Z prvej faktúry
dlží žalovaný sumu 11.228,89 eura, z druhej 9.281,33 eura a z tretej 12.947,14 eura.

Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný ako zhotoviteľ uzatvoril
dohodu so spoločnosťou ZIPP Bratislava, spol. s r. o., ako objednávateľom, o vykonaní prác na diele -
kanalizácie v obci Topoľnica. Žalovaný objednávkou z 11.9.2009 objednal u žalobcu ako subdodávateľa

vykonanie určitých prác na tejto kanalizácii, a to na základe cenovej ponuky žalobcu z 5.9.2009. Žalobca
objednané práce vykonával, čo potvrdil stavebný denník žalobcu podpísaný aj zástupcami žalovaného
a dielo bolo zo strany žalovaného aj prevzaté v zmysle zápisu zo 14.11.2009. Skutočné vykonanie prác
uvedených v stavebnom denníku žalobcom potvrdil aj znalecký posudok znalca Ing. Antona Fuzáka
ustanoveného súdom. Žalobca si práce vykonané na tomto diele vyúčtoval faktúrami č. 090010 a č.

090011. Súd prvej inštancie však nepovažoval za preukázané, že by sa strany dohodli na cene tohto
diela, avšak dohodli sa na spôsobe určenia ceny (hodnota prác za mernú jednotku - bežný meter).
Všeobecná hodnota takto vykonaných prác bola znaleckým posudkom ustálená na 31.110,49 eura, z
čoho žalovaný pred začatím konania uhradil 4.000 eur v hotovosti priamo žalobcovi, 4.392,53 eura
vzájomným započítaním a 3.774,45 eura do rúk spoločnosti, ktorú žalobca poveril vymáhaním zvyšku

pohľadávky. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca a
žalovaný uzavreli zmluvu o dielo v zmysle § 536 ObZ, ktorá pre platnosť nevyžaduje písomnú formu a v
ktorej sa cena môže určiť troma spôsobmi - ako pevná cena, spôsobom určenia ceny alebo aj prejavom,
že ju strany chcú uzavrieť bez dohody o cene. Pri aplikovaní § 546 ods. 1 ObZ je potom objednávateľ
povinný v takomto prípade zaplatiť cenu, ktorá sa platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy.

Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má v súdenej veci nárok na cenu ním vykonaných prác
určenú znaleckým posudkom, a to vo výške 31.110,49 eura, z ktorej po odpočítaní zaplatených súm
zostáva zaplatiť 18.943,51 eura, ktoré žalobcovi priznal spolu s úrokom z omeškania v zmysle § 369
ods. 1 a 2 ObZ.

Naproti tomu súd prvej inštancie nepovažoval za preukázané, že by žalovaný objednal u žalobcu aj
dielo - práce na kanalizácii v obci Tomášikovo. Žalovaný totiž nebol zhotoviteľom tohto diela, pretože
nemal uzavretú zmluvu s objednávateľom - ZIPP Bratislava, spol. s r. o. Súd prvej inštancie síce uznal,
že žalobca na tomto diele pracoval, ale objednávateľom týchto prác nebol žalovaný, v dôsledku čoho

nemal za preukázané, že by medzi stranami sporu vznikla zmluva o dielo v zmysle § 536 ObZ, z toho
dôvodu žalobcovi nemohol vzniknúť ani nárok na zaplatenie ceny diela, ktorú uplatňuje a žalovanú sumu
mu nemohol priznať ani z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože vlastníkom zhotovovaného diela sa
nestal žalovaný.

Proti vyhovujúcej časti (výrok I.) tohto rozsudku sa včas odvolal žalovaný s návrhom (po doplnení
neskoršímpodaním)zmeniťhovnapadnutejčastitak,žesúdžalobevyhovielenvrozsahu3.774,45eura
s úrokom z omeškania a vo zvyšku sa zamietne. Namietol, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval§ 546 ObZ na prejednávanú vec, pretože nebolo dokázané, že by strany prejavili vôľu uzavrieť zmluvu
bez určenia ceny, keďže k dohode o cene prác nikdy nedošlo, a tak nedošlo ani k uzatvoreniu zmluvy o
dielo medzi žalobcom a žalovaným. Súd prvej inštancie takisto nesprávne vychádzal z toho, že zo strany

stavebného dozoru žalovaného boli podpisované stavebné denníky, pretože z nich nevyplýva skutočný
rozsah vykonaných prác. Existenciu odovzdávacích protokolov na tieto práce pripustil len jeden svedok,
samotné protokoly však žalobca nikdy nepredložil a súpisy prác priložené k faktúram žalobcu žalovaný
nikdy nepotvrdil. Na základe toho nemožno z vykonaného dokazovania ustáliť skutočný objem prác
vykonaných žalobcom.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdiť. Mal za
to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že strany prejavili vôľu uzavrieť zmluvu, čo vyplýva z
obsahu listu žalovaného označeného ako objednávka z 11.9.2009, ktorá odkazuje na cenovú ponuku.
Už pred zadaním písomnej objednávky existovala medzi žalobcom a žalovaným ústna dohoda na

vyhotovenie montáže kanalizácie, pričom žalovaný ju mal písomne potvrdiť, k čomu došlo po určitom
odkladeajpísomne,ažalobcapokračoval vovykonávaníprác,ktorýchrozsahjezachytenývstavebnom
denníku, ktorý viedol žalobca a potvrdzoval ich aj zástupca žalovaného. K námietke o nevykonaní prác
poukázal žalobca na výpoveď stavbyvedúceho - svedka D. na pojednávaní 18.11.2013, ktorý výslovne
uviedol, že práce, ktoré podpísal v stavebnom denníku vykonané skutočne boli, pričom zároveň potvrdil

i vykonanie celého diela. K podobnému záveru dospel znalec ustanovený súdom v znaleckom posudku,
ktorý uzavrel, že práce boli v plnom rozsahu vykonané. Odvolacie námietky žalovaného preto považoval
za rozporné s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a aj so skoršími tvrdeniami žalovaného.

Žalovaný v odvolacej replike a žalobca v odvolacej duplike zotrvali na svojich stanoviskách z odvolania
a vyjadrenia k odvolaniu.

Žalobca podal odvolanie proti zamietajúcej časti (výrok II.) rozsudku súdu prvej inštancie a po oprave

neskorším podaním ho žiadal v tejto časti zmeniť tak, že sa žalobe v celom rozsahu vyhovie. Namietol,
že už za konania tvrdil, že určité naviac práce na kanalizácii v Topoľnici vykonal žalobca na základe
ústnej dohody so žalovaným nad rámec písomnej objednávky (konkrétne tlakové skúšky). Tieto práce
boli vykonané a bez nich by nebolo možné vykonať práce, ktoré sám znalec oceňoval. Cenová ponuka
predložená súdu žalovaným je celkom nepoužiteľná a nebola použiteľná ani pre znalca, keďže nie

je zrejmé, odkiaľ sa žalovaný dopracoval k ním tvrdenej cene celého diela 16.040,89 eura. Žalobca
naopak predložil súdu dve cenové ponuky, ktoré súd vôbec nebral do úvahy a vykonané práce za obec
Topoľnica žalobca fakturoval len v reálnej výške. Žalobca sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že
žalovaný pri prácach v obci Tomášikovo nebol priamym zhotoviteľom diela, keďže ním bola spoločnosť
ZIPP Bratislava, spol. s r. o., žalovaný bol však v postavení subdodávateľa na základe ústnej dohody s

touto spoločnosťou, čo potvrdili aj vypočutí svedkovia. Sám konateľ žalovaného v zápisnici o trestnom
oznámení na žalobcu a v zápisnici o výsluchu svedka v uvedenom trestnom konaní sám potvrdil, že
zadal žalobcovi nejaké práce v obci Tomášikovo a žalobca tam pracoval ako subdodávateľ. O tom, že
žalobca vykonával v tejto obci práce na základe objednávky žalovaného, svedčí aj fotodokumentácia
predložená v konaní, ktorou sú jasne identifikovateľné stroje žalovaného a jeho strojník, ďalej faktúra za

požičanie pažiacich boxov dodávaných na stavbu v Tomášikove, vyhlásenie starostu obce Tomášikovo,
list žalovaného z 9.3.2010, zápisy o tlakových skúškach, ako aj stavebné denníky. Nie je zrejmé, prečo
súd prvej inštancie priznal väčšiu vierohodnosť dôkazom predloženým v prospech žalovaného a nie
dôkazom v prospech žalobcu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tomto smere je rozporné,
keď tvrdí, že nebola uzavretá písomná zmluva, zároveň však tvrdí, že takáto zmluva písomnú formu

mať nemusí. Z dokazovania je zrejmé, že práce v obci Tomášikovo vykonával aj žalovaný, avšak
spoločnosti ZIPP Bratislava ich neúčtoval, čo ale nezbavuje žalovaného povinnosti zaplatiť za práce
vykonané žalobcom v súlade s dohodou. Žalobca teda vykonával práce v Tomášikove na základe ústnej
objednávky žalovaného a s jeho strojmi, žalovaný tieto práce nikdy nespochybňoval. Predložené dôkazy
súvtomtosmeredostatočnéaodôvodnenierozsudkujetaknepresvedčivé,vdôsledkučohojerozsudok

zmätočný a nepreskúmateľný, čím súd prvej inštancie odňal žalobcovi právo na spravodlivý súdny
proces.Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu doručenému mu 3.4.2017 nevyjadril.

Dňa 4.9.2018, teda po uplynutí odvolacej lehoty, bolo tunajšiemu súdu doručené ďalšie podanie
žalovaného označené ako „Vysvetlenie odvolania zo dňa 01.02.2017“ (č. l. 551), v ktorom žalovaný
rozširuje svoje námietky proti zistenému skutkovému stavu v tom smere, že stavebný denník
nezodpovedá skutočne vykonanému rozsahu prác. V stavebnom denníku je uvedených omnoho viac
prác (zemné práce, výkopové práce, nákup a dovoz materiálu a pod.), než aké obsahovala objednávka.

V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na výpovede svedkov, pričom namietol, že súd nebral do úvahy,
že aj v predložených súpisoch prác je uvedený menší objem prác. Tieto súpisy ale nie sú potvrdené
žalovaným a rovnako nebol predložený ani protokol o prevzatí diela, ktorý takisto nie je podpísaný
žalovaným. Toto podanie bolo doručené žalobcovi 16.11.2018 (doručenka k č. l. 554).

Žalobca k pojednávaniu na odvolacom súde, čo bolo po uplynutí odvolacej lehoty, predložil rozsiahle
vyjadrenie, v ktorom obsiahlo vysvetľoval náležitosti stavebného denníka, povinnosti stavbyvedúceho,
polemizoval s výpoveďami svedkov a strán, poukazoval na spisy z trestného a priestupkového konania,
ako aj na niektoré ďalšie listiny v spise. Podľa § 365 ods. 3 CSP však možno odvolacie dôvody dopĺňať
a meniť len do uplynutia odvolacej lehoty. Žalobca sa v tomto podaní obsiahlo venoval práve takým

otázkam, ktorými sa v samotnom odvolaní nezaoberal a doložil k nim aj ďalšie listinné dôkazy. Takýto
prejav má charakter dopĺňania odvolacích dôvodov, na ktorý odvolací súd neprihliadal. Vo svojich
prednesoch na pojednávaní pred odvolacím súdom žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu a na
doterajších stanoviskách.

Rozsudkom č.k. 21Cob/109/2017-599 z 18.12.2018 v spojení s opravným uznesením č. k.
21Cob/109/2017-668 z 24.10.2019 Krajský súd v Trnave ako odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v zamietajúcej časti výroku II. zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť do
troch dní žalobcovi ďalších 12.729,55 eura s 9 % úrokom z omeškania od 17.12.2009, vo zvyšnej časti

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu
90 % trov konania.

Na základe dovolania žalovaného proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením z 2.6.2020 sp. zn. 5Obdo/79/2019 rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k. 21Cob/109/2017-599 z 18.12.2018 v znení opravného uznesenia č.
k. 21Cob/109/2017-668 z 24.10.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru,
že vyhodnotenie procesnej situácie súvisiacej so zastúpením strany sporu odvolacím súdom nebolo
správne. Odvolací súd nesprávne uzavrel, že E. D. vystupovala ako ďalší zástupca žalovaného (civilný

zástupca) popri dvoch zvolených právnych zástupcoch (advokátoch) a podľa ust. § 89 ods. 3 CSP
jej zastúpenie podľa odvolacieho súdu nebolo prípustné a žalovaným udelené plnomocenstvo nemalo
na odvolacom pojednávaní právne účinky. Keďže odvolací súd pojednával a rozhodol v neprítomnosti
žalovaného napriek tomu, že ním poverená osoba sa domáhala prítomnosti na pojednávaní, odoprel
tomuto možnosť zúčastniť sa nariadeného pojednávania ako strane sporu, čím mu odňal možnosť

zúčastniť sa súdom nariadeného pojednávania a realizovať na ňom všetky tie procesné oprávnenia,
ktoré má riadne predvolaná strana sporu na vytýčenom pojednávaní. V dôsledku svojho nesprávneho
procesného postupu znemožnil žalovanému v realizácii jemu patriacich procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.

V ďalšom priebehu odvolacieho konania nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu,
zobral žalobca na pojednávaní dňa 13.9.2022 žalobu späť v časti istiny prevyšujúcej sumu 1.784,30 eura
s 9 %-ným úrokom z omeškania z tejto sumy od 17.12.2009 do zaplatenia, t.j. zobral žalobu späť v časti
istiny 31.673,06 eura a príslušenstva, ktoré mu boli priznané rozhodnutím odvolacieho súdu v spojení

s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. Vzhľadom na
to Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 370 ods. 3 v spojení s ods. 1 a 2 CSP rozhodol o
pripustení čiastočného späťvzatia žaloby, zrušení napadnutého rozsudku a zastavení konania v tomto
rozsahu (výrok II).Pripustením čiastočného späťvzatia žaloby je vybavené i odvolanie žalovaného, pretože účinné

späťvzatie žaloby má vplyv na celé konanie, teda i na konanie pred odvolacím súdom, keďže bez žaloby
nemôže obstáť ako konanie prvoinštančné, tak i konanie odvolacie.

Odvolací súd potom preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom zostal predmetom odvolacieho

konania po čiastočnom späťvzatí (§ 379 CSP) a po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
v časti, ktorá zostala predmetom konania, vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie,
proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), po zopakovaní
dokazovania v potrebnom rozsahu (§ 383 CSP), dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
v tejto časti vecne správny.

Odvolací na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 2 CSP), pretože považoval
za potrebné opakovať dokazovanie.

Na pojednávaní odvolací súd zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi, a to: cenovou ponukou z

5.9.2009 (č. l. 5), objednávkou z 11.9.2009 (č. l. 6), faktúrou č. 090010 (č. l. 7) s pripojeným súpisom
prác (č. l. 8 až 10), faktúrou č. 090011 (č. l. 11) s pripojeným súpisom prác (č. l. 12 a 13), faktúrou č.
090012 (č. l. 14) s pripojeným súpisom prác (č. l. 15 až 17), listom žalovaného z 9.3.2010 (č. l. 39) s
prílohami (č. l. 192 až 205), stavebným denníkom pre Topoľnicu (č. l. 60 až 87), stavebným denníkom
pre Tomášikovo (č. l. 47 až 59), zápisnicou o výsluchu svedka z 8.11.2012 z trestného konania ČVS:

ORP-208/OEK-GA-2012 (č. l. 349 až 357), znaleckým posudkom Ing. Antona Fuzáka č. 354/2015 (č. l.
405 až 425), ako aj výsluchom konateľa žalovaného Alexandra Gyurkovicsa a svedkov (F. G. E., F. G.
H., A. I.) zistil nasledovný skutkový stav, z ktorého vychádzal.

Žalobca bol v roku 2009 podnikateľom na základe živnostenského oprávnenia (okrem iného) v
predmetoch činnosti montáž, vodoinštalácie, ústredného kúrenia a zemné práce - podvŕtavanie
ciest. Žalovaný bol v danom čase obchodnou spoločnosťou s predmetnom činnosti okrem iného
uskutočňovanie stavieb a ich zmien.

Žalovaný mal v roku 2009 na základe zmluvy so spoločnosťou ZIPP Bratislava, spol. s r. o., vykonávať
práce na výstavby kanalizácie v obci Topoľnica, k čomu sa ústne dohodol so žalobcom, že preňho na
tejto kanalizácii vykonaná určitú časť prác a žalobca na základe tejto ústnej dohody začal už 26.8.2009
s prácami - montáž kanalizácie, výkopové práce a výstavba samotnej kanalizácie. Listom z 5.9.2009

predložilžalobcažalovanémunaprácenakanalizáciivTopoľnicicenovúponuku,ktorábolarozdelenána
tričasti,tak,žeprváčasťsatýkala„splaškovejkanalizáciegravitačnej“,kuktorejbolouvedenýchcelkovo
12 druhov činností (zriadenie, paženie a pieskové lôžko, čerpanie vody, debnenie, dosky podkladné,
montáž potrubia, šachty betónové, skúška tesnosti, dočasné zaistenie káblov, pieskový obsyp potrubia,
vyhľadávanie vodovodných, plynových a telekomunikačných prípojok, a trativody z drenážnych trubiek)

na celkovú ocenenú dĺžku kanalizácie 1.393 m, pri ktorej bola uvedená cena 689.531 Sk, čo pri
prepočítaní na jeden bežný meter (bm) vychádzalo na 495 Sk/bm (16,43 eura). Druhá časť sa týkala
„splaškovej kanalizácie tlakovej“, pri ktorej bolo uvedených celkom 8 druhov činností (paženie, pieskové
lôžko pod potrubím, šachty betónovej, montáž rúr, dočasné zaistenie pozemných vedení, pieskový
obsyp potrubia, vyhľadávací kábel a prevedenie tlakovej skúšky) na celkovú dĺžku 1170 m, pri ktorej

bola uvedená cena 415.420 Sk, čo pri prepočítaní na 1 bm predstavovalo 191,44 Sk/bm (6,35 eura).
Tretia časť sa týkala „kanalizačných domových prípojok“, obsahovala celkovo 5 druhov prác (tvarovky,
rúry kanalizačné, pieskové lôžko pod potrubím, skúška tesnosti, pieskový obsyp potrubia) na celkovú
dĺžku kanalizácie 522 m, pri ktorej bola uvedená celková cena 125.230 Sk, čo pri prepočítaní na 1bm predstavovalo 239,90 Sk/bm (7,96 eura). Okrem toho bola samostatne ocenená práca „pretláčanie
na prípojky“ na celkovo 13,28 eura/bm. Žalovaný najskôr e-mailom zo 14.9.2009 odoslaným svojím
zamestnancom - svedkom D. poslal žalobcovi nepodpísanú objednávku datovanú 11.9.2009, podľa

ktorej si žalovaný u žalobcu objednáva montáž kanalizácie, kanalizačných prípojok a podvŕtavanie ciest
„podľa cenovej ponuky v obci Topoľnica“, a zároveň uviedol údaje potrebné na vystavenie daňového
dokladu.Nanaliehaniežalobcuneskôrkonateľžalovanéhopoverilsvojusekretárku,abytútoobjednávku
podpísala a zaslala ju žalobcovi písomne.

Žalobca vykonával práce na kanalizácii v Tomášikove postupne až do 24.10.2009, neskôr 4. až
25.11.2009 ešte vykonal určité ďalšie práce. Skutočne vykonané práce vyúčtoval žalobca žalovanému
celkovo dvoma faktúrami:
faktúrou č. 090010 zo 7.10.2009 splatnou 21.10.2009 žalobca vyúčtoval žalovanému „montáž
kanalizácie na stavbe Odvedenie a čistenie odpadových vôd, Objekt 1601 Topolnica, Splašková

kanalizácia“. K faktúre bol pripojený súpis prác, podľa ktorého išlo o práce na piatich zberačoch a
prepojení šachty v celkovej dĺžke 750,39 bm po 16,43 eura/bm za cenu spolu 12.328,91 eura, výtlačné
potrubievcelkovejdĺžke12bmpo6,35eura/bmvcelkovejcene711,20eura,domovéprípojkyocelkovej
dĺžke 363 bm po 7,96 eura/bm v celkovej cene 2.889,48 eura, ako aj podvŕtavanie ciest o celkovej dĺžke
91,5 m po 13,28 eura/m za celkovo 1.215,12 eura. Tieto práce svojou cenou a rozsahom zodpovedali

cenovej ponuke z 5.9.2009. Okrem toho žalobca vyúčtoval aj tlakové skúšky zberačov v celkovej dĺžke
367 m za cenu 0,83 eura/m, spolu teda za 304,61 eura, ako aj prekládku vodovodu za celkovo 40 hod po
6,63 eura/hod, teda spolu 265,20 eura. Celková cena prác vyúčtovaných touto faktúrou bola 17.979,72
eura bez DPH, 21.395,87 eura s DPH;

faktúrou č. 090011 z 30.11.2009 splatnou 14.12.2009 vyúčtoval žalobca žalovanému „montáž
kanalizácie na stavbe Odvedenie a čistenie odpadových vôd, Objekt 1601 Topolnica, Splašková a
výtlačná kanalizácia“. K faktúre bol pripojený súpis prác, podľa ktorého išlo o práce na domových
prípojkách v celkovej dĺžke 259,5 m po 7,96 eura/bm, teda spolu za 2.065,62 eura, podvŕtavanie
prekážok v dĺžke 51,5 m po 13,28 eura/m, teda spolu za 683,92 eura, práce na výtlačnom potrubí o

celkovej dĺžke 149 + 292 + 285 m po 6,35 eura, spolu teda za 946,15 + 1.854,20 + 1.809,75 eura a na
gravitačnom potrubí v celkovej dĺžke 12 + 4 m po 16,43 eura/m, spolu teda za 197,46 + 65,72 eura. Ďalej
šlo o tlakové skúšky v celkovej dĺžke 698 + 337 + 303 m po 0,83 eura/bm, spolu teda za 579,34 + 279,71
+ 251,49 eura, ako aj podvŕtavanie ciest v celkovej dĺžke 25 bm po 29,87 eura, spolu teda za 746,75
eura. Všetky tieto práce zodpovedali cenovej ponuke z 5.9.2009 a celková cena prác vyúčtovaných touto

faktúrou bola 9.480,11 eura bez DPH, po pripočítaní DPH potom 11.281,33 eura.

Žalovaný obe faktúry prevzal a žalobcovi ešte počas výkonu prác zaplatil formou preddavku 4.000 eur.
Ďalších 4.392,53 eura z vyúčtovaných cien si žalobca so žalovaným vzájomne započítali a 18.2.2010
žalovaný zaplatil žalobcovi prostredníctvom tretej osoby ešte sumu 3.774,45 eura. Ďalšie úhrady

žalovaný nevykonal.

Ešte pred dňom 28.10.2009 konateľ žalovaného ústne požiadal žalobcu aj o vykonanie prác na oprave
kanalizácie v obci Tomášikovo, ktorú žalovaný vykonával pre spoločnosť ZIPP Bratislava, spol. s r. o.

Žalovaný s touto spoločnosťou neuzavrel písomnú zmluvu o dielo a práce vykonané na tejto kanalizácii
pre túto spoločnosť jej ani neplánoval účtovať, pretože v tejto veci spoločnosti ZIPP Bratislava pomáhal
v záujme rozvoja vzájomných dobrých podnikateľských vzťahov. Nebolo však dokázané, že by žalovaný
voči žalobcovi prejavil úmysel, že ich vykonanie očakáva tiež bezplatne, a rovnako nebolo dokázané,
že by žalobca prejavil vôľu voči žalovanému, že za tieto práce nebude požadovať odplatu. Obe strany

od počiatku vychádzali z odplatnosti týchto prác, konkrétna dohoda o cene ale nebola preukázaná.
Žalobca začal vykonávať tieto práce už 28.10.2009 a vykonával ich postupne až do 1.12.2009, na tejto
kanalizácii žalobca vymenil kanalizačné potrubie v dĺžke 662 bežných metrov, ktoré práce vyúčtoval
žalovanému faktúrou č. 090012 z 2.12.2009 splatnou 16.12.2009, v ktorej výslovne uviedol, že ide
o „výmenu kanalizačného potrubia v obci Tomášikovo“ a rozpísal ich podľa jednotlivých stôk. Tieto

práce vo faktúre ocenil jednotkovou cenou 16,43 eura/bm, celková vyúčtovaná cena teda predstavovala
10.879,95 eura bez DPH, po pripočítaní DPH potom 12.947,14 eura. Všeobecná (teda v danom mieste
obvykle za obdobných podmienok platená) hodnota týchto prác v treťom štvrťroku roka 2009 bola 10.697
eur bez DPH, po pripočítaní DPH potom 12.729,55 eura.Na urgenciu žalobcu na zaplatenie zvyšnej sumy z uvedených troch faktúr žalovaný listom z 9.3.2010

odpovedal, že si je vedomý prác, ktoré preňho žalobca na uvedených stavbách (t. j. na vyhotovení
splaškovej kanalizácie v obciach Topoľnica a Tomášikovo) vykonal. Svoj dlh však uznal len do výšky
16.040,89 eura, čo zodpovedá ním vyčíslenej hodnote vykonaných prác ocenených v rozpočtovom
softvéri CENKROS v súlade s výhernou cenovou ponukou na realizáciu uvedeného diela, ktorá bola
predložená investorovi, a v súlade so súpismi vykonaných prác priloženými k faktúram č. 090010,

090011 a 090012. K tomuto listu žalovaný pripojil tento ním vyhotovený rozpočet, ktorý však rozsahom
uvedených prác nezodpovedá prácam vykonaným na kanalizácii v Topoľnici a v Tomášikove a rovnako
v ňom použité jednotkové ceny nemožno overiť.

Odvolací súd zopakoval tiež dokazovanie výsluchom konateľa žalovaného Alexandra Gyurkovicsa,

ktorý uviedol, že žalobcu spoznal v máji 2009, keď ho žalobca navštívil v jeho rodinnom dome a
požiadal ho, aby mu poskytli strojové vybavenie pre opravu a dobudovanie kanalizácie v Mostovej
a tiež, aby preňho zabezpečovali kompletné zemné práce, na čom sa aj dohodli. Práce prebiehali
v mesiacoch máj až júl v Mostovej, pričom žalobca tieto práce získal od firmy ZIPP a žalovaný bol
jeho subdodávateľom na daných prácach so svojím vybavením. V šaliansko-galantsko-šamorínskom

aglomeráte sa odkanalizovávalo s tým, že generálnym dodávateľom bola firma ZIPP a investorom bola
Vodárenská spoločnosť Nitra. Boli na to poskytnuté dotácie zo štrukturálnych fondov a realizovalo sa
to pre veľký počet obcí. Pretože sa spol. ZIPP a stavbyvedúci dozvedeli, že žalovaný disponuje veľkým
rozsahom strojového vybavenia, tak požiadala žalovaného, či by pre nich zrealizoval poslednú obec
Topoľnica. Strojové vybavenie žalovaný mal, potreboval však vodára, tak sa so žalobcom dohodol na

jednu časť obce Topoľnica a druhú časť robil dozorov brat p. J. K.. Konateľ žalovaného tvrdil, že žalobca
robil len malú časť práce, a to montážne práce, avšak nie taký rozsah, ktorý je uvedený v znaleckom
posudku. Znalec konštatoval, že práce vykonal žalobca, ale nevykonal ich on, ale žalovaný. Žalovaný
robil frézovanie, výkopové práce, navážanie podloží, nákup materiálu, zasypávanie a asfaltovanie. V
rámci odovzdávacieho procesu sa v niektorých obciach zistilo, že sú vady na dielach, ktoré realizovali

iné spoločnosti, a preto spol. ZIPP žalovaného v rámci dobrých vzťahov a spolupráce požiadala, aby
žalovaný poskytol stroje, a žalobca a p. K. by robili opravárenské práce v Tomášikove. Dohodlo sa, že
to bude bezodplatne s vidinou ďalšej spolupráce v budúcnosti, čo platilo i pre žalobcu. Na opravu vád
sa nerobila žiadna objednávka, neviedol sa stavebný denník, ani geodetické zameranie, pretože to už
raz bolo všetko zaplatené a spol. ZIPP za to nemohla duplicitne zaplatiť. Konateľ žalovaného na stavbu

ani nechodil a nebol ani pri tom, keď sa spol. ZIPP dohodla so žalobcom. Spol. ZIPP poskytla na opravu
materiál a žalovaný robil pre ZIPP opravu v Tomášikove bezodplatne. Následne žalovaný so spol. ZIPP
ďalšiu platenú spoluprácu nemal, iba odvoz zeminy. Konateľ žalovaného nerozporoval, že žalobca robil
v Tomášikove, avšak nie pre žalovaného. K poukazu žalobcu na zápisnicu o výsluchu svedka v trestnom
konaní (č.l. 354), kde konateľ žalovaného uviedol, že žalobcovi zadal ďalšie práce v obci Tomášikovo,

konateľ žalovaného uviedol, že vzhľadom na osočovanie zo strany žalobcu bol nútený na žalobcu podať
trestné oznámenie. Manželka žalobcu ho napadla v kancelárii a jeho výpoveď v tomto trestnom konaní
bola z veľkej časti z emócií. Žalobca pre neho v Tomáškove nerobil, nemá žiadnu objednávku, zmluvu,
ani dôkaz. Ani žalovaný nemohol mať žiadnu objednávku, pretože tá práca bola už dávno vykonaná.
OvýpomocpriprácachvobciTomášikovohopoprosilp.H.,ktorýboloblastnýmriaditeľomZIPPSlovakia

a Vodohospodárskej výstavby. Dohoda o financiách za túto pomoc bola bezodplatná. Žalobca nemohol
mať dohodu ani prísľub, že mu za práce bude zaplatené, lebo nikto za to nemal zaplatené, ani starosta
obce za stráženie strojov. Žalovaný neviedol na práce v obci Tomášikovo žiadne stavebné denníky,
nemal ani stavebný dozor a žalobcovi nič nefakturoval ani za stroje, ktoré mu požičiaval mu na stavbu
v Tomášikove.

Svedok F. G. E., pri svojom výsluchu na pojednávaní pred odvolacím súdom uviedol, že vykonával
funkciu stavbyvedúceho pokiaľ ide o Tomášikovo. Mal na starosti technickú stránku prác, nie finančnú.
Pokiaľ bol stavebný denník predložený, tak ho kontroloval a podpisoval a tie práce, ktoré podpísal,

boli aj reálne vykonané. Stavebný denník sa viedol aj pre obec Tomášikovo, pre každú obec sa viedol
zvlášť. Na žalobcu si spomínal najmä z jednej ulice, s ktorou mali problémy. Pravidelne navštevoval
stavbu a so žalobcom si dojednali, čo tam treba vykonať. Bolo to treba celé prerobiť, pretože predošlý
zhotoviteľ narobil veľa chýb, boli tam zlé spády, celá vetva musela byť prerobená. Stavebný denníkpočas realizačnej práce v Tomášikove viedla spoločnosť ZIPP, ale jednotliví zhotovitelia si viedli ešte svoj
denník.Zospoločnostižalovanéhonechodilniktostaveniskozajehoprítomnostikontrolovať.Spoločnosť
ZIPP nebola v nijakom právnom vzťahu so žalobcom podľa jeho vedomostí. Súpis prác žalobcovi

podpisoval na základe vykonaných prác, keďže vykonával stavbyvedúceho pre spol. ZIPP. Nebola to
bežná prax, že stavebný dozor podpisoval súpis prác subjektom, ktoré neboli v zmluvnom vzťahu so
spoločnosťou ZIPP, ale svedok usúdil, že keď je to spravené, prečo by to nepodpísal. Nemal na to príkaz
p. H.. Po vykonaní takých prác sa bežne robí geodetické zameranie, ale svedok nevedel uviesť, či sa
tu robilo. Skutočnosť, koľko metrov žalobca urobil, svedok zistil z projektovej dokumentácie, ktorú mal

od spol. ZIPP. Vedel konkrétne, že sa robili kanalizačné vetvy a z projektovej dokumentácie sa potom
vyčítali aj metre.

Svedok F. G. H., ktorý v rozhodujúcom čase pracoval ako riaditeľ inžinierskych stavieb pre spol. ZIPP
Bratislava, pri svojom výsluchu uviedol, že dohody uzatváral nadriadený, on robil výbery subdodávok

s výrobnou prípravou. Zabezpečovali aj práce na kanalizácii v obci Tomášikovo pre ich objednávateľa
Západoslovenská vodárenská spoločnosť. Nespomínal si, či dodávateľom na kanalizáciu v obci
Tomášikovo bol aj žalovaný, ale zmluvu uzatvorenú na predmetnú aglomeráciu so spoločnosťou ZIPP
mal. Na žalobcu si spomínal, že boli naňho sťažnosti v obci Mostová. Nespomínal si, že by so žalobcom
bola uzatvorená nejaká zmluva, žalobca pracoval ako živnostník. Nespomínal si ani na to, či bola so

žalovaným uzatvorená nejaká dohoda, pokiaľ ide o práce na kanalizácii v obci Tomášikovo. Nemal
vedomosť o tom, že by konateľ žalovaného zobral od nich bezodplatne prácu, nestretol sa s ním.
Pri výkone prác komunikoval s konateľom žalovaného aj o podmienkach prác v obci Tomášikovo s
tým, že v prípade jeho pomoci sa budú dojednávať na ďalších akciách. Spoločnosť ZIPP za tieto
opravy žalovanému neplatila nič a ani Západoslovenská vodárenská spoločnosť im za tieto opravy, ktoré

robil žalovaný v Tomášikove, neplatila. Svedok nevedel uviesť, ako sa žalobca dostal na tieto opravy
do Tomášikova, svedok ho nekontaktoval. Svedok zabezpečoval výbery subdodávateľov, ale žalobca
nerobil pre ZIPP, nevedel uviesť, pre koho robil, ani kto si ho objednal. Podľa svedka nebolo možné
realizovať za 4 týždne výkopové práce v rozsahu 622 m, vybrať a položiť kanalizáciu.

Svedok A. I., bývalý a aj súčasný starosta obce Tomášikovo, pri svojom výsluchu zotrval na svojej
výpovedi pred súdom prvej inštancie (po oboznámení svedka s jej obsahom na č.l. 325), ako
aj skutočnostiach uvedených v čestnom vyhlásení, podľa ktorých pre žalovaného pracoval ako
subdodávateľ v obci Tomášikovo aj žalobca. Stroje, ktoré u nich parkovali využíval len žalovaný. Obec si

za parkovanie nepýtala odplatu. Na otázku, ako mohol p. L. B., ktorý bol strojník u žalovaného, potvrdiť,
že žalobca robil pre žalovaného, svedok uviedol, že to boli ústne otázky, s p. B. sa letmo stretával a
chcel vedieť, kto chodí po dvore, nevidel zmluvy.

Keďže predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby ostala už len časť nároku žalobcu na
zaplatenie sumy 1.784,30 eura s príslušenstvom, a to ako odplaty za práce vykonané žalobcom na
skúškach tesnosti a prekládke potrubí na kanalizácii v obci Topoľnica v sume 1.566,71 eura s prísl. a ako
odplaty za práce vykonaného na kanalizácii v obci Tomášikovo v sume 217,59 eura s prísl., odvolací
súd sa po zopakovaní dokazovania stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v tejto

časti zamietol.

Pokiaľ ide celkovo o práce žalobcu na kanalizácii v obci Topoľnica a v obci Tomášikovo, odvolací v plnom
rozsahu zotrváva na svojich právnych záveroch uvedených v rozsudku č. k. 21Cob/109/2017-599 zo

dňa 18.12.2018. Pre úplnosť treba uviesť, že i keď bolo konanie v časti o zaplatenie 31.673,06 eura
s príslušenstvom zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby v tejto časti, odvolací súd musel opätovne
pristúpiť k celkovému posúdeniu žalobou uplatneného nároku, pretože o časti žalobného nároku,
ktorá ostala predmetom konania, nebolo možné rozhodnúť bez zohľadnenia celkových prác žalobcu
vykonaných na kanalizácii v obci Topoľnica a Tomášikovo.

Odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie vo vzťahu k prácam
vykonaným v obci Topoľnica, pretože toto hodnotenie zodpovedá pravidlám uvedeným v § 191 CSP.Vykonanie týchto prác je zachytené na jednotlivých stranách stavebného denníka, ktorý bol podpísaný aj
stavebným dozorom žalovaného - svedkom D.. V obsahu zápisov na jednotlivých stranách stavebného
denníka je podrobne rozpísané, aké práce boli vykonané, aké mechanizmy boli použité a sú v nich

podrobne vymedzené aj technické parametre prác a použitých materiálov. Ako správne uviedol žalobca
vo vyjadrení k odvolaniu, svedok F. D. aj na pojednávaní 18.11.2013 pred súdom prvej inštancie
jednoznačne potvrdil, že práce, ktoré on v stavebnom denníku podpísal, skutočne vykonané boli.
Takisto uviedol, že podpísal preberací protokol diela. Zásada voľného hodnotenia dôkazov podľa
§ 191 CSP okrem iného znamená, že súd si môže záver o existencii tohto protokolu, a tým aj o

vykonaní určitých prác, urobiť aj z iných dôkazných prostriedkov, nielen zo samotného protokolu,
a preto nie je opodstatnená námietka, že tento protokol nebol súdu predložený a že ním nebolo
vykonané dokazovanie. Vykonanie týchto prác okrem už uvedeného svedka potvrdil aj znalec vo svojom
znaleckom posudku, v ktorom vyjadril svoj odborný záver, že zodpovedá zvyklostiam v stavebnom
odvetví, že práce zapísané v stavebnom denníku sú aj vykonané. Vykonanie prác uvedených v prílohách
k faktúram č. 090010 a 090011 v obci Topoľnica uznal aj žalovaný v liste z 9.3.2010, v ktorom odkázal

na obe tieto faktúry, výslovne v ňom prejavil, že si je vedomý vykonania prác práve v rozsahu týchto
faktúr, a aj pri vlastnom oceňovaní prác vychádzal zo súpisov prác pripojených k týmto faktúram.

Odvolací súd nepovažuje za správny názor žalobcu, podľa ktorého napadnutý rozsudok je

nepreskúmateľnýprenedostatočnéodôvodnenie.Podľaodvolaciehosúdusúdprvejinštancievosvojom
rozsudku celkom jasne uviedol, aký skutkový stav zistil, prečo považoval za preukázané vykonanie prác
na kanalizácii v Topoľnici a prečo nepovažoval za preukázanú dohodu o vykonaní diela v Tomášikove.
Súd prvej inštancie tiež odkázal na ustanovenia § 536 a 546 Obch. zák., ktoré upravujú podmienky
nároku na cenu diela, v rozsudku ich primerane vyložil a aplikoval na konkrétnu vec. Súdne rozhodnutie,

ktoré stručne a jasne objasní podstatu sporu a závery súdu (v rozsahu vyžadovanom § 220 ods. 2 CSP),
nemožno považovať za arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok potom vyhovuje
náležitostiam § 220 ods. 2 CSP, keďže z neho možno zistiť tak skutkové, ako aj právne závery súdu
prvej, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby. Okolnosť, že jednotlivé právne závery súdu prvej inštancie
nepovažuje odvolací súd za správne, neznamená ešte jeho nepreskúmateľnosť.

Súd prvej inštancie správne uviedol, že právne vzťahy medzi žalobcom - podnikateľom (v roku 2009)
podľa § 2 ods. 2 písm. b/ ObZ a žalovaným - podnikateľom podľa § 2 ods. 2 písm. a/ ObZ pri výkone
stavebných prác sa týkajú ich podnikateľskej činnosti, v dôsledku čoho sa spravujú ustanoveniami tretej

časti Obchodného zákonníka podľa jeho § 261 ods. 1 v znení účinnom k októbru 2009. Kanalizácia je
potom stavbou [je zhotovovaná zo stavebných materiálov stavebnými prácami a môže byť tiež líniovou
stavbou v zmysle § 139 ods. 3 písm. e/ stavebného zákona č. 50/1976 Zb.], takže jej zhotovenie, montáž,
oprava alebo úprava je podľa § 536 ods. 2 ObZ dielom. Zmluva, ktorou sa jedna strana pre druhú zaviaže
zhotoviť alebo opraviť kanalizáciu, je potom podľa § 536 ods. 1 ObZ zmluvou o dielo. Súd prvej inštancie

tak správne posudzoval uplatnené nároky na cenu diela podľa citovaného ustanovenia a podľa § 546
ods. 1 ObZ, podľa ktorého je objednávateľ povinný zaplatiť cenu dohodnutú v zmluve alebo určenú
spôsobom určeným v zmluve, resp. cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia
zmluvy za obdobných obchodných podmienok. Rovnako správne súd prvej inštancie potom osobitne
posudzoval aj nároky, ktoré mali žalobcovi vzniknúť výkonom prác v Topoľnici a v Tomášikove.

Pokiaľ ide o práce na kanalizácii vTopoľnici, súd prvej inštancie správne vyšiel z toho, že medzi stranami
vznikla zmluva o dielo na základe cenovej ponuky žalobcu z 5.9.2009 a objednávky žalovaného z
11.9.2009. Aj pre uzatváranie obchodnoprávnych zmlúv platia všeobecné ustanovenia § 43 a nasl.

zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „OZ“), pokiaľ ObZ neobsahuje inú úpravu. Preto aj
pre oblasť obchodnoprávnych vzťahov platia § 43a ods. 1 OZ, podľa ktorého je prejav vôle smerujúci k
uzavretiuzmluvy,ktorýjeurčenýjednejaleboviacerýmurčitýmosobám,jenávrhomnauzavretiezmluvy,
ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia, ako
aj § 43c ods. 1 OZ, podľa ktorého včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo

jej iné včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. Pri posudzovaní, či určitý
úkon treba považovať za návrh na uzavretie zmluvy v zmysle § 43a ods. 1 OZ, treba podľa § 266 ods.
1 a 2 ObZ vychádzať z úmyslu konajúcej osoby, ak bol druhej strane známy alebo jej musel byť známy,
resp. z významu, aký by mu pripisovala osoba v podobnom postavení. Zo zisteného skutkového stavuvyplýva, že žalobca vypracoval cenovú ponuku z 5.9.2009 pre žalovaného na základe ich predošlých
ústnych rozhovorov a následne začal pre žalovaného práce na tomto diele aj vykonávať. Cenovú ponuku
z5.9.2009vspojenísokolnosťami,zaktorýchbolapredložená,trebapodľaodvolaciehosúdupovažovať

za návrh na uzavretie zmluvy o dielo v zmysle § 43a ods. 1 OZ, keďže z neho vyplýva predpokladaný
rozsah diela, navrhnutá cena (spôsob jej určenia) a už z jeho jazykového znenia („cenová ponuka“)
možno usudzovať na vôľu žalobcu byť týmito cenami viazaný v prípade prijatia ponuky. Žalovaný podľa
zisteného skutkového stavu najskôr len ústne a následne aj písomne objednávkou z 11.9.2009 reagoval
na túto cenovú ponuku. Z obsahu objednávky (najmä slov „objednávame“) a odkazu na žalobcovu

cenovú ponuku potom vyplýva súhlas žalovaného s týmto návrhom. Najneskôr okamihom doručenia
písomnej objednávky z 11.9.2009 tak medzi stranami vznikla zmluva, ktorej predmetom bol záväzok
žalobcu zhotoviť túto kanalizáciu. Len pre poriadok sa uvádza, že ak aj žalobca začal s prácami pred
takýmto uzavretím zmluvy, nemení to nič na zmluvnej povahe jeho plnenia.

Zo znenia § 536 ods. 3 ObZ možno vyvodiť, že podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo je dohoda
o odplatnosti zmluvy jedným zo spôsobov určených v tomto ustanovení. V zmluve musí byť totiž buď
dohodnutá cena alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže strany v zmluve prejavili
vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia. Z citovaného ustanovenia tak vyplývajú v zásade tri možnosti
určeniaodplatnosti.Stranysapredovšetkýmmôžudohodnúťnaceneurčenejkonkrétnousumou(pevnej

cene), alebo sa môžu dohodnúť na spôsobe, akým sa konečná cena diela určí (napr. jednotkovou
cenou za merateľné množstvo výkonov, napr. hodiny práce, spotrebu materiálu, alebo aj odkazom
na cenové indexy, cenníky a pod.). Poslednou možnosťou, ktorú § 536 ods. 3 ObZ predpokladá,
je, že strany prejavia v zmluve vôľu uzavrieť ju aj bez určenia ceny alebo spôsobu jej určenia.
Citované ustanovenie pritom nerieši, akým spôsobom môžu strany túto vôľu prejaviť. Vychádzajúc zo

všeobecného ustanovenia § 35 ods. 1 OZ prejav strán obchodnoprávnej zmluvy o dielo o tom, že chcú
uzavrieť zmluvu aj bez určenia ceny, môže byť výslovný, ale môže byť aj konkludentný. Podstatné však
je, aby takýto prejav bol v zmluve obsiahnutý; len v takom prípade sa na určenie ceny diela aplikuje §
546 ods. 1 ObZ, podľa ktorého má zhotoviteľ nárok na cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo
v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok.

Z obsahu cenovej ponuky z 5.9.2009, ako aj následnej objednávky z 11.9.2009, ktorá sa na túto cenovú
ponuku odvoláva, podľa názoru odvolacieho súdu jasne vyplýva, že strany sa v zmluve dohodli na
spôsobeurčeniaceny.Žalobcatotižnazákladeprepočtovurčitéhorozsahuprácnapredpokladanúdĺžku

jednotlivých druhov a úsekov kanalizácie vypočítal celkovú cenu týchto prác a následne ju prepočítal na
bežný meter budovanej kanalizácie. Z takéhoto spôsobu je zrejmé, že strany si dohodli jednotkovú cenu
za merateľné množstvo výkonov - bežné metre kanalizácie. Konkrétna dĺžka kanalizácie (presnejšie:
úsekov, na ktorých musel žalobca vykonať jednotlivé práce) totiž mohla závisieť od rôznych parametrov,
takže nemusela byť vopred úplne presne stanoviteľná. Podľa § 546 ods. 1 ObZ potom musel žalovaný

ako objednávateľ zaplatiť cenu určenú spôsobom určeným v zmluve. Pokiaľ je cena v zmluve určená
ako jednotková cena za bežný meter, konkrétna cena za konkrétne dielo sa určí ako násobok skutočnej
dĺžky a jednotkovej (metrovej) ceny. Vo výsledku však pochybenie súdu prvej inštancie nemalo žiaden
vplyv na správnosť výpočtu ceny za práce na kanalizácii v Topoľnici. Ustanovený znalec totiž pri
výpočte všeobecnej ceny (čo bol jeho znalecká úloha podľa uznesenia č. k. 25Cb/10/2013-370) aplikoval

jednotkové ceny uvedené v cenovej ponuke žalobcu z 5.9.2009. Znalec tak v podstate vypočítal práve
tú cenu, na ktorú mal žalobca nárok aj pri správnej aplikácii § 546 ods. 1 ObZ na prejednávanú vec.

Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že pri zohľadnení skutočného rozsahu vykonaných prác a

aplikácii jednotkových cien uvedených v cenovej ponuke z 5.9.2009 je celková cena za práce žalobcu
na kanalizácii v Topoľnici 31.110,49 eura tá, ktorú v znaleckom posudku vypočítal ustanovený znalec.
Podľa § 548 ods. 1 ObZ pritom platí, že pokiaľ zo zmluvy alebo z Obchodného zákonníka nevyplýva
niečo iné, nárok na cenu vzniká vykonaním diela. Tým, že žalobca tieto práce vykonal a žalovanému
umožnil s predmetom diela nakladať, splnil podľa citovaných ustanovení povinnosť vykonať dielo a

vznikol mu podľa § 548 ods. 1 ObZ nárok na zaplatenie ceny diela, teda sumy 31.110,49 eura. Žalovaný
podľa zisteného skutkového stavu splnil túto povinnosť len čiastočne, keď zaplatil žalobcovi celkovo v
rôznych formách len sumu 12.166,98 eura. V dôsledku toho súd prvej inštancie správne rozhodol, keďžalovaného zaviazal doplatiť žalobcovi zvyšných 18.943,51 eura, aj s úrokom z omeškania podľa § 369
ods. 1 ObZ v znení účinnom do 31.1.2013 v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.

Odvolací súd však nesúhlasí s odvolacími námietkami žalobcu vznesenými k prácam na skúškach
tesnosti a prekládke potrubí na kanalizácii v Topoľnici, pretože sa žalobca v samotnom odvolaní
sústreďuje na riešenie otázky, či tieto práce boli potrebné na danej kanalizácii vykonať. Zo zisteného
skutkového stavu vyplýva, že tieto práce neboli uvedené v cenovej ponuke z 5.9.2009 (prekládka

vodovodu), resp. boli zahrnuté už pri kalkulácii ceny za bežný meter za inú časť (tlakové skúšky boli
zahrnuté pri kalkulácii prvej ceny za prvú časť - splaškovú kanalizáciu gravitačnú, kde boli aj premietnuté
do celkovej jednotkovej ceny 16,43 eura). Pri týchto prácach potom znalec neakceptoval jednotkovú
cenu vyčíslenú v cenovej ponuke z 5.9.2009 z dôvodu, že položka skúška potrubia v dĺžke 367,00 m
v cene 0,83 eura/bm nemala byť použitá, pretože skúšky tesnosti má žalobca zahrnuté v položkách
v cenovej ponuke a položka prekládka potrubí nie je súčasťou cenovej ponuky. Znalec preto vyslovil

názor, že tieto práce nemali byť účtované podľa cenovej ponuky. Potom bolo povinnosťou žalobcu
dokázať, že o týchto prác existovala iná dohoda v zmysle § 536 ods. 3 ObZ, a to buď bola osobitne
dohodnutá ich cena, alebo spôsob jej určenia (inde a inak než v cenovej ponuke z 5.9.2009), alebo
že strany prejavili vôľu uzavrieť zmluvu na ne bez dohody o ich cene a potom mal žalobca dokázať,
aká je ich obvyklá cena v zmysle druhej vety § 546 ods. 1 ObZ. Žalobca však v tomto smere závery

súdu prvej inštancie založená na znaleckom posudku nespochybnil a žiadne dokazovanie nenavrhol.
Keďže zo znaleckého posudku ustanoveného znalca nevyplynul žiaden podklad pre určenie ceny týchto
prác, súdu prvej inštancie nezostávalo než nepriznať tento nárok, pretože neboli preukázané všetky
predpoklady jeho vzniku. Preto súd prvej inštancie správne žalobu v časti o zaplatenie sumy 1.566,71
eura s prísl. (pokiaľ ide o práce na kanalizácii vykonané v obci Topoľnica) zamietol.

Pokiaľ ide o práce na kanalizácii v obci Tomášikovo, súd prvej inštancie sa nedôvodne zameral na
dokazovanie otázky, či existovala zmluva medzi žalovaným ako (hlavným) zhotoviteľom a spoločnosťou
ZIPP Bratislava, spol. s r. o., ako (jeho) objednávateľom na práce na kanalizácii v obci Tomášikovo, ale

mal pre potreby posúdenia nároku zistiť, či sú dokázané také prejavy vôle strán, z ktorých možno vyvodiť
zhodu na podstatných náležitostiach zmluvy o dielo. Odvolací súd pritom z opakovaného dokazovania
dospel k záveru, že takéto prejavy vôle dokázané sú.

V zápisnici z 8.11.2012 o výsluchu Alexandra Gyurkovicsa, konateľa žalovaného, ako svedka v trestnom
konaní vedenom Okresným riaditeľstvom Policajného zboru SR v Galante pod ČVS: ORP-208/OEK-
GA-2012 (na základe trestného oznámenia žalovaného na žalobcu za ohováranie) tento konateľ
žalovaného výslovne uviedol, že po prácach v Topoľnici poveril žalobcu vykonávaním určitých prác na
kanalizácii v Tomášikove. Konateľ žalovaného tiež uviedol, že žalobca tieto práce vykonával, nevykonal

však všetky a odišiel. Odvolací súd sa nemôže stotožniť s námietkami žalovaného vznášanými počas
konania pre súdom prvej inštancie, podľa ktorých došlo k nepresnej protokolácii. Zápisnica o výsluchu
svedkaztrestnéhokonaniajetotižnakaždejstranepodpísanáosobnekonateľomžalovanéhoaodvolací
súd považuje za nanajvýš nepravdepodobné, že by sa vyšetrovateľ zmýlil pri protokolácii na dvoch
rôznych miestach výpovede a konateľ žalovaného by zápisnicu s dvoma takýmito zjavnými chybami

aj podpísal. To, že žalobca vykonával práce v Tomášikove pre žalovaného, nakoniec potvrdzuje podľa
odvolacieho súdu aj obsah listu žalovaného z 9.3.2010, v ktorom žalovaný vyslovene prejavil, že si je
vedomý aj prác, ktoré žalobca preňho vykonal v obci Tomášikovo. Ďalej v liste žalovaný uvádza, že
vlastnú kalkuláciu ceny týchto prác vykonáva na základe súpisov prác, ktoré tvorili prílohu všetkých troch
faktúr, teda aj faktúry č. 090012. Táto faktúra však celkom zreteľne ako predmet fakturácie jednoznačne

označuje „výmenu kanalizačného potrubia v obci Tomášikovo“. Ak teda žalovaný vo svojom liste z
9.3.2010 pri vlastnom výpočte ceny prác, ktorú je ochotný uhradiť, vzal do úvahy aj práce uvedené
v tejto faktúre, potom je zrejmé, že sám vychádzal z toho, že tieto práce boli vykonané preňho a na
základe jeho požiadavky. Ak by totiž práce neboli vykonané na jeho objednávku, nedávalo by žiaden
zmysel, prečo by žalovaný vôbec tieto práce započítaval do kalkulácie toho, čo sám chce zaplatiť.

Obranu žalovaného prezentovanú počas konania tak odvolací súd považuje za účelovú a v rozpore s
jeho predošlými stanoviskami. Ostatne treba poukázať aj na to, že žalovaný svoje stanoviská počas
konania menil. Najskôr zásadne spochybňoval vykonávanie prác v Tomášikove, ktoré žalobca vyúčtoval,
neskôr po podaní znaleckého posudku už samotné vykonanie týchto prác nespochybnil, spochybňovallen to, že by ich žalobca vykonával ako subdodávateľ žalovaného. Zo všetkých týchto dôvodov teda
odvolací súd považuje stanovisko prezentované žalovaným, podľa ktorého si práce v obci Tomášikovo
u žalobcu neobjednal za účelové, ktoré tvrdenia boli vyvrátené obsahom vyššie opísaných dôkazov. Na

vyššie uvedenom závere odvolacieho súdu nič nezmenila ani výpoveď konateľa žalovaného v rámci
zopakovaného dokazovania, ktorý uviedol, že jeho výpoveď v trestnom konaní bola pod vplyvom emócií.

Konkrétny rozsah prác vykonaných žalobcom na kanalizácii v obci Tomášikove je tak podľa názoru

odvolacieho súdu dosvedčený aj obsahom stavebného denníka vedeného žalobcom. Jednotlivé strany
tohto denníka sú podpisované zástupcami spoločnosti ZIPP Bratislava, spol. s r. o., ktorá aj podľa
zistenia súdu prvej inštancie bola hlavným dodávateľom tejto stavby a pre ktorú na nej pracoval aj
žalovaný (hoci bezplatne). Zástupca tejto spoločnosti - svedok F. E. vo svojej výpovedi takisto potvrdil,
že stavebný denník pre žalobcu podpisoval a práce ním podpísané boli vyhotovené. Jeho výpoveď, a
tým aj obsah stavebného denníka, považuje odvolací súd za dôveryhodnú, pretože svedok pracoval

pre tretiu stranu (nie žalobcu ani žalovaného) a odvolací súd nezistil žiaden zmysluplný dôvod, prečo
by mal záujem vypovedať v prospech či neprospech žalobcu alebo žalovaného. Takisto odvolací súd
nevidí žiaden racionálny dôvod, pre ktorý by mal tento svedok podpisovať ako vykonané práce, ak tieto,
(ako žalovaný tvrdí) neboli vykonané. Nebolo vôbec dokázané, že by tento svedok mohol predpokladať,
že medzi žalobcom a žalovaným niekedy dôjde k sporu, v ktorom bude žalobca tento stavebný denník

potrebovať. Aj podľa odvolacieho súdu možno vychádzať z toho, že svedok F. E. svojím konaním plnil
svoju funkciu stavebného dozoru na stavbe, medzi ktoré obvykle patrí aj kontrola stavebného denníka,
a že ho podpísal preto, lebo jeho obsah zodpovedá skutočnosti. Napokon, aj tu možno odkázať na
odborný záver znalca, podľa ktorého zodpovedá skúsenostiam v danom odvetví, že práce zapísané v
stavebnom denníku sa aj reálne vykonali.

Na základe uvedených dôkazov odvolací súd dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným došlo
k takým prejavom vôle, ktorými žalobca prevzal na seba záväzok voči žalovanému vykonať práce na
kanalizácii v obci Tomášikovo a žalovaný ho o prevzatie takéhoto záväzku požiadal. Rovnako je z

vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca práce v súlade s týmto svojim záväzkom vykonal
minimálne v tom rozsahu, v akom sú uvedené v súpise prác na faktúre č. 090012. Určenie obvyklej
ceny týchto prác je odborná skutková otázka v zmysle § 206 CSP, ktorá je dostatočne objasnená
podaným znaleckým posudkom č. 354/15, ktorý vyhotovil znalec Ing. Anton Fuzák ustanovený súdom
prvej inštancie. Z obsahu posudku vyplýva, že znalec pri oceňovaní prác použil rozpočtovací software

označovaný názvom CENKROS, čo je všeobecne akceptovaný softvér zohľadňujúci obvyklú cenovú
hladinu na trhu prác v stavebníctve v Slovenskej republike v jednotlivých obdobiach. V dôsledku toho
aj odvolací súd prijal za dokázaný záver, že všeobecná hodnota týchto prác je celkovo 12.729,55 eura
s DPH.

Práce na kanalizácii v Tomášikove žalobca podľa zisteného skutkového stavu vykonával na základe
ústnej objednávky žalovaného. Podľa § 536 ods. 1 a 3 ObZ v spojení s § 43a ods. 1 a § 43c ods.
1 OZ je predpokladom vzniku zmluvy o dielo prejav vôle objednávateľa a prejav vôle zhotoviteľa, z
ktorých vyplýva zhoda o predmete diela a na spôsobe určenia odplatnosti zmluvy podľa § 536 ods.

3 ObZ (t. j. cena, spôsob jej určenia alebo prejav, že zmluva platí aj napriek neurčeniu ceny). Ako
správne uviedol súd prvej inštancie, zmluva o dielo si nevyžaduje písomnú formu. V súlade s § 35
ods. 1 OZ, ktorý ako všeobecné ustanovenie občianskeho práva platí podľa § 1 ods. 2 ObZ aj v
obchodnoprávnych vzťahoch, tak návrh na uzavretie zmluvy, ako aj jeho prijatie možno urobiť konaním
alebo opomenutím, výslovne alebo konkludentne. Takisto § 536 ods. 3 ObZ nežiada, aby sa prejav vôle

o tom, že zmluva bude platiť aj bez určenia ceny, urobil výslovne; postačí, ak sa tento prejav urobí
konkludentne. V obchodnoprávnych vzťahoch navyše platí osobitná úprava prijatia návrhu na uzavretie
zmluvy, a to podľa § 275 ods. 4 ObZ s prihliadnutím na obsah návrhu na uzavretie zmluvy alebo v
dôsledku praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, alebo aj s prihliadnutím na zvyklosti rozhodné podľa
tohto zákona, možno návrh prijať aj vykonaním určitého úkonu bez upovedomenia navrhovateľa, čím

je prijatie návrhu účinné. Podľa odvolacieho súdu práve prax v stavebníctve často svedčí o tom, že
jednoduché práce sa zadávajú operatívne, objednávkami, bez dohôd o konkrétnych cenách, pričom
sa nevyhnutne neočakáva písomné potvrdenie tejto objednávky, ale okamžitý nástup na práce. Zo
zisteného skutkového stavu pritom vyplýva, že kanalizáciu v obci Tomášikovo opravovala spoločnosťZIPP Bratislava, spol. s r.o., ktorá požiadala žalovaného o určitú formu bezplatnej výpomoci. Žalovaný
následne objednal časť takto vykonávaných prác u žalobcu. V tomto jeho konaní treba vidieť návrh na
uzavretie zmluvy o dielo v zmysle § 536 ods. 1 ObZ, z ktorého návrhu aj s prihliadnutím na uvedenú

prax vyplývalo, že žalovaný neočakáva formálne potvrdenie svojej objednávky, ale očakáva rýchly výkon
požadovaných prác. Podľa zisteného skutkového stavu pritom žalobca na výkon týchto prác nastúpil už
28.10.2009, teda konal v súlade s objednávkou žalovaného, čím v zmysle § 275 ods. 4 ObZ prijal návrh
žalovaného na uzavretie zmluvy o dielo.

Podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo je dohoda o odplatnosti tejto zmluvy, ktorá sa môže podľa § 536
ods. 3 ObZ prejaviť v troch formách: v dohode o cene, o spôsobe určenia ceny alebo prejave vôle o tom,
že cena nebude určená. Ako už odvolací súd uviedol, citované ustanovenie nevyžaduje, aby sa tento
prejav vôle stal výslovne. Podľa všeobecného ustanovenia § 35 ods. 1 OZ tak aj tento prejav možno
urobiť konaním alebo opomenutím, výslovne alebo iným nepochybným spôsobom (konkludentne). Pri

výklade konkludentných úkonov treba podľa § 35 ods. 3 OZ ich treba vykladať podľa toho, čo obvykle
znamenajú, pričom sa prihliada na vôľu toho, kto úkon robí a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu je
právnyúkonurčený.Podobnepodľa§266ods.1až3ObZsamáprivýkladeúkonovprihliadaťnaúmysel
(vôľu) konajúcej osoby, pokiaľ bol adresátovi úkonu známy, a ak nebol, má sa vykladať v zásade podľa
významu, ktorý by mu prikladala osoba v postavení adresáta úkonu. Pritom sa má vziať náležitý zreteľ

na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle. Podľa odvolacieho súdu treba v obchodných vzťahoch
vo všeobecnosti vychádzať z toho, že ich účastníkmi sú podnikatelia, teda osoby, ktoré vykonávajú
svoju činnosť za účelom dosiahnutia zisku (§ 2 ods. 1 ObZ). Preto je pre obchodnoprávne úkony
charakteristická ich odplatnosť, čo vyplýva z väčšiny základných ustanovení o jednotlivých zmluvných
typoch, ale aj z iných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 499, § 527 ods. 2, § 566 ods. 2). Vo vzťahu

medzi podnikateľmi možno vychádzať z toho, že majú záujem uzatvárať zmluvy (vrátane zmluvy o dielo)
odplatne, nie bezplatne a s týmto predpokladom aj vstupujú do zmluvných rokovaní. Podnikateľ totiž
zásadne nemá záujem plniť inému podnikateľovi bezodplatne, a teda vzdať sa zisku, ak svoju činnosť
vykonáva práve za účelom jeho dosiahnutia a s jej vykonávaním sú spojené náklady. Tým samozrejme
nie je vylúčené, že takáto dohoda o bezplatnosti môže existovať (ako napríklad v prerokúvanej veci

medzi žalovaným a spoločnosťou ZIPP Bratislava, spol. s r. o.), ale je potrebné ju vždy dokázať; v
pochybnostiach možno vychádzať z odplatnosti podnikateľských zmlúv. Pokiaľ potom dvaja podnikatelia
spolu kontrahujú bez toho, aby dojednávali cenu svojich prác (výkonov), treba vychádzať z toho, že
konkludentne akceptujú odplatnosť zmluvy o dielo aj bez určenia konkrétnej ceny.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že objednávkou žalovaného pre žalobcu na
práce na kanalizácii v Tomášikove a následným konkludentným prijatím tejto objednávky zo strany
žalobcu tým, že objednané práce začal skutočne vykonávať, došlo k dohode na predmete diela v zmysle
§ 536 ods. 1 a 2 ObZ. Pretože obe strany sporu sú podnikateľmi vykonávajúcimi svoju činnosť za účelom

dosiahnutia zisku a žalovaný nedokázal, že by medzi nimi existovala dohoda o bezodplatnosti, treba
tieto ich úkony zároveň vykladať tak, že nimi strany prejavili vôľu na odplatnosti zmluvy bez toho, aby
si cenu určili. Žalobca v tomto smere nedokázal svoje tvrdenia, že mal na týchto prácach pokračovať
podľa cien používaných na práce v Topoľnici (teda podľa cenovej ponuky z 5.9.2009), keď ani neuviedol,
z akých konkrétnych úkonov žalovaného mohol takúto vôľu žalovaného vyvodiť. Medzi stranami teda

došlo k prejavom vôle o tom, že toto dielo sa vykoná aj bez dohody o konkrétnej cene v zmysle § 536
ods. 3 ObZ. Takýto výklad podporuje aj následné správanie strán v zmysle § 266 ods. 3 ObZ, keď ani
žalobca vo svojej faktúre č. 090012 neodkazuje na žiadnu cenovú ponuku ani objednávku žalovaného,
z ktorých by vyplývala dohoda o cene, ale zároveň konateľ žalovaného vo svojej výpovedi v trestnom
konaní, ale ani v liste z 9.3.2010 netvrdil, že by práce žalobcu mali byť vykonané bezplatne alebo podľa

nejakej konkrétnej ceny. To všetko podľa odvolacieho súdu potvrdzuje záver, že strany sa dohodli len
na vykonaní ďalších prác aj v obci Tomášikovo bez toho, aby cenu diela osobitne riešili. Zároveň však z
ich správania vyplývalo, že na predmete diela a jeho vykonávaní majú záujem, v čom podľa uvedeného
výkladutrebavidieťkonkludentnýprejavvôleotom,žezmluvaodielobudeuzavretáajbezurčeniaceny.

Dohodou o predmete diela a o spôsobe odplatnosti v zmysle § 536 ods. 1 až 3 ObZ sa strany dohodli na
všetkých podstatných náležitostiach zmluvy o dielo, v dôsledku čoho medzi nimi vznikla takáto zmluva.
Ustanovenie § 536 ObZ nepredpisuje žiadne ďalšie náležitosti vzniku tejto zmluvy. Súd prvej inštancietu preto nesprávne riešil povahu vzťahu medzi žalovaným a spoločnosťou ZIPP Bratislava, spol. s
r.o., ktorý je pre prerokúvanú vec nepodstatný. Žalovaný totiž počas konania netvrdil a ani nedokázal,
že by dohoda medzi ním a žalobcom mala svojím obsahom kopírovať dohodu so spoločnosťou ZIPP

Bratislava, najmä pokiaľ ide o jej bezodplatnosť. Okrem toho pre posúdenie, či dohoda medzi dvoma
podnikateľmi je zmluvou o dielo alebo nie, je rozhodné len naplnenie znakov skutkovej podstaty § 536
ObZ. Ak aj niektorá zo strán touto zmluvou (subkontraktom) plní vlastné záväzky z inej zmluvy s treťou
osobou, právna kvalifikácia tejto inej zmluvy nemá vplyv na právnu kvalifikáciu subkontraktu. Opak
nemožno vyvodiť ani z ust. § 538 ObZ, podľa ktorého môže zhotoviteľ diela poveriť jeho vykonaním inú

osobu; súd prvej inštancie inak toto ustanovenie citoval bez toho, aby jeho aplikáciu na prerokúvanú vec
bližšie vysvetlil. Predmetné ustanovenie však upravuje len rozsah oprávnení zhotoviteľa pri vykonávaní
diela podľa konkrétnej zmluvy, ale nemožno z neho ustáliť, že zmluva, ktorou zhotoviteľ poveruje tretiu
osobu vykonávaním určitého diela, môže byť zmluvou o dielo len vtedy, keď samotná zmluva medzi
zhotoviteľom a objednávateľom je zmluvou o dielo. V prejednávanej veci to potom znamená, že nie je
podstatné, či zmluva medzi žalovaným a spoločnosťou ZIPP Bratislava na výkon prác na kanalizácii v

obci Tomášikovo z dôvodu bezplatnosti nebola zmluvou o dielo ako predpokladá ust. § 536 ObZ (pritom
to, že nejaká dohoda existovala, jasne vyplýva zo zisteného skutkového stavu, najmä z výsluchu F. H.,
riaditeľa spoločnosti ZIPP, takže opačný záver súdu prvej inštancie nemožno považovať za správny).
Práve táto okolnosť ovplyvňuje právne vzťahy medzi žalovaným a touto spoločnosťou, pričom existencia
odplatnej zmluvy o dielo medzi nimi nie je predpokladom toho, aby sa za zmluvu o dielo považovala

zmluva, ktorou tento subjekt poveril žalobcu vykonaním časti prác na tejto kanalizácii. Ako už odvolací
súd odôvodnil vyššie, tak pre vzťah medzi žalobcom a žalovaným boli naplnené všetky podstatné znaky
tejto zmluvy v zmysle § 536 ObZ.

Podľa § 546 ods. 1 druhej vety ObZ bol potom objednávateľ (žalovaný) zaplatiť zhotoviteľovi (žalobcovi)
cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných
podmienok. Určenie obvyklej ceny je odbornou znaleckou otázkou, ktorej riešenie patrí znalcovi, ktorý
pozná podmienky cenotvorby v príslušnom odvetví. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že obvyklá
cena diela pozostávajúceho z prác uvedených v súpisoch prác k faktúre č. 090012 bola ustálená na

12.729,55 eura s DPH. Žalovaný pritom žiadne konkrétne námietky proti postupu znalca pri ustálení
ceny ani nevzniesol. Táto cena je aj podľa odvolacieho súdu cenou obvyklou v zmysle § 546 ods. 1
druhej vety ObZ, ktorú mal žalovaný zaplatiť žalobcovi za toto dielo. Žalobca má tak za práce vykonané
na kanalizácii v obci Tomášikovo podľa názoru odvolacieho súdu nárok na zaplatenie sumy 12.729,55
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 17.12.2009 do zaplatenia. Nárok žalobcu,

ktorý ostal predmetom konania nad rozsah sumy istiny 12.729,55 eura s prísl. za práce na kanalizácii
vykonané v obci Tomášikovo, t.j. 217,59 eura s prísl., nebol uplatnený dôvodne, pretože ako už odvolací
súd uviedol vyššie, na tieto práce nemožno vzťahovať cenovú ponuku žalobcu z 5.9.2009.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je teda v časti, ktorá zostala predmetom konania, t.j. o zaplatenie 1.784,30 eura s príslušenstvom, vo
výroku vecne správny, preto odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

Kvôli čiastočnému zrušeniu napadnutého rozsudku po späťvzatí žaloby musel odvolací súd podľa § 369
ods. 1 CSP nanovo rozhodnúť aj o trovách konania, ktoré už nebolo možné prisúdiť len podľa pomeru
úspechu v konaní. Preto o nich rozhodol kombináciou § 255 ods. 1, 2 a § 256 ods. 1, 2, a to v jednotlivých
fázach konania. V súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania v jednotlivých fázach

konania odvolací súd poukazuje na to, že základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania
vyjadrené v § 255 CSP (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých
fázach konania (prvoinštančného, odvolacieho, dovolacieho), ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku
na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 CSP) tromi samostatnými výrokmi (por. uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 17.6.2020 sp. zn. I. ÚS 296/2020-18).

Žalobca žalobou uplatnil nárok na zaplatenie istiny 33.457,36 eura s príslušenstvom. Žalovaný však
nárok na časť istiny spolu s úrokmi s omeškania počas konania uspokojil (7.2.2019), v dôsledkučoho vzal žalobca svoju žalobu v tejto časti späť (na pojednávaní dňa 13.9.2022). V zásade potom
platí, že žalovaný svojou úhradou zavinil čiastočné zastavenie konania v časti o zaplatenie 31.673,06
eura s príslušenstvom, takže má zodpovedať za trovy zastaveného konania podľa § 256 ods. 1 CSP,

a teda náhrada trov konania by mala byť v tejto časti priznaná žalobcovi. V tejto súvislosti nemá
význam skutočnosť, že žalovaný úhradu časti žalovanej sumy s príslušenstvom vykonal na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia odvolacieho súdu. Kritérium procesného zavinenia treba
posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana konaní požadovala,
resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť

s tým, aby konanie bolo zastavené. Keďže nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcimi nie
z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať
z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku správania žalovaného k požiadavkám
žalobcu. Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma,
či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo nie. Použitý termín zavinenie nemožno
interpretovať - čo zodpovedá ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu

príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie strany sporu, a teda aj jej prejav vôle spočívajúci v
späťvzatí návrhu (por. nález Ústavného súdu SR I. ÚS/196/09, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7MCdo 4/2010).

Zároveň platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadom tejto časti žaloby neúspech
a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu. Aj v týchto
prípadoch treba teda postupovať analogicky k § 255 ods. 2 CSP a porovnať navzájom pomer časti
konania, za ktorej trovy zodpovedá jedna strana na princípe zavinenia, a časti konania, za ktorej trovy
zodpovedá druhá strana na zásade úspechu. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov prvoinštančného

a (prvého) odvolacieho konania súd vychádzal z toho, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 33.457,36 eura s príslušenstvom, pričom v časti, v ktorej zobral žalobca
žalobu spať (31.673,06 eura s príslušenstvom; t.j. 94,67 % predmetu konania) sa úspech pričítal
žalobcovi, pretože k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo na základe čiastočnej úhrady žalovanej sumy
žalovaným, teda išlo o reakciu na správanie žalovaného. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 89,34

% (94,67 % - 5,33 %), a preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania vzniknutých do 29.1.2019, t.j. do právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu č.k.
21Cob/109/2017-599 z 18.12.2018, v rozsahu 89,34% (výrok III.).

V prejednávanej veci ohľadom trov prvoinštančného a odvolacieho konania vzniknutých do 29.1.2019,
odvolací súd nepovažoval za dôvodné aplikovať ust. § 257 CSP, ktoré predstavuje odchýlku od zásady
zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1
CSP). Podľa cit. ustanovenia, súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov

konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy
nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (napr. R 34/1982).
Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich

má nahradiť; moderovať možno trovy aj zastaveného konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa
môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo k určitej procesnej situácii, kde sa tieto často
vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj
tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie
sú dané dôvody.

Výnimočné okolnosti prejednávanej veci a dôvody hodné osobitného zreteľa podľa názoru odvolacieho
súdu nemôžu spočívať v tom, že žalovaný uhradil žalobcovi (podľa predloženého výpisu z účtu) dňa
18.4.2019 celú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 8.832,92 eura, a to

na základe uznesenia prvoinštančného súdu č.k. 25Cb/10/2013-624 z 20.3.2019, ktorým rozhodol
o výške náhrady trov konania. Žalobcovi tak bola celá náhrada trov konania, ktorá mu teraz bola
v zmysle § 256 ods. 1 CSP, § 255 ods. 2 CSP priznaná, už i vyplatená. Túto vyplatenú náhradu trov
konania si žalobca ponechal i po rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorým dovolací súd zrušil rozhodnutieodvolacieho súdu, ktoré zakladalo i nárok žalobcu na náhradu týchto trov. Rozhodnutie o priznaní
náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania vzniknutých do 29.1.2019 žalobcovi však nemožno
považovať za duplicitné a ani za nespravodlivé vo vzťahu k žalovanému, napriek tomu, že žalovaný je

de facto opätovne zaviazaný na zaplatenie náhrady trov konania, ktoré už raz zaplatil. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na judikát R 14/1991, v zmysle ktorého zaplatená náhrada trov konania podľa
právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskoršie zrušené, nie je už súčasťou trov súdneho
konania pokračujúceho po tomto zrušení rozhodnutia a vrátenie tejto zaplatenej náhrady možno uplatniť
žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia. V danej veci tak aplikácia ustanovení o náhrade trov

konania nevedie k nežiaducej tvrdosti vo vzťahu k žalovanému, keďže ten má právo požadovať od
žalobcu vrátenie zaplatenej náhrady trov konania titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Nárok na
náhradu trov konania má základ v procesnom práve a pohľadávka na náhradu trov konania vznikla až na
základe právoplatného rozhodnutia súdu (rozhodnutie súdu má v tomto smere konštitutívnu povahu) /
napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 12/2006/. Zrušením skoršieho rozhodnutia a
vrátením veci súdu nižšej inštancie na ďalšie konanie došlo k obnoveniu všetkých účinkov pôvodne

začatého konania, a teda súd sa musí v konečnom rozsudku vysporiadať so všetkými trovami tohto
konania od jeho začiatku až do rozhodnutia vo veci samej. Ak teda došlo k zaplateniu trov konania podľa
zrušenéhorozhodnutia,ideoplneniezprávnehodôvodu,ktorýneskôrodpadolajemožnépožadovaťich
vrátenieakobezdôvodnéobohatenie.Ztýchtodôvodovaplikácia§257CSPprirozhodovaníonárokuna
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vzniknutých do 29.1.2019 neprichádzala do úvahy.

Žalovaný mal plný procesný úspech v dovolacom konaní, preto odvolací súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
zmysle § 396 CSP, § 453 ods. 1, 3 CSP, § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému nárok na plnú náhradu
trov dovolacieho konania proti žalobcovi (výrok IV.).

O nároku na náhradu trov konania v časti, ktorá zostala predmetom konania po čiastočnom späťvzatí
žaloby (1.784,30 eura s príslušenstvom), odvolací súd s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodol ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí

dovolacieho súdu, v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania
v časti o zaplatenie 1.784,30 eura s príslušenstvom proti neúspešnému žalobcovi (výrok V.).

Napokon odvolací súd rozhodol samostatným výrokom VI. aj o separovaných trovách v zmysle §

256 ods. 2 CSP, ktoré v konaní vznikli. Zásada procesnej zodpovednosti vyjadrená v § 256 ods. 2
CSP znamená zodpovednosť za trovy konania, ktoré strana spolu zbytočne zavinila svojím správaním.
Predpokladom uloženia povinnosti na náhradu trov je, že zavinené porušenie procesnej povinnosti malo
za následok trovy, ktoré protistrana vynaložila zbytočne. V zásade platí, že žalobca by mal nahradiť
trovy konania, resp. ich zavinenú časť žalovanému, ak tento po podaní žaloby splnil žalovanú povinnosť,

avšak žalobca napriek tomu nevzdal žalobu späť v primeranej lehote a žalovanému vznikli zbytočné
trovy spojené napr. s následným pojednávaním. O nároku na náhradu separovaných trov rozhoduje súd
bez ohľadu na výsledok sporu, resp. bez ohľadu na zavinenie na zastavení konania (§ 255, § 256 ods.
1 CSP) a o náhrade trov konania, ktoré vznikli výlučne zavinením niektorej zo strán sporu je potrebné
rozhodnúť samostatne a oddeliť ich od ostatných trov.

Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaný dňa 7.2.2019 uhradil žalobcovi časť žalovanej sumy 31.673,06
eura s príslušenstvom (podľa výpisu z účtu sumu 57.759,31 eura). Žalobca však zobral žalobu
v príslušnej časti späť až na odvolacom pojednávaní dňa 13.9.2022, ktoré nasledovalo po zrušujúcom

rozhodnutí dovolacieho súdu. Za časť trov prislúchajúcich k sume 31.673,06 eura s príslušenstvom teda
zodpovedá žalobca, ktorý mohol zobrať žalobu späť po tom, čo mu bolo doručené zrušujúce rozhodnutie
dovolacieho súdu v tejto veci (t.j. 27.7.2020). Pokiaľ by totiž žalobca konal s náležitou starostlivosťou,
mohol a mal vedieť, že späťvzatím žaloby v rozsahu vykonanej úhrady by už táto časť nároku nebola
predmetomkonaniaatakbyvsúvislostisňounevznikaližiadnetrovy.Aktedažalobučiastočnevzalspäť

oneskorene,zaviniltýmpodľa§256ods.2CSPnastranežalovanéhovznikzodpovedajúcichtrov.Vtejto
súvislosti odvolací súd poukazuje aj na judikát R 37/1999, podľa ktorého žalovaný, ktorý v priebehu
konania uhradil žalovanú pohľadávku, má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli
omeškaním žalobcu so späťvzatím žaloby. Odvolací súd preto priznal žalovanému voči žalobcovi nárokna náhradu trov odvolacieho konania v časti o zaplatenie 31.673,06 eura s príslušenstvom, vzniknutých
po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, v plnom rozsahu (výrok VI.).

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

2

21Cob/89/2020

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na

príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).