Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. december 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/129/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1195899491
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1195899491.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: O. X., N. Na G. Č.. XXX, H.,
Č.I. F., zastúpenej Mgr. Martinom Paškalom, advokátom so sídlom Záhradnícka 27, Bratislava, proti
žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, IČO:
00151742, o zaplatenie finančnej náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nemožno vydať podľa zákona č.
87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 03. júla 2018, č.k. 8C/201/1995-320 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti
žalovanému zaplatenia finančnej náhrady v sume 30.000 Eur za nehnuteľnosti,
ktoré nemožno vydať podľa § 13 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Vykonaným
dokazovaním zistil, že výmerom Okresného národného výboru v Hnúšti č. 23735/1946 zo
dňa 14.9.1946 podľa ust. § 2 ods. 2 Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. bolo rozhodnuté,
že sú splnené podmienky pre konfiškáciu majetku M. C., D.. X.X.XXXX, v tom čase na neznámom

mieste, podľa ust. § 1 ods. 2 Dekrétu prezidenta č. 108/1945 Sb., a jeho majetok - zariadenie mlyna na
mastek, obchod so zmiešaným tovarom s príslušenstvom v C.Š., dva domy so záhradou v C., Č.. XX R.
S. S.G. Č.. XXX pozemkovej knihy pre katastrálne územie C., z ktorých jeden dom je nedokončený,
ako aj všetok ostatný majetok, bol vyhlásený za skonfiškovaný. Toto rozhodnutie bolo odôvodnené
tým, že M. C. je osoba nemeckej národnosti, podporoval fašistické hnutie. Proti konfiškačnému výmeru
podala odvolanie A. C., F.. F.Á., manželka M. C., od roku 1927. Domáhala sa zrušenia výmeru. V
odvolaní uviedla, že dňa 15.3.1945, dňa faktického skončenia okupácie, jej manžel už nežil a že ako

neexistujúcemu subjektu nemôže byť vyslovená konfiškácia. Ďalej uviedla, že zákonnými dedičmi je ona
ako manželka M. C. a ich maloletá dcéra O., u ktorých podmienky pre konfiškáciu nie sú splnené, pretože
nie sú nemeckej ani maďarskej národnosti a ani sa ináč neprevinili proti Československej socialistickej
republike. Krajský národný výbor v Banskej Bystrici výmerom č. 562-28/7-1949-VIII/1 zo dňa 15.8.1949
toto odvolanie zamietol a napadnutý výmer potvrdil. Toto rozhodnutie bolo doručované manželke M.
C.. A. M. C. je uvedené, že je toho času na neznámom mieste. Z uznesenia Ľudového súdu v Hnúšti
č.k. M3/1955-19 zo dňa 6.10.1956 zistil, že na návrh manželky M. C., súd týmto rozhodnutím vyhlásil

M. C., D.. X.X.XXXX, za mŕtveho. Za deň jeho smrti určil deň X.XX.XXXX. Z rodného listu žalobkyne
zistil, že žalobkyňa nar. XX.XX.XXXX, M. W. M. C. V. A. C., F.. F.. Listom zo dňa 23.3.1992, doručeným
žalovanému dňa 24.3.1992, požiadala žalobkyňa žalovaného o zaplatenie finančnej náhrady podľa
zákona č. 87/1991 Zbierky za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať. Žiadala o vyplatenie finančnejnáhrady za dom č. XX vrátane príslušenstva, t.j. skladov a drobných stavieb a pozemok parc. č. XX
o výmere 675 m2, mlyn na mastek a triediareň masteku, chata u dolu Starobaňa, pozemok parc.
č. XX (bez pozemku, parc. č. XX/X o výmere 534 m2 a pozemku parc. č. XX/X o výmere 289 m2).

Listom zo dňa 13.4.1992 žalovaný reagoval na túto žiadosť žalobkyne zo dňa 23.3.1992. Žalovaný,
ani žalobkyňa nevedeli uviesť, kedy žalobkyni toto stanovisko bolo doručené. Žalovaný poukazoval na
to, že určite jej doručené bolo, aj keď nie je možné zistiť kedy, pretože v jej liste zo dňa 13.5.1992,
doručené žalovanému dňa 15.5.1992, reagovala na list žalovaného práve zo dňa 13.4.1992, takže v
čase jeho písania už mala vedomosť o zamietajúcom stanovisku žalovaného. Zo znenia tohto listu

vyplýva, že žiadosti nevyhovel. V zamietajúcom stanovisku uviedol, že sa odvoláva na jej podanie zo
dňa 23.3.1992 a s poľutovaním oznámil, že zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách
reštitúciu konfiškovaného majetku neumožňuje. Odškodnenia za odňatý majetok sa môže domáhať iba
postupom uvedeným v § 31 zákona č. 87/1991 Zb., t.j. protestom prokurátora, ale len v prípade splnenia
nasledovných podmienok - rozhodnutie o konfiškácii majetku bolo vydané v rozhodnom období, t.j. v
období od 25.2.1948 do 1.1.1990 a bolo vydané v rozpore so zákonmi a inými právnymi predpismi a

smerovalo k politickej perzekúcii alebo k zvýhodneniu z politických dôvodov. Na zamietajúcu odpoveď
žalovaného opätovne zareagovala žalobkyňa listom zo dňa 13.5.1992, doručeným žalovanému dňa
15.5.1992. Na tento jej list zareagoval žalovaný listom zo dňa 15.7.1992. Žalobkyňa opätovne listom
zo dňa 11.12.1995 doručeným žalovanému dňa 13.12.1995 reagovala na zamietajúce stanovisko
žalovaného na jej žiadosť o vyplatenie finančnej náhrady. Žalovaný zareagoval na tento list listom zo

dňa 30.5.1996. Žalobkyňa listom zo dňa 17.9.1996, doručeným žalovanému dňa 25.9.1996, opakovane
žiadala prehodnotiť zamietajúce stanovisko žalovaného vo veci vyplatenia finančnej náhrady. Na to
zareagoval žalovaný listom zo dňa 10.2.1997. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 1 ods. 1, § 2 ods.
1, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 13 ods. 1, 3, 4, 5, 6 zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách účinného 1. aprílom 1991 v znení zákona č. 267/1992 Zb.

účinného 10. júnom 1992, v znení zákona č. 264/1992 Zb. účinného 1. januárom
1993, zákona č. 54/1993 Z.z. účinného 23. júlom 1993, § 4 ods. 1, § 8 ods. 3 zákona č. 319/1991 Zb.
o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií a dospel k záveru, že žiadosť žalobkyne o vyplatenie
finančnej náhrady za nehnuteľnosti, ktoré jej nemožno vydať podľa § 13 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb.

zo dňa 23.3.1992, doručená žalovanému dňa 24.3.1992, je prvou žiadosťou o poskytnutie finančnej
náhrady; všetky ostatné žiadosti žalobkyne adresované žalovanému, bez ohľadu na ich názov, znenie,
považoval iba za opakované listy žalobkyne žalovanému. Táto žiadosť bola podaná podľa § 13 ods. 3
zákona č. 87/1991 Zb. v zákonnej jednoročnej lehote odo dňa účinnosti zákona č. 87/1991 Zb., t.j. od
1.4.1991 do 10.4.1992. Žalovaný na základe tejto žiadosti žalobkyne podľa § 13 ods. 4 cit. zákona jej

v lehote 6 mesiacov od doručenia žiadosti (do 24.9.1992) neposkytol finančnú náhradu. Naopak listom
zo dňa 13.4.1992 zamietol žiadosť žalobkyne o vyplatenie finančnej náhrady. Žalobkyňa návrh, ktorým
sa domáhala zaplatenia finančnej náhrady súdnou cestou, podala na súd dňa 10.7.1995. O trovách
konania rozhodol podľa §255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania
z dôvodu, že si ich náhradu neuplatnil, pretože mu trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa, žiadala po
zopakovaní a doplnení dokazovania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe
vyhovieť v celom rozsahu a priznať jej náhradu trov konania vo výške 100 %. Odvolanie odôvodnila
tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napadnutý
rozsudok neobsahuje žiadny dôvod zamietnutia žaloby. Medzi stranami bolo sporné, či je žalobkyňa
oprávnenou osobou na domáhanie sa vyplatenia finančnej náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nemožno
vydať; ďalej či právny titul, na základe ktorého prešli nehnuteľnosti do vlastníctva štátu, je predmetom
zmiernenia niektorých majetkových krívd v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. a či nárok žalobkyne

podlieha preklúzii. Tieto otázky sú podstatné aj podľa názoru odvolacieho súdu uvedeného v uznesení
8Co/717/2013-289 zo dňa 17.8.2017, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie na základe ním zisteného skutkového stavu však
neprijal vo vzťahu k týmto zásadným otázkam konania žiadne relevantné skutkové a právne závery,
ktorými by zamietnutie žaloby odôvodnil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia len konštatoval,

že list žalobkyne zo dňa 23.3.1992 považuje za prvú žiadosť o poskytnutie finančnej náhrady a všetky
ostatné žiadosti žalobkyne považoval bez ohľadu na ich názov, znenie, za opakované listy žalobkyne
žalovanému, avšak tento čiastkový hodnotiaci úsudok nepremietol do žiadneho právneho záveru,
resp. súd prvej inštancie ani neuviedol, že na základe tejto skutočnosti žalobu zamieta. Namietala,že súd prvej inštancie porušil jej právo na spravodlivý súdny proces, keď v
odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal ani s jednou otázkou, podstatnou pre rozhodnutie vo veci
samej, a fakticky ani neuviedol dôvod zamietnutia žaloby. Odvolanie odôvodnila aj tým, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď ustálil, že
list žalovaného zo dňa 13.4.1992 bol zamietavým stanoviskom žalovaného. Napriek tomu, že týmto
listom žalovaného nebolo žiadosti žalobkyne vyhovené, nemožno dospieť k záveru (berúc do úvahy
obsah tohto listu), že týmto listom bola žiadosť žalobkyne zamietnutá riadne resp. v súlade so zák.
č. 319/1991 Zb. Z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu, podľa jej názoru vyplýva záver, že

konečným a riadnym zamietavým stanoviskom žalovaného bol list zo dňa 30.5.1996, keďže až v
tomto liste sa žalovaný zaoberal skutočnosťou vyhlásenia otca žalobkyne M. C. za mŕtveho. Žalovaný
pri stanoviskách adresovaných pred 30.5.1996 nepostupoval v súlade so zák. č. 319/1991 Zb.,
pretože neprebehlo riadne preskúmanie žiadosti žalobkyne a žalobkyňa nebola vyzvaná na doplnenie
potrebných skutočností. Jej nárok preto nie je prekludovaný. Svoje ďalšie listy, adresované žalovanému
po 13.4.1992, žalobkyňa nepovažuje za opakované, ale vychádzajúc z ich obsahu, za listy, v ktorých

upozorňuje žalovaného na nedostatky v konaní o jej žiadosti. Zdôraznila, že súd prvej inštancie napriek
vykonanému dokazovaniu neuviedol, prečo považoval za konečné zamietavé stanovisko žalovaného
list zo dňa 13.4.1992 a nie list zo dňa 30.5.1996, pričom táto skutočnosť má nesporne význam vo vzťahu
riešenia otázky preklúzie nároku žalobkyne. Ďalej uviedla, že v konaní preukázala aj svoju aktívnu
legitimáciu a aplikovateľnosť zák. č. 87/1991 Zb. a poukázala na svoje vyjadrenie zo dňa 26.4.2013,

ktoré považuje za jej komplexné, skutkové a právne zhrnutie vo veci. Ďalej namietala, že súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď nevykonal
ňou navrhnuté znalecké dokazovanie za účelom ustálenia výšky finančnej náhrady, ktorá jej prináleží
za nehnuteľnosti, ktoré jej nemožno vydať. Pokiaľ súd prvej inštancie v priebehu konania oboznámil
žalobkyňu s právnym názorom, že za účinnosti Civilného sporového poriadku by mala súdu predložiť

znalecký posudok, namietala, že takýto postup, ktorým súd povinnosť znaleckého dokazovania prenášal
na žalobkyňu, nie je správny. Navrhla odvolaciemu súdu, aby v súlade s § 384 ods. 1 C.s.p. zopakoval
dokazovanie za účelom preskúmania listovej komunikácie žalobkyne a žalovaného a ustálenia spornej
skutočnosti, ktorý z listov žalovaného je možné považovať za riadne konečné zamietavé stanovisko
v konaní o posudzovaní jej žiadosti o zaplatenie finančnej náhrady a taktiež zopakovať dokazovanie

za účelom vyriešenia a následného právneho posúdenia ďalších pre rozhodnutie zásadných otázok v
konaní, a to aktívnej legitimácie žalobkyne, a či právny titul, na základe ktorého prešli nehnuteľnosti do
vlastníctva štátu, je predmetom zmiernenia niektorých majetkových krívd v zmysle zákona č. 87/1991
Zb. Ak by odvolací súd po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že jej žaloba bola podaná dôvodne,
navrhla doplniť dokazovanie aj nariadením znaleckého dokazovania za účelom určenia sumy finančnej

náhrady za nehnuteľnosti, ktoré jej nemožno vydať. Na účely zopakovania a doplnenia dokazovania
navrhla odvolaciemu súdu nariadiť pojednávanie.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Podľa jeho názoru sa prvoinštančný súd v rozsudku riadne a presvedčivo

vysporiadal so spornou otázkou preklúzie nároku žalobkyne a po skonštatovaní preklúzie nemal dôvod
ďalej sa zaoberať aktívnou legitimáciou žalobkyne, ako aj inými spornými otázkami. Neporušil preto
právo žalobkyne na spravodlivý proces. Súd ustálil, že žiadosť žalobkyne zo dňa 23.3.1992 bola prvou
žiadosťou o poskytnutie finančnej náhrady a táto bola v súlade s ust. § 13 ods. 3 zák. č. 87/1991 Zb.
podaná v jednoročnej lehote odo dňa účinnosti tohto zákona, t.j. od 1.4.1991 do 10.4.1992. Zo spisu, ako

aj z vykonaného dokazovania je nesporné, že ďalšie žiadosti žalobkyne o vyplatenie finančnej náhrady
boli len opakovanými žiadosťami podanými po zákonom stanovenej lehote. Taktiež je nesporné, že
žalovaný neposkytol v lehote 6 mesiacov žalobkyni finančnú náhradu v zmysle § 13 ods. 4 cit. zákona.
Súd ďalej skonštatoval, že žalovaný listom zo dňa 13.4.1992 zamietol žiadosť žalobkyne o vyplatenie
finančnej náhrady, pričom táto podala žalobu na súd až dňa 10.7.1995, t.j. po uplynutí prekluzívnej

lehoty v zmysle § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. Prvoinštančný súd sa teda riadne a presvedčivo
vysporiadal s otázkou začiatku plynutia prekluzívnej lehoty a jej uplynutím. Nestotožnil sa s tvrdením
žalobkyne, že nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností
(znaleckého dokazovania) boli porušené práva žalobkyne prvoinštančným súdom. Keďže bolo v konaní
súdom ustálené, že nárok žalobkyne je prekludovaný, je prípadné znalecké dokazovanie na zistenie

výšky finančnej náhrady jednoznačne nedôvodné a nehospodárne, čo bolo súdom prvej inštancie aj
riadne odôvodnené v bode 11. napadnutého rozsudku.4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrvala na svojom odvolaní a námietkam v
ňom uvedených a poukázala na to, že výslovný záver o preklúzii jej nároku v rozsudku súdu
prvej inštancie absentuje a z toho dôvodu považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že zotrváva na svojej
argumentácii uvedenej v predchádzajúcom vyjadrení.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a

v medziach odvolacích dôvodov, ktorým je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné.

7. Žalobkyňa sa v konaní domáhala proti žalovanému zaplatenia finančnej náhrady v

sume 30.000 Eur za nehnuteľnosti, ktoré jej nemožno vydať, a to z dôvodu, že nehnuteľnosti patrili
jej otcovi M. C. a boli skonfiškované Výmerom Okresného národného výboru v Hnúšti č. 23735/1946
zo dňa 14.9.1946 a odvolacím potvrdzujúcim výmerom Krajského národného výboru v Banskej Bystrici
č. 562-28/7-1949-VIII/1 zo dňa 15.8.1949 podľa Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb., avšak
v danom prípade je potrebné tento právny titul, na základe ktorého prešlo vlastníctvo predmetných

nehnuteľností na štát, posudzovať ako dôvod reštitúcie prevzatia vecí štátom bez právneho dôvodu v
zmysle § 6 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb., pretože na konfiškačné výmery je potrebné pozerať, akoby neboli
vydané vzhľadom na to, že jej otec bol ešte pred vydaním konfiškačného výmeru a pred účinnosťou
Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. dňa 25.10.1945 už mŕtvy, a preto nemohlo dôjsť v čase
vydania konfiškačného výmeru dňa 14.9.1946 k splneniu podmienok pre konfiškáciu majetku jej otca

a tak ani nemohlo zo zákona dôjsť k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát. Žalovaný v
konaní namietal, že štát neprevzal vec bez právneho dôvodu v zmysle § 6 ods. 2 zák. č. 87/2001
Zb., pretože majetok bol prevzatý do vlastníctva štátu v zmysle Dekrétu prezidenta republiky č.
108/1945 Sb. o konfiškácii nepriateľského majetku a fondoch národnej obnovy zo dňa 25.10.1945,
ktorý Dekrét prezidenta republiky nespadá do rozhodného obdobia, ale do povojnového obdobia, a

nebol poňatý do reštitučných právnych predpisov. Predmetné výmery Okresného národného výboru
v Hnúšti a odvolacieho Krajského národného výboru v Banskej Bystrici sú správne akty, na základe
ktorých bol majetok M. C. skonfiškovaný bez náhrady podľa § 1 tohto Dekrétu prezidenta republiky
a taktiež namietal, že nedôvodná je námietka žalobkyne, že v čase vydania konfiškačného výmeru
dňa 14.9.1946 už jej otec M. C. D., G. M. C. bol vyhlásený za mŕtveho až uznesením Ľudového

súdu v Hnúšti zo dňa 15.10.1956 ku dňu X.X.XXXX; v čase vydania konfiškačného výmeru nebol
preukázateľne mŕtvy, nachádzal sa iba na neznámom mieste. Oba výmery boli doručované i manželke
M. C. V. M. C., ktorý sa v tom čase nachádzal na neznámom mieste, výmery sa doručili uplynutím
lehoty na ich prevzatie. Majetok bol skonfiškovaný bez náhrady na základe Dekrétu prezidenta republiky
č. 108/1945 Sb., v dôsledku čoho došlo k prechodu vlastníckeho práva na štát zo zákona ku dňu

účinnosti dekrétu 25.10.1945, t.j. pred rozhodným obdobím, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 87/1991
Zb., a preto žalobkyňa nemá nárok na poskytnutie finančnej náhrady. Žalovaný vo veci namietal
aj preklúziu žalobkyňou uplatneného nároku, ďalej, že žalobkyňa nepreukázala, že je oprávnenou
osobou na uplatnenie predmetného nároku, ako aj nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v
konaní. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 8C/201/1995-263 zo dňa 23.5.2013, ktorým

žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaný nie je v konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom. V
dôsledku podania odvolania žalobkyňou proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie Krajský súd
v Bratislave uznesením č.k. 8Co/717/2013-289 zo dňa 17.8.2017 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že dospel k záveru, že nositeľom povinnosti vyplatiť
finančnú náhradu za nehnuteľnosti, ktoré oprávnenej osobe nemožno vydať, za účelom zmiernenia

niektorých majetkových a iných krívd, na ktoré sa vzťahuje zák. č. 187/1991 Zb., je Ministerstvo financií
SR a vzhľadom na to je aj subjektom pasívne legitimovaným v konaní o zaplatenie tejto finančnej
náhrady.Odvolacísúduzavrel,žesúdprvejinštanciesvojzáveronedostatkupasívnejvecnejlegitimácie
žalovaného v konaní založil na nesprávnom právnom posúdení veci, pre ktoré sa ďalšími podstatným
stránkami vo veci samej a ďalšími námietkami žalovaného, týkajúcimi sa preklúzie predmetného nároku;

v skutočnosti, či právny titul, na základe ktorého prešli nehnuteľnosti do vlastníctva štátu, je predmetom
zmiernenia niektorých majetkových krívd v zmysle zák. č. 87/1991 Zb.; ako aj či žalobkyňa je osobou
oprávnenou na domáhanie sa vyplatenia finančnej náhrady podľa uvedeného zákona, nezaoberal. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že v ďalšom konaní sa súd prvejinštancie ako s prvou z ďalších otázok podstatných pre rozhodnutie vo veci samej zaoberal žalovaným
namietanou preklúziou žalobkyňou uplatneného nároku, keď dokazovanie vykonal najmä listinnými
dôkazmi preukazujúcimi komunikáciu medzi stranami, týkajúcu sa žiadosti žalobkyne o zaplatenie

finančnej náhrady adresovanej žalovanému a reakcie žalovaného na túto žiadosť žalobkyne. I keď súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol výslovne, že žalobu žalobkyne zamietol
z dôvodu, že bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty stanovenej v § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991
Zb., z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je dostatočne zrejmé, že práve táto skutočnosť
bola dôvodom zamietnutia žaloby, keď súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil,

že žiadosť žalobkyne zo dňa 23.3.1992, doručená žalovanému dňa 24.3.1992, je prvou žiadosťou o
poskytnutie finančnej náhrady, ktorá bola podaná v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 13 ods. 3 zák.
č. 87/1991 Zb. a ostatné žiadosti žalobkyne boli opakované listy žalovanému, pritom žalovaný v lehote 6
mesiacov od doručenia žiadosti v zmysle § 13 ods. 4 cit. zákona neposkytol žalobkyni finančnú náhradu,
ale listom zo dňa 13.4.1992 žiadosť žalobkyne o vyplatenie finančnej náhrady zamietol a žalobkyňa
návrh na súd podala dňa 10.7.1995. Z odôvodnenia rozhodnutia súdom prvej inštancie je zrejmé, že na

zistený skutkový stav aplikoval okrem iného aj ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb., upravujúce možnosť
oprávnenej osoby domáhať sa priznania svojho nároku na súde v lehote jedného roka od doručenia
zamietavého stanoviska orgánu oprávneného uspokojiť jej nárok, pokiaľ osobitný predpis neustanovuje
inak, pričom z vyššie uvedených záverov súdu prvej inštancie vyplýva aj záver o nedodržaní žalobkyňou
tejto zákonom stanovenej lehoty na podanie žaloby na súde, keď ako zamietavé stanovisko orgánu

oprávneného uspokojiť jej nárok posúdil list žalovaného zo dňa 13.4.1992.

8. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že správne súd prvej inštancie ustálil, že list žalovaného
adresovaný žalobkyni zo dňa 13.4.1992, ktorým odpovedal na žiadosť žalobkyne zo dňa 23.3.1992, je
jeho zamietavým stanoviskom, keď týmto listom oznámil žalobkyni svoje stanovisko, že zák. č. 87/1991

Zbierkyomimosúdnychrehabilitáciáchreštitúciukonfiškovanéhomajetkuneumožňuje,zároveňuviedol,
že odškodnenia za odňatý majetok sa môže domáhať iba postupom uvedeným v § 31 zák. č. 87/1991
Zb., a to protestom prokurátora a uviedol aj podmienky, splnenie ktorých tento postup vyžaduje.
Zároveň žalobkyni vyjadril ľútosť, že jej nemôže oznámiť priaznivejšiu správu a v prílohe vrátil zaslané
doklady. Z uvedeného obsahu tohto listu vyplýva aj podľa názoru odvolacieho súdu, že žalovaný v ňom

jednoznačne vyjadril svoje zamietavé stanovisko k žiadosti žalobkyne. Na toto zamietavé stanovisko
žalovaného reagovala žalobkyňa listom zo dňa 13.5.1992, v ktorom uviedla, že dôvod zamietnutia jej
žiadosti uvedený žalovaným považuje za irelevantný a poukázala na to, že v danom prípade štát odobral
majetok mŕtvemu občanovi. Žalovaný v ďalšom svojom liste zo dňa 15.7.1992, adresovanom žalobkyni,
uviedol, že na jej predchádzajúce žiadosti jej dal odpovede a vysvetlenia vo svojich predchádzajúcich

listoch, vyjadril sa k jej námietkam k jeho usmerneniu, týkajúceho sa možnosti odškodnenia postupom
spočívajúcom v podaní protestu prokurátora a zároveň ju ubezpečil, že s obsahom jej žiadosti sa
dôsledne oboznámil, avšak je povinný pri posudzovaní žiadostí občanov o
finančnú náhradu dôsledne rešpektovať príslušné zákony. Ďalej aj týmto listom znovu oznámil žalobkyni
svoje predchádzajúce stanovisko, že zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách reštitúciu

konfiškovaného majetku podľa Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb.
neumožňuje. Ďalším listom zo dňa 11.12.1995 žalobkyňa žiadala žalovaného o prehodnotenie jeho
predchádzajúceho stanoviska, na základe čoho žalovaný listom zo dňa 30.5.1996 oznámil žalobkyni, že
trvá na svojom odmietavom stanovisku, ktoré jej bolo oznámené jeho listami z 29.11.1991, 13.4.1992
a 15.7.1992. Nedôvodne žalobkyňa v odvolaní namieta, že za konečné a riadne zamietavé stanovisko

žalovaného možno považovať list zo dňa 30.5.1996, keďže až v tomto liste sa žalovaný zaoberal
skutočnosťou vyhlásenia otca žalobkyne za mŕtveho a pri predchádzajúcich stanoviskách nepostupoval
v súlade so zák. č. 319/1991 Zb., pretože neprebehlo riadne preskúmanie žiadosti žalobkyne a nebola
vyzvaná na doplnenie potrebných skutočností. Z obsahu listov žalobkyne, adresovaných žalovanému
vyplýva, že o vyplatenie finančnej náhrady požiadala žiadosťou zo dňa 23.3.1992 a ďalšími žiadosťami

požadovala od žalovaného prehodnotenie jeho pôvodného stanoviska, pričom žalovaný aj v ďalších
svojich listoch zotrval na svojom pôvodnom stanovisku, oznámenom žalobkyni jeho listom zo dňa
13.4.1992. Z uvedenej korešpondencie tiež nevyplýva, že by pôvodná žiadosť žalobkyne bola neúplná,
na základe čoho by mala byť vyzvaná na jej doplnenie. I keď žalobkyňa v ďalších listoch uvádzala aj
ďalšie skutočnosti, tieto nemali žiaden vplyv na posúdenie ňou uplatneného nároku žalovaným, keďže

svoje pôvodné stanovisko nezmenil a aj v ďalších listoch po oboznámení sa aj s ďalšími žalobkyňou
uvádzanými skutočnosťami zotrval na svojom pôvodnom stanovisku. Odvolací súd preto dospel k
záveru, že žalovaný, keďže v lehote 6 mesiacov od doručenia žiadosti žalobkyne jej neposkytol finančnú
náhradu, splnil si svoju povinnosť oznámiť jej svoje zamietavé stanovisko listom zo dňa 13.4.1992, naktorú skutočnosť nemajú žiaden vplyv jeho ďalšie listy, ktorými v snahe pomôcť žalobkyni ju informoval o
možnosti iného postupu, prípadne opätovne vysvetľoval svoje pôvodné stanovisko aj z hľadiska ďalších
skutočností uvádzaných žalobkyňou v jej ďalších listoch.

9. Vzhľadom na uvedené odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalobkyne, že súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ ide o
odôvodnenie napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa dôsledne
neriadilust.§220ods.2C.s.p.,keďnáležitenevysvetlilsvojeprávnezávery,kuktorýmdospelnazáklade

vykonaného dokazovania a neuviedol výslovne, že dôvodom zamietnutia žaloby bolo nedodržanie
žalobkyňou zákonom stanovenej lehoty na uplatnenie jej nároku na súde podľa § 8 ods. 3 zák. č.
319/1991 Zb., avšak tento dôvod zamietnutia žaloby je dostatočne zrejmý z celého obsahu odôvodnenia
rozhodnutia, čo vyplynulo aj z odvolania žalobkyne, v ktorom okrem iného aj na tento dôvod reagovala.
Súdprvejinštancievodôvodnenírozhodnutiauviedolpodstatnýobsahprednesov anámietoksporových
strán; dôkazy, ktoré vykonal; príslušné zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval po právnej

stránke; skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ktoré považoval za podstatné pre rozhodnutie,
ktorým žalobu zamietol a uviedol aj dôvody, pre ktoré nevykonal žalobkyňou navrhnuté znalecké
dokazovanie. Vzhľadom na to je odôvodnenie napadnutého rozsudku dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov a dôvodu
zamietnutia žaloby, keď proti týmto aj žalobkyňa mohla náležite skutkovo a právne argumentovať, a

preto v tejto súvislosti bolo zachované jej základné právo na spravodlivý súdny proces a nebola jej
odňatá možnosť konať pred súdom. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať
za zjavne neodôvodnené.

10. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že na základe žalovaným vznesených námietok preklúzie

predmetného nároku žalobkyne, jeho premlčania podľa Občianskeho zákonníka na pojednávaní dňa
15.2.2018, nesprávne súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 8 ods. 3 zák. č.
319/1991 Zb. v znení zák. č. 492/1992 Zb. účinného od 27.10.1992, keď z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že zamietavé stanovisko žalovaného listom zo dňa 13.4.1992 bolo doručené žalobkyni
najneskôr dňa 13.5.1992, na ktorú skutočnosť dôvodne poukazoval žalovaný, a teda toto stanovisko

jej bolo doručené ešte pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia, a preto doručením
zamietavého stanoviska žalovaného žalobkyni nemohla žalobkyni začať plynúť lehota na uplatnenie
jej nároku na súde v zmysle tohto ustanovenia. Vzhľadom na to si žalobkyňa mohla svoje právo na
zaplatenie finančnej náhrady za nehnuteľnosti, ktoré jej nemožno vydať, uplatniť na súde vo všeobecnej
premlčacej trojročnej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, ktorú skutočnosť žalobkyňa aj

namietala v prvoinštančnom konaní vo svojom písomnom podaní zo dňa 5.3.2012, avšak nesprávne
ustálila počiatok tejto lehoty od októbra 1992 a jej koniec do októbra 1995. V zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý
raz. V danom prípade žalobkyňa obdržala zamietavé stanovisko žalovaného najneskôr dňa 13.5.1992,
keď na toto stanovisko žalovaného reagovala svojím listom zo dňa 13.5.1992. Vzhľadom na to svoje

právo mohla na súde po prvýkrát uplatniť dňa 14.5.1992 a trojročná premlčacia doba uplynula dňom
14.5.1995 a žalobkyňa si svoje právo uplatnila na súde žalobou dňa 10.7.1995 po uplynutí premlčacej
doby. Dôvodne preto žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania.

11. Vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania žalovaným, irelevantné sú námietky

žalobkyne uvedené v jej odvolaní, týkajúce sa ďalších otázok sporných medzi stranami, a to či
je žalobkyňa oprávnenou osobou na domáhanie sa vyplatenia finančnej náhrady a či právny titul,
na základe ktorého prešli nehnuteľnosti do vlastníctva štátu, je predmetom zmiernenia niektorých
majetkových krívd v zmysle zákona č. 87/1991 Zb., ako aj námietky týkajúce sa nevykonania súdom
prvej inštancie ňou navrhnutého znaleckého dokazovania za účelom ustálenia výšky finančnej náhrady.

12. Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukázala aj na skutočnosť, že jej otec bol vyhlásený za mŕtveho, s
ktorouskutočnosťousažalovanýzaoberalažvjeholistezodňa30.5.1996.Tátoskutočnosťvšaknemala
žiaden vplyv na posúdenie dôvodnosti žiadosti žalobkyne o finančnú náhradu a na pôvodné zamietavé
stanovisko žalovaného, ktoré bolo žalobkyni doručené najneskôr dňa 13.5.1992. Odvolací súd však

v tejto súvislosti považuje za potrebné nad rámec odvolacích námietok poukázať aj na to, že otec
žalobkyne M. C. bol vyhlásený za mŕtveho uznesením Ľudového súdu v Hnúšti dňa 6.10.1956, pričom
za deň smrti bol určený deň X.X.XXXX. Dôvodne preto žalovaný v prvoinštančnom konaní namietal, že
v čase vydania konfiškačného výmeru dňa 14.9.1946 M. C. nebol preukázateľne mŕtvy, nachádzal saiba na neznámom mieste, pričom vo výmere zo dňa 15.8.1949 Krajský národný výbor v Banskej Bystrici
konštatoval, že M. C. bol v tom čase nezvestný a oba výmery boli doručované M. C., t.č. na neznámom
mieste,avzhľadomnato,žesavčasedoručovaniavýmerovnachádzalnaneznámommieste,uplynutím

lehoty na prevzatie výmerov sa stali právoplatnými a nešlo preto o ničotné právne akty, na základe
ktorých nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na štát ako tvrdila žalobkyňa. Podľa názoru odvolacieho
súdu rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho je konštitutívnym rozhodnutím o osobnom stave a pôsobí
ex nunc a nemá spätnú účinnosť, pričom výnimkou z tejto zásady je ust. § 460 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktoré špeciálne upravuje okamih nadobudnutia dedičstva dedičmi a prisudzuje rozsudku

o vyhlásení za mŕtveho, pokiaľ ide o okamih nadobudnutia dedičstva, účinky ex tunc. Uvedený záver
vyplýva z rozhodnutia Nejvyššího soudu, 33 Odo 240/2005 ČR, v ktorom konštatoval, že spôsobilosť
fyzickejosoby,ktorábolavyhlásenázamŕtvu,maťprávaapovinnostizanikáprávoplatnosťourozsudkuo
vyhlásení za mŕtveho; avšak dedičstvo po tejto osobe sa nadobúda dňom, ktorý je v rozsudku označený
ako deň jej smrti.

13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý
spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v
ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v

spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní trovy nevznikli.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).