Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. august 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoP/26/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119207502
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Kalináková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8119207502.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a členov

senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci navrhovateľky: H. Z., J..
XX.XX.XXXX, G. X. XX, proti povinnému z platenia výživného: K. Z., J.. XX.XX.XXXX, G. X. XX, právne
zastúpený JUDr. Kristínou Malou Piovarčíovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, v konaní
o zvýšenie výživného pre plnoleté dieťa, o odvolaní povinnej osoby z platenia výživného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 29Pc/31/2019-359 zo dňa 15.11.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Navrhovateľka sa podaným návrhom na začatie konania domáha zmeny rozsahu výživného zo sumy
50,- Eur na sumu 300,- Eur. Poukazuje na to, že došlo k podstatnej zmene pomerov na strane jej ako
oprávnenej z výživného, rovnako tak na strane otca, ktorý je osobou povinnou z platenia výživného

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že cit.:

„I. mení rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8CoP/270/2009-165 zo dňa 16.12.2009 vo výroku
o výživnom pre navrhovateľku tak, že zvyšuje výživné zo strany odporcu - povinného z výživného pre
navrhovateľku zo sumy 50 Eur na 200 Eur mesačne, ktoré je odporca - povinný z výživného platiť k

rukám navrhovateľky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred od 01.05.2019 opakovane do budúcna,

II. dlžné výživné zo strany odporcu - povinného z výživného pre navrhovateľku za obdobie od 01.05.2019
do 30.11.2021 vo výške 4 650 Eur je odporca - povinný z výživného zaplatiť do 3 mesiacov od
právoplatnosti tohto rozsudku,

III. v prevyšujúcej časti návrh zamieta,

IV. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 78 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 5, § 75 ods.
1, § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „zákona o rodine“), § 232 ods. 3 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

4. Súd rozsudkom č.k. 29Pc/31/2019-140 zo dňa 25.06.2020 zvýšil výživné zo strany povinného z
výživného pre navrhovateľku zo sumy 50 Eur na 300 Eur od 01.05.2019 opakovane do budúcna. Dlžné
výživné za obdobie od 01.05.2019 do 30.06.2020 vo výške 3.500 Eur uložil povinnému zaplatiť do 60
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Konanie v časti o zvýšenie výživného za obdobie od 18.04.2019

do 30.04.2019 zastavil. Proti rozsudku podal odvolanie povinný z výživného. Krajský súd uznesením č.
k. 21CoP/142/2020-193 zo dňa 29.04.2021 zrušil rozsudok s výnimkou výroku III. a v rozsahu zrušenia
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Po vrátení veci na súd prvej inštancie, súd doplnil dokazovanie potvrdeniami z Y. W. o štúdiu,
študijných výsledkoch, o ubytovaní a o možnostiach ubytovania navrhovateľky, lustráciou v sociálnej

poisťovni o jej zamestnaní, potvrdením o príjme navrhovateľky, ako aj povinného z výživného, daňovým
priznaným, čestnými vyhláseniami, ako aj ďalším spisovým materiálom.

6. Súd nezistil dôvody pre nepriznanie výživy v rozpore s dobrými mravmi na strane navrhovateľky.
Konštatoval, že nepochybne bolo preukázané, že navrhovateľka naďalej študuje, aj keď je štúdium

dlhšie, súd zohľadnil predovšetkým skutočnosť, že povinný z výživného veľmi nepravidelne a veľmi
nízkou sumou prispieva na výživu navrhovateľky, ktorá oprávnene bola nútená si privyrábať na
svoje štúdium, keďže výživné zo strany matky jej na štúdium nepostačovalo. Súd nezohľadnil
výdavok navrhovateľky na ubytovanie, keďže pokiaľ by požiadala o internát, ktorý by s veľkou
pravdepodobnosťou dostala, platila by 80,- Eur. Čo sa týka povinného z výživného, aj keď sa snaží tvrdiť,

že v súčasnosti má príjem len z invalidného dôchodku a nemá žiadne príjmy, súd na to neprihliadal a
zotrváva na názore, že jeho postoj vo vzťahu k finančnej sume, ktorú získal v roku 2011 bol nanajvýš
nezodpovedný, čo potvrdil vo svojich vyjadreniach aj povinný z výživného. Finančné prostriedky
investoval do podnikania, s ktorým nemal žiadne skúsenosti, žiadne vzdelanie, bol v cudzej krajine. Súc
si vedomý skutočnosti, že vzhľadom na poškodenie svojho zdravia už nikdy nebude môcť manuálne

pracovať a taktiež súc si vedomý vyživovacích povinností, resp. vyživovacej povinnosti minimálne k
navrhovateľke. Za situácie, kedy naďalej poberá invalidný dôchodok, mohol povinný z výživného žiť
relatívne bezpečne, finančne zabezpečený po niekoľko desiatok rokov s tým, že by tu bola aj naďalej
jeho schopnosť platiť výživné, pričom samozrejme táto povinnosť by bola len dočasná. Zakupovanie
luxusných vozidiel, investovanie do podnikania, výdavky na dovolenky a financovanie priateľky, ktorá

je nezamestnaná, však takýmito zodpovednými výdavkami nie sú. Súd na nich nemohol prihliadať a
napriek dobe, ktorá uplynula od získania odškodnenia, vzhľadom na samotnú výšku odškodnenia, súd
vychádzal z toho, že konanie povinného z výživného bolo ľahkovážne a vlastným konaním sa pripravil
o finančný prospech. Súd taktiež nezohľadnil jeho tvrdenia, že vracal neustále čoraz vyššie prostriedky
rodinným príslušníkom, pričom matematicky sumy nesedeli a podľa súdu išlo o účelové vyrábanie

akýchsi dlhov a sanovanie prevodov finančných prostriedkov na Slovensko zo strany povinného z
výživného takýmito čestnými prehláseniami. Súd teda vychádzal z toho, že pokiaľ matka navrhovateľky
jej prispieva sumou 200,- eur mesačne, keďže nezabezpečuje už osobnú starostlivosť, s takouto istou
sumou sa má podieľať aj otec navrhovateľky a preto určil výživné od mája 2019, tak ako je v súčasnosti
určený začiatok zvýšenia výživného. V danom čase navrhovateľka bola študentkou, nebolo preukázané,

že by mala dlhodobo prerušené štúdium. V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol. Určením výživného
spätne od mája 2019 do konca novembra 2021 vznikol povinnému z výživného dlh na výživnom, ktorý
mu súd povolil zaplatiť v lehote troch mesiacov, vzhľadom k tomu, že navrhovateľka už v tomto školskom
roku by mala ukončiť svoje štúdium.

7. O trovách konania rozhodol súd v súlade s ustanovením § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného
mimosporového poriadku (CMP), podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

III. Obsah odvolania povinného z platenia výživného a vyjadrení k odvolaniu

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie povinný z platenia výživného
(ďalej aj otec navrhovateľky). Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak,ženávrhzamietne,alternatívnezvýšivýživnéprenavrhovateľkunasumu60,-eurmesačne.Povinnýz platenia výživného v odvolaní vecne argumentoval tým, že s napadnutým rozsudkom súdu prvej
inštancie v celom rozsahu nesúhlasí, lebo zvýšené výživné nezodpovedá možnostiam, schopnostiam
a majetkovým pomerom, ako ani odôvodneným potrebám navrhovateľky. Je názoru, že súd prvej

inštancie nevykonal dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove sp.zn.
21CoP/142/2020 zo dňa 29.04.2021; súd prvej inštancie neúplne a nesprávne zistil skutočný stav veci,
lebo nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré následne nesprávne právne posúdil a zároveň svoje
rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Poukázal na to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

nespĺňa základné požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle ust. § 220 ods.
2 CSP, ako aj v zmysle článku 46 Ústavy SR, teda ide o vadu súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v
jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a znamená porušenie základného práva na súdnu
ochranu, čo spôsobilo, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd
prvej inštancie nedal odpoveď na otázky nastolené v konaní, vrátane otázok nastolených v zrušujúcom

uznesení odvolacieho súdu, ktoré majú pre vec podstatný význam a objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Namietal zrejmý nerovný prístup súdu prvej inštancie k účastníkom konania, ktorý mal
vplyv aj na rozhodnutie, väčšinu tvrdení navrhovateľky mal súd prvej inštancie za preukázanú bez
toho, aby boli verifikované akýmkoľvek vo veci vykonaným dôkazom, a na druhej strane jeho tvrdenia,
ktoré preukázal dôkazmi, súd prvej inštancie komentoval ako „mal byť údajne“, „údajný....“. Súd prvej

inštancienepochybneopomenulspomenúť,žeskutočnostinepreukázaladôkazynepredložildôsledkom
nezákonného postupu súdu prvej inštancie, ktorým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď
neakceptoval dôvody na odročenie pojednávania spočívajúce v jeho akútnej hospitalizácii. Namietal,
že súd dostatočným spôsobom nevysvetlil, prečo zvýšil výživné zo sumy 50,- eur na sumu 200,- eur
mesačne a nie na sumu 300,- eur mesačne pri totožnej argumentácii uvedenej v rozsudku z júna 2020 a

v rozsudku z novembra 2021, okrem neuznania výdavku navrhovateľky na ubytovanie v sume 250,- eur
mesačne. Namietal, že súd nezistil rozpor s dobrými mravmi rovnako ako pri predošlom rozhodovaní.
Trvánatom,žezvýšenévýživnéjevhrubomrozporesdobrýmimravmi,dcéraonehoneprejavuježiaden
záujem ako by potomok o predka mal, a to aj s vedomím jeho podlomeného zdravia. Ďalej poukazuje
na to, že navrhovateľka celých 10 rokov nepožiadala o zvýšenie výživného, lebo kým skutočne mal,

prispieval jej aj nad rámec určeného výživného. Tvrdí, že navrhovateľka pracovala na úkor štúdia, čo
vyplýva z jej nedostatočných výsledkov štúdia, pre ktoré musela niekoľkokrát opakovať ročníky a svojim
nezodpovedným prístupom spôsobila nadštandardnú dĺžku vysokoškolského štúdia. Súd prvej inštancie
sa nevenoval jeho zlému zdravotnému stavu titulom invalidity, z toho plynúcich schopností a možností
pracovať, teda dosahovať príjem a tým si plniť vyživovaciu povinnosť. Nesúhlasí s tvrdeniami súdu, že

nedostatočne nepreukázal vyplatené odškodné. Súd neprihliadol na to, že od úrazu v roku 2008, kedy
ostal bez príjmu aj so starými dlhmi, cez vyplatenie odškodného v roku 2001 do súčasnosti ubehlo vyše
13 rokov, počas ktorých peniaze míňal aj bežným spôsobom života.

9. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že nesúhlasí s odvolacou argumentáciou svojho

otca. S otcom sa niekoľkokrát snažila nadviazať kontakt, avšak bezúspešne, od pobytu v M. nejavil o
ňu žiaden záujem. Otca pravidelne navštevovala v mieste trvalého bydliska po návrate z M., snažila
sa nadviazať kontakt, avšak otec ju neustále urážal a hanlivo nadával. K vyjadreniu otca, že od roku
2009 nepodala návrh na zvýšenie výživného uviedla, že s otcom sa snažila nadviazať kontakt, dohodli
sa na plnení vyživovacej povinnosti na 150,- eur mesačne, čo plnil v priebehu pol roka. Uvádza, že

počas školy si niekoľkokrát hľadala brigádu, aby nemusela od otca žiadať zvýšenie výživného, no rozvrh
hodín na školské povinnosti jej neumožňovali plnohodnotne pracovať a dokázala si privyrobiť cca 100,-
eur mesačne. Uviedla, že je študentkou vysokej školy Y. W. v X. ročníku S. štúdia, v školskom roku
2021/2022 ukončí štúdium. Zároveň pokračuje v letnom semestri na K. fakulte v roku 2022.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“),
oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď
deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickejpodobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že
odvolanie osoby povinnej z platenia výživného (otca) nie je dôvodné.

11. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo rozhodovanie o návrhu navrhovateľky na zvýšenie
výživného zo strany osoby povinnej z výživného (otca) zo sumy 50,- eur na sumu 300,- eur.

12. Predmetom odvolacieho konania s poukazom na dôvody osoby povinnej z platenia výživného
predostreté v odvolacom konaní bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol o

zvýšení výživného zo sumy 50,- eur mesačne, na sumu 200,- eur mesačne počnúc dňom 01.05.2019, a
v nadväznosti správne určil dlh na výživnom za rozhodné obdobie, keď odvolacie námietky povinného
z platenia výživného smerovali proti výške výživného určeného súdom prvej inštancie s poukazom na
zdravotné problémy osoby povinnej z platenia výživného, ktoré mu umožňujú platiť výživné nižšie, t.j.
v sume 60,- eur mesačne.

13. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

14. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutočný stav, pokiaľ ide o
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie zákonných kritérií rozhodných pre stanovenie správneho
rozsahu výživného a v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť.

15. Pokiaľ ide o zisťovanie rozhodujúcich skutočností právne významných pre posúdenie dôvodnosti
návrhu navrhovateľky na zvýšenie výživného, súd prvej inštancie v tomto smere vykonal dostatočné
dokazovanie zamerané na zistenie skutočného stavu, skutkové zistenia na základe vykonaného
dokazovania dôsledne vyhodnotil, svoje rozhodnutie aj náležite v zmysle § 220 ods. 2 CSP odôvodnil.
Keďže sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť

dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle §
387 ods. 2 CSP dodáva:

16. Odvolacia námietka povinného z platenia výživného o porušení práva na spravodlivý proces tým, že
súd prvej inštancie napadnutý rozsudok neodôvodnil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 220 CSP a

vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré prezentoval otec navrhovateľky počas
prvoinštančného konania je irelevantná.

17. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

18. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru je o.i. aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
t.j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (porovnaj napr. II.ÚS 209/04, III.ÚS 95/06, III.ÚS 206/07). Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý
proces (m. m. IV.ÚS 115/03, III.ÚS 209/04).

19. S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť
v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a
relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. Tu je však
potrebné zdôrazniť, že rozsah tejto povinnosti (majúc na mysli povinnosti súdu svoje rozhodnutie riadneodôvodniť) sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.
Ťažisko a sila presvedčivosti rozsudku spočíva práve v jeho odôvodnení, ktoré spočíva v dôslednom
vysvetlení, prečo súd rozhodol tak ako to premietol do výroku. Zákonný sudca je povinný vyjadriť dôvody

svojho rozhodnutia (lat. iudices tenetur exprimere cusam senteniae suae).

20. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách vyššie uvedeného s konštatovaním, že
táto námietka nie je dôvodná. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia spôsobom akým
mu to ukladá ustanovenie § 220 ods. 2 CSP uviedol právne posúdenie návrhu navrhovateľky, jednotlivo

uviedol dôkazy, z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal (a tie aj stručne a jasne rozviedol), stručne
opísal priebeh pojednávania ako aj obsah výpovedí účastníkov konania, následne zhrnul výsledky
dokazovania a svoje rozhodnutie o vyhovení návrhu navrhovateľky aj riadne odôvodnil. Takémuto
rozhodnutiu z obsahovej stránky nemožno nič vytknúť.

21. Skutočnosť, že sa otec navrhovateľky nestotožňuje s procesom hodnotenia dôkazov súdom prvej

inštancie neznamená porušenie práva na spravodlivý proces. Okrem takého vymedzenia obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré v odvolaní prezentoval, do tohto práva nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov, inak povedané, za porušenie tohto práva nemožno považovať neúspech v konaní
pred všeobecným súdom (porovnaj napr. I.ÚS 8/96, III.ÚS 197/02, III.ÚS 284/08 a ďalšie).

22. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd dopĺňa:

23. Podľa § 121 CMP, rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o
priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu

možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery.

24. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

25. Pre rozhodnutie o návrhu na zmenu vyživovacej povinnosti určenej predchádzajúcim právoplatným

rozhodnutím súdu je potrebné mať na zreteli ustanovenia § 230 CSP i § 78 ods. 1 zákona č.36/2005
Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“). Civilný sporový
poriadok v uvedenom ustanovení určuje, že len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednať znova (prekážka res iudicata - veci rozhodnutej). Civilný mimosporový poriadok však počíta
s prípadmi, keď nie je objektívne možné túto zásadu dodržať, konkrétne ust. § 121, ktoré umožňuje

zmenu rozsudku o výživnom, ak sa zmenili pomery. Za zmenu pomerov možno považovať okolnosti,
ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie rozsahu vyživovacej povinnosti (zásada „rebus sic
stantibus“). Pri rozhodovaní o zmene výživného na účely zisťovania pomerov je potrebné porovnať
okolnosti v čase vydania predchádzajúceho rozhodnutia s okolnosťami v čase nového rozhodnutia,
pričom predpokladom takejto zmeny je výrazná a trvalá zmena pomerov, či už na strane maloletého

dieťaťa alebo na strane povinného rodiča. Takouto zmenou môže byť podstatne vyšší vek dieťaťa a s
tým spojený nárast nevyhnutných nákladov, trvalá zmena zdravotného stavu, nástup dieťaťa do školy
vyššieho stupňa, podstatné zvýšenie či zníženie pravidelného príjmu jedného z rodičov.

26. V zmysle judikatúry je potrebné prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť

zmenu výživného. Len vtedy môžu byť dôvodom na zmenu vyživovacej povinnosti, keď sa
závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia
predchádzajúceho rozsudku. Relevantné pre rozhodnutie o podanom návrhu na zvýšenie výživného je
nielen to, či sa výrazne, trvalo, nie krátkodobo alebo nepatrne zmenili okolnosti na strane oprávneného
dieťaťa, ale aj na strane povinného rodiča, ktoré boli podkladom pre predchádzajúce rozhodnutie o

výživnom.

27. Podľa názoru odvolacieho súdu skutkové závery ohľadne pomerov osoby povinnej z plnenia
výživného, ako aj odôvodnených potrieb navrhovateľky a z toho vyplývajúcich možností a schopností
platiť výživné v súdom určenej výške na navrhovateľku obstoja, čo znamená, že správny súd prvej

inštancie stanovil výšku výživného zo strany osoby povinnej z výživného. Vyhodnotil všetky zákonné
kritéria rozhodné pre stanovenie správneho rozsahu výživného z jeho strany. Zhrnúc tieto zistenia tak
možno učiniť záver, že v čase pôvodného rozhodovania bola osoba povinná z výživného zaviazaná
prispievať na výživu navrhovateľky sumou 50,- eur mesačne, v tom čase maloletá H. navštevovala X.ročníkL.školy,príjemjejmatkypredstavoval330,-eurpriemernemesačne.Povinnýzplateniavýživného
mal ešte vyživovaciu povinnosť k synovi K., ktorý bol zverený do jeho osobnej starostlivosti, v tom čase
maloletá H. bola zverená do starostlivosti matky a rodičia si navzájom vyživovaciu povinnosť neplnili.

Povinný z platenia výživného dosahoval príjem 320,- X. v dôsledku zranenia. Otec navrhovateľky platí
výživné nepravidelne, v minulosti bol uznaný za vinného z trestného činu zanedbania povinnej výživy. Je
invalidným dôchodcom a jeho príjem je invalidný dôchodok vo výške 350-380,- eur, ktorý poberá z I. G..
Včaseposlednejúpravyotecutrpelúraz,zaktorýmuvroku2011bolovyplatenýchvoI.G.400.000,-eur.
Otec tvrdí, že s peniazmi z odškodného nedisponuje, tieto boli použité na nákup motorových vozidiel,

na obchody, investovanie do firmy a dlhy. Tvrdí, že v G. žil z odškodného aj so svojou priateľkou, ktorá
nepracovala a z týchto finančných prostriedkov ju živil, obdobne aj svojho syna, ktorý ukončil prípravu
na budúce povolanie a bol nezamestnaný.

28. Odvolací súd zo zisteného skutočného stavu súdom prvej inštancie zistil, že navrhovateľka v roku
2014 nastúpila na O. Š.Y. J. K. P. Y. W., býva v byte s ďalšou študentkou, za bývanie platí 250,- eur

mesačnezdôvodu,žeointernátvškolskomrokunepožiadala.Vškolskomroku2020/2021ukončilaX.V.
S. štúdia, jej výdavky súd prvej inštancie uviedol v bode 8. odôvodnenia. Jej otec sa nepodieľal žiadnym
spôsobom na jej výchove od poslednej úpravy výživného. Navrhovateľka síce dovŕšila plnoletosť, avšak
študuje na vysokej škole mimo miesta svojho bydliska a pripravuje sa na svoje budúce povolanie.
Od poslednej úpravy ubehlo viac ako 10 rokov, nepochybne teda došlo k nárastu jej výdavkov na

cestovné,ubytovanie,stravuastýmspojenévýdavkysoštúdiom,naktorýchsaosobapovinnázplatenia
výživného nepodieľala.

29. Odvolací súd považuje súdom prvej inštancie určenú sumu 200 Eur mesačne na navrhovateľku
za adekvátnu jej potrebám s poukazom na schopnosti a možnosti a majetkové pomery otca. Je

nepochybné, že výživné v prepočte 6,66 Eur na deň (200/30 dní) je pri aktuálnych cenách nevyhnutných
výdavkov navrhovateľky na bývanie, potraviny, drogériu, oblečenie a obuv, lieky, školné a školské
potreby primerané do takej miery, že nie je potrebné podrobne dokazovať existenciu a výšku týchto
výdavkov, ako sa domáhal povinný z platenia výživného. Prezentované výdavky na zabezpečovanie
výživy nevybočujú z rámca potrieb iných detí na rovnakom stupni školského vzdelávania, preto o ich

výške nemal pochybnosti ani odvolací súd. V súčasnej spoločenskej situácii, charakteristickej výraznou
infláciou a významným nárastom cien základných potravín, je dôvodné očakávať, že výživné bude
z veľkej časti spotrebované práve na stravné. Súd prvej inštancie správne zistil oprávnené potreby
navrhovateľky, ktoré sú primerané jej veku, nie sú nadštandardné s poukazom na jej štúdium na vysokej
škole v súvislosti s prípravou na jej budúce povolanie. Z uvedených skutočností nie sú odôvodnené

potreby navrhovateľky tým kritériom, ktoré by malo dôvodiť znížiť súdom určenú vyživovaciu povinnosť
otca.

30. V kontexte podaného odvolania povinného z platenia výživného je zrejmá námietka, že súd nezistil
rozpor s dobrými mravmi rovnako ako pri predošlom rozhodovaní, tvrdiac, že zvýšené výživné je v

hrubom rozpore s dobrými mravmi, dcéra o neho neprejavuje žiaden záujem ako by potomok o predka
mal, a to aj s vedomím jeho podlomeného zdravia. Odvolací súd konštatuje, že platenie výživného súd
prvej inštancie podrobil kategórii dobrých mravov, pričom dospel k záveru, že vzťahy medzi účastníkmi
konania sú vzájomne narušené, ide o vzájomné animozity vyplývajúce predovšetkým zo skutočnosti, že
povinný z výživného nejaví o navrhovateľku žiadny záujem a na jej výživu riadne neprispieva ani doteraz

určeným výživným. Pokiaľ ale by malo byť hodnotené, kto akým spôsobom viac porušuje dobré mravy,
jednoznačne súd uviedol, že ide o povinného z výživného, ktorý svojej dcére nepošle ani na narodeniny
alebo sviatky blahoželanie na rozdiel od navrhovateľky.

31. V nadväznosti na vyššie uvedené je zrejmé, že rodina síce má rozvrátené citové väzby medzi

jednotlivými jej členmi, avšak nie v kontexte ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Povinný z platenia
výživného chtiac či nechtiac nesie svoj podiel zodpovednosti za aktuálny vzťah s navrhovateľkou tak,
ako to naznačil súd prvej inštancie. Zhrnutím teda odvolací súd uvádza, že kategória dobrých mravov
nemá v preskúmavanej veci svoje opodstatnenie. Nebolo preukázané, že by navrhovateľka konala voči
otcovi nemorálne. Odvolací súd preto prijal záver, že v uvedenej veci nemožno aplikovať § 75 ods.

2 Zákona o rodine, a to spôsobom, ktorým by obmedzil právo navrhovateľky na výživné voči svojmu
otcovi len na nevyhnutnú mieru (argumentum a maiore ad minus), slúžiacu na uspokojovanie jej životne
nevyhnutných potrieb, odkláňajúc sa tak od štandardne aplikovaného ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine.32. Pri celkovom zhodnotení pomerov navrhovateľky je zrejmé, že táto napriek časovému predĺženiu sa
vysokoškolským štúdiom pripravuje na svoje budúce povolanie, ale vzhľadom na skutočnosť, že povinný
z výživného jej výživné pravidelne neplatí, resp. platí len minimálnu sumu a finančné prostriedky od

matky jej nepostačujú, brigádnicky si privyrába a to najmä počas prázdnin. V tomto kontexte nadväzuje
odvolací súd na námietku povinného ohľadne brigád počas vysokej školy. Odvolací súd nepripisuje tejto
námietke svoje opodstatnenie, pretože štúdium na vysokej škole je časovo náročné a objektívne môže
študentovi brániť riadne sa zamestnať a samostatne sa živiť. Do úvahy prichádza skôr len brigádnická
činnosť, ktorá slúži zväčša len na privyrobenie a zvýšenie životného štandardu uspokojovaním iných

ako životne nevyhnutných výdavkov.

33. Odvolací súd taktiež zdôrazňuje, že aj keby navrhovateľka mala príjem z brigádnickej činnosti, bolo
by absurdné do príjmov dieťaťa zahrnúť finančné prostriedky získané jeho vlastným pričinením tak, že
otec by bol súdom prakticky zbavený povinnosti platiť výživné s odôvodnením, že potreby dieťaťa sú v
plnom rozsahu uspokojené (nález ÚS ČR sp.zn. II.ÚS 3113/10 z 21.4.2011).

34. Námietky osoby povinnej z platenia výživného smerujú aj k nesprávne stanovenému rozsahu
výživného poukazujúc, že nie je v jeho schopnostiach a možnostiach platiť takto stanovené výživné.
Povinný namieta, že súd prvej inštancie sa nevenoval jeho zlému zdravotnému stavu titulom invalidity,
z toho plynúcich schopností a možností pracovať, teda dosahovať príjem a tým si plniť vyživovaciu

povinnosť. Nesúhlasí s tvrdeniami súdu, že nedostatočne nepreukázal vyplatené odškodné. Súd
neprihliadol na to, že od úrazu v roku 2008, kedy ostal bez príjmu aj so starými dlhmi cez vyplatenie
odškodného v roku 2001 do súčasnosti ubehlo vyše 13 rokov počas ktorých peniaze míňal aj bežným
spôsobom života.

35. K odvolacej argumentácii otca odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne aplikoval §75
ods. 1 Zákona o rodine. Správne konštatoval súd prvej inštancie, že aj keď povinný tvrdí, že v súčasnosti
má príjem len z invalidného dôchodku a nemá žiadne príjmy, súd na to neprihliadal a zotrváva na názore,
že jeho postoj vo vzťahu k finančnej sume, ktorú získal v roku 2011 bol nanajvýš nezodpovedný, čo
potvrdil vo svojich vyjadreniach aj povinný z výživného. Finančné prostriedky investoval do podnikania,

s ktorým nemal žiadne skúsenosti, žiadne vzdelanie, bol v cudzej krajine. Súc si vedomý skutočnosti,
že vzhľadom na poškodenie svojho zdravia už nikdy nebude môcť manuálne pracovať a taktiež súc si
vedomý vyživovacích povinností, resp. vyživovacej povinnosti minimálne k navrhovateľke. Za situácie,
kedy naďalej poberá invalidný dôchodok, mohol povinný z výživného žiť relatívne bezpečne, finančne
zabezpečený po niekoľko desiatok rokov s tým, že by tu bola aj naďalej jeho schopnosť platiť výživné,

pričom samozrejme táto povinnosť by bola len dočasná. Zakupovanie luxusných vozidiel, investovanie
do podnikania, výdavky na dovolenky a financovanie priateľky, ktorá je nezamestnaná, však takýmito
zodpovednými výdavkami nie sú. Súd na nich nemohol prihliadať a napriek dobe, ktorá uplynula od
získania odškodnenia, vzhľadom na samotnú výšku odškodnenia, súd vychádzal z toho, že konanie
povinného z výživného bolo ľahkovážne a vlastným konaním sa pripravil o finančný prospech. Súd

taktiež nezohľadnil jeho tvrdenia, že vracal neustále čoraz vyššie prostriedky rodinným príslušníkom,
pričom matematicky sumy nesedeli a podľa súdu išlo o účelové vyrábanie akýchsi dlhov a sanovanie
prevodov finančných prostriedkov na Slovensko zo strany povinného z výživného takýmito čestnými
prehláseniami. Odvolací súd dopĺňa, že Zákon o rodine zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť
svoje dieťa (§ 62 ods. 1), takže nemôže obstáť odvolacia argumentácia povinného ohľadom jeho

majetkových pomerov. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď povinnému zdravotné problémy bránia v
riadnom pracovnom výkone, nakoľko je jeho pracovná schopnosť znížená a je poberateľom invalidného
dôchodku, jeho námietky ohľadom jeho neschopnosti platiť výživné v súdom stanovej výške neobstoja a
nie je možné ich hodnotiť ako objektívnu neschopnosť plniť si vyživovaciu povinnosť k dieťaťu, vzhľadom
na jeho nezodpovedné a ľahkovážne konanie, ktorým sa pripravil o finančný prospech. Odvolací súd

poukazuje na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti
rodičov k deťom je ich zákonnou povinnosťou a cieľom tohto ustanovenia je zvyšovať plynule mieru
rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní
svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa. Každý rodič má teda
povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce

finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb. Zákon zásadne nerozlišuje, či ide o
nevyhnutné životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súdy ani nemajú povinnosť konkrétne skúmať
otázku výšky životných nákladov rodiča, o vyživovacej povinnosti ktorého sa koná. Preukazovanie
výdavkov povinného rodiča však môže slúžiť ako dôkaz na stanovenie jeho životnej úrovne, avšaknie ako dôkaz, že rodič nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby plnil primeranú vyživovaciu
povinnosť k svojmu dieťaťu.

36. Odvolací súd konštatuje, že každý rodič je povinný plne rešpektovať vyživovaciu povinnosť a svoje
výdavky usmerňovať tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. Výživné tak ako ho
určil súd prvej inštancie, zohľadňuje iba časť nevyhnutných potrieb navrhovateľky, ktorej odôvodnené
výdavkyakomladejdospelejženypripravujúcejsanabudúcepovoleniesúrozhodnevyššieakovýdavky
povinného, ktorého potreby sú už stabilizované, preto je nepochybné, že matka navrhovateľky dopĺňa

zdroj jej výživy na hranicu nevyhnutnú pre jej všestranný rozvoj.

37. Navyše v každom rozhodovaní o zmene pomeru je povinný súd pri rozhodovaní o výške výživného
prihliadnuť aj na vývoj životných nákladov. Treba odlišovať objektívnu okolnosť vývoja životných
nákladov zasahujúc tak do oprávneného, ako aj povinného, ktorá je vyjadrená príslušnými štatistickými
ukazovateľmi, nárast cien, nárast životných nákladov od subjektívneho zvýšenia životných nákladov z

určitých dôvodov, ktoré samé o sebe môže byť relevantnou zmenou pomerov. Valorizačná klauzula je
viazaná na potrebu súdneho konania, inak sa vo výške výživného neprejaví.

38. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd má za to, že na strane osoby oprávnenej z platenia
výživnéhonastalobjektívnynárastživotnýchnákladov,naktorýjepotrebnéprizmenepomerovprihliadať

v zmysle ust. § 78 ods. 3 Zákona o rodine. Tzv. valorizačná klauzula obsiahnutá v ust. § 78 ods. 3
Zákona o rodine ukladá súdu, aby v prípade, ak rozhoduje o zmene pomerov, zohľadnil aj zmenu
výšky (vývoj) životných nákladov. Výška životných nákladov je zrejmá napr. z cien spotrebného koša,
z miery inflácie, resp. iných ekonomických ukazovateľov. Táto povinnosť súdu je obligatórna. Z ust.
§ 78 ods. 3 Zákona o rodine vyplýva, že vývoj životných nákladov je objektívna okolnosť, ktorá by aj

sama o sebe mohla odôvodniť zmenu výšky výživného. Výživné 50 eur spred viac ako 10-tich rokov
pokrylo potreby navrhovateľky do výšky základnej miery nevyhnutných potrieb v tom čase maloletej
navrhovateľky spolu s podielom matky na výživnom. Je teda nevyhnutné prijať záver, že počas doby
10 rokov nastal objektívny nárast životných nákladov. Tento možno zdôvodniť mierou inflácie, nárastom
životného zákonného minima či minimálnej mzdy.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolacie námietky otca, že stanovené výživné nezodpovedá
jeho schopnostiam a možnostiam neobstoja. Stanovené výživné s prihliadnutím na výrazný podiel
matky navrhovateľky na jej výžive, s poukazom na jeho nezodpovedné a ľahkovážne konanie, ktorým
sa pripravil o finančný prospech, skutočnosť, že tvrdenia povinného zostali len v rovine skutkových

tvrdení bez toho, aby ich v konaní preukázal, taktiež na to, že nad rámec bežného výživného
navrhovateľke v rozhodnom období ničím neprispel, pri komparácii oprávnených výdajov navrhovateľky
považuje odvolací súd za primerané a rozsah takto stanoveného výživného je odrazom posúdenia
individuálnych skutkových okolností prejednávanej veci. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že
samotná vyživovacia povinnosť osoby povinnej z výživného voči navrhovateľke je skutočne dôvodná,

navrhovateľka reálne nemá schopnosť samostatne sa živiť, zhodnotil všetky zákonné kritéria pre
priznanie výživného na strane povinného a dôsledne porovnal pomery v čase pôvodného a nového
rozhodovania na jej strane, komplexne vyhodnotil jeho majetkové pomery, príjem, zdravotný stav a
zníženú schopnosť dosahovať príjem a náležitým spôsobom sa vyrovnal s príspevkom za odškodné, z
ktorého súd vychádzal pri stanovení príjmu otca.

40. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol o zvýšení výživného, určení
dlžného výživného a spôsobe jeho zaplatenia, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho
odôvodnením.

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 52 CMP, podľa ktorého žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd
zároveň nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania niektorému z
účastníkov konania v zmysle § 55 CMP.

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).