Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. september 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/14/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5719202212
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5719202212.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Turzu, členov senátu

JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobcu: J. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom
Y. XXX, zastúpeného AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 25, Martin, IČO: 50
711 776, proti žalovanému: A2E, s.r.o., so sídlom Turčianske Teplice, SNP 498/96, IČO: 51 134 403,
zastúpenému JUDr. Michalom Slameňom, advokátom so sídlom Šoltésovej 11, Martin, IČO: 14 224
160, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Martin, č.k. 5C/32/2019-199 zo dňa 22. 09. 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, 3, 4 OZ zamietol žalobu
žalobcu (I.), ktorou sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v
k.ú. Y., zapísaných na LV č. XXXX ako parcela KN č. 1030/2 záhrada o výmere 447 m2 a č. 1029/2
zastavané plochy a nádvoria o výmere 27 m2, a to na základe vydržania, ktorých výlučným vlastníkom
podľa katastra nehnuteľností je žalovaný. Súčasne rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu (II.). Vychádzal z toho, že rodičia žalobcu nadobudli na základe

kúpnej zmluvy z 19. 02. 1963 od predávajúcej H. Y., rod. L. nehnuteľnosť zapísanú v pozemkoknižnej
vložke č. XXX, a to novovzniknutú parcelu č. 451/2 podľa geometrického plánu z 27. 09. 1962 - stavebný
pozemok o výmere 634 m2 za kúpnu cenu 2 400,- Kčs. Zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom
v Martine dňa 05. 12. 1963 pod č. 333/1963. Žalobca súčasne predložil dohodu napísanú 18. 02. 1963
spísanú H. Y. a J. Y. (jeho otcom), obsahom ktorej bolo, že parcela č. 451 o výmere 13,31 ha bude
prevedená od H. Y. kupujúcemu J. Y. za čiastku 3 500,- Kčs s tým, že úradne prepísané bolo max. 6,34
ha a menovaná predala celú parcelu o výmere 13,31 ha. Na základe dedičského rozhodnutia po neb.

J. Y. D 936/70 zo dňa 18. 06. 1971 štátne notárstvo vysporiadalo dedičstvo k nehnuteľnosti zapísanej v
pozemkovej knihe vo vložke XXX, parcela č. 451/2 stavebný pozemok o výmere 634 m2, ktorý vlastnil
nebohý v 1/2-ici a jeho manželka v 1/2-ici tak, že vlastnícke právo bolo zapísané v prospech jeho štyroch
detí každému po 1/8 a manželke v podiele 4/8. EN parcela č. 451/2 bola vedená ako parcela č. 451/2
dom, dvor č.p. 316 a parc. č. 451/4 záhrada. Po smrti A. Y. XX. XX. XXXX bola schválená dedičská
dohoda,nazákladektorejpolovicudomuč.XXX,drevárneazáhradyapríslušenstvanadobudolžalobca,
pričom sa jednalo nehnuteľnosť vedenú v listine D 936/70, t. j. v dedičskom rozhodnutí po J. Y. o

výmere 634 m2, t. j. po smrti rodičov žalobca vlastnil polovicu z predmetných nehnuteľností, na základe
dedičského rozhodnutia po mame a 1/8 na základe dedičského rozhodnutia po otcovi a ostatní traja
súrodenci vlastnili podiel po 1/8. Na základe darovacej zmluvy zo 16. 08. 1995 sestra žalobcu E. P., rod.
Y. tomuto darovala podiel 1/8 v rodinnom dome č. XXX s príslušenstvom - stavba postavená na pozemkuKN parcela č. 1029 spolu s vedľajšími stavbami, a to pivnicou, drevárňou, vonkajšími úpravami, trvalými
porastami a oplotením, t. j. previedla len stavby. Ďalej na základe kúpnej a darovacej zmluvy z 02. 04.
2002 B. Y., rod. M. a J. Y. previedli manželke žalobcu im patriace podiely v dome č. XXX po 1/8 a tou

istou zmluvou žalobca daroval svojej manželke 2/8 z predmetných nehnuteľností, čím nadobudla podiel
4/8 z predmetných nehnuteľností, pričom medzi účastníkmi bolo nesporné, že predmetom prevodu boli
len spoluvlastnícke podiely v rodinnom dome a vonkajších úpravách a pozemok pod rodinným domom
bol nevysporiadaný. Z predložených darovacích zmlúv a kúpnej zmluvy teda mal súd za to, že súrodenci
prevádzali len stavby a nie pozemky, ktoré nadobudli na základe dedičského rozhodnutia po svojich

rodičoch,atedapozemkysúnaďalejvichvlastníctve.Ďalejmalpreukázané,žepoH.Y.,ktoráodpredala
kúpnouzmluvouz19.02.1963časťpredmetnýchnehnuteľnostírodičomžalobcunazákladededičského
rozhodnutia D 623/86 zdedila nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. XXX, parc. č.
451/1 časť o výmere 697 m2 v celosti V. Y.. Podľa správy Okresného úradu Martin, katastrálny odbor
pozemkoknižná parcela č. 451/1 roľa o výmere 697 m2 bola po ROEP zapísaná ako EKN 451/1 o
výmere 697 m2 a bola predmetom geometrického plánu 4/2017, zápisom ktorého zanikla a v mieste

jej polohového určenia boli zapísané CKN parcely č. 1029/2 a č. 1030/2, dnes na LV č. XXXX, ktoré
na základe darovacej zmluvy zo dňa 15. 06. 2018 nadobudol Mgr. V. D., ktoré kúpnou zmluvou zo dňa
24. 10. 2018 odpredal žalovanému ako pozemok CKN parcela č. 1029/2 zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 27 m2 a č. 1030/2 záhrada o výmere 447 m2. Vychádzajúc z uvedeného mal za nesporne
zistené, že po smrti otca a matky žalobcu nedošlo k dedeniu nehnuteľnosti, ku ktorej žalobca žiadal

určenie vlastníckeho práva vydržaním a po ich smrti bola nesporne dedená nehnuteľnosť parcelné č.
451/2 o výmere 634 m2 a zvyšná časť nehnuteľnosti, ktorá bola pôvodne vedená pod č. 451 a ktorá bola
vo vlastníctve H. Y., dedená nebola. Úmysel H. Y. odpredať celú parcelu č. 451 rodičom žalobcu mala
preukazovať dohoda, ktorá bola spísaná pred uzavretím kúpnej zmluvy, a to 18. 02. 1963, ktorá mala
byť spísaná H. Y. a J. Y., a teda sa netýkala jeho manželky A. Y.. Po smrti H. Y. v roku XXXX na základe

dedičského rozhodnutia D 623/86 bola predmetom dedičstva parcela zapísaná vo vložke č. XXX k.ú. Y.
ako parcela č. 451/1 o výmere 697 m2, ktorú zdedila V. Y.. Z uvedenej chronológie je zrejmé, že H. Y.
oficiálneodpredalarodičomžalobcuparceluč.451/2ovýmere634m2azvyšnáčasťparcelyvedenápod
č. 451/1 zostala jej vlastníctvom a bola aj predmetom dedenia po jej smrti v roku 1986. Z tvrdení žalobcu,
ako i jeho súrodencov, ktorí boli vypočutí v konaní ako svedkovia, bolo zrejmé, že rodičia po kúpe

predmetnej nehnuteľnosti si oplotili aj časť, ktorú nekúpili na základe kúpnej zmluvy z 19. 02. 1963, teda
oplotili celú pôvodnú parcelu č. 451. Podľa názoru súdu si rodičia museli byť vedomí, že kúpna zmluva
sa týka len približne polovice danej parcely, ktorú užívali, pretože takto im to vyplynulo aj z kúpnej zmluvy
a následne aj z dedičských rozhodnutí, a to jednak po otcovi, kedy dedil už aj žalobca a po smrti matky,
kedy dedil len žalobca, keď v uvedených dedičských rozhodnutiach je nesporne uvedená len parcela

č. 451/2 o výmere 634 m2. Ďalej mal za to, že v dobe, kedy rodičia žalobcu uzavreli kúpnu zmluvu,
ktorou nadobudli nehnuteľnosť od H. Y., podmienkou platnosti nadobudnutia vlastníckeho práva bola
registráciazmluvyoprevodevlastníckehoprávajednoznačneakopodmienkavymedzenávObčianskom
zákonníku (platnom do 31. 12. 1991). Skutočnosť, že v období nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti
rodičmi žalobcu nebolo možné nadobúdať nehnuteľnosti vo väčšej výmere a v dôsledku toho bola len

časť nehnuteľnosti parcela č. 451 zahrnutá do kúpnej zmluvy, je skutočnosť, ktorá je nesporná, avšak
kúpna zmluva bola uzavretá v roku 1963 a počas celého následného obdobia zo strany rodičov žalobcu,
resp. dedičov, nedošlo k takým úkonom, ktoré by viedli k reálnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva aj
k parcele č. 451/1, ktorá zostala zapísaná aj po uzavretí kúpnej zmluvy v roku 1963 ako vlastníctvo H.
Y.. Rodičia žalobcu si boli teda plne vedomí, že oficiálne nekúpili celú parcelu č. 451, ale len jej časť a

táto skutočnosť bola zrejmá aj dedičom po otcovi J. Y. v dedičskom konaní v roku 1970 a následne aj po
matke v dedičskom konaní v roku 1989, kedy bolo jednoznačné, že predmetom dedičského konania bola
len parcela č. 451/2 o výmere 634 m2. To, že žalobca mal záujem vysporiadať predmetnú nehnuteľnosť,
vyplynulo aj z listov adresovaných V. Y. a zároveň aj z výpovede brata žalobcu bolo zrejmé, že sú si
vedomí tej skutočnosti, že pozemok, ktorý bol v blízkosti rodinného domu rodičov žalobcu, a to konkrétne

parcela č. 451/1, nie je vlastníctvom rodičov žalobcu, resp. nebolo vlastníctvom rodičov žalobcu v tom
zmysle, že by ju nadobudli na základe kúpnej zmluvy. Pokiaľ predmetnú nehnuteľnosť nadobudli v roku
1963, už pri dedičskom konaní po otcovi žalobcu bolo zrejmé, že otec nebol vlastníkom parcely č.
451/1 a táto nebola predmetom dedičského konania. Ako účastníci dedičského konania matka žalobcu
a jeho súrodenci s touto skutočnosťou museli byť uzrozumení a následne aj s určitosťou v roku 1989 pri

dedičskomkonanípomatke.Vtomtosmerepodľanázorusúdubolojednoznačnepreukázané,žerodičia
žalobcu nadobudli nehnuteľnosť parcela č. 451/2 s tým vedomím, že mali zaplatiť predávajúcej aj zvyšnú
časť evidovanú pod č. 451/1. Takto to vyplynulo z dohody zo dňa 18. 02. 1963, ktorá bola uzavretá len
otcomžalobcu.Spôsobnadobudnutiavlastníctvabezohľadunavýmeruvdanejdobebolmožnýlentým,že došlo k registrácii predmetnej zmluvy, o čom museli byť rodičia žalobcu nesporne uzrozumení. Teda
nadobudli nehnuteľnosť tým spôsobom, že časť nadobudli oficiálne a časť mali úmysel nadobudnúť,
avšak v danom smere neboli splnené zákonné podmienky nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti,

a preto táto zostala vo vlastníctve predávajúcej. S týmto vedomím, že nehnuteľnosť nenadobudli do
vlastníctva (451/1), sa snažili vysporiadať v nasledujúcom období dedičia, nesporne aj žalobca, keď
oslovil vlastníčku brat žalobcu, ktorý si bol vedomý toho, že sporná nehnuteľnosť nie je vysporiadaná tým
spôsobom, aby patrila rodičom, resp. aby ju mohol nadobudnúť on sám pre výstavbu rodinného domu.
Z uvedeného je nesporné, že žalobca nepreukázal oprávnenosť držby, resp. nepretržitosť držby počas

zákonom stanovenej doby. Oprávnenosť držby nebola preukázaná ako kvalifikovane vykonávaná držba,
pretože nesporne v konaní bolo preukázané narušenie dobromyseľnosti držby predmetnej nehnuteľnosti
žalobcom a jeho právnymi predchodcami. Žalobca, ktorý si uplatňoval vlastnícke právo k predmetnej
nehnuteľnosti s poukazom na to, že časť zdedil po svojej matke a časť mal nadobudnúť od svojich
súrodencov, tak v dedičskom konaní po matke nenadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti
a následne pokiaľ on aj súrodenci nenadobudli spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti č. 451/2, tak k

následnému prevodu od súrodencov na žalobcu nedošlo, čoho dôkazom sú pripojené kúpne, darovacie
zmluvy, kde je jednoznačne uvedené, že predmetom bola len domová nehnuteľnosť, nie pozemky. Aj
z tohto by pre žalobcu v prípade úspechu preukázania nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním
nevznikol nárok vo vzťahu k celej spornej nehnuteľnosti, ale len k podielu. Keďže žalobca na základe
vykonaného dokazovania nepreukázal dôvodnosť svojho nároku, súd jeho žalobu zamietol. O nároku

na náhradu trov konania vzhľadom na plný úspech žalovaného v spore rozhodol podľa ust. § 255 ods.
1 CSP.

2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie. Mal za to, že odôvodnenie rozsudku neposkytuje priestor pre jeho preskúmateľnosť,
pretože nie je možné z neho zistiť, prečo bola venovaná minimálna pozornosť Dohode z 18. 02. 1963
a prečo táto nemohla spôsobiť opodstatnenosť právnych predchodcov žalobcu myslieť si, že sa stali
vlastníkmi celej parcely, keďže z nej vyplýva, že predávajúca predala parcelu celú. Súd operuje iba
kúpnou zmluvou zo dňa 19. 02. 1963, preto nedostatočne zistil skutkový stav a na základe nesprávnej

orientácie sa iba na túto kúpnu zmluvu tento stav aj nesprávne ustálil s prihliadnutím na to, že pri
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú
vec poctivým spôsobom nadobudol, pričom nie je rozhodujúce, či pritom splnil zákonné podmienky. Ak
právny predchodca žalobcu riadne zaplatil dohodnutú kúpnu cenu, tak takéto nadobudnutie je možné
vyhodnotiť iba ako nadobudnutie v súlade s dobrými mravmi. Dohoda z 18. 02. 1963 bola prvá a až

pod vplyvom vtedy platnej právnej úpravy došlo k následnému úkonu zo dňa 19. 02. 1963, kedy sa
fiktívne urobila zmluva iba na výmeru, ktorú dovoľoval vtedy platný právny predpis. Od uvedeného
času právni predchodcovia žalobcu disponovali s nehnuteľnosťou ako riadni hospodári bez zásahu
zo strany pôvodnej vlastníčky H. Y., prípadne jej dcéry V. Y. až do času stavebného konania v roku
2018, do kedy žalobca platil aj všetky dane za túto nehnuteľnosť. K tomu, aby bolo vlastníctvo takýmto

spôsobom nadobudnuté, nebolo potrebné uskutočňovať žiadne právne úkony ako to konštatoval súd,
aby si daný stav legalizovali, keďže vlastníctvo vzniká zo zákona. So skutočnosťou, s ktorou sa súd
nevysporiadal, je ust. § 130 ods. 1 OZ, podľa ktorého ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným, pričom pri pochybnostiach
sa predpokladá, že držba je oprávnená. Pri ochrane vlastníckeho práva treba považovať ust. § 134

OZ, na základe ktorého možno uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným
držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve
so stavom vlastníckym. Právni predchodcovia žalobcu boli od roku 1963 v nepretržitej a faktickej držbe
nehnuteľnosti na základe držiaceho dokumentu „Dohody“ objektívne presvedčení o svojom domnelom
vlastníckom práve. Pri výklade dobromyseľnosti držby mal súd skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť

presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Namietol vyhodnotenie dokumentov
súdu, kedy tento nezobral dohodu ako dokument, ktorý dlhú dobu ovplyvňoval vedomie držiteľa, ktorý
nijakým spôsobom nebol spochybňovaný vo svojom presvedčení. Nemôže byť preto rozhodujúce, že
uvedená dohoda nesplnila zákonné podmienky a nebola registrovaná. Zaplatenie kúpnej ceny, uzavretie
dohody s predávajúcou mal súd hodnotiť ako poctivý spôsob nadobudnutia veci a spôsob, ktorý by

bol obvyklý a v súlade s dobrými mravmi. Právna úprava umožnila vydržanie so započítaním lehôt aj
právnych predchodcov žalobcu, preto tento k 01. 01. 1992 vydržal vlastnícke právo, nakoľko od 18. 02.
1963 bol žalobca a jeho právni predchodcovia v oprávnenej a dobromyseľnej držbe. Odvolávaním sa
iba na vyhotovenie kúpnej zmluvy z 19. 02. 1963 a prechod časti pôvodnej pozemkoknižnej parcelyč. 451 na právnych predchodcov žalobcu súd porušil a nesprávne vyložil účel vydržania vo vzťahu k
dohode zo dňa 18. 02. 1963 a reštriktívne zúžil prevod iba na časť parcely, pri ktorej boli dodržané
formálne prvky vtedy platných právnych úkonov. Ustanovenie § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 chráni už

vzniknuté právne vzťahy, čo mal súd vyhodnotiť vo svojom rozsudku, keď mal podklad o tom, že
právni predchodcovia žalobcu nakladali s nehnuteľnosťami ako so svojimi a so zreteľom na stav týchto
nehnuteľností, na stavby vybudované na týchto nehnuteľnostiach, na používanie týchto nehnuteľností,
oplotenie, je dôvodné mať za to, že žalobca a jeho právni predchodcovia boli vzhľadom na všetky
okolnosti daného prípadu v dobrej viere, že im nehnuteľnosti patria. Súd sa nevysporiadal s tým, že ak

mal pochybnosti o vydržaní 1/1-iny daných nehnuteľností, prečo nepriznal vydržanie spoluvlastníckeho
podielu žalobcu v rozsahu 5/8-ín, ktoré mu nepochybne do času smrti matky v roku 1989 patrili. Súd
nevyhodnotil dostatočne správanie právnej nástupkyne H. Y., ktorá prevod nehnuteľností uskutočňovala.
Súd nevyhodnotil správanie V. Y. od času dodatočného prejednania dedičstva v roku 1986 do času
doručenia výzvy zo 04. 06. 2001, ktorou bola upozornená, že v minulosti matka prevod sporných
nehnuteľností uskutočnila. Jej výzva adresovaná J. Y. zo dňa 20. 12. 2020 nikdy nebola doručená, keďže

tentoužbolodsťahovaný.Zčohovyplýva,ženikdydoroku2018nedalanajavo,žesacítibyťvlastníčkou
uvedených parciel. Do času vydržania upraveného zákonom č. 519/1991 Zb. neuskutočnila žiaden
krok, ktorý by spôsoboval prerušenie dobromyseľnosti oprávnenej držby, a teda právni predchodcovia
žalobcu a žalobca splnili podmienky vydržania ku dňu 01. 01. 1992 a žiadny právny úkon V. Y., ktorá
navyše si dala prejednať predmetnú parcelu až v pokračujúcom dedičskom konaní ako novoobjavený

majetok, čo malo za následok vydanie rozhodnutia D 623/86, nemôže spôsobiť prechod vlastníckeho
práva na inú osobu, lebo nie je možné na iného previesť viac práv ako subjekt práv a povinností má.
Ďalej žalobca uviedol, že súd sa nevysporiadal s ďalšou listinou RI 79/64, ktorú žiadal zabezpečiť, ktorá
spochybňuje vlastnícke právo V. Y., keďže nikto nemôže prevádzať to, čo mu nepatrí a ak existujú dve
listiny preukazujúce, že došlo k zbaveniu sa vlastníctva právnou predchodkyňou žalovaného, tak od

toho nemôže odvodzovať vlastnícke právo.

3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť, v celom rozsahu sa stotožniac s jeho skutkovými a právnymi závermi.
Poukázal na to, že predmetné CKN parcely nadobudol na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol

povolený katastrálnym úradom po preverení vlastníckych vzťahov nahliadnutím do listu vlastníctva,
t. j. predmetné parcely nadobudol na základe právneho úkonu v dobrej viere a bez rozporu s ust. §
39 Občianskeho zákonníka prostredníctvom realitnej kancelárie s dôverou v určitý, jej druhou stranou
prezentovaný skutkový stav, navyše potvrdený údajom z verejnej, štátom vedenej evidencie, a teda mu
musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá ochrana.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

5.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

6. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, konštatuje, že súd prvej inštancie
vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal potrebné

dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je
potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne
skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť
zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia pritom vyplýva vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu krajský
súd dopĺňa, že ust. § 134 OZ upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva
je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu.
Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne,
keď si prisvojuje určitú vec (samotná detencia k vydržaniu nestačí). To, či je držiteľ so zreteľom kuvšetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné vyvodzovať nielen z jeho subjektívnych
predstáv, ale sa musí vzťahovať aj na titul, t. j. právny dôvod, na základe ktorého mohlo držiteľovi
vlastnícke právo vzniknúť. Tento titul nemusí byť vždy daný, postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky

okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Preto nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva
došlo aj na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Preto je potrebné vziať
do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného
prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
Omyl môže byť pritom skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti

všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností.

8. Z obsahu spisu, a to tvrdení samotného žalobcu, ako aj ním predloženej zmluvy z 18. 02. 1963
jednoznačne vyplýva, že jeho právnemu predchodcovi, a to otcovi, ktorý len na jej základe mal
nadobudnúť nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, bola v čase prevodu známa právna úprava,

v zmysle ktorej bolo možné zo súkromného vlastníctva na účely výstavby rodinného domu platne
previesť po schválení len výmeru, ktorá bola uvedená v následnej zmluve z 19. 02. 1963. Z dedičského
rozhodnutia po ňom pritom vyplýva, že zomrel v roku XXXX, teda pred uplynutím desaťročnej vydržacej
doby, a preto sa nemohol stať ich vlastníkom na základe vydržania, keďže oprávnený držiteľ sa stáva
vlastníkomnehnuteľnejveci,akjumánepretržitevdržbepodobudesaťrokov(§129ods.1,§130ods.1,

§ 134 ods. 1 OZ). A preto žalobca, ani ďalší dedičia (matka, súrodenci) ju nemohli nadobudnúť dedením.
Žalobca pritom iný titul nadobudnutia od tohto právneho predchodcu netvrdil, ani nepreukazoval, ani u
seba, ani u ďalších dedičov, a preto neboli u neho splnené podmienky na nadobudnutie vlastníckeho
práva vydržaním po započítaní si vydržacej doby jeho právnych predchodcov.

9. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcu, či už v
prvoinštančnom alebo odvolacom konaní, krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania, vychádzajúc z plného úspechu žalovaného
v spore.

10. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na ich náhradu vzhľadom na plný úspech
vo veci v plnom rozsahu.

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval

v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).