Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. september 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoCsp/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215197
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2116215197.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Andrea Dudášová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcu: Bytové družstvo so sídlom v Trnave,
IČO: 00 175 480, Trnava, Ludvika van Beethovena 26, zastúpeného advokátskou kanceláriou: UNITED
LAWYERS, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Bratislava, Mliekárenská 2, IČO: 36 662 291, proti
žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 119, IČO: 31 575 951, zastúpenej
advokátskou kanceláriou: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO:
36 853 186, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trnava č.k. 21C/30/2017-322 zo dňa 2.12.2021 – voči výrokom II. a III., takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výrokov II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie 96,15 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 96,15 Eur od 27.6.2016 do zaplatenia zastavil, vo výroku II.
žalobu (vo zvyšku) zamietol a vo výroku III. vyslovil, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

Prvoinštančný súd vzhľadom na to, že žalobca vzal svoju žalobu späť v časti o zaplatenie 96,15 Eur
s úrokom z omeškania 5% ročne od 27.6.2016 do zaplatenia, s použitím ust. § 144, § 145 ods. 1 a 2,
§ 146 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len CSP) vo výroku I. konanie
čiastočne zastavil.

Pri rozhodovaní v merite prvoinštančný súd vychádzal zo skutkových zistení z vykonaného dokazovania.

Zo zmluvy o termínovanom úvere č. 06/112/10 zo dňa 28.10.2010 (č.l. 12) zistil, že žalovaná ako banka
(pôvodne ako Dexia banka Slovensko a.s.) a vlastníci bytov v Bytovom dome na ul. A., súp. č. XXXX,
obec B., zapísanom na LV č. XXXX, v zastúpení Bytovým družstvom so sídlom v Trnave (zastúpené
C. D. E., prokuristom) ako klienti, uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala
poskytnúť úver vo výške 9.600 Eur za účelom zateplenia štítovej steny a refundácie už zaplatených
faktúr. Úročenie úveru bolo dojednané v odseku 2.2.4. zmluvy tak, že druh úrokovej sadzby je revizibilná,
základná úroková sadzba je hodnota 3 mesačného EURIBOR, úrokové rozpätie 2,32% p.a., celková

revizibilná úroková sadzba je hodnota 3 mesačného EURIBOR + úrokové rozpätie 2,32 % p.a.. V
bode 5.5. zmluvy je obsiahnuté dojednanie o tom, že banka má právo adekvátnym spôsobom meniť
úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, alebo zmene vývoja situácie na
medzibankových trhoch, alebo zmene úverovej politiky banky. Zmena miery rizika klienta môže súvisieťpredovšetkým so zmenou ratingu klienta stanoveného bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy klienta
podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú
rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi

skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť jednostranne bez
dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi klientovi. V bode 5.7.
zmluvy je uvedené: Klient je oprávnený jedenkrát za kalendárny rok za poplatok určený v sadzobníku
požiadať banku o prehodnotenie miery jeho rizika a s tým súvisiace prehodnotenie úrokovej sadzby.
Podľa bodu 1 Definície a výkladových pravidiel zmluvy o úvere revizibilná úroková sadzba znamená

úročenie variabilným percentom uplatňované ako súčet základnej sadzby a úrokového rozpätia, táto
sadzba sa mení podľa pravidiel stanovených v príslušných ustanoveniach bodu 5. Úverovej zmluvy.
Právo banky jednostranne uplatniť zmenu úrokovej sadzby, alebo sankčné zvýšenie úrokovej sadzby
týmto nie je dotknuté. Z listu Dexia banka Slovensko a.s. zo dňa 30.08.2012 (č.l. 11) adresovaného
žalobcovi vyplýva, že banka oznamuje žalobcovi, že v súvislosti s bodom 5.5 Zmluvy o terminovanom
úvere č. 06/112/10 zo dňa 28.10.2010 banka mení dňom 14.09.2012 úrokové rozpätie (bod 2.2.4.3

úverovej zmluvy) na 3,0 % p.a., celková revizibilná úroková sadzba bude predstavovať hodnotu 3
mesačného EURIBOR + 3,0 % p.a.

Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 37 ods. 1, § 52 ods. 1 a § 53 ods. 1, 2,
3, 4 písm. i), 5, 9, § 53a ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 488, § 489 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka

(ďalej aj len OZ), § 497 a § 502 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj len OBZ), §
1 ods. 2, 3, § 24a zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov... (ďalej aj len ZoSÚ), § 8b ods. 1 a 3, § 9 ods. 2, 7 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj len ZoVB), s použitím
ust. § 290 a § 298 ods. 1 CSP.

Ako prvé prvoinštančný súd riešil námietku žalovaného o nedostatku právomoci tamojšieho súdu
rozhodovať spor medzi stranami z dôvodu rozhodcovskej doložky uzatvorenej v bode 15.17 zmluvy
o termínovanom úvere. Z bodu 15.17 Zmluvy o termínovanom úvere vyplýva, že vzájomné spory
strán je príslušný prejednať Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk. Zo Základných informácii mal súd

preukázané, že rozhodcovský súd s názvom „Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk“ v čase vzniku
úverového vzťahu neexistoval, z ktorého dôvodu je uvedené dojednanie neurčité a nezrozumiteľné, a
preto neplatné podľa § 37 ods. 1 OZ. Navyše podľa ustanovenia § 3 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z.z.
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobmedzuje právo
spotrebiteľa obrátiť sa na súd, pričom dodávateľ sa môže účinne dovolávať nedostatku právomoci súdu

iba ak vo veci už skôr začalo spotrebiteľské rozhodcovské konanie. Uvedené žalovaná nepreukázala,
navyše počas súdneho konania došlo k zrušeniu Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej
asociácie ku dňu 01.01.2019, preto mal súd za to, že tu nie je neodstrániteľná prekážka konania
spočívajúca v nedostatku právomoci spor prejednať, a teda všeobecný súd je oprávnený vo veci konať
a rozhodnúť.

Žalovaná ďalej namietala, že právny zástupca pôvodných žalobcov nebol oprávnený zastupovať
žalobcov pri podaní žaloby. K tomuto súd uviedol, že v obdobnej veci vedenej na tamojšom súde po
zastavení konania, na odvolanie žalobcov Krajský súd v Trnave v uznesení č.k. 23Co/81/2019-241 zo
dňa 26.02.2020, ktorým zrušil uznesenie súdu prvej inštancie o zastavení konania uviedol, že „v zmysle

§ 8b ods. 1 ZoVB aj zmluva o výkone správy v čl. III. (zo dňa 19.06.2008) obsahuje dojednanie o
splnomocnení, podľa ktorej vlastníci bytov splnomocnili správcu konať pri správe domu za vlastníkov
bytov v dome pred súdom, správu domu vykonávať samostatne v mene vlastníkov bytov v dome pri
vymáhaní škody. Správca preto bol v prejednávanej veci ako priamy zákonný zástupca vlastníkov bytov
v zmysle § 8b ods. 1 ZoVB v znení účinnom do 31.10.2018 (vzhľadom na vyššie uvedený právny

názor a s prihliadnutím k faktu, že vymáhanie pohľadávky z úverového záväzku patrí pod výkon správy
bytového domu v zmysle čl. I zmluvy o výkone správy, pretože vymáhanie pohľadávky vzniknutej z
predmetnej úverovej zmluvy za účelom získania úveru na rekonštrukciu bytového domu žalobcov, v
širšom slova zmysle súvisí so správou bytového domu žalobcov). Takéto splnomocnenie nevylučuje
ani § 89 CSP, pričom ide o právo dať sa v konaní zastupovať s určitou modifikáciou a správca,

ako zákonný zástupca, má toto oprávnenie podľa § 8b ods. 1 ZoVB v znení účinnom do 31.10.2018.
Splnomocnenie, ktoré ako splnomocniteľ vystavil zákonný zástupca žalobcov, správca domu, Bytové
družstvososídlomvTrnave,Beethovenova26,Trnava,IČO:00175480presplnomocneného,právneho
zástupcu UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o., Miletičova 23, Bratislava, IČO: 36 662 291je z vyššie uvedených dôvodov možné považovať za udelené v súlade s právnymi predpismi.“ Vzhľadom
na to, že Zmluva o výkone správy č. 83 zo dňa 13.11.2007 (č.l. 112) obsahuje rovnaké dojednania o
splnomocnení, ako zmluva o výkone správy opísaná v uznesení odvolacieho súdu, dospel súd k záveru,

že splnomocnenie, ktoré ako splnomocniteľ vystavil zákonný zástupca žalobcov (aktuálne žalobca),
pre splnomocneného, právneho zástupcu UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o., je možné
považovaťzaudelenévsúladesprávnymipredpismiatedaprávnemuzástupcovižalobcovboloudelené
riadne plnomocenstvo na zastupovanie žalobcov v konaní.

Žalovaná ďalej tvrdila, že Zmluva o termínovanom úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou a spor nie je
možné považovať za spotrebiteľský. Zo Zmluvy o výkone správy č. 83 zo dňa 13.11.2007 (č.l. 112) mal
súd preukázané, že vlastníci bytov uzatvorili túto zmluvu s bytovým družstvom v zmysle § 8a ZoVB,
predmetom zmluvy je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca zabezpečuje pre vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome činnosti uvedené v zákone o vlastníctve bytov. V zmysle
ustanovenia § 8b ods. 1 ZoVB v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere je správca povinný

vykonávať správu majetku vlastníkov samostatne, v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome. Podľa § 9 ods. 2 ZoVB právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu a
spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku, zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome. Uzatvorením úverovej zmluvy týkajúcej sa bytového domu preto práva a povinnosti
z právneho úkonu vznikli priamo vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Pokiaľ

ide o charakter uzavretej zmluvy o úvere, uzavrel ju správca z titulu svojho oprávnenia vyplývajúceho
mu zo znenia § 8b ods. 1 ZoVB v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ako aj zo znenia článku
III. Zmluvy o výkone správy č. 83. Je však nepochybné, že dlžníkmi z úverovej zmluvy sú jednotliví
vlastníci bytov v predmetnom bytovom dome, tak ako to vyplýva aj zo súčasného znenia § 24a zákona
o spotrebiteľských úveroch, kým správca je ich zákonným zástupcom. Právny vzťah založený zmluvou

o úvere je tak právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho
nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov,
ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ). Žalovaná pri uzatváraní
zmluvy o úvere vystupovala ako podnikateľ, ktorý konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
a zároveň ako veriteľ, ktorý poskytol úver v rámci svojho podnikania. Daný úver pritom bol poskytnutý

na zateplenie štítovej steny domu, a teda za účelom zveľadenia majetku fyzických osôb - spotrebiteľov.
Na strane dlžníka tak vystupovali spotrebitelia, ktorým nebol úver poskytnutý v rámci obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že za nich na základe zákonného
splnomocneniakonalsprávcabytovéhodomu,pretožesubjektomzákladnéhohmotnoprávnehovzťahus
bankounebolsprávcabytovéhodomu,alejednotlivívlastnícibytovanebytovýchpriestorov.Spoukazom

na vyššie uvedené a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna
právna úprava, ktorou v danom prípade sú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má
prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, súd vyhodnotil zmluvný vzťah
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Hoci teda v prípade zmluvy o termínovanom úvere nejde
s poukazom na § 1 ods. 2 písm. a) ZoSÚ o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, vzťah medzi vlastníkmi

bytov ako dlžníkmi a bankou ako veriteľom bolo potrebné posúdiť ako spotrebiteľský vzťah v zmysle
Občianskeho zákonníka. Na zmluvu sa tak vzťahuje spotrebiteľská ochrana vrátane ochrany pred
neprijateľnými zmluvnými podmienkami v zmysle ustanovenia § 53 OZ. Súd mal za to, že zastúpenie
vlastníka bytu naplňujúceho zákonnú definíciu spotrebiteľa osobou nenaplňujúcou definíciu spotrebiteľa
pri právnom úkone uzatvorenia zmluvy nemôže spotrebiteľa zbaviť spotrebiteľskej ochrany garantovanej

právnym poriadkom. Nakoniec, záujem na osobitnej ochrane vlastníkov bytov a nebytových priestorov
vyplýva aj z ustanovenia § 24a ZoSÚ (v súčasnom znení), ktorý im priznáva špeciálny právny režim. Z
uvedených dôvodov je potrebné všetky osoby na strane dlžníka považovať za spotrebiteľov.

Žalovaná vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti z dôvodu absencie spotrebiteľského prvku. K tomu

súd uvádza, že táto bola daná ustanovením § 87 písm. f) zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(v znení účinnom do 30.06.2016), v zmysle ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie
príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy,
pričom vlastníci bytov (ako žalobcovia v čase podania žaloby) sú spotrebiteľmi s trvalým pobytom v
prevažnom rozsahu v obvode tunajšieho súdu. V konaní sa uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, ktorý so spotrebiteľskou zmluvou nepochybne priamo súvisí. Zároveň súd poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 9NcC/5/2017-87 zo dňa 23.02.2017, ktorým bolo konštatované,
že na prejednanie a rozhodnutie veci je miestne príslušným tunajší súd, ktorým rozhodnutím je tunajší
súd viazaný (§ 43 ods. 2 veta posledná CSP).Prvoinštančný súd pokračoval, že medzi stranami bolo nesporné, že žalovaná ako banka (pod
obchodným menom Dexia banka Slovensko a.s.) a vlastníci bytov v Bytovom dome na ul. A., súp. č.

XXXX, B., v zastúpení zákonným zástupcom Bytovým družstvom so sídlom v Trnave, ako klienti uzavreli
dňa 28.10.2010 Zmluvu o termínovanom úvere č. 06/112/10, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru
vo výške 9.600 Eur za účelom zateplenia štítovej steny a refundácie už zaplatených faktúr.

V konaní sa žalobca ako správca bytového domu domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré

malo vzniknúť tým, že žalovaná neoprávnene zvýšila od 20.09.2012 úrokovú sadzbu z 2,32% p.a.
na 3,0% p.a.. na základe neplatného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy o úvere, ktoré je podľa žalobcu
neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žalobca až na pojednávaní začal tvrdiť, že napadnuté ustanovenie
zmluvy je neplatné pre jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť podľa § 37 OZ. Žalobca žiada vydanie
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 20.09.2012 do 30.06.2016 vo výške 69,80 eur, ktorá suma
predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorú vlastníci bytov žalovanej zaplatili po zvýšení úrokovej sadzby

a sumou, ktorú by zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokovej sadzby. Nebolo pritom sporným, že úver
bol splácaný v zmysle Prehľadu splátok úveru (č.l. 213). Podľa žalobcu žalovaná získala bezdôvodné
obohatenie plnením na základe neplatného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy o úvere, ktoré je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/127/2017
zo dňa 30.01.2019, uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 124/2020-21 zo dňa 15.04.2020

a stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 28.04.2015. Uvedené rozhodnutia sú však na tu
prejednávanú vec neaplikovateľné, nakoľko vychádzajú z iných skutkových okolnosti, keď v uvedených
konaniach nebola posudzovaná zmluva o termínovanom úvere uzavretá za účelom obnovy bytového
domu, v ktorej by ako dlžníci vystupovali vlastníci bytov zastúpení správcom, ale bola posudzovaná
zmluva o hypotekárnom úvere, t.j. iný typ úverového produktu, v ktorej ako dlžníci vystupovali obyčajné

fyzické osoby bez zastúpenia, a teda išlo o iný typ zmluvy ako v prejednávanej veci. Naviac, znenie
bodov 4.6. a 5.5. nie je totožné a je inak definovaná aj zmena miery rizika klienta. Vzhľadom na uvedenú
odlišnosť skutkových okolnosti oboch prípadov a odlišné znenie porovnávaných zmluvných podmienok
nie je možné automaticky považovať ustanovenie bodu 5.5. Zmluvy o termínovanom úvere č. 06/112/10
zo dňa 28.10.2010 za neprijateľnú podmienku a za neplatnú, teda nie je možné aplikovať ustanovenie

§ 53a ods. 1 OZ. Pokiaľ ide o stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 28.04.2015, NBS sa v
ňom žiadnym spôsobom nevyjadruje k citovanému bodu 5.5. zmluvy, ale iba k bodu 12.1.1.1. zmluvy
(uplatnenie sankčného zvýšenia), na základe ktorého ustanovenia však k zvýšeniu úrokového rozpätia
v tu prejednávanej veci neprišlo, navyše stanovisko NBS nie je pre súd záväzné.

Podľa § 53 ods. 1 OZ v znení ku dňu uzavretia zmluvy je neprijateľná zmluvná podmienka také
ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a podľa ods. 5 je absolútne neplatné. Ustanovenie § 53
ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy obsahuje ich demonštratívny výpočet. Zákon
zároveň v prvom odseku upravuje výnimku z uvedeného pravidla neprijateľnosti zmluvných podmienok

ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto
zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky
individuálne dojednané, pričom za individuálne dojednané sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ
možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, s tým, že individuálne
dojednanie preukazuje dodávateľ. V prípade zmluvy o úvere je pritom úrok odplatou za poskytnutie

peňažných prostriedkov, je teda hlavným predmetom plnenia resp. cenou plnenia. Keďže zmluvná
podmienka uvedená v bode 5.5. zmluvy sa týka predmetu plnenia resp. ceny plnenia, je zo zákona
vylúčené jej určenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 12
OZ v aktuálnom znení, v zmysle ktorého sa neprijateľnosť zmluvnej podmienky hodnotí so zreteľom na
povahu služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy

v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy.

Ak by teda aj bola v spotrebiteľskej zmluve dojednaná taká podmienka, ktorá by svojim charakterom
spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, ale bola individuálne dojednaná, nepôjde o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalovaná v

konaní tvrdila, že minimálne k prvým zmluvám v roku 2006 prebehol riadny kontraktačný proces, v rámci
ktorého mal žalobca možnosť pripomienkovať jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktorého kontraktačného
procesu sa zúčastnili banka a správca, obaja ako podnikatelia. Z uvedeného vyplýva, že nešlo o
formulárovú zmluvu, do ktorej by dlžník nemal možnosť zasiahnuť, ale správca ako odborne spôsobiláosoba mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. (Uvedené mal súd preukázané aj zo zápisníc tunajšieho
súdu obsahujúcich výpovede svedkov C. D. E. a C. F. G. - viď. bod 58.) Ustanovenie bodu 5.5. bolo
v zmluvách z roku 2006 a z roku 2010 totožné, čo vyplýva zo sťažnosti správcu zo dňa 18.01.2016

adresovanej NBS (č.l. 35 - kde sa pri väčšine zmlúv o.i. aj z rokov 2006 a 2010 odkazuje na rovnaký bod
5.5 zmluvy a zmenu úrokovej sadzby v prípade zmeny miery rizika klienta), ako aj z oznámenia o zvýšení
úrokového rozpätia zo dňa 30.08.2012 (č.l. 11 - kde sa odkazuje na bod 5.5), pričom totožnosť znenia
bodu 5.5 zmlúv je súdu známa aj z jeho úradnej činnosti. Ak sa potom uskutočnil riadny kontraktačný
proces k zmluvám z roku 2006, ktoré obsahovali totožné znenie bodu 5.5. týkajúce sa zmeny úrokovej

sadzby, je možné považovať uvedené zmluvné dojednanie za individuálne dojednané aj pre prípad
tu prejednávanej zmluvy z roku 2010. Keďže išlo o uzatváranie obdobných zmlúv za obdobným
účelom, ktorým bola obnova toho-ktorého bytového domu, pričom vlastníkov bytov vždy zastupoval
ten istý správca, je prirodzené, že znenia viacerých zmlúv boli viac-menej totožné. Rozhodujúce je,
že kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou ako bankou a žalobcom ako správcom (odborne
spôsobilou osobou), ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť a do tohto aj minimálne v procese

tvorby vzorovej zmluvy v roku 2006 zasahoval.

Súd prvej inštancie pritom poukázal na zápisnice z pojednávaní v konaniach tamojšieho súdu, ktoré ako
dôkazy predložili žalobca aj žalovaná s tým, že obe strany sa zhodne vyjadrili, aby sa výsluch svedkov
C. D. E. a C. F. G. nevykonal a zároveň strany zhodne vyjadrili súhlas s tým, aby sa vychádzalo z

predložených zápisníc. Súd vychádzal z predložených zápisníc so zachytenými výpoveďami svedkov v
iných konaniach týkajúcich sa obdobných sporov žalobcu a žalovanej s poukazom na ustanovenie § 205
CSP (zápisnica z pojednávania je verejnou listinou) v spojení s ustanovením § 191 CSP (vyhodnotenie v
zápisniciach zachytených výpovedí svedkov v zmysle voľného hodnotenia dôkazov). Uvedenú možnosť
podporuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo/51/2020 zo dňa 25.02.2021, v ktorom

dovolací súd uviedol, že „zápisnica o súdnom pojednávaní má vo všeobecnosti v zmysle ustálenej
judikatúry povahu verejnej listiny (pozri napr. 2Cdo/119/2011, II.ÚS/333/2014). Zápisnica o súdnom
pojednávaní spísaná v inom súdnom konaní, a ako dôkaz vykonaná v ďalšom (napr. tu posudzovanom)
súdnom konaní, z hľadiska úpravy dokazovania v Civilnom sporovom poriadku (§ 185 až § 211) vo
svojej podstate predstavuje jeden z dôkazných prostriedkov - listinu, a to verejnú listinu. ..... Verejná

listina je listina vydaná súdom alebo iným štátnym orgánom v medziach ich právomoci alebo listina,
ktorá bola osobitným predpisom za takú vyhlásená; je považovaná za dôkazný prostriedok veľmi
preukazný (presvedčivý, evidentný, nesporný). V tomto smere sú potom súdy aj iné štátne orgány
takouto listinou viazané. ..... Inými slovami, zápisnica o pojednávaní zachytávajúca výpoveď svedka
(ako verejná listina podľa § 205 CSP), potvrdzuje existenciu a priebeh daného procesného úkonu,

pravdivosť toho, že sa svedok pojednávania zúčastnil a čo vypovedal. ..... Z uvedeného, na skutočnosti
uvádzané vo výpovedi svedka, len z dôvodu jej zachytenia v zápisnici zo súdneho pojednávania,
nemožno bez ďalšieho v inom konaní nahliadať v zmysle § 205 CSP ako na objektívne pravdivé
a preukázané (ako priamy dôkaz preukazujúci určitú skutočnosť). Zároveň nemožno zo žiadneho z
ustanovení CSP vyvodiť, že súd nemôže vyhodnotiť svedeckú výpoveď zaprotokolovanú v zápisnici

v inom konaní v rámci voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP). V prípade dokazovania obsahom
svedeckej výpovede v inom konaní, zisťovanej zo zápisnice o pojednávaní spísanou (iným) súdom, do
ktorej bola výpoveď svedka zaznamenaná, sa súd v podstate zaoberá popri sebe dvomi dôkaznými
prostriedkami a to nosičom, záznamom svedeckej výpovede, ktorým je listina - zápisnica o pojednávaní
ako verejná listina osvedčujúca priebeh a obsah výpovede svedka a samotnou svedeckou výpoveďou

z hľadiska jej pravdivosti, úplnosti, vierohodnosti, či súladnosti s inými dôkazmi.“ Vzhľadom na uvedené
súd dokazovanie výsluchmi svedkov nevykonal, ale vykonal dokazovanie zápisnicami obsahujúcimi ich
výpovede v iných konaniach pred súdom. Z predložených zápisníc pritom vyplýva, že svedkovia C. F.
G. a C. D. E. sa v rámci výsluchov vyjadrovali ku kontraktačnému procesu, pričom zhodne vypovedali v
tom zmysle, že pred uzatvorením zmluvy sa rokovalo o obsahu zmluvy, správcovi bol predložený návrh

zmluvy na pripomienkovanie, zmluvy sa podrobne prechádzali a pripomienkovali najmä prvé zmluvy,
niektorépripomienkyžalobcuboližalovanouakceptované,C.D.E.ichkonzultovalsprávnikombytového
družstva. Ďalšie zmluvy sa pripomienkovali v prípade, že sa v nich niečo vplyvom zmeny právnej úpravy
menilo. Uvedené vyplýva zo zápisníc predložených žalobcom, a síce zo zápisnice zo dňa 28.07.2020
sp.zn. 11C/21/2017 (č.l. 272) - strana 2, 4, 6; zo zápisnice zo dňa 09.07.2020 sp.zn. 11C/33/2017 (č.l.

284)-strana2,4,5;zozápisnicezodňa04.02.2020sp.zn.11C/51/2017(č.l.225)-strana5;zozápisnice
zo dňa 04.08.2020 sp.zn. 11C/51/2017 (č.l. 287) - strana 2, 4. Výpovede oboch svedkov súd považoval
za vierohodné, keď výpovede svedkov ohľadom kontraktačného procesu si neodporovali v podstatných
okolnostiach a neboli ani v rozpore s ostatnými dôkazmi. Hoci svedkovia boli v minulosti zamestnancomžalovanej (C. G.) a prokuristom žalobcu (C. E.), v súčasnosti k nim nie sú v žiadnom vzťahu a nemajú
žiaden záujem na výsledku konania.

Žalobca na pojednávaní namietal svedeckú výpoveď C. D. E. týkajúcu sa toho, že úverová zmluva
nebola individuálne dojednaná s vlastníkmi a títo nemali vedomosť o jej obsahu, k čomu súd uvádza, že
uvedené nebolo v konaní sporné, od počiatku obe zmluvné strany tvrdili, že zmluvy boli dojednávané
medzi žalobcom a žalovanou. V prípade zmluvy o úvere, ktorá je predmetom tohto konania, nešlo
o formulárovú zmluvu, do ktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale správca zároveň ako odborne

spôsobilá osoba mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy a tento konzultoval aj s právnikom bytového
družstva. Skutočnosť, že sa znenie ustanovení neskôr dojednaných zmlúv väčšinou zhodovalo so
znením ustanovení skorších zmlúv (vrátane bodu 5.5.), nie je daná jednostranným pôsobením banky, ale
zhodnou vôľou banky a správcu pri procese kontraktácie, a preto nejde o formulárové zmluvy, i keby sa
niektoré ich ustanovenia zhodovali. Rozhodujúce je, že kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou
ako bankou a správcom, ktorý bol odborne spôsobilou osobou a ktorý mal možnosť do znenia zmluvy

zasiahnuť a ak pri neskorších zmluvách nezasiahol, tak iba z vlastného rozhodnutia, nie preto, že by bola
zmluva formulárová. Vzhľadom na veľký časový odstup od uzavretia konkrétnej zmluvy č. 06/112/10 dňa
28.10.2010 a veľké množstvo uzatváraných obdobných zmlúv je ťažko očakávať, že bude preukázaný
konkrétny priebeh uzatvárania tejto konkrétnej zmluvy. Súd mal s poukazom na vyššie uvedené za to, že
zmluvné dojednanie v bode 5.5. zmluvy je potrebné považovať za individuálne dojednané aj v prípade

tu prejednávanej zmluvy. Zároveň je (rovnako ako v prípade otázky určitosti zmluvného dojednania)
dôvodné očakávať, že správca ako profesionál v oblasti uzatvárania úverových zmlúv za vlastníkov
bytov by formulárovú zmluvu ani nepodpísal. Vzhľadom na uvedené dospel prvoinštančný súd k záveru,
že spotrebitelia mali prostredníctvom žalobcu ako správcu možnosť zmluvné podmienky si dohodnúť,
zmluvné podmienky tak boli individuálne dojednané, a preto žiadnu z nich (a teda ani bod 5.5. zmluvy)

nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

K tvrdeniu žalobcu, že zmluva o úvere nebola individuálne dojednaná z dôvodu, že samotní spotrebitelia
nemali možnosť oboznámiť sa s jej obsahom a ovplyvniť jej obsah, súd prvej inštancie uviedol, že
zmluvu o úvere za vlastníkov bytov uzatvoril správca z titulu svojho oprávnenia vyplývajúceho mu

zo znenia § 8b ods. 1 ZoVB v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ako aj zo znenia článku
III. Zmluvy o výkone správy č. 83, t.j. ako ich zákonný zástupca, s ktorým, ako už bolo vyššie
konštatované, bola zmluva o úvere dojednaná individuálne, preto ďalšie individuálne dojednanie so
všetkými vlastníkmi bytov už nebolo potrebné. Banka ex lege vykonáva svoje práva a plní svoje
povinnosti výlučne správcovi, ako zástupcovi vlastníkov. Nemožno preto považovať za rozhodujúce

kritérium pre zisťovanie a vyhodnocovanie informácií vedomosť vlastníkov bytov ako spotrebiteľov,
ale výlučne vedomosť správcu. Prerokovanie obsahu zmluvy o úvere medzi správcom a vlastníkmi
bytov je otázka ich vzájomného vzťahu a ak došlo v tomto smere k nejakému porušeniu povinností
zo strany správcu, čo ale nie je predmetom tohto konania, môže to založiť nárok na náhradu škody
voči správcovi, nie však voči žalovanej, ktorá pri dojednávaní zmluvy so správcom žiadnu povinnosť

neporušila a toto nevyvracia ani Zápisnica zo schôdze obyvateľov bytového domu A. XX-XX B. zo dňa
06.02.2010 (č.l. 307) z ktorej vyplýva, že vlastníci schválili zateplenie bočnej steny domu v rozsahu 256
m2, prijatie termínového úveru vo výške 10.000 Eur poskytnutého zo strany Dexia banky Slovensko,
a.s., za podmienok dojednaných v príslušnej úverovej zmluve a zároveň splnomocnili správcu bytového
domu na podanie žiadosti o poskytnutie úveru v banke a na podpísanie všetkých dokladov potrebných

na poskytnutie úveru vrátane podpísania zmluvy o poistní a všetkých ďalších zmlúv a úkonov potrebných
na poskytnutie a zabezpečenie úveru (č.l. 309).

Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že pre určenie predmetného ustanovenia bodu 5.5.
zmluvy o úvere za neprijateľné chýba splnenie ďalšej podmienky, a to značná nerovnováha v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko toto ustanovenie zmluvy umožňuje
zmenu úrokového rozpätia aj v prospech spotrebiteľa, keďže banka má možnosť meniť, a teda aj znížiť,
nielen zvýšiť, úrokové rozpätie (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/58/2019-398 zo
dňa 30.06.2020, rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/185/2019-503 zo dňa 28.9.2020), preto tu
chýba značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd

poznamenáva, že za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a) OZ (účinné od 01.06.2010)
umožňuje jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby zo strany dodávateľa a nepovažuje ho za neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ.Z oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia zo dňa 30.08.2012 vyplýva, že žalobca vedel o aplikácii bodu
5.5. zmluvy od začiatku jeho použitia, pričom žalobca netvrdil ani nepreukázal, že by po rokovaniach
so žalovanou proti tomuto postupu nejako nenamietal, z čoho vyplýva, že žalobca po uskutočnených

rokovaniach medzi ním a žalovanou zvýšenie úrokového rozpätia v roku 2012 akceptoval a úvery boli
ďalej splácané aj pri zvýšenom úroku. Uvedené potvrdzujú aj výpovede svedka C. D. E. zachytené v
zápisniciach predložených stranami, a síce v zápisnici zo dňa 28.07.2020 sp.zn. 11C/21/2017 (č.l. 272)
- strana 3, v zápisnici zo dňa 09.07.2020 sp.zn. 11C/33/2017 (č.l. 284) - strana 3, 6; v zápisnici zo dňa
04.08.2020 sp.zn. 11C/51/2017 (č.l. 287) - strana 3.

Čo sa týka samotného Oznámenia zvýšenia úrokového rozpätia, s poukazom na znenie bodu 5.5.
zmluvy,aniprípadnéneoznámeniezvýšeniabynebolodôvodomneúčinnostialeboneplatnostizvýšenia.
Zvýšenie úrokového rozpätia však bolo žalobcovi oznámené, a to listom zo dňa 30.08.2012 (č.l. 11),
ktorý žalobca priložil k žalobe, z čoho vyplýva, že ním disponoval. Žalobca síce v žalobe neuviedol,
kedy mu malo byť oznámenie doručené a neskôr začal tvrdiť, že mu nebolo doručené vôbec, avšak

zo Sťažnosti žalobcu adresovanej NBS (č.l. 35) kde žalobca na strane 50 uvádza, že v niektorých
prípadoch banka neoznámila zmenu úrokového rozpätia, z ktorého dôvodu musel žalobca požiadať
banku o vystavenie potvrdenia, pričom uvedené dodatočné vystavenie potvrdenia sa netýka bytového
domu A. XXXX H. B., pri ktorom sa v sťažnosti na č.l. 50 uvádza, že dňa 30.08.2012 adresovala
banka správcovi oznámenie a zároveň sa neuvádza nič o tom, že by malo byť doručené oneskorene

alebo až na vyžiadanie správcu a keďže v konaní nebol preukázaný opak, súd vychádzal z toho, že
list zo dňa 30.08.2012 bol s prihliadnutím na všeobecne známu dobu poštovej prepravy doručený
správcovi najneskôr do jedného týždňa po jeho spísaní, t.j. v prvej polovici mesiaca september 2012.
Odoslanie zásielky preukazuje kópia z knihy odoslanej pošty žalovanej (č.l. 231), z ktorej vyplýva
odoslanie oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia žalobcovi dňa 30.08.2012.V zmysle bodu 13.4.3.

zmluvy o úvere sa zásielka doručovaná doporučenou poštou považuje za doručenú tretí kalendárny
deň po dni odoslania, z čoho vyplýva, že oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 02.09.2012, t.j. ešte
pred dňom zvýšenia úrokového rozpätia. Súd však poukázal na skutočnosť, že uvedený list žalobca
priložil k žalobe a teda správcovi bol preukázateľne doručený, pričom v žalobe nebolo uvádzané žiadne
iné skutkové tvrdenie o dátume jeho doručenia, preto možno vychádzať zo všeobecne známej doby

prepravy poštových zásielok, resp. z bodu 13.4.3. zmluvy (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v
Trnave č.k. 11Co/58/2019-398 zo dňa 30.06.2020). Zo svedeckej výpovede C. G. vyplynulo, že bolo
bežnou praxou, že žalovaná v jednej obálke zasielala naraz viacero oznámení jednému adresátovi.
Žalobca tvrdil, že niektoré oznámenia o zvýšení úrokovej sadzby žalovaná dorábala dodatočne na
žiadosť žalobcu a uvedené žiadosti predložil súdu (č.l. 294-296). Žiadna zo žalobcom predložených

žiadostí sa ale netýka Zmluvy o úvere č. 06/112/10 zo dňa 28.10.2010, ktorá je predmetom tohto sporu,
z čoho logicky vyplýva, že žalobca nežiadal žalovanú o zaslanie Oznámenia o zmene úrokovej sadzby
v Zmluve o úvere č. 06/112/10 zo dňa 28.10.2010 z dôvodu, že toto mu doručené už bolo.

V konaní nebolo sporné, že zvýšenie úrokového rozpätia bolo predmetom niekoľkých rokovaní žalobcu a

žalovanej.SvedokC.D.E.prisvojichvýsluchochpotvrdil,žezvýšenieúrokovéhorozpätiazistiliokamžite
po jeho zvýšení a to z výpisov z účtov, ktoré kontrolovala ekonomická námestníčka (v zápisnici zo dňa
04.08.2020 sp.zn. 11C/51/2017 (č.l. 288), v zápisnici zo dňa 09.07.2020 sp.zn. 11C/33/2017 (č.l. 286).

Žalovaná odôvodnila použitie bodu 5.5. tak, že k zmene úrokovej sadzby pristúpila na základe

legitímneho právneho dôvodu, keď takto určená úroková sadzba bola v celom rozsahu primeraná
aktuálnemu stavu na trhu a porovnateľná s úrokovými sadzbami ponúkanými v rovnakom segmente
úverových produktov inými bankovými subjektmi, čím došlo k naplneniu podmienky adekvátnosti zmeny
úrokovej sadzby podľa bodu 5.5 zmluvy o úvere. Zmena úrokovej sadzby nebola vykonaná zo strany
žalovanejsvojvoľne,alepozmenemieryrizikaklienta,kuktorejdospelavrámciinternéhoprehodnotenia

komplexných ukazovateľov návratnosti úveru. Dôvod zvýšenia úrokového rozpätia (zmena refinančných
nákladov na EURIBOR, zhoršenie ratingu klienta a zvýšenie rizika nesplácania úverov) mal súd
preukázané aj z výpovedí svedka C. F. G., zachytených v zápisniciach zo dňa 28.07.2020 sp.zn.
11C/21/2017 (č.l. 275) - strana 7; v zápisnici zo dňa 30.01.2019 sp.zn. 22Csp/86/2017 (č.l. 291) -
strana 4; v zápisnici zo dňa 21.01.2020 sp.zn. 11C/25/2017 (č.l. 278) - strana 5; v zápisnici zo dňa

04.02.2020 sp.zn. 11C/51/2017 (č.l. 287) - strana 2, 3, ktorý uviedol, že v zmysle úverových zmlúv
každýklientpredkladáúčtovnévýkazyjednotlivýchbytovýchdomov,príjmy,výdavky,zostatkynaúčtoch,
zmeny majiteľov, zmeny zmluvy, na základe monitoringu sa každý rok stanovuje nový rating; úverová
komisia rozhodla, že riziko splácania úverov bytových domov je vyššie, preto sa rozhodli zvýšiť úrokovérozpätia vzhľadom na zvýšenie rizikovej prirážky; úroková sadzba klesala, odbor rizika z monitoringov
skonštatoval, že platbyschopnosť obyvateľstva klesá; v tom období klesala zamestnanosť z 2% až na
14%, viac ako 50% majiteľov bytov bolo nad 55 rokov; úverový výbor skonštatoval, že riziko splácania

úverov rastie. Dôvodom zmeny úrokového rozpätia tak bol podľa svedka zhoršený rating klienta, čo
bolo dané stúpajúcou nezamestnanosťou, čím sa zvýšilo riziko nesplácania úveru. Už v roku 2008
došlo k finančnej kríze, ročný Euribor mal hodnotu až 5%, dalo sa predpokladať, že bude rýchlo
klesať, boli realizované rokovania s predstaviteľmi BD, avšak vtedy k dohode nedošlo, musel by byť
uzatvorený dodatok. V druhej polovici roka 2011 sa prehĺbila tzv. dlhová kríza v eurozóne a došlo k

spomaleniu, resp. k poklesu ekonomického rastu, v uvedenom období sa vo všeobecnosti pritom miera
rizika dlžníkov zhoršila a zvýšilo sa riziko nesplácania úverov. Od 01.01.2009 bol BRIBOR (Bratislava
Interbank Offered Rate) nahradený sadzbou EURIBOR (Euro Interbank Offered Rate), pričom došlo
k jej výraznému zníženiu, čím sa stala pôvodná úroková sadzba s ohľadom na určený rating klienta
neprimerane nízkou. Zmena úrokovej sadzby nebola vykonaná zo strany žalovanej svojvoľne, ale po
zmene miery rizika klienta, ku ktorej dospel v rámci interného prehodnotenia komplexných ukazovateľov

návratnosti úveru. V prejednávanej veci teda došlo k zmene miery rizika klienta a aj k zmene vývoja
situácie na medzibankových trhoch a zmene úverovej politiky banky, čím boli naplnené dôvody,
ktoré si banka a správca ako dôvod jednostrannej zmeny úrokového rozpätia dojednali v bode 5.5.
zmluvy. Zmenou úrokového rozpätia (ktoré je jednou dvoch zložiek revizibilnej úrokovej sadzby) došlo
v konečnom dôsledku aj k zmene úrokovej sadzby ako takej. Zároveň je možné zvýšenie úrokového

rozpätia považovať za adekvátne, a to vzhľadom na to, že ustanovenie bodu 12.1.1.1. (ktoré žalovaná
neaplikovala) umožňuje za určitých podmienok zvýšenie úrokového rozpätia až do 3,28 % p.a.. Bod
5.5. zmluvy pritom ani nemá hornú hranicu zvýšenia, napriek tomu žalovaná úrokové rozpätie zvýšila
iba na hodnotu 3,00 % p.a., čo ani zďaleka nedosahuje úroveň možného zvýšenia dojednaného podľa
bodu 12.1.1.1. zmluvy. Žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že by v čase zvýšenia úrokového rozpätia

namietal neadekvátnosť zvýšenia.

Žalobca žalobu skutkovo vymedzil tak, že tvrdil bezdôvodné obohatenie žalovanej z dôvodu, že jej
bolo plnené na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v bode 5.5. zmluvy o úvere s tým, že do
doručenia stanoviska NBS žalobca nevedel, že žalovaná nemá na zvýšené úrokové rozpätie nárok, teda

žalobca voči použitiu napadnutého ustanovenia namietal až o niekoľko rokov po tom, čo došlo k postupu
žalovanej podľa zmluvy. Avšak už v čase použitia tohto ustanovenia žalobca o použití bodu 5.5. zmluvy
vedel a zmieril sa s jeho použitím, hoci mal aj iné možnosti riešenia. Ak potom žalobca voči jeho použitiu
namietal až o niekoľko rokov neskôr, možno to považovať za účelové a odôvodnené zrejme iba zmenou
v osobe prokuristu.

Súd prvej inštancie poukázal aj na povinnosť žalobcu ako správcu v zmysle § 8b ods. 3 ZoVB
pri obstarávaní služieb dojednať čo najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali dojednať v prospech
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Žalobca je pri tom tou istou právnickou osobou, ktorá
zastupovala vlastníkov bytov pri uzavretí predmetnej zmluvy v roku 2010, pričom žalobou podanou o

šesť rokov neskôr namieta znenie zmluvy, s ktorým v roku 2010 súhlasil a použitie bodu 5.5., ktoré v
roku 2012 nakoniec akceptoval. Ak žalobca spochybňuje výhodnosť dojednania zmluvy pre vlastníkov
bytov, spochybňuje tým paradoxne splnenie si svojej povinnosti uloženej mu citovaným ustanovením.
V súvislosti zo zmluvou o úvere boli vlastníci bytov zastúpení žalobcom ako správcom, za ktorého
pri uzatváraní zmluvy o úvere, ako aj pri rokovaniach o zmene úrokového rozpätia konal prokurista.

Skutočnosť, že následne došlo k zmene v osobe prokuristu, nič nemení na tom, že išlo stále o toho
istého správcu, ktorý bol povinný dodržiavať ustanovenie § 8b ods. 3 ZoVB a ak tak neurobil, je
zodpovedný za škodu, ktorú tým prípadne vlastníkom bytov a nebytových domov spôsobil (viď napr.
rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/185/2019-503 zo dňa 28.09.2020, rozsudok Krajského
súdu v Trnave č.k. 24Co/179/2019-458 zo dňa 23.09.2020, rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.

26Co/66/2019-393 zo dňa 23.09.2020). Nárok na náhradu škody má pritom prednosť pred nárokom na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Podanie žaloby je tak potom možné považovať aj za obchádzanie
vyššie citovaného ustanovenia ZoVB a za neprípustné zbavovanie sa zodpovednosti správcu zneužitím
inštitútu spotrebiteľa v právnom poriadku.

Žalobca na pojednávaní začal namietať neplatnosť ustanovenia bodu 5.5 zmluvy o úvere aj z dôvodu
jeho neurčitosti a nezrozumiteľnosti v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy
o úvere, súd ho považoval za určité a zrozumiteľné, a teda v tomto smere za platne dojednané. Zo
znenia bodu 5.5. zmluvy, za použitia interpretačných pravidiel v § 35 ods. 2 OZ, vyplýva, že žalovanáje oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, ktorá zmena
miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta alebo so zmenou rizikovej
váhy klienta, pričom sa porovnávajú skutočnosti v čase posledného posúdenia miery rizika klienta

s aktuálnymi skutočnosťami. Pojmy „miera rizika klienta“ a „rating klienta“ sú pritom ekonomickými
pojmami, ktorých význam musel byť žalobcovi ako správcovi a zároveň podnikateľovi zrejmý. Pojem
„miera rizika klienta“ pritom znamená pravdepodobnosť zlyhania klienta pri splácaní úveru a tento pojem
sa nepoužíva len v uvedenom bode 5.5., ale aj v bode 5.7. zmluvy, ktorý rieši možnosť prehodnotenia
miery rizika na žiadosť klienta. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že samotný pojem "riziko klienta"

je potrebné interpretovať v zmysle normatívnej regulácie činností bankových subjektov, ako aj v zmysle
bankovej praxe. V rámci internej politiky bankových inštitúcií existujú metódy zisťovania miery rizika
klienta, a to na začiatku záväzkovo-právneho vzťahu, ako aj počas jeho trvania. Banky sú povinné
pri výkone svojej činnosti postupovať obozretne, najmä sú povinné vykonávať obchody spôsobom,
ktorý zohľadňuje riziká. Konkrétne metódy posudzovania rizík klienta predstavujú obchodné tajomstvo,
ktoré banka z dôvodu zachovania kompetitívnej výhody na trhu nezverejňuje, ani nesprístupňuje. V

bode 5.5. zmluvy bolo dojednané aj právo banky adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v
prípade, ak dôjde k zmene vývoja situácie na medzibankových trhoch, alebo zmene úverovej politiky
banky, k čomu v uvedenom období aj došlo. Z ustanovenia 5.5. je zrejmé, že správca si bol vedomý
toho, že banka môže jednostranne zmeniť úrokové rozpätie v prípadoch uvedených v ustanovení. Tejto
vedomosti zodpovedalo jazykové vyjadrenie ustanovenia, predchádzajúce rokovania banky a správcu

o uzavretí zmluvy vrátane pripomienkovania, ako aj následné správanie sa, keď správca nakoniec
aplikáciu uvedeného ustanovenia zo strany banky akceptoval. Na určitosti zmluvného dojednania nič
nemení ani to, že v bode 5.5. zmluvy sa hovorí o zmene úrokovej sadzby, pričom banka pristúpila k
zmene úrokového rozpätia. Sadzbu EURIBOR neurčuje totiž žalovaná, ale príslušná európska inštitúcia,
a preto ustanovenie bodu 5.5. možno aplikovať iba na zmenu úrokového rozpätia, nie na zmenu

základnej sadzby, avšak v konečnom dôsledku došlo k zmene úrokovej sadzby ako takej. Uvedené
je zrejmé aj z bodu 12.1.1.1. zmluvy, z ktorého vyplýva, že k zvýšeniu úrokovej sadzby dôjde práve
zvýšením úrokového rozpätia. Pri skúmaní platnosti a určitosti zmluvy je potrebné preferovať výklad v
prospechjejplatnostispoukazomnanálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS640/2014zodňa01.04.2015.
Prejav vôle musí byť určitý, čo však neznamená, že musí dôjsť k vyčerpaniu všetkých podrobností

a absolútnej presnosti jednotlivých použitých formulácii. Uvedené znenie ustanovenia zmluvy je tak s
poukazom na jeho formuláciu zrozumiteľné a určité.

Kontraktačný proces prebiehal medzi dvoma právnickými osobami - podnikateľmi, pričom správca ako
profesionál v danej oblasti má mať dostatok vedomostí na porozumenie obsahu zmluvných dojednaní.

V čase uzatvorenia zmluvy bol prokuristom správcu C. D. E., ktorý zmluvu, ako aj viaceré obdobné
zmluvy o úvere počas vykonávania funkcie prokuristu podpísal. Skutkové tvrdenie žalovanej, že zmluva
o úvere bola medzi stranami individuálne dojednaná, keď k uzavretiu zmluvy došlo po vzájomných
rokovaniach, pričom žalovaná prostredníctvom svojho zamestnanca C. F. G. umožnila žalobcovi pred
podpisom zmluvy oboznámiť sa s textom zmluvy a pripomienkovať ho, poprel žalobca iba v tom rozsahu,

že zmluva o úvere nebola individuálne dojednaná s vlastníkmi bytov. Z uvedeného vyplýva, že nebolo
medzi stranami sporným, že minimálne k prvým zmluvám v roku 2006 prebehol riadny kontraktačný
proces, v rámci ktorého mal žalobca možnosť pripomienkovať jednotlivé ustanovenia zmluvy. Tohto
procesu sa pritom zúčastnili dvaja podnikatelia - banka a správca. Je potom potrebné vychádzať z
predpokladu, že správca ako profesionál v oblasti uzatvárania úverových zmlúv nemal dôvod podpísať

ustanovenie, ktorého význam by mu nebol zrejmý, resp. ktoré ustanovenie by považoval za neurčité. Je
to potom práve žalobca, kto by mal preukázať, že správcovi význam predmetného ustanovenia nebol
zrejmý, keďže vzhľadom na jeho podnikateľské postavenie a skúsenosti v danej oblasti sa predpokladá,
žepodpíšeibatakúzmluvu,ktorejobsahurozumie.SvedokC.D.E.(vzápisnicizodňa09.07.2020sp.zn.
11C/33/2017 (č.l. 284) - strana 4,6) k neurčitosti ustanovení uviedol, že ustanovenia zmluvy, ktoré úplne

jasne nechápali, sa potom doupravovali a zároveň potvrdil, že vedel, že zmluvy obsahujú ustanovenie
o možnosti banky jednostranne meniť úrok, aj že úroková sadzba nebola dohodnutá fixná.

K Odpovedi NBS zo dňa 5.10.2021 predloženej žalobcom na pojednávaní súd prvej inštancie uviedol,
že táto nie je pre súd záväzná a zároveň NBS v nej vychádza z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.

zn. 7Co/13/2018 zo dňa 18.04.2018, ktorý ako už uvedol, nie je aplikovateľný na prejednávaný prípad.

Zároveň súd poukázal na skutočnosť, že žalobca v žalobe ako dôvod neplatnosti článku 5.5. zmluvy
uviedol, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie že je ustanovenie neurčité. Až neskôr začalžalobca tvrdiť, že ustanovenie je neurčité a nezrozumiteľné. Uvedené si však odporuje, pretože ak
žalobca v žalobe tvrdí, že uvedené ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, tvrdí, že toto
ustanovenie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa, ktorý záver však nevyhnutne predpokladá, že žalobca bol schopný pochopiť význam
uvedenéhoustanovenia,čovyplývaajzjehovyjadreniavžalobe,asíce,žeužprisamotnomkoncipovaní
bodu 5.5. musela žalovaná vedieť, že dané zmluvné ustanovenie umožňuje jednostranné zvýšenie
úrokového rozpätia na základe vlastného uváženia žalovanej ako banky. Z uvedeného vyplýva, že
pôvodne žalobca v žalobe určitosť predmetného ustanovenia ani nespochybňoval a vychádzajúc zo

žaloby mu bol jeho význam zrejmý, a preto neskoršie spochybňovanie určitosti ustanovenia bodu 5.5.
zmluvy považoval súd za účelové.

Vzhľadomnauvedenésúdprvejinštanciedospelkzáveru,žeustanoveniezmluvyoúverebod5.5.nieje
neprijateľnou zmluvnou podmienkou a nie je neplatné ani z dôvodu jeho neurčitosti a nezrozumiteľnosti.
Žalobca teda nepreukázal, že by žalovaná prijala bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníkov bytov,

keďže jej bolo plnené na základe uvedeného platného ustanovenia. Nakoľko dospel súd k záveru, že
o neprijateľnú zmluvnú podmienku v bode 5.5. zmluvy nejde, nevyslovil jej neplatnosť. Z uvedených
dôvodov súd žalobu vo výroku II. rozsudku zamietol, a to v časti istiny, ako aj úroku z omeškania, keďže
žalovaná sa s plnením do omeškania nedostala. Keďže súd žalobu zamietol pre neexistenciu nároku
žalobcu, bolo nadbytočné a nehospodárne sa ďalej zaoberať otázkou výšky prípadného bezdôvodného

obohatenia a námietkou premlčania vznesenou žalovanou.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP, keď žalobca zavinil zastavenie konania v časti o zaplatenie
sumy 96,15 Eur s príslušenstvom, nakoľko žalobu vzal späť v tejto časti z dôvodu na jeho strane,

ktorým bol nesprávny prepočet a vo zvyšnej časti bola v celom rozsahu úspešná žalovaná, keď súd
žalobu vo zvyšnej časti zamietol, čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalovanej voči žalobcovi na
náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100%, o čom súd rozhodol vo výroku III.
rozsudku. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP v konaní žalobcom neboli tvrdené
a súd ich sám nezistil. Takýmto dôvodom pritom nemôže byť skutočnosť, že na strane neúspešného v

konaní ide o správcu zastupujúceho spotrebiteľov. Súd po posúdení všetkých okolností konkrétnej veci,
dospel k záveru, že tu nie sú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by bolo
potrebné žalovanej náhradu trov konania celkom alebo sčasti nepriznať. O výške náhrady trov konania
žalovanej bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Proti tomuto rozsudku výslovne proti zamietajúcemu výroku II. a výroku III. o náhrade trov
prvoinštančného konania podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, pričom
uplatnil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a domáhal sa, aby odvolací súd
rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že prizná žalobcovi uplatnenený nárok, prípadne rozsudok

zruší a vec vráti prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm.h/CSP)namietal,žesúdnevykonalprávneposúdenieneprijateľnejzmluvnejpodmienkyvôbec.Ak
by tak urobil, určil by správne predmet konania – posudzovanie zmenovej klauzuly obsiahnutej v čl. 5.5

s ohľadom na § 53 ods. 4 písm. i) a j) OZ s tým, že čl. 5.5 obsahuje obe tieto špeciálne skutkové podstaty
neprijateľných zmluvných podmienok, čo súd nevyhodnotil. Jedná sa o špeciálne klauzuly neprijateľnej
zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 4 písm. i) a j) OZ, ktoré sú vždy neplatné v zmysle § 53 ods. 5 OZ
i keby boli individuálne dojednané. Nejedná sa o generálnu klauzulu neprijateľnej zmluvnej podmienky
uvedenú v § 53 ods, 1 OZ. Súd v odôvodnení tápa, pričom vytrhuje z kontextu všetky skutkové podstaty

neprijateľných zmluvných podmienok, či už sa jedná o generálnu klauzulu v zmysle § 53 ods. 1 OZ
alebo špeciálne klauzuly v zmysle § 53 ods. 4 OZ a následne ich spája do jednej neprijateľnej zmluvnej
podmienky, viď nezrozumiteľná argumentácia v bode 53 a 61 odôvodnenia rozsudku. Zdôraznil, že
predmetom súdneho konania ako aj právneho posúdenia je zmenová klauzula obsiahnutá v čl. 5.5.
s odkazom na § 53 ods. 3 písm. i) a j) OZ umožňujúca zmenu predmetu plnenia, resp. ceny plnenia

a predmetom sporu nie je pôvodne dojednaný predmet plnenia, resp. ceny plnenia v zmysle § 53 ods.
2 OZ. Predmetom súdneho prieskumu nie je čl. 2.2.4.3 zmluvy, ale čl. 5.5 zmluvy zmenová klauzula.
V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017, ktorý sa týka žalovanej
a ktorý ustálil, že bod 4.6 zmluvy o poskytnutí úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a z tohtodôvodu absolútne neplatným ustanovením zmluvy. Vychádzal zo zistenia, že možnosť jednostranného
zvýšenia úrokovej sadzby bola stanovená na zmenu miery rizika klienta, najmä so zmenou rizikovej
váhy klienta podľa pravidiel stanovených NBS. NBS ale nestanovuje kritériá hodnotenia klienta, ale

kritériá pre postup banky pri správe rizík, teda voči širšiemu okruhu klientov a produktov. Neexistuje
preto predpis, ktorý by jasne mohol stanoviť rozdiel v miere rizikovosti a miere zvýšenia úrokového
rozpätia a teda nemožno hovoriť ani o žiadnych pravidlách výpočtu a posudzovania kritériá rizík, čím
sa vytvára svojvôľa veriteľa. Postup žalovanej na základe bodu 4.6 zmluvy bol teda netransparentný
a svojvoľný a takéto ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ

a z tohto dôvodu neplatné. Podľa odvolateľa žalovaný žiadnym spôsobom nevysvetlil zmenu ratingu
klienta ako sa mení, na základe akých pravidiel. Pojem značná nerovnováha v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa je potrebné v zmysle rozhodnutia ESD C-415/11 „Aziz“
vykladať v tom zmysle, že pojem značná nerovnováha ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe
analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými
stranami s cieľom posúdiť či a prípadne v akej miere je postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy

nevýhodnejšie, než právne postavanie zakotvené v práve. Na účely určenia či dôjde k nerovnováhe
napriek požiadavke dobrej viery treba preveriť, či dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne
a rovnocenne mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po
individuálnom dojednaní. Pri otázke, či podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu, treba predovšetkým
zohľadniť právne predpisy, ktoré by sa uplatnili v prípade neexistencie zmluvnej podmienky (Mohamed

Azit, C 415/2011). Odvolateľ pokračoval, že čl. 5.5 zmluvy umožňuje zmeniť banke jednostranne
úrokovú sadzbu kedykoľvek automaticky bez dodatku na základe vlastného rozhodnutia. Čl. 5.7 zmluvy
umožňuje spotrebiteľom jedenkrát ročne a za poplatok požiadať banku o prehodnotenie miery rizika,
o ktorom však rozhoduje zasa len banka, nie spotrebitelia. Uvedené ustanovenie aj po formálnej, aj
po materiálnej stránke spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, nakoľko spotrebiteľ nemôže sám jednostrannej rozhodnúť o zmene tak, ako
je to v prípade banky, ale musí splniť nasledovné podmienky: písomne požiadať, zaplatiť poplatok,
len jedenkrát ročne, rozhoduje banka, banka má svojvôľu, rozhoduje na základe neexistujúcich/
netransparentných pravidiel a netransparentným spôsobom. Tieto zmluvné podmienky tak ako sú
koncipované, sú nejasné a neprimerané, jednoznačne stavajú spotrebiteľa do nevýhodnejšej pozície

oproti veriteľovi a to osobitne pokiaľ ide o právo banky sa rozhodnúť o zvýšení svojej vlastnej marže –
teda zisku. Z dôvodov, ktoré sú formulované príliš široko, nejednoznačne a môžu byť zo strany banky
uplatnené svojvoľne, predmetné zmluvné podmienky sú v dôsledku uvedeného netransparentné a preto
neprijateľné. V tejto súvislosti odvolateľ odkázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-96/14, v ktorom
Súdny dvor spresnil, že požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok stanovená Smernicou

93/13 nemôže byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska, ale
sa musí chápať široko. SD EÚ zdôraznil, že zmluvné podmienky možno považovať za sformulované
jasne a zrozumiteľne, ak sú pre spotrebiteľa zrozumiteľné nielen z gramatického hľadiska, ale zároveň
transparentne opisujú konkrétne fungovanie poistného mechanizmu s prihliadnutím a zmluvný rámec,
do ktorého patria, aby spotrebiteľ bol schopný na základne jasných a zrozumiteľných kritériá posúdiť

hospodárskedôsledky,ktoréztohoprenehovyplývajú.Zmluvnépodmienkymusiabyťvždyformulované
jasne a zrozumiteľne (C 26/2013). Akákoľvek jednostranná zmena musí mať základ buď v zákone alebo
v zmluve. Základným kritériom posudzovania oprávnenosti nároku na vykonanie jednostrannej zmeny
je prijateľnosť zmenovej klauzuly v zmysle § 53 OZ a tiež súlad s požiadavkami osobitných zákonných
predpisov. Dôvod zmeny musí byť dostatočne transparentný a v zmluvnej podmienke výslovne uvedený.

Vecnosť dôvodu znamená, že má objektívnu povahu, teda príčina leží mimo konania dodávateľa, je
nezávislá od jeho vôle. Neprijateľnosť v dôsledku v zmluve príliš neurčite vymedzeného dôvodu zmeny
nemožnokonvalidovaťtým,žedodávateľdôvodkonkretizujenáslednevoznámení.Oexistenciivážneho
objektívnehodôvodujeposkytovateľpovinnýinformovaťvoznámenítak,abymoholspotrebiteľuvážiť,či
tentodôvodskutočneexistuje.Jepotrebné,abyklauzulaukladalaposkytovateľovipovinnosťvoznámení

tento dôvod poskytnúť, nestačí, že dôvod v čase oznámenia objektívne existoval. Z Občianskeho
zákonníka je možné indukciou odvodiť zásadu, že zmluvnú stranu môžu zaväzovať iba také zmluvné
ustanovenia, s ktorými mala možnosť sa vopred oboznámiť. Rozsudok SD EÚ vo veci C 26/2013
uviedol, že Smernica 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť mechanizmus, ktorý zabezpečí, aby sa
nekalé podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté, mohli preskúmať, aby sa posúdila ich prípadná

nekalá povaha. V rámci toho vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby stanovil, či za konkrétnych okolností
daného prípadu takáto podmienka zodpovedá požiadavkám dobrej viery, rovnosti a transparentnosti
stanovených smernicou. V tejto súvislosti odkázal na rozsudky vo veci C-472/10, C-92/11. Podľa
odvolateľa súd poprel účel a význam spotrebiteľského práva v zmysle § 54 ods. 1 OZ, § 3 ods. 3 aj§ 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Prvoinštančný súd poprel aj význam
smerníc: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch
na ochranu spotrebiteľských záujmov (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 4; Ú. v. ES L 166, 11.

6. 1998) v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 (Mimoriadne
vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 4; Ú. v. ES L 171, 7. 7. 1999), smernice Európskeho parlamentu a Rady
2000/31/ES z 8. júna 2000 (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 25; Ú. v. ES L 178, 17. 7. 2000),
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/65/ES z 23. septembra 2002 (Mimoriadne vydanie Ú. v.
EÚ, kap. 6/zv. 4; Ú. v. ES L 271, 9. 10. 2002), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z

11. mája 2005 (Ú. v. EÚ L 149, 11. 6. 2005). Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z
11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu,
a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/
ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica
o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 11. 6. 2005) Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv.

2; Ú. v. ES L 95, 21. 4. 1993). Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES z 23. apríla 2009
o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 110, 1. 5.
2009) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov,
ktorousameníadopĺňasmernicaRady93/13/EHSasmernicaEurópskehoparlamentuaRady1999/44/
ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/

ES (Ú. v. EÚ L 304, 22. 11. 2011) a judikatúry SD EÚ zakotvujúcej koncept ex offo ochrany spotrebiteľa.

Ak by aj bola neprijateľná zmluvná podmienka individuálne dojednaná, mala podstúpiť súdnemu
prieskumu, či sa neodchyľuje od ustanovení Smerníc a OZ v neprospech spotrebiteľa. Súd mal teda
vykonať právnu kvalifikáciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, uviesť a vysvetliť prečo použil danú

právnu kvalifikáciu a následne sa vysporiadať s potrebou individuálneho dojednávania. Súd vôbec
nevykonal právne posúdenie neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v článku 5.5 zmluvy v
zmysle § 53 ods. 4 písm. j) OZ. Súd nevykonal právne posúdenie neprijateľnej zmluvnej podmienky
obsiahnutej v právoplatnom rozhodnutí súdov SR, na ktoré žalobca už pri podanej žalobe poukázal.
Nevykonanie právnej kvalifikácie resp. jej nesprávna právna kvalifikácia je základom zmätočnosti celého

súdneho konania.

Žalobca predložil napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 spolu s uznesením Ústavného súdu
SR sp. zn. III.ÚS 124/2020, pričom v celom rozsahu odkázal na argumentáciu v týchto rozhodnutiach,
ktorými súdy vyhlásili zmluvnú podmienku za neprijateľnú, pričom posudzovali čl. 4.6 zmluvy o úvere,

avšak jednoznačne prezentovali postoj vyšších súdnych autorít k pojmom miera rizika klienta a rating
klienta. Poukázal tiež na závery Krajského súdu Žilina v jeho rozsudku sp. zn. 14C/295/2014, ktorý
určil, že bod 4.6 zmluvy o poskytnutí úveru (je zrejme neprijateľnou zmluvnou podmienkou), pričom čl.
5.5 danej zmluvy riešenej v danom prípade je obdobný. Rozdiely sú v tom, že podľa čl. 5.5 zmluvy
je možné dokonca alternatívne meniť úrokovú sadzbu aj z dôvodu zmeny ratingu klienta stanoveného

bankou, pričom na rozdiel od vyhláseného neplatného ustanovenia čl. 4.6 obsahuje ešte neurčitejšie
a nezrozumiteľnejšie pojmy „v čase ich ostatného posúdenia“ alebo „s aktuálnymi rozhodujúcimi
skutočnosťami“. Zmluva neobsahuje definíciu pojmov miera rizika klienta a ani zmena ratingu klienta.
Znenie uvedených článkov nemusí byť formalisticky totožné s odkazom na § 53a ods. 1 OZ. Záver
súdu je zjavne nesprávny, právna kvalifikácia obidvoch zmlúv je totožná. Napriek zákonnej povinnosti

dodávateľa zdržať sa používania neprijateľnej zmluvnej podmienky alebo podmienky s rovnakým
významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi v prípade existencie súdneho rozhodnutia súd túto
skutočnosť neskúmal a preklenul ju nezrozumiteľnou argumentáciou v bode 52 odôvodnenia, pričom
svojvoľne skonštatoval, že nie je možné aplikovať § 53a ods. 1 OZ z dôvodu neaplikovateľnosti daných
rozsudkov kvôli iným skutkovým okolnostiam. Súd nevykonal žiadne posúdenie, či si plní dodávateľ túto

zákonnú povinnosť v kontexte k § 305 a § 306 CSP neposúdil, či neexistujú aj iné rozsudky, ktoré by sa
týkali konkrétnej podmienky, alebo podmienky s rovnakým významom a nevyhľadal judikatúru, ktorou
bola inými súdmi uložená povinnosť žalovanému vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť
škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Odvolateľ v tejto súvislosti tiež poukázal
na rozhodnutie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 14C/21/2017-500 zo dňa 13.8.2020 v skutkovo

a obsahovo totožnej veci, kde súd určil, že ustanovenie čl. 5.5 predmetnej zmluvy o termínovanom úvere
je neprijateľnou podmienkou a je neplatné. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/90/2020
bol rozsudok Okresného súdu Piešťany potvrdený. Súd mal zistiť postupom podľa § 305 a § 306 CSP
kedy boli iné rozsudky obsahujúce neprijateľnú podmienku podľa čl. 5.5 alebo podmienku s rovnakýmvýznamom právoplatné a minimálne od tohto dňa priznať žalobcom nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia z dôvodu § 53a ods. 1 OZ a Smernice 93/13/EHS.

Odvolateľ pokračoval, že súd vec nesprávne právne posúdil v zmysle § 53 ods. 2 a 3 OZ a nahradil
zákonnú požiadavku individuálneho dojednávania zmluvy so spotrebiteľmi s možnosťou tretej osoby
(správcu) oboznámiť sa so zmluvnými podmienkami, čo však nemá oporu v § 53 ods. 1, 2, 3 OZ a je
v rozpore s § 54 ods. 1 OZ. Individuálne dojednanie zmluvné ustanovenia musia spĺňať dva základné
predpoklady a to, že spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy so zmluvnými

ustanoveniami a mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných ustanovení. Súd venoval neskutočne veľa
času kontraktačnému procesu, ktorý prebiehal medzi správcom a bankou. Súd však proces dokazovania
individuálneho dojednávania, teda či spotrebitelia mali možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy
so zmluvnými ustanoveniami a možnosť ovplyvniť obsah zmluvných ustanovení, viedol extrémne
nesprávne, zaujato v prospech žalovaného v rozpore s § 53 ods. 3 OZ, z ktorého vyplýva povinnosť
dodávateľa preukázať, že zmluvné ustanovenia boli individuálne dojednané. Napriek tomu, že žalovaný

nikdy neprodukoval žiadny dôkaz, nenavrhol preukazovanie individuálneho dojednania so spotrebiteľmi,
súd viac ako 6 rokov čakal na zamietnutie žaloby z dôvodu individuálneho dojednania. Prvoinštančný
súd prijal nasledujúce závažné skutkové tvrdenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní:
že ustanovenia bodu 5.5 bolo v zmluvách z roku 2006 a 2010 totožné, čo vyplýva zo sťažnosti správcu zo
dňa 18.1.2016 adresovanej NBS. Je však logické, že predmetom prieskumu NVS boli len zmluvy, ktoré

čl. 5.5 obsahovali; podanie sťažnosti správcu adresovanej NBS preto tento záver vyplývať nemôže.;
NBS boli zaslané len zmluvy, ktoré čl. 5.5 obsahovali, zmluvy, ktoré ho neobsahovali, zasielané neboli,
že totožnosť znenia bodu 5.5 zmlúv z roku 2006 a 2010 údajne vyplýva z oznámenia o zvýšení
úrokového rozpätia zo dňa 30.8.2012; logicky nemohli byť predmetom oznámenia zmluvy, ktoré čl. 5.5
neobsahovali,

že je daná totožnosť znenia bodu 5.5 zmlúv z roku 2006 a 2010 súdu z jeho úradnej činnosti.
Predmetom podaní na súd boli len zmluvy, ktoré článok 5.5 obsahovali. Z úradnej činnosti súdu preto
tento záver nevyplýva, ani vyplývať nemôže. Nadväzne konštatovanie súdu, že ak sa potom uskutočnil
kontraktačný proces k zmluvám z roku 2006, ktoré obsahovali totožné znenie 5.5 týkajúce sa zmeny
úrokovej sadzby, je možné považovať uvedené zmluvné dojednanie za individuálne dojednané aj

pre prípad prejednávanej zmluvy z roku 2010, je potom zjavne nesprávne. Pokiaľ sám svedok C.
G. vo svojich svedeckých výpovediach konštatoval, že zmluvy sa sprísňovali a najjednoduchšie boli
v roku 2006, ktoré ani neobsahovali možnosť zvýšenia úrokového rozpätia, pretože neobsahovali čl.
5.5 zmluvy. Teda čl. 5.5 zmluvy nemohol byť ani individuálne dojednaný medzi správcom a bankou,
nakoľko v čase posudzovania prvých zmlúv ani neexistoval a následne správca nemal vedomosť

o možnosti zvýšenia úrokového rozpätia prostredníctvom čl. 5.5. Na otázku svedkovi C. E., či vedel,
že zmluva sa dá jednostranne meniť zo strany banky uviedol, že nie a to trikrát vo všetkých svojich
výpovediach. Preto tvrdenie súdu, že je rozhodujúce, že kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou
ako bankou a správcom, ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť a minimálne v procese tvorby
vzorovej zmluvy v roku 2006 aj zasahoval, je zjavne nesprávne a protizákonné. Spotrebiteľom sú

bezpochyby jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov, nie správca, alebo iný zákonný, prípadne
zmluvný zástupca. Súd preklenul nedostatok individuálneho dojednávania spotrebiteľmi cez priebeh
kontraktačného procesu medzi zamestnancami banky a zástupcom správcu, čo je neprípustné a nemá
oporu v OZ aj s poukazom na § 54 ods. 1 OZ. Správca nie je zmluvnou stranou zmluvy a banka si
plní výlučne práva a povinnosti voči spotrebiteľom a spotrebitelia voči banke. Preto je tvrdenie súdu

v bode 60 odôvodnenia nesprávne. Súd nesprávne právne vec posúdil podľa § 52 ods. 2 a nasl. OZ,
najmä § 53 ods. 1, 2, 3 a Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý v žiadnom prípade nemoderuje z dôvodu
zákonného zastúpenia správcom spotrebiteľský prvok a postavenie spotrebiteľov, čo súd uvádza ako
jeden z hlavných argumentov zamietnutia žaloby. Ust. § 53 ods. 2 a 3 OZ výslovne vyžaduje individuálne
dojednávanie so spotrebiteľom a nie so správcom alebo treťou osobou.

Odvolateľ pokračoval, že súd nesprávne právne posúdil absolútnu neplatnosť neprijateľnej zmluvnej
podmienky v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 OZ, hoci neplatnosť mal posudzovať bez návrhu ex officio.
V tejto súvislosti za zarážajúce a tendenčné označil vyjadrenie súdu v bode 73 odôvodnenia,
kde skonštatoval, že neskoršie spochybňovanie určitosti čl. 5.5 zmluvy považoval za účelové, keď

posudzovaťajtútoskutočnosťmalsúdexofficiobeznutnostiupozorňovanianatútoskutočnosťzostrany
žalobcu. Požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok stanovená smernicou 93/13 by nemala byť
obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska. V tejto súvislosti odkázal
na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-96/2014. Podľa odvolateľa súd chabo vysvetľuje zrozumiteľnosťa určitosť v bode 69 odôvodnenia cez nesprávne použitie interpretačného pravidla podľa § 35 ods. 2 OZ.
Súd nezrozumiteľne alebo nevysvetliteľne vysvetľuje pojem „miera rizika klienta“ a „rating klienta“, ktorý
mal byť správcovi zrejmý, čo vyplýva z jeho výpovede (z výpovede svedka C. E. vyplýva pravý opak),

nakoľko mu mal byť zrejmý postup metód posudzovania rizík klienta, pričom tieto metódy sú obchodným
tajomstvom banky. Ak by súd nezaoberal len jazykovým výkladom, ale aj významovým výkladom, bol by
dospel k záveru, že pravidlá NBS týkajúce sa zmeny rizikovej váhy spotrebiteľa neexistovali ani v čase
uzatvorenia zmluvy, ani dodnes. Takisto neexistovali ani pravidlá stanovené bankou na zmenu ratingu
klienta, banka nikdy netvrdila, že by nejaké existovali. Odvolateľ zdôraznil, že súd nerešpektujúc ust.

§ 54 ods. 2 OZ, aplikoval výkladové pravidlo podľa § 35 ods. 2 OZ, ktoré nie je možné aplikovať na
spotrebiteľskú zmluvu vôbec, čo vylučuje § 54 ods. 2 OZ a nevyložil obsah zmluvy zákonným spôsobom,
teda priaznivejším pre spotrebiteľa. Podľa čl. 5.5 zmluvy nie je možné ani úrokové rozpätie meniť, len
úrokovúsadzbu.Súdpodľaodvolateľaneposúdilčl.5.5sohľadomnajehoneurčitosťanezrozumiteľnosť
podľa § 37 ods. 1 OZ, vychádzal z výsluchu C. E. v iných súdnych konaniach, avšak jeho výpoveď nemá
žiaden vplyv na neurčitosť, resp. nezrozumiteľnosť čl. 5.5 zmluvy. Z absolútne neplatného právneho

úkonu právne následky nemôžu nastať. Na túto neplatnosť musí súd prihliadať aj bez návrhu z úradnej
povinnosti.

Súd sa ani nezaoberal rozporom so zákonom a s dobrými mravmi podľa § 39 OZ, pričom na dôvod

zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť a to aj bez návrhu. Súd
postupoval v rozpore s platnou legislatívou a judikatúrou SD EÚ. S poukazom na C-92/11 citoval, že na
účely posúdenia, či štandardná zmluvná podmienka, ktorú si dodávateľ vyhradí právo meniť poplatky
spĺňa alebo nespĺňa požiadavky dobrej viery rovnováhy a transparentnosti, má zásadný význam, či
zmluva transparentným spôsobom uvádza dôvod a spôsob zmeny týchto poplatkov, aby spotrebiteľ

mohol na základe jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať ich prípadné zmeny. Nedostatok
informácií nemožno nahradiť len tým, že spotrebitelia budú v priebehu realizácie zmluvy v predstihu
informovaní o zmene poplatkov a o ich práve zmluvu vypovedať, ak s touto zmluvou nesúhlasia. Podľa
rozsudku C-26/13 čl. 4 ods. 2 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o zmluvnú
podmienku, požiadavka podľa ktorej zmluvná podmienka musí byť formulovaná jasne a zrozumiteľne

sa má chápať tak, že stanovuje nielen aby, dotknutá podmienka bola pre spotrebiteľa gramaticky jasná
a zrozumiteľná, ale aj to, aby zmluva jasne vysvetľovala konkrétne fungovanie mechanizmu zmeny
cudzej meny, na ktorý sa odvoláva dotknutá podmienka, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom
a mechanizmom stanoveným ostatnými podmienkami týkajúcimi sa poskytnutia úveru, aby bol tento
spotrebiteľ schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré

z toho pre neho vyplývajú, musí byť schopný posúdiť efekt na spotrebiteľa, nie zverejniť hospodársky
účel pre podnikateľa. Nadväzne podľa odvolateľa súd zjavne nevykonal právne posúdenie čl. 5.5
a logicky a konzistentne nevysvetlil prečo považuje čl. 5.5 za určitý a zrozumiteľný.

V druhej časti odvolania odvolateľ rozviedol uplatnený odvolací dôvod, že súd dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(§365ods.1písm.f)CSP).Uviedol,ženapriek
tomu, že vôbec nebolo potrebné preukazovať individuálne dojednanie, súd sa neúčelne zaoberal
dokazovaním individuálneho dojednávania medzi správcom a žalovaným, pričom sa nezaoberal
individuálnym dojednávaním medzi spotrebiteľmi a bankou. Hoci súd v bode 59 odôvodnenia konštatuje,

že vzhľadom na veľký časový odstup od uzavretia konkrétnej zmluvy a veľké množstvo uzatváraných
obdobných zmlúv je ťažko očakávať, že bude preukázaný konkrétny priebeh uzatvárania zmluvy,
súd to jednoducho dokázal. Hoci žalovaná nepredložila žiadny listinný dôkaz, alebo iný relevantný
dôkaz, ktorý by preukázal individuálne dojednania zmluvy o termínovanom úvere, súd mal za
preukázané individuálne dojednávanie zmluvy, pričom vyslovene porušil ust. § 53 ods. 3 OZ. Súd

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko sa nezaoberá listinnými dôkazmi, ktoré predložil
žalobca. Súd sa neoboznámil s podstatnou časťou žalobcom predložených dôkazov a nevykonal
dokazovanie v tomto smere. Dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Súd nevykonal dokazovanie a preklenul dokazovanie len listinnými dôkazmi
z iných súdnych konaní obsahujúcich výpovede C. G. a C. E., ktoré sú neurčité a vágne. C. G. nemal

skutočnú vedomosť, ani nevypovedal ku skutočnostiam, že by spotrebitelia mali možnosť oboznámiť
sa s obsahom zmlúv a aj reálne ovplyvniť jej obsah. C. E. v tomto smere nevypovedal. Popisoval
len čo vykonával on. Či informoval pred podpisom vlastníkov z jeho výpovedí nevyplýva, resp. je to
popreté zápisnicou členskej schôdze danej bytovky zo dňa 6.2.2010. C. E. vo svojej výpovedi potvrdil,že nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Súd zároveň nevykonal dokazovanie listinami vôbec, nakoľko
nepostrehol rozdiely z uvedených listinných dôkazov. Z výsluchu C. G. vyplýva, že zmluvy sa sprísňovali
a najjednoduchšie boli v roku 2006 a tie ani neobsahovali možnosť zvýšenia úrokového rozpätia, teda čl.

5.5 nemohol byť ani individuálne dojednaný medzi správcom a bankou, nakoľko v čase posudzovania
prvých zmlúv ani neexistoval. C. E. tvrdí, že zmluvy zbežne čítali, ale zásadné je, že si túto zmenu
nevšimol a nevedel o tom, že sa dá jednoznačne navýšiť úrokové rozpätie žalovaným, čo sa dozvedel
až v roku 2012 po aplikácii daných ustanovení bankou. Svedok C. G. potvrdil, že boli minimálne tri
varianty zmluvy, pričom C. E. tvrdil, že zmluvy boli rovnaké. Tento svedok vypovedal, že v roku 2008

sa poskytovali ročne desiatky úverov, rokovanie bolo ku každej zmluve a hlavne pri podpise, ak bolo
skonštatované, že táto zmluva je taká istá ako predchádzajúca, boli prebraté len základné ustanovenia.
Zmluva sa prešla v hlavných bodoch pred každým podpisom. Z výsluchu C. G. vyplýva, že žalobca
nenamietal zvýšenie marže resp. úrokového rozpätia. C. E. uviedol, že nevedel, že banka môže zmeniť
úrokové rozpätie a to trikrát vo všetkých svojich výpovediach. C. E. na pojednávaní dňa 9.7.2020, str. 3
zápisnice vo veci sp. zn. 11C/33/2017 skonštatoval, že podmienky zmluvy si preštudovali v začiatkoch,

potom ako to bola štandardná zmluva, nevstupovali do toho, Dexia si povedala podmienky, na dome to
odsúhlasili a oni podpísali zmluvu, uviedol tiež, že aspoň tie prvé zmluvy čítali celé, potom už možno
tie ďalšie zmluvy detailne nečítali. Na otázku, či vedel, že zmluva sa dá jednostranne meniť zo strany
banky, odpovedal, že nie. Vedomosť svedka o možnosti zvýšenia úrokového rozpätia bola až následná.
Podľa výpovede C. E. prvé zmluvy boli poskytnuté na kontrolu, kde právnik (I. J.) vykonal len minimálne

úpravy, ktoré banka akceptovala. Vzhľadom na osobu C. E., ktorý pôsobil vo funkcii viac ako 25 rokov,
nemožno predpokladať, že by zmluvy podrobne čítal, nakoľko si variantu zmlúv ani nevšimol. Zmluva
preto nebola individuálne dojednaná vôbec. Ak boli nejaké jednania ohľadom zmluvy, tak len ohľadom
prvej zmluvy z roku 2006, bez právneho odborného posúdenia. I. J. C. G. podľa jeho vyjadrenia v živote
nevidel. I. J. zrejme do týchto procesov nikdy nevstupoval, nakoľko so žalovaným sa osobných stretnutí

nezúčastnil. I. J. nebol ani advokát, ani neposkytoval právne poradenstvo pre žalovaného, pôsobil
v predstavenstve žalovaného od roku 1971 a vzhľadom na svoj dôchodkový vek, ťažký zdravotný stav
a mozgovú mŕtvicu prekonanú v roku 2006, vykonával len čestnú funkciu, ani sa nemohol zúčastňoval
kontraktačného procesu, ako sa snaží naznačiť C. E.. Vzhľadom na uvedené, ako aj dlhoročný priateľský
vzťah svedkov je preukázané, že ich výpovede sú tendenčné, pričom je evidentná snaha svedkov

nepoškodiť sa navzájom, pričom výpoveď C. G., ako bývalého zamestnanca žalovaného je v rozpore
s listinnými dôkazmi a samotnými skutkovými tvrdeniami žalovaného.

V ďalšej časti odvolania žalobca uviedol, že súd nesprávne ustálil dôvodnosť použitia bodu 5.5 v zmysle

argumentácie v bode 65 odôvodnenia rozsudku, nakoľko neexistoval racionálny a zmluvne dojednaný
dôvod na zvýšenie úrokového rozpätia a žalovaný pristúpil bezdôvodne a svojvoľne s úmyslom zvýšiť
svoj zisk na úkor spotrebiteľov k zvýšeniu úrokového rozpätia. Preto sú tieto skutkové tvrdenia súdu
nesprávne. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedka C. G., ktorý poukazuje na rozdielne dôvody,
resp. príčiny zmeny úrokového rozpätia.

Dôvodom zvýšenia úrokového rozpätia neboli dôvody na strane žalobcu, ale na strane žalovaného.
Neboli splnené zmluvné podmienky podľa čl. 5.5 zmluvy na zvýšenie úrokového rozpätia (ak by
dojednanie bolo platné), pretože skutočné dôvody zvýšenia úrokového rozpätia a úmysel žalovaného

podrobne vysvetlil C. G. na výsluchu dňa 04.04.2020 (str. 3, zápisnica z pojednávania sp. zn:
11C/51/2017 zo dňa 04.02.2020): „ V roku 2008 došlo k finančnej kríze, ročný EURIBOR mal hodnotu
4,8 až 5%, finančná kríza spôsobila, že sa dalo predpokladať, že EURIBOR bude rýchlym tempom
klesať, dokonca, že dosiahne mínusové hodnoty, preto Výbor (pozn. centrála banky), aby predišiel
problémom s poklesom EURIBOR, nás poveril, aby sme so všetkými klientami, ktorí majú úrokovú

zložku variabilnú začali rokovať. Tak isto bolo realizované rokovanie s predstaviteľmi BD, kde sme
danú problematiku predstavili, ale k dohode neprišlo, pretože dohoda bola nutná, aby sa mohla zmeniť
úroková sadzba, musel byť uzavretý dodatok, nedalo sa to spraviť jednostranne zo strany banky.
Jednomesačný EURIBOR bol najlacnejší, ročný najdrahší. Prokurista (pozn. pán E.) nesúhlasil podpísať
niečo, čo mu o 3 % zvýši úrokovú sadzbu. Klient nesúhlasil. Išlo sa ďalej. Po 2-3 rokoch došlo k tomu, o

som povedal na začiatku (pozn. k zvýšeniu úrokového rozpätia)“ Tuto skutočnosť potvrdil aj C. E., ktorý
vosvojichvýpovediachopakovaneuviedol,žedôvodomzmenyúrokovéhorozpätiabolozníženiesadzby
EURIBOR a jeho dorovnanie podľa požiadaviek nového akcionára v priebehu roka 2012. Na základe
vyjadrenia samotnej žalovanej, jediným dôvodom pre zvýšenie úrokového rozpätia bolo prehodnotenierizikaklientazdôvoduporušeniazáväzkovzozmlúvotermínovanomúvere,čoniejezmluvnedojednaný
dôvod v zmysle čl. 5.5.

Odvolateľ pokračoval, že súd v odôvodnení v bode 67 uvádza, že je potrebné tiež poukázať na
povinnosť žalobcu ako správcu v zmysle § 8b ods. 3 ZoVB, a síce pri obstarávaní služieb dojednať
čo najvýhodnejšie podmienky. Odvolateľ uvádza, že danú povinnosť si správca v celom rozsahu splnil,
nakoľko podmienky dojednal v čase uzatvorenia zmluvy najvýhodnejšie, ako vyplýva zo svedeckých

výpovedí.Súdevidentnezabudolnazákladnépovinnostidodávateľabankyvzmysle§54ods.1OZa§3
ods. 3 a § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa. Správca v žiadnom prípade nemôže
za jednostrannú aplikáciu neprijateľnej zmluvnej podmienky na základe jednostranného rozhodnutia
žalovaného.

Podľa odvolateľa súd tiež nesprávne, resp. vôbec nevyhodnotil listinný dôkaz – Zápisnicu z členskej
schôdze bytovky A. XX – XX zo dňa 6.2.2010, z ktorej vyplýva, že žalobcovia neboli prítomní pri
individuálnom dojednaní, nevedeli a neboli informovaní o konkrétnych podmienkach úveru, dokonca
v čase schválenia úverovej zmluvy táto ani neexistovala, pretože vlastníci udeľujú súhlas na podanie
len žiadosti u žalovanej na úver. Zo zápisnice vyplýva, že k schválením úveru neprebehlo ani hlasovanie

vlastníkovbytovvzmysle §14ods.3ZoVB.Jeevidentné,ževlastníkomnemohlabyťpredloženážiadna
zmluva o termínovanom úvere a individuálne dojednanie nie je vôbec preukázané zo strany žalovaného
v zmysle § 53 ods. 3 OZ s odkazom na § 53 ods. 12 OZ. Podľa odvolateľa súd tiež nesprávne, resp.
vôbec nevyhodnotil listinný dôkaz – odpoveď NBS zo dňa 5.10.2021, v ktorom sa NBS jasne vyjadruje
k čl. 5.5 bez ohľadu na to, či sa týka inej úverovej zmluvy, keď jeho znenie je totožné so znením v tomto

súdnom konaní.

V poslednej časti odvolania žalobca namietal, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP). Podľa odvolateľa súd nezaujímal ani právny názor NBS
v jej stanoviskách. Súd vykonával svojou činnosťou procesnú obranu žalovanej, ktorá viedla k porušeniu
princípu rovnosti zbraní, nakoľko neplatnosti čl. 5.5 z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa ani
nevenoval, ale podrobne hľadal dôvody a skúmal kontraktačný proces aj bez návrhu žalovaného, bez

predloženia jediného relevantného dôkazu, pričom stačilo zodpovedať právnu otázku, či je vôbec platné
v zmysle § 39 OZ, resp. postupovať podľa § 53a a § 53d OZ. Súd tvrdí, že nejde o formulárovú zmluvu,
pričom je evidentné, že čl. 5.5 zmluvy sa používa napriek celým zmluvným spektrom žalovaného. Súd
sa nezaoberal predmetom konania, porušoval princíp rovnosti zbraní, nevykonal právne posúdenie
veci vôbec, namiesto toho sa zaoberal výsluchmi, ktoré boli nadbytočné. Sudca viedol procesnú

obranu žalovanej, bezdôvodne akceptoval všetky nezmyselné procesné námietky žalovaného a svojím
procesným postupom spôsobil aj vadu, ktorá je odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
Žalobca namieta porušenie princípu rovnosti zbraní tým, že súd neprípustným spôsobom nahrádzal
dôkaznú povinnosť žalovaného, tým, že vlastnými úvahami a nad rámec navrhnutých a vykonaných
dôkazov kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalovaného a to najmä neúčinným popretím

skutkových tvrdení žalovaným s poukazom na ust. čl. 15 ods. 1 a § 190 ods. 1 CSP.

K doručenému odvolaniu žalobcu predložil žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie

v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožniť
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, žalovaný uviedol, že súd mal porušiť právo žalobcu na spravodlivý proces, resp.
dopustiť sa inej vady podľa odvolateľa v dôsledku toho, že:sa nevenoval neprijateľnosti zmluvnej podmienky v čl. 5.5 zmluvy o úvere, ani jej určitosti
a zrozumiteľnosti a porušil rovnosť zbraní,
neaplikoval § 54 ods. 1 a 2 OZ, § 53b, § 53 ods. 2 a ods. 5 OZ, ani § 305 a § 306 CSP,

sa nezaoberal rozsudkom NS SR sp. zn. 6 Cdo 127/2017, uznesením ÚS SR sp. zn. III.ÚS 124/2020,
ani inými rozhodnutiami, ktoré posudzovali údajne zhodný čl. 4.6 zmluvy o úvere, v dôsledku čoho je čl.
5.5 neplatný, keďže neaplikoval § 53d OZ,
neaplikoval rozhodnutia SD EÚ uvádzané žalobcom v odvolaní.

Uvedené výhrady žalovaný považoval za nedôvodné, keďže s námietkami žalobcu sa súd v rozsudku
dostatočne vysporiadal a to v ods. 52 až 55, ods. 60 až 70. To, že žalobca s názorom súdu nesúhlasí,
nepostačuje na záver, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces alebo došlo k inej procesnej
vade. Prvoinštančný súd ani neporušil rovnosť zbraní, spor rozhodol zákonne na základe riadne
vykonaných dôkazov a relevantnej právnej úpravy. Obom stranám dal rovnaký priestor na navrhovanie
dôkazov, dôkazy zákonným spôsobom vykonal a rozhodol po vykonaní všetkých navrhnutých dôkazov.

Rozhodnutie bolo prijaté výlučne na základe dôkazov navrhnutých stranami sporu. Súd bral v súlade
s čl. 11 ods. 4 CSP do úvahy všetko, čo vyšlo v spore najavo. To, že z dôkazov abstrahoval skutkový dej
inak, ako ho prezentoval žalobca, nemožno považovať za procesnú vadu ani porušenie rovnosti zbraní.

K odvolaciemu dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, ktorý má podľa odvolateľa spočívať v tom, že súd sa nezaoberal právnym posúdením a názormi
NS SR, ÚS SR, SD EÚ a nevzal do úvahy rozhodovaciu prax súdov vyšších inštancií v obdobných
veciach, žalovaný uviedol, že súd pri rozhodnutí konzistentne a detailne posúdil všetky rozhodujúce
skutočnosti, zdôvodnil prečo sa nezaoberal názormi NS SR, ÚS SR v sporoch, ktoré sa týkajú iného
typu zmlúv o úvere a neobsahujú čl. 5.5 v prejednávanom znení. Správne pritom poukázal na relevantnú

rozhodovaciu prax Krajského súdu v Trnave. V konkrétnej veci pritom nemožno prihliadať na rozsudok
Okresného súdu Piešťany č.k. 14C/21/2017-500 zo dňa 13.8.2020 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trnave zo dňa 24.11.2021 sp. zn. 25Co/90/2020, keďže v tejto veci rozhodoval súd na základe
inej skutkovej a dôkaznej situácie a odmietol sa zaoberať svedeckými výpoveďami svedkov C. E.
a C. G. a žalovaný napadol rozsudok odvolacieho súdu dovolaním. V prípade, ak by súdy svedecké

výpovede zohľadnili, dospeli by pravdepodobne k úplne rovnakým záverom ako k rozsudkom Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/57/2021, 24Co/90/2020, 25Co/8/2021, 9Co/104/2020 a ďalších, ktoré
sú konformné s napadnutým rozhodnutím. V tomto spore bolo predmetom dokazovania a právneho
posúdenia iba to, či je ustanovenie určité a zrozumiteľné alebo je daný dôvod jeho absolútnej neplatnosti
v zmysle § 37 ods. 1 OZ, ktorú súd skúma ex offo a či je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uvedené

skutočnosti posúdil správne a svoj názor dostatočne odôvodnil. Nie je pritom nevyhnutné, aby súd
dal podrobnú odpoveď na každú námietku ale len takú, ktorá je pre rozhodnutie relevantná. Ak súd
dospel k záveru, že ustanovenie nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože bolo individuálne
dojednané, nie je daný základ nároku.

K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré majú spočívať v tom, že:

zmluva o úvere nebola individuálne dojednaná, pretože správca zmluvy nečítal a nemohol robiť do textu

zásadné úpravy,

čl. 5.5 zmluvy považoval súd za určité a zrozumiteľné ustanovenia, ktoré bolo výsledkom kontraktačného
procesu, pričom súd ako dôkaz nevyhodnotil zápisnicu zo schôdze vlastníkov bytov,
čl. 5.5 zmluvy je totožný s čl. 4.6 zmluvy o úvere, ktorý je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa

rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/295/2014 a v ďalších rozhodnutiach uvádzaných žalobcom,
čl. 5.5 zmluvy o úvere nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
uviedol nasledovné:

K otázke individuálneho dojednania zmluvy žalovaný zdôraznil, že bývalý zamestnanec správcu potvrdil,

že ako ich zástupca mal možnosť zmluvu pripomienkovať. Pripomienkoval ju jeho právnik a na obsahu
zmluvy sa dohodli. Nepredloženie písomných dôkazov v priebehu kontraktačného procesu neznamená,
že kontraktácia nebola preukázaná, pretože jej priebeh preukazujú výpovede jej účastníkov. To, či došlo
počas kontraktácie k vzneseniu vážnych, či menej závažných pripomienok, a či boli akceptované, nebolopredmetom dokazovania. Pre individuálnu dohodu stačí potvrdenie skutočností, že správca reálne
zasiahol do zmluvných rokovaní a mohol ovplyvniť obsah zmluvy. Ak táto možnosť bola jednoznačne
potvrdená svedeckými výpoveďami, súd správne považoval zmluvu za individuálne nedojednanú. To,

že výpovede svedkov neboli pri každom výsluchu rovnaké, neznižuje ich relevantnosť ale podporuje
ich autenticitu. Ich výpovede treba hodnotiť ako celok, nie podľa viet, ktoré žalobca účelovo vytrhol
z kontextu a následne dezinterpretoval.

K skúmaniu určitosti a zrozumiteľnosti čl. 5.5 zmluvy podľa žalovaného žalobca nedôvodne namieta,
že súd neskúmal určitosť a zrozumiteľnosť tohto ustanovenia, naopak túto námietku považoval za
relevantnú. Preto vykonal dokazovanie zápisnicami o výsluchoch svedkov C. E. aj C. G.. Obaja
svedkovia potvrdili, že správca mal možnosť zmluvu pripomienkovať a pýtať sa na jej obsah a to, že
ustanovenia v čase podpisu za určité nepovažoval (pozn.: zrejme neurčité). V konkrétnom prípade tak
súdnemaldôvodnahrádzaťvôľustránvýkladomaskúmaním,čijealeboniejeustanovenieurčité,keďže

určitosť a zrozumiteľnosť ustanovenia zmluvy v čase jej podpisu bola potvrdená samotnými zmluvnými
stranami. Zápisnicou zo schôdze vlastníkov sa potvrdilo iba tvrdenie žalovaného, že spotrebitelia
nikdy do obsahu zmluvy nezasahovali, ani o ňom nemali žiadnu vedomosť, keďže schvaľovali iba typ
a základné parametre úveru. Je preto irelevantné, či zmluva bola určitá a zrozumiteľná pre vlastníkov
(spotrebiteľov). Rozhodujúce je, či bola určitá a zrozumiteľná správcovi ako ich zástupcovi.

K námietke odvolateľa, že čl. 5.5 zmluvy je totožný s čl. 4.6 zmluvy o úvere, ktorý bol určený za
neprijateľnú podmienku v iných rozsudkoch, žalovaný uviedol, že žalobca nerozlišuje, že čl. 4.6 zmluvy
o úvere bol dohodnutý v zmluve o úvere na bývanie uzavretej medzi fyzickými osobami. Právne

zastúpenie kvalifikovaným subjektom (správcom) vytvára podstatné rozdiely pri okolnostiach uzavretia
spornej zmluvy. Súd v tomto prípade nemohol skúmať ako by obsah zmluvy interpretoval neskúsený
spotrebiteľ, ale ako by ho interpretoval skúsený a odborne spôsobilý správca, teda profesionál. Pri
rokovaniach tak reálne absentovala slabšia strana. Znenie čl. 4.6 a čl. 5.5 úverových zmlúv neobsahujú
rovnaké ustanovenia, je medzi nimi rozdiel napr. v dôvode zmeny úrokovej sadzby. Je preto zrejmé, že

uvedené rozhodnutie aplikovať nemožno. Väčšina ďalších tvrdení žalobcu o nesprávnych skutkových
zisteniach nevyplýva z vykonaného dokazovania, ale z jeho interpretácie udalostí. Účelová verzia
žalobcu pritom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nie je potvrdená žiadnym dôkazom. Žalobca sa
domáha predloženia takých dôkazov, ktoré neexistujú a to s absurdným tvrdením, že ak by ich žalovaný
mal k dispozícii, predložil by ich. Ide o údajnú e-mailovú komunikáciu právneho predchodcu žalovaného

z rokov 2006–2010, ktorú nebol povinný archivovať. Súd riadne preskúmal všetky predložené listinné
a skutkové tvrdenia. To, že čiastočne našiel ďalšie dôvody nad rámec argumentácie žalovaného, pre
ktoré považoval nárok žalobcu za nedôvodný, nemožno považovať za vadu rozhodnutia, svojvôľu súdu
alebo porušenie rovnosti zbraní. Súd totiž musel postupovať pri dokazovaní na základe princípu voľného
hodnotenia dôkazov.

K rozporovaniu záveru, že čl. 5.5 zmluvy o úvere nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, žalovaný
uviedol,žezáversúduprvejinštanciepovažujezasprávny.Zmluvavrátaneneprijateľnejpodmienkybola
medzi správcom a bankou individuálne dojednaná, preto nemožno prihliadať ani na rozhodnutie o tom,

že čl. 5.5 bol vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku v inom rozsudku, v rozsudku Okresného
súdu Piešťany č.k. 14C/21/2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/90/2020,
kde sa takáto skutočnosť nepreukázala.

Žalovaný pokračoval, že podľa odvolateľa námietka, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, sa má týkať:

výhrady, že čl. 5.5 zmluvy už bol opakovane určený za neprijateľnú zmluvnú podmienku v rozsudku
NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 spolu s uznesením ÚS III.ÚS 124/2020, pretože má ísť o rovnaké

ustanovenie,

posúdenia, že čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa §
53 ods. 4 písm. i) a j) OZ, je neurčité a nezrozumiteľné.Sporné ustanovenie podľa žalovaného nie je rovnaké ako zmluvná podmienka posudzovaná súdmi
v rozsudku NS SR 6Cdo 127/2017 spolu s uznesením ÚS SR III.ÚS 124/2020. Čl 5.5 zmluvy
o termínovanom úvere doposiaľ nebol v prípade preukázania, že ustanovenie bolo individuálne

dojednané, vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Navyše jediným správcom, ktorý požaduje
vydanie bezdôvodného obohatenia na jeho základe, je správca. V prípade individuálneho dojednania
zmluvy je irelevantné či individuálne dojednané ustanovenie spadá do výpočtu neprijateľným zmluvných
podmienokpodľa§53ods.4OZ.Individuálnedojednanéustanovenienemôžebyťvzmyslegenerálneho
pravidla v § 53 ods. 2 OZ nikdy posúdené ako neprijateľná zmluvná podmienka, čo vyplýva z čl. 3

ods. 1 Smernice 93/13/EHS. Podľa žalovaného nesprávny je aj právny záver žalobcov, že vo veci
možno aplikovať § 53 ods. 4 písm. j) OZ, keďže predmetom sporu nie je zmena úrokovej sadzby.
V danom prípade tak treba aplikovať § 53 ods. 16 písm. a) OZ, v zmysle ktorého sa ust. § 53 ods. 4
písm. j) o neprijateľných podmienkach nepoužije na spotrebiteľskú zmluvu, ktorej predmetom je obchod
sfinančnýminástrojmiainýmiproduktmialeboslužbami,kdejecenazávisláodpohybukurzovaindexov
na regulovanom trhu alebo trhovej sadzby, na ktoré dodávateľ nemá vplyv. Prvoinštančný súd správne

skonštatoval, že žalovaný nepreukázal v spore samotnú výšku úrokovej sadzby po zvýšení úrokového
rozpätia, ale jeho tvrdenia sa týkali iba výšky úrokového rozpätia. V spore sa pritom preukázalo, že čl.
5.5 zmluvy nie je neprijateľnou podmienkou s poukazom na § 53 ods. 1, 2 a 3 OZ. Bolo preukázané,
že ustanovenie je individuálne dojednané a aj to, že k zvýšeniu úrokovej sadzby došlo z dôvodu zmeny
ratingu klienta, ako to bolo medzi stranami dohodnuté. V čase uzavretia zmluvy, aj v čase zvýšenia

úrokovej sadzby ho správca považoval za určité a zrozumiteľné, nepreukázal sa ani jeho rozpor so
zákonom a dobrými mravmi. V spore sa preukázalo, že žalobca o oprávnenosti zvýšenia úrokového
rozpätia vedel a akceptoval ho. Preto nebol relevantný dôvod na to, aby súd dospel k právnemu
posúdeniu, že čl. 5.5 zmluvy je neprijateľnou podmienkou alebo neplatný podľa § 37 ods. 1 alebo § 39
OZ.NamargorozporusozisteniamiNBSžalovanýdodal,žesúdsprávnedeklaroval,žeideoirelevantné

skutočnosti, keďže tento záver NBS nie je pre súd záväzný. Navyše aj NBS vo svojom stanovisku
poznamenáva, že vec môže záväzne vyriešiť iba súd.

Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej
CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má

zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), pričom právny zástupca žalovaného bol na základe jeho žiadosti
v danej lehote informovaný o mieste a čase VVR aj elektronickými prostriedkami (§ 219 ods. 3 CSP),
po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel

k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu – v zamietajúcom výroku II. ako aj vo výroku III. o náhrade trov prvoinštančného
konania je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).

Predmetom súdneho konania je žalobou uplatnený nárok žalobcu (pred zmenou subjektov - vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v bytovom dome v B. K. L. A. M. XXXXc/XX, XX v bytovom dome č. XXXX)
na vydanie od žalovanej bezdôvodného obohatenia v celkovej sume 165,95 Eur s príslušenstvom,
ktoré mala získať na základe vzťahu založeného zmluvou o termínovanom úvere č. 06/112/10 zo dňa
28.10.2010, v dôsledku nedôvodného zvýšenia úrokovej sadzby na základe čl. 5.5 predmetnej zmluvy

od 14.9.2012 z 2,32% na 3% p.a. za obdobie do 20.6.2016.Predmetom odvolacieho prieskumu, vymedzeným odvolateľom uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo
posúdiť, či boli naplnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP tak, ako boli
konkretizovanévpodanomodvolanípopísanomvyššie.VýrokI.preskúmavanéhorozsudku,ktorýmbolo

konanie z dôvodu čiastočného späťvzatia čiastočne zastavené, nebol napadnutý odvolaním, nadobudol
právoplatnosť a nepodliehal prieskumu odvolacieho súdu.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, keď prvoinštančný súd vykonal všetko
navrhnuté dokazovanie potrebné na zváženie nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam a pretože
odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý vec aj správne
právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov
a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu
prvej inštancie odchýliť, nezistil ani naplnenie ďalších odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom a preto
nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba
nasledovné:

Ako prvý právny záver vo veci prvoinštančný súd vyslovil v ods. 53 odôvodnenia názor, že v prípade
zmluvy o úvere, úrok je odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov, je teda hlavným predmetom
plnenia, resp. cenou plnenia a keďže zmluvná podmienka uvedená v bode 5.5. zmluvy sa týka predmetu
plnenia, resp. ceny plnenia, je zo zákona (§ 53 ods. 1 OZ) vylúčené jej určenie za neprijateľnú zmluvnú

podmienku.Odvolateľktomutozáverunamietal,žepredmetomsporuniejepôvodnedojednanýpredmet
plnenia, resp. cena plnenia v zmysle § 53 ods. 2 OZ. Zmluvná podmienka čl. 5.5 sa týka jednostrannej
zmeny predmetu plnenia alebo ceny plnenia dodávateľom, je teda len zmenová klauzula.

V zmysle § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy (k 28.10.2010)
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To
neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranej ceny,
ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné

podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak
nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Podľa ods.
4 písm. i) tohto ustanovenia za neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú

najmä ustanovenia, ktoré umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu
uvedeného v zmluve. Podľa ods. 4 písm. j) za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktoré určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich
splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ
mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená

v čase splnenia.

V zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka o zmluve o úvere, najmä § 502, úrok z úveru predstavuje
cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi peniaze, je to zmluvne dojednaná cena úveru, odplata za

poskytnutý úver. Aj podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5Cdo 42/2020 úrok je cena peňazí.

S poukazom na uvedené odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že úrok z úveru
predstavuje cenu plnenia, v dôsledku čoho v zmysle § 53 ods. 1 OZ, vo všeobecnej rovine, najmä vo

vzťahu k jeho výške, neprichádza do úvahy jeho posudzovanie ako prípadnej neprijateľnej zmluvnej
podmienky, včítane dojednania o akýchkoľvek zmenách úroku.Špeciálne ust. § 53 ods. 4 písm. i) OZ (použité aj prvoinštančným súdom) ale za neprijateľnú zmluvnú
podmienku označuje ustanovenie zmluvy, ktoré umožňuje dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné
podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, a podľa písm. j) za neprijateľné podmienky sa považujú

ustanovenia,ktorédodávateľaoprávňujúnazvýšeniecenytovarualeboslužiebbeztoho,abyspotrebiteľ
mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená
v čase splnenia, pod čo spadá aj zvýšenie úrokovej sadzby. Z týchto hľadísk by potom bolo možné
preskúmať ne/prijateľnosť zmluvnej podmienky v bode 5.5 zmluvy. Podmienkou ale je aby táto zmluvná
podmienka neboli individuálne dojednaná (§ 53 ods. 1 veta druhá OZ), čo v danom prípade nebolo

splnené. Ak prvoinštančný súd dospel k záveru, že predmetná zmluva resp. zmluvná podmienka v čl.
5.5 bola individuálne dojednaná, nebol dôvod vykonávať právne posúdenie veci podľa § 53 ods. 4 písm.
i) a j) OZ, ako sa toho domáha odvolateľ.

Pokiaľ odvolateľ namietal, že sa jedná o špeciálne klauzuly neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle

§ 53 ods. 4 písm. i) a j) OZ, ktoré sú vždy neplatné v zmysle § 53 ods. 5 OZ, i keby boli individuálne
dojednané, s týmto právnym názorom sa odvolací súd nestotožňuje.

Zo znenia cit. § 53 ods. 1 OZ je zrejmé, že zákonodarca zaviedol pre individuálne zmluvné

dojednania výnimku z testu neprijateľnosti v generálnej klauzule zakotvenej v § 53 ods. 1 OZ. Vecný
rozsah prieskumu neprijateľnosti zmluvných podmienok je tak obmedzený len na štandardné zmluvné
dojednania a nepodliehajú mu tie zmluvné podmienky, ktoré boli individuálne dojednané a to i vtedy,
ak by sa jednalo o zmluvné podmienky taxatívne vymenované v ods. 4 citovaného ustanovenia. Ešte
flagrantnejšie tento záver vyplýva z čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia
základnou všeobecnou podmienkou pre posudzovanie nekalosti zmluvnej podmienky je, aby nebola
individuálne dohodnutá.

V súvislosti individuálnym dojednaním zmluvy odvolateľ tiež namietal, že nebola individuálne dojednaná
so spotrebiteľmi, čo nemožno nahradiť možnosťou tretej osoby (správcu) oboznámiť sa so zmluvnými
podmienkami. Odvolací súd sa ani s touto argumentáciou odvolateľa nestotožňuje, pričom poukazuje

na závery súdu prvej inštancie, najmä v ods. 60 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, s ktorými sa
stotožňuje.

V zmysle § 8b ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom

v čase uzavretia predmetnej zmluvy (v texte aj len ZoVB) správca je povinný vykonávať správu domu
samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet a je oprávnený konať
pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom.

Podľa citovaného ustanovenia správca vykonáva správu bytového domu sám v mene a na účet
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, jedná sa teda o priame zastúpenie, z ktorého práva
a povinnosti vznikajú priamo zastúpenému. Preto ak kontraktačný proces v danom prípade bol vedený
správcom z titulu jeho oprávnenia vyplývajúceho z cit. ust. § 8b ods. 1 ZoVB (ako aj zo znenia čl.
III. Zmluvy o výkone správy č. 83) ako zákonný zástupca spotrebiteľov, je tým naplnená požiadavka

individuálneho dojednania zmluvy so spotrebiteľmi. Správca totiž konal samostatne v mene vlastníkov
a na ich účet. Oboznámenie vlastníkov správcom o obsahu návrhu zmluvy o úvere je potom vnútornou
otázkou ich vzájomného vzťahu, dojednania a zvyklostí, bez vplyvu na kompetenciu správcu navonok
konať v mene a na účet vlastníkov samostatne. Správca v tomto procese nie je treťou osobou, ako to
uvádza odvolateľ, ale priamym zákonným zástupcom spotrebiteľov.

Z uvedeného potom vyplýva záver, že v danom prípade jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov
v predmetnom bytovom dome, v kontraktačnom procese v súlade so zákonom zastúpení svojímzákonným zástupcom – správcom, ktorý konal v ich mene a na ich účet, ako spotrebitelia mali potom
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy so zmluvnými ustanoveniami a zároveň mali možnosť ovplyvniť
ich obsah (§ 53 ods. 2 OZ).

V tejto súvislosti odvolateľ namieta aj že súd nesprávne, resp. vôbec nevyhodnotil listinný dôkaz –
zápisnicu z členskej schôdze bytovky A. XX-XX zo dňa 6.2.2010, z ktorej má vyplývať, že žalobcovia
neboli prítomní pri individuálnom dojednaní, nevedeli a neboli informovaní o konkrétnych podmienkach

úveru.

Prvoinštančný súd sa s týmto listinným dôkazom správne vysporiadal v ods. 60 odôvodnenia rozsudku,
keď uviedol, že individuálne dojednanie zmluvy, ktoré postačuje so správcom, nevyvracia ani predmetná
zápisnica, z ktorej vyplýva, že vlastníci bytov schválili zateplenie bočnej steny domu a zároveň za

tým účelom prijatie termínovaného úveru vo výške 10.000,- Eur z Dexia banky Slovensko, a.s., za
podmienokdojednanýchvpríslušnejúverovejzmluve.Zároveňsplnomocnilisprávcunapodaniežiadosti
o poskytnutie úveru na podpísanie všetkých dokladov, vrátane podpísania zmluvy o poistení a všetkých
ďalších zmlúv a úkonov potrebných na poskytnutie a zabezpečenie úveru.

Ako bolo uvedené vyššie, individuálne dojednanie spotrebiteľskej zmluvy správcom ako zákonným
zástupcom vlastníkov bytov a nebytových priestorov napĺňa požiadavku individuálneho dojednania
zmluvy so spotrebiteľmi a to bez ohľadu na to, či správca konajúci v mene a na účet vlastníkov týchto
v priebehu kontraktačného procesu, o obsahu zmluvy a jej zmluvných podmienkach pred jej podpisom

informoval, prípadne ich inak do kontraktačného procesu zainteresoval.

V ďalšej časti odvolania žalobca namietal skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že predmetná
spotrebiteľská zmluva bola individuálne dojednaná, obsiahnuté v bodoch 54 až 57 odôvodnenia.

Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v tomto smere stotožňuje a podrobnostiach na ne
odkazuje.

Prvoinštančný súd v ods. 15 a 16 odôvodnenia vymenoval, ktoré dôkazy, včítane zápisníc z pojednávaní

súdu predložili obe strany. V ods. 55 rozsudku súd poukázal na zápisnice z pojednávaní v konaniach
Okresného súdu Trnava, ktoré ako dôkazy predložili žalobca aj žalovaná s tým, že obe sa vyjadrili,
aby sa výsluch svedkov C. E. a C. G. nevykonal a zároveň strany vyjadrili súhlas s tým, aby sa
vychádzalo z predložených zápisníc. V rozpore s tým odvolateľ tvrdí, že žalovaná nepreložila žiadny
dôkaz týkajúci sa individuálneho dojednania, čo je v rozpore s obsahom spisu. Nevykonanie dôkazov

výsluchmi svedkov C. E. a C. G. a vychádzanie z predložených zápisníc s výpoveďami týchto
svedkov v iných súdnych konaniach v obdobných sporoch strán, prvoinštančný súd vyčerpávajúco
a plne akceptovateľne odôvodnil v ods. 56 preskúmavaného rozsudku. Nie je úplne pravdivé tvrdenie
odvolateľa (pod bodom 3.A.), že súd sa nezaoberal žalobcom predloženými listinnými dôkazmi a to
vymenovanými zápisnicami z pojednávania pred Okresným súdom Trnava, keďže podľa ods. 57

odôvodnenia prvoinštančný súd vychádzal zo zápisníc z pojednávania vo veci sp. zn. 11C/21/2017 zo
dňa 28.7.2020, vo veci 11C/51/2017 zo dňa 4.2.2020 aj 4.8.2020. Je pravdou, že prvoinštančný súd pri
rozhodovaní nevychádzal z ďalších odvolateľom poukázaných zápisníc Okresného súdu Trnava vo veci
sp. zn. 22Csp/86/2017 zo dňa 30.1.2019, sp. zn. 11C/25/2017 zo dňa 21.1.2020, sp. zn. 11C/21/2017
zo dňa 12.12.2019 a sp. zn. 11Csp/134/2016 zo dňa 27.6.2019, čo ale neznamená, že súd sám sa

s ich obsahom neoboznámil. Dôkaz týmito listinami bol ale vykonaný postupom v zmysle § 204 CSP,
keďže dotknuté listiny boli stranám doručené a listiny, resp. ich obsah neboli protistranou spochybnené,
čo skonštatoval prvoinštančný súd v zápisnici z pojednávania zo dňa 2.12.2021 (č.l. 320). To, že súd
v rámci svojich skutkových záverov nevymenúva niektoré žalobcom poukázané zápisnice z pojednávaní
znamená, že nič relevantné pre vec z nich nevyplynulo a že súd z nich nevyvodil konkrétne skutkové

závery. Sám žalobca pritom v podanom odvolaní neuvádza aké relevantné skutkové závery z ním
poukázaných zápisníc, rozhodné pre vec samu, mali vyvstať.Odvolací súd sa na základe výsledkov vykonaného dokazovania zhoduje so závermi súdu prvej
inštancie, na ktoré v podrobnostiach odkazuje, že predmetná zmluva o úvere bola individuálne
dojednaná, keďže správca ako priamy zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov – spotrebiteľov

mal možnosť sa so všetkými zmluvnými ustanoveniami oboznámiť pred podpisom zmluvy a zároveň
mohol aj reálne ovplyvniť ich obsah. Miera, do akej toto svoje oprávnenie aj reálne využil, je pritom
nerozhodujúca.Bolopreukázané,žesprávcareálnezasahovaldozmluvnýchrokovaníamoholovplyvniť
obsah zmluvy. To, že pri neskorších zmluvách (uzavieraných už od roku 2006) toto svoje oprávnenie už
využíval z vlastného rozhodnutia v nižšej miere a ku kontraktačnému procesu tak pristupoval ľahkovážne

a nezodpovedne, je pre záver o individuálnom dojednaní zmluvy irelevantné. Za nerozhodné odvolací
súd považoval tiež to, že C. E. (zástupca správcu) vo výpovediach uviedol, že nevedel, že banka môže
zmeniť úrokové rozpätie, keďže pri zodpovednom prístupe to z obsahu zmluvy z čl. 5.5 vedieť mal
a mohol. Prvoinštančný súd pritom správne ustálil, že svedkovia C. G. a C. E. ako bývalí zamestnanci
strán, v súčasnosti k stranám nie sú v žiadnom vzťahu a preto nemajú žiaden záujem na výsledku
konania a ich výpovede tak považoval za vierohodné.

Odvolateľ tiež namietal, že súd neprihliadal na iné poukázané súdne rozhodnutia riešiace obdobnú
problematiku, pričom odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 127/2017 zo dňa
30.1.2019, spolu so súvisiacim uznesením ÚS SR sp. zn. II.ÚS 124/2020 zo dňa 15.4.2020 (v ktorom

spore rozhodol Okresný súd Žilina rozsudkom pod sp. zn. 14C/295/2014 zo dňa 24.9.2015, ktorý
bol potvrdený Krajským súdom Žilina sp. zn. 11Co/471/2015 zo dňa 28.6.2016). Prvoinštančný súd
sa s týmto vysporiadal v ods. 52 svojho odôvodnenia, keď správne uviedol, že tieto rozhodnutia sú
na prejednávanú vec neaplikovateľné, lebo vychádzajú z iných skutkových okolností, keď uvedených
konaniach bol posudzovaný iný typ úverového produktu a to zmluva o hypotekárnom úvere (a

v prejednávanej veci zmluva o termínovanom úvere), v ktorej ako dlžníci vystupovali fyzické osoby
bez zastúpenia (v prejednávanej veci zastúpení kvalifikovaným správcom) a znenie bodov 4.6 a 5.5
nebolo totožné, lebo je v nich inak definovaná zmena miery rizika klienta. Odvolací súd ale považuje
za podstatné, že v danom prípade dovolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 127/2017 riešil
výlučne štyri špecifické právne otázky nastolené dovolateľom a to otázku aktívnej vecnej legitimácie

žalobcov v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve po
zániku záväzkovo právneho vzťahu, otázku preukazovania naliehavého právneho záujmu na určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky v prípade individuálnych spotrebiteľských sporov, otázku možnosti
vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzavretej pred účinnosťou zákona
č. 568/2007 Z.z. a napokon štvrtú otázku, či je možné priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. bez toho, aby v konaní bola preukázaná existencia a výška ujmy
a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Dovolací súd o podanom dovolaní
rozhodol tak, že ho ako nedôvodné zamietol. Nadväzne Ústavný súd SR v rozhodnutí III.ÚS 124/2020
rozhodoval o sťažnosti smerujúcej proti predmetnému rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorú odmietol
ako zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného je zrejmé, že ani Najvyšší súd SR a ani Ústavný súd SR sa

v danej veci nezaoberali, ani nezaujímali stanovisko k otázke neprijateľnosti zmluvného dojednania tzv.
zmenovej klauzuly v bode 4.6 úverovej zmluvy. Závery Najvyššieho súdu SR vo veci 6Cdo 127/2017
a ani nadväzne Ústavného súdu SR vo veci III.ÚS 124/2020 sú preto pre danú vec bez výpovednej
hodnoty.

Pokiaľ odvolateľ poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/90/2020 zo dňa
28.4.2021, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Piešťany č.k. 14C/21/2017 zo dňa
13.8.2020, ktorým bolo žalobe žalobcu voči žalovanému v obdobnej veci vyhovené, je potrebné
uviesť, že v danej veci súd rozhodoval na základe inej skutkovej a dôkaznej situácie, keď žalovaný

individuálne dojednanie predmetnej zmluvnej podmienky netvrdil včas, preto na jeho neskoršie
tvrdenia prvoinštančný súd neprihliadal s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania a vychádzal
zo záveru, že bod 5.5 úverovej zmluvy nebol individuálne dojednaný. Odvolaciemu súd sú ale
známe iné rozhodnutia Krajského súdu v Trnave (napríklad rozsudok sp. zn. 25Co/8/2021, sp.
zn. 23CoCsP/57/2021, sp. zn. 9Co/104/2020) v konaniach vedených medzi tými istými stranami v

o obdobných sporoch, ktorými odvolací súd potvrdil rozsudky prvoinštančného súdu, ktorými bola
zamietnutá žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu údajného nedôvodného zvýšenia
úrokového rozpätia, s poukazom na obdobný čl. 5.5 zmluvy o spotrebiteľskom úvere.Odvolateľ tiež namietal nesprávne právne posúdenie prvoinštančným súdom absolútnej neplatnosti
neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 37 ods. 1 OZ pre nezrozumiteľnosť a neurčitosť a § 39 OZ

pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi.

Odvolací súd sa zhoduje s názorom odvolateľa ohľadne interpretačného pravidla, že ust. § 54 ods. 2 OZ
ako lex specialis, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý

je pre spotrebiteľa priaznivejší (obdobne aj § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka), vylučuje aplikovať
výkladové pravidlo podľa § 35 ods. 2 OZ (použité prvoinštančným súdom v ods. 69 odôvodnenia), podľa
ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale
najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Podľa§54ods.2OZ,akprávaapovinnostizmluvnýchstránniesújednoznačneformulované,použijesa
výklad, ktorý bude na prospech spotrebiteľa. Ak napriek použitiu interpretačného pravidla nie je možné

odstrániť neurčitosť, právny úkon je neplatný (§ 37 ods. 1 OZ).

Podľa bodu 5.5 predmetnej zmluvy v termínovanom úvere č. 06/112/10 banka má právo adekvátnym
spôsobom meniť úrokovú sadzbu uplatňovanú v zmysle ustanovení tejto úverovej zmluvy v prípade,

ak dôjde k zmene miery rizika klienta alebo zmene vývoja situácie na medzibankových trhoch alebo
zmene úverovej politiky banky. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou
ratingu klienta stanoveného bankou alebo so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených
Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti
platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú

zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť jednostranne bez dodatkov k úverovej zmluve.
Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi klientovi.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd dospel zhodne ako prvoinštančný

k záveru, že predmetná zmluva v uvedenom bode 5.5 nie je neplatná pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť
v zmysle § 37 ods. 1 OZ, pričom v podrobnostiach odkazuje na závery súdu prvej inštancie obsiahnuté
v bode 69 až 74 odôvodnenia. Je tak bez ohľadu na nesprávny odkaz prvoinštančného súdu na
§ 35 ods. 2 OZ. Podmienky zmeny úrokovej sadzby sú podľa čl. 5.5 dostatočne zrozumiteľné
a jednoznačné, nepripúšťajúce iný pre spotrebiteľa priaznivejší výklad a preto nebol priestor pre použitie

interpretačného pravidla podľa § 54 ods. 2 OZ. Riadenie rizika banky je komplexnou, zložitou a odbornou
činnosťou banky, ktorá nie je presne špecifikovaná ani v opatrení NBS, keď jednotlivé postupy vytvárajú
banky v súlade so zákonom č. 483/2001 z.z. o bankách, najmä jeho § 27. Nie je dobre možné v
zmluve špecifikovať pojem miera rizika klienta, toto je vyhodnocované podľa interných pravidiel banky
vypracovaných v zmysle príslušných právnych predpisov, ktoré podliehajú dohľadu NBS, a preto nie je

možné dospieť k záveru, že predmetné ustanovenie je neplatné z dôvodu jeho neurčitosti. Ustanovenie
o zvýšení úrokového rozpätia nemôže obsahovať presné pravidlá pre zmenu ratingu, keďže tieto
priebežne vyhodnocuje banka na základe podmienok na bankovom trhu a jeho podrobný výpočet
nie je možné vopred definovať, najmä ak ide o dlhodobejšiu zmluvu. Je preto nevyhnutná čiastočná
všeobecnosť ustanovenia.

Odvolací súd nezistil ani žiaden rozpor daného dojednania s dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ, na
ktorý odvolateľ vo všeobecnej rovine odkazuje a prvoinštančný súd sa mu osobitne nevenoval (§ 387
ods. 3 CSP).

V zmysle ust. § 39 OZ (prvoinštančným súdom síce nepoužité, avšak vzhľadom na nižšieuvedené pre
rozhodnutie nerozhodujúce - § 382 CSP) neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Dobré mravy možno definovať ako základné všeobecne uznávané v spoločnosti panujúce morálne
zásady ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. NS SR pod R 5/2009 definoval dobré mravy akoobvyklé, poctivé a spravodlivé správanie..., ktoré zodpovedá základným v spoločnosti prevládajúcim
morálnym zásadám. Právny úkon, ktorý v zmysle cit. ust. § 39 OZ nie je dovolený, je absolútne
neplatný a to od počiatku ex tunc, teda spätne od uzavretia zmluvy, pričom na absolútnu neplatnosť

musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ex officio. Platnosť právneho úkonu sa pritom posudzuje so
zreteľom na okolnosti v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo. Plnenie z neplatného právneho úkonu
je bezdôvodným obohatením (§ 451 OZ), ktoré sa musí vydať (§ 457 OZ).

Pri posúdení textu citovaného ustanovenia 5.5 zmluvy cez prizmu vyššie uvedených teoretických
východísk odvolací súd žiadnu nemorálnosť čl. 5.5 zmluvy, teda jeho rozpor s dobrými mravmi nezistil,
keď nezistil čím by predmetné dojednanie mohlo narúšať základné morálne spoločenské zásady.
Absencia niektorých okolností pre uplatnenie predmetného ustanovenia, ako na to poukazuje žalobca,
by zakladala neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť predmetného právneho úkonu, nie však jeho rozpor
s dobrými mravmi. Ustanovenie ani jednostranne nezvýhodňuje banku na úkor spotrebiteľov, keďže

umožňuje zvýšenie i zníženie úrokovej sadzby. Ani možnosť jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby
bankou zakotvená v predmetnom ustanovení, sama osebe nezakladá rozpor s dobrými mravmi. Sám
zákon totiž jednostrannú zmenu zmluvných podmienok za splnenia zákonom stanovených podmienok,
pripúšťa (§ 53 ods. 4 písm. i/ v spojení ods. 15 OZ).

Pokiaľ odvolateľ v tejto súvislosti poukazuje na neplatnosť predmetného dojednania pre rozpor
neprijateľnej podmienky so zákonom v zmysle § 39 OZ, sám neuvádza pre aký rozpor, s ktorým
konkrétnym ustanovením zákona, by toto zmluvné dojednanie čl. 5.5 malo byť absolútne neplatné.
Odvolací súd pritom takýto rozpor sám nezistil.

Ako ďalšie odvolateľ namietal závery súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti použitia bodu 5.5 zmluvy
v bode 65 odôvodnenia rozsudku s tým, že neexistoval racionálny a zmluvne dojednaný dôvod na
zvýšenie úrokového rozpätia a žalovaný pristúpil bezdôvodne a svojvoľne k jeho zvýšeniu. I v tomto

smere sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie podrobne odôvodnenými v bode 65
preskúmavaného rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje, v ktorom súd uvádza všetky dôvody
zmeny. Nie je pritom pravdou tvrdenie odvolateľa, že jediným dôvodom zvýšenia úrokového rozpätia
bolo prehodnotenie rizika klienta z dôvodu porušenia záväzkov zo zmlúv.

Odvolateľ tiež namietal, že súd nevyhodnotil listinný dôkaz – odpoveď NBS zo dňa 5.10.2021, v ktorom
sa vyjadrila k totožnému čl. 5.5 zmluvy. Prvoinštančný súd, ktorý sa s touto otázkou vysporiadal v ods.
72, správne uviedol, že stanovisko NBS, v podstate odkazujúce na rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 7Co/13/2018, s ktorým sa nestotožnil, nie je pre súd záväzné, pričom súd svoj iný názor riadne

zdôvodnil. V danom spore išlo o zmluvu o úvere uzavretú medzi fyzickými osobami bez zastúpenia
správcom a bankou a najmä čl. 4.6 zmluvy bol čiastočne odlišný od čl. 5.5 v tejto veci v dôvodoch
zmeny úrokovej sadzby, keď bod 4.6 danej zmluvy neobsahoval ako dôvod zmenu vývoja situácie na
medzibankových trhoch a zmenu úverovej politiky banky a zároveň zmena miery rizika podľa daného
bodu 4.6 neuvádzala súvis so zmenou ratingu klienta stanoveného bankou.

Napokon odvolateľ namietal, že súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces - § 365
ods. 1 písm. b) CSP a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie -

§ 365 ods. 1 písm. d) CSP s tým, že prvoinštančný súd vykonával svojou činnosťou procesnú obranu
žalovanej, ktorá viedla k porušeniu princípu rovnosti zbraní.

Princíp rovnosti zbraní je zakotvený v čl. 6 CSP ako princíp rovnosti sporových strán, podľa
ktorého strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti

uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, okrem prípadu, ak si
povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán. V procesnoprávnej rovine strany sporu majú navzájom rovnocenné
postavenie, rovnosť zbraní sa prejavuje ako rovnaká miera možností uplatňovania prostriedkovprocesnéhoútokuaprocesnejobranyvmedziachstanovenýchCSP.Súdprisvojomprocesnompostupe
musí každej zo sporových strán umožniť v rovnakej miere realizovať jej procesné oprávnenia.

Po oboznámení sa s vecou odvolací súd nezistil žiaden procesný postup prvoinštančného súdu, ktorým
by mohlo dôjsť k porušeniu uvedeného princípu rovnosti sporových strán. Naopak prvoinštančný súd
postupoval v súlade s ustanoveniami CSP a žiadnym svojím procesným postupom princíp rovnosti
zbraní neporušil. Zo skutočnosti, že žalobca pred súdom prvej inštancie nebol úspešný, nemožno

vyvodiť, že súd v rozpore s princípom rovnosti sporových strán rozhodol v prospech žalovanej.

Aniskutočnosť,žeprocesnýpostupsúdunezodpovedalpredstavámavôližalobcu,nezakladáporušenie
princípurovnostizbraní.Nesprávnyprocesnýpostupsúduprvejinštanciespočívajúcivporušeníprincípu
rovnosti zbraní nemôže byť v tom, že neprihliadol na názor NBS v jeho vyjadrení zo dňa 5.10.2021,

že by sa nevenoval neplatnosti čl. 5.5 z dôvodu neprijateľnosti (čo nie je pravda), ani že by nesprávne
aplikoval § 53 ods. 2 OZ, že by neskúmal zákonné predpoklady individuálneho dojednania zmluvy, že by
mal nesprávny názor o tom, že ide o formulárovú zmluvu, že by sa nezaoberal právnym posúdením veci
a namiesto toho sa zaoberal výsluchmi, ktoré mali byť podľa žalobcu nadbytočné (čo nie je s poukazom
na predtým uvedené pravda). Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd sám viedol procesnú

obranu žalovanej a bezdôvodne akceptoval všetky jej procesné námietky, čo odvolateľ ani bližšie
nešpecifikoval. Odvolací súd ani nezistil, že by prvoinštančný súd neprípustným spôsobom nahrádzal
dôkaznú povinnosť žalovanej a že by vlastnými úvahami nad rámec navrhnutých a vykonaných dôkazov
kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalovanej (čo takisto odvolateľ bližšie nešpecifikoval).
Prvoinštančný súd v konaní a pri rozhodovaní neporušil § 191 ods. 1 CSP a ani základné princípy CSP

zakotvené v čl. 6 ods. 1 a v čl. 8. Odvolací súd teda nezistil žiaden taký postup súdu prvej inštancie,
ktorým by mal porušiť princíp rovnosti sporových strán zakotvený v cit. čl. 6 CSP. Žalobcom uplatnený
odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP teda nebol naplnený.

Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné,
bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil.
Jevšaknevyhnutné,abyboloreagovanénapodstatnéarelevantnéargumentyúčastníkov/stránkonania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05).
Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej
veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na
princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

Povyčerpanírelevantnejodvolacejargumentáciežalobcu,spoukazomnavyššieuvedenézdôvodnenie,
v spojení s odôvodnením rozsudku prvoinštančným súdom, odvolací súd napokon dospel k záveru,
že ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom nebol naplnený, resp. pokiaľ bola odvolacia

argumentácia sčasti dôvodná, nemalo to dopad na správnosť samotného rozhodnutia vo veci. Odvolací
súd preto preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zamietajúceho výroku
II., včítane (vzhľadom na výsledok prvoinštančného konania) vecne správneho výroku III. o náhrade trov
konania, ako vo výrokoch vecne správny, s použitím § 387 CSP potvrdil.

V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie.V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

V tomto odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto podľa citovaných ustanovení žalovanej

vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi.
Prípadnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúcich
výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné) odvolací súd nezistil.
Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom
rozsahu - 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).