Rozsudok ,
Potvrdené, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/799/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220324
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220324.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr.
Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v
Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 30. apríla
2014 č. k. 9C/567/2012-85 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
23. septembra 2014 č. k. 9C/567/2012-104, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, §
17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 veta prvá, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2, § 45 ods.
1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov a § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
ako aj zisteným skutkovým stavom. Zo spisu sp. zn. 12Er/839/2011 Okresného súdu Komárno súd
zistil, že dňa 24. 05. 2011 začala exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo
forme zápisnice súdnym exekútorom JUDR. Rudolfom Krutým. Dňa 21. 07. 2011 bola exekučnému súdu
doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesením Okresného súdu
Komárno č. k. 12Er/839/2011-10 zo dňa 22. 07. 2011 bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého. V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Žalobca požadoval
od žalovaného náhradu majetkovej škody vo výške 3905,98 eura a nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 781,20 eura a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal
vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania
vznesenej žalovaným súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 21. 07. 2011, pričom o tejto žiadosti súdneho exekútora
bolo exekučným súdom rozhodnuté dňa 22. 07. 2011, ktoré uznesenie bolo 16. 08. 2011
doručené exekútorovi a právnemu zástupcovi oprávneného. Oprávnený tak už 16. 08. 2011 mal k
dispozícii informáciu o čase rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti exekútora na vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie a tým aj o prípadnej škode a jej orientačnom rozsahu, ktorá mu mala vzniknúť
dňom nasledujúcim po vydaní uznesenia exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku bola
žalovanému doručená 23. 04. 2012, exekučný súd uznesenie vydal dňa 22. 07. 2011, a preto mal súd
za to, že námietka premlčania je nedôvodná. K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému
prerokovaniu nároku na náhradu škody príslušným orgánom v zmysle § 15 a nasledujúcich citovaného
zákona, súd poukázal na to, že v zmysle vyjadrenia žalovaného mu boli dňa 23 .04. 2012, doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Už dňa 27. 09. 2012, bol súdu
doručený návrh vo veci samej, a teda nebol podaný po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, súd
však poukázal, že je nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto právnej veci
rozsudkom, vyhláseným na pojednávaní dňa 30. 04. 2014, lehota 6 mesiacov už uplynula. V tejto
konkrétnej veci súd zistil, že po tom, čo bola exekučnému súdu dňa 21. 07. 2011 doručená súdnym
exekútorom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučný súd svojim uznesením č.
k. 12Er/839/2011-10 zo dňa 22. 07. 2011, právoplatné dňa 01. 09. 2011, zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Následne uznesením zo dňa 14. 11. 2011
exekučné konanie vedené u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave zastavil
a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 11. 04. 2012. Je pravdou, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bolo exekučným súdom rozhodnuté nie v zákonnej 15-dňovej lehote, ale ani nie v omeškaní
s rozhodnutím o veci viac ako 106 dní, tak ako to uviedol žalobca. Nie každé nedodržanie zákonnej
lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Súd zamietol návrhy právneho zástupcu žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchmi tých osôb, ktoré
navrhol na pojednávaní, pretože tento dôkaz považoval za nadbytočný a ničím nepodložený. V
predmetnej veci nie je splnený hneď prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. Naopak, exekučný súd postupoval v súlade
s Exekučným poriadkom a nesprávneho úradného postupu sa nedopustil. Ďalej je nutné zdôrazniť, že
súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie
automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Exekučným titulom v exekúcii
bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2, zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo
odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v §
44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2, písm. d) ExP v znení do 01. 06. 2011, je extrémne krátka
na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych
a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie
NS SR sp. zn. Cdo 143/2011 z 18. 12. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Znalecké posudky č.
1/2013 a 1/2014, ktoré si v priebehu konania dal vypracovať žalobca, a ktoré tým pádom majú charakter
na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku, sú pre súdenú vec bez väčšieho významu. Znalecký
posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej
únie. Ak bol žalobca v procesnom postavení oprávneného v exekúcii toho názoru, že uznesenie
exekučného súdu č. k. 12Er/839/2011-10 zo dňa 22. 07. 2011, ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vecne nesprávne, nič mu nebránilo, aby podal odvolanie,
v ktorom mohol podrobne rozviesť svoju argumentáciu. Žalobca však takýmto spôsobom nepostupoval,
a preto citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť a následne na jeho základe exekučný súd ďalším
uznesením exekúciu zastavil v súlade s Exekučným poriadkom. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014
stanovuje výšku majetkovej škody žalobcu. Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým
dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný, vzhľadom na skutočnosť, že v
konaní nie sú preukázané zostávajúce dva predpoklady nároku na náhradu škody nesprávnym úradným
postupom, ktorými sú nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou. Uvedená skutočnosť bola aj dôvodom, pre ktorý súd nevykonal ďalšie dôkazy
navrhnuté žalobcom a uznesením zamietol tieto návrhy na ďalšie dokazovanie. O trovách
konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech,
nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli a žiadne si ani neuplatnil a nešpecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým, že
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd 1. stupňa nesprávne
vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na základe "inšpirácie"
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.
Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami.
Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,
na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné
chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. K ďalším dôvodom podaného odvolania žalobca uviedol, že tieto nie sú súčasťou odvolania
proti rozsudku o návrhu označenom žalobcom ako ISTINA RS (čo je i uvedená právna vec), preto ich
odvolací súd neuvádza.

Napadnutým uznesením zo dňa 23. septembra 2014 č. k. 9C/567/2012 súd prvého stupňa uložil
žalobcovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy zaplatil súdny poplatok za odvolanie ZEP,
odvolanie, ktorý je 20 eur + 3 eur, podľa pol. 20a, 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže žalobca len
hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným
postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehalo podanie žaloby
na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992
Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu
súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom. Žalobcovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade,
kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl.
12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je

v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa
ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh žalobcom podaný pred 01. 10. 2002,
konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
(§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP,
s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a
po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti napadnutému rozsudku nie je dôvodné,
preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil a napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa ,
kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia .

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45 <. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekučné konanie začalo
dňa 24. 05. 2011 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora. Súdny exekútor podal
na Okresnom súde Komárno žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 21. 07. 2011.
Exekučný súd dňa 22. 07. 2011 uznesením č. k. 12Er/839/2011-10 žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 01. 09. 2011. Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 14. 11. 2011 č. k.
12Er/839/2011-19, právoplatným dňa 11. 04. 2012, exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi
nepriznal náhradu trov exekúcie.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011, teda v znení v
čase začatia exekúcie, obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia, avšak s tým, že táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). S poukazom na uvedené odvolací
súd udáva, že rozhodcovský rozsudok bolo potrebné považovať za exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. d). Exekučný poriadok rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d)
označuje iba od 01. 06. 2011, napriek tomu treba rozhodcovský rozsudok za exekučný titul považovať
podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku
uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z. z dôvodu, že vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do
§ 41ods. 2 písm. d) sa podľa Dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených sa nimi rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. V prejednávanej veci je naviac
potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bolo rozhodnuté v lehote, ktorú z hľadiska dĺžky jej trvania možno označiť za zanedbateľnú,
a to na nasledujúci deň po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na exekučný súd. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu ako
jedna z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, vznik škody, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. V exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje,
bolo rozhodnuté nasledujúci deň po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na exekučný súd. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o možnosti preskúmavania
exekučného titulu v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora sa odvolací súd
s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom poukazuje v tejto otázke na
ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo
105/2011 a 4Cdo 31/2013). Keďže exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska
neexistujúci a nezaväzujúci, priebehom exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu žalobcovi
žiadna škoda ani nemohla vzniknúť.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom žalobcu dodáva, že keďže žalobca postup súdu, ktorým malo
dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci
a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu
za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým
by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí
výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie žalobcu, že súd v danej veci
aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku
až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu,
je nesprávne. Súd prvého stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka
žalobcu nedôvodná. Keďže pre rozhodovanie súdu nebola stanovená žiadna lehota, ako i vzhľadom k
dĺžke konania exekučného súdu, nedošlo k predĺženiu trvania stavu právnej neistoty žalobcu. Súd v
danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v

primeranom čase. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
žalobcovi zaplatiť poplatok za odvolanie zo ZEP, odvolanie, ktorý je 20 + 3 eur podľa pol. č. 20a, 7a
sadzobníka súdnych poplatkov, odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním napadnutého uznesenia. K
námietke žalobcu, uvedenej v odvolaní, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je
nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti,
spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok a za čo bol stanovený s
uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch vyhovuje
požiadavke dostatočného odôvodnenia a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou súdneho rozhodovania
je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri
koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej
povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením
nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale musí byť z
neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, podľa ktorého právneho predpisu, v akej
výške a podľa ktorej položky. Napriek uvedeným záverom odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že
pokiaľ súd 1. stupňa v danej veci uviedol, že ide súdny poplatok za odvolanie zo ZEP, odvolanie, ktorý
je 20 + 3 eur podľa pol. č. 20a, 7a sadzobníka súdnych poplatkov, takéto odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia ani uvedeným stručným požiadavkám na odôvodnenie nezodpovedá, keď v uznesení nie
je uvedené ani to, podľa ktorého zákona bol súdny poplatok žalobcovi uložený a okrem toho ako prvé
je uvedené odvolanie zo ZEP a prvá výška súdneho poplatku 20 eur a položka 20a a ako druhé je
uvedené odvolanie a druhá výška súdneho poplatku 3 eur a položka 7a, čo je nesprávne a zmätočné,
a preto aj nedostatočne odôvodnené, preto z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ
súd prvého stupňa ukladal jedným uznesením viac poplatkových povinností, musí to byť uvedené tak,
aby bolo pri každej poplatkovej povinnosti z uznesenia zrejmé, za aký úkon, v akej výške a podľa ktorej
položky a ktorého právneho predpisu bola poplatková povinnosť uložená, čo v danej veci nebolo.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.