Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. marec 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116208744
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:8116208744.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.

Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: V. V., O.. XX. X. XXXX,
V. M. XXX, G., zast. AK - TARABČÁK, s.r.o., Hlavná 13, Prešov, IČO: 36859109, proti žalovanému:
C.S. CARGO Slovakia, a.s., Mliekárenská 10, Bratislava, IČO: 35 892 404, zast. LEGAL ART, s.
r. o., Michalská 14, Bratislava, IČO: 36289302, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o
náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 24. mája 2018 č.k.
45Cpr/20/2016-206, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhala určenia
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorú mu dal žalovaný podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák.
práce a náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. Žalovanému súd prvej
inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca pracoval u žalovaného na základe
pracovnej zmluvy, ktorú uzavrel s právnym predchodcom žalobcu (mGal spedition, spol. s r. o.) dňa
14.4.2003, ako vodič nákladného vozidla. Miesto výkonu práce bolo v pracovnej zmluve špecifikované
tak, že ním je územie Slovenskej a Českej republiky. Listom z 20.1.2016, ktorý bol žalobcovi doručený
dňa 3.2.2016, dal žalovaný žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák.
práce. Skutok, v ktorom žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu videl porušenie pracovnej disciplíny zo

strany žalobcu, bol vo výpovedi špecifikovaný takto: „Dňa 8. 12. 2015 bola spoločnosti CS CARGO
doručená Vaša výzva na prideľovanie práce, v ktorej ste vyzvali zamestnávateľa na prideľovanie práce
a oznámenie dátumu nástupu do práce. Na základe vyššie uvedeného a v súlade s Vašou výzvou Vám
zamestnávateľ CS CARGO listom zo dňa 16. 12. 2015 oznámil, že Vám začne prideľovať prácu odo dňa
21. 12. 2015 vrátane, pričom v zmysle predmetnej výzvy ste boli povinný dostaviť sa v uvedený deň na
pracovisko - stredisko sekundárnej distribúcie piva v Spišskej Novej Vsi u p. V. Š. na adrese Sadová
11D, Spišská Nová Ves v stave spôsobilom na výkon práce a byť k dispozícii zamestnávateľovi tak, aby

ste mohli plniť jeho pokyny ( ďalej len „výzva č. 1“ ). Výzva č. 1 Vám bola doručená dňa 17. 12. 2015. Aj
napriek uvedenej výzve ste dňa 21. 12. 2015 do práce nenastúpili. Dňa 29. 12. 2015 Vám zamestnávateľ
zaslal v poradí druhú výzvu na nastúpenie do práce. Predmetná výzva Vám bola zaslaná poštou s
doručenkou, keďže zamestnávateľ nemal možnosť Vám ju doručiť osobne na pracovisku. Zásielka bolauložená na pošte dňa 4. 1. 2016, pričom Vy ste si ju prevzali 8. 1. 2016 ( ďalej len „výzva č. 2“ ). V súlade
s výzvou č. 2 ste mali povinnosť nastúpiť do práce dňa 4. 1. 2016 o 6.00 hod. na tom istom mieste, ktoré
bolo uvedené vo výzve č. 1 - t. j. na stredisko sekundárnej distribúcie piva v Spišskej Novej Vsi u P.. V.

Š. na adrese Sadová 11D, Spišská Nová Ves. Aj napriek uvedenej výzve č. 2 ste dňa 4. 1. 206 do práce
nenastúpili, pričom Vaša zavinená absencia trvá k dnešnému dňu 30 dní. Vzhľadom na skutočnosť, že
Vaša zavinená absencia k dnešnému dňu trvá 30 dní, považujeme takéto zavinené neospravedlnené
absencie za dôvod, pre ktorý by sme s Vami mohli okamžite skončiť pracovný pomer.“

3. Žalobca v žalobe tvrdil, že ešte pred tým, než mu bola daná predmetná výpoveď, oznámil žalovanému,
že nesúhlasí s výkonom práce v Spišskej Novej Vsi a považuje to za preradenie na inú prácu v rozpore
so Zák. práce, pretože prácu vykonával vo Veľkom Šariši, neskôr v Prešove a naposledy v Petrovanoch.
Do práce nenastúpil z dôvodu, že nebol povinný vykonávať prácu na inom mieste, než ktoré bolo
dohodnuté v pracovnej zmluve. Žalovaný namietol, že k zmene miesta výkonu práce nedošlo, pretože
v pracovnej zmluve bolo ako miesto výkonu práce dojednané územie Slovenskej a Českej republiky.

Podľa žalovaného dojednanie takto širokého miesta výkonu práce je odôvodnené povahou a druhom
vykonávanej práce, keďže žalobca pracoval ako vodič nákladného vozidla.

4. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Z výsluchu žalobcu mal súd preukázané, že

vykonával funkciu vodiča nákladného vozidla, rozvážal pivo na územie Slovenskej a Českej republiky,
s právnym predchodcom zamestnávateľa v pracovnej zmluve bolo dohodnuté miesto výkonu práce
územie Slovenskej a Českej republiky. V skutočnosti žalobca prácu vykonával vo Veľkom Šariši, v
Prešove a naposledy v Petrovanoch na základe ústnej dohody, kde mal zamestnávateľ prevádzku
a odtiaľ rozvážal pivo po území SR a ČR. O takto dohodnutom mieste výkonu práce svedčí aj tá

skutočnosť,žezamestnanecmalvyplatenéajcestovnénáhrady,ktorébolivypočítanézapracovnúcestu
napr. z Veľkého Šariša. Pri zmene prevádzky žalovaného miestom výkonu práce bol Prešov a neskôr
Petrovany. Z uvedeného dôvodu žalobca na písomné výzvy zamestnávateľa odmietol nastúpiť na
pracovisko-strediskosekundárnejdistribúciepivavSpišskejNovejVsiakoajztohodôvodunevhodných
dopravných spojov z miesta bydliska na pracovisko. Zákonník práce nevylučuje, že pri určitých prácach

montážnych, stavebných a podobne si môžu zmluvné strany dohodnúť ako miesto výkonu práce
celé územie Slovenskej republiky, hľadiskom pre určenie miesta výkonu práce je povaha vykonávanej
práce. Miesto výkonu práce treba odlišovať od pojmu pracovisko. Miesto výkonu práce je širším
pojmom, za pracovisko sa považuje určitý priestor, v ktorom má zamestnanec vykonávať prácu (napr.
kancelária, stavenisko). Miesto výkonu práce bolo v pracovnej zmluve dohodnuté ako celé územie SR

a ČR podľa požiadaviek zamestnávateľa, zamestnanec vykonával funkciu vodiča nákladného vozidla,
možno ho označiť za „mobilného zamestnanca“, ktorý pre zamestnávateľa rozvážal pivo po celom
území SR a ČR. Dojednané miesto výkonu práce bolo dané povahou a druhom vykonávanej práce
žalobcom, takéto určenie miesta výkonu práce je v súlade so Zákonníkom práce. Od zamestnávateľa
nemožno požadovať, aby vyžadoval pred vykonaním každej jednotlivej prepravy súhlas každého

zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu vodiča či súhlasí s konkrétnou prepravou, keď zamestnanec sa
v pracovnej zmluve dohodol so zamestnávateľom, že bude vykonávať prepravu na území SR a ČR
podľa požiadaviek zamestnávateľa. Pravidelné pracovisko podľa § 2 ods. 3 Zákona č. 283/2002 Z.
z. o cestovných náhradách je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Ak také miesto nie je
dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v

dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá
zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť
aj miesto pobytu. V konaní nebola sporná skutočnosť , že cestovné náhrady boli vyplatené žalobcovi
za čas strávený na pracovnej ceste, ktorá sa začínala miestom výkonu práce Petrovany, Prešov, Veľký
Šariš. Povinnosťou zamestnávateľa bolo prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy.

Žalobca vykonával prácu vo Veľkom Šariši, v Prešove a v Petrovanoch, išlo o výkon práce v súlade
s dohodnutým miestom výkonu práce v pracovnej zmluve ako územie SR a ČR. Žalobca vykonával
prácu na uvedených pracoviskách bez toho, aby došlo k zmene pracovnej zmluvy písomne ohľadne
miesta výkonu práce, túto skutočnosť žalobca počas pracovného pomeru nenamietal a nedomáhal sa
u zamestnávateľa na zotrvaní na pôvodnom pracovisku. Z výsluchu žalobcu ako aj z Dodatku č.1 zo

dňa 31. 7. 2008 k pracovnej zmluve zo dňa 14. 4. 2003 mal súd ďalej preukázané, že zamestnávateľ
v navrhovanom Dodatku č.1 v čl. II bodu 2.1. uviedol ako miesto výkonu práce zamestnanca stredisko
74811 Prešov, Strojnícka 9, ktorý žalobca odmietol podpísať, pričom asi ostatní 30 zamestnanci
navrhovaný dodatok zamestnávateľa k pracovnej zmluve podpísali. Skutočnosť, že sa žalobca nemoholdostaviť z adresy trvalého bydliska Kamenica 235 na pracovisko do Spišskej Novej Vsi z dôvodu
nevhodných spojov súd považoval za irelevantné. Súd prvej inštancie teda ustálil, že tá skutočnosť,
že žalovaný vyzval žalobcu, aby prišiel na pracovisko v Spišskej Novej Vsi, nepredstavuje zmenu

dojednaného miesta výkonu práce. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol: „Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcich z pracovného pomeru a spočívajúcich v plnení povinností, ktoré sú stanovené právnymi
predpismi, pracovnou zmluvou, alebo pokynom nadriadeného pričom porušenie pracovných povinností
musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru

rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej
disciplíny. Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní
o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. K porušeniu pracovnej disciplíny však môže dôjsť nielen
na pracovisku a v pracovnom čase, ale taktiež mimo nich. Súdna prax považuje za závažné porušenie
pracovnej disciplíny aj neospravedlnenú absenciu v práci, keď zamestnanec prestal chodiť do práce,
ide o reťazovité absencie, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu nielen výpovede pre porušenie pracovnej

disciplíny, ale aj skutkovú podstatu okamžitého skončenia pracovného pomeru. V danom prípade
konanie žalobcu spočívalo v zavinených, reťazovitých, neospravedlnených absenciách, ktorých sa
dopustil v období od 21.12.2015 nepretržite v trvaní 30 dní. Z hľadiska intenzity porušenia pracovnej
disciplíny sa absencie považujú za závažné porušenie pracovných povinností vyplývajúcich žalobcovi
z pracovného pomeru vykonávať prácu osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase

podľa § 47 ods. 2 Zákonníka práce, plniť základné povinnosti zamestnanca podľa § 81 Zákonníka práce,
byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a plniť povinnosti
vyplývajúce z pracovnej zmluvy. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že návrh žalobcu o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka
práce zo dňa 20.01.2016 nebol podaný dôvodne, ktorý spolu s uplatňovaným nárokom na náhradu mzdy

za dobu od 1.mája 2016 spolu príslušenstvom v celom rozsahu zamietol.“ S poukazom na tieto závery
súd prvej inštancie žalobu zamietol a v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. úspešnému žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolanieodôvodnilvpodstatetým,žeurčeniemiestavýkonuprácetak,ženímjeúzemieSRaČRnieje
v súlade s požiadavkou určitosti právnych úkonov, resp. podstatných náležitostí pracovnej zmluvy. Ďalej
žalobca poukázal na to, že počas celej doby trvania pracovného pomeru žalovaný postupoval tak, ako
keby bolo miesto výkonu práce žalobcu vo Veľkom Šariši, resp. v Prešove, resp. v Petrovanoch. Pritom

pravidelné pracovisko žalobcu nebolo dohodnuté písomne ani ústne ( § 2 ods. 3 zák. č. 283/2002 Z.z. ).
Keďže pravidelné pracovisko žalobcu nebolo určené, platí domnienka, že pravidelným pracoviskom
žalobcu je miesto výkonu práce v sídle prevádzky Veľký Šariš, Prešov, Petrovany. Ak by bolo miestom
výkonu práce žalobcu celé územie SR a ČR, žalobca by nemal nárok na žiadne cestovné náhrady,
pretože by sa nejednalo o pracovné cesty, ale išlo by o výkon práce v dojednanom mieste výkonu

práce. Súd prvej inštancie podľa žalobcu porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že mu nedoručil
zápisnicu o pojednávaní konanom dňa 24. 5. 2018. Pokiaľ ide o výrok o nároku na náhradu trov konania
žalobca v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie nevykonal tzv. separáciu trov konania v zmysle §
256 ods. 2 C.s.p. Ide o trovy konania spojené s účasťou na pojednávaní dňa 27. 2. 2018, na ktoré
sa právny zástupca žalovaného nedostavil, pričom svoju neúčasť ospravedlnil e-mailom z 26. 2. 2018

zo zdravotných dôvodov. Žiadny doklad o zdravotných dôvodoch však nepredložil a o ospravedlnení
protistranu neinformoval. Žaloba má preto nárok na náhradu trov konania za toto pojednávanie.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal

napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

8. Odvolací súd v prvom rade zisťoval, či predmetná výpoveď obstojí z hľadiska ust. § 61 ods. 1, 2
Zák. práce v znení platnom ku dňu dania výpovede. Výpoveď bola daná žalobcovi písomne, bola mu

riadne doručená a žalovaný v nej dôvod výpovede vymedzil tak, že ho nie je možné zameniť s iným
dôvodom. Predmetná výpoveď je teda v súlade s ust. § 61 ods. 1, 2 Zák. práce. Napokon jej rozpor s
týmto zákonným ustanovením žalobca ani nenamietal. Výpoveď bola žalobcovi doručená 3. 2. 2016, 2- mesačná výpovedná doba začala žalobcovi plynúť dňa 1. 3. 2016 a uplynula dňom 1. 5. 2016. Žalobca
podal predmetnú žalobu na súd prvej inštancie dňa 27. 4. 2016, teda včas ( § 77 Zák. práce ).

9. Podstatný význam pre rozhodnutie predmetnej veci malo posúdenie, či dojednanie o mieste výkonu
práce v pracovnej zmluve ako územie SR a ČR je dostatočne určité a či teda toto dojednanie nie je
neplatnévzmysle§37ods.1Obč.zák.vspojenís§1ods.4Zák.práce.Vsúvislostisposúdenímmiesta
výkonu práce žalobcu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie
obsiahnutou v ods. 57. a nasledujúcimi odôvodnenia napadnutého rozsudku. V rámci zmluvnej voľnosti

stranám nič nebránilo v tom, aby si ako miesto výkonu práce žalobcu dojednali územie SR a ČR. Takéto
dojednanie miesta výkonu práce je dostatočne určité a reflektuje skutočnosť, že pracovnou náplňou
žalobcu ako vodiča nákladného vozidla bol rozvoz piva zákazníkom žalovaného. K tomu treba uviesť,
že žalobca v konaní ani nenamietal to, že ako vodič nákladného vozidla rozvážal tovar po celom území
SR a ČR, teda vykonával svoju prácu na celom území SR a ČR, ale namietal to, že dochádzanie do
prevádzky v Spišskej Novej Vsi je pre neho nevýhodné z hľadiska dopravných spojov z miesta bydliska.

Odvolací súd je toho názoru, že Veľký Šariš, Prešov, Petrovany a Spišská Nová Ves boli pracoviskami
žalobcu v zmysle zák. č. 283/2002 Z.z. a označenie týchto miest za pracovisko žalobcu má význam
iba z hľadiska poskytovania cestovných náhrad žalobcovi zo strany zamestnávateľa v zmysle tohto
zákona. To, že žalobca mal naposledy pracovisko v Petrovanoch, nemení nič na tom, že miesto výkonu
práce bolo v pracovnej zmluve dojednané tak, že ním bolo celé územie SR a ČR. Ak teda žalovaný

vyzval žalobcu, aby sa dostavil na prevádzku do Spišskej Novej Vsi, nedošlo tým k jednostrannej zmene
pracovnej zmluvy v časti miesta výkonu práce a absencia žalobcu v práci je preto neospravedlnenou
absenciou. Napokon Zák. práce v § 43 ods.1 písm. b) nepoužíva pojem „pracovisko“, ale používa pojem
„miesto výkonu práce.“

10. Medzi stranami nebolo sporné, že prvá výzva na nástup do práce bola žalobcovi doručená dňa 17.
12. 2015, pričom podľa tejto výzvy sa žalobca mal dostaviť do práce dňa 21.12. 2015. Dňa 8.1.2016
bola žalobcovi doručená druhá výzva na nástup do práce, ani tú však žalobca nerešpektoval. Žalobca
mal teda absenciu v práci v čase od 21. 12. 2015 do 20. 1. 2016, t. j. do dňa, keď mu žalovaný dal
výpoveď. V decembri 2015 teda absencia žalobcu v práci trvala 6 pracovných dní a v januári 2016

(obdobie od 11.1. do 20.1.2016) 8 pracovných dní. K tomu treba uviesť, že druhá výzva na nástup do
práce bola žalobcovi doručená dňa 8. 1. 2016, ktorý pripadol na piatok, takže do práce mohol nastúpiť
až v pondelok 11. 1. 2016. Spolu teda absencia žalobcu v práci trvala 14 pracovných dní. Odvolací
súd nepochybuje o tom, že neospravedlnená absencia zamestnanca v práci v trvaní 14 pracovných
dní predstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré môže byť dôvodom pre okamžité

skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce, alebo pre výpoveď z
pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Žalovaný preto postupoval správne, keď
pracovný pomer so žalobcom skončil výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce.

11. To, že súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu nedoručil zápisnicu z pojednávania

konaného dňa 24. 5. 2018, treba vyhodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie,
ktorým bolo žalobcovi znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva. Tento nesprávny
procesný postup však nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces už aj preto, že
na pojednávaní dňa 24. 5. 2018 bol právny zástupca žalobcu prítomný a na tomto pojednávaní bol iba
vyhlásený napadnutý rozsudok (teda nebolo na ňom vykonané žiadne dokazovanie).

12. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je z hľadiska odvolacích dôvodov vecne správny a
preto ho odvolací súd samej potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

13. Zo spisu vyplýva, že na pojednávanie stanovené na termín 27. 2. 2018 sa dostavil právny zástupca

žalobcu. Právny zástupca žalovaného sa na toto pojednávanie nedostavil, pričom svoju neprítomnosť na
ňom ospravedlnil e-mailovým podaním z 26. 2. 2018, ktoré bolo toho istého dňa o 11.52 hod. doručené
súdu prvej inštancie (č.l. 196) a ako dôvod neúčasti na tomto pojednávaní uviedol čerpanie dovoleniek
a neprítomnosť kolegov v advokátskej kancelárii. Súčasne týmto podaním právny zástupca žalovaného
požiadal o odročenie tohto pojednávania. Právny zástupca žalobcu v e-mailovom podaní z 26.2.2018

(č.l. 198), ktoré bolo toho istého dňa o 13.22 hod. doručené súdu prvej inštancie, uviedol, že mu právny
zástupca žalovaného dal na vedomie e-mailovú správu, ktorou požiadal o odročenie pojednávania
stanoveného na termín 27.2.2018 a súčasne právny zástupca žalobcu požiadal súd prvej inštancie o
oznámenie, či sa pojednávanie dňa 27.2.2018 uskutoční. Z tohto prehľadu je celkom zrejmé, že právnyzástupca žalovaného nezavinil trovy, ktoré vznikli právnemu zástupcovi žalobcu účasťou na pojednávaní
dňa 27.2.2018, pretože právny zástupca žalobcu vopred vedel o tom, že právny zástupca žalovaného
sa tohto pojednávania nezúčastní, keďže mu to právny zástupca žalovaného vopred oznámil. Preto

neprichádza do úvahy separácia trov konania v zmysle § 256 ods. 2 C.s.p. Odvolací súd dodáva, že v e-
maile z 26.2.2018 právny zástupca žalovaného neospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní dňa
27.2.2018 zo zdravotných dôvodov, ale uviedol v ňom, že zdravotné dôvody bránia právnemu zástupcovi
žalobcu v účasti na tomto pojednávaní.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /

dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).